Modrá Rulanda

  

    I na jeseň sa vraciame na Moravu. V krásny slnečný, no už chladný deň, nakladáme kolimahy do vlaku smerom do Mesta a ďalej na Vrbovce. O deviatej s nami cestujú traja fosils z Tr. Teplej s električkami. Vystupujú rovnako ako my na konečnej. Stratia sa nám v stúpaní na Kuželov. Pri stanici sa ešte zdržíme, jednak obliekaním a druhak prítulnými mačiatkami vyzerajúcimi ako Garfield po zázračnej premene. Z Vrboviec sa spustíme na Slovácko. Po dvoch kilometroch nasleduje prvé stúpanie k veternému mlynu. Vchod je od obce, ale dovnútra nejdeme. Vstupné je asi 70Kč.

Stále funkčný mlyn.

    Iba kúpim pohľadnicu a spustíme sa dolu do Kuželova. Zjazd dole ma pribrzdí stará motorka. Jačí ako....  Musím hamovať, lebo ju sundám. Dedina plynule prejde do Hrubej Vrbky. Zdanlivo obyčajná dedinka, diera, no významná hneď niekoľkokrát. Na jej konci sa otáčame a vraciame ku starým kamenným komorám, ktoré patria medzi chránené pamiatky. 

Pôvodné domy nemali pivnice, preto sa pred každým domom stavali komory.

    Pri obecnom úrade sú nejaké stánky s remeslami, grilujú sa párky a po dedine letí koč ťahaný dvoma koníkmi. Hľadáme Vrbecké múzeum. Prekročíme Kuželovský potok a o5 sme na hlavnej ceste. Napravo čupí malý domček s dreveným plotom. Úzkou bránkou vojdeme na dvor. Privíta nás starší pán. Vmžiku nás vtiahne dnu a naleje do kalíškov slivovicu. Milé privítanie na Horňácku a hlavne nečakané. Dnes sme boli asi jediní regulárny návštevníci súkromného múzea. V dedine majú dnes festival Zachraňte stodoly, preto i bývalý starosta p. Prášek dnes domček sprístupnil. Po zahriatí sa pustil do rozprávania o obci, domčeku a jeho slávnych obyvateľoch, či jedinečných ručne tkaných podušiek (tie sme si zamilovali).

Pôvodne židovský sedliacky dom je od r.2020 múzeum.

    Výklad bol prerušený miestnymi malými návštevníkmi, ktorý v rámci festivalu plnili rôzne detektívne úlohy. Dvojičky, také živé striebro, nezaujímal strýc ani veteš vôkol, ale len maršlofky (sladké cukríky). Boli zlatí. Rovnako aj dve dievčatká, ktoré storočnú pascu na myš nevedeli nájsť. Na obed pečú divočáka a bílu polívku z mozečku. Iný junák hľadal klobúk na poobedňajšie oslavy. "Strýcu a mohu si ho dneska nechať?" "To víš chlapče, šak mi potom vrátiš". Aj starosta sa ukázal v príbytku po židovských osadníkoch. Bol som v úžase - malá obec pod Bielymi Karpatmi a koľko má unikátov, či slávnych rodákov. A tiež príjemných, obyčajných ľudí.

    Jeden z nich je prvý pravoslávny pop svätý Gorazd, II. vl. menom Matěj Pavlík. po prvej sv. vojne sa rozišiel s katolíckou cirkvou a založil vlastnú, ktorá sa neskôr pridala k pravoslávnej. Umučený a popravený za haydrichiády, lebo v pražskom kostole ukrýval atentátnikov. V bývalej republike Gorazd založil vyše 40 svätostánkov. Tak už vieme po kom sú na východnom Slovensku pomenované kostoly. V Hrubej Vrbke zostal na pamiatku monastier.

    V príjemnom prostredí pohostinných ľudí sme strávili takmer hodinu. I fotografka nás zvečnila do obecných novín. Stodoly, či múzeum sme zachránili sumou 100 kačenek a pobrali sa ďalej. Až cestou som si spomenul, že som mal starostu zneužiť a vyžobrať pohľadnicu. Nič to. Poputuje na miesto mňa mejl. Cez Tasov pokračujeme do Hroznovej Lhoty. Vidíme krojovaný sprievod s ľudovou muzikou kráčajúc dedinou. Znova obraciame bicykle a zastavujeme pri nich. 

    Pýtam sa chlapíka v kroji , či je tu svadba. "Ne. Hody máme" Včéra sťe tu mali být. Byua veselka". Spravím pár záberov a šliapeme do ďalšej dedinky Kněždub. V jej strede je Slovácky Slavín (cintorín osobností Slovácka) a dom ľudových umelcov bratrov Úprkov.

   Pred obcou obiehame prvýkrát manželský pár na horákoch. Druhýkrát v Tvarožnej Lhote a napokon ešte tretíkrát v stúpaní pred Strážnicou. Zletíme dole a stojíme pri kapličke sv. Jana Nepomuckého. Manželia nás dobiehajú. Oni pokračujú do Petrova, my ani sprvu neviem kde. V Strážnici sme boli minulý rok na zámku. Dnes si pozrieme kamenné Strážnické brány s polkruhovými baštami. 

Je škoda, že zo vstupnej brány s padacím mostom sa zachovali len bašty.

    Neprejdeme ani 4km a o5 stojíme pri vinných pivniciach v Petrov-Plže. Zomkne ma pocit dé javu. Voľakedy som už tie pivničky videl. Kde?

    Pýcha Slovácka sú vinné pivnice Plže zo 16st. pri obci Petrov. Na svahoch kopca je ich okolo 80. Meno dostali podľa hojného výskytu slizniakov. Vybudovali ho samotní vinári. Pivnice, hovorí sa im aj búdy, tvoria malé mestečko s dvoma námestiami. Natáčal sa tu film Jak básnikum chutná život a známy seriál Slovácko sa nesúdi.

 Chvíľu sa motáme, kým obslúžia hostí, potom poprosím vinárku o 2x2 deci burčáku Modrá Rulanda. Ružová farba sladkého elixíru ladí s farbou moruše a s drahej dresom. Začína sa nám na tom Slovácku páčiť. Putovaním po vinárskych cestách Strážnicka nedôjdeme ani na Slovensko. 

Krásna kombinácia jesenných farieb vo vinohradoch Plže.

    Po koštovke usadáme na bicykle a prejdeme pár kilometrov k hraniciam pri Sudoměřicích. Po kilometri sme v Skalici. Pekné historické mestečko. Námestie vydláždené mačacími hlavami. To sa vidí už len u veľkých miest. Na námestí pri kostole je zrovna svadba. Žeby sme sa vtierkli a nechali sa pohostiť? Takí odvážni nie sme a po pár záberoch odchádzame. 

Kostol sv. Michala archanjela ukrýva najvzácnejší oltár na Slovensku.

