Baťák

Názov expedície: Baťák 22

Heslo: Stezkou do Veselí, Morávakum do zelí.

    S našimi kolimahami sme navštívili susednú Moravu a ich najväčší umelý tok-Baťov kanál. Cyklotrás je v okolí južnej Moravy viac než šminiek v DM-ke a nie je ľahké sa v nich vyznať. Na mape sú pekne farebne vyznačené, ale v realite je značenie zúfalé ako účes Rihanny. Vraj na štýl EÚ, čiže jednofarebné. Preto poctivá príprava pred cestou sa vyplatí. I tak sme 2x "kufrovali". V nedeľu už pred odbitím poludnia obedujeme a vyrážame do pohraničného Hodonína. Auto som zaparkoval pred lodenicou, hoci i pri lodičkách je pomerne veľké parkovisko. V predpovedi bol nejaký ten severozápadný vietor, ale mali by sme to zvládnuť. Napokon, časť trasy ide v lese, kde nás vietor nedostihne. Snáď. Okolo druhej sa kolesá Trekov roztočili smerom na Veselí nad Moravou. Oranžová tabuľka udávala 28km. Ja som však cestu trocha úmyselne predĺžil popri rieke Morave. A navyše cestou tam pôjdeme po pravom brehu a s5 po ľavom brehu kanála. Cyklochodník je propagovaný ako asfaltový, ale v skutočnosti je asfalt asi biedny kilometer z tých dvadsaťosem. Česi zvolili ako lacnejšiu alternatívu asfaltu drobné rozsypané kamenie (mlat), prípadne utĺkli do cesty veľké kamene. Vrcholom sú zatrávňovacie tvárnice v závere chodníka pri hodonínskej elektrárni. Asi sa potreboval niekto zbaviť nepotrebnej dlažby alebo preprať prachy. 

Katalógy reklamujú asfalt, ale v realite je tzv. mlatová cesta.

    No cesta začína utešeným lužným lesom. Miernou zemskou aneuryzmou prekročíme teplovodné potrubie. Po troch kilometroch les končí a ocitáme sa pri rozpadnutých budovách. Za paletami je diera v múre kade vedie cesta. Značky sú schované pod korunou gaštana. 

Konečne sa chodník zmení z kamenistého na príjemný pieskový. Občas síce koleso prešmykne, ale aspoň z nás nevytrasie dušu. Potešujúci pre nás, ale poľnohospodári už takí nadšení nebudú. Na pieskovom poli nič okrem buriny nerastie. Zakrátko sme v dedinke Rohatec. Na jej začiatku nás smerovníky mätú a ideme po asfaltovej ceste k obci. Na T križovatke stojíme a rozhodujeme sa kam ďalej. Zastaví sa pri nás jedna typická slovácka pani a pýta sa, kam "míříme". Hovorím, že do Strážnice. Vysvetľuje, že pred "kapličkou dolú" a dôjdeme k prístavu. Šliapeme teda stredom dediny do mierneho kopca. Pred kostolom zídeme dolu a necháme sa viesť šípkou smerujúcou k prístavu. Trocha sme si síce cestu predĺžili, ale nevadí. Pôvodne trebalo ísť na konci poľnej cesty rovno ulicou U Zásady. Aj z prístavu je viacero všelijakých ciest. Odbočíme doľava, ako prikazuje šípka, hoci by sa dalo ísť popri rieke. Na poľnej ceste nás obchádza auto a my jedinú ovcu. Ocitneme sa na jednom z hlavných ťahov do Čiech zo severnej Moravy. Na druhej strane cesty vidím poľnú cestu a rýchlo preletím cez rušnú dvojprúdovku. Žena za mnou tlačí bicykel. No za jej pičovania sa vraciame s5, lebo rieku Moravu treba prekročiť po ceste E55. Je to iba 500m kúsok a za mostom prechádzame na druhú stranu o5. Cyklista nás utvrdí, že do Strážnice ideme správne. Sme znova na akejsi hrádzi a uberáme sa severovýchodným smerom. Krásne je vidieť malebný meander Moravy v tvare U zarezaný do pieskových dún. Je to jeden z mála úsekov, ktoré zostali zachované a jediný, kde sa rieka stáča o 180°. Časom meander zmizne pod silou vody.  Za meandrom vojdeme do parku Strážnické Pomoraví. Zopár ľudí peši, či na bicykli si do príjemného lesa robí vychádzky. Na konci obchádzame krikľavo zelenú hladinu stoky. Mne sa miestečko vidí romantické, žene ako stoka. V Petrove je kemp, ktorý pomaly ožíva, takže odtiaľ si asi ľudia robia vychádzky k Morave a okoliu. Už som si myslel, že sme v Strážnici, ale dostávame sa na okraj dedinky Petrov. Konečne vidíme aj Baťák. 

