U Gizky Oňovej

Názov expedície: Gizka Oňová

Vraňare

   Pobyt na východnom cípe našej krajiny končí. My, aj tanečníci, balíme kufre. Na raňajky zvyčajný nárez. Kucháročkam sme na znak vďaky podali kávu a šli sa baliť. Baby zatiaľ hrali stolný futbal. Zavolal som majiteľovi a dohodol vyplatenie. O pol desiatej sme sa stretli na recepcii.  Platili sme 469Eur. Úroveň nezodpovedala cene a ani plagátu, ktorý bol vycapený na stene. Nuž, na kom inom nezarobí, keď nie na pracháčov zo západu. Dal nám ešte prospekty a magnetky. Ja som gazdovi na pamiatku nechal na vešiaku šiltovku, čo som zistil v Košiciach. Po desiatej sme vyrazili definitívne už len západným smerom. Čakám na lacnej pumpe v Snine. Došlo im asi palivo, lebo len stojím v rade a nik sa nehýbe. Iba dedko naberie do plastovej bandasky trocha benzínu. Holohlavý chlapík sa rozčuľuje a odchádza. Po chvíli i ja. Benzín beriem v Michalovciach. Ideme popod hrad Brekov, no baby nepresvedčím. Vraj sú všetky zrúcaniny rovnaké. Je na tom čosi pravdy, ale bolo by pekné mať v zbierke aj východný hrad. Za Michalovcami prechádzame Sečovcami. Vidím cigánske chatrče ako v Indii slumy. Za Dargovským priesmykom sa zvrtnem a vrátim na vrch. Na kopci je akože pomník bojov. Evidentne sa od tých čias veľa nezmenilo. Parkovisko najviac pripomína bitku zo svetovej vojny  hlbokými krátermi po granátoch. Info tabuľa lakonicky pripomína ťažké boje. Je rovnako zničená. „Nešťastný je národ, ktorý si neváži svojich hrdinov“, povedala  jedna historička. V priesmyku je ukážkový príklad. Bufet, kde nabúchaný týpeček, rádoby majiteľ, vystavuje svoje svaly. Dajaký vyslúžilý výpalník, ktorý sa ukľudnil na malý kšeftíček za Košicami. Schádzame dolu cez Bidovce a sme u Vraňare.

Vraňare

Košičanom sa vraví Vraňare preto, že je v meste kvantum vrán. Povráva sa, že v ťažkých časoch si obyvatelia spestrovali jedálniček týmto operencom.

Parkujem v Aupark-u.  Je to kúsok od centra. S batohom naplneným vodou, fernetom a urologickým čajom vykročíme do rozpáleného mesta. Jediný krát použijem navigáciu, ktorá nás navedie na pešiu zónu na Hlavnom námestí. Najprv dáme obed v Kleopatra reštaurácií. Reštaurácia je pomerne veľká, hlavne do dĺžky. Na jej koniec som ani nedovidel. Sedenia má v letných mesiacoch aj vonku. Snaží sa mať egyptskú výzdobu, ale pôsobí trocha gýčovito. I jedlá majú akože orientálny nádych, či iba prílohy? Nakoľko sme mali vybraté len z obedového menu, jedlo sme dostali rýchlo. Menu sa točí týždeň, čo týždeň dokola s menšími obmenami. Slepačia polievka umelá s bujónom. Špagety s mäsom boli v celku požívateľné. Kurací steak s arabskou ryžou a hranolkami bola zvláštna kombinácia. Na rezni a la gordon blue sa asi nedá nič pokaziť, takže vcelku chutil. Domáca limonáda s černicami bola sladká, ale chutná. Otravovali nás žobrajúci Rómovia, ale to je problém mesta, nie reštaurácie. Reštaurácia nijak zvlášť neoslní lokálom ani jedlom. Okrem Rómov, je dnes v meste aj dosť neviest. Farári žehnajú mladým v každom kostole ako na bežiacom páse. Kúpime si lístok na Žigmundovu vežu chrámu sv. Alžbety. Pred 10 rokmi bola pre rekonštrukciu zavretá. Úzke schody a baby idú len v kroksoch. Veľmi opatrne šliapeme a ideme večnosť.  Nie je to tak dávno, čo na veži strašili hasiči a kontrolovali, či niekde v meste nehorí. Doteraz chodí do zvonice zvonár a ručne poťahuje lano. Jeho prácu si vážia tak, že je zapísaný v UNESCO. Z veže a mreže je skvelý výhľad na panorámu metropoly východu. Západným smerom vyčnieva výrazná silueta Steel arény, kde sa pokúsime prebiť budúci rok na hokej (beznádejne). Severozápadným smerom sú internáty vysokej školy lekárskej a nad nimi baňa. Ani som nevedel, že v Košiciach bola magnezitka. V čase jej fungovania boli Košice veľmi špinavé mesto. Na opačnej strane je železničná stanica a park. Mesto obklopené sídliskami Luník, Furča, Ťahanovce. Aké má pekné centrum, okolie je posiate betónovými monštrami. Halu basketbalistiek sme nenašli, baby chytajú závrate, preto sa dlho nekocháme výhľadom na mesto. Zídeme o5 pomaly dolu. Oproti je info centrum. Nájdem tam haluznú pohľadnicu so skomolenými názvami miest. Tatovi kúpim magnetku v tvare zápalkovej škatuľky s obrázkom mesta. Hoci sa vonku hemží námestie svadobčanmi  ideme do chrámu. Ja stojím pri vstupe. Vo veľkolepej stredovekej katedrále sa vznáša taký Pánbožko, že ja začnem naňho snáď aj veriť. Pri mne sa odohrá smiešna scéna. Tatko buchne synátora po hlave, keď si v kostole nedá čiapku dolu. Na to sa prežehná.