    Hľadám cestu k ikonickej rotunde sv. Juraja. Na Potočnej ulici však odbočím zle a za kláštorom sa otáčame. K rotunde je zákaz ísť s bicyklami, no nenecháme ich predsa dolu. Po schodoch ich vynesieme hore a oprieme o zbytky gotického múru. 

Je už po druhej hodine a hlásia sa prázdne žalúdky. Viem, že nás čaká ešte stúpanie za Holíčom. Preto zastavíme na rohu Potočnej ulice v Pizza do Domu. Majú v ponuk všetko možné no zrovna pizzu do ruky nie. Objednáme si kurací kebab v placke. K tomu hranolky. Sedieť veľmi nie je kde, preto sa usadíme na priečelí krčmy Peklo a Raj. Spoločnosť nám robili socky a ožrani, ktorí sa vyrojili z dverí. Tortila nás nasýtila a hranolky putovali do batohu. 

V karneri zo 14st. boli pochovávaní významní občania mesta.

    Oprieme sa do pedálov a šliapeme nejakých 8-9km hlavnou cestou do Holíča. Upútajú ma zatopené polia a čajky na nich. Vietor sa obrátil na juhovýchodný a ideme proti nemu. Začína mi byť chladno. Šak sa zahrejem za mestom. A veru je to tak. Rušnou cestou na Blavu prefrčíme Holíčom (boli sme tu minulý rok) a odbočujeme doľava na Šaštín. Začína tiahle stúpanie až po Búdkovianske rybníky. Za nimi zastavujeme na odbočke na holíčsku skládku. 

Chvojnícka pahorkatina.

    Z planiny je krásny kruhový výhľad na Holíč, Hodonín, údolie rieky Moravy, či na Záhorie. Nahodíme na seba bundy a letíme dolu do Petrovej Vsi. Hneď za družstvom odbočujem doprava na Gbely. Je to menšia zachádzka, ale láka ma vidieť prvý vrt. No vidím akurát prd. Pamätník je len rúra trčiaca zo zeme s malou mramorovou tabuľkou. 

Z prvého vrtu z r.1913 sa zachoval len malý pomníček.

    Čierne zlato sa začalo na Záhorí ťažiť tesne pred I.sv. vojnou. Našiel ho v r.1912 náhodou miestny čudák a vynálezca Jánoš Medlen, keď odhodil zápalku do bariny. Tá sa vzňala a ďakoval Panenke Márii Šaštínskej, že "sem nezhorau". Jánoš sa však nevzdal a začal nelegálne čerpať plyn na vykurovanie domu s netypickými kruhovými základmi (mal pod ním zásobník plynu), až pokiaľ nevyletel príbytok do vzduchu. Gbelmi letiaca strecha neušla pozornosti starostu a povolal banských špáračov z rumunského Kluž. Ťažba uhľovodíkov mohla začať. No nie tak ľahko. Jánoš ťažbárov odháňal. Po rozpútaní vojny ho násilím odviedli na front. Samozrejme po návrate boli pozemky zoštátnené. Nezbohatol teda ako Džejár v Dallas, ale zomrel sám, v chatrči v r.1944.

    Oproti vrtu je cigánska osada, odkiaľ na nás útočí miestny trhač. Neúnavne šteká, ale má plné gate. Vidíme i ľudí s košíkmi na hríby. Poloprázdnymi. Čakal som na mieste ťažobnú vežičku, ale to musíme šliapať o5 do Gbel k priemyselnému areálu pri železnici. Míňame opustené budovy (od r.2010) naftárskej spoločnosti. Jedna z hrozným dizajnom, do ktorej narazila sklenená pyramída, je i oproti vežičke. Budovu vlastní česká firma a na reinkarnáciu roky čaká. Na Naftárskej ulici je nejaká snaha o technologický park. 

    Cestou do Šaštína križujeme znova centrum dediny, kde po ulici kráča svadobný sprievod. Kapela však hrá pomaly ako pri rozvode a nie veselke. V meste začína sprvu mierne stúpanie, ktoré za obcou prejde do slušného stupáka. Aspoň, že je krátky. Na vrchole Ostrého vrchu je odbočka na Mojmírovu baštu. Alejou so 44 stromčekmi (toľko detí sa v Gbeloch narodilo v r.2022) ideme šotolinou k vyhliadke. Vchod dovnútra je na elektrický zámok. Treba stlačiť gombík a dvere sa otvoria. Vstupné dobrovoľné. Z vyhliadky je dovidieť až do Rakúska, či na Bradlo, no začína sa mračiť. 

Mojmírova bašta pripomína od r.2023 pôsobenie Cyrila a Metoda.

    Preto sa ani veľmi nezdržujeme a schádzame lesom dolu do Smolinského. Pri krajnici badať, že tamojšia pôda je v hĺbke pol metra čistý piesok. Čo je vlastne morské dno. Odtiaľ je len kúsok do Šaštína. Plánoval som pri bazilike cyklopúť skončiť, no človek mieni, železnice menia. Do Senice by sme nedostali vlakom kolimahy kvôli náhradnej busovej doprave. Ešteže som pozrel výluky. Drahá si prezrie baziliku a absolvujeme posledných 11km do Sekulí na stanicu. V Kútoch sme už boli, preto som zvolil inú nástupnú alternatívu. Tak ako nás mačky privítali vo Vrbovciach, v Sekuliach sa po takmer 90km s nami lúčia. No nie sú také odvážne, skôr plaché. Stanička malá, no je pokrytá wifinou. Nemám už čas kúpiť lístky, zaobstaráme si ich až vo vlaku. Tesne pred príchodom výpravca zahlási vlak a presunieme sa na rozbité nástupište. I táto frekventovaná trasa by si zaslúžila renováciu. Vo vlaku napradieme rozhovor s chlapíkom, ktorý robil okruh zo Zohora na Bradlo a cez Senicu s5. Míňal nás pred Borským Jurom. V Zohore ho vystriedal otec zo synom, ktorý bol pretekať na horskom bicykli v Stupave. Vracajú sa až kdesi na Kysuce. V Malackách obsadili celú súpravu osoby z kultúrne nezvýhodneného prostredia. Našťastie sa s tými napratanými kabelami viezli len jednu zastávku do Plaveckého Štvrtku. 

    Nechvalne známa rómska osada leží nelegálne na zásobníkoch plynu, ergo na štátnom pozemku. Netrápi ich odpad, plyn, exekúcie ani "no-go" zóna, ktorú vymysleli gádžovia, tobôž nejaký čip na vodu. Roky sa v osade striedajú aktivisti, politici, novinári, svatuškári, dobrovoľci a nič. Poštu roznášajú policajti, starosta ani nemá odvahu vstúpiť do čierneho osieho hniezda. Hoci boli snahy osadu zrovnať zo zemou, súd rozhodol inak. Odvtedy strkajú kompetentní hlavu do piesku, riešenie je v nedohľadne a temný mrak nad Štvrtkom sa utešene rozrastá. 

