Cyklohaluzice XI

   Ďalší diel cyklohaluzíc sa točil na ceste do Hovadova. Po troch škaredých víkendoch nastal jedeň deň v aprílovom premenlivom počasí, ktorý by bolo hriech nevyužiť. Preto po desiatej hodine začínam šliapať do pedálov smer Trnava. Obloha je zatiahnutá, ale na juhu vidím jasnú modrú. Pred Malženicami na mojej spásonosnej zastávke, vyzliekam bundu. Obieha ma pelotón cyklistov nasledovaný sprievodným autom. Obieham ich zasa v Malženiciach, kde odpočívajú. Dobehnú ma kúsok pred Trnavou. Na križovatke im asistujú policajti. Doletím o pár sekúnd neskôr a čakám, kým sa vodiči zmilujú a pustia ma. V Trnave na mňa kričí šofér, čo nejdem na cyklochodník. Ide v protismere, nerozumiem, čo mu vadí. To sa tak o mňa bojí? Trnava je vcelku dobre vybavená na cyklistov, no tento chodník si na druhej strane nevšimnem. Obchádzam centrum mesta ku Kamennému mlynu. Najprv míňam rozsiahly cintorín, potom lesík až sa zjavím pri rybníkoch. Ktosi venčí dogy, chlapík sa vŕta v mopede, ďalší venčí decká. Sobotňajšia obedná pohodička. 

Vzácny biotop trnavských rybníkov.

    Ja si dám pri vyschnutej (kvôli nám cyklistom, aby mohli zbudovať chodník) žaburine banán a pokračujem na Biely Kostol. V dedine kufrujem do slepej uličky a obraciam sa s5, aby som sa dostal na hlavnú cestu 504. O5 ma čaká ďalšie stúpanie a potom klesanie do Ružindola. Za obcou zasa stupák a zase padám do Budmeríc, dediny roka 2025. Karpaty sa zdajú tak blízko a tak sú ďaleko. Prekračujem hranicu Trnavského kraja a cesta v Bratislavskom vyzerá hneď lepšie. V celom kraji majú porobené komunikácie. Odbáčam na Štefanovú. Konča Budmeríc ma šípka smeruje ku kaštieľu. Potom, čo sa obec nedohodla z ministerkou kultúry je zavretý. Ale snáď aspoň park bude sprístupnený. Bráničku vidím otvorenú a idem ku zámku. Zboku zavadzia v zábere auto, spredu nevesta so ženíchom. Fotia sa. Počkám kým odídu, zatiaľ ukusujem z oškvarkových pagáčov. Nevesta ostáva sama, ženích sa s fotografom vytratí. 

V pseudoromantickom kaštieli hľadali pravidelne múzu známi slovenskí spisovatelia.

    Schádzam dolu a popri oplotenej hranici parku idem lesíkom, ktorý je súčasťou parku. Z druhej strany sú záhrady za domami. Cesta prechádza do lesa Lindava. Preteká ním potok Gidra. Dávam si dolu turistické gate a navliekam kraťasy. Od rybníkov pokračuje poľná cesta do Častej. 

Vzácny dubový les Lindava.

    Uvoľní sa mi predný blatník a drie o koleso. Až tak, že zotrie malé výčnelky po lisovaní. Zvuk počúvam až do Vinosadov. Fičím po hlavnej ceste cez Dubovú a Modru. Pri Hornej bráne parkuje obrovské auto a vadí záberu. Neskutočné. 

Symbol Modry zo 17.st., keď kráľovské mesto potrebovalo opevnenie.

    Múzeum v Modre zatvorené (iba v letných mesiacoch je otvorené), preto valím ďalej do Vinosadov. Musím šliapať až na koniec dediny a podľa šípky sa dať doprava k opevneniu. Mládenec ma naviguje rovno, ale ja som sa neviem prečo dal zlákať protidúcimi cyklistami a šiel viac doľava. Na fiktívne bojisko som tak došiel z druhého konca. Dnes sa na lúke pri opevneniach bude odohrávať simulácia bojov počas oslobodenia v apríli 1945. Vyšiel som na malý briežok v lesíku dopoly plnom divákov. Najprv však babky pol hodinu zavíjali ľudové piesne. Napravil som a utiahol si predný blatník. Bicykel len tak oprel o strom. Minimálne som videl aspoň na koleso. Nedočkaví diváci, hlavne deti postávali nepokojne na briežku. Chlapíkovi vedľa vravím, že nech prestanú tým Obsterléze tlieskať a oni odídu. Ale vraj musia oslavy oslobodenia nejako zahájiť. Bratislavsko-brniansku operáciu komentuje hviezda súťaže Duel. Tvár mi nič nehovorí, keďže súťaž nesledujem. Aj on kecá strašne dlho, kým nabehnú skopčáci s dedinčanmi. Tvárili sa, že robia na opevnení. Potom nastúpila čata Wehrmachtu a čakali na čosi. Traja oneskorenci z fronty ich upozornili na blížiacich sa sovietov a skopčáci sa stiahli za betónové kocky. Vzápätí prišli Kozáci v kožušinových čiapočkách čoby prieskumníci. 

    Nič nenašli a vrátili sa o5 s riadnymi prieskumníkmi. Strhla sa prestrelka a Sovieti sa stiahli zavolať posily. Autentickosť bola intenzifikovaná dorozumievaním sa v ruskom, resp. proti stranou v nemeckom jazyku. Prišla čata osloboditeľov aj s malým obrneným vozidlom BA64 a guľometom Maxim. Nemci si dotiahli mínomet a malé pechotné protitankové delo. A to zasa sovietske vojsko dovlieklo malé delo a ostreľovali sa navzájom. Ale Sovietom sa nechcelo postupovať vpred. Preto musela prísť na Jeep-e potiahnutom sovietskou zástavou vyššia šarža a pozitívne motivovať čatu. Boje boli atraktívne, ale trvali dlho. Aspoň tie dnešné. Bolo pol štvrtej, preto som nečakal na zdecimovanie skopčákov, veď je jasné, kto zvíťazí a vytlačil bicykel z lesíka k vinohradom. Po prašnej poľnej ceste sa spúšťam dolu k Pezinku. Rád by som stihol ešte otvorené múzeum. Do Pezinku idem po značenej vinohradníckej ceste. Križujem cestu na Pezinskú babu a spustím sa dolu ku zámku. 

Stále si zachoval ráz vodného hradu.

