Cyklohaluzice VIII

 

                     

    Leto sa prehuplo do druhej polovice a čakal ma vrchol sezóny. Ako skúšku pred Kohútkou som si vyšliapol Svrbický kopec (asi 250-300m) a ďalšie menšie kopčeky, ktorými je kuraj v okolí Považského Inovca posypaný z východnej strany až do Hlohovca. Prišiel som na to, že je lepšie ísť na veľkom koliesku vpredu i vzadu. Pri menšom vpredu sa viac našliapem a idem pritom rovnako rýchlo. Malé slúži naozaj skôr ako "vyprošťovák". Nad Hornými Otrokovcami sa zastavujem pri vodnom zdroji a kochám sa panorámou Tríbeču. Vidno až na Zobor a paneláky v nitrianskej Klokočine. Spustím sa dolu do dediny. Názov Otrokovce je viac ako trefný. V stredoveku boli v obci držaní otroci. Ich predaj bol v susednej dedine s rovnako výstižným názvom Horné Trhovište. Tam práve mierim. Neodbočujem teda doľava na Nitru, ale letím ďalej rovno. Za Otrokovcami sa však ešte vrátim ku kaštieľu grófky Gyorkyovej.

V súkromných rukách bol kaštieľ vkusne zrekonštruovaný.

    Čaká ma posledné väčšie stúpanie, ktoré som videl už z kopca nad dedinkou. Odbočku do Vášard, ako sa za Franca Jozefa Trhovište volalo, preletím a smerujem kamsi do Koplotoviec. Preto, keď sa vytratí rýchlosť na ďalšom stúpaní, o5 otáčam korman. Človek si dvakrát premyslí, koľko chce ísť do kopca. Preletím malou obcou, kde som už kedysi bol pozrieť kamaráta z vojenskej služby. Vtedy som sa ľudí pýtal, kde má dom. Bohvie, kde teraz je a čo robí. Dedinka si žije typickým životom. Týpek s táčkami, žena kočíkuje bábo, deti hrajúce sa na ulici. Plán je sa dostať do Dolného Trhovišťa a tam sa napojiť na cestu do Frajštáku. Otázna bola poľná cesta z Horného do Dolného. Nakoniec príjemne prekvapkala. Asfalt končí za ČOV a ďalej pokračuje cesta popri Trhovištskom potoku. Je posypaná jemnou šotolinou a ide sa po nej príjemne. Vystresujem malého zajaca. Oproti na mopede prefrčia okolo mňa dve tínedžerky. Zastavím sa pri križovatke hlavnej cesty a odbočím doľava, že si pozriem kaštieľ. Zle. Zistím to až keď vyjdem ďalšie stúpanie a ocitnem sa takmer na konci dediny. Zveziem sa dolu a pokračujem na Hlohovec. V budove kaštieľa je teraz pošta. Po vojne židovský objekt ako inak skonfiškoval štát. 

Neoklasistický kaštieľ z polovice 19st. v časti Galanová.

    Na konci obce je romantická bizarná zrúcanina - Vašardický dom duchov. Niekomu strašilo vo veži, ale vyschol prameň peňazí. Kto si barabizňu kúpi? 

Mal to byť penzión.

    Mierne, ale vytrvalé stúpanie ma čaká za Trhovišťom až po križovatku na Pastuchov. Obieha ma kamión, ale aj borec na audine, či BMW flekujúci v zákrutách. Len pískanie a smrad spálených gúm zostal po ňom. Spustím sa dolu na Soroš (čo ten starý dedo ešte nevlastní) popri záhradkách a  vinohradoch doletím do Hlohovca. Rád by som sa napojil na cyklochodník, preto odbočím ešte pred traťou ku svätopetrovskej zvonici. Cez železničný most prekleniem Váh a po známej rovinke sa vraciam domov.

    Vrchol tohtoročnej cyklistiky bol prechod Javorníkov cez Kohútku. Šiel som sám, drahá nemá rada kopce a horko. V horúcu slnečnú sobotu som nasadol na vlak do Púchova. V Púchove vystupovalo plno fosils, asi do Nimnice. Pred desiatou ma vypľul vlak na perón a podchodom som sa dostal von ku kostolu všetkých svatých. Možno ich aj uvidím pri takmer 700m stúpaní alebo dehydratácii. Doobeda je ešte celkom príjemne, preto na poslednú chvíľu mením plán a pôjdem najskôr na Kohútku a v poobedňajšej horúčave sa už spustím dolu po Beblave. Cesta za Púchovom začína miernym stúpaním k miestnej časti Bezdedov. Plynule prechádza do dediny Dohňany. Pomerne frekventovaná cesta plná smradu. Netuším, na čo všetko tie autá jazdia. Nasleduje relatívne rovinka po Lúky. Na konci obce odbáčam doľava na Čertov. Stúpanie je príkrejšie, ale vyrovnáva sa tieňom stromov v údolí Bielej vody a ide sa v pohode. Lazianska dolina má 14 km. Na konci Čertova sa cesta predo mnou dvíha. Predbieham staršiu Moraváčku na horskom bicykli. No po chvíli odpočívam pri odbočke k hotelu František. Zjem dva malé banány. Čaká ma 5km stúpania, ktoré miestami je 10%. Na najväčšom prevode pomaly fučím hore. Odopnem si prsný popruh, ktorý mi tlačí na bránicu a sťažuje dýchanie. Obieha ma cyklista na cesťáku, pred vrcholom letí dole. Ja obieham Moraváčky, ktoré napokon tlačia bicykel hore. Za zákrutou vidím prudšie stúpanie. Zosadám a tlačím aj ja Treka pár stoviek metrov. Tým si aj odpočiniem a znova vysadám do sedla. V polovici stúpania sa otvárajú výhľady na dolinu. No je opar. Pred sebou mám ďalšie väčšie stúpanie a navyše na páliacom slnku. Preto o5 kúsok kolimahu tlačím, kým nie som aspoň v tieni. Obiehajú ma českí motorkári. Za zákrutou nasadám a vyšliapem zvyšok cesty do sedla Pod Kohútkou. Príšerné stúpanie ku chate nedávam a posledný úsek znova tlačím. To už asi nikto z cyklistov nedáva. Je akurát poludnie, keď odstavujem do stojana bicykel. 

Perla Javorníkov postavená v r.1935 vo valašskom štýle. Bicykel v popredí je v novšom štýle.

    Pri bare neobsluhujú, preto si sadnem do tieňa vonku k jedinému voľnému stolíku. Aj si ma čašníčka všimne. Objednám si iba veľkú kofču a hneď ju aj zaplatím. Prisadne si ku mne ďalší cyklista z Valašského Meziříčí. Z moravskej strany je stúpanie prudšie, preto som rád, že som nakoniec zvolil takúto variantu. Mať za sebou 50 km a stúpať 3km v 32°C hore 13-14% sklonom? Ďakujem, neprosím. Výhľady sú v sparne nejasné. Česi majú na vlnenie horúceho vzduchu pekné slovo: "tetelí se". Lysú horu je vidieť i Radhošť, ale len akési obrysy. Binokulár zostáva v batohu. Po osviežení naberiem studenú vodu na hajzloch a spúšťam sa dole. 61km/h trhnem na bicykli absolútny rýchlostný rekord. Nesvištím však dlho. Prudké klesanie do Vranče hatia serpentíny. Ak by mi zlyhali brzdy rozplesknem sa na betónovej stene alebo zvodidlách. 

Vodná nádrž Javor, ktorá v zime slúži ako zdroj vody pre snežné delá. 

      Za 5-6 minút mám 3km úsek za sebou. Drbnem cez prah cesty na moste. Mohol som si preseknúť dušu. Z osady Vranča už nasleduje mierne klesanie prakticky až do sútoku Vsetínskej Bečvy a Senice pred Vsetínom.  To je za 18km po prúde rieky. Ja však odbáčam doprava a o5 trocha stúpam za Nový Hrozenkov, kde je valašský Balaton. 

Kto by odolal?

    Neveľké prírodné kúpalisko je v horúčave pochopiteľne okupované ľuďmi. Na východnej strane sú bufety, vecká a šatne. Vstup je zdarma. Na južnej strane je veľká šmýkačka do vody a hrdzavá štartovacia rampa. Asi pre vodné lyže. Nájdem si miesto pod stromom. Veziem zo sebou plavky v batohu, preto sa vmžiku prezlečiem, zamknem Trek a vhupnem do osviežujúcej vody. Dno je kamenisté, voda kalná, ale neplavú na nej riasy alebo nejaké buriny. Pod hladinou je však plno malých rýb. Pripomína mi Zelenú vodu v najlepších časoch. Dlho sa nemočím, čaká ma ešte dobrých 80km šliapania. Strávil by som pri vode aj celý deň. Druhou stranou obídem jazero a idem na cestu. Chýbajú tu stromy. V centre si urobím ďalšiu zastávku pri dome A. Strnadela. 