    Na hlavnej stanici sa o5 pridáme k mladému pretekárovi z Kysúc. Chceli si kúpiť lístok na RegioJet do Žiliny, ten však neberie bicykle. Budú teda vyše hodiny tvrdnúť na stanici medzi bezďákmi. Naposledy sa ich podarilo vyhnať, bezďákov myslím, v čase konania MS v hokeji v r.2019. Neexistuje trvalé riešenie? Nechali sme ich v spoločnosti podivínov, stratených existencii a ďalších kultúrnych obohacovačov a o trištvrte na osem sa nalodili na rýchlik domov. Vo vozni sme si vypočuli zopár tínedžerských výrazov a sykanie asi bývalej učiteľky. A tiež ako možno sypať za rok a príbeh pohovoru. V Lepáku ako inak, čakáme na Nitriansky tajfún. Z 10min. meškaním dojucháme domov. Nič to však neuberie na zážitkovej ceste, ktorú máme dnes za sebou. Takmer v každej obci, či mestečku sme stáli a čosi videli, ochutnali. Týmto sa vymyká z našich bežných cyklovýletov.

Štít Liptova

   

     Po troch rokoch abstinencie horského vzduchu mi už milované slovenské minihory chýbali. Preto som neváhal a v neskorom lete som si zobral deň voľna, že sa pozriem aspoň v jednom dni na Liptov. Bol to môj druhý sólo výstup po Považskom Inovci. Drahá z rôznych dôvodov nemohla.

   Ráno vstávam po štvrť na šesť. Ani neraňajkujem, i tak, kým vyrazím je takmer trištvrte. Len čo prejdem prvú križovatku počujem zvoniť telefón. Odstavím auto a volám so ženou. Zabudol som jej vrátiť malý technický preukaz od Dračice. Prebehnem parčíkom domov. Už ho našla spadnutý v koši na bielizeň. Vraciam sa k autu a konečne vyrážam na vyše 200km cestu do Žiaru. Na diaľnici si doprajem raňajky v podobe vianočky s maslom pripravenej doma a coly pripravenej kdesi v Prahe Lúče vychádzajúceho slnka má zastihnú v Žiline. Rovno odbočujem na Ťarchavú, Strečnu sa vyhýbam, lebo pri sanácii brala postavili semafor. Predĺžim si cestu o nejakých 20min., ale takmer po Párnicu som na ceste sám. Zato v protismere sa valia ľudia do roboty. V Kraľovanoch sa napojím na rušnú cestu do Ružomberka. Predo mnou sa vlečie nákladiak s plastovou nádržou a mierne spomalíme. Kúsok po diaľnici. Už ho vidím. Štít Liptova. Vyzerá blízko, ale cesta naň bude dlhá. Pred pol deviatou som v Liptovskom Mikuláši.  

    Cez mesto prejdem až k odbočke na Smrečany. Začína trvalé stúpanie vlastne až na Baranec, ktoré zatiaľ nejdem po vlastných. Smrečany plynulo prejdú do Žiaru. O5 sa vlečiem za poštovým kuriérom. Za dedinou je v lese parkovisko pri ústí Žiarskej doliny. Zabrzdí ma rampa a pre vstup na plochu vypľuje automat žltý žetón. Je to lepšie ako tlačiť zakaždým papier. Parkovné 5Eur. Parkovisko je zpola plné. Cesta mi trvala takmer 3h. Prezujem sa, skočím do Toitoiky a pred deviatou vyrážam. V Žiarskej doline začína Tatranská magistrála. Idem však len nepatrný kúsok a opúšťam ju pokračujúc po žlto značenom chodníku. Stúpanie do 1100m nie je zatiaľ veľké. Seriózny stúpak začína až za križovatkou lesných ciest. Obieha ma ženička. I napriek miernej nadváhe vyzerá v lepšej kondícii ako ja. Niekde idem po chodníku, niekde si ho skracujem kamenistou gedrou, resp. starou zvážnicou. Pokiaľ nespadnem na kolená. Z batohu vycestuje fľaška. Telo si asi v prudkom stúpaní vypýtalo oddych a vodu. Obieham poľskú rodinku s asi 4-5 ročným chlapcom. Pýtam sa, či idú na Baranec. Chlap tvrdí, že áno. A pýta sa, či je to ďaleko. "Ďaleko a vysoko", vravím mu. No prajem im veľa šťastia. Baranec nie je pre malé deti. Tí ľudia netušia, čo ich čaká. To neviem ani ja. Počítam, že došli tak na Holý vrch. Nemohli ísť radšej do blízkej Medvedej štôlne na permoníkov? Obieham aj staršieho pána so synom. Ten vyzerá, že má tiež dosť. Ale podľa mňa dôjdu. Vidím ich v diaľke za sebou. Stromy miznú a objavuje sa kosodrevina. Otvárajú sa i krásne výhľady na Liptov.   

Liptovský Mikuláš a Mara z Holého vrchu (1723m n.m.).

  Po necelej poldruha hodine som na Holom vrchu. Pocítim chladný severný vietor. Ale nízke stromčeky ma zatiaľ chránia. Zjem banán a pokračujem chvíľu po hrebeni. Dokonca schádzam dolu. Vidím už i svoj cieľ, ale väčšina tatranských vrchov je zatiaľ skrytá. Čaká ma stúpanie na Kečku, ktorú nazvem Malý Baranec. Ten je však po mojej pravej ruke na druhej strane Trnoveckej doliny. Na predkopci Baranca je už i výhľad na hrebeň Západných Tatier.  

Na hrebeni Baranca.

    Vidím ľudí stúpať na Baranec od Podbanského po zeleno značenom chodníku. Volá mi drahá, že som sa jej neozval, keď som došiel do Žiaru. Dychčiac sa chvíľu bavíme, pričom obieham sediaci manželský pár v mojom veku. Na vrchol mi zostáva odhadom polhodina. Navliekam si mikinu, lebo kosodrevina mizne a objíme ma chladný vietor. Už vidím typický betónový stĺp. No potom mi zakryje výhľad kopa kamenia, ktoré obchádzam zľava. Už mám vrchol na dosah. Chvíľu kráčam po trávnatom hrebeni a som pri stĺpe. Hoduje pod ním partia ľudí. Cesta hore mi trvala 2h a 17min. Celkom slušný čas oproti tabuľkovým 3 a pol hodinám. Fantastické výhľady na Vysoké Tatry s dominantným Kriváňom a Gerlachom za ním. Na západe Choč a za ním masív Malej Fatry od Rozsutca po Krížnu. 

Hrebeň Liptovských (Západných) Tatier od Salatína, Baníkov po Tri kopy.

