Jeseníky

 

 

Názov expedície: Dedo Pradedo

Heslo:O5 s duchom túlavým cez Praděd po dolinu Opavy.

 

Mŕtvo pod Pradědem?

    Pred štvrtou hodinou vyrážame na sever Moravy. Cez Uherské Hradište, Otrokovice a Přerov. Cestou dolu zo sedla pod Javorinou do Slavkova ladím české rádio Impulz. Za Olomoucom vidieť už náš cieľ-Jeseníky. Krásna, široká a relatívne rovná cesta končí Šternberkom a začínajú krkaháje s úzkou cestou. Za dedinkou Paseka včas neodbočím pri najväčšej liečebni v Česku a otáčam sa. Prvýkrát púšťam navigáciu na palubnej doske. No nemôžem si ju posunúť, takže mi je na nič. Krátkou rozbitou cestou vojdem do Dlouhé Loučky a potom relatívne peknou do Rýmařova. Pôvodne som pozeral trasu po ceste 445, ale smerové tabule má viedli na 449. V Rýmařove som zasa prešiel odbočku na Malú Morávku a na parkovisku sa otáčam. Krásna cesta s novým asfaltom, no pomerne úzka vedie až na križovatku Dolní Moravice. Posledný úsek je rozbitá, ale zjazdná spomínaná cesta 445. V Malej Morávke pozriem do navigácie. Ešte je kus k odbočke na Karlov pod Pradědem. Z križovatky asi kilometer. Úzkou bráničkou sa dostávam ku penziónu Pod Strání (2007). Pred štvrť na osem zatiahnem ručnú brzdu a so ženou vystúpime. 

Zazvoním na dverový zvonček a príde otvoriť staršia pani. Čakala nás neskôr. Ja som rád, že sme cestu stihli za svetla. Hneď v chodbe sa vyzúvame. Vraj sú všade koberce a prezuvky sú "mast". Dá nám kľúče od apartmánu a skrinky na topánky č.5. Pani bude asi čistotná. Izby sú na poschodí. Dole býva majiteľka s mužom. Vedľa privátu je jedáleň. Raňajky objednáme na ôsmu. Potom nám dá  už pokoj. Náš apartmán má dve izby. Jednu s manželskou posteľou a druhú pre dievčatá. Pred nimi je malá kuchynka s dvojplatňou, mikrovlnkou, kanvicou a chladničkou. Prekvapia nás malé uteráky. Z domu sme nebrali žiadne. Budeme sa musieť utrieť do toho, čo máme. Pred ôsmou hľadáme niečo jesť. Pani majiteľka tvrdila, že v okruhu 300m sú štyri podniky. Vo štvrtok večer v malej podhorskej obci skapal pes. Nevaria. Kazmarka zavreté dvere. V zámočku Karlov bývajú Ukrajinci. Čo tu asi robia? Čašníčka v Aurum vraví, že "Zítra snad". Možno, ak by sme šli vyššie do pizzerie Praděd, no dievky boli nervózne. Drahá našťastie hodila do batoha nejaké pečivo z firemnej akcie v Chľabe. V apartmáne si baby dajú chlieb so salámou a ja žujem bábovku. TV pri spustení vyhodí nejakú chybovú hlášku. Stlačím Menu a objavia sa programy. Takže telku môžeme sledovať. Okolo pol desiatej líhame, či sa skôr prepadáme do mäkkých, sčasti vyležaných, matracov. 

Najväčší kúpeľný dom Libuše.

 

Neviditeľný Praděd

    Ako naj výlet v bedekroch je popisovaná prechádzka dolinou Bílej Opavy. My potiahneme vyššie, na Praděd. V cene 9080Kč na tri noci sme mali i raňajky. Ako jediní, hoci asi nie sme v penzióne sami. Pani nachystala párky, vajíčka, zeleninu, salámy a syry. Džús, jogurt. Ponúka domáci čučo džem i med. Okolo deviatej opúšťame penzión. Veziem expedíciu pár kilometrov do jednej z najmenších obcí ČR Karlovej Studánky. No a zasa prejdem odbočku do centra (zle som si pozrel, kam sa dostanem po hlavnej ceste). Prechádzam cez celé kúpeľné mestečko na dolný koniec. Pani mi odtrhne červený lístok za 130Kč a celý deň si ho môžem nechať. Za sklom. Prejdeme sa pitoreskným kúpeľným mestečkom s domami z dreva. Prečo Korytnica nemôže takto vyzerať? A nie ako slovenská Pripiať. 