Miestny aktivista, ako by sme dnes nazvali, si zriadil v Hrozenkove ateliér. 

    Informácie sú otvorené, kupujem pohľadnice. V obci sa napojím na cyklochodník č.50 - Bečva. Popri riečke s pár zastaveniami pri riečnych prahoch dôjdem do Ústí. Väčšinou ide cyklochodník lesom a sála od rieky príjemný chlad.  Akurát nejaké 2km sa ide na otvorenej pláni medzi Huslenkami a Hovězím. Zrovna vtedy horúčavy dosahujú vrchol. 

Vranecký jez na Vsetínskej Bečve.

    V Ústí nabieham doprava na most, kde začína cyklochodník č.57. Chodník v snahe vyhnúť sa rušnej ceste kľučkuje doslova pomedzi domy po jednej strane, potom po druhej. Rýchlejšie je proste ísť po hlavnej ceste a za obcou vbehnúť na cyklochodník. Idem proti rieke Senice a rovnako proti vetru. Takže mi cesta pomaly stúpa, aspoň, že vietor nie je silný. Skokové stúpanie je pred Lidečkom a dokonca dvojnásobné. Tlačím bicykel, pretože po 80km už dochádzajú sily a navyše prvý stupák je nečakane za zákrutou v lese. Ak by som to vedel, šiel by som ten kilometer po hlavnej ceste. I tade vedie cyklostezka. Druhý výšľap nejako s horlivým prehadzovaním zdolám a prichádzam do Lidečka. 

    Už sa teším na kus žvance a kofolu v Hornom Lideči a čakám bufet na každom kroku. Lidečko je nekonečne dlhé a zasa prechádzam z jednej strany na druhú. Tabuľa na začiatku oznamujúca 2,5km do Lideča neklamala. Slinky sa mi nezbiehajú, mám sucho v hube. Prepadajú ma katastrofické scenáre, čo ak budú mať zavreté. Kde je najbližší bufet? Voda vo fľaši má už hádam 40°C. Krátko po pol štvrtej konečne zbadám známu búdku bufetu so zmrzlinou. Zachrípnutým hlasom si objednám hovädzie trhance v žemli a veľkú kofolu. Pani za okienkom poprosím o studenú vodu do fliaš. S hundraním (vyliala vodu na dlážku) mi napustí čerstvú vodu. Nejakú štvrťhodinku čakám na hamburger. Ak chcem stihnúť vlak, okolo štvrtej by som mal vypadnúť. Mám pred sebou vyše 40km. Týpečkovia z Ilavy sa motajú a húlia okolo môjho Treku. Preto sa neviem dočkať, kedy pani za okienkom podá žemľu. Už má aj ďalšieho zákazníka, čakajúceho na latéčko. V tieni na lavičke za bufetom sa napchávam žemľou. Škoda, že nie si kde umyť ruky. Mám ale dostatok servítkov. Sledujem ako sa holubovi nechce odletieť z kapoty auta. Ani pohyb auta ho nevzrušuje. Až keď motor zvýši otáčky. Po štvrtej sadám na bicykel a s plným bruchom funím do posledného kopca na konci Hodního Lideču. Cyklochodník je už potiahnutý až do Valašských Příkazov. Prečo je tam však stále semafor pre autá? Od Horního Lideča iba klesám.

Dedinka Lužná, kde majú cyklisti prikázane zvoniť kvôli hrajúcim sa deťom.

    Pred Valašskými Klobúkmi sa napojím na známy chodník Bevlava. Plný energie ťahám bez prestávky cez Vlársky priesmyk. Bevlava sa dočkala ďalšieho úseku, ktorý obchádza za Sv.Štepánem kopce a hlavnú cestu. Za cyklozrubom na úrovni mosta cez Vláru  vychádza pár z košíkom. Žeby boli hríby alebo len piknik? Pred Nemšovou obchádzam bicykle rozhádzané na zemi. Nejaká kolízia, ale vyzerá bez zranených. Prejdem mestom popri kúpalisku, kde by som najradšej vletel priamo aj s Trekom. O5 snívam o kofole, ale dnes už mi dopriata nebude. Míňam Skalku, kde je nejaká menšia púť a zrovna končí omša. Za Skalkou cikpauza a posledné kilometre do Trenčína. Prídem na stanicu okolo 18.10. mám teda pol hodinu. Kúpim lístky a hľadám, kde mi načapujú kofolu. Nakoniec si dám automatovú Matoni s oríchuťou citrónu. Vypil som asi 2,5L tekutín na vyše 120km ceste, pol litra ešte doplním doma. Akosi automaticky som nastúpil do vlaku a pritom som ani nevedel, či to nie je expres. ale šak express nemá stojany na zavesenie bicyklov. Už sa prejavuje únava. Zjem zvyšné dva pagáče a po vyše 20 minútach som doma.

     Druhé septembrové nedeľné popoludnie pri silnom juhovýchodnom vetre, kedy sa lúčilo leto s 30°C teplotami, som sa rozhodol, že bude najlepšie sa pred vetrom a horkom skryť do lesa. Dávno som nevyšiel na Jelenie jamy. Aby cesta nebola nudná, dám si kopec rovno 2x. Pri Staroprameni som sa prvýkrát vydýchal i upil si čerstvú vodu z prameňa a šliapal hore. Najhorší úsek je práve v okolí prameňa. Potom sú už len kratšie strmé úseky striedané s miernejšími. Pred Jeleními jamami ma obieha mladý chalanisko na horskom bicykli. Ďalší sa rúti dolu. Pri slnečných kolektoroch zabočím doľava a schádzam dolu na východ. Po lúke ešte Trek ako tak ide. No len čo vojdem do lesa, šípka ma smeruje na cestu zarúbanú. 

Chodník do Bojnej nie je pre cesťáky. Navyše popadané stromy.

    Popadané stromy prekročím, no chodník je úzky, kamenistý a mieri prudko dolu. Takže tlačím bicykel nejakých 500m až po križovatku Kamenistá cesta. Odtiaľ ide lesná cesta, no vskutku kamenistá. Drobné kamienky, skôr šotolina, na ktorej sa mi kolesá šmýkajú. Zopár stúpaní, šmýkaní až ma kamienky úplne zastavia a skoro spadnem. Nejako sa došmochtám k Božskému srdcu. Pokoj na duši.

Socha Božského srdca Ježišovho vydržala všetky nepriazne počasia od r.1938.

     Odtiaľ je to asi 700m k hradisku Valy. K samotnému hradisku treba vystúpať cez val ako inak. Nikto tu nie je, iba trojčlenná rodinka. O5 má baba dar sadnúť si pod bránu a zavadzať záberu. Až keď príde ten jej, sadnú si povyše. Prejdem sa po blízkom okolí hradiska. Je pomerne rozsiahle, veď ho označujú Valy I. až V. Vo vnútri je zopár fotiek. Začiatkom júla bývajú v areáli slávnosti. Stále prebiehajú výskumné práce. Pod zemou je čo objavovať. Doposiaľ sa nepodarilo rozlúsknuť, ako boli Valy zásobované, keďže pôda nebola vhodná na pestovanie plodín.

Vzácne nálezisko z 8.-.9st. patrí medzi top archeo náleziská v Európe.

   Opatrne schádzam dolu do doliny. Sprvu tlačím gedrou, potom vysadnem. Hradný potok prekonám skokom. Potiaľto chodník z Jeleních jám nie je pre cesťáky. I chlapec na Valoch sa čudoval, aké mám tenké kolesá. Na križovatke Pod valom vidím zaparkované autá. Hradnou dolinou sa spustím dolu k ďalšej križovatke. 

Od hradného potoka už aj na cesťáku.

    Od nej sa dávam popri Bojnianskom potoku smerom k Hornej Dolnej, teda k Novej Lehote. Stretám  dve autá. Kde sa v tejto prdeli berú? Od sútoku Lieskovského potoka cyklochodník ide hore na Staré    lazy. O5 stúpanie po poľnej ceste. Podľa mňa by sa však dalo pokračovať aj popri potoku. Takto idem hore a dole s výhľadom na Bojnianske lúky a popadané jablká. 

Lesy v okolí Valov boli v stredoveku vyrúbané. Pôda však je vhodná len na trávu.