    

    Len rýchly záber a do navigácie hodím, kde je Malokarpatské múzeum. Prídem tam 5min. pred zatvorením. Kúpim pohľadnice, orazím a valím ďalej na Svätý Jur. Za Pezinkom sa dá napojiť o5 na cyklochodník, ale jednoduchšie a ľahšie je ísť po hlavnej ceste. Však je dvojpruhová a široká dosť. A nemusím ísť malé stúpania. Zasmradená komunikácia je skvelý ozdravný pobyt pre pajšle. Za Sv. Jurom je odbočka na cyklotrasu vinúcu sa spolu s hlavnou cestou. Ale ja si to hasím ďalej spolu s autami po hlavnej. Len sprava vidím ako na mňa čumia cyklisti na cyklochodníku. No čo tlačí ma čas.  V Rači odbočujem pred svetelnou križovatkou ku železnici. Prekročím priecestie a šlapem k sídlisku Východné. Trocha si nadbehnem, ale šípky na dovedú do múzea. I sa spýtam, či idem správne. Dnes je prvý parný deň. Paru nevidím, mazutka odpočíva.

Jediný funkčný parný rušeň na vykurovací olej na Slovensku.

    

    Vláčiky, či už stojace alebo idúce sú okupované drobizgom. Mne by stačila aj pohľadnica, ale žiadnu spomienkovú nenájdem. Vrátim sa do poštového vozňa a kúpim za 50c, čo majú. Model železnice v inom poštovom vozni nefunguje, či skôr vláčiky stoja. A druhá dioráma v múzeu je zatvorená. Pretlačím sa von (rýchlejšie by bolo podliezť stôl). Do múzea pribudol nový prírastok v podobe Gorily, teda rušňa E350. Po pol storočí služby ich železnice posielajú na odpočinok. Chvíľu sa motám po areáli. Cestou s5 ma zastavia zavreté rampy v Rači. Prechádza poschodáčik domov. "Smola", skonštatujem. Kde sa dá idem známou Račianskou po cyklochodníku alebo popri autách. Mladá Garda sa nezmenila asi jediná. Vonia mi čokoláda z Figara. Zváračský ústav skrachoval? Upúta ma impozantná stavba Guthaus - kvádre. Odbočujem na Pioniersku, kde je cyklotrasa. Vraciam sa potom na Šancovú (hoci som mohol ísť rovno cez Dobšinského, ale ktovie, ako sa ulica zmenila) a už vidím stanicu. 

      Dnes to bola zážitková jazda, no šliapal som väčšinou len po cestách, takže, či bola aj zdraviu prospešná je diskutabilné. Ešte sa pod Malé Karpaty vrátim, napr. lepšie preskúmať Lindavu, či vyjsť na Červený kameň. I žena by rada videla Budmerice.

Vodná nádrž Budmerice.

    Pomaly sa rozbieha aj moja drahá. Po krúžení v okolí domova, sme na Bielu sobotu vyrazili na dlhšiu cestu. Šli sme po vetre, teda sa nešlo zle. Po známom cyklochodníku do Nemšovej. Pred mostom cez Vláru sme odbočili doľava do Ľuborče. V dedine doľava a pri svatom Antoníčkovi doprava. Za obcou vidím prudký stupák, ale tomu sa vyhneme, pretože šípka ukazuje doprava na Antonstál. Cesta mierne a vytrvalo stúpa v podstate celou Ľuborčianskou dolinou. Kopíruje potok rovnakého mena.

   Prejdeme kaskádové záhradky Močiarince. Po ľavej strane je jazdecký areál Ranch 13. Zrovna dnes sú tam preteky v drezúre koníkov. Z haly sa ozýva hlas komentátorky. Po chvíli prvýkrát zastavujeme pri studničke pod Košármi. Bolo by veľkou odvahou z nej piť, najmä, keď vidím v nej utopenú dážďovku. Upútala ma však mašinka povyše.  

Táto mašinka v Ľuborči nikdy nebola. Deutz ťahala vozne s drevom vo Vígľaši.

    Netušil som, že v doline bola železnička. Lesná železnica viedla z Ľuborče až k hraniciam s Českou republikou. Spočiatku ťahali vozne kone dolu dolinou samospádom. Od r. 1925 mašinka, pokiaľ ju v r.1964 nezrušili. Miestni nadšenci v r.2008 získali mašinku a spravili pamätník tejto menej známej železničky. Jej stopy na pravej strane doliny sú občas vidieť dodnes.

Pod mostom je spravená kaplnka a oddychové miesto.

Železničný most poslúžil ako kaplnka patrónovi poľovníkov sv. Hubertovi.

    Kúsok za pamätníkom je rampa, za ktorú autá nemôžu. No vidíme jednu Oktávku ako sa zhora valí.

V polovici doliny je horáreň. Pár ľudí vybavených sieťkami zbiera prvosienku a iné bylinky. Ja vidím akurát záružlie. Dolina je tiež hubárskym rajom. Dokonca i v zime sú tu vraj dubáky (tvrdí Bobo). Nasleduje dlhá rovná cesta, na ktorej konci sú hospodárske budovy. Kaštieľ bude neďaleko. Vskutku za zákrutou sa objaví park. Drahá zabáča doprava, ale opravujem ju, cesta by nás zaviedla niekam do lesa. Treba ísť pekne do prudkého stúpania za bránou. Bicykle tlačíme parkom k zadnej časti kaštieľa. Pomaly sa spoza stromov odkrýva neveľký kaštieľ s vežičkou.

Lovecký zámoček si dal postaviť pivovarník Anton Dreher v 19st.

    Bicykle odstavíme pri vchode. Drahá vraví, že niekedy býva k dispozícii bufet, ale internetové stránky tvrdia, že len v prípade ubytovaných viac ako 15 duší. Gurmánske hody nebudú. Preto otvoríme vlastné zásoby v podobe napolitánok. Poprechádzame sa po areáli a spustíme dolu. Zabočíme kúsok doprava na križovatku lesných ciest. Som zvedavý na pamätník zostreleného lietadla B-24 Liberátor. Kolimahy postráži dolu žena a ja vybehnem rozbahneným chodníkom hore. Stúpanie je celkom príkre, ale po 500m som pri kovovom kríži.

Posádka sa zachránila na padákoch. Jediný, strelec A.Solock, sa bál a skončil v troskách bombardéra.

    Vedľa pomníčka je kovová debna pre artefakty z Liberátora. Počítam, že nájsť by sa dali už len s pomocou detektora kovov. Tabuľa s udalosťou spred vyše 80 rokmi je spadnutá na zem. Vyzerá však, že sa buduje nové pamätné miesto. 

    Do odchodu vlaku zostáva čosi vyše hodiny, preto sa už viac nezdržujeme a valíme dolu dolinou. I vietor sa utíšil, preto sa do Trenčína ide v pohode. Vychutnávam si krajinu, až na mňa zakričí protidúci cyklista, lebo som v protismere a prekážam mu v šprunte. Nie je snáď ani jazda, kedy by na mňa ktosi nekričal. Ľudí je však na hrádzi veľa. 

