Cyklohaluzice VIII

 

                     

    Leto sa prehuplo do druhej polovice a čakal ma vrchol sezóny. Ako skúšku pred Kohútkou som si vyšliapol Svrbický kopec (asi 250-300m) a ďalšie menšie kopčeky, ktorými je kuraj v okolí Považského Inovca posypaný z východnej strany až do Hlohovca. Prišiel som na to, že je lepšie ísť na veľkom koliesku vpredu i vzadu. Pri menšom vpredu sa viac našliapem a idem pritom rovnako rýchlo. Malé slúži naozaj skôr ako "vyprošťovák". Nad Hornými Otrokovcami sa zastavujem pri vodnom zdroji a kochám sa panorámou Tríbeču. Vidno až na Zobor a paneláky v nitrianskej Klokočine. Spustím sa dolu do dediny. Názov Otrokovce je viac ako trefný. V stredoveku boli v obci držaní otroci. Ich predaj bol v susednej dedine s rovnako výstižným názvom Horné Trhovište. Tam práve mierim. Neodbočujem teda doľava na Nitru, ale letím ďalej rovno. Za Otrokovcami sa však ešte vrátim ku kaštieľu grófky Gyorkyovej.

V súkromných rukách bol kaštieľ vkusne zrekonštruovaný.

    Čaká ma posledné väčšie stúpanie, ktoré som videl už z kopca nad dedinkou. Odbočku do Vášard, ako sa za Franca Jozefa Trhovište volalo, preletím a smerujem kamsi do Koplotoviec. Preto, keď sa vytratí rýchlosť na ďalšom stúpaní, o5 otáčam korman. Človek si dvakrát premyslí, koľko chce ísť do kopca. Preletím malou obcou, kde som už kedysi bol pozrieť kamaráta z vojenskej služby. Vtedy som sa ľudí pýtal, kde má dom. Bohvie, kde teraz je a čo robí. Dedinka si žije typickým životom. Týpek s táčkami, žena kočíkuje bábo, deti hrajúce sa na ulici. Plán je sa dostať do Dolného Trhovišťa a tam sa napojiť na cestu do Frajštáku. Otázna bola poľná cesta z Horného do Dolného. Nakoniec príjemne prekvapkala. Asfalt končí za ČOV a ďalej pokračuje cesta popri Trhovištskom potoku. Je posypaná jemnou šotolinou a ide sa po nej príjemne. Vystresujem malého zajaca. Oproti na mopede prefrčia okolo mňa dve tínedžerky. Zastavím sa pri križovatke hlavnej cesty a odbočím doľava, že si pozriem kaštieľ. Zle. Zistím to až keď vyjdem ďalšie stúpanie a ocitnem sa takmer na konci dediny. Zveziem sa dolu a pokračujem na Hlohovec. V budove kaštieľa je teraz pošta. Po vojne židovský objekt ako inak skonfiškoval štát. 

Neoklasistický kaštieľ z polovice 19st. v časti Galanová.

    Na konci obce je romantická bizarná zrúcanina - Vašardický dom duchov. Niekomu strašilo vo veži, ale vyschol prameň peňazí. Kto si barabizňu kúpi? 

Mal to byť penzión.

    Mierne, ale vytrvalé stúpanie ma čaká za Trhovišťom až po križovatku na Pastuchov. Obieha ma kamión, ale aj borec na audine, či BMW flekujúci v zákrutách. Len pískanie a smrad spálených gúm zostal po ňom. Spustím sa dolu na Soroš (čo ten starý dedo ešte nevlastní) popri záhradkách a  vinohradoch doletím do Hlohovca. Rád by som sa napojil na cyklochodník, preto odbočím ešte pred traťou ku svätopetrovskej zvonici. Cez železničný most prekleniem Váh a po známej rovinke sa vraciam domov.

