Vo Family parku

Letné teploty sú tu. Na turistiku sa už nedá veľmi chodiť, a tak hľadáme ako stráviť tieto krásne, horúce dni. Už minulý rok sme sa pohrávali s myšlienkou navštíviť zábavný park v Rakúsku. Minulý víkend došlo aj na jej realizáciu. Vyrážali sme skoro, krátko po 8h. Je to predsa len vyše 150km, v rakúskom kraji Burgenland. Do Hovadova sme šli po diaľnici. Nevšimli sme si včerajšie miesto tragédie autobusu, kde vyhasli štyri mladé životy. V Rakúsku sme išli po starej ceste. "Paštikári" chodia nakupovať do Kitsee. Asi je tam fakt lacnejšie. Nákupné centrum Parndorf je malá dedina. A to si neviem predstaviť, aká Aréna vzniká v Trnave. Samozrejme v okolí kopec "slovače". Za ním už bola doprava kľudnejšia, po okolí samé vinice. Jedno malé zlé odbočenie a otáčal som sa. Navigácia bola skutočne potrebná. Po takmer 2h sme dorazili na miesto. Kúsok pred parkom je taký vážny zábavný park-amfiteáter v kameňolome. Už pri vstupe do toho nášho parku sme videli milión ľudí čakajúcich na lístky. Ako praví Slováci sme vybalili paštekové rožky, postavili sa pekne krásne do radu. Bolo tam otvorených 5 pokladníc, no i tak sme čakali viac ako pol hodinu. Do parku sme potom vhupli hneď. Nezdá sa byť veľký, no i tak je tam 80 kolotočov a podobných somarín. Na celý deň dosť, aby sa hlava aj žalúdok krútili. Prišli sme práve v čase špičky. Na atrakcie sa čakalo a nie zrovna málo. Plávajúce kačice sme pre dlhý rad na začiatok zavrhli. Tak sme si vybrali autíčka zapojené do vláčiku. Mama bola tá prvá odvážna, ktorá šla s deťmi. Pre návaly ľudí sa šli len dve kolá a von z auta. Potom, že pôjdeme teda na vzdialenejšie atrakcie, kde nebude toľko ľudí. Opak bol pravdou. Novšie atrakcie boli pútavejšie. Slnko začalo páliť, tak sme sa išli ovlažiť na plávajúcich krokodíloch. Menšia síce nespĺňala výškový limit 100cm, ale boli tam aj s menšími. Niektoré deti dokonca dostali strach. Tam sme čakali tiež polhodinu, ale to bolo asi najdlhšie čakanie počas dňa. Keď som videl, akí vychádzajú ľudia zmáčaní, batoh som si odložil do skrinky. Táto atrakcia bola pre výletníkov zo Slovenska. Inú reč som nepočul. S menšou som usadol do bagelitového krokodíla, v ktorom bolo po členky vody a "Arrivederci". Už sme plávali. Najprv kľudne, potom sme sa rozšupli dolu šmýkľavkou a fúúú zaliala nás spŕška vody. Super osvieženie, ale ďalší rad sa nám nechcelo čakať. Staršia sa z mokrého prezliekla. Cestou na chobotnicu sme sa zdržali na mini pláži. Je tam jaskyňa, kde sa dá osviežiť vodnou parou a vyliezť hore dierou von. Na chobotnici zasa len slovenčina a dlhé čakanie. Oplatilo sa. S babami som sa vyšantil tentoraz ja. Museli sme sa pohybom rybičky, riadenej páčkou, hore a dolu uhýbať striekajúcej vode. Nasmiali sme sa na tom. V tieni sme si dali potom malý oddych. Ďalej sme šli na lietajúce kočiare. Všimli sme si samoobslužné automaty na zmrzlinu. Nemali sme však dosť drobných. Pravdupovediac ani na jednu mincu. Z lietajúcich kočiarov je pekný výhľad na okolie a Neziderské jazero. Tu sa mama nasmiala, keď s mladšou pendlovali prudko hore a dolu. Tieto novšie atrakcie ešte nie sú celkom v tieni stromov (nedorástli), preto sme radi uvítali osvieženie vo fontánke s pitnou vodou. Pitný režim sme riešili malými fľaškami, aby sa voda v jednej veľkej neuvarila. Mali sme ich 6 a vypili všetky. Nebolo to až tak veľa na štyroch ľudí. Presúvali