   Z lazov schádzam po rozbitej ceste do Doliny. Odtiaľ ide normálna asfaltová cesta. Opúšťam potok a cesta začína príkro stúpať. Jedno stúpanie ešte vyfučím, ale za zákrutou nasleduje ďalšie a ešte strmšie. Zosadám a tlačím takmer do Novej Lehoty. Zjem pritom cereálnu tyčinku. 

Finálne stúpanie do Novej Lehoty v okolí prírodnej rezervácie Švíbov.

    Pred vrcholom za Švíbovom o5 nasadnem a dosupím do Lehoty. Po pravej strane smutne trčia budovy rozpadnutého družstva Bezovec. Trocha zletím dolu do dediny, ale hneď nasleduje finálne stúpanie pod vrch Bezovec. Asi tretinu stúpania tlačím. Za posledným domom o5 nasadám na kolimahu. To už je známa cesta. Vidím letieť dolu dievčinu. Konečne som hore a spustím sa dolu. Ani nebrzdím. Rekord z Kohútky neprekonám. Rútim sa "iba" 57km/h. Domov sa vraciam cez brunovskú lávku. Posledných 10km šliapem proti vetru, ale ani si ho neuvedomujem. Okruh mal 55km.

Horná Dolná.

Airpower 24

 

  

Red Bull Ring kemp

 

    Letecké dni SIAF i Dny NATO tento rok zrušili a najväčšia, najbližšia a prakticky i jediná letecká "sešlost" v strednej Európe bola v Rakúskom Zeltwegu. Nahováral som i kolegu Borisa, ale cukol, že má oslavu. Napokon asi aj dobre, že nešiel, lebo ochorel. Na výzvu na leteckom portáli, kde by sa fanúšikovia zmestili do telefónnej búdky, sa mi ozval jeden týpek, nejaký Maroš, ale po dvoch mejloch sa odmlčal. Mal vraj ubytko v Graz, čo je asi 80km od leteckej základne. Keďže ubytko padlo pripravoval som sa na spanie v aute. 4-miestny stan sa mi nechcelo stavať. Skúšal som v aute pred domom všelijaké polohy. Najjednoduchšie však bolo sklopiť sedačku spolujazdca. Akurát nejako podložiť nohy. Preto som zobral zopár zbytočností ako penovú podložku, či ďalšiu karimatku, že si šulec podložím. Napokon som nepoužil nič. Ani dečku s motívom medvedíka ako záves. Ale na letisku sa osvedčila nová plastová stolička, ktorá ma podvihla o 40cm. Cez to všetko som pozeral nejaké ubytko, ale v okruhu 50km vymetené. Jedna cimra bola blízko letiska za 180Eur, o deň neskôr za 150, ale nemala bohvieaké hodnotenia. Za stovku by som možno zvažoval. Vyberiem 200Eur z 365 banky a vydá mi 2x100. Sledoval som počasie a vyzeralo super. Po vyzdvihnutí auta v servise a objednávky v cyklo obchode prichádzam okolo druhej domov. Mám dovolenku. Kúpim 10 dňovú známku do rakúskeho cestného priestoru, nezabudnúť poistku. I 10min. šlofíka stihnem pred jazdou. Na dvakrát pohádžem veci do auta a presne o tretej vyrážam. 

 

V poradí druhý z deviatich Dreamlinerov pre Austrian.

 

    V Trnave si uvedomujem, že som si zabudol podušku. Myseľ tak za mňa vyriešila dilemu. Totiž nechcelo sa mi brať do špinavého auta podušku, na ktorej spím. Podvedome som ju zabudol. Cesta ide plynule, žiadne kolóny ani v okolí Viedne. Stojím za Viedňou na OMW, ale nič. Len plyšové podhlavníky pre deti. Zúžené pruhy za Viedňou. Za Viedenským Novým Mestom v Seebenstain (známe stredovekým hradom) odbočujem doprava na S6. Postupne sa rovná cesta kľukatí. V Simmering pribudnú tunely. V Sankt Michael je križovatka na Graz a cesta sa zmení na S36. To som však už blízko cieľa. Míňam kameňolom za Kraubath a úzkym údolím riečky Mura sa pomaly dostávam do Aichvildskej planiny. Zastavujem pred Knittefeldom na pumpe Eni. V nádrži je menej ako štvrtina, radšej si dotankujem teraz. Vyše 2Eur za liter. A za 15Eur kúpim aj podhlavník. Roztopím 100Eur. 5 minút pred 18.30h schádzam v Spielbergu z diaľnice. Idem smerom ku kempom pri pretekárskom okruhu Red Bull ring. 

    Pôvodná pretekárska dráha bola plánovaná v 60.tych rokoch 20st. na letisku v Zeltweg. Po jednorázových pretekoch na hrboch, postavili radšej v r.1970 novú. V r.1977 vyhral Grand Prix austrálsky jazdec Jones. S prekvapivým víťazstvom nikto nepočítal a namiesto národnej hymny, kapela hrala Happy birthday. Koncom 80-tych rokov po viacerých haváriách bol okruh na dlhé roky v rekonštrukcii. Po víťazstve Schumachera v r.2003 sa o5 okruh uzavrel na pár rokov. Až po finančnej injekcii Red Bull, resp. jeho majiteľa D.Mateschizt-a sa okruh po 11 rokoch znova otvoril. Formule na ňom budú lietať minimálne do r.2030.

Krija oluje majú základňu v chorvátskom Zadare.

   Nad okruhom sa čnejú vyše 1000m kopce. Hneď po ľavej strane vidím kemp, ale vyzerá pomerne plný. Pokračujem okolo fialového kempu, kde sme s drahou stanovali pred ôsmimi rokmi. Vyzerá tiež  plnka. Idem o kúsok ďalej, len cez cestu k okruhu, a tam je žltý kemp. Ten je väčší. Zabočím k nemu. Takmer hneď oproti je cesta k letisku. Dobrá výhoda. Na lúke určenej pôvodne pre kravy vyzerá dosť miesta. Na recepcii vypíšem formulár, dostanem "gelbe" náramok a môžem si ísť hľadať miesto. Pani mi ešte povie, kde sú sprchy. Noc vyjde na 15Eur auto+18Eur moja maličkosť. Nájdem si miesto vzadu, čo najbližšie ku sprchám a čo možno najkľudnejšie. Odparkujem pri nejakej stoke Spielbergbach medzi autá. Nech mám tieň. Na predné sklo hneď hodím fóliu. Na sklopenú sedačku natiahnem karimatku a spacák. Otravujú komáre, či čo za háveď, preto sa snažím, čo najmenej otvárať dvere. A na zemi samozrejme lezú slizniaci. Odkopnem ich do potoka. Zavolám domov, že som dorazil. Na večeru požujem tri pagáče. Je len čosi po siedmej hodine, preto sa rozhodnem prejsť po okolí. Vedľa mňa pristaví chlapík z Nemecka na bicykli. Tiež spí v aute, ale má vzadu matrac. To sa už dá i na viacej dní. Pýtam sa ho, kde sa dá niečo k pitivu. Nevie dobre po anglicky, blaboce čosi o kilometer vzdialenom čomsi. Idem teda na hlavnú cestu a vydám sa na západ k dedinke Flatschach. Všade kempov, i rodinných, spola plných. Alebo Livingood - drevené chatky. Ohradené pletivom čisto len postele vnútri. Stmieva sa. Nenájdem žiadnu krčmu. V dedine je síce nejaká stodola Flatschacher Tenne, ale nepochopiteľne zatvorená. Už z minula som vedel, že s obchodmi a lokálmi je to v okolí dráhy bieda. To je škoda na to, že v kempoch bývajú tisícky ľudí. 

Vo Flatschach žije viac kráv ako ľudí.