Malebná vila Vlasta z konca 19st.

 

    Horská bystrina Biela Opava čeriaca sa v nespočetných tôňach, husté smrekové lesy, kde je vidieť len na pár metrov vytvárajú najčistejší vzduch v Čechách a na Morave. Nečudo, že v takomto krásnom prostredí pod mocným Pradědom ležia najvyššie položené kúpele (800m n.m.). Perla Jeseníkov, spočiatku nazývaná posmešne Hinnewieder (z nemčiny "tam a s5", lebo pacienti museli dochádzať ), kým dostala meno po hrdinovi napoleonských vojen habsburskému kniežaťu Karolovi. Unikátnosť kúpeľov, malebnosť drevených domčekov oslnila novinárov a návšteva Karlovej Studánky patrí medzi 40 naj destinácii na svete. Po 400 rokoch si spomenul aj Rád nemeckých rytierov na liečivé pramene, ktoré v 17st. vlastnili a usilujú o ich vrátenie.

    Deti namotivujem na výlet kúpou náramkov s kameňmi a seba pohľadnicami kúpeľov. Žltým chodníkom sa vyberieme popri potoku za Studánkou. Najprv kúsok po ceste pre autá. V zákrute je parkovisko a oproti vstup do doliny. Hneď na začiatku vidíme krásne klapuše priamo pri chodníku. Človeka k sebe ťahajú ako magnet, ale košík nemáme a túru iba začíname. I veľa hríbarov má odstavené autá popri ceste.  Sýta zelená ako žabí sliz majstra N. Kde sa hrabú Krkonoše? Dych vyrážajúce miesta. 

Drevo na stavbu pritiahol koník.

     Dolinou ideme prakticky sami. V polovici trasy stretáme skupinu detí. Mix Čechov, Poliakov i Slovákov. Žlto značený chodník vedie k vodopádu, no ten je nakoniec skôr pod nami a nechce sa nám zísť dolu. "Modrá" cesta je ľahšia a ide vrchom, ponad dolinu. Rozchádzajú sa "Na paloučku" a o5 spájajú za vodopádom. Po malom osviežení pokračujeme po modrej k chate Barborka. Čučoriedky sčesané, ale ešte sa kde tu objavia. Demotivujem rodinu, keď ukážem na Petrovy kameny nad nami. Cesta na Ovčárnu, k busu, však vedie pod nimi. Na kameny v zime potiahne lyžiarsky vlek. Pre turistov sú uzavreté, lebo sa na nich zlietajú bosorky. Tie moje by som tam veru najradšej hneď poslal. 

Krásne scenérie zurčiacej riečky.

 

    Niektorí ľudia kráčajú dolu. Predpokladám, že sa odvezú busom na Ovčránu a spustia dolinou. Prudšie stúpanie príde až pod chatou Barborka. Bufet je otvorený, no recepcia s pohľadnicami zatvorená. Zvyšok cesty na vrchol šliapeme po asfaltke. Na križovatke U Barborky sa napojíme na červeno značený chodník Stezka Českem alebo i Ovčárenská silnice. Ľudí aj mrakov pribúda. Väčšinou sa tiahnu od Ovčrány. Tesne pred Pradědom sme už v hmle. Hromžím ako malé decko, že nič nevidím. Načo idem vlastne hore? Lesný duch Praděd ma vyslyšal a poobede pootvorí svoje kráľovstvo aj pre človiečikov. Obchádzame vysielač dokola. Samotný stožiar uvidíme až 200m pred cieľom. Zdolávame druhý najvyšší vrch v Čechách.

   Praděd bol podobne ako Krakonoš, strážca hôr. Vyzerajú podobne, dedkovia s dlhou bradou a v širokom klobúku. Vraj sú príbuzní. No na rozdiel od Krakonoša, Praděd nadeľuje väčšinou peknú kopu snehu na Jeseníky a robí z nich raj lyžiarov ešte aj v máji. Hrebeň pohoria má 40km.