    Vrchol tohtoročnej cyklistiky bol prechod Javorníkov cez Kohútku. Šiel som sám, drahá nemá rada kopce a horko. V horúcu slnečnú sobotu som nasadol na vlak do Púchova. V Púchove vystupovalo plno fosils, asi do Nimnice. Pred desiatou ma vypľul vlak na perón a podchodom som sa dostal von ku kostolu všetkých svatých. Možno ich aj uvidím pri takmer 700m stúpaní alebo dehydratácii. Doobeda je ešte celkom príjemne, preto na poslednú chvíľu mením plán a pôjdem najskôr na Kohútku a v poobedňajšej horúčave sa už spustím dolu po Beblave. Cesta za Púchovom začína miernym stúpaním k miestnej časti Bezdedov. Plynule prechádza do dediny Dohňany. Pomerne frekventovaná cesta plná smradu. Netuším, na čo všetko tie autá jazdia. Nasleduje relatívne rovinka po Lúky. Na konci obce odbáčam doľava na Čertov. Stúpanie je príkrejšie, ale vyrovnáva sa tieňom stromov v údolí Bielej vody a ide sa v pohode. Lazianska dolina má 14 km. Na konci Čertova sa cesta predo mnou dvíha. Predbieham staršiu Moraváčku na horskom bicykli. No po chvíli odpočívam pri odbočke k hotelu František. Zjem dva malé banány. Čaká ma 5km stúpania, ktoré miestami je 10%. Na najväčšom prevode pomaly fučím hore. Odopnem si prsný popruh, ktorý mi tlačí na bránicu a sťažuje dýchanie. Obieha ma cyklista na cesťáku, pred vrcholom letí dole. Ja obieham Moraváčky, ktoré napokon tlačia bicykel hore. Za zákrutou vidím prudšie stúpanie. Zosadám a tlačím aj ja Treka pár stoviek metrov. Tým si aj odpočiniem a znova vysadám do sedla. V polovici stúpania sa otvárajú výhľady na dolinu. No je opar. Pred sebou mám ďalšie väčšie stúpanie a navyše na páliacom slnku. Preto o5 kúsok kolimahu tlačím, kým nie som aspoň v tieni. Obiehajú ma českí motorkári. Za zákrutou nasadám a vyšliapem zvyšok cesty do sedla Pod Kohútkou. Príšerné stúpanie ku chate nedávam a posledný úsek znova tlačím. To už asi nikto z cyklistov nedáva. Je akurát poludnie, keď odstavujem do stojana bicykel. 

Perla Javorníkov postavená v r.1935 vo valašskom štýle. Bicykel v popredí je v novšom štýle.

    Pri bare neobsluhujú, preto si sadnem do tieňa vonku k jedinému voľnému stolíku. Aj si ma čašníčka všimne. Objednám si iba veľkú kofču a hneď ju aj zaplatím. Prisadne si ku mne ďalší cyklista z Valašského Meziříčí. Z moravskej strany je stúpanie prudšie, preto som rád, že som nakoniec zvolil takúto variantu. Mať za sebou 50 km a stúpať 3km v 32°C hore 13-14% sklonom? Ďakujem, neprosím. Výhľady sú v sparne nejasné. Česi majú na vlnenie horúceho vzduchu pekné slovo: "tetelí se". Lysú horu je vidieť i Radhošť, ale len akési obrysy. Binokulár zostáva v batohu. Po osviežení naberiem studenú vodu na hajzloch a spúšťam sa dole. 61km/h trhnem na bicykli absolútny rýchlostný rekord. Nesvištím však dlho. Prudké klesanie do Vranče hatia serpentíny. Ak by mi zlyhali brzdy rozplesknem sa na betónovej stene alebo zvodidlách. 

Vodná nádrž Javor, ktorá v zime slúži ako zdroj vody pre snežné delá. 

      Za 5-6 minút mám 3km úsek za sebou. Drbnem cez prah cesty na moste. Mohol som si preseknúť dušu. Z osady Vranča už nasleduje mierne klesanie prakticky až do sútoku Vsetínskej Bečvy a Senice pred Vsetínom.  To je za 18km po prúde rieky. Ja však odbáčam doprava a o5 trocha stúpam za Nový Hrozenkov, kde je valašský Balaton. 

Kto by odolal?

    Neveľké prírodné kúpalisko je v horúčave pochopiteľne okupované ľuďmi. Na východnej strane sú bufety, vecká a šatne. Vstup je zdarma. Na južnej strane je veľká šmýkačka do vody a hrdzavá štartovacia rampa. Asi pre vodné lyže. Nájdem si miesto pod stromom. Veziem zo sebou plavky v batohu, preto sa vmžiku prezlečiem, zamknem Trek a vhupnem do osviežujúcej vody. Dno je kamenisté, voda kalná, ale neplavú na nej riasy alebo nejaké buriny. Pod hladinou je však plno malých rýb. Pripomína mi Zelenú vodu v najlepších časoch. Dlho sa nemočím, čaká ma ešte dobrých 80km šliapania. Strávil by som pri vode aj celý deň. Druhou stranou obídem jazero a idem na cestu. Chýbajú tu stromy. V centre si urobím ďalšiu zastávku pri dome A. Strnadela. 

Miestny aktivista, ako by sme dnes nazvali, si zriadil v Hrozenkove ateliér. 