    Ešte i o pol ôsmej sa ľudia vracajú z letiska. Dnes tu pršalo, takže airshow nič valné. I tak sa motalo po letisku 100 tisíc ľudí. Lietalo sa, ale nízko. Z kempu na letisko je to vyše 5km. Rozvoniava mi jedlo na grile. Všade vrava. Kempy sú tak z polovice plné. Zopár veľkokapacitných stanov, kde je muzika, hotové párty. Za hasičmi sa obraciam s5. Idem popri Red Bull ring. Zo svahu je pekný výhľad na letisko. Práve čistia dráhu. Len už je tma. Objavím otvorené vecká v jednom z kontajnerov. Od domu som nešťal. Blízko nich je i automat na nápoje. Nejaký chlapík s ním zápasí. Dal doň 20Eur a nič. Mne sa toto stane o deň neskôr, i keď s podstatne menšou sumou. Za 3.50Eur za plechovku, ostanem radšej pri vode z fľaše. Popri tribúnach zídem dolu. Info tabuľa ukazuje na nejakú reštiku. Prejdem podchodom pomaľovanom vkusnou graffiti popod pretekársku dráhu. Do očí udrie vysvietený oblúk s takmer 70t oceľovým býkom. Oplotený areál, k reštike sa zozadu asi nedostanem. Skúsim teda sa vrátiť. Vpredu je obchod, ale otvorený iba do 18h. V strede lokálu dominuje formula. Upratovačky práve umývajú dlážku. Osvetlenou ulicou som sa vracal ku kempu. Možno by sa dalo prespať aj hardcore na rozsiahlom parkovisku. Nájsť si tmavý kút, ktorých je tu mnoho a zapichnúť to tam. Aj by to mohlo byť kľudnejšie miesto. Akurát ráno by mi mohol dakto v uniforme zaklopať na okienko. V kempe som po deviatej. Omrknem umyvárky v stodole. Hneď oproti sú ubytované teliatka. Plechové umývadlá, válovy na riad možno aj slúžia kravičkám. Idem sa osprchovať. V sprche je len jediný háčik. Oblečenie zavesím na kľučku. Neodteká voda, a tak sa rozlieva po celej umyvárke. Som po členky vo vode. Doniesol som si i fľašu na vodu, no skonštatoval som, že na pitie bude lepšia kupovaná voda. Nakoniec stojím v rade na umývanie chrupu. Pozdravím kravičky a popri smradľavom hnijúcom sene dôjdem k autu. Môj sused už asi spí, ale nie som si istý, či v aute. Ešte som si myslel, aké mám kľudné miestečko, keď poblíž v stane spustili muziku. A to som si myslel, že má bude uspávať zurčiaci potôčik. Tak mi hrala monotónna muzika, ktorá sa opakovala. Pomaly, potom zrýchľuje až do alegrissima a stále dokola. Auto hluk trocha pohltilo. Nasáčkujem sa do spacáku a chvíľu si čítam pri stanovej lampičke.

Taliansky Eurofighter F-2000A s polepom na smerovke pri 100. výročí Talianskych vzd.síl.

Air Power

    Nespalo sa mi zle. Snívalo sa mi, ako sa v aute postavím a mám veľa priestoru. Po polnoci ma zobudili susedia, ako trieskali dverami autá. Týpek sa ukladal k spánku na zadné sedadlá do vedľajšieho hotela Passat. Pred šiestou som sa vyspaný zobudil. Nič ma nebolelo, tuším som sa lepšie vyspal ako v posteli. Asi sa nasťahujem do auta. Kemp sa pomaly prebúdza. Idem hneď na hajzel, kým nebude plnka. Pobalím veci a zisťujem, že spacák je v zlom vrecku pre karimatku. Tak znova. Po pol siedmej odchádzam. Vyzerá, že prvý opúšťam kemp. Väčšina ľudí má zo sebou bicykle a na letisko idú na kolimahách. To je tiež výhoda. Hlavne na viac dní. Poľné parkovisko v blízkosti dráhy sa plní. Zastavím pri českom Rakúšanovi. Pozdraví ma: "Dobre jutro", ale hovorím, že som zo Slovenska a u nás za zdraví "Dobré ráno". Potom hovorí ku mne česky. 100Eur mi nerozmení. Po roli plnej výmoľov skackám k oranžovej veste, ktorá ma nasmeruje na plochu vedľa ďalšieho auta. Beriem batoh s jedlom a tašku s foto výbavou a poklusom idem cez polku Zeltwegu k  bráne. Na plochu je to ešte pekný kus - 3km. Nechápem, prečo neotvoria východnú bránu. Asi kvôli bezpečnosti. Ale aspoň pri vychádzaní by ju mohli otvoriť. Takto obchádzam základňu. 

 

Šeď Egejského mora predviedol grécky displej pilot kapitán Christos.

    Podnikaví Rakúšania ponúkajú pri parkovisku pečivo a šunku. Ale kávu alebo niečo teplé nie. Hoci dav ide ďalej na západ k bráne č.3, ja to strihnem cez parkovisko k bráne č.1 Po siedmej hodine stojím na kontrole, kde ma ohmatáva vojačik a kontroluje batožinu. Kľúče som si nechal pre istotu v aute. I nožík v cestovnej taške. Rýchlym krokom sa presúvam k ohrade pred rolovaciu dráhu. Hrnie sa dovnútra dosť ľudí. Napriek tomu, že som sa zastavil pri stánku s reklamnými predmetmi, nášivku som si nevšimol. Škoda, rád by som ju na pamiatku. Už ju pp. nezískam a 50Eur, dokonca i 65Eur (takmer 10x viac), v bazári za kus látky je "tu mač". Zbadám dieru medzi diviakmi pri oplotení a vpálim tam. Som hneď vedľa spotterov. 3m za mnou sedí nejaký dedo na skladacej stoličke, ale vyzerá, že mu nevadí, keď sa zložím pred neho. Vedľa sedí mladý týpek s otcom. Angličtinou ho poprosím, nech mi stráži veci. Viac menej je mu to asi jedno. Mladí rozumejú aj hovoria anglicky, starí dedovia ani ťuk. Ešte tak rozumejú, ale hovoria ťažšie. Vychádzajúce slnko je schované za mrakmi a len pozvoľna sa predierajú slnečné lúče. Pod kopcami je nízka oblačnosť. Predpoveď hlási polooblačné počasie. Verím, že čoskoro oblačnosť stúpne. Presviedčajú ma o tom aj nepatrné fliačky presvitajúcej modrej oblohy nad hlavou. 

V službe by F-35 mal zostať vyše 50 rokov.

  

    Pofotím kúsok statiky a vraciam sa k pole postu. Na raňajky ukusujem z makových buchiet. Okolo ôsmej nafukujú teplým vzduchom balóny. Zelené srdce vo farbách Štajerska a vojenský v maskovacích odtieňoch. Priamo pred mnou sa rozložia nejakí traja borci zo samosprávy Štajerského kraja. Rozbaľujú aparatúru na meranie hluku. Vravím: "Však kvôli hluku som predsa tu"! No vo výhľade mi zavadzia mikrofón na 3m stojane. Poprosím typického Rakúšana, nech ho jebne do pravého rohu k spotterom. Sused mu potom nemecky vysvetlí, čo chcem. Na moje potešenie mi vyhovie. Spotterské miesto sa tiež zaplňuje. Príde celá rodina so starou babkou. Podľa mňa ani nemá šajnu, čo je lietadlo. Plácok je síce o 3m vpredu, ale nik nezaručuje miesto s priamym výhľadom, najmä keď prídete o deviatej. Oplotenie sa oproti minulosti zmenilo a už je dvojité. Nie sú kovové zábrany, ale plastové pletivo. Uprostred 2m zóny nikoho stojí vojačik, ktorého úlohou je podvihnúť ho a dávať pozor, aby si niekto neprevesil mikinu cez plot. Smial som sa, keď sa jednému v oku zachytila topánka. Hlavne nech mi nevojde borec do záberu. Najlepší bol týpek, ktorý si prišiel krátko pred začatím programu a bez hanby zabral vedľa mňa miesto. Však na stoličke nikto nesedí. Pred deviatou štartujú vrtuľníky Red Bull a program môže pod vyše 2000m štítom Grosenberg pomaly začať. 

 

Na Airpower sa predviedla celá talianska skúšobná letka z Ríma.