Dóm sv. Alžbety

Na Slovensku najväčší boží chrám pojme 5000 veriacich. Zároveň ide o najvýchodnejšiu gotickú katedrálu na svete. Nie je zachovaný tak, ako ho počas storočí postavili. Dokonca nie je ani dostavaný. Kostol má najstaršie špirálové schody na svete a v Európe je iba 5 takýchto schodísk. Najbližšie v Prahe.  Jedinečný hlavný oltár je záhada sama o sebe. Nikto nevie, kto ho vlastne v 15.st. vytvoril. Ako jediný v Európe je dvojkrídlový. Unikátom je i bočný oltár svätého Kríža, jediný celokovový oltár v Európe. Každú nedeľu o 9. hodine sú v chráme, ako na jedinom mieste v Košiciach, omše v jazyku stredoveku – v latinčine. Často spoluúčinkuje aj zbor, ktorý má v Dóme viac než 250 ročnú tradíciu. V Košickom dóme je pochovaný  František Rákoczi . Hrobka i severná veža je prístupná pre turistov.

Dominantnou košického námestia je gotický dóm sv.Alžbety.

Máme čas, zapadneme teda do cukrárne Aida. Neviem ani vypýtať zmrzlinu.Na moju objednávku veľkú jahodovo-banánovú dostanem veľkú banánovú. Mávnem rukou a ostatné porcie nechávam na ženu.  Zjem veľkú porciu umelej banánovej z nejakého kokosového tuku alebo čo. Pôvodne som mal chuť na malú s príchuťou koly. Na to, že sa cukráreň nachádza v samotnom centre metropoly východu, jej úroveň nie je hodna polohy. Cukráreň zamrzla niekde v 90.-tých rokoch. Interiérom aj kvalitou. Ponúkajú 100 druhov zmrzliny, no umelej. Rovnako zákusky. Jedna čašníčka dávala veľkú porciu, druhá malú. Boli teda "vyvážené". Káva ťažký priemer. Košice je krásne miesto, kde chodí veľa cudzincov. Určite si na Hlavnom námestí zaslúži lepšiu kvalitu zmrzliny, či zákuskov. Čo na tom, že je cukráreň lacná. Turisti si za kvalitu zaplatia. Navyše, najmenšej je zle zo zmrzliny. Prejedla sa.  Prechádzame takmer na koniec pešej zóny.  Ocitneme sa v technickom múzeu na malej výstave opálových baní. Navnadí nás na opätovnú návštevu východu. Dáme si čelom vzad a vraciame sa. Nakuknem do podzemia Dolnej brány. Dať takmer 1Eur za vstup skutočne nehrozí. Veď je to len pár metrov. Motáme sa v Aupark v hračkárni, kde si baby kúpia plyšákov za včerajší výstup na Kremenec. V podzemných garážach netuším, kde je auto. Nechávam na polovičku, u ktorej sa zrazu prejaví orientačný zmysel a "voxhóla" rýchlo nájdeme. Výjazd z podzemia je nešťastne spravený. Na vrchu svieti semafor a rozbieham sa do kopca.  Horšie však je, že sa rekonštruuje cesta na Rožňavu. Náhle musím v hlave otvoriť mapu a prekopať únikový plán. Hoci obchádzkové tabule vytyčujú trasu, viac mätú, ako pomáhajú. Blúdim preto po sídlisku Luník. Zapojím teda svoj orientačný zmysel, ktorý bol pri hľadaní auta na parkovisku vypnutý a napokon sa vymotám z džungle. Cez štvorprúdovú cestu míňame letisko po ľavej strane, Pereš, železiarne a sme za Košicami. Takmer po dlhej rovnej ceste ideme západným smerom. Hrad Turňa, Jablonov nad Turňov, Hrhivské rybníky. Cesta sa hadí do kopca, sme na Soroške. Za horským prechodom sa už blíži Maroko. Nelichotivý názov pre juhovýchodnú oblasť našj malej krajiny. MAďari, ROmovia, KOko...i. Autobusová zastávka v Krásnej Hôrke stále stojí na rovnakom mieste. Pred rokmi som na nej nechal foťák. Jeho strata ma až tak nemrzela (bol  len nájdený v USA), ako strata fotiek. Ešte sme si tak pomysleli so ženou, či na zastávke nenechal niekto aspoň fotky a sú tam v obálke doteraz. Zo snívania ma vyrušili cigáni v ceste, ktorí na káre viezli polystyrén. Asi na alebo z hradu. Pred siedmou večer odbáčam do bránky v novej vilovej štvrti v Rožňave. 

Kostol sv.Anny vpravo, v pozadí kostol Nanebovzatia Panny Márie.