    Informácie sú otvorené, kupujem pohľadnice. V obci sa napojím na cyklochodník č.50 - Bečva. Popri riečke s pár zastaveniami pri riečnych prahoch dôjdem do Ústí. Väčšinou ide cyklochodník lesom a sála od rieky príjemný chlad.  Akurát nejaké 2km sa ide na otvorenej pláni medzi Huslenkami a Hovězím. Zrovna vtedy horúčavy dosahujú vrchol. 

Vranecký jez na Vsetínskej Bečve.

    V Ústí nabieham doprava na most, kde začína cyklochodník č.57. Chodník v snahe vyhnúť sa rušnej ceste kľučkuje doslova pomedzi domy po jednej strane, potom po druhej. Rýchlejšie je proste ísť po hlavnej ceste a za obcou vbehnúť na cyklochodník. Idem proti rieke Senice a rovnako proti vetru. Takže mi cesta pomaly stúpa, aspoň, že vietor nie je silný. Skokové stúpanie je pred Lidečkom a dokonca dvojnásobné. Tlačím bicykel, pretože po 80km už dochádzajú sily a navyše prvý stupák je nečakane za zákrutou v lese. Ak by som to vedel, šiel by som ten kilometer po hlavnej ceste. I tade vedie cyklostezka. Druhý výšľap nejako s horlivým prehadzovaním zdolám a prichádzam do Lidečka. 

    Už sa teším na kus žvance a kofolu v Hornom Lideči a čakám bufet na každom kroku. Lidečko je nekonečne dlhé a zasa prechádzam z jednej strany na druhú. Tabuľa na začiatku oznamujúca 2,5km do Lideča neklamala. Slinky sa mi nezbiehajú, mám sucho v hube. Prepadajú ma katastrofické scenáre, čo ak budú mať zavreté. Kde je najbližší bufet? Voda vo fľaši má už hádam 40°C. Krátko po pol štvrtej konečne zbadám známu búdku bufetu so zmrzlinou. Zachrípnutým hlasom si objednám hovädzie trhance v žemli a veľkú kofolu. Pani za okienkom poprosím o studenú vodu do fliaš. S hundraním (vyliala vodu na dlážku) mi napustí čerstvú vodu. Nejakú štvrťhodinku čakám na hamburger. Ak chcem stihnúť vlak, okolo štvrtej by som mal vypadnúť. Mám pred sebou vyše 40km. Týpečkovia z Ilavy sa motajú a húlia okolo môjho Treku. Preto sa neviem dočkať, kedy pani za okienkom podá žemľu. Už má aj ďalšieho zákazníka, čakajúceho na latéčko. V tieni na lavičke za bufetom sa napchávam žemľou. Škoda, že nie si kde umyť ruky. Mám ale dostatok servítkov. Sledujem ako sa holubovi nechce odletieť z kapoty auta. Ani pohyb auta ho nevzrušuje. Až keď motor zvýši otáčky. Po štvrtej sadám na bicykel a s plným bruchom funím do posledného kopca na konci Hodního Lideču. Cyklochodník je už potiahnutý až do Valašských Příkazov. Prečo je tam však stále semafor pre autá? Od Horního Lideča iba klesám.

Dedinka Lužná, kde majú cyklisti prikázane zvoniť kvôli hrajúcim sa deťom.

    Pred Valašskými Klobúkmi sa napojím na známy chodník Bevlava. Plný energie ťahám bez prestávky cez Vlársky priesmyk. Bevlava sa dočkala ďalšieho úseku, ktorý obchádza za Sv.Štepánem kopce a hlavnú cestu. Za cyklozrubom na úrovni mosta cez Vláru  vychádza pár z košíkom. Žeby boli hríby alebo len piknik? Pred Nemšovou obchádzam bicykle rozhádzané na zemi. Nejaká kolízia, ale vyzerá bez zranených. Prejdem mestom popri kúpalisku, kde by som najradšej vletel priamo aj s Trekom. O5 snívam o kofole, ale dnes už mi dopriata nebude. Míňam Skalku, kde je nejaká menšia púť a zrovna končí omša. Za Skalkou cikpauza a posledné kilometre do Trenčína. Prídem na stanicu okolo 18.10. mám teda pol hodinu. Kúpim lístky a hľadám, kde mi načapujú kofolu. Nakoniec si dám automatovú Matoni s oríchuťou citrónu. Vypil som asi 2,5L tekutín na vyše 120km ceste, pol litra ešte doplním doma. Akosi automaticky som nastúpil do vlaku a pritom som ani nevedel, či to nie je expres. ale šak express nemá stojany na zavesenie bicyklov. Už sa prejavuje únava. Zjem zvyšné dva pagáče a po vyše 20 minútach som doma.