    Za mnou som napočítal 6 radov stoličiek, potom už to bolo neprehľadné. 95% ľudí nemá s letectvom nič spoločné. Niektorí si tu len posedia, popijú. Ako skupina za mnou, ktorá sa hlasno povzbudzovala na každý krígeľ piva. No a zvyšných 5% fanúšikov sa tlačí za dvojitým pletivom pokiaľ možno, čo najviac vpredu. Po oblete dvoch balónikov vrtuľníkmi a ich stiahnutí začína lietať trio Diamondov DA-42. Asi tiež sponzorov. Nízka oblačnosť sa len pomaly dvíha, preto namiesto Flying Bulls a Gripena, štartuje český W3A Sokol. Ukážka záchrany a potom akrobacie zožala úspech. Vskutku pekný displej. Spomenul som si, ako začínal s ukážkami v deväťdesiatkach pplk. Jogl. Jablko nepadá ďaleko od stromu a syn Jiří ide v šľapajách svojho otca. Dokonca ho predčil. Ďalšia zaujímavá a premiérová ukážka bola zlietanosť Flying Bulls a Gripenu.  To, čo predvádzal Martin Šonka na Extre spolu s Ivom Kardošom za kniplom Gripenu, bolo dnes k videniu štvornásobne! Na mašine, ktorá sa sunula minimálkou sa hýbalo snáď všetko, čo môže. Riadené počítačom. Fantastická ukážka nasledovala sólo vystúpením Ivovho nasledovníka Ondreja Španka. Od Maďarov pochytil manéver zapálenia paliva počas letu na chrbte. No nevidel som za strojom žiadny plameň. Po tomto čísle na už modrú napísala šestica Edge, tím Skytexter, nápis AIR POWER 24. Program naberal na sklze. Vedľa mňa sa vtesnal starý dedo. Dal som foto tašku na druhú stranu, nech mi ju nepošliape. Vraj čaká na Messerschmita 262 Lastovičku. Potom zmizne. Som sa ho opýtal, či na tom lietal. Smeje sa, že nie. Je to jeho srdcovka, včera kvôli dažďu nelietala. Má Nikon Coolpix P1000 so 125-násobným zväčšením. Pekná mašinka a ani nie tak drahá (vyše 1000Eur). Chcel by som vidieť fotky z nej, keďže to nie je zrkadlovka.  Po troch P51D Mustang skutočne štartuje Schwalbina. Je to replika. Ozajstné boli zostrelené alebo nelietajúce trčia v múzeu. Nemecký blok pokračuje najnovším stíhačom - Eurofighterom. Ukážka Nobleho spočívala len v prehnanom hluku, ale nič extra. Taliansky Spartan, ktorý má i naša armáda, predviedol klasickú ukážku s prudkým klesaním a krátkym pristátím. A o5 burácajú motory ďalšej stíhačky F-18A švajčiarskeho letectva. Pôsobivú, pre mňa známu ukážku, predviedol nový display pilot "Frodo" Rust. 

 

Od r.2027 postupne nahradia Hornety nové F-35. Podobný osud čaká i fínske Hornety.

 

    Letové ukážky pokračovali o5 v znamení Flying Bulls a potom španielskej akrobatickej skupiny Patrulla Aguila. Tí sú pre mňa okukaní, preto som o5 poprosil mládenca, nech mi stráži miesto a vydal sa medzi masu ľudí. Hneď ma prešla chuť prejsť si statiku hoc pri lepšom počasí. Pri 150 tisícoch ľuďoch som bol rád, že som sa mohol vyšťať do 4 miestneho pisoára ohradeného vágnym pletivom. Hneď som sa aj vrátil na miesto. Dedovi sa nechcelo odísť, ale po rakúskom bloku, kde bol za hudby Falka - Coming home dolu sprevádzaný Hercules čoby narušiteľ a akože vzdušnom súboj dvoch Eurofighterov, zmizol. Blanix vykreslili tradičnú zostavu s dymovnicami pri hudbe Strausovho valčíka. Vedľa mňa sa pichol ďalší starší chlapík v slamenom klobúku. Potom sa  z oblohy zniesli strmhlav skákači na krídlach. Ťahali zo sebou pararušistu s malým padákom (asi kvôli rýchlosti). Zavesení na ňom boli po bokoch. Náročná zostava na presnosť. Obdržali zaslúžený potlesk. Pôvodne však mali počas pádu odovzdať plechovku sladkej močky pilotovi vetroňa letiaceho v 2km rýchlosťou 170km/h. Asi kvôli bezpečnosti od manévru upustili. Nasledoval asi najväčší magnet leteckého dňa: vystúpenie stíhačky 5. generácie F-35 Lightning II. Najprv pár preletov s P51D Mustang a čakali sme potom na sólo displej. Kapitánka Melanie Kluesner si dávala na čas. Kamsi odletela na juh nad Lavantallské Alpy a až po chvíli zahučala nad nami. V podstate jej ukážka sa veľmi podobala displeju F-18 Hornet. Štvorcový premet, či plochá vývrtka. Viedla stroj jemne ako žena, žiadne razantné manévre. Impozantná bola ukážka minimálnej rýchlosti na hádam 30°. 

 

 

 

    S Lightningom sa budeme stretávať viacej, keďže stroje kúpili Česi a iné európske krajiny. Po hluku motora PW F-135 prišla pekná ukážka PC-9 slovinského pilota, kde mal v zostave napr. pád. Tiež pre mňa nie neznámy display. Zvedavý som bol na grécke predvedenie F-16. K nebu vzlietla na plnej forsáži hodne olietaná mašina. Myslel som, že sa predvedú s nejakou peknou kamuflážou ako v minulosti. Keď už ten displej je taký priemerný. Turci alebo Belgičania majú teda lepšiu ukážku. Striedam objektívy ako na bežiacom páse. Mladý pán vedľa fotí ako o dušu. Neverím tomu, že tisícky obrázkov dakedy vôbec uvidí. Na obed si dám krispy koláčik plný orieškov. Nie je to zlé. U nás som to nevidel. Doniesli sme si to z Českého Krumlova (pekárna Srnín). Nad hlavou preletí ďalšia premiéra. Tentoraz nový Boeing 787-9 Dreamliner. Neviem, čo viedlo Rakúšanov, resp. Austrian Airlines opustiť Airbus a prihnúť sa k Boeingu. Ani môj sused nevedel, prečo kupujú problémové stroje. Pekné vystúpenie mali Chorváti Krila Oluje. Pád a plochú vývrtku v zostave. Nad letiskom o5 zaburácal motor stíhačky. Tentoraz maďarského Gripena. Po ukážke zapálenia paliva od horúcich plynov, ktorá sa stala typická pre maďarský displej, nasadil nečakane po minúte letu na pristátie. Má snáď poruchu? Sused tvrdí, že program je v sklze 20 minút, preto ho dali dole. To je naivné si myslieť. Vypustili i ukážku repliky Globe Swift, ale sklz skrátila len o pár minút. Gripen je bezpečne na zemi a nasleduje pre mňa najväčšie prekvapkanie - letová ukážka bojového vrtuľníka nemeckej armády Tiger. Pilot tancoval na oblohe rovnako ako onehdy Red Bull pilot s oveľa ľahším Bo-105. Toto bol však protitankový vrtuľník! Premety, výkruty, závrty. 

 

Predražené Tigre budú za pár rokov nahradené ľahšími strojmi Airbus H145.

 

   Hotový balet na oblohe. Úplne mi ukážka brala dych. Naj bolo nosom k zemi a vrtenie sa okolo vertikálnej osi smerom k zemi ako vrták. O5 sa vedľa vtlačil akýsi týpek. Vravím mu, že sa postavil pred kresielko. On nevidel žiadny problém, keďže v ňom momentálne chlapec nesedel. Ale ani keď sa vrátil, vyzeralo, že chalanovi hľadieť na riť nevadí. Ďalší bonbónik bolo vystúpenie fínskej F-18. Po vzlete prudko pritiahol knipel a vystrelil kolmo hore. V porovnaní so Švajčiarom nemal Loudeater konkurenciu. Lámal mašinu na vysokých g. Radosť sa dívať na razantnú ukážku manévrov. Kľud prišiel v podobe transportného Airbus A400 Atlas. Moderátor hecoval divákov a vyzýval, aby sa ozvali jednotlivé kraje. Najviac bolo ľudkov pochopiteľne zo Štajerska. Potom nasledovala divácky najočakávanejšia ukážka švajčiarskej akrobatickej skupiny. Že tomu tak je, svedčal i nápis na oblohe WELCOME PATROUILLE SUISSE, ktorý vyčarovala šestica akrobatov Skytexter na Egde. Podľa mňa dym riadil počítač na palube jednej z mašín. 

 

Ešte zopár rokov švajčiarske F-5 budú lietať, hoci sú tlaky zmiesť ich z neba.