Platíme na recepcii hneď pri ubytovaní. 381.60Eur aj s raňajkami. Raňajky nie sú zrovna najlacnejšie. Za 5 dní  6Eur/osoba. Potom sme aj na raňajkách sami. Bývame v novom domčeku. Je tam asi päť domčekov pre hostí. Na jednom konci dvora majú vilu domáci. Na druhom je recepcia a fitko. Oproti našim domčekom je chalúpka, kde bývajú rovnako domáci.  Všetko je čisté, útulné a voňavé.  Okolie lemujú jablone s dozrievajúcimi jablkami. Drahá mi prísne zakázala sa ich čo i len dotknúť. Vzadu je ihrisko s basketbalovým košom. Na voľnú plochu je možné si požičať pingpongový stôl. Domček pre bývanie tvorí predsieň a jedna veľká miestnosť, ktorá je spálňou, kuchyňou i obývačkou zároveň. Páry majú manželskú posteľ, deti sú na rozťahovacom gauči. Kuchynka je plne vybavená. V kúpeľni sú dve umývadlá a dokonca aj automatická práčka. Televízor v obývačke má dve ovládacie skrinky. Jedna je pre zahraničné stanice, druhá pre Slovenské. No vyzerá, že dostupné sú len stanice, ktoré sú zdarma, čiže ich veľa nie je. Alebo som zvyšok nedokázal naladiť. Signál je taký nijaký. Samozrejmosťou je wifi signál pre internet. "Miestnosť je chladená cez steny", konštatuje drahá. Ja by som na to neprisahal, každopádne účinná veľmi nie je. Šachujem s nejakým ovládačom, pokiaľ neukazuje teplotu 40°C.  Sme zdesení, že sa tu uvaríme ako homáre. Ale je to iba záznamové zariadenie. Neskôr na displeji teplota postupne klesne. Chýba klimatizácia, je tu len ventilátor. Cez to všetko izbu je problém vyvetrať a môže sa stať za pár rokov, že sa v nej bude držať vlhkosť. Cítiť to napríklad už v kúpeľni. Každý druhý deň pani domáca vymieňa uteráky na požiadanie a podľa potreby dopĺňa šampóny, či toaletný papier. Hotel ponúka raňajky v podobe malých švédskych stolov. Polpenzia v Rožňave neexistuje. Takéto ubytovanie v Rožňave chýbalo. Kvalitu dokazuje zahraničná klientela ubytovaná v domčekoch. Selfness hotel je momentálne najlepšie, čo do ubytovacích služieb Rožňava poskytuje. Škoda len, že o5 prišli na nápad prilákať lepšími službami turistov na Gemer zahraniční (maďarskí) majitelia a nie Slováci. V blízkom okolí je nákupné centrum i reštaurácia. Na večeru objednávam pizzu v  Micio. Chlapík má zlé číslo,  ale vidím ho stáť pred rezortom. Má šťastie a my neumrieme od hladu. Pizza Slovakia celkom ujde.

Jaskyne

  Česi chodia ráno do Kaufláču. Je zamračené a dusno jak v hrošej papuli.  Kdeže je Vihorlat v lese, kde bolo ráno príjemne chladno. Rožňava je obklopená horami. Zo severu Volovskými vrchmi, z juhu Slovenským krasom, ale je dosť južne.

Vstávame o ôsmej. Pani domáca pripomína Gizku Oňovú. Vzhľadom i maďarským prízvukom. Inak jej už ani nepovieme. Čaká s raňajkami len na nás. Zbytočne veľa nachystala. Dám si jogurt z bio farmy. Baby nárez a mamina praženicu. Trocha si pohneme, aby sme chytili vstup do Ochtinskej jaskyne o desiatej. Cesta trvá pol hodiny. Od hlavnej cesty na Jelšavu je smerom k jaskyni natiahnutý nový asfaltový koberec. No iba k hotelu Hrádok. Ďalej pánboh pomáhaj vyhnúť sa výmoľom. V našej jedinej aragonitovej jaskyni sme za slobodna raz boli. Spomíname, ako sme sem autobusom a peši od hlavnej cesty šli. Budova sa nezmenila, len záchodky sú nové. Prídeme 5 minút pred vstupom, takže stihneme nahodiť "šuščáky" a mikiny. Schádzame dolu po 104 schodoch. Okrem jaskyniarov, ich spočítala aj dcérka. V tmavej, ale o to krajšej diere sme krátko, nejakú pol hodinku. Vyzerá, že sa blíži dážď. Vraciame sa cez rázovitú obec Štítnik s5 do Rožňavy. Na námestí vyberáme peniaze, lebo neviem, ako sa bude platiť v Maďarsku. Motáme sa a čakáme na lavičke Goliáša, či otvoria na poludnie vežu. Ani po 10min. sa kancelária info centra neotvorí. Je nedeľa, pani sprievodkyňa si vychutnáva sviatočný obed. Páči sa mi ako šikovné ruky žiakov ZUŠ namaľovali  nezvyčajnú mapu Gemeru na asfalt. Približuje historické pamiatky a lokality regiónu. Okrem Domice sme hádam aj všetky navštívili. Vybehneme ešte do Tesca kúpiť hlavne vodu. A odchádzame do Maďarska k jaskyni Baradla. Pri Domici sa nezastavím. Pokiaľ sa nedá plaviť na rieke Styx, strata času. Dal som na odporúčanie ľudu a jaskyňa nesklamala. Naši susedia sú lepšie prichystaní na návštevníkov.  V Domici je tiež nejaký rozostavaný komplex budov  a vyzerá, že ešte i dlho bude alebo sa chátrajúc rozpadne totálne. Jaskyňa Baradla-Aggetlek je skutočne tesne za „čiarou“. V areáli je kemping, ale ešte z čias generálneho tajomníka Jánosa Kádara. Malé i väčšie chatky. Niektoré kutice skutočne len na prespatie. Vybehneme najprv do nového infocentra. Slovensky nerozumejú, či nechcú. Zoberiem si leták a kúpim pohľadnicu. Platiť sa dá i v Eur. Pani má špecialnu europeňaženku na mince. Pokladne sa nachádzajú pri vchode do diery. Platobnou kartou zaplatím za rodinný lístok 5800Huf. Je to necelých 18Eur. Čo ma tiež potešilo, neplatí sa extra za fotenie. Maďarskí  jaskyniari si asi uvedomili, že bez statívu je fotenie v prítmí Baradly k ničomu. Dostanem leták v slovenčine. Iróniou je, že mi povie viac ako sprievodca.