    Vo vydýchanej reštike Praděd hľadáme voľné miesto. Rozhľadňa vo výške 70m nad vrcholom zatvorená. Veď nie je čo vidieť. Pri pulte s čašníčkami je tabuľka s veľkými červenými písmenami "Při bare neobsluhujeme". Stoly sú po stranách a obsluha kmitá v uličke. Pri bare si môžem akurát opečiatkovať pohľadnice. Nejaké stoly sú ešte pri okne t.č. s nulovým výhľadom. Žena ochutná zelňačku (nič extra), staršia vcucáva bolonské špagety. Omáčka na ne bola so skutočnou zeleninou. Ja si objednám parené buchty s čučo, mladšia vyprážaný syr. Buchty so šľahačkou a tvarohovým krémom mi chutili a boli dosť sýte. Malý kúsok som nechal ochutnať dcérku. Na pokrmy čakáme dlho. Na záchod sme dostali žetóny, inak sa platí 20Kč. V lokáli sme nechali vyše 1000 kačenek+100 babek dýško. Vyjdeme von a upúta nás spev. Najprv sme si mysleli, že dakto púšťa rádio. A to tri baby ležia pod vysielačom a hudú si. Okrem peších sa dolu valia cyklisti valia dolu predtým, ako fučia hore. 

Divokou prírodou okolo vodopádov a kaskád.

 

      Značky upozorňujú, aby šli opatrne, ale rýchlosť zláka každého. Blondíny, slepice, zaberajú celú cestu. Rozpŕchnu sa na všetky strany, keď ide bicykel. Doslova ako tá hydina. Obiehame ich, keď sa fotia na drevenej žabe. "Prečo ju rovno nepobozkajú?", komentuje drahá. Vraciame sa so ženou hore pod vysielač, aby sme ulovili nejaký pekný záber, kým Praděd dovolí. Porušujeme zákaz opustiť cestu. Kríky pod vrcholom sú stále plné čučo a brusníc. Výhľady sú vcelku fajn. Vidieť až Králický Snežník. Mesto Jeseníky. Na juhozápade je plochý kopec Mraveničník. Akoby mal vrcholok zrezaný. Je rezervoárom vody pre tretiu najväčšiu prečerpávaciu elektráreň na svete Dlouhé Stráně. 

    Vo výške ako naše Štrbské pleso je horná nádrž najvyššie položeného jazera v Čechách. Dosahuje hĺbku 26m a na túto jamu sa spotrebovalo takmer milión ton Semtexu. Dno drží pokope 18cm hrubý asfalt až z Albánska. Je výkonnejšia než jadrové elektrárne v Čechách, nahradí 30 000 vagónov uhlia za rok minutých v Počeradoch. Na plný výkon jej stačia dve minúty. Prístup hore je iba pre cyklistov a peších. Prehliadky tohto divu techniky a klenotu Jeseníkov sú na mesiace vypredané...

   Cestou na Ovčárnu nám robia mystické Petrovy kameny. Pridáme do kroku a stihneme i bus do Karlovej Studánky za 240Kč. O štvrtej poobede ukladáme do skrinky v penzióne topánky. Na večeru ideme k vlekom do reštaurácie, či pizzérie Praděd. Oproti lokálu je bobová dráha, no bude šesť a boby sú zaparkované. Sadneme si dovnútra a pekne vidím ako čašníčky vyhulujú na dvore. Tak čakáme, kým sa blondínkam uráči vojsť dnu. Sme pre nich vzduch, pokiaľ neprídu ďalší zákazníci. Objednáme si tri pizze a tortilu. Pizze sú priemerné. Jednu donesieme prakticky do penziónu. Za nami sedia Slováci zo Zahori, ktorým prekladám jedálny lístok. Netušia, čo je svařák i napriek snahe obsluhy. Varené víno. Večere nás stála pekných 999 kačiek + stovka pre blonďaté čašníčky na cigy. Cestou s5 obchádzame kemp. Sprvu som si myslel, že je to parčík. Srdce zapiští, keď vidí dvojicu s igelitkou plnou hríbov, ktorí boli iba venčiť. Pán domáci trhá burinu v trávniku. Mali by sme mu ukázať chýbajúcu špárovačku na kachličkách. Asi by zošalel.

Prekrásny kút, na ktorý môžu byť Česi hrdí.