    Obchádzka starého železničného mosta a 10min. pred odchodom vlaku sme na stanici. Od apríla je kúpa lístka v pokladni drahšia, preto žena štartuje predplatené dáta a ja ťukám lístky do aplikácie. Prichádza vlak práve, keď dokončujem platbu. Ani si nevšimnem kolegyňho muža, ktorý bol v Dubnici na bicykli. Pozdravím ho až vo vozni. Prichádza poschoďáčik, takže naložiť bicykle ide ľahko. Nie sme sami, pekné počasie vylákalo veľa cyklistov, s ktorými sa teraz vezieme domov. Po šiestej sme doma a stíhame ešte druhú polovicu finále ženského basketbalu.

Studnička pod Košármi.

    V poslednú aprílovú nedeľu nás o5 slniečko vyhnalo von na bicykle. Tentoraz som ženu nahovoril do kopcov na myjavské kopanice. Nový cyklochodník do Vrbového je plný ľudí, hotová diaľnica. Známou trasou vediem drahú cez Prašník a Podkylavu. Na stúpaní Rúbané k cintorínu ma obiehajú električky. My na lankách musíme šliapať. Jedine, že sa zavesím za nich. Ja už celkom v pohode vyjdem, drahá ešte len naberá kondičku a do kopca tlačí. Ale na vrchole stúpania ju tlačí aj čosi iné... Skryje sa do kríkov. Akonáhle sa odľahčí, zrovna do tých miest mieria z Košarísk traja chlapi. V miestach, kde nič nie je, v prdeli sveta. Kde sa tu vzali a kam idú? Asi ich prilákala vôňa ho... ako muchy. Pokračujeme cez Košariská do Brezovej. V meste odbáčame doprava na Myjavu. Prejdeme celou Brezovou a dáme sa doprava do Žriedlovej doliny. Dolinou vyzerá najmenšie stúpanie. Navyše je veľmi malebná. Asi ako Bošácka. A tiež opustená. 

    Popri ceste poskakujú zajace. Žena je ďalej vpredu. Zatiaľ zvláda cestu v pohode. Na konci doliny je prudšie stúpanie ku križovatke s Kopaničiarskou magistrálou. Míňame osadu U Belanských a o5 začína stupák až k Bašnárovcom. Drahá si chvíľu Morušu potisne, počkám ju na odbočke na Bukovec. Prekvapkala nás solídna úroveň cesty k Podbranču. Čakali sme lesnú cestu, ale šliapeme po asfaltke. I keď sem tam rozbitej, ale Moruša to dáva. Najprv od Bašnárov klesáme, čo sa mi nepáči, lebo hrad je predsa na vŕšku. Stúpanie príde za odbočkou na úzky cyklochodník vedúci do Myjavy. 

Vynoríme sa z lesa a konečne vidíme homoľu s hradom v plnej kráse.

    K Dolnému hradu bicykle vytlačíme. Drahá si kúpi kolu a kávu zo senickej pražiarne. Podnikaví Záhoraci sa na nádvorie hradu dotrepali starou Oktávkou a otvorili stánok s občerstvením. Kávu, čipsy, plechovkovú kolu, či pivo. Škoda, že nečapujú, ale i tak je fajn osviežiť sa po 43km výživnými cestičkami. Drahá potrebovala dobiť batérie. S týmto nápadom mohli prísť dobrovoľci starajúci sa o hrad. Namiesto vyberania vstupného ponúkať takýto bufet. Každý si niečo na zahryznutie, či osvieženie kúpi. Aj na iných zrúcaninách.

Hrad strážil cestu z Moravy do Uhorska.

    Takže žena suvenír má i energiu, ja sa pokúsim aspoň o pohľadnicu v Sobotišti (napokon píšem na obecný úrad). Preto sa ani nejak nezdržujeme prehliadkou ruiny. Veď už sme na Branči boli dvakrát (busom a s deťmi autom). Letíme vyše 60km/h dolu do Majeríčkov. Ani nebrzdím, za to žena za mnou hamuje, inak by ma obehla. Za Majeríčkami nasleduje posledné prudké stúpanie. Keď vidím tabuľu s nápisom 17%,  nohy mi samé odpadnú z pedálov. Za nami sa pokúša vyšliapať kopec nejaký týpek, ale nevyjde ani do polovice a tlačí. Na električke by možno šlo vyjsť takéto stúpanie, inak bez šance. Nie je nejaký dlhý a po pár minútach nasadáme. Ešte príde pár krátkych stúpaní, ale to vyšliapeme. Znova prudký zráz do Sobotišťa. Pri kaštieli odbočujeme doprava k habánskym domčekom. 

Najstarší habánsky dvor na Slovensku.

    Múzeum zatvorené. Komentovaný vstup je o 16h, je pol piatej. Otvorené je však asi iba v lete. A možno prehliadka proste skončila. V obci je majáles, preto ideme ešte ku kaštieľu. Stánok s pivom a cigánskou, pár tetičiek v kroji, nejaká tá dychovka. Za hodinu nám ide vlak, preto by sme si mali švihnúť. Napojíme sa na Záhorácku magistrálu a popri kunovskej priehrade jucháme do Senice.

Slúžila ako zdroj vody pre podnik na výrobu umelých vlákien.

    Ľavý breh je vkusne upravený. Ihriská, bufety, dokonca piesková pláž. Automat na požičiavanie lôpt na rôzne športy. Pekne vybudovaný cyklochodník kopíruje riečku Teplica. Je teda kľukatý ako pomaly tečúca žaburina. A plný nedeľných cyklistov. Ženieme a ostro vyberám zákruty.

Vzácny záber bez ľudí.

    Preletíme nápis Senica pri letnom kúpalisku, park prejdeme len okrajom. Držíme sa červeno značeným cyklochodníkom. Za cintorínom sa mení na zelený. Cez celú Senicu, okolo priemyselného parku. Ani som nevedel, že Dema bicykle sa rodia v Senici. A ďalej popri nejakom lese. Až za ním vidím modrý nápis železníc. Stanica je od centra dobré 3km. Máme nejakých 10min. Cez telefón kúpime lístky. Drahá má našťastie predplatené dáta. Ako veľmi sa teraz zídu. Nalodíme sa na vláčik a spolu s ďalšími cyklistami smerujeme do Trnavy. V Trnave prenášame bicykle na iné nástupište. Máme len pár minút. Ak by zo Senice meškal, sme nahraní. Stíhame prípoj domov takmer na minútu. Motajúci sa ľudia nás tiež na peróne nezrýchlia. O siedmej sme doma.