 

Jaskyňa Baradla

Aggtelekská kvapľová jaskyňa Baradla je v Európe jedna z najväčších a najkrajších kvapľových jaskýň. Nachádza sa v Aggtelekskom národnom parku. Jej dľžka spolu s bočnými vetvami je až 24 km. Je teda najväčšia maďarská jaskyňa. Jej genetickou sestrou je naša Domica. Prechod medzi štátmi nie je, a tak si treba prejsť obe jaskyne zvlášť.  Rieka Styx však hranice nepozná a z Domice do Baradly svojvoľne priteká. Najväčší a najstarší vchod je pri obci Aggtelek. Poznal ho už pračlovek. V jaskynnom komplexe je jeden z najväčších stalagmitov na svete, okolo 20 m vysoký kvapeľ nazývaný Hvezdáreň.  Svet pod zemou je útočiskom pre 500 rôznych druhov zvierat. Niektoré sú endemické, čiže sa môžu nájsť len v tomto systéme jaskýň. Možno absolvovať až sedem okruhov s rôznou dĺžkou. V jaskyni je výborná akustika a v Obrej sieni sa konajú koncerty vážnej hudby. Aj svadbu je možné dakde v diere mať. Jaskyňa je požehnaná aj našim prezidentom, ktorý sa tu bilaterálne stretol s maďarským náprotivkom.

Vchod do Jaskyne Baradla-Aggtelek.

Južnejšie je tuším ešte väčšie dusno. A lietajú popri nás osy. Staršia panikári ako vždy. Zabehnem do auta po vodu. Krátko pred vstupom sa o5 obliekame. Niektorí idú v sandáloch. Slováci, kto iní. A kráčam zasa za neskutočne páchnucim chlapom. Je ako chodiaca nádoba na bioodpad. I v aragonitovej som sa dusil za kýmsi. Tentoraz je smrad horší a cítiť ho z 2m. Zaradíme sa preto na koniec skupinky, veď aj tak prd rozumieme. Jaskynné kvaple a brčká sú čierne. Vraj od pračloveka a faklí. Mamina sa tejto maďarskej teórii smeje a vyslovuje domnienku, že jaskyňa je jednoducho mŕtva. Malebné jazierka. Odrazy v nich ako keby bola pod nami hlboká priepasť. Vypočujeme si hudbu v koncertnej sieni. Ako býva zvykom odpáli hudobnú vložku Vangelis a Chariots of Fire (rovnakú skladbu sme počuli v gibraltárskej jaskyni). Potom plakala v piesni nejaká maďarská interpretka. Po hodine sme na opačnom konci areálu vonku. Východ bol umelo prerazený.  Vraciame sa do Rožňavy.  Popri ceste je dominantný lom Gombasek. Vyzerá ako ukrojený melón. V Plešivci si idem po hlavnej ceste 90km/h akoby nič. Až keď zbadám tabuľu koniec obce, dôjde mi. V rádiu počujem, že v úseku pri Plešivci často merajú. V základnom tábore nás privíta dážď. Ideme do Pizzerie na námestí. Dám si šalát s kuracím mäsom a pizza chlebom. Poliate je všetko balzamikom. Chuťové bunky si celkom zmlsli. Mama žuje arabský chlieb. Je v ňom vložený celý rezeň. Asi bol kuchár komótny jej dať do vnútra kúsky mäsa. Cestoviny, ktoré chcela poputovali do úst mladšej. Cestoviny v podstate ušli.  Akurát i na Gemeri šetria syrom. Namiesto Parmezánu tanier bol posypaný Eidamom. Špagety staršej s bolong omáčkou štipľavé. Inu, sme blízko hraníc. Platili sme necelých 24Eur. Poobede nejde studená voda. Po vilovej štvrti behá cisterna, za ňou po domčekoch Gizka. I keď sme vychádzali z pizzérie videl som kopu odhodenych fliaš. Večer ju vodári spojazdnia. Drahá skonštatuje, že sú rýchlejší ako doma. Keď už píšem o negatívach apartmánu, čo mi skutočne ide, v predsieni lozia mravce, tapety sú odjebkané ako naša podlaha doma a odliepajú sa, závesy majú opačne namontované úchyty a skrutky. Večer si baby hádžu loptu do basketbalového koša. Keď sa im enronmným úsilím podarí 2x vyslobodiť spoza koša zaseknutá "mičuda", skončia.