     Švajčiari na F-5 predviedli precíznu zostavu s Grand finále. Po nej sa ľudia začali trúsiť z plochy von. Bolo pol piatej. Chcel som si ešte počkať na ukážku vrtuľníka NH-90. Musel som preto počkať, kým dolieta taliansky Eurofighter. Všetky talianske stroje mali rovnaký polep na kýle. I obloha sa začala o5 k večeru zaťahovať. Po ukážke som zbalil fidlátka a opúšťal plochu. Vrcholné číslo Argonauti som teda nevidel. Ani nášivku v stánku. Idem k domnelému východu, ale vojačikovia ma posunú k pôvodnému vstupu č.1. Tak sa vraciam popri múzeu s5. Rýchlym presunom idem k Jarise. Keď vidím znechutených vodičov v kolóne, teším sa aj ja. Pred šiestou sadám do auta a otvorím si Redbull. Ako inak. Zajedám slanými ryžovými plackami. Zaradím sa do radu áut vychádzajúcich z parkoviska a čakám, kým sa ktosi zmiluje a pustí pred seba dakoho, najlepšie mňa. 20minút sa ani nepohneme. Potom asi ktosi dostal spásonosnú myšlienku a riadi odjazd áut z troch smerov. Po hodine v kolóne idem k Red Bull okruhu kade som ráno prichádzal. Cestu poznám a špekulovať cez Zelwteg som nechcel. Stále čosi lieta nad hlavou. Policajtka ma na nemilé prekvapenie núti zabočiť doľava na Judenburg, hoci smerovkou blikám opačne. Poslúchnem, ale po 500m sa otáčam vo Flatschachu. Nebudem si predsa nadbiehať 10km. 

 

Kapitán Kairinen štartuje na znamenitú ukážku manévrovacích schopností Horneta.

  Na diaľnicu sa však dostanem až za Spielbergom. Nájazd pred ním je zavretý. Rozbehnem sa na 140km/h, ale nie na dlho. Dlhá kolóna je pred Sankt Michael. Dobrých 20 minút sa suniem 20-30km/h. I bočná cesta je upchatá. Pri meste je totiž križovatka na Graz. Po jej prejdení sa o5 rozbehnem, ale ďalšia kolóna je v okolí Leobenu a o5 ďalšia pred Simmeringom. Už idem dve hodiny. Mal by som byť v okolí Viedne. Poblíž Simmeringu sú zúžené pruhy. Všimol som si i slovenské značky. Hovadovo, či Považská Bystrica. Čo ma potešilo bolo, že navigácia v aute normálne dávala aktuálne dáta o kolóne alebo práce na ceste. Dokonca navrhovala alternatívnu cestu. Neviem, či to funguje aj na Slovensku. Vyskúšam. (Nie). Okolo deviatej som vo Viedni na nekonečnej spojke S1. Začínam byť unavený. preladím na naše rádio. Okolo trištvrte na desať zastavujem za Viedňou na odpočívadle Asfinag. Dráma na parkovisku, kde plače dievčina. Britské auto s volantom na pravej strane. Bohvie kam pár cestuje. Chcem si kúpiť kakauko, ale po zaplatení 1,80Eur z automatu sa vystrčí len pohárik. Jednoruký zlodej zavrčí, ale nič nepotečie. Za mnou stoja ďalší ľudia, preto len šmarím kelímok do koša a idem k autu. 10min. prestávka a nastratie sa mi pomohla. Prechádzam tmavou Bratislavou. Môžem juchať 140km/h. Po jedenástej a 5h jazdy som doma. Ešte natankujem. Po 6h odchodu z Zeltwegu líham do postele. 

Airshow bola super. Priletelo asi všetko, čo momentálne je na západ od nás dostupné. Tá vôňa spáleného kerozínu mi veru chýbala. Prvýkrát snáď i počasie vyšlo. Na horách je to úspech. Zvolený variant spania v kempe a v aute sa osvedčil. Akurát bude treba asi opustiť kemp ešte skoršie. Mrzí ma statika, že som predsa len neprešiel celý areál.

 

 

Stanovanie v Bojkovicích

     

    Záver prázdnin patrí ako vždy nejakému krátkemu pobytu rodinky. Tento rok bol záver leta pomerne horúci, preto sme zvažovali kempy pri vode. Väčšinu roka  sme za hranicami a ani tentoraz to nebola výnimka. Najprv sme zvažovali ísť k moravskému moru do Ostrožskej Novej Vsi. Tam sa nám z kempu neozvali, preto volíme pomerne dobre hodnotený kemp v Bojkoviciach. I na Slovensku sme pozerali, napr. Počúvadlo, ale chatky obsadené a kemp je kdesi na parkovisku. Pridať sa chceli i ženini súrodenci s deťmi. Preto sme i na poslednú chvíľu posunuli odchod na štvrtok, keď sa po Banskej Bystrici promenádovali tanky. A opustenie tábora v nedeľu. Večer pred odchodom sa dozvedáme, že švagor s malou neprídu, lebo sa jej rozšírila alergická reakcia. Možno v piatok po vyšetrení? No príde švagriná s rodinkou, lebo švagor si prehodil robotu z piatka na štvrtok. 

Bojkovice

    Naobedujeme sa doma cestovín s mortadelou, upraceme a okolo pol tretej vyrážame. Morča víkenduje u babky, lebo suseda sa odišla očáčať do Hungarie. Bojkovice nie sú ďaleko. Vyše hodinky cesty. Prejdem hranicu v Starom Hrozenkove a na vrchole stúpania odbočím doprava na Krhov. Druhotriedna cesta ide najprv po hrebeni, neskôr prudko klesá a je plná serpentín až do Krhova, kde klesanie končí. Od Bzovej je cesta lemovaná jabloňami. 

    Tretie najväčšie mesto v okrese Uh. Hradiště má názov po zakladateľovi Bojkovi z 11st. V znaku má osem cípu hviezdu Šterneberkov, ktorí pár rokov vlastnili hrad Světlov. Okrem pseudogotického zámku je v mestečku zaujímavý kostol sv.Vavrinca, ktorého vežičky nie sú, ako býva zvykom, na priečelí chrámu, ale po stranách. A tiež vzácnym barokovým organom. Bojkovice sú mestom od r.1965, ale ďalších 50 rokov čakali na námestie.

    V Bojkoviciach stojím pred štvrtou pri hlavnom námestí. Drahá odbehne kúpiť opaľovací krém, ja idem na opačný smer do múzea. Kúpim pár pohľadníc, orazím a utekám k autu. Ku kempu je z centra niečo vyše kilometra. Po štvrtej víta nás nápis Eurocamping. 

    Na recepci je postarší pán a žena. A majú i pohľadnicu! Zaplatím kartou 2130 kačenek + pobytovú taxu 150Kč na tri noci. Pánko vysadne na skladací bicykel a ukáže nám tri miesta pre nás blízko umyvárok a reštiky. 39, 40 a 41. Na ploche zatiaľ nikto nie je, ale čakajú ďalších. A najmä kvázi vojakov z klubu Letecká bitva Karpaty. Od zajtra bude v kempe rušno, za čo sa vopred ospravedlnili. Miesto na opekanie v areáli nie je, čo je škoda. ale pokrytí sú wi-fi signálom. To v podstate mojim babám stačí. Akurát sa potom vadíme o nabíjačku, lebo sú vo svojom voľnom čase len na telefónoch. Zaberiem miesto 39. Stan začíname rozkladať tak, aby si vedľa nás postavila švagriná. Za hodinku máme dnu už aj karimatky. Švagriná je na ceste a stihneme sa okúpať v miestnom bazéne. I zachrániť osu z vody. Voda má 26°C a pivo 12°. Baby sa najedia v reštaurácii, či skôr v šenku. Platiť sa dá iba v hotovosti. Pivo majú dnes iba plzničku. Beriem aj žetóny do sprchy. Švagriná absolvuje s malou prvé stanovanie. Preto si len požičali trojmiestny stan. Majú ho rýchlo postavený, ani sa neunúvajú napínať šnúrky. Nasleduje uvítací prípitok - marhuľovica a spoločná večera. Drahá ponúkla i kempistov z Prahy oproti, ale nemali tendenciu sa socializovať. Varili si čudne smrdiace jedlo až oči štípalo. Pre nás švagriná spravila kuracie rezne na prírodno. Večer okolo ôsmej premieta výčapník v reštike film Mimoni I. Veľmi sa mladému týpkovi spoza pípy nechcelo, ale zajtra obsadia lokál americkí vojenskí nadšenci. Po zotmení došli paraglajdisti a ku chatke karavan. Dospeláci pijú bojnické pivo z fliaš, posledná runda je z reštiky. Ja len vodu. Hoci je krásna hviezdna obloha pretkaná pohybujúcimi svetielkami satelitov, ako prvý sa nasáčkujem do stanu pred desiatou, po mne pomaly nasledujú baby. 

Moravské more

    Vstávam krátko pred siedmou. Večer som si nachystal veci tak, aby som baby nebudil. Oblečiem sa v stane. Do rúk beriem len mobil a fľašu vody. Rozzipsovanie i tak prebudí niektorých obyvateľov stanu. Dole v umyvárke spácham hygienu a zbehnem dolu do dediny. Pokračujem však do kopca smerom na letisko. Tabuľka na plote upozorňuje na býka. Napriek varovaniu cez pole prejdem na poľnú cestu. Od centra stále stúpam. Netušil som, že Bojkovice majú malé poľné letisko. Nad ním je Mazálkova vyhliadka a táborisko, pod ním stádo kráv s obávaným bujakom.