 

Vysvacený aperol

V kúpeľni, sa samo spúšťa ventilátor. Reaguje na smrad, či čas strávený na tróne?  Ráno vstávajú baby pred ôsmou, podobne ako včera. Na raňajkách už nie sme sami. V miestnosti je plnka. Baby ochutnajú lievance s čučo džemom. So ženou si dáme vajíčkovú pomazánku dúfajúc, po neblahých skúsenostiach z Vrchlabí, že prežijeme. Praděd dnes nadelil krásne slnečné počasie, ako stvorené na turistiku. Včera večer som vybral nenáročnú hrebeňovku Jeseníkmi z Červenohorského sedla na chatu Šerák. Autom serpentínami ideme po úzkej ceste cez Vidly, kde ma pomýli smer, resp. obchádzka na mesto Jeseník. Po kilometri sa otáčam s5. V Bělej robia cestu, no risknem to. Niekde je až 12% stúpanie. V Bělej je skutočne vyfrézovaná cesta. Mne však stačí prejsť len cez T križovatku. Aj ostatní šoféri, dokonca i autobusár si nerobia z rozbitej cesty ťažkú hlavu. Širokou cestou vyjdeme hore do sedla. Vedľa nás zaparkuje ženička z Trnavy. Spoločníka jej robí psík. Občas ju míňame, naposledy sme ju videli pri skalnom okne. V sedle kedysi lyžovali svokrovci. Zažili ako mladí, bez záväzkov, fantastické chvíle. Aj my dnes  v inej dobe a inej klíme zažijeme skvelý deň. Sme však ešte len na jeho počiatku a momentálne nám dáva zabrať lyžiarsky svah. Skrátime si tak cestu k červeno označenému chodníku. Miernym stúpaním dôjdeme širokým chodníkom k Vřesovej studánke. Obieha nás množstvo bežcov. 

Vřesová studánka je vraj liečivá.

     V okolí prameňa je pútne miesto s kamenným oltárom. Kedysi na mieste veľkého dreveného kríža stála chata (do r.1988). Dnes sú z nej len základy. Odbočíme na zeleno označený chodník, ktorý vedie ku kamennému oknu. Začujem doposiaľ neznáme slovo "kleč". Česká turistka ma poučuje, že ide vlastne o kosodrevinu. Klesáme z úpätia Červenej hory po žltej do sedla Pod Vřesovkou. Pred nami je vidieť 1424m vysoký Keprník. Baby sa pýtajú, či ideme hore. Takticky mlčím, žena ukľudňuje atmosféru, lebo tušia, že áno. Zo sedla nasleduje stúpanie na hrebeň kopca. Chodník sa zmierňuje až po križovatku Trojmezí. Cestou sú rašeliniská a vresoviská. Pripomína lúčanskú Malú Fatru. Moju chôdzu ovláda boľavý členok na pravej nohe. Včera som si asi zle uviazal topánku a omíňa ma. Povoľujem vrch topánky, čo na chvíľu pomôže. Za Trojmezím nasleduje prudší výšľap už na samotný Keprník. Vrchol tvoria skaly (tzv. mrazový zrub). Podozrievam však Pepíkov, že si ich sem sami nosia. Veď sú v Jeseníkoch na každom kopci (Vozka, Keprník, Červená hora atď). Ale len zo zvetralých skál je výhľad. Inak sú doliny zakryté kosodrevinou. Užívam si krásne pohľady na mesto Jeseník priamo pod nami, Praděd, Králický Snežník, Poľsko, celé pohorie Jeseníky ako na dlani. Pod vrcholom stretám krajanov. Na rozdiel od nás, bývajú v karavane. Netrúfli si ísť cez Bělú a tak prišli z opačného konca od Ramzovej. Na kopec šliapu zo Šeráka. 

Keprník (1423m n.m.) je švrtý najvyšší vrch Jeseníkov.

 

     Staršia obézna pani padá na kamennom chodníku pod vrcholom. Muž jej nepomôže, moja útla žena sa chopí iniciatívy, ale pani chce vstať sama. Zídeme dole do sedla pod Keprníkem. Nasleduje menšie stúpanie ku chate Jiřiho Šeráka. Chata je štartovacím miestom pre hrebeňovku Jeseníkov. Privíta nás nafúknutá slavobrána piva Holba. Pred chatou je nejaká akcia. Ďalšia súkromná párty je vo vnútri oddelená sklenými dverami. Vonku je pred bufetom rada ako ráno pred Lidlom. Bufet však ponúka pivo, maximálne horalku. Ideme dovnútra na poriadny obed. Teda v rámci možností chaty a kuchára.  