   V tieni na juhu sú krásne vidieť Nízke Tatry od Chabenca až po Kráľovu hoľu. Pod ním sa leskne hladina nádrže Čierny Váh. Jedného zo skupinky poprosím o foto. Zjem pagáč pri pohľade na Baníkov a Tri kopy, a pritom sa s mladým mužom bavíme ako ďalej. Podľa navigácie je to cez Plačlivé a Smutné sedlo asi o pol hodinu dlhšie ako zísť z Plačlivého dolu do Žiarskeho sedla. Vravím, že najneskôr o pol druhej treba byť na Plačlivom. A veru ani dlho nesedím a pokračujem dolu z vrchu. Lúčim sa s nimi, že sa uvidíme na Plačlivom. Ukusujem pritom z orieškového koláča z Českého Krumlova. No po minúte prišiel prudký klesák po skalách. Nedojedený koláčik putuje do vrecka nohavíc a sústredím sa na zostup. 

Podo mnou sedlo Jamina, nad ním Smrečina a v pozadí Plačlivé.

   Hore stúpa chlapík s gitarou na chrbte. Hovorím, že v mojom prípade  by som klávesy hore netrepal. Nasleduje o5 stúpanie cez skaly Jamina na kopec Smrek. Technicky najnáročnejšia časť túry po úzkom chodníku. Len vyšúchané skaly dávajú tušiť cestu hore. Smrek je už o5 ako Baranec trávnatý kopec. Žiarske sedlo nie je ďaleko a vidím hríbik. Malé pliesko pod sedlom, ďalšie je pod Plačlivým. Ani sa v sedle nezdržujem a stúpam hore. Vrchol Plačlivého sa zahalí na chvíľu do mraku. Je niečo po jednej hodine, keď stojím pred okrúhlym železným hríbikom s popismi výhľadov. Po 20 rokoch. Vtedy som prechádzal s drahou hrebeň cez Ostrý Roháč.  

Pohľad z Plačlivého na Otrhance.

     Na kopci som momentálne jediný Slovák. Všetko sama grupa salamova. Nekonečne pózujú pred žltou tabuľkou Plačlivé. Vyzerá ako keby v tých 2km  lapali vzduch. Prvé, čo poviem na vrchole je: "Ved nič nevidím a kvôli tomuto sa sem šplhám?" Nikto mi asi nerozumel. Smutná dolina s Roháčskymi plesami bola zatiahnutá v bielom mlieku. Objavili sa pri mne dvaja Slováci, ktorí čakajú na odkrytie doliny. Ja si nájdem aké také miesto nad strmým zrázom, kde nefúka a tiež čakám na dolinu pod mnou. Akosi mi nie je dobre od žalúdka. Zjem iba jeden rožok so suchou salámou. Načnem i pagáč, ale nedojem.  

Roháčska dolina obklopená.

  Poprosím staršieho pána o foto. Je to Čech. Napradiem s ním rozhovor. Ide cez Roháč a Smutné sedlo do doliny. Zajtra si dá Baníkov a zíde do Žiarskej doliny. Hovoríme o českých horách, kde s rodinou prakticky trávim už dva roky dovolenky. Biela opona sa pomaly dvíha, Poliaci tiež a môže nastať fotenie. Vytiahnem i ďalekohľad. 

Plačlivé od 2000m vysokého vrcholu Nohavica.

 

    Okolo pol druhej ovešaný blbosťami a s paličkami schádzam dolu. Dobieham Polky, ktoré kreatívne zavzdušnia cestu. "Co jest to za šuter?", pýta sa jedna a ukazuje do slnka. "Baranec", odpovedám. "Aháá". Ja s paličkami a navešaný rovnako schádzam opatrne dolu. Nahlas konštatujem: Keby som nemal na sebe pičoviny, inak by sa mi šlo." "Kto za to môže?", počujem slovenčinu nad sebou. "Neviem", odpovedám. 

Smutné sedlo.

     Do Smutného sedla idem s dvoma, asi jedinými Slovákmi. Jeden z nich má nástupovky Dynafit. Ja som dnes volil klasické vibramy. A veru som dobre urobil. Pár krát som sa šmykol a hrozil mi vyvrtnutý členok. Do Žiarskej doliny je skratka a dá sa vyhnúť sedlu. Ja však zídem dolu. O chvíľu je pri mne starší Čech. Má dobré tempo. Je o 10 rokov starší odo mňa. Všetci schádzajú do Smutnej doliny, len ja zamierim opačným smerom na juh do Žiaru. 

Hrebeň na Baníkov patrí medzi najťažšie na Slovensku.

Schádzam sám po modro značenom chodníku až po križovatku pod Homôlkou. Počujem rykot. Aj prúd šťanky sa mi zastaví, čo stuhnem. Najprv si myslím, že medveď, ale bude to skôr jeleň. Majú na jeseň ruju. Vychutnávam si samotu a na chvíľu si sadnem do trávy s výhľadom na Baranec. Dobíjam si baterky. Hory sú pre mňa obrovský relax. Najradšej by som ani neodišiel a zostal bývať na nejakom vrchu alebo aspoň v sedle.

  Od križovatky pribudnú ľudia. Tlieskajú a rykot na čas stíchne. Dobieha ma postupne partia ľudí z Baranca. Schádzajú ako švábi. Týpek sa ma pýta, či som dal zamýšľaný okruh. Oni sa v sedle Žiar rozdelili a niektorí šli na Plačlivé, iní strážili batohy. Je pravda, že za mnou dosť zaostávali z Baranca. Cestou dolu ma jednotlivo obehli. Pre mňa je cesta dolu vždy horšia. Vyzerám poondiatú chatu za každým stromčekom. Prejdem cez potok Smrečinka a som na mieste. 

     Je niečo po štvrť na štyri. Pred chatou však zájdem kúsok doprava ku symbolickému cintorínu. Pod chatou stále požičiavajú kolobežky dolu, i keď je po sezóne. Pýtam sa týpka, aká je cesta. Vraj dobrá. Mne Bobo hovoril, že šiel na kolobežke dolu a cesta je bieda. Je pravda, že je na nej úsek bez asfaltu, iba šotolina. Ale pri pohľade z chodníka, ktorý je nad cestou, nevyzerá zle.  Na chate sa dá platiť kartou. Objednám si hustú paradajkovú polievku s guličkami a syrom. Na to kofolu. Samozrejme pohľadnice s pečiatkou. Sedím na vonkajšej terase a vyhrievam sa na slniečku. 

 

    Pod nohami sa mi batolí dieťa. Matka ho potom položí na stôl. Stále mi je ťažko od žalúdka, ale niečo teplé do seba potrebujem dostať. Partia 4 záhorákov sa ubytováva. Po štvrtej hodine vstávam a pomaly sa poberám dolu. Mám dosť času a rozhodujem sa ísť pešo. Napokon som dobre urobil. Väčšina ľudí ide asfaltovou cestou na parkovisko. O5 osamiem na modro značenom chodníku. Je plný riav a potôčikov. Navyše si šetrím chodidlá. 

Smrečianka pramení pod Plačlivým a v Okoličnom končí svoju púť vo Váhu.