 Obrí zásek

   Česi si nedávajú ponožky do sandálov. Je asi skutočne teplo, hoc pod mrakom. V noci došli dajakí amíci. Starší pár. Potulujú sa asi po Slovensku ako Elán po 50 rokoch, lebo sa vozia na vane značky Mercedes až z Lučenca. Všetci si dáme párky. Keď si Gizka toľko robí starosti... Mamine vystrekol kečup na predposledné čisté tričko. Aj na tvár a okuliare. Podobajúc sa na špekáčku v kečupe podotkla, že je skysnutý. Zastavili sme sa v Kauflande na bagetky a paštétu. Zbytočne. Do večera sa sušia v batohu. V pondelok sú zatvorené múzeá i jaskyne, rodinka vychádza do prírody. Za polhodinu sme v Zádieli. Zádielska tiesňava vyzerá z cesty akoby obrím nožom do nej zarezal. Idem na počiatok doliny, kde je parkovisko. Platím 1.5Eur parkovné. Nahodíme karimory a po náučnom chodníku vykročíme tiesňavou. Často zastavujeme a vychutnávame si potok, bizardné skaly, popadané stromy a kvetenu. Ku Zádielskej chate prídeme po poldruha hodine. V okolí je mnoho áut. Vyzerá, že sa dá prísť k doline aj z druhej strany. Okrem asfaltovej cesty, hríbik označuje križovatku mnohorakých turistických chodníkov. V okolí sú chatky, ale vyzerajú opustené.  Dáme radler, baby polievku. Slepačia je pravá. Bez bujónu a s čerstvou zeleninou. Čo by jeden nepovedal na obyčajnú chatu. Sledujem ako sa výčapníčka nezdráha tasať neposlušného syna.  Pri chate poletujú sýkorky uhliarky. Celou cestou nás sprevádza plejáda motýľov. Srdce lepidopterológa by plesalo radosťou. Perlovec, babôčky, čiernobiely očkáň timotejkový i okáň hruškový na strome,  najväčší lišaj v Európe, malé modráčiky a iné očkáne.Vraciame sa 200m od chaty na náučný chodník. Stúpame hore lesom.

Hlboká Zádielska tiesňava s Cukrovou homoľou.

Zádielská tiesňava

Zádielská dolina je najhlbšou tiesňavou na Slovensku. Je orientovaná od severu na juh.  Vytvoril ju potok  Blatnica zarezávajúc sa v mohutných vápencových vrstvách. Riečka vytvára v doline malé vodopády a kaskády. Pri topiacom sa snehu dokáže vytopiť aj celú dolinu. Monumentálne krasová tiesňava je dlhá približne 3,3 km.  Tiesňava je v tzv. Zádielskej bráne zovretá pomerne dosť len 10m a jej vápencové steny dosahujú výšku cez 310 m.  V členitej tiesňave sú pozoruhodné bralá, kolmé steny a skalné útesy, ktoré sú pestré svojou bizarnosťou a mohutnosťou.  V jej horných častiach je vidieť silne zvetrané a utvárajúce sa početné vežičky, medzi ktorými sa nachádzajú úžľabiny. Dolina je v horných častiach zarastená lesným porastom a v dolnej časti prechádza lesný porast do suťovísk. V súčasnosti je v Zádielskej doline asi 120 jaskýň. Nachádza sa tu chránená a vzácna fauna a flóra.  

 Na konci stúpania opúšťa zelená značka  chodník a je tam vyhliadka. Pekne je vidieť osamelo sa klenúť vyrázný skalný útvar prezývaný Cukrová homoľa. Vysoký je 105m a je symbol tiesňavy. Skala je rajom pre horolezcov a rastliny. Dolu rastú na nej horské rastliny, hore teplomilné. Pokračujeme popri opustenom salaši. Za ním začína pršať. Schováme sa pod buk. Prehánka prejde za štvrť hodinky. Ideme lesom i lúkami k ďalšej vyhliadke. Pred ňou je odbočka po novom zelenom chodníku do Hája. Po daždi je dusno. Zo skalnej vyhliadky je pekne vidieť začiatok doliny, rôzne skalné útvary ako Orlia bašta, Zmývač krvi, či Mesačná stena. Kto len na tie názvy chodí? Od druhej vyhliadky je chodník kamenistý. Stromy striedajú nízke porasty a tráva. Lúčime sa s modrou značkou a klesáme strmo dolu. Vibramy bol dobrá voľba, hoci doteraz sme sa iba prechádzali v doline, či po hrebeni. Zádiel, Hrhovské rybníky a lom Včeláre sa nám núkajú na dlani. Za kameňolomom je už Maďarsko. Odkryje sa i výhľad na hrad Turňa. Pred nami sa producíruje krásna zelená jašterica. Šliapať dolu je trocha zdĺhavé. Konečne sa objavujú prvé domy. S5 k autu je pomedzi domami kúsok. V bufete si baby zlízli nanuk.  Ja kupujem samozrejme pohľadnicu. Najkrajšie však už nie sú. Po ceste máme dedinku Hrhov. V jej centre padá najvyšší a najšpinavší vodopád v Slovenskom Krase. Má 14m a tonu odpadu vôkol.  

Okolie Hrhovského vodopádu je posiate odpadkami.