    Veľmi pekná trasa, ani nie až tak náročná. Najviac dá zabrať stúpanie pred Košariskami a pred hradom, keď už má pár kopčekov človek v nohách. Prešli sme asi 62km s prevýšením vyše 1000m. Žriedlová dolina príjemne prekvapila svojou krásou a pokojom. Dokonca vyzerá, že cesta do Myjavy dolinou je s najmenším stúpaním.

Cyklohaluzice X.

    Mnohí ani netušia, že Jeruzalem je fakt blízko. V jednu marcovú sobotu som vysadol na kolimahu a vybral sa znova smerom na Vrbové, no tentoraz na myjavské kopanice. Striedajú sa o5 kopčeky a údolia ako pri tachykardii na EKG zázname. Do Krajného sa rútim 60km/h. Na prvej odbočke stáčam korman doľava. Pred Matejovcom je "menší" stupáčik". V dedine ma šípka o5 smeruje doľava do osady. Prudko zídem dolu a zasa sa šplhám hore k tým pár domčekom. Ani žiadna tabuľa, kde som. Akurát plagát silvestrovskej zábavy. Jedna miestna tabuľa vývozu odpadu.

Na rozdiel od ťažko skúšaného izraelského mesta, osada je oázou ticha a pokoja.

   Nikto vlastne ani nevie, prečo sa osada volá Jeruzalem. Vraj okolité kopčeky pripomínajú izraelské. Legenda vraví, že prvý osídlenec, nejaký pánbíčkár, nazval miesto z Biblie.  V Jeruzaleme nežije nastálo ani 20 ľudí. Väčšinou sú v domoch víkendoví chalupári.

Vraciam sa kilometer do Matejovca a schádzam po poľnej ceste k priehrade. I keď je vychodená od traktora, ešte sa dá. 

Oficiálne sa v nádrži nedá kúpať.

    Nádrž napája Matejovský potok prameniaci vo Vlčej doline. Zopár tichých bláznov nahodilo udice. To by som nemohol byť ja, aby som aj tento rok zasa nenašiel cestu nevhodnú pre cesťák.

Priberám spolucestujúceho-blato. Musím zosadnúť, aby som sa nešmykol na prudkom kopci.

    Tlačím Trek po kamenistej ceste do ďalšej osady Luskovica. Hudrie na mňa moriak. Blíži sa Veľká noc a počítam, že skončí na pekáči ako ten pražský. Mladé ovečky za ohradou možno skončia rovnako. Zvierat žije v osade viac ako ľudí. Neodbáčam doprava, ale si cestu predlžujem cez Babulicov vrch. Dalo by sa ísť aj do Žadovice a Krajného, čo je kratší variant, ale nejak ma cesta zlákala hore do kopca. Rád by som omrkol rozprávkový dom vo Švancarovej doline, ale keď zbadám ďalší stupák, kašlem na to. Už mám dosť kopčekov (a to netuším, koľko ma ešte čaká) a tlačí aj čas. Niekedy nabudúce cestou na Myjavu. Višňovskú dolinu nestihnem, preto volím čo najkratšiu cestu cez Ošmek. To je ale najväčší stupák, nie Babulicov vrch, ako sa neskôr presvedčím. Predsa mi však haluzenie nedá a zvrtnem bicykel na križovatke za Babulicom doľava do lesíka nad Kostolným. Prekleniem potok Rudník a o5 stúpam, čo ma prekvapí. 

Dominantou Kostolného je čo iné ako kostol. Evanjelický z 19st.

    Ďalší menší kopček je k Vaďovciam. V Kostolnej zvoní kostol na obed. Do hodiny nebudem určite doma. Za Vaďovcami si počas jazdy ukusujem zo suchého rožka. To je môj obed. Na Báthoryčkinom okruhu pribúda cyklistov, väčšinou páry. 

                                         

Naivne som dúfal, že do Vaďoviec sa len spustím dolu.

                                       

    Stúpanie pod Drieňovicu už veľmi nedávam a bicykel tlačím. Pár hryzov do sójovej tyčinky. Okrem boľavých nôh už i energia dochádza. Prekvapí ma množstvo áut hore v sedle. Netuším, čo tam všetci robia. Na hríby je skoro. Nie je tu turistická trasa, ani prameň, nič. Žeby po drevo? Po rozbitej asfaltke sa opatrne spúšťam dolu. Rozbehnem sa až od Korytnianskych kopaníc, kde je nový asfaltový koberec. Paráda. Posledných 10km po obligátnej ceste cez Ostrov a po takmer štyroch hodinách odopínam zablatené topánky z pedálov. Našliapal som necelých 62km a nastúpal 680m. Je to dosť a kolená bolia.

    Ďalší pekný výlet som viac menej spontánne točil do Bošáckej doliny. Sprvu som chcel ísť len do Dolného Srnia, ale pre mňa obrazy to prefláknuté, a keď som videl tabuľu Nová Bošáca=7km korman som zvrtol v Bošáci doprava a nie doľava. V Zemianskom Podhradí som sa pokúšal odfotiť kaštieľ spoza múra. 

Kaštieľ bol pri zrode lásky Ľ.Štúra a A.Ostrolúckej. Ľudovíta viac ako bohatá knižnica zaujímala Adela.

    Vlastne netuším prečo sa obec volá Podhradie. Bol na okolí niekedy snáď hrad? Odpoveď je oveľa prozaickejšia. V 17.st bola obec panstvom Podhradských. Šliapem do Novej B. peknou dolinou. Brehy Bošáčky sú plné naplavených odpadkov. Miestni orezávali kríky a spevňovali ich kameňmi. Od Bošáce cesta stále mierne stúpa. Ani protivietor mi zrovna šliapanie neuľahčuje. No silu v nohách mám, len sem tam lapám po dychu. V Lovichovci je odbočka na chatu rovnakého mena. Pri križovatke je zopár odstavených áut, takže asi je chata v kurze.

Javorinu a Lopeník delí malebná Bošácka dolina.

    Miernymi prevýšeniami pokračujem do Novej.  V dedine ma čakajú dva "menšie" stupáčiky. 

Míňam odbočku na Grúň odkiaľ sa dá ísť na vrch Lopeník. Aj túto trasu už mám v hľadáčiku. Ale až niekedy v lete. Mrknem do navigácie. Určil som si 16h ako bod, kedy sa budem musieť otočiť bez ohľadu na to, kde budem. Štvrtá hodina sa blížila a ja som nebol ešte ani na hraniciach. Konečne za bošáckou osadou Šiance prekračujem slovensko-českú hranicu. Je jasné, že do šiestej, teda do zotmenia doma nebudem. Odhadujem príchod na pol siedmu. Otáčať sa mi už ale nechce. Na hraniciach sa Bošáčka mení na moravský Hrubár. Za Starými Dílmi vidím dedinku Březová s dominantným kostolom a nad ňou cestu vedúcu hore na hrebeň. Už sa "teším". Seriózne stúpanie začína už ku kostolu. Po ľavej strane ma upúta "domeček" s vystavenými rárohami na stenách domu, či vo dvore. 