     Oproti stretám iba manželský pár s čiernym huňatým psom a neskôr samotnú dievčinu, ktorá zjavne prenocuje na chate. Po 7 a pol hodinách som o5 pri aute. Inteligentne som prikryl plechovku Redbullu handrou, ktorou utieram hovná z kapoty. Aby sa mi neuvarila. Po túre ju opláchnem v potoku, ale k ústam ju nepriložím. Zaplatím parkovné, automat vypľuje žetón, ktorý mi otvorí rampu. Stojím hneď v Žiari a kupujem si kolu. Postaví ma na nohy a uľaví sa mi na žalúdku. Cesta ide plynulo. Pred zotmením som v Žiline. Doma som asi za 2 a pol hodiny. Asi naj turistika tento rok. O pár týždňov som stál aj na Lomničáku, ale už nie vlastnými silami a príliš krátko, aby si človek kopčeky vychutnal ako keď sa prechádza v ich objatí.

Západné svahy Baranca a Smreka sú obľúbené v zime u skialpinistov.

Akadémia rodičov uvádza: Sestry v akcii

         Takže o5 po roku nejaké tie novinky z dospievania našich ratolestí.

    Staršej sa až z hlavy dymí, čo sa na gympli učí. Vtedy musí byť v dome kľud. Ja s drahou len žasneme ako sa venuje škole. To veru my sme viac menej na školu kašlali. A to patrí medzi priemer, neviem si predstaviť, ako sa učia jednotkárky. Jediné, kde hodne hapruje je fyzika. Sen o doktorke sa pomaly rozplýva ako para nad Jaslovskými Bohunicami. Už chce ísť len cestou najmenšieho odporu. A možno sa vydá v šľapajach mamy, ktorá jej už drží na vodárňach miestečko. Samotný gympel vyzerá fajn škola. Mali týždeň, kedy chodili rôzne oblečení, napr. v pyžame alebo v postavách obľúbeného seriálu, samé parády a oslavy. Chodia po domácich (Malé aj Veľké Tatry, Hovadovo, divadlo) aj zahraničných výletoch (Viedeň, chystá sa Taliansko). S bifľovaním súvisí i jej obľuba čítať knihy. Na nátlak sme kúpili ďalšiu malú knižnicu do izby. Pod stromček si priala dvakrát toľko kníh (15) ako minulé Vianoce, no musela si vybrať. Momentálne žerie sériu After. Lepšie ako litrový termohrnček. Na notebooku momentálne, pokiaľ viem, pozerá Priateľov. 

    Basketbal po veľkonočnom turnaji v Prahe zavesila totálne na klinec. Teraz ju pochytili kolky. Súťaží za dorast v miestnom klube. Aj sme boli na pár domácich zápasoch. Mestská liga je len piatková zbierka opileckých fosilis a medzi nimi pár adolescentov. Navrhol som meno tímu Bobry alebo Žabky podľa ich zelených tričiek. Dedkovia a babky sa pred hrou musia posilniť borovičkou a pivom. I rozhodca upíja varené víno. Tradičné kolkárske jedlo sú párky. Proste krčmový šport. Aspoň v západnej lige hrajú mladí až po stupeň "deti". Má lepšie i horšie hry. Dcérka musí ešte hodne trénovať, aby sa dostala na nejakú prijateľnú úroveň, čo je asi 600 bodov za zápas. Pochytili sme nové kolkárskej pokriky: "Osem, osem, osem!" "Šušuu" (keď zhodí všetkých 9 kolkov). "Zazvoň!" alebo "Héja!". Nástup družstiev pripomína doby boľševika. Najmä pozdrav: "Kolkárskemu športu zdar!" Kolky sú dlhá, nudná hra. Ale tak, máme z dcérky radosť, podporujeme ju, hoci pre mňa je počítanie bodov vyššia matematika. 

    V čom nám robí starosti sú jej stravovacie návyky. Ťažko niečo zje. Neraňajkuje, ani poriadne neobeduje. Vraj majú z hotelky každý deň zemiaky. Pečivo takmer vôbec, ako som písal minulý rok. Jediné, čo miluje je - cibuľa. Dehydratácia a zoslabenie vyvrcholilo na jej narodeniny, keď skolabovala a skončila v nemocnici na infúzií. Kriesiť milované dieťa s očami obrátenými horeznak neprajem nikomu. Chodili sme 2 dni po vyšetreniach, ale bola to len chvíľková slabosť. Snáď sa poučila, i keď sa mi veľmi nezdá. Jej puberta je relatívne pokojná, stále napoly dieťa. Od mamy dostáva vreckové 30Eur. Sumu má na kino, čispy, hambáče a podobné výdavky s kamoškami. S nimi chodí venčiť aj psov alebo len tak suchárčiť, ako sme flákaniu kedysi hovorili. V lete sa chodili i kúpať. 

    Od jari prešla na fixný strojček na zuby. Zubárka chcela jej zubnú krásu vzdať, ale sme proste nenašli nikoho v širokom okolí, kto by sa dcérky ujal. Tak sa miestna ortodoncia rozhodla dokončiť začaté. Či však spraví zuby aj mladšej, je otázne. Tá si stále do huby občas nezabudne dať vyberací strojček. Tak som premostil na druhú ratolesť.

     Mladej naopak jesť chutí až príliš, veď i rada varí, no knihu do rúk vezme sporadicky. Skôr chodí vyžobrávať zablokovaný tablet a Youtube. Až je nervózna, keď nedrží v ruke čiernu obrazovku. Cez to všetko si na nete, či v tv pozerá aj varenie a vie sa postaviť kompletne sama k hrncom. Akurát je potom trocha viac odpadu a špiny, ale ide jej to a stále žijeme. 

    Škola ju absolútne nebaví, robí len nevyhnutné úlohy. Zobrala si asi k srdcu moje rady a školský rok začala relatívne s dobrými známkami, takže snáď nebude musieť hasiť ako minule. Ak by nepadlo pár poznámok ani by hádam nechodila do školy. Na začiatku roka dostala celá trieda poznámku, lebo sa vraj hrali "nemorálnu" hru. Spolužiak behal polonahý po triede. Drahá sa dokonca naposledy dostala s triednou do konfliktu. Triednej nerobí problém dať malej jednotku a vzápätí poznámku, že na hodine nereaguje. Azda aj preto chodím na rodičovské iba ja. Hoci falošných ľudí, ktorí druhých predo mnou chvália a pritom sa nevedia pozrieť do očí, nemusím. Určite nám na popularite nepridalo externé doučovanie angličtiny, o ktorom jej triedna, angličtinárka, vie. Rada by sa dostala na hotelovú školu, preto jej platím hodiny angliny navyše u gymnaziálnej učiteľky. Zišli by sa jej však extra hodiny všetkého. Základná škola kam chodí je ťažký priemer. Malá poučuje učiteľov, že sa mýlia, čo sa pochopiteľne nestretne s porozumením. 

    Dcérkin prvý lyžiarsky pokus skončil fiaskom, keď všetci dostali brušnú virózu. Hneď na začiatku budúceho roka je ďalšia šanca, na ktorú som ju prihlásil. Nie schytať vírus, ale lyže. Nech sa len dieťa moje naučí a nezráža inštruktora, lebo nevie brzdiť. 