Na Soroške sa suniem 25km/h za kamiónom až mám pocit, že idem dolu. Na obedovečeru stojíme v Krásnohorskom Podhradí.  Čakajúc na poživeň, lovím záber na hrad. Idem až podeň. Reštika pri hlavnej tepne do Košíc je ťažký priemer. Všetko z polotovarov. Mrazená zelenina presolená ako chodník v zime. Vypýtame 4 minerálky a donesie nám 4 poháre po deci minerálky. Doobjednám teda fľašu. Z menu veľa nezostalo, ale je piata hodina popoludní, takže nerobím z toho drámu.  Česká rodinka držgloší a podelia sa štyria o dve porcie. Z toho jednu celú zje viac menej pašik-synátor. Na stredu objednávam vstup do Krásnohorskej jaskyne.  

Lesk a bieda Betliaru

   Česi nikam nechodia. Aspoň nie autom. Chodia sa kúpať na miestne kúpalisko. Baby dostanú ráno od Gizky mafiny v tvare smajlíka. Naivne si myslím, že ich piekla pre vnúčatá a naše sa akože zviezli. No pochybujem, že teta pečie pre celý Kaufland. Dnes je na pláne ďalšia jaskyňa - Gombasecká. Od Rožňavy je na skok. Tesne pred odbočkou k areálu prebehne líška. Okrem jaskyne je v areáli ranč a malý amfiteáter. Kone, detské ihrisko, chatky, bazén. Náučný chodnik obchádzajúci nejaké ruiny. Na lúke plnej odpadu kosí chlapík. Pri pokladni sa dozviem nevídanú vec, že v jaskyni je skutočne tma. Nejde im totiž elektrika. Kúpim si pohľadnicu a otáčame sa nas5 na sever. Prechádzam mestom a zastavím v Betliari. Parkovanie, resp. vyberanie parkovného je neorganizované. Týpek lieta na bicykli a koho nájde, zinkasuje. Obeduje na bicykli, asi aj koná potrebu. Stíham výberčieho a  vraciam sa s5 k autu s lístkom. Park i kaštieľ sú veľmi pekne udržiavané. Ako poslední si kupujeme lístky na jedenástu hodinu. Kniha s peknými fotografiami je len v nemčine. Ani v Betliari nie sú pripravení na nával turistov. Aké prekvapujúce. Kupujem si teda aspoň knižku o Rožňave a okolí. Veľa počujem maďarčinu a nie len tu, ale v celom okolí. 

Betliar a jeho park pripomína malé Lednice.

Kaštieľ Betliar

Jediný pôvodný a nezničený kaštieľ po druhej svetovej vojne na Slovensku. Andrássyovci, čoby majitelia z neho zdupkali pred blížiacim sa frontom v r.1944. Po vojne ho zrekviroval štát a odvtedy nepustil z rúk. Kaštieľ má 50 miestností, len kúpelní je 8. Dnešnú podobu kaštieľ dostal po poslednej veľkej prestavbe koncom 19. storočia za motýľa Emanuela Andrássyho. Našťastie nikto viac nešachoval s artefaktmi a tvoria tak ucelenú zbierku šľachty 18. a 19. st. Po uvítaní sprievodkyňou vo vstupnej hale smerujú naše kroky hore dubovým schodiskom do uvítacej miestnosti. Ukazuje sa v nej bohatstvo rodu Andrássy. Brnenia na parádu, obrazy, na ktorých ani nevieme kto visí, honosne zdobená drevená truhlica. Vedľa je zavretá miestnosť s centrálnym krbom a ústredným kúrením. My však vkročíme do miestnosti kuriozít oproti s lebkou zbojníka Michala Dovca, relikviami, fajansami, presýpacími hodinami zo 17. st. a podobnými akože cennosťami. Prehliadame si ďalšie miestnosti ako prípravňa jedla, herňa, salóniky (Orientálny so stenou z háremu). Všetko je pôvodný nábytok. Zaujala ma nedávno otvorená miestnosť venovaná cisárovnej Sisi. Nikdy Betliar nenavštívila, ale Andrássyovci nemali k Habsburgským ďaleko. V izbe sú vystavené jej osobné predmety a trón Františka Jozefa I. Medzi exponátmi sú i šaty filmovej Sisi - Romy Schneider. Na druhé poschodie prechádzame popri trofejách jeleňov, muflónov a bohvieakých nešťastných zvierat.  Páni sa riadne v okolitých Volovských vrchoch nudili. Na hornom poschodí sú ďalšie hosťovské miestnosti, izba grófky a starej dievky Ilonky Andrássyovej, ktorá sa v 70.tých rokoch minulého storočia už len chodila ako návštevník pozerať, kde vyrastala. Pozreli sme si knižnicu s 20 tis. zväzkami počnúc 15st. Pred knižnicou stojí funkčný starý klavír. Ďalšie menšie, či väčšie salóny s dominantnými sfarbeniami stien a nábytku. Na stenách kopa obrazov. napr. Alžbety Báthory. Sme takmer na konci prehliadky. Navštívime miestnosť pre "fosils", pracovňu a posledná je miestnosť s poistkami. Sprievodkyňa pozdraví "Dovidenia" . Jej hlas a intonácia znie navlas ako s obohratého cédečka. Už bez sprievodkyne nakukneme do prízemných miestností s exponátmi z výprav Andrássyovcov po šírom svete. Japonsko (oblek samuraja), Sudán, Egypt, odkiaľ si dotrepali múmiu Amonovho kňaza starú 3500r. V zimnej záhrade sú vypchaté zvery. Hlava slona pôsobí divne a rozpadáva sa. Napodiv v kúte škriekajú živé papagáje. Na konci nás mladí sprievodcovia nasmerujú k múmii Žofie Szerédy.  Po smrti nemala grófka pokoj a trápil ju zhýralý syn Jozef. Ležiac v rakvi zdvihla pravú ruku, zaťala päsť a rozdrvila jeho spupné srdce, čím ho poslala na pravdu božiu. Prozaickejšie vysvetlenie je, že v nej držala bibliu, ktorá sa vekmi rozpadla. Strašenie nie veľmi zapôsobilo na dievky. Baby niečo napíšu do návštevnej knihy a sme vonku. 