Vyhliadku postavil klub bojkovských skeptikov v r.2013.

    Niekto tam kempuje v navlas rovnakom stane z Decathlonu, ako má švagriná. Súčasťou vyhliadky je prístrešok, kde sa dá opekať. Dokonca i vrecko uhlia je tam. Pár foto a pokračujem poľom stále hore. V diaľke vyplaším srnky. I dve čiernobiele mačky pri lesíku. Lesom však idem iba krátko. Objavia sa predo mnou dvere. Len tak v poli. 

Dvere odnikiaľ nikam. Zaujímavá recesia s vyhliadkou na obec Pitín.

    Míňam odbočku k studničke Ohloběnka. Smer k rozhľadni konečne ukazujú i šípky. Vyjdem z lesa a už vidím drevenú rozhľadňu po ľavej strane. Ešte trochu stúpania a som pod Skalkou. Na stole pod prístreškom je nápojový lístok. Podnikavý Moravák vie doniesť nejaké to pivko, či limonádu. Vyštverám sa po schodoch na rozhľadňu. Prvé, čo upúta je telefón. Vedú z neho káble, ale je nemý.  

Rozhľadňa bola sprístupnená v r.2011.

    Kniha návštev je úplne zničená. Prečítam si aspoň odkaz: "Dovolte mi opustit Zelenou stráň. Provedu!" V diaľke je vidieť Uherský Brod, či pohorie Biele Karpaty. Premýšľam navštíviť ešte pamätník americkým letcom, ktorí sa zrútili neďaleko Krhova. Baby by len prevracali oči ako palacinky, sám preto zbehnem dolu do dediny. Cestou si odtrhnem jablko, či slivku z nespočetných sadov, ktorými prechádzam. Ako keby sa o ne nikto nestaral. Len občas vidím ľudí oberať stromy, či opadavky. K pamätníku sa ide o5 do kopca a treba prebrodiť Bzovský potok. Sú v ňom nahádzané nejaké tvárnice. Miesto dopadu bombardéra B-17G s menom Queen je na poli. Možno sa snažil pilot núdzovo pristáť. Kto vie? Prežil iba jeden a aj toho zajali skopčáci. 

Štyrom letcom z deviatich sa podarilo vyskočiť z padajúceho stroja, no padák sa otvoril len jednému.

    Vraciam sa po poli s5. Hľadám cestu mimo hlavnej cesty pre autá, ale najkratšie to bude predsa len po asfaltke. Tak teda polobehom idem tých vyše 4km do kempu. Prídem o deviatej, akurát včas sadám k raňajkám. Prešiel som viac ako 12km za necelé dve hodiny. Do stanov začína páliť okolo desiatej slnko. Rozhodujeme sa ísť k Moravskému moru do Ostrožskej Novej Vsi. Predtým však stojíme v Uherskom Brode a nakupujeme proviant na celý deň. Je takmer poludnie, keď odstavujem auto pri jazere. No prvé, čo udrie do očí je tabuľa "Zákaz koupaní. Ochranné pásmo II.stupně". Moja vodárka priviera oči. Ideme k brehu, ale nevyzerá, že by sa ľudia kúpali. Skôr nasadnú na lodičku, či padleboard a veslujú na druhú stranu, kde sa kúpu. A breh je bahnitý. To už ma drahá prevŕta pohľadom z dvojhlavňovej guľovnice.

Najhoršia časť Moravského mora. Kto sa chce v čistej vode kúpať, musí ísť na druhú stranu.

    Hoci obďaleč sa zdá, že sa ktosi kúpe. Radšej dám čelom vzad a autami prejdeme trocha ďalej na oficiálne prírodné kúpalisko Albatros. Kemp vyzerá prázdny, miesto by sme mali. Prečo sa neozvali? Mali sme zavolať, len všetko bolo tak narýchlo, že sme neváhali a brali aj tie Bojkovice. Platí sa i parkovné 30Kč pri vstupe na kúpalisko. Prevláda v ňom ťažký socík. Jazierko je pomerne malé. Vstupné pre nás 4 bolo asi 270Kč i s parkovným. Nájdeme si miesto pod stromom a rozložíme cigánsky tábor. Voda je teplá. Nad hlavou nám lietajú z blízkych Kunovíc lietadlá. Poobede sa vozia na jednosmernú letenku i pararušisti na Pilatuse PC-6. Preplávam jazero na druhú stranu. Verejná časť je oplotená. Prístup je i z druhej strany poza nejakú firmu. Jazierko má i nuda pláž, ale je na nej momentálne len holub. Ani sa ma nebojí. Nájdem cestičku v tŕstí a vhupnem s5 do vody. Verejná pláž ma pomerne dlhú plytkú časť. 

Oficiálne prírodné kúpalisko vzniklo po ťažbe štrku.

    Na obed máme croissanty a nejaké slané pletence z Tesca. Niektorí si dajú kávu. V objekte je bufet i reštika, akože slušný podnik. Kempisti majú vstup na Albatros zdarma. I tí, čo bývajú v chatkách. Vyplávam aj na pravú stranu jazera, ale pod vodou ma pichajú nejaké rastliny. Je tam mólo s plytkou vodou. Švagriná si požičia paddleboard. Na štvrťhodinku nám ho za hukotu najmenšej venujú. No s jedným veslom a plne naložení sa len motáme bezcieľne po jazere. Veslo predám staršej, nech maká. Ja sledujem padajúcich pararušistov. Po piatej dvíhame kotvy. Švagor s rodinou nepríde. Hoci sestrenica nie je infekčná, proces kempovania zrovna neoplýva čistotou a nemôže sa ani kúpať. Samotný kemp je udržiavaný v čistote. Stará sa oň dosť ľudí. Hajzle sú dokonca čistejšie ako u nás v kancli. Albatros kúpalisko má i vonku sprchy, možno lepšia alternatíva ako smradľavé vnútri. Hajzle len narýchlo vymenené. Baby som namotal na KFC v Hradišti, preto už nemôžem cúvnuť. Pre nás kultové miesto. Nemajú pre nás nachystané krídelká, a tak čakáme pomaly do pol siedmej. Aspoň nápoj by sme si mohli dať. To vybaví švagriná. Do Bojkovíc vedie švagor, ale trafil by som samozrejme aj bez neho. Kemp je plný Jeepov. Chlapi i ženy vo všemožných kombináciách odevov, ale musia byť kaki. Niektorí mali i nášivky 15. leteckej armády, či spomienkové tričká. 

Vojenskí nadšenci sa stretávajú na Slovácku od r.1994.

    Večer sme si sadli do reštiky. Dal som si pohár vína. Benjamínok si našiel kámošov a naháňali sa po ihrisku. Pre strašný hluk vojakov sa nedalo ani rozprávať. Sledoval som preto blonďavé batoľa ako nebojácne zdoláva životné prekážky. Prišiel veliteľský džíp. Vyskočil z neho mladý borec v pilotnej vychádzkovej uniforme s frajerskými okuliarmi. Objavil sa nejaký vedúci a rozdával letáčiky. Hneď som po jednom zatúžil. Od jedného stola ma odbili, že sú pre členov klubu. Ale vrátil som sa znova k rovnakému stolu, keď tam sedel vedúci. V pohode mi podal letáčik. Vravel som, že som letecký mechanik (že drahne za zenitom som taktne pomlčal). Mánička ma začala spovedať odkiaľ som. A či je od západnej brány letiska krčma a či tam majú palubnú dosku od B-17G "My Baby". To som už nevedel. Neviem, či skúšal moju autentickosť alebo čo. Vzápätí sa prestal so mnou baviť. To už moja skupina bola na ceste do stanu. pobral som sa teda aj ja. Predsa som sa však vrátil do reštiky, keď som začul príhovor vedúceho. Vypočul som si program na zajtra. Celkom nabitý už od 9h. Kemp sa ukľudnil až po jednej hodine, keď zaľahla i mládež. Počuť iba kuvika.

Vyhliadka Žleby na opačnej strane Bojkovic je bližšie ako Mazálkova.