    Na hádzanej majú zase nového trénera, ale vyzerá, že prešli len z dažďa pod odkvap. Rodičia vkladali nádeje do kovaného hádzanára, no ich trpezlivosť mizne ako vlasy môjho svokra. Starý tréner, ktorý ani nie je hádzanár má stále čo povedať ako asistent. Jeden decká týra fyzicky (hádže do nich loptu), druhý psychicky (ironizuje a ponižuje). Choď potom s úsmevom na tréning alebo zápas. Keby sa to aspoň prejavilo na hernom prejave. Vlastne prejaví, ale sklonenými hlavami. Naša má hádzanú len ako odreagovanie, no škoda je tých talentovaných dievčat. Tréner ju skúšal na rôzne pozície. Už sa nebojí útočiť, len na pivota ju baby neposlúchajú. A tak zasa končí na ľavom krídle odkiaľ sa zle strieľa (pravákom). Aj ona má lepšie a horšie zápasy. Tak to chodí. Dorky, teda dorastenky, sa prakticky ako družstvo rozpadli. Zlepenec žiačok, futbalistiek a zvyšku hrá len preto, aby klub nemusel platiť tisícovú pokutu za odmietnutie zápasu. Hra potom aj tak vyzerá. Na zápasoch mi pripadá lord Voldemort, ako ho prezývajú, že len lapá vzduch. Úpadok staršej hádzanej teda pokračuje ďalšiu sezónu. Slnko však vychádza nad mladými. Koučuje ich úplne nový, relatívne neznámy tréner a asistent z repre. Zápasy sú o triedu lepšie. Uprostred sezóny sú na prvom mieste v tabuľke kraja zo slušným náskokom. Toto všetko deprimuje dcérku, ale hádzaná ju stále baví. 

    Vyzerá však, že výtvarnú povesí na klinec a dochodí už iba posledný školský rok. Jej najlepšie výtvory sme povesili v obývačke, v izbe alebo nosíme ich na ruke, či ležia na poličke.

    Od júna nosí na nose fancy okuliare, ktoré okrášľujú ju osobne a vylepšujú zrak. Jej puberta je teda pomerne turbulentná. Vyzerá, že dospeje rýchlejšie ako staršia. Snažím sa obe odučiť jesť s mobilom v ruke, ale moje morálne reči sú vo všeobecnosti ako posledné vzdychy bicyklovej pumpičky. 

Takže do ďalšieho roka zdar!

Cyklohaluzice VIII

 

                     

    Leto sa prehuplo do druhej polovice a čakal ma vrchol sezóny. Ako skúšku pred Kohútkou som si vyšliapol Svrbický kopec (asi 250-300m) a ďalšie menšie kopčeky, ktorými je kuraj v okolí Považského Inovca posypaný z východnej strany až do Hlohovca. Prišiel som na to, že je lepšie ísť na veľkom koliesku vpredu i vzadu. Pri menšom vpredu sa viac našliapem a idem pritom rovnako rýchlo. Malé slúži naozaj skôr ako "vyprošťovák". Nad Hornými Otrokovcami sa zastavujem pri vodnom zdroji a kochám sa panorámou Tríbeču. Vidno až na Zobor a paneláky v nitrianskej Klokočine. Spustím sa dolu do dediny. Názov Otrokovce je viac ako trefný. V stredoveku boli v obci držaní otroci. Ich predaj bol v susednej dedine s rovnako výstižným názvom Horné Trhovište. Tam práve mierim. Neodbočujem teda doľava na Nitru, ale letím ďalej rovno. Za Otrokovcami sa však ešte vrátim ku kaštieľu grófky Gyorkyovej.

V súkromných rukách bol kaštieľ vkusne zrekonštruovaný.

    Čaká ma posledné väčšie stúpanie, ktoré som videl už z kopca nad dedinkou. Odbočku do Vášard, ako sa za Franca Jozefa Trhovište volalo, preletím a smerujem kamsi do Koplotoviec. Preto, keď sa vytratí rýchlosť na ďalšom stúpaní, o5 otáčam korman. Človek si dvakrát premyslí, koľko chce ísť do kopca. Preletím malou obcou, kde som už kedysi bol pozrieť kamaráta z vojenskej služby. Vtedy som sa ľudí pýtal, kde má dom. Bohvie, kde teraz je a čo robí. Dedinka si žije typickým životom. Týpek s táčkami, žena kočíkuje bábo, deti hrajúce sa na ulici. Plán je sa dostať do Dolného Trhovišťa a tam sa napojiť na cestu do Frajštáku. Otázna bola poľná cesta z Horného do Dolného. Nakoniec príjemne prekvapkala. Asfalt končí za ČOV a ďalej pokračuje cesta popri Trhovištskom potoku. Je posypaná jemnou šotolinou a ide sa po nej príjemne. Vystresujem malého zajaca. Oproti na mopede prefrčia okolo mňa dve tínedžerky. Zastavím sa pri križovatke hlavnej cesty a odbočím doľava, že si pozriem kaštieľ. Zle. Zistím to až keď vyjdem ďalšie stúpanie a ocitnem sa takmer na konci dediny. Zveziem sa dolu a pokračujem na Hlohovec. V budove kaštieľa je teraz pošta. Po vojne židovský objekt ako inak skonfiškoval štát. 

Neoklasistický kaštieľ z polovice 19st. v časti Galanová.

    Na konci obce je romantická bizarná zrúcanina - Vašardický dom duchov. Niekomu strašilo vo veži, ale vyschol prameň peňazí. Kto si barabizňu kúpi? 

Mal to byť penzión.

    Mierne, ale vytrvalé stúpanie ma čaká za Trhovišťom až po križovatku na Pastuchov. Obieha ma kamión, ale aj borec na audine, či BMW flekujúci v zákrutách. Len pískanie a smrad spálených gúm zostal po ňom. Spustím sa dolu na Soroš (čo ten starý dedo ešte nevlastní) popri záhradkách a  vinohradoch doletím do Hlohovca. Rád by som sa napojil na cyklochodník, preto odbočím ešte pred traťou ku svätopetrovskej zvonici. Cez železničný most prekleniem Váh a po známej rovinke sa vraciam domov.