Zvonička-maják  pútnikov v núdzi je súčasťou horskej chaty.

 

    Motáme sa po lokáli a hľadáme voľné miesto. Našťastie niekto odchádza. Chlapec ani nedopije malinovku. Máme exkluzívne miesto pri okne s výhľadom na Bělú a mesto Jeseník. Na dlhú drevenú lavicu si k nám prisadol jeden pár. Všetci si objednáme guláš naliaty do chleba. No guláš bol z vrecka iba zahustený múkou. Nič extra. Obsluha bola pomerne rýchla. Útrata sa platí zvlášť a nahlási sa číslo stola. 766Kč. Pohľadnice kupujem zvlášť. Rovnakou cestou kráčame s5 do Červenohorského sedla. Fakt nechápem český vynález, zapichovať tenké kamenné dosky do chodníka. Turisti sa im snažia vyhnúť a po stranách chodníka sú vyšliapané cestičky. Z Keprníka schádzajú tri staré dievky. "Máme v nohách dost", vraví jedna. "Alkoholu, či chodníka?", pýtame sa so ženou. Tiahne z nich ako z putiky. Celou cestou narážame na staré hraničné kamene. Až do r.1948 si Jeseníky delili Lichtenštajni, Žerotíny a Vratislavské biskupstvo. BB. Od sedla pod Vřesovkou sa vydáme miernym stúpaním po červenej k prameňu. Ľudia idú stále hore na Keprník. Od prameňa prúd ľudí zhustne. Pre niektorých je pútnické miesto konečná a otočia sa s5. 

Dóležitá križovatka turistických a lyžiarskych ciest.

     Ako schádzame dolu, počujeme hlasnú hudbu spoza chát v Červenohorskom sedle. Dnes beží akcia Beer treking. Na 15km treba vypiť minimálne 5 pív+cieľový panák. Každé ďalšie pivo sa počíta. Okrem pivom zmorených pretekárov sa objavujú postavičky ako Spiderman, Mikuláš alebo gorila. Súčasťou pivného behu je aj súťaž o naj kostým. V hoteli iba zoberiem pohľadnicu a padáme do Karlova. Až v aute povieme babám, že hore na Šerák ide lanovka. Informácia im len akosi prejde lebečnou dutinou bez odozvy. Pred Karlovou studánkou je zaparkovaných pri krajnici mrtě áut. Predpokladám, že sa všetci liapu na Praděd alebo Rolanduv kámen. Idioti stoja i v zákrute. V Karlovej p. Pradědem si vymysleli festival řízku. Aby nalákali ľudí do nudnej dedinky. Sadneme do reštaurácie Kazmarka na tip mladšej. Sedíme vonku a chvíľu trvá, kým si nás čašníčky všimnú. Baby si dajú kurací rezeň, ja jelení. Ako prílohu zemiakový šalát, žena iba zemiaky. Gastronomické prekvapenie nebolo ani tak v rezňoch, ako skôr v podobe hrachora čoby zelenina. Ženin rezeň sa hanbil strúhanky a ak aj sa naň čosi nalepilo, zhorelo. Ale jedlo priniesli rýchlo. Môj rezeň z diviny celkom ušiel. V ponuke bol i klokaní, či diviači rezeň. Zemiakový šalát babám veľmi nechutil. Vraj v ňom bolo veľa vajca. Na zapitie som si dal proseco, deti domácu limonádu s ľadom, žena pivo Bernard. Jedlo ťažký priemer a nechali sme najviac z celého pobytu, vyše 1200Kč + 100 dýško.

Pohľad z Červené hory na masív Keprníku.

