Cyklohaluzice IX

 Koncom septembra pokračujeme so ženou v ďalšej etape Bevlavy. Dcérka nám snáď odpustí, že sme v krásnom počasí babieho leta ignorovali takmer 3h zápas v kolkoch.

    Ráno som o pol ôsmej už bol na vlakovej stanici. No je nedeľa a otvárajú až o hodinu. Utekám domov na raňajky a kúpim niečo aj v obchode. Chvatne sa stihnem pobaliť a s Trekom šliapem na vlak 15min. pred odchodom. Pani mala zjavne problémy mi nahodiť medzinárodný lístok. Zdržujem ľudí za mnou. Po mne príde ďalšia pani, ktorá si kupuje lístky z Trnavy do Viedne na bohviekedy. Príchod vlaku sa blíži, šťastie, že mešká 5min. Baba víťazoslávne odpláva s lístkami do auta a odíde. Ideme do polovice súpravy, kde je voľné miesto. Musím sa predrať pomedzi sedadlá. Žena si berie Morušu, je ľahšia na manipuláciu vo vozni. Do Púchova meškanie dobehneme. Prenesieme bicykle na druhé nástupište. Vstupom do vlaku nás ovalí zápach chlóru. Ani si nesadáme k bicyklu, ale do časti pre cestujúcich. Do moravských zemí sa odlepíme presne. Cestou zvažujeme predsa len začať v Rožnove. Nebude síce čas na skanzen, ale pekný cyklochodník popri Bečve by sme si nemali nechať ujsť. Vo vlaku teda kupujem lístky na ďalšie pokračovanie. Aké prekvapkanie ma čaká vo Valašskom Meziříčí. Na tabuli svieti nápis BUS. Takže je dosť možné, že predsa len začneme vo Valmezi. prečo mi teda aplikácia ČD dovolila kúpiť lístky pre bicykle? Vonku pred stanicou čakajú busy do Rožňova. Pýtam sa vodičky a za busmi je dodávka pre bicykle. Super. To sa na Slovensku nemôže stať. A potom, že chodíme do Čiech. Máme ešte vyše štvrťhodinky čas, ktorú využijeme na návštevu zámočku Kinských. Len foto a pohľadnice.

Najvýznamnejšia pamiatka Valmez-u je empírový zámoček z 19st.

    Šofér dodávky nám hodí kolimahy do prázdnej dodávky, pripne gumovými lankami. Bicykle takto ešte necestovali. Snáď dôjdu s nami do cieľa. Smejeme sa na tom. Pred busmi mi sprievodkyňa skontroluje lístky a nasadáme. Čakáme ešte na prípoj. S 5min. meškaním sa odlepujeme od stanice. Prvú stanicu hlási baba Krhová. Znova nám vyčarí úsmev na tvári. 13km trať podmyla voda a opravujú ju. Okolo poludnia sme v Rožňove. Dodávka s bicyklami tiež, šofér neušiel.

Netradičná preprava Treku v dodávke.

    V bufete kúpim fľaškovú kofolu, zjeme banán a vyrážame. Zatiaľ len do centra. Na námestí T.G.Masaryka je infocentrum. No čas obeda, smola. Preto zídeme dolu do skanzenu, kde pohľadnice mestečka kúpim. 

V 19st. bolo súčasťou námestia aj hnojisko a chlievy.

    Konečne sa vydávame na západ do Valmezu. Rožňovská Bečva sa pred týždňom celkom slušne vyliala z brehu až po chodník. Stále sú na ňom malé nánosy blata. V parku Abácie vo Valmez sa stáčame na juh. Oproti fúka slabý vietor. Cyklochodník sa hadí spolu so Vsetínskou Bečvou. V Mikuluvke sa nechám akosi zlákať odbočkou na západ. Až keď nevidím rieku a cesta stále stúpam, zastavím. Kuknem do mapy a zbadám, že ideme zlou cestou 6018, namiesto 50. stratili sme 5-6min., ale aspoň ideme s5 dolu kopcom. Za obcou Pržno je asi kilometrový úsek po poľnej ceste. Neveriacky prudko zastavím, či sme na správnej trase. Ideme dobre, no Moruša trpí. 

Vodný prah Zašová na Rožňavskej Bečve.

    Od Ratibořského mostu už je nový cyklochodník. Vo Vsetíne fučíme hore do Horního města. Je tam zámok. Je krajší ako vo Valmeze. Odpočinieme si a ukusujeme z tvarohových buchiet. Zámoček je dokonca otvorený. Vo vestibule je vypchatý medveď z r.2000. Vraj k nim chodia od nás. Kúpim pohľadnice. Prudkým klesaním po pešom chodníku zídeme dolu a napojíme sa na cestu č.50. 

Dominantou Vsetína je renesančný zámok s regionálnym múzeom.