     Druhé septembrové nedeľné popoludnie pri silnom juhovýchodnom vetre, kedy sa lúčilo leto s 30°C teplotami, som sa rozhodol, že bude najlepšie sa pred vetrom a horkom skryť do lesa. Dávno som nevyšiel na Jelenie jamy. Aby cesta nebola nudná, dám si kopec rovno 2x. Pri Staroprameni som sa prvýkrát vydýchal i upil si čerstvú vodu z prameňa a šliapal hore. Najhorší úsek je práve v okolí prameňa. Potom sú už len kratšie strmé úseky striedané s miernejšími. Pred Jeleními jamami ma obieha mladý chalanisko na horskom bicykli. Ďalší sa rúti dolu. Pri slnečných kolektoroch zabočím doľava a schádzam dolu na východ. Po lúke ešte Trek ako tak ide. No len čo vojdem do lesa, šípka ma smeruje na cestu zarúbanú. 

Chodník do Bojnej nie je pre cesťáky. Navyše popadané stromy.

    Popadané stromy prekročím, no chodník je úzky, kamenistý a mieri prudko dolu. Takže tlačím bicykel nejakých 500m až po križovatku Kamenistá cesta. Odtiaľ ide lesná cesta, no vskutku kamenistá. Drobné kamienky, skôr šotolina, na ktorej sa mi kolesá šmýkajú. Zopár stúpaní, šmýkaní až ma kamienky úplne zastavia a skoro spadnem. Nejako sa došmochtám k Božskému srdcu. Pokoj na duši.

Socha Božského srdca Ježišovho vydržala všetky nepriazne počasia od r.1938.

     Odtiaľ je to asi 700m k hradisku Valy. K samotnému hradisku treba vystúpať cez val ako inak. Nikto tu nie je, iba trojčlenná rodinka. O5 má baba dar sadnúť si pod bránu a zavadzať záberu. Až keď príde ten jej, sadnú si povyše. Prejdem sa po blízkom okolí hradiska. Je pomerne rozsiahle, veď ho označujú Valy I. až V. Vo vnútri je zopár fotiek. Začiatkom júla bývajú v areáli slávnosti. Stále prebiehajú výskumné práce. Pod zemou je čo objavovať. Doposiaľ sa nepodarilo rozlúsknuť, ako boli Valy zásobované, keďže pôda nebola vhodná na pestovanie plodín.

Vzácne nálezisko z 8.-.9st. patrí medzi top archeo náleziská v Európe.

   Opatrne schádzam dolu do doliny. Sprvu tlačím gedrou, potom vysadnem. Hradný potok prekonám skokom. Potiaľto chodník z Jeleních jám nie je pre cesťáky. I chlapec na Valoch sa čudoval, aké mám tenké kolesá. Na križovatke Pod valom vidím zaparkované autá. Hradnou dolinou sa spustím dolu k ďalšej križovatke. 

Od hradného potoka už aj na cesťáku.

    Od nej sa dávam popri Bojnianskom potoku smerom k Hornej Dolnej, teda k Novej Lehote. Stretám  dve autá. Kde sa v tejto prdeli berú? Od sútoku Lieskovského potoka cyklochodník ide hore na Staré    lazy. O5 stúpanie po poľnej ceste. Podľa mňa by sa však dalo pokračovať aj popri potoku. Takto idem hore a dole s výhľadom na Bojnianske lúky a popadané jablká. 

Lesy v okolí Valov boli v stredoveku vyrúbané. Pôda však je vhodná len na trávu.

   Z lazov schádzam po rozbitej ceste do Doliny. Odtiaľ ide normálna asfaltová cesta. Opúšťam potok a cesta začína príkro stúpať. Jedno stúpanie ešte vyfučím, ale za zákrutou nasleduje ďalšie a ešte strmšie. Zosadám a tlačím takmer do Novej Lehoty. Zjem pritom cereálnu tyčinku. 

Finálne stúpanie do Novej Lehoty v okolí prírodnej rezervácie Švíbov.

    Pred vrcholom za Švíbovom o5 nasadnem a dosupím do Lehoty. Po pravej strane smutne trčia budovy rozpadnutého družstva Bezovec. Trocha zletím dolu do dediny, ale hneď nasleduje finálne stúpanie pod vrch Bezovec. Asi tretinu stúpania tlačím. Za posledným domom o5 nasadám na kolimahu. To už je známa cesta. Vidím letieť dolu dievčinu. Konečne som hore a spustím sa dolu. Ani nebrzdím. Rekord z Kohútky neprekonám. Rútim sa "iba" 57km/h. Domov sa vraciam cez brunovskú lávku. Posledných 10km šliapem proti vetru, ale ani si ho neuvedomujem. Okruh mal 55km.

Horná Dolná.