Cyklohaluzice XV.

  

   S teplými jarným dňami a hlavne slniečkom putujúcim dlhšie na oblohe sa predlžujú aj moje cyklovýlety. Predsa len celú zimu točím tie isté okruhy a už ma zunujú. Po rovinkách potrebujem kondičku naberať aj na kopčekoch. Prvý seriózny bolo sedlo pod Bezovcom a Dastínska kyselka s kravami vôkol. 

Mineralizovaná vajcovka je vskutku kyslá.

    V pohode som vyšliapal hore, akurát k Novému majeru je prudké stúpanie, kde som Trek tlačil. Odstavil som ho na rozbitej ceste, že sa pokochám pohľadom na Hornú Dolnú a Panskú Javorinu. Keď v tom sa v tejto diere sveta, totálnom zapadákove, objaví auto. Kým som prišiel k bicyklu, akosi kolimahu po poli obišiel. 

    Od Majera sa pripojím na modro značenú cyklotrasu vedúcu popri hájovni a od Kostolného vrchu po červenej. Odtiaľ trasu poznám. Mám čas, preto pokračujem na Jelenie jamy a po vrstevnici pod Marhátom na Trhovičnú lúku. Ďalej chodník je pomerne úzky, čisto pre horský bicykel, preto schádzam po žltom dolu na Výtoky. Ešte som po ňom nešiel.

    Miernym klesaním schádzam na známu asfaltovú cestu a po chvíli som pri rekreačnom stredisku, ktoré prechádza kompletnou rekonštrukciou. Tým, že sa len veziem a nešliapem, je mi chladno. Až na Striebornici, keď vyjdem z lesa je vzduch teplejší. Našliapané mám 48km.

     I ďalší víkend sa niesol v znamení pekného počka, preto hneď po obede, pred pol druhou, roztáčam znova kolesá Treka druhého. Tentoraz opačným smerom, na západ, do Malých Karpát. Do Brezovej prejdem známou cestou cez Prašník a Chrenkovu dolinu. V Košariskách sa napojím na modro značenú trasu, ktorou šliapem až do Jablonice. Za Osuským ma prekvapí protivietor z východu. Čakal som skôr južný. V Jablonici odbáčam na východ a na konci  odbočujem ku kameňolomu. 

     Zastavím sa pri vodnej nádrži Jablonica. Brehy okupujú rybári, po ceste sa prechádzajú víkendoví výletníci. Cyklochodník prechádza veľkým kameňolom, kde sa stále odstreľuje vápenec. Za ním skončí pekná asfaltka a čakajú 2km prudšieho stúpania. 

   Mením až na najväčšie koliesko vzadu, no statočne sa s prevýšením popasujem. Pred horárňou Suchánka sa mi nohy odľahčujú a pomaly klesám. Žltý chodník končí a pripájam sa k modro značenému do Dobrej Vody. Sprvu prudšie klesanie, pri mokradiach Hlaviny sa zmierňuje. Stretám cyklistu šliapajúceho hore. 

   Za svatým Nepomockým sa napájam na hlavnú cestu do Dechtíc. Okraje cesty sú posiate snežienkami. Vyzerajú odkvitnuté, no cestu v batohu by asi neprežili. Okolo pol piatej som ešte len v Dechticiach. Nechce sa mi šliapať do kopcov, preto idem stále na východ do Kátloviec. 

Luxusný hotel-kaštieľ Dezasee otvoria až v septembri 2026.

     Cesta sa mi predĺži a napokon sa aj tak kopčekom nevyhnem. Napokon urobím navyše 13km. No rád by som sa prešiel po inej trase a videl tiež zblízka elektráreň EBO. Je jasné, že doma budem za tmy. Vo Veľkých Kostoľanoch som o pol šiestej. 

     V Trebaticiach ani nejdem hneď na cyklochodník, ale po rušnej ceste, kde privodím nejednu infarktovú situáciu smradom za mnou. Vhupnem na bývalú trať až v zákrute za Kocuricami. Tesne pred Piešťanmi mi volá drahá, kde päť hodín som. Či to už nepreháňam náhodou. O5 prejdem okolo počítadla, ktoré ukazuje, že som 722 cyklista v poradí. Okolo pol druhej som bol 187 cyklista, takže cyklochodník mal slušnú návštevnosť. Obiehajú ma húkajúci hasiči. Pred pol siedmou po 95km sa vypínam z pedálov.

    Cez marcové víkendy sa teda snažím nabrať silu v nohách cez kopčeky. V marci bol posledný pekný víkend hneď ako začala kalendárna jar. O5 sa vraciam do Považského Inovca. Ten prekročím najprv na ceste do Svrbíc. Odbáčam doľava na Šalgovce a Ardanovce.

Barokovo-klasistický kaštieľ v Šalgovciach vystriedal viacero majiteľov. Snáď ten súčasný sa po rekonštrukcii zabýva.

    V Svrbiciach znova do kopčeka, ale tak to chcem. Celá cyklocesta Okolo Považského Inovca je hore-dolu. V Radošine sa pristavím pri ďalšom kaštieli.

Renesančný kaštieľ je majetkom nitrianskeho biskupa a v jeho útrobách sídli komunita Kráľovnej srdca.

     Za obcou je mierne stúpanie. Vo vinohradoch pokračujem žlto značeným cyklochodníkom do lesa. Opustím ho až v Hubine. Na cesťák lesná cesta sem-tam sa strácajúca v listí veľmi nie je. V prudkom klesaní zosadám. Púšťam oproti fučiacich cyklistov. Pýtajú sa, či idú dobre. Žartujem, že záleží kam idú. Jeden len prevráti oči. "Nie", vravím. "Kopce máte za sebou a do Radošiny sa už len odveziete". Ja sa tiež pýtam na cestu.

    V rokline musím dávať pozor na konáre na ceste. Od križovatky Koliba pod gaštanom nasleduje seriózne stúpanie. Keď nevládzem, tlačím. Ani nie je problém stupák, ako skôr zlá cesta plná výmoľov a dier. Niečo jej pomohli aj divé svine.

            Za Dolnými salatišťami je už cesta viac menej v pohode. Pri ringlote sa napájam na hrebeňovku.

Púšťam cyklistov funiacich hore. Ja už by som mal schádzať len dolu na Striebornicu. Mal. Deje sa tak len po kopček Pod Hrabinou. Prekvapí ma malé stúpanie. Od Otočne je však už asfaltová cesta. Ďalšie prekvapkanie je spadnutý strom na ceste z kopca.

    Cestu na Výtoky len preletím a pokračujem ďalej na sever do Hubiny. Okolo záhrad vyšliapem hore,no poľnou cestou už Trek druhý tlačím. Odpočiniem si v poľovníckom posede. Je z neho aký taký výhľad na Striebornicu a kopce Inovca.

     Nejaký dobrák otočil na tyče žltú šípku a zneistiem pri ceste do dediny. Podľa smerovníku by som sa dostal dakde pod Ostrý vrch. Do dediny je to predsa rovno dolu. Preto aj klesám po poľnej ceste. Mám za sebou ani nie 30km, preto sa rozhodujem pokračovať na Hrádok a Mesto. V Hôrke skúsim sa vyhnúť kopcu, ktorých mám na dnes bohato (takmer 600m stúpania) a idem doľava k Váhu. Vskutku je celkom dobrá asfaltová cesta i cez polia. Kilometrovo je rovnaká ako cez dedinu. Za skrachovaným novovianskym družstvom sa potom napojím na známu cestu  507. Navigáciu vypínam po vyše 73km.