Novogotický kostol sv.Cyrila a Metoděje z 19st.

   Za kostolom odbáčam doľava na stúpanie. Šípky ukazujú 6km do Strání. Nie je to však nič dramatické, ako to sprvu vyzeralo a pomaly sa serpentínami suniem hore. Zastavím sa na pár fotiek. 

Pod Malým Lopeníkom učupená Březová. Kedysi známa výrobou barlí (čagan).

    V stúpaní ide len o to chytiť správne tempo a dýchať. Myslel som si, že nad obcou pramení Bošáčka, no tá vyviera pod Lopeníkom na druhej strane doliny.  Pred pol piatou cesta už ďalej nestúpa a predo mnou sa objaví pútnický krížik na križovatke ciest. I tých turistických. Križuje sa tu esenpéčka, či stezka Českem. Odstavené autá dávajú tušiť, že ľudia sa motajú po okolí. Blízko je Studený vrch, kde je hradisko. Sem asi chodia kvôli pekným výhľadom na Karpaty.

  Odfotím sa pri krížiku a rútim sa dolu do Strání. Cereálnu tyčinku si dám neskôr. Úzka cesta so zákrutami mi nedáva sa rozbehnúť a nejdem ani 50km/h. Krátko prefrčím lesom a podo mnou sa objaví Strání. Aj by som sa zastavil, ale údolie je už v tieni. V dedine som rýchlo a brzdím na stopke. Zabáčam doľava smer Slovensko. Zadný vietor ma poháňa dolu. Vyfotím kolegov dom a už sa nezastavujem nikde. 

   

   Za trištvrte hodinu som v meste. Zostáva mi hodinka domov. Takže budem doma skôr ako o pol siedmej. Stopky zastavujem po 91km pred štvrť na sedem. Ešte ani lampy sa nerozsvietili. Ale už začína byť chladno, ako zájde slnko. Bošácka dolina je malebná, no ešte stále zimný šat odhalil aj jej tienistú stránku.

    Zaujímavé výzvy sú spontánne výstrely ako bol v jeden robotný deň k zrúcanine hradu Tematín. Bola by škoda nevyužiť krásny jarný deň, ktorých začiatkom apríla nebýva mnoho. Zrušilo sa rodičovské, a tak mi nič nebránilo po menšom nákupe pred piatou vyraziť. Vedel som, že prídem za tmy a chladu, preto som do batôžka priložil cyklo bundu a rukavice. I obľúbenú oblátku Linu, ale na tú neprišiel čas. Cez Kolonádový most, kde asi len ja tlačím bicykel, juchám proti severozápadnému vetru do Moravan a Ducového. V Lúke zvažujem ísť na hrad najkratšou cestou, jednoducho po turistickom chodníku. V závere je však prudký a úzky výšľap. Prefláknutú trasu zavrhujem. V hre je ešte skrátiť si trasu z Lúky cez polia, ale to je 100m stúpania navyše. Cez to všetko i tak mením operatívne plán o 180° a rozhodujem sa pre rýchlu smrť, teda ísť rovno z Hrádku na Tematín a potom dolu do Hrádockej doliny. Počas stmievania tak budem na známej ceste v doline. V Hrádku najprv vyšliapnem zlým smerom a 300m sa vraciam. Typické pre dedinu je hneď prudké stúpanie. Aj teraz stúpam k záhradkárskej osade. Potom však lesná cesta pokračuje relatívne rovinou s miernymi stúpaniami dolinou pod Tematínskymi vrchmi.

Pod Tematínskymi vrchmi. Vľavo cesta na Rankove nivy.

   Vpravo sa nesmelo črtá nejaká riava. Pramení dakde pod hradom, ale stratí sa v zemi, kým dôjde k dedine. Brzdí ma popadané kamenie na chodníku. Veľa ľudí tadeto nechodí. Mihne sa predo mnou akurát stádo srniek. Po 3km začína cesta príkrejšie stúpať. 

Na kamenistej ceste už Trek tlačím.

    Po kameňoch sa ťažko šliape a tlačím bicykel až po križovatku so žlto značeným turistickým chodníkom z Hrádockej doliny. Po ňom som onehdy šiel k hradu. Na krátky úsek sadám za korman, no po pár stovák metroch o5 zosadám a tlačím do kopca. Ani nie je také veľké stúpanie, no chodník je kamenistý. Pod hradom už je len vysypaný jemný štrk. Ide sa lepšie, no zase sa zabáram a šmýkam. Chcelo by to širšie gumy. 5min. pred pol siedmou som pod hradom. Neodolám a vybehnem hore tlačiac bicykel, hoci by som ho mohol zamknúť pri hríbiku. 

Najvyšší bod (560m n.m.) pod hradom.

    Zdržím sa v okolí hradu asi 10min. a vraciam sa na Hrádecký okruh. Čaká ma ešte jeho 20km. Nie som teda ani v polovici dnešných cyklohaluzíc. Po vrstevnici obchádzam prírodnú rezerváciu Javorníček. Hrad mám stále v dohľade, no vidím len jeho tmavú siluetu, pretože hľadím prakticky do slnka. 

Pokým nie sú stromy ošatené listami, hrad je z cesty pekne vidieť.

    Na opačnej strane vidím takmer 900m vysokú Prielačinu. Podo mnou Hrádocká dolina s osadami, v diaľke Mesto. Kopec serpentín, predo mnou, resp. 300m nad je trávnatý Bezovec s lyžiarskymi vlekmi. Kým sa dostanem pod "päťstovku" vlek je však ešte nekonečná cesta pod Tematínskymi vrchmi. Spestria mi ju občas srnky. Divina je i cítiť vo vzduchu. Rovnako aj chlad a nasadzujem rukavice. Božské ticho a zlatisté scenérie prírody v zapadajúcom slnku. Jeden prudší zjazd dolu a zastavujem pri akejsi umelej nádrži. 

V lepších časoch možno zdroj vody pre snežné delá.

    Zo žaburiny vyteká čosi ako prítok Hrádockého potoka. Cesta sa mení na asfaltovú a konečne môžem zrýchliť. Občas sa mihne nejaká tá známka civilizácie v podobe chalupy. Pri známej rampe zastavujem. Navliekam cyklo bundu. Je štvrť na osem. Domov budem šliapať ešte asi hodinu.