Je horko. Posedíme, zjeme jablko a prejdeme sa po parku k aquaduktu a vodopádu. Park je rozsiahly a s spolu s kaštieľom pripomína malé Lednice. Babám vyhladlo, zapadneme do reštaurácie poblíž parku. Lokál je výsmech slovenským kuchárom. Bohužiaľ, inak sa reštaurácia pri kaštieli nedá nazvať. Veľká, priestranná. Zvlášť je miestnosť pre fajčiarov. I tak sú obrusy prepálené, takže si čašníci s ich rozmiestnením nerobia veľkú hlavu. Toalety priemer. Menu nie je veľké, ponúkajú len zopár jedál. Fajn. No kvantita nezodpovedá kvalite. Maďarský guláš krátko poobede nebol. A nepýtali sme si ho jediní. Nerozumiem, ako z piatich ponúkaných jedál už jedno nie je. Objednali sme si teda slepačiu polievku a bryndzové halušky. Polievka zmes bujónu a čerstvej zeleniny. Nebola najhoršia, ale ani bohvieako chutná. Na kofolu, resp. nejaký miestny fejk, sme čakali, kým narazia sud. Čašník nás upozornil, že si počkáme 10min. Prinesené halušky=čistá katastrofa. Horšie sme na Slovensku nemali. Samotné halušky zemiak ani nevideli. Čistá múka. Hodili sa skôr k perkeltu. Namiesto bryndze smotana. "Čo to má znamenať?", pýtam sa zdesený sám seba. I na veľkosti porcie šetrili. Čašníkov, a pravdepodobne i majiteľov zároveň, len trápilo prečo je dnes málo hostí a kto si čo objednal. No prečo asi? Sedeli sme pri bare, takže sa nedala ich konverzácia prehliadnuť. Odišli sme znechutení a nedali ani tringelt. Kaštieľ a priľahlý park je veľmi krásne a impozantne miesto. Navštevuje ho veľa cudzincov, ale reštaurácia nám, Slovákom, nerobí dobré meno. Poniže je ďalšia Krčma u Krivého potoka, ktorá ponúka slovenské jedlá, ktorá je kvalitou úplne niekde inde. Baby nemajú dosť a dajú si navyše točenú zmrzlinu. Ponáhľam s5 do Gombaseku.

 

V okolí Gombaseckej jaskyne je ranč a amfiteáter.

 Stíhame ešte vstup na tretiu. Dokonca máme ešte čas obdivovať na kameni škodcu Nosánika rýhovaného. Hneď pri vchode do útrob jaskyne sa chladia salamandry. Jaskyniari im dokonca spravili do dvier dieru.

Gombasecká jaskyňa
Prehliadka jaskyne je krátka, asi polhodinová. Okruh je pravý a ľavý. Teda rovnaký vchod aj východ. Dnu pravým okruhom, von ľavým. Každá jaskyňa je niečím výnimočná. Gombasecká brčkami z kalcitu.   2-3mm hrubé brčko vzniká z kvapky vody bohatej na kalcit. Kvapka po čase odpadne a zanechá po sebe malú vrstvičku kalcitu v tvare krúžku. Voda kvapká ďalej a z krúžku sa postupne stáva dutá trubička- brčko. Takéto brčko môže narásť až do dĺžky niekoľkých metrov. Brčko rastie milimeter 6-7 rokov.  Poldruha metrové brčko stojí toľko čo nová Škoda Octavia. Podobné trubičky sú vo Francúzsku. Nepriateľom brčiek sú netopiere. Brčko má len tenkú škrupinku a stačí prelet popod kvapeľ a prúd vzduchu ho zhodí . Sprievodca nám jedno ukázal z minulého roku.  Ako v každej poriadnej jaskyni i v Gombaseckej jaskyniari hľadajú inotaje. Snehulienka a 7 trpaslíkov aj s domčekom, mrkva, gombasecké klobásy, špagety so syrom, srdce, slanina, petržlen, kazateľnica (tá je v každej jaskyni). Pred dvoma rokmi objavili v jaskyni konkurenciu aragonitom v Ochtinskej.  O 10 rokov možno budú nové dómy prístupné pre verejnosť. 

  Moje neskoršie tvrdenie, že i hrady sú každý iný a prečo ich nenavštevujeme, neobstálo v pléne. Jaskyne sú teraz v kurze. Vyjdeme von do spoteného leta. Jaskynný chlad nám nestačil a napriek pokročilej dobe ideme na kúpalisko do Rožňavy. I po 16h platíme plné vstupné. Návštevníka víta krásny nový vstup s pomaľovanými rybičkami na stenách. Za ním bublina nadšenia spľasla. Ale naveľa vcelku sú bazény i okolie čisté. Okolo bazéna behá chlapík a Fixinelou čistí okraje vstupu. Chlórová voda až oči štípu. Akurát šatne sú mokré a WC smrdí. Tam už ruka čističa nesiaha. Pri vode sme asi dve hodiny. Našiel som 2Eur pod stromom. Zákon zachovania obehu peňazí neúprosne platí a na druhý deň ma minca nečakane opustí. Nedostavaná je krytá časť kúpaliska. Zostali len ruiny. Večer mám neodolateľnú túžbu hrať ping pong, ale Česi Octaviou priklincovali stôl v rohu. Od Gizky vypýtame sušiak na deku. 