sme sa zasa s5 do staršej časti, kde bolo predsa len viac tieňa a osvieženia. Ochladili sme sa v dračej jaskyni. Pred ňou je vodopád a fontánky pre deti. Baby sa báli prejsť popri paru chŕliacom drakovi. Aj tak tade napokon šli dvakrát. Ja som strčil ruku do diery pavúka, ale nič ma "nešimralo". Popri gýčových medveďoch hrajúcich na strunových nástrojoch sme došli do rozrávkového lesa Marchenpark. Zasa sme sa dvakrát viezli na zvieratkách. Zajac, líška, ježko, mýval. Mamina schytala pľuvanec od spievajúcej žaby. Ďalšia cesta bola pešo. Dostali sme sa popri Rapunzel, ježibabe až k strašidelnému hradu plného duchov. Netopiere boli to najmenej strašné. Staršiu najprv vodnou sprchou "ofľusla" smrtka v truhle. Potom sme prišli ku kapele troch kostlivcov. Na husliach hral bezhlavý. Zvrieskol som, nech baby postraším. Ďalej sa už ani nechceli pohnúť a dostali "blok". Nejako sme ich popri kárajúcom duchovi a čertovi vyliezajúcom z pekla potiahli von. Čert im vraj vravel, aby zmizli. Keďže to bolo v nemčine, tak si to skôr vymysleli. Vonku boli kamenné truhly, kde sa baby báli sadnúť. Sadli si teda na obrie stoličky k obriemu stolu. Rozdýchali sme návštevu hradu a dokončili cestu rozprávkovým lesom. Niekde boli menšie divadielka, krajinky. Škoda, že postavičky hovoria rozprávky v nemčine. Nemôže u nás niečo podobné vzniknúť? Habakukovo je slabý odvar. No náš, slovenský, vlak už odišiel. Familypark nemá v okolí konkurenciu. Pomaly nás kváril hlad. Pojedli sme sušienky aj ryžové chlebíčky. Hľadali sme rýchle občerstvenie, kde by mali hranolky. Vybrali sme sa však opačným smerom, takže sme hneď nejedli. Ale baby stále niečo pútalo. Konenčne sme nečakali na plávajúce kačice. Mamine sa dvíhal žalúdok pri húpajúcich kačiciach. Nasmiali sme sa pri krivých zrkadlách. Pozreli sme si farmu, mamina sa obetovala na jazdu vláčikom. Na jej skysnutej tvári  bolo vidieť, že má toho dosť. Na bezpečnosť sa tu dbá a 3-4 ročné deti len v sprievode dospelej osoby. Čvachtať sa vo válove a zlato hľadať nás nelákalo. Treba si kúpiť miešok s ílom, vysypať do sita a vo vode preosievať. Rád by som videl, koľko šťastlivcov zbohatlo. Baby si v tieni o5 oddýchli, ja som si dal adrenalínovú jazdu na potkanovi - horskej dráhe. Márne som presviedčal staršiu na jazdu. Tej bolo zle len čo zbadala ako vozíky lietajú. Vracali sme sa s5 odkiaľ sme prišli. V reštaurácií sme si dali párky s hranolkami (to je asi rakúska špecialita) a baby si dali kuracie nugetky s hranolkami. Obsluha mi anglicky nerozumela a museli zavolať kuchára. Na pamiatku sme dostali dva poháre. Ja som si ešte pochopiteľne kúpil pohľadnicu. Ešte jedna jazda na kačiciach. S plným bruchom som šiel ja. A posledná jazda na šľapacích drakoch. Tu mama potvrdila kondičku s každodenného dochádzania na bicykli do práce. S parkom sme sa potom rozlúčili. Tou istou cestou domov. K Parndorfu ma nikto z domácich neobehol, pekne sa držali za mnou, hoci som nešiel povolených 100km/h. Zato potom už bratislavské a senecké značky len tak frčali popri mne. Pridávala sa už aj Trnava. Hneď som videl, že ideme správnym smerom. Hovadovo nesklamalo svojou povesťou, keď som sa na Prístavnom moste nemohol zaradiť. Za Trnavou sa doprava upokojila a po siedmej sme boli doma. Verím, že sme babám zanechali spomienky, ktorí v nich dlho pretrvajú. Aspoň do ďalšieho dňa, staršej sa totiž snívalo o bezhlavom.