Hríby a Štramberské uši

    Lesy sa zahalili do nízkej oblačnosti. Akurát počko na zber húb. Kým dievky pobalia, idem do potravín po kartónovú prepravku na hríby. Dajú mi aj jednu väčšiu, kde pohádžeme zálohované fľaše. Zbehnem ešte natankovať auto a dokonca dostanem kúpiť aj pohľadnice Malej Morávky a Karlova. Okolo pol desiatej poslední odchádzame z penziónu. Pani majiteľka už upratuje vedľajšie izby, pánko supluje umývačku riadu. Obaja už majú naložené bicykle, že pôjdu dakde preč. Ideme len na druhý koniec Karlova ku Ski Aréna Karlov. Najprv sa však rozhodneme ísť do lesa na hríby. Nie sme v ňom sami. Väčšina však ide hlbšie do lesa a pritom sú huby rovno pri ceste. Motáme sa niekde pod vrchom Kámen Svobody. Vraciam sa po prepravku. Za poldruha hodiny nazbierame plnú prepravku a klobúčik. Na turistickom chodníku stretáme rodinku, ktorá sa motá s prázdnym košíkom. Chlap vidiac náš úlovok povie: "Kurva".  Hodíme huby do auta a ideme na opačný koniec k lanovke. Babám som sľúbil boby. Kúpim lístky pre štyroch za 600 kačenek (+200Kč záloha) a lanovka nás vyvezie na 850m vysoký vrch Na Javořinách. Chceli sme ísť po dvoch na vozítku, ale deti sú už príliš veľké. Ideme dolu sólo. Ja idem prvý, fotím potom ostatných. Iba ma boby otrieskajú, ale adrenalínový zážitok jazda zrovna nie je. Najmladšia má slzy na krajíčku. Hneď na začiatku sa zasekla. Sadáme konečne do auta. Nezabudnúť niečo pre rodinu v podobe štramberských uší (i stánkarovi sa dá platiť kartou) a dáme Jeseníkom zbohom. Zastavím na upätí Nízkych Jeseníkov v meste Šternberk. 

 

 

Hrad sa vypína nad mestom od 13st.

    Preparkujem auto, aby na huby nesvietilo slnko. No je to z blata do kaluže. Poobede svieti do auta, ale huby prežijú. Nechám pootvorené obe okná. Najprv si pofotíme morový stĺp a chrám Zvestovania Panny Márie. Hľadáme cestu do hradu. Ideme kdesi na poľnú cestu. Nasledujú nás ďalší ľudia. Vysoké hradby sa nám nepodarilo dobyť, preto sa vraciame. Vchod je od kostola. Otvorená je horná pokladňa a pre veľký počet návštevníkov robia prehliadky každú pol hodinu. Dnes, v rámci Dňa Európskeho dedičstva, sú prehliadky v dobových kostýmoch, ale sprístupnené sú aj miestnosti, ktoré zvyčajne ostávajú zvedavcom zatvorené. Máme ešte polhodinu do prehliadky, preto využijeme služby automatu na kávu.
Prehliadku začíname v gotickej časti hradu s jediným mužským sprievodcom. Cez rifle a tričko má prehodený plášť. V kaplnke nám rozpráva príbeh sv.Barbory, načo viac menej nechcene vyprsknem smiechom. Keď vraví ako ju otec zatvoril do veže, aby ju ochránil pred nadržanými chlapmi. Otec nedopadol lepšie, keď ho preťal blesk. O5 sa smejeme, keď sprievodca ukáže na skvost- drevenú madonu s dieťaťom z 14st., ktorá je priamo nad drahou. Tá samozrejme ukáže na seba. 500 rokov sa soška skrývala v neďalekom kostole v Babiciach, kým ju v r.1957 neobjavili. Ukryli ju tam pred husitským rabovaním. Vystavený kus je len fejk. Originál je v Olomouci. V rytierskom sále sa dozvedáme, že obaja máme ideálne stredoveké miery. 28kg brnenie by mi možno aj sadlo.

V renesančnej časti, v tzv. Vizitkovom sále, nás preberá blonďavá sprievodkyňa. Jej sarkastický humor baví všetkých návštevníkov. Pútavo hovorila o svadbe kniežaťa z budúcou hradnou paňou. Ženích skonal pár dní pred svadbou. Zlé jazyky tvrdia, že sa upil. Koláče tvrdli, mäso hnilo, preto jeden zo svadobčanov, nejaký Berka z Dubé, pozrel na hrad, pozrel na nevestu, povedal si: To by šlo", a svadba nakoniec bola. No nevesta žila len jeden rok. Berkové si prišli na slušný majetok. 

Renesančný štýl sa prelína s gotickým.