Priehrada

    Kempisti oproti zmizli. O siedmej sa začínajú prebúdzať "amíci". Stojím v rade na sranie. Ale starší páni sú slušní, žiadne hovädá. Dnes klušem na druhý koniec obce na vyhliadku Vranovy Žleby do dosť prudkého kopca. Pekné miesto s adrenalínovou rozhľadňou. Na rozviklanú kukaňu sa ide po rebríku. Vybehnem ešte na trávnatý kopec, ale z neho už nie je výhľad, ako som si myslel, na západ. Letím dolu k historickému domčeku č.302. 

Hlinený domček prezentuje bývanie chudobných obyvateľov Bojkovic v 18st.

   Zhora však nie je prístup, preto ho skúšam dobiť zospodu. Jeden pán natiera stenu domu a vraví, že treba len povytiahnuť drôt na plote. Ja sa ho pýtam, či tá vyhodená pračka je súčasťou expozície tiež. Nevraví nič. Ani nepozdraví. Mám plán ísť ešte k priehrade, ktorá je vodným zdrojom pre obec. Už som sa tuším od tej mojej vodárky aj ja nakazil. Popri pekárničke a kúpalisku dôjdem k areálu firmy Zeveta vyrábajúcej granáty a dymovnice. Robí sa aj v sobotu. Pre koho asi? Za areálom však cesta nevedie, preto musím pomerne veľký komplex obísť. Firma má vlastnú ČOV. Bežím po žlto značenom chodníku popri Olšave. Pod priehradou sú záhradky. Z priehrady vyteká potok Kolelač. Zastaví ma rampa a domček priehradného. Nádrž je v I.st. ochrany. Takže ju prakticky ani neuvidím. Otáčam sa s5. Cez celú dedinu bežím do kempu. 

Bojkovice majú námestie od r.2015. Piliere fontány predstavujú štyri mestské časti.

 

    Nad obcou krúži malý vrtuľník Robinson. Musím si pohnúť, ak chcem stihnúť kolónu vojenských áut. Už sa zoraďujú pri vstupe džípy. Pýtam sa týpkov, ktorí sa včera hrabali v jednom džípe, čo sa im pokazilo. O5 som vytasil rozprávku o mechanikovi. Odišla im membrána na palivovej pumpe. I tak jeden nákladiak ostal nepojazdný. Tmavý feši v pilotnej vychádzkovej uniforme v hodnosti poručíka americkej armády naskočí do džípu. Zhodou okolností asi jediný Slovák. Pokrčené čiapky boli frajerina pilotov. Veliteľ kolóny píšťalkou zapískal na odchod do Slavičína. Džípy jazdia na benzín do ktorého lejú olovo. Ktosi má ale benzínový diesel, čo mi akosi nebralo. Krátko po deviatej nastal v kempe nebývalý kľud. Zohrejem vodu v erárnej kanvici, najeme sa. Švagriná sa rozhodla zbaliť stan. Dva dni im stačí pod celtou. Pôjdu sa však s nami kúpať na priehradu k Luhačoviciam. Švagor zloží stan a okolo pol jedenástej opúšťame kemp. Cez Přečkovice idem krkolomnou cestou do kúpeľného mestečka. Oproti do prudkého kopca šliape partia cyklistov. Neskôr ich stretneme v kempe. Je jedenásť hodín a v tejto horúčave - klobúk dolu. I keď im pomáha elektrika. Prefrčím cez mestečko a odbočím k vodnej nádrži. Pod ňou je platené parkovisko - 60kačenek na celý deň. Zídeme dolu k hrádzi, ale veľa ľudí sa zrovna nekúpe. 

Pri rok trvajúcom čistení priehrady od siníc v r.2012 sa vyviezlo tisícky ton bahna.

    Pofukuje severný vietor, ale nie je zima. Prístup do vody je cez nejaké schody. Zo začiatku je pri telese hrádze cez zatrávnené terasy, až ďalej je kamienková pláž. Prístup odrádza baby a napokon skončíme na kúpalisku Duha. Voda je v ňom chladnejšia ako v nádrži, ale je tam tobogan, šmýkačka, detský bazén. Ja si zaplávam radšej v priehrade. "Něco takovýho", hlesne staršiemu páru na schodoch pozerajúc na mňa skrachovaná existencia s pubertálnou dcérou na krku, ktorej chýba "partie". Do vody si beriem polorozpadnuté prezuvky. Vleziem cez schodíky do vody, no hladina je pomerne nízko a schody vysoko. Ryby vo vode nejaké sú, ale čistá zrovna nevyzerá. Preplávam asi do polovice priehrady a vraciam sa s5. Vystúpim na kamienkovej pláži ďaleko od "partie". S babami dám pár jázd na tobogáne. 

Na mieste kúpaliska bývala strelnica.

    Kúpili sme si lístky, s ktorými môžeme opustiť areál. Okolo jednej ideme najprv na kofolu do bufetu  patriacemu hotelu Vyhlídka. Romantická lavička pod jabloňou je anektovaná sršňami. Na obed vidíme na  náprotivnom brehu veľký nápis "Pizza". Babám sa veľmi nechce kráčať vyše 500m na druhú stranu cez priehradu. Ale ideme okolo skapatej ryby, najmladšia sa nesie na tatinových pleciach. Na naše sklamanie pizza nie je. Akurát langoš alebo klobása. To si môžeme dať aj v bufete Pod Vyhlídkou pri kúpalisku. Vraciame sa s5. S babami si dám langoš, mladšia zemiakové placky. Poriadne jedlo ani nemajú. Hľadáme miesto v tieni, a pokiaľ možno, bez lietajúcej hávede. Langoš od maminky bol priemerný a mal som zároveň i večeru. Okolo piatej sme sa rozlúčili so švagrinou a šli na šliapaciu loďku. Priehradu sme prebrázdili krížom krážom, baby sa i šmykli do vody. Vidieť dcérku miznúť pod hladinou, nebolo zrovna príjemné. Po necelej hodine sme pristavili k mólu a po kývajúcich lávkach vystúpili na breh. Ako návštevníci kúpaliska sme mali zľavu 50Kč. Bicykel stál teda 150Kč/h. Krkahájmi sme sa vrátili do kempu. Zliezali sa i džípy z okolia. Drahej som šiel po pivo a pýtal sa, či už skončila paráda v dedine. Vraj má byť iba omša. Pred ôsmou idú baby ešte na večeru. Hasiči začínajú zvážať členov klubu do dediny na koncert skupiny Taxmeni. 

   Skupina hrajúca tzv. military geronto country je na hudobnej scéne už vyše pol storočia. Nečudo teda, že počas vystúpenia na Slovensku v r.2017 člena kapely zradilo srdce priamo na pódiu. Meno kapely nemajú podľa výbercu daní, ale beatlesáckej pesničky. Za boľševika sa museli nedobrovoľne premenovať na Krajánci. Tento prapodivný názov znamenal rozpustenie skupiny. Až pri nástupe Gorbačova svitla nádej na lepšie časy a krátko pred "nežnou sa dali o5 dokopy. Okrem pódia sa členovia kapely stretávajú každý rok v kostole pri omši za obete heydrichiády.

   Dojeme zvyšky po dievčatách a zídeme dolu do dediny. Čapuje sa červená malinovka a Radegast. V mojej ruke sa ocitne pohár s proseccom z Lidl. To mi celkom chutí. Nejak ma vojenské pesničky nechytajú za srdce a po necelej hodinke sa vrátime do kempu. Nasledujúca noc sa mi zdá ešte hlučnejšia ako predošlá. Ožratí členovia klubu revú až hviezdy padajú do druhej. Nechápem prečo nezavreli sprostú reštiku v kempe. O štvrť na štyri sa ozve zo stanice hlas o príchode vlaku do Uherského Hradišťa. I keď som myslel, že snívam, naozaj odchádza o 3.19h v nedeľu vlak do Hradišťa. Kto ním preboha chodí?

20 rokov trvala stavba najstaršej priehrady na Morave.

Nedeľa

    Hneď ráno odchádza karaván oproti aj s veľkým bielym huňatým havkáčom. Okolo deviatej aj džípy na ďalšiu akciu do Šenova. Čítam si knihu, kým baby spia. Ako vstanú dohodneme sa na sladkých raňajkách, preto zbehnem dolu do Hrušky a vykúpim všetky sladké koláčiky, čo majú. Po raňajkách vynesiem von deku a balíme na nej spacáky a karimatky. Odchádzajú i česko-slovenskí susedia s karavanom. Nakoniec zbalíme stan a o jedenástej odchádzame. Doma máme k obedu o5 cestoviny s domácou omajdou. Krásne ukončenie prázdnin máme za sebou a zajtra sa s deťmi sa vrhneme do víru školských povinností a platieb.