    V Ústí sa napojujeme na už známu cestu č.57. Poučený z minula idem po hlavnej ceste rovno do Lidečka. To sa nezaobíde bez trúbenia a gestikulácie debilka. Oplácam mu gestá rovnako. Faktom však je, že cyklotrasa ide aj po hlavnej ceste (napr. Hornolidečská magistrála). Nezná mapu! Kus žvance sa nekoná, drahej akosi ostalo nedobre z buchiet. Preto si dáme iba veľkú kofolu a jucháme cez Vlársky priesmyk do Trenčína. Obával som sa, či stihneme vlak, ale prídeme s 10min. predstihom.

Dominantou Dobrej Vody je klasicistický kostol z r.1820.

    Prvé haluzenie v r. 2025 som šliapal do Dobrej Vody v Malých Karpatoch. Aby som si spestril cestu, šiel som cez Štefánikov rodný kraj. Po Brezovú som teda vedel, že ma čaká jedno príkre stúpanie na Košariská. Počasie nevyzeralo až tak zle. SZ vietor a polooblačno. Trocha som ho podcenil. Vyrážam teda pred obedom po novej vrbovskej cyklotrase. Digitálne počítadlo pokazené, napadlo ma, že by malo byť preklápacie ako kedysi boli hodiny na železničnej stanici alebo ešte sú na poliklinike v Trnave. Borím sa proti vetru. Za Vrbovým sa kdesi zjavila mládež idúca po krajnici. Fučím prvý väčší kopec. Od križovatky na Krajné sa rútim dolu do Prašníka. Z dediny už viac menej iba stúpam. Ani som nevedel koľko je v okolí Podkylavy mlynov. No takých fejkových. Pred Košariskami chvíľu Treka tlačím do kopca. Obieha ma dievčina na kolobežke. Aj elektrika má čo robiť do stúpania. Preletím Milanovou dedinou a schádzam do Brezovej. 

Na sútoku Bystriny a Baraneckého potoka je vodná  nádrž Brezová.

    Obloha sa zatiahla a nakoľko veľa nešliapem je mi v doline Bystriny chladno. Pod bundou mám len krátke tričko. Pred stanicou odbočujem doľava na žltý cyklochodník. Trasa do Dobrej Vody je pekne vyznačená. Čaká ma necelých 10km lesom Brezovských Karpát. Hneď za križovatkou Pod vŕškami ma čaká brutálny stupák na Dlhé rovne. Na nejakých 2km 200 výškových metrov. 

Z fotky je pekne vidieť stúpanie: prejdem 100m a súčasne 1m výškový. 

    Z opačnej strany od Dobrej Vody nie je také prudké stúpanie, ale je vytrvalé. Až tesne pred Rovňou je krátky výšvih. Ja som sa však chcel viezť čo najviac dole. Na Dlhej rovni je križovatka turistických i cyklo trás. Doprava pokračuje esenpéčka a Štefánikova cyklomagistrála, vľavo je nová červená trasa do Košarísk, no ja po mini obednej prestávke pokračujem po žltej dolu do Dobrej Vody. Cesta už je poničená ťažbou dreva a idem po kameňoch. Po pár natriasačkách vidím v zákrute zrúcaninu hradu. 

Cez prírodnú rezerváciu Slopy, kde je gotický hrad.

    Vidím aj ľudí kráčajúcich Dolinou. Bicykel ich asi prekvapí, hlavne jeho zvonček. V centre pri kostole si o5 doprajem pagáč a hlavne konečne teplé slniečko. Tesne ma lizne domáci na starej Nive. Ide si načapovať vodu z prameňa. Ďalší prameň Hlávka je poniže cesty. 

Starší prameň v Dobrej Vode. Ľudia však už chodia čapovať vyššie, k novému.

    Cesta plynule klesá ďalších 8km až do Dechtíc s nejakým tým malým prevýšením. Míňam Olší kameňolom, kde je i v sobotu poobede pracovný ruch. Od Čachtického sa odlišuje napr. aj mobilnými drvičmi skaly. Momentálne však obyvateľov Dechtíc straší skládka vo vyťaženej časti, ktorá môže kontaminovať spodnú vodu. V rodnej dedinke mojej babičky je veselo. Zavadziam na ceste svadobčanom.

.

Za traktorom unikátni tancujúci svadobčania.

    Namiesto toho aby mi družba ulial oldomášu ma vyháňa z cesty. A tak šliapem do kopca, ktorých ma čaká ešte na Malokarpatskej zopár. Nohy cítia to neustále stúpanie. Zastavím sa len zdvihnúť plechovku. Vlny do Vrbového sú nekonečné. Vydýchnem si až na novej cyklotrase. Zostáva mi posledných pohodových 10km s vetrom v chrbte. Za sebou nechávam 70km. Trasa je náročná len do polovice na Dlhú roveň. Stúpanie naň mi pripadalo prudšie ako na Kohútku. Našťastie len krátky úsek. Od Dechtíc je zopár vlniek, ale dajú sa.