 

 

    V ďalšej miestnosti ukázala stredovekú toaletu, tzv. prévet (od latinského privatus-súkromie). Kto zvonka nevidel zasrané steny hradu, určite pocítil, kde je záchod. Hovorila predovšetkým o ženskej móde. Katarína Medicejská zaviedla spodnú bielizeň. Dovtedy mali ženy len akési vrece. Na figuríne popísala časti vrchného odevu. V biskupskom sále (biskup kráľa Karola IV- Albert II, využíval hrad ako svoju rezidenciu) poukázala na plechové lavabo (z latinského "umy si ruky") v tvare delfína. Ako pozerám, tak pozerám: Buď jeho autor v živote delfína nevidel alebo bol pod vplyvom. Splachovací záchod už bol z konca 19st. zamurovaný do steny, predchodca Geberitu. Baldachýn nad posteľou nebol samoúčelný. Okrem ochrany sviatosti pred pavúkmi. A udržoval teplotu. V sále sme sa s ňou rozlúčili a tajným schodišťom prešli hore do Holandského sálu. Predtým tam bol dámsky salón. V barokovo zariadenej miestnosti si nás prebrala staršia sprievodkyňa, ktorá rozprávala o porceláne. A mlela o ňom aj v ďalšej, hodovnej, miestnosti. Výklad už bol trocha nudný. V závere prehliadky si nás prebrala mladá sprievodkyňa v červených šatách. V poľovníckej chodbe rozprávala o pití. Stredoveké sklo bolo napr. tenké ako papier. Poslednou miestnosťou bola kuchyňa, ktorú dal vybudovať posledný pán hradu knieža Ján II. Liechtenstein. Pec s automatickým roštom z konca 19st. doposiaľ funguje. Lichtenšajni museli mať po vojne radosť, keď hrady pripadli štátu. Doposiaľ sa o hrad súdia. S majetkovými spormi majú sedemstoročnú tradíciu, takže sú trpezliví. Všetci sme si posadali na lavice a hovorila o hodovaní v čase baroka. Pozostávalo z 15 chodov! Najprv aperitív, potom paštéty, polievka, ryby, mäso, pečienky, múčniky a nakoniec ovocie a kapurkova na podporenie chuti. Skonzumovalo sa aj štvrť tony mäsa. Pilo sa väčšinou víno, keďže voda zo studne bola všelijaká, len nie čistá. Slovo "chlastať" pochádza holandskou (radi krochkajú) skomoleninou anglického "glass". Rozlúčila sa s nami a poslala do ľadovne. Lenže ju nikto z návštevníkov nevedel aj tak nájsť. Škoda, že prístup do vežičky je sto rokov zamurovaný a z vonkajšieho schodiska ostali len nosníky. My sme šli dolu k východu, kde bola ešte malá expozícia útrpného práva. V pivničnej miestnosti bol smrad z kože. Pekný gotický hrad, ktorý sa môže pýšiť hádam najväčšou zbierkou fejkov (sadrový krb, madona, obrazy) v Čechách. 

 

    Ponáhľali sme sa k autu, kde sme mučili hríby. Cestou drahá zapla klimatizáciu na nohy a klobúčníkov chladila. Na rovinke za historickým mestečkom ukusujem z frgálu. Šiel som znova cez Olomouc, kde som zakufroval a musel sa otáčať, ďalej prechádzame Přerov, Otrokovice. V Uherskom Hradišti stojíme na obedovečeru v KFC. Dlho čakáme na objednávku a nakoniec ju pomotajú. Reklamujem, že mi čosi chýba. Drahá donesie od stola tácku a obsluha pozerá do objednávky. Prakticky mi chýba len moja porcia hranolčekov a placky s kuracinou. Napokon sa ocitne na tácke navyše hamburger a ďalšia porcia hranolčekov. Dievčina vraví, že to máme ako "omluvu". Okolo pol siedmej sme u svokry a požičiame sušičku na hríby. Po siedmej sme konečne doma. Zavoláme susedu, ktorá nám kŕmila morča a zoberie si polovicu hríbov. Celú noc vrčí sušička a rozvoniavajú po byte hríby.

Krásny kus českej prírody. Deti mali na pláne cez víkend zápasy, no my sme ich zobrali na unikátne miesta v širokom okolí. Snáď v dospelosti si uvedomia. Radím ho na prvé miesto v ČR. Do Jeseníkov sa ešte vrátime. Už len kvôli tej vodnej elektrárni. Dievčatám sa páčilo moje pičovanie pod Pradědom. No nebyť toho, ktovie, či by ma vypočul?

Najstarší náučný chodník na Morave ešte z čias císara pána.