    Vrchol tohtoročnej cyklistiky bol prechod Javorníkov cez Kohútku. Šiel som sám, drahá nemá rada kopce a horko. V horúcu slnečnú sobotu som nasadol na vlak do Púchova. V Púchove vystupovalo plno fosils, asi do Nimnice. Pred desiatou ma vypľul vlak na perón a podchodom som sa dostal von ku kostolu všetkých svatých. Možno ich aj uvidím pri takmer 700m stúpaní alebo dehydratácii. Doobeda je ešte celkom príjemne, preto na poslednú chvíľu mením plán a pôjdem najskôr na Kohútku a v poobedňajšej horúčave sa už spustím dolu po Beblave. Cesta za Púchovom začína miernym stúpaním k miestnej časti Bezdedov. Plynule prechádza do dediny Dohňany. Pomerne frekventovaná cesta plná smradu. Netuším, na čo všetko tie autá jazdia. Nasleduje relatívne rovinka po Lúky. Na konci obce odbáčam doľava na Čertov. Stúpanie je príkrejšie, ale vyrovnáva sa tieňom stromov v údolí Bielej vody a ide sa v pohode. Lazianska dolina má 14 km. Na konci Čertova sa cesta predo mnou dvíha. Predbieham staršiu Moraváčku na horskom bicykli. No po chvíli odpočívam pri odbočke k hotelu František. Zjem dva malé banány. Čaká ma 5km stúpania, ktoré miestami je 10%. Na najväčšom prevode pomaly fučím hore. Odopnem si prsný popruh, ktorý mi tlačí na bránicu a sťažuje dýchanie. Obieha ma cyklista na cesťáku, pred vrcholom letí dole. Ja obieham Moraváčky, ktoré napokon tlačia bicykel hore. Za zákrutou vidím prudšie stúpanie. Zosadám a tlačím aj ja Treka pár stoviek metrov. Tým si aj odpočiniem a znova vysadám do sedla. V polovici stúpania sa otvárajú výhľady na dolinu. No je opar. Pred sebou mám ďalšie väčšie stúpanie a navyše na páliacom slnku. Preto o5 kúsok kolimahu tlačím, kým nie som aspoň v tieni. Obiehajú ma českí motorkári. Za zákrutou nasadám a vyšliapem zvyšok cesty do sedla Pod Kohútkou. Príšerné stúpanie ku chate nedávam a posledný úsek znova tlačím. To už asi nikto z cyklistov nedáva. Je akurát poludnie, keď odstavujem do stojana bicykel. 

Perla Javorníkov postavená v r.1935 vo valašskom štýle. Bicykel v popredí je v novšom štýle.

    Pri bare neobsluhujú, preto si sadnem do tieňa vonku k jedinému voľnému stolíku. Aj si ma čašníčka všimne. Objednám si iba veľkú kofču a hneď ju aj zaplatím. Prisadne si ku mne ďalší cyklista z Valašského Meziříčí. Z moravskej strany je stúpanie prudšie, preto som rád, že som nakoniec zvolil takúto variantu. Mať za sebou 50 km a stúpať 3km v 32°C hore 13-14% sklonom? Ďakujem, neprosím. Výhľady sú v sparne nejasné. Česi majú na vlnenie horúceho vzduchu pekné slovo: "tetelí se". Lysú horu je vidieť i Radhošť, ale len akési obrysy. Binokulár zostáva v batohu. Po osviežení naberiem studenú vodu na hajzloch a spúšťam sa dole. 61km/h trhnem na bicykli absolútny rýchlostný rekord. Nesvištím však dlho. Prudké klesanie do Vranče hatia serpentíny. Ak by mi zlyhali brzdy rozplesknem sa na betónovej stene alebo zvodidlách. 

Vodná nádrž Javor, ktorá v zime slúži ako zdroj vody pre snežné delá. 

      Za 5-6 minút mám 3km úsek za sebou. Drbnem cez prah cesty na moste. Mohol som si preseknúť dušu. Z osady Vranča už nasleduje mierne klesanie prakticky až do sútoku Vsetínskej Bečvy a Senice pred Vsetínom.  To je za 18km po prúde rieky. Ja však odbáčam doprava a o5 trocha stúpam za Nový Hrozenkov, kde je valašský Balaton. 

Kto by odolal?

    Neveľké prírodné kúpalisko je v horúčave pochopiteľne okupované ľuďmi. Na východnej strane sú bufety, vecká a šatne. Vstup je zdarma. Na južnej strane je veľká šmýkačka do vody a hrdzavá štartovacia rampa. Asi pre vodné lyže. Nájdem si miesto pod stromom. Veziem zo sebou plavky v batohu, preto sa vmžiku prezlečiem, zamknem Trek a vhupnem do osviežujúcej vody. Dno je kamenisté, voda kalná, ale neplavú na nej riasy alebo nejaké buriny. Pod hladinou je však plno malých rýb. Pripomína mi Zelenú vodu v najlepších časoch. Dlho sa nemočím, čaká ma ešte dobrých 80km šliapania. Strávil by som pri vode aj celý deň. Druhou stranou obídem jazero a idem na cestu. Chýbajú tu stromy. V centre si urobím ďalšiu zastávku pri dome A. Strnadela. 

Miestny aktivista, ako by sme dnes nazvali, si zriadil v Hrozenkove ateliér. 

    Informácie sú otvorené, kupujem pohľadnice. V obci sa napojím na cyklochodník č.50 - Bečva. Popri riečke s pár zastaveniami pri riečnych prahoch dôjdem do Ústí. Väčšinou ide cyklochodník lesom a sála od rieky príjemný chlad.  Akurát nejaké 2km sa ide na otvorenej pláni medzi Huslenkami a Hovězím. Zrovna vtedy horúčavy dosahujú vrchol. 

Vranecký jez na Vsetínskej Bečve.

    V Ústí nabieham doprava na most, kde začína cyklochodník č.57. Chodník v snahe vyhnúť sa rušnej ceste kľučkuje doslova pomedzi domy po jednej strane, potom po druhej. Rýchlejšie je proste ísť po hlavnej ceste a za obcou vbehnúť na cyklochodník. Idem proti rieke Senice a rovnako proti vetru. Takže mi cesta pomaly stúpa, aspoň, že vietor nie je silný. Skokové stúpanie je pred Lidečkom a dokonca dvojnásobné. Tlačím bicykel, pretože po 80km už dochádzajú sily a navyše prvý stupák je nečakane za zákrutou v lese. Ak by som to vedel, šiel by som ten kilometer po hlavnej ceste. I tade vedie cyklostezka. Druhý výšľap nejako s horlivým prehadzovaním zdolám a prichádzam do Lidečka. 

    Už sa teším na kus žvance a kofolu v Hornom Lideči a čakám bufet na každom kroku. Lidečko je nekonečne dlhé a zasa prechádzam z jednej strany na druhú. Tabuľa na začiatku oznamujúca 2,5km do Lideča neklamala. Slinky sa mi nezbiehajú, mám sucho v hube. Prepadajú ma katastrofické scenáre, čo ak budú mať zavreté. Kde je najbližší bufet? Voda vo fľaši má už hádam 40°C. Krátko po pol štvrtej konečne zbadám známu búdku bufetu so zmrzlinou. Zachrípnutým hlasom si objednám hovädzie trhance v žemli a veľkú kofolu. Pani za okienkom poprosím o studenú vodu do fliaš. S hundraním (vyliala vodu na dlážku) mi napustí čerstvú vodu. Nejakú štvrťhodinku čakám na hamburger. Ak chcem stihnúť vlak, okolo štvrtej by som mal vypadnúť. Mám pred sebou vyše 40km. Týpečkovia z Ilavy sa motajú a húlia okolo môjho Treku. Preto sa neviem dočkať, kedy pani za okienkom podá žemľu. Už má aj ďalšieho zákazníka, čakajúceho na latéčko. V tieni na lavičke za bufetom sa napchávam žemľou. Škoda, že nie si kde umyť ruky. Mám ale dostatok servítkov. Sledujem ako sa holubovi nechce odletieť z kapoty auta. Ani pohyb auta ho nevzrušuje. Až keď motor zvýši otáčky. Po štvrtej sadám na bicykel a s plným bruchom funím do posledného kopca na konci Hodního Lideču. Cyklochodník je už potiahnutý až do Valašských Příkazov. Prečo je tam však stále semafor pre autá? Od Horního Lideča iba klesám.