Vodná turistika sa rozbieha.

    Mňa zaujalo prerobené kombi na spanie. A v ňom si leží tesne pod strechou ženička. Veľmi pohodlné ležanie to asi nie je, ale ušetrí sa napr. za poplatok za veľký karavan. V prístave sa dlho nezdržíme, vrátime sa sem cestou s5. Pokračujeme popri mŕtvom ramene do Strážnice. Naľavo spoza zelených korún stromov kričí červená veža pieskovne v Přívoze. Neďaleko sú Váté písky, kde sa dobýva piesok. Územie pripomína kúsok púšte na Záhorí. Znova sa musím orientovať podľa navigácie, aby sme neodbočili zle. Opúšťame totiž cyklochodník a ideme ku skanzenu. Zrovna dnes je v ňom cesta Pohádkovým lesem. Po okolí plno áut i zo Slovenska. A samozrejme detí. Aj by sme skanzen navštívili, ale ideme takmer 2h a máme za sebou len v polovicu cesty do Veselí. Skanzen je unikátny, okrem života na Morave, i výstavou vodných stavieb. Niekedy sem zoberieme deti. No dnes si kúpim iba pohľadnice, orazím a ideme ďalej. Nie ďaleko, iba do zámockého parku a ku samotnému zámku Strážnice. 

V zámku je originálna zbierka hud. nástrojov.

    S názvom si zakladatelia veľa starostí nerobili. Vystihuje jeho funkciu a po ňom sa volá i obec. Zámoček z 19st. je dokonca otvorený, ale o5 len zhrabnem za 4 kačky pohľadnicu, pozdravíme rodinku s dvoma deťmi (mylne ich informujem, že ideme do Meziříčí, miesto Veselí) a šliapeme ďalej. Kúsok po rovnej ceste na Kyjov. Pred Moravou sa stočíme doprava popri rieke. Väčšinou je tok regulovaný a obohnaný hrádzou. Na hrádzi stretáme viacej cyklistov idúcich opačným smerom. Zastavíme sa až pri hati. Bavíme sa, ako preložiť české "jez".  Brod, hať prieplav, prah? Každopádne jez-prah sa nedá prekročiť a obchádzame ho cez malý lesík. 

Hľadá sa preklad slova"jez".

    Baťov kanál pri Vnoranoch prvýkrát prekračuje Moravu. Jeho hladina je vyššia ako rieky Moravy, a preto je pod korytom potrubie, ktoré zaisťuje rovnakú výšku kanála za riekou. Relatívne pohodlná cesta ide na okraji dedinky Vnorovy, ja však rozhodujem ísť po hrádzi. Nebolo to najlepšie rozhodnutie, ide sa dosť ťažko po trávnatom vale. Navyše sa oprie do nás vietor. Naveľa dôjdeme k železnému mostu, ktorý prekročíme a sme na kamenistej ceste. Pohodlne nás dovedie k prístavu vo Veselí. Vidím dymiť asi bývalého námorníka pri hausbóte. V šedivej brade, s fajkou a v klasicky pruhovanom námorníckom tričku bafá pred loďkou. Za malým prístavom U hvezdárny (skutočne je pri rieke kupola hvezdárne) nás víta veľký kovový nápis Veselí nad Moravou. Zrovna na písmenkách sedia foteniachtiví turisti. Vedľa nás postáva fotograf a čaká, kým zapadne slnko. Ja naopak čakám, kým zapadnú turisti. 