    Ľudia sú počas môjho haluzenia Hrádockým okruhom vypnutí až teraz okolo mňa prefrčí džíp.  V Hrádku je slnko už za horami. Risknem cestu cez brunovskú lávku. Ušetrím tak 15min., ale nie bicykel. Čosi mi dolu hrkoce akonáhle preletím cez malý rigol pod diaľnicou. Vyzerá, že reťaz. Keď ju pretočím spätným chodom, zvuk ustane. No napokon dobre, že som si cestu skrátil. Lávka nie až v takom zlom stave. Pokiaľ sa združeniu Rudnay nepodarí vybrať horibilnú sumu na novú lávku, mohli by aspoň vymeniť dosky. Na konci cesty, za súmraku ma čakalo ešte jedno milé prekvapkanie. Priamo pred nosom, po hrádzi sa promenádoval - bobor. Vybral sa od záhrad ku kanálu. Ani som netušil, aké je to veľké zviera. Takmer ako kapybara. Inu, je najväčší európsky hlodavec. Aj bledohnedú srsť majú podobnú. S nespokojným funením odčaptá do húštia a nestihnem ho ani odfotiť. I vďaka tme. Len veľký placatý chvost vidím spod kríkov. O štvrť na deväť po vyše 51km odomykám dvere. Variant, najprv prudšie hore a potom menším klesaním dolu je možno lepšia ako opačne. Lebo by som v podstate stále len stúpal až po hrad. Sem tam viac, sem tam menej.

Zimné kopčeky

 

    Ešte pred Tromi kráľmi sa autistickí Vodári+moja maličkosť, ešte väčší autista, rozhodli zhodiť povianočné kilá výstupom na Veľký Choč. Ja som sa rozhodol na poslednú chvíľu, lebo počasie sa neukazovalo bohvieaké-vietor a poobede sneženie. Napokon počko vydržalo počas výstupu a zhoršilo sa až cestou dolu. Nie je ani šesť hodín a v mrazivom ráne čakáme na peróne na prvý vlak do Trenčína. V Matúšovom meste o5 čakáme, tentoraz v obskúrnom vestibule, nejakých 15min. na expres do Žiliny. Stanica je tŕňom v oku a bude pichľavejším, keď sa zrekonštruuje autobusová oproti. Vlak odchádza na čas, no z driemot ma prebudí zastavenie kilometer pred Žilinou. Zase vykapal rušeň? Podľa sprievodcu áno, ale asi len čakáme, kým sa uvoľní nástupište. Ak tu stvrdneme viac ako 15min., nestihneme prípoj do Ruže. Našťastie sa pohýname a dojucháme na nové žilinské nástupište. Ešte máme i chvíľu čas. 

Vyzdobené centrum Valaskej Dubovej.

    Z Čadce dohrmí osobák a pokračujeme na východ. Zjem makový koláč a v Turanoch pristupuje ďalšia vodárka, taká veselá kopa, nie veľmi vyššia od mojej drahej. V Ružomberku sa nasáčkujeme do malého bieleho autíčka k ďalším dvom autistom, no skôr by som skupinku nazval "rezervácia individualít". Ideme tých pár kilometrov do Valaskej Dubovej. V dedine je cesta zľadovatená, preto odhľačíme autíčko, aby vyšlo do kopca. Teda, šofér pochopiteľne zostal v aute. Vytlačíme Hyundai do briežku a pešo sa snažíme nasledovať ho. Napokon auto nájdeme kdesi dole pri zasneženom futbalovom ihrisku. Pri obesenom úrade vraj neradno parkovať. I teraz vo sviatok? Z plochy pri potoku to hore bez reťazí a slivovice veru nepôjde.

Krst poľského SUV.

   Takže turistiku odštartujeme domácou pálenkou "čo záhrada dala" na kapote poľského auta. Trocha odmrazovacej zmesi sa rozlialo i po aute. Skrehli mi prsty na rukách, preto ich rýchlo pracem do rukavíc. Zapneme časomieru a môžeme šliapať. Z Valaskej Dubovej ide cesta sprvu vymletým rigolom popod skalnaté Soliská. 

Pred nami skalná hradba Tesné skalky.

     Snehu nie je veľa. Na Strednej Poľane je už cítiť vetrisko. Skryjeme sa pred ním v lese, kade vedie zimná cesta. 

Choč zo Strednej Poľany.

    Nasadzujem nešmeky a o5 zahrievam skrehnuté ruky. Nad Radovými skalami o5 fúka. Nasledujú reťaze a už len kúsok na vrchol. Na kopci samozrejme fúka ešte viac. Nad Malou Fatrou je vidieť oblačnosť blížiaceho sa teplého frontu a končiare sa zahaľujú do šedej záclony. 

    Ani Tatry nie sú vidieť. Ale aká taká dohľadnosť je a pod nami vidím Liptovskú Maru, či Kubínsku hoľu a náprotivný Salatín. Na skalnatom brale sa dá vydržať len chvíľu v objatí silnejúceho mrazivého vetra. Hoci fúka z juhu.

Tatry v oblakoch. Vidieť je aspoň Mara.

    Teplomer na skale ukazuje -8°C, no vietor pocitovú teplotu znižuje. Ja so ženou vyťahujeme klobásu, ostatní v tej zime by radšej šli dolu. 

    Na kopček sme došli akurát včas, krátko po vyzváňaní nedeľných zvonov. Obloha sa po chvíli zatiahla a začal poletovať sneh. Výhľady zmizli, preto sme sa pobrali dolu. Za dve hodinky sme boli v Dubovej. Počkáme kým sa auto vyštverá hore, až potom nasadneme. Stíhame vlak do Žiliny, kde prestúpime na priamy spoj domov.

    Prešli dva týždne a znova plánujem turistiku. Na severe napadlo i zopár čísiel snehu, tak prečo to nevyužiť? V nížinách je síce inverzná oblačnosť, ale na horách je krásne slnečno a teplo. Najbližšie je pre nás Malá Fatra, preto volím Stoh, ktorý mi do zbierky fatranských kopcov chýba. 

    Je jasné, že pekné počasie priláka do hôr mrte ľudí. Aj tak bolo. Do Vrátnej prúdila kolóna áut. V Štefanovej sme boli po deviatej hodine, napriek tomu parkovisko plné. Ono, keby obec sneh odpratala ako treba, miest by ešte bolo. Naveľa Jarisa nie je veľká a voľakde ju pichnem. Ostatní parkovali buď na kraji cesty, čím z nej spravili prakticky jednosmernú, odvážnejší šli na snehom pokrytú časť parkoviska. Tento rok už nevyberá panáčik, ale aplikácia. Ani sa mi nechce dať tých 5Eur za takéto tristné parkovanie. I nejaký Pepík sa ma pýta, kde sa platí. Žena má našťastie dáta, takže sa dostaneme pomocou 2D kódu na stránku obce a zaplatím. Zasa mi skrehnú prsty a cestou hore si ich zahrievam v rukaviciach. Pred Šlahorkou nasadzujeme hroty a ukusujem z banána. Po poldruha hodine vstúpime na slnkom zaliatu pláň Medziholie. Minulú zimu bolo na nej viac snehu, no menej stupňov. Je tu príjemne, dali sme si čaj a žemľu. 