Dedinka Lužná, kde majú cyklisti prikázane zvoniť kvôli hrajúcim sa deťom.

    Pred Valašskými Klobúkmi sa napojím na známy chodník Bevlava. Plný energie ťahám bez prestávky cez Vlársky priesmyk. Bevlava sa dočkala ďalšieho úseku, ktorý obchádza za Sv.Štepánem kopce a hlavnú cestu. Za cyklozrubom na úrovni mosta cez Vláru  vychádza pár z košíkom. Žeby boli hríby alebo len piknik? Pred Nemšovou obchádzam bicykle rozhádzané na zemi. Nejaká kolízia, ale vyzerá bez zranených. Prejdem mestom popri kúpalisku, kde by som najradšej vletel priamo aj s Trekom. O5 snívam o kofole, ale dnes už mi dopriata nebude. Míňam Skalku, kde je nejaká menšia púť a zrovna končí omša. Za Skalkou cikpauza a posledné kilometre do Trenčína. Prídem na stanicu okolo 18.10. mám teda pol hodinu. Kúpim lístky a hľadám, kde mi načapujú kofolu. Nakoniec si dám automatovú Matoni s oríchuťou citrónu. Vypil som asi 2,5L tekutín na vyše 120km ceste, pol litra ešte doplním doma. Akosi automaticky som nastúpil do vlaku a pritom som ani nevedel, či to nie je expres. ale šak express nemá stojany na zavesenie bicyklov. Už sa prejavuje únava. Zjem zvyšné dva pagáče a po vyše 20 minútach som doma.

     Druhé septembrové nedeľné popoludnie pri silnom juhovýchodnom vetre, kedy sa lúčilo leto s 30°C teplotami, som sa rozhodol, že bude najlepšie sa pred vetrom a horkom skryť do lesa. Dávno som nevyšiel na Jelenie jamy. Aby cesta nebola nudná, dám si kopec rovno 2x. Pri Staroprameni som sa prvýkrát vydýchal i upil si čerstvú vodu z prameňa a šliapal hore. Najhorší úsek je práve v okolí prameňa. Potom sú už len kratšie strmé úseky striedané s miernejšími. Pred Jeleními jamami ma obieha mladý chalanisko na horskom bicykli. Ďalší sa rúti dolu. Pri slnečných kolektoroch zabočím doľava a schádzam dolu na východ. Po lúke ešte Trek ako tak ide. No len čo vojdem do lesa, šípka ma smeruje na cestu zarúbanú. 

Chodník do Bojnej nie je pre cesťáky. Navyše popadané stromy.

    Popadané stromy prekročím, no chodník je úzky, kamenistý a mieri prudko dolu. Takže tlačím bicykel nejakých 500m až po križovatku Kamenistá cesta. Odtiaľ ide lesná cesta, no vskutku kamenistá. Drobné kamienky, skôr šotolina, na ktorej sa mi kolesá šmýkajú. Zopár stúpaní, šmýkaní až ma kamienky úplne zastavia a skoro spadnem. Nejako sa došmochtám k Božskému srdcu. Pokoj na duši.

Socha Božského srdca Ježišovho vydržala všetky nepriazne počasia od r.1938.

     Odtiaľ je to asi 700m k hradisku Valy. K samotnému hradisku treba vystúpať cez val ako inak. Nikto tu nie je, iba trojčlenná rodinka. O5 má baba dar sadnúť si pod bránu a zavadzať záberu. Až keď príde ten jej, sadnú si povyše. Prejdem sa po blízkom okolí hradiska. Je pomerne rozsiahle, veď ho označujú Valy I. až V. Vo vnútri je zopár fotiek. Začiatkom júla bývajú v areáli slávnosti. Stále prebiehajú výskumné práce. Pod zemou je čo objavovať. Doposiaľ sa nepodarilo rozlúsknuť, ako boli Valy zásobované, keďže pôda nebola vhodná na pestovanie plodín.

Vzácne nálezisko z 8.-.9st. patrí medzi top archeo náleziská v Európe.

   Opatrne schádzam dolu do doliny. Sprvu tlačím gedrou, potom vysadnem. Hradný potok prekonám skokom. Potiaľto chodník z Jeleních jám nie je pre cesťáky. I chlapec na Valoch sa čudoval, aké mám tenké kolesá. Na križovatke Pod valom vidím zaparkované autá. Hradnou dolinou sa spustím dolu k ďalšej križovatke. 

Od hradného potoka už aj na cesťáku.

    Od nej sa dávam popri Bojnianskom potoku smerom k Hornej Dolnej, teda k Novej Lehote. Stretám  dve autá. Kde sa v tejto prdeli berú? Od sútoku Lieskovského potoka cyklochodník ide hore na Staré    lazy. O5 stúpanie po poľnej ceste. Podľa mňa by sa však dalo pokračovať aj popri potoku. Takto idem hore a dole s výhľadom na Bojnianske lúky a popadané jablká. 

Lesy v okolí Valov boli v stredoveku vyrúbané. Pôda však je vhodná len na trávu.

   Z lazov schádzam po rozbitej ceste do Doliny. Odtiaľ ide normálna asfaltová cesta. Opúšťam potok a cesta začína príkro stúpať. Jedno stúpanie ešte vyfučím, ale za zákrutou nasleduje ďalšie a ešte strmšie. Zosadám a tlačím takmer do Novej Lehoty. Zjem pritom cereálnu tyčinku. 

Finálne stúpanie do Novej Lehoty v okolí prírodnej rezervácie Švíbov.

    Pred vrcholom za Švíbovom o5 nasadnem a dosupím do Lehoty. Po pravej strane smutne trčia budovy rozpadnutého družstva Bezovec. Trocha zletím dolu do dediny, ale hneď nasleduje finálne stúpanie pod vrch Bezovec. Asi tretinu stúpania tlačím. Za posledným domom o5 nasadám na kolimahu. To už je známa cesta. Vidím letieť dolu dievčinu. Konečne som hore a spustím sa dolu. Ani nebrzdím. Rekord z Kohútky neprekonám. Rútim sa "iba" 57km/h. Domov sa vraciam cez brunovskú lávku. Posledných 10km šliapem proti vetru, ale ani si ho neuvedomujem. Okruh mal 55km.

Horná Dolná.