Konečne sú obe strany spokojné a hľadíme do navigácie ako ďalej. Cez prístav a zámocký park prejdeme k rieke Morave. Na konci je ČOV a drahá už mi oznamuje takmer všetky jej parametre. Reklama na ponuku pitnej vody na bráne čistiarne odpadových vôd pôsobí bizarne. Relatívne pohodlnou cestou ideme popri rieke a za Vnorami sa pripojíme ku Baťáku. V tieni stromov je chladno a navlečieme si dlhé tričká. Časť popri plavebnom kanáli je zaujímavejšia a chodí tade i viac cyklistov. Aj lodičiek-bárišní. Popri kanáli je mnoho malých polorozpadnutých hatí, ktoré boli súčasťou závlahového systému. Pred Strážnicou je vodná križovatka rieky Velička a Baťáku. Zaujímavé. Kade tečie voda? Velička vťahuje vodu z kanála alebo naopak? Sú tam dve plavebné komory a bufet U Veličky. Dostávam chuť na párek v rohlíku. Ale vravím si: "Zastavíme sa až v Petrove". I Strážnica má celkom pekný prístav, ale pohľadnice také nijaké. Sklamaný predavač so mnou rozpráva po slovensky. Pokračujeme ďalšie tri kilometre do najmodernejšieho (2015) prístavu na kanále v Petrove. Je vybavený novými sprchami i stanicou na dofukovanie kolies a veľkou oddychovou zónou. Ale nie je vybavený dostatkom potravín. Bicykle zaparkujeme U Baťáku. Objednám obom veľkého Birella. Drahá sa pýta na jedlo, ale vraj sú vyjedení. Hoci smažák alebo hranolky by mi spravili. Mne sa baží po párku. Sediac pri pive voláme domov, ako dopadla mladšia na turnaji v hádzanej. Skončili štvrtí a trénera ukľudňovali, hlási dcérka. Žena to nazve prehra malého finále a vydáme sa na poslednú etapu do Hodonína. Ideme na pomädzí slovensko-českej hranice. Kanál za Sudoměřicami robí pomyslenú čiaru. Bufetov je po trase dosť, ale už sa mi nechce stáť. Zvláštna stavba na úseku je výklopník. Väčšina stavieb bola zničená počas vojny, ale unikátna stavba zostala zachovaná dodnes. Kedysi sa používal na prekládku uhlia. Celý vozeň sa vtiahol do útrob budovy, kde sa na kolíske prevrátil a vysypal uhlie do lodičky. Vlastne zmyslom celého vodného diela bolo prepraviť uhlie do 52km vzdialenej otrokovickej elektrárne, čo trvalo asi pol dňa. Budova teraz slúži ako vyhliadková veža a po kanáli sa nepreváža uhlie, ale ľudia. A na brehoch neťahajú člny traktory, ale premávajú sa cyklisti. Po pár kilometroch sme na konci kanálu. Prístav je už na slovenskej strane blízko Skalice. 

Konečná kanálu v Skalici.

    Hať ukončuje kanál a ďalej pokračuje ako lenivý potok zarastený burinou. Pri Rohatci sa vlieva do Moravy. Akosi automaticky sa vydáme rovno za nosom. Asi najhorší úsek, plný brázd. Pomsta traktoristu. Keď však točíme s5 na sever, zastavím. Kričím na ženu, ale protivietor odnáša hlas do polí. Kľudne si šliape ďalej. Volám jej na telefón, že ideme zle. Ono, v podstate aj tade by sme sa dotrepali do Hodonína. Cestou, ktorou sme prišli. Ja mám v pláne ísť po druhej strane rieky. Tak sa vrátime k hati a po rodnej zemi pokračujeme hlbokým lužným lesom. Cesta je akože asfaltová, ale je to len pozliepaný kameň. Vidíme pasúcu sa srnku pod hrádzou. Ani si nás nevšimne. Míňame Kátovské rameno a už vidíme hodonínsky prístav. Keby nás tak ktosi previezol na druhú stranu... Jedna loď sa i odpúta od brehu, no máme to v našich nohách. Ešte poskakovanie na príšerných kvetinkových tvárniciach pred elektrárňou, po úzkom chodníku objekt obídeme a sme na moste. Znova nás víta Česká republika a na druhej strane sa obraciame k prístavu. Malým mostom preklenieme Starú Moravu a brzdíme pri aute. Najazdili sme takmer 60km. Nohy ma ani nebolia, ale mám príšerný hlad. No je pol ôsmej a trielime rovno domov cez obec s vtipným názvom Popudinské Močidľany. Ani historici sa nezhodli, prečo takýto názov. Písať list alebo pohľadnicu niekomu do obce s najdlhším názvom na Slovensku by som teda nechcel.

Ani som netušil koľko úžasných miest spočíva na brehoch rieky Moravy a kanáli. A to sme obišli napr. morské oko v Rohatci alebo zhrdzavenú vodnú lanovku vo Vnoranoch. Niekedy sa k Baťáku vrátime a prejdeme si ho zo severu.