Sypkým snehom pokračujeme na Stoh. V pozadí je však Rozstuec.

   Paličky sa zabárajú a nepomáhajú. Nesiem ich v rukách. Ťažko sa ide, pokiaľ nevojdeme do lesa. Ďalší obtiažny úsek je nad pásmom lesa, no odmenou za námahu sú krásne výhľady. Drahá za mnou zaostáva. Prekvapivé sú i prepady na zľadovateľom povrchu. 10-15cm. 

Diery v ľadovej kruste pod Stohom.

   Je pekne nad nulou a ideme bez bundy, iba v termotričku. Miniem posledný strom a vstupujem na zľadovatený svah. Konečne sa ide lepšie. Som už pod vrcholom. Na Stohu takmer ani nie je sneh. Kochám sa výhľadmi na hrebeň Fatry. Veľkej i Malej. Rovnako na Tatry. 

Osnica, v pozadí Veľký Choč a zasnežené Ta3.

    Z Vysokých dominantný Kriváň, či Gerlach. Hrebeň Nízkych je vidieť celý, až po Kráľovu hoľu vzdialenú takmer 90km. Krásne sú vidieť Beskydy s prevažujúcou Lysou horou, či poľské Beskydy s najvyšším kopčekom Skrcyzny. Dovidím dokonca aj na Jeseníky. Doliny sú na juhu a čiastočne aj na severe v bielom mori. Nádhera. Čím viac chodím po našej malej krajine, tým sa mi viac páči. Čo ma prekvapuje, že nevidím Veľkú Javorinu. Predsa dohľadnosť musí byť okolo 150km. 

Pohľad na Javorníky a Beskydy.

    Kochám sa výhľadmi a čakám na drahú. Na vrchole nie je veľa ľudí. Stretám týpkov, ktorí idú z Rozsutca. Vracajú sa cez Medziholie. My pôjdeme cez Poludňový Grúň, čo je asi o hodinu dlhšie. Preto sa ani veľmi nezdržujeme, nastane spoločné foto a poberáme sa dolu. Topiaci sa sneh tlmí nárazy nôh a dolu sa ide celkom dobre. Nevyhneme sa však pádom. Žena si dokonca natiahla členok. To ju ešte viac spomalilo a opatrne schádza dolu. Čakám ju dolu v sedle, kým sa objaví po desiatich minútach pod lesíkom. Nechám ju oddýchnuť a šliapeme hore na Poludňový Grúň. Hoci idem 200-300m vpredu, snažím sa ju mať v dohľade. Na hrebeni sa to darí horšie.

Hrebeň Malej Fatry je zo Stohu krásne vidieť.

 
     Na Stenách vidím mnoho hadiacich sa stôp po lyžiaroch. Aj z Poludňového sa pár ľudí spúšťa žľabom dolu. Okolo štvrť na tri som na Grúni a chvíľu čakám na drahú. Nalejeme si čajík a strmým úbočím schádzame ku chate. Oproti idú maďarskí turisti nabalení, ako keby chceli dakde prespať. Sú takmer tri hodiny, kde sa teperia? Do chaty pod Chlebom je to najmenej 4h. Tma ich zastihne čoskoro. Dovalím sa ku chate. 

Prechádzajúci turisti sú v chate nežiadúci. Obslúžia ich iba vonku pri okienku.

   Pred mnou sa zosype lyžiar a má problém sa dvihnúť, ale váži dvakrát toľko čo ja, takže mu veľmi nepomôžem. Kým príde žena, opýtam sa v bufete na pohľadnicu. A kvôli ničomu si musím vyzuť hroty. Pohľadnica nie je. Mierne vytočená drahá sa dovalí k chate. Spadla ešte raz a mňa nikde. Dvíhal ju nejaký skialpinista. Veď mi to na druhý deň vrátila v obedovom menu so zemiakmi, ktoré nemusím. Kúpil som jej aspoň čaj, na ktorý som nekonečne dlho čakal. A vzal si nálepku. Zakusli sme do Jankových buchiet, znova nasadili hroty a vydali sa na poslednú etapu do Štefanovej. Šli sme už spolu. Hoci hríbik udával takmer hodinu, cesta dolu nám trvala niečo vyše polhodinu. Posledné lúče slnka sa oprú o Rozsutec, keď sa prezúvam do tenisiek. A s5 do tmavého oblačného Mordoru.

     Posledný neveľký kopček tejto zimy bola 900m vysoká Ostrá Malenica v Strážovských vrchoch. V krásnom slnečnom, takmer jarnom počasí, bez snehu som sa v spoločnosti kolegu, rýchlobežky P., vybral do málo navštevovaných kopčekov. Kolega najprv navrhoval takmer 40km túru zo Zliechova do Považskej Bystrice. Som sa ho spýtal, či mu nestraší v búdke stráviť 11-12h od tmy do tmy vonku. Nechal teda plánovanie na mňa a ja som vymyslel vyše 20km okruh z Tŕstia na Malenicu, potom cez Mojtín s5. Aby som si cestu spríjemnil, pred víkendom som sa otrávil peruánskymi čučoriedkami a žalúdok som mal naruby. Do jedla som sa nútil. Cez to všetko vrtuľa v zadku sa nezastavila a v sobotu ráno som pred pol ôsmou štartoval Sopla. Napchatý papierovými vreckovkami pre strýčka črevnú príhodu. Neprejdem ani 700m a otáčam sa domov... To len foťák zostal na stolíku. Utekám poň. Konečne sa po okreskách vydám do Matúšovho mesta po kolegu. Aké prekvapenie, keď zabočím k novým bytovkám a zastaví ma brána, resp. podchod už iba pre peších. Kedysi cez trať totiž viedla cesta, ale postavením novej trate, závory zmizli. Aj som si cestu len vágne pozrel z družice. Musel som teda ísť až na kruháč a za ním popod trať a ďalší kruháč až som sa dostal kdesi do riti Na pažiti. Zazvoním zdola na P. Vzápätí skočím do auta, lebo mi je chladno. Chvíľu trvá, kým vyjde, ale nevidí ma. Preto na neho zakričím. On vyšiel len tak ma vyzerať, keďže podľa času by som mal byť už u neho. Zvonček nepočul. Sadáme teda do auta a cez nekonečný počet považských obcí idem do Tŕstia. Auto odstavím na nejakom pasienku konča malej ospalej dedinky. Je takmer pol desiatej, keď spúšťam navigáciu. Najprv po poľnej ceste ideme kúsok s5 do Slopnej. Pred nami sa mihnú srnky. 

Ostrá Malenica je v severnej časti Strážovských vrchov.

    Obec vyznačila cyklochodník z Tŕstia do Slopnej a dokonca pred dedinou vysadili alej takmer tridsiatky rôznych ovocných stromčekov. Za pár rokov môže byť rozkvitnuté stromoradie na jar veľmi čarovné. Vyjdeme niekde v centre obce a dáme sa doľava. Pred nami je už vidieť Ostrá Malenica. Ani sa nezdá tak ďaleko a vysoko. No cesta k nej je kľukatá a strmá. Navyše kufrujeme kdesi v lese. Chodník je zapadaný lístím a často mrkám do mapy. Po zvážnici sa vraciame k prístrešku, kde si dám čaj a P. chlieb so salámou. 

    Pri prístrešku je hríbik, ktorý odkazuje na zelenú cestu do Tŕstia. No v mapách vyznačená nie je. Možno by sme vedeli ušetriť nejakú tú pol hodinu a nemuseli ísť okľukou cez Slopnú. Ale netuším kade trasa ide. Značili ju miestni dobrovoľci a asi len oni vedia kade. Aj popod Malenicu sa orientujeme len tak naverímboha. Od odpočívadla je prudký chodník hore. Na nejakom kilometri načim nabrať 400m výškových. Terén pripomína výstup na Predný Rokoš. Ani výškovo nie je až taký rozdiel. Pod vrcholom stretáme konečne živé telá idúce dolu. Inak je v lese a skalách božský kľud. 

Vrchol Ostrej Malenice tvorí vápenec.

    Po hodine fučania chodník už vyššie nejde. Odkrývajú sa výhľady na sever a východ. Zasnežené vrcholky Martinských holí, či neďaleký Kľak a vytŕčajúci Strážov. Dokonca malofatranský Kriváň je vidieť. Na severe je vidieť kúsok z Považskej Bystrice s dominantnými Maními. Na vrchole je netypický železný kríž poskrúcaný ako ten zabávač. V schránke absentuje návštevná kniha, preto nálepku kapybár nevytiahnem. Hore fúka, preto sa ani nezdržujeme a pokračujeme kúsok pod vrchol už po zeleno značenom chodníku od KST. Nájdeme záveternú stranu a skúsim niečo zjesť. Stále mám problém do seba dostať trocha jedla. No musím, lebo dakde pod Malenicou sa vyčerpám. Aspoň pár hryzov z makového závinu. Chodník pokračuje po hrebeni, kde sa odkrýva výhľad na západ. Vršatecké bralá, či Butkov, netradične z východu zalesnený. Nebyť opadaných stromov, nevideli by sme ani chalúpku v Lieskove. Klesaním pokračujeme na Malenicu, pod ktorou je sedlo a križovatka. Stretáme ďalšie telo stúpajúce hore. To je asi tak všetok dvojnohý substrát, ktorý na chodníku vidíme. 

   Stáčame sa takmer o 180° a klesáme stále dolu. To sa mi nepáči, pretože máme pred sebou ešte pár kopcov. Vskutku po chvíli stúpame na vrch Dievča. Kúsok pod ním je zaujímavý hraničný kameň s vyrazeným KV. Je to pp. staré označenie katastra (KF=katazsteri felmeres). V opačnom smere by bolo však stúpanie na Malenicu väčšie. Bol to môj prvý nápad, ísť z Mojtína, ale tento, síce kratší, ale možno únavnejší okruh som potom prehodnotil a začal v Tŕstí. Pod Rakytníkom vychádzame na širokú lúku. Stále nevidíme dedinku Mojtín. Je skrytá pod svahom. Privíta nás tichá horská obec na začiatku s novými s apartmánovými domami. V nich by sa dalo usporiadať tímové mecheche. V posledných dňoch sú snahy kolegov niečo také zorganizovať a tu na konci sveta by bolo ideálne prostredie. Tip pošlem snaživému kolegovi M. Schádzame dole dedinou, v ktorej vypli ľudí. Iba zvedavé mačky a pes nakúkajú spoza plota. 

Z Mojtína pochádza najdlhšie slúžiaci vojak na svete Škultéty-Gabriš. V službe CaK bol 81 rokov.

     Od dediny ideme už len po asfaltke. Takmer 8km. Nohy mi teda zrovna nepoďakujú a nevôľu dávajú najavo. Chodník schádza pomerne prudko dolu pod bralnatou Lopušnou horou až po križovatku s Hluchou dolinou, kde je sútok Mojtínskeho a Bieleho potoka. Pripomína trocha Manínsku tiesňavu. Predtým je menšia zachádzka ku Mojtínskej jaskyni.  

 

Zvonček na skale zvolával veriacich na omšu. Rozbitá info tabuľa.

 

 

    V cirkevných kruhoch má meno Jaskyňa sv. Jozefa. Vraj je to jediný kostol na Slovensku v útrobách jaskyne. Oficiálne je neprístupná, keďže však nič nebráni sa dostať dovnútra, vlastne prístupná verejnosti je. Nás v nej upútali cencúle rastúce zo zeme. 

    Známa dočasnými stalagmitmi je aj Mažiarna jaskyňa vo Veľkej Fatre. Je 15h keď opúšťame jaskyňu. Zanechal som v návštevnej knihe stručný odkaz a nálepku. Uvidíme, či vydrží dlhšie ako cencúľ. Nekonečnou asfaltkou ideme dolu. Pod ľadom zurčí Biely potok, ktorý sa v časti Riedka vleje do Strážovského. I ja by som sa najradšej vlial do auta, no máme pred sebou ešte vyše kilometra pod Tupou Malenicou a Strážou.

Jaseňová dolina so skalnatými zárezmi.

   Vpravo je veľká zvernica Biely potok s chovom nedomácich kozorožcov a vysokej. Tá na nás zvysoka kašle. Za poplatok si môžete jeleňa, či kozu s mega rohami ako na dlani odstreliť. Lovu zdar! Vedľa obory je hneď bitúnok. ...s chuťou prírody. 

 

V dobe ľadovej sa kozorožec voľne preháňal aj po Slovensku. Dnes už len za ohradou.

  

    Konečne vyjdeme na pasienok a krížom zamierme rovno k autu. Po štvrtej hodine si vyzúvam karimory (veru som si mohol vziať aj nástupovky) a s neutíchajúcou vírivkou v žalúdku sadám do auta. Vyhodím kolegu a krátko po zotmení som doma. Je to skutočne len zimný vrch, pretože je prevažne zalesnený a výhľady sú iba v zime. A skutočne neznámy, pretože videných živých tiel by som spočítal na prstoch jednej ruky.