Kúpalisko v Rožňave má viac ako 35 rokov a podobne ako v Piešťanoch existujú rozsiahle vízie jeho rekonštrukcie.

Podzemné dobrodružstvo

    Česi konečne vytiahli auto a niekam šli. Pomerne skoro, už pred deviatou ráno. Najskôr asi kúpať sa. Na turistov veľmi nevyzerajú. Amíci raňajky do postele alebo si kúpili raňajky v Kauflande. To sa mi ale nezdá. Dnes Gizka namočila chlieb do vajca.  Aj pani domácej strieka skysnutý kečup. Baby i cereálie. V Rožňave odhaľujú na múzeu baníctva bustu maliara Kalmana Tichého. Kamery, miestni novinári, lokálni poslanci a mestskí policajti. Parkujem pri Tesco. Odtiaľ je kúsok do centra a je to "zadara". Ideme na strážnu vežičku. Predtým v info centre kupujem pohľadnice. Teória o delovej guli vo veži sa mi nezdá. Premýšľajúc nad delovou guľou si drbnem hlavu o zárubňu. Podľa stavu odredosti zárubne nie som jediný. Vyhliadka z veže je impozantná. Na severe Volovské vrchy. Pod nimi pomerne veľká nemocnica sv.Brambory. Na juhu Silická a Plešivecká planina. Smerom na Košice Soroška. 

Strážna veža v Rožňava mala najpresnejšie hodiny v Rakúsko-Uhorsku.

Po Rožňave je v pracovný deň všade kopa cigánov. Postávajú, šmelia, predávajú brusnice. Vrátime sa do Tesca, pozeráme záhradné rukavice. Napokon nekúpime a urobíme dobre. V Krásnohorskej Dlhej Lúke nás čakajú jaskyniari. Návšteva poslednej diery v Slovenskom krase je vrcholom našej dovolenky na Gemeri.  Pri penzióne Jozefína platím za parkovanie 1Eur. Penzión asi nie je žiadne terno, tak prečo nezarobiť na návštevníkoch jaskyne? Keď neprší aspoň kvapká. V areáli majú jaskyniari Minotaurus kanceláriu. Zaplatíme za nás štyroch 36Eur. Fasujeme overaly a prilby. Deti karabíny. Sprievodca vyberá kombinézu podľa veku, nie výšky, čo nie je zrovna najefektívnejší spôsob. Máme dva kožené vaky, kde nahádžeme veci. Obujeme vibramy, teplé veci do vreca. Cez dedinu poza štadión šliapeme k jaskyni. Popri starom mlyne do lesa. Hore v hore rúbu drevo.  Už sa zdá, že sme pri jaskyni, ale to je len svätostánok. Po asi poldruha kilometri, za potokom Buzgó, ktorý vyviera z jaskyne sme na mieste. V altánku sa prezliekame. Nejde mi dať kombinézu. Totiž obe ruky musia ísť na raz do rukávov. Chce to cvik. Je mi tesná. V červenom jaskyniarskom obleku vyzerám ako prerastený kojenec v dupačkách. Ideme ôsmi v prvej skupine. Ďalší šiesti v druhej. Nasadíme prilby. Sprievodkyňa Mirka (v druhej skupine je Vlado) zapne baterky a vchádzame dnu. Pri vstupe necháme vaky. Škoda, že nemám fotoaparát. Mirka nás krátko oboznámi s jaskyňou.  

Krásnohorská jaskyňa

Dolomitová diera zavŕtaná v Silickej planine bola objavená po 10 rokoch výbuchov dynamitu a emócií jaskyniarov v r.1964. Sprístupnená pre obyčajných ľudkov bola po dlhých 40.-tých rokoch. Ako iné sprístupnené jaskyne, i táto má niečo navrch.V prvom rade známy kvapeľ rožňavských jaskyniarov. Tento sintrový útvar je vyšší ako 9 poschodový barák. Pod ním sú dva zrútené. Má 2000t a odhadom, podľa veku spadnutého kvapľa, má 8 tisíc rokov. I rožňavský čaká pád do hlbín a jaskyniari každú sezónu vyzývajú boha jaskýň nech vydrží. Hoci nie je najvyšší na svete, kvapeľ má dva unikáty. Úctyhodnú výšku  na to, že je  v miernom pásme. V tropickom podnebí sú vyššie. V Číne napr. viac ako 70m. Druhý je rýchlosť rastu.  Polovička mi neskôr povie prečo neanalyzujú molekulové zloženie a kryštalickú mriežku. Nerozumiem tomu. V druhom rade je v jaskyni nový kvapľový útvar heliktit. Videli sme jeden.  Trasu dlhú 450m absolvujeme ako akciu speleológov, čím je prehliadka atraktívna.  Ukážu nám dve sály z ôsmich. Občas jaskyňu zaplaví voda Bozgó. Naposledy v r.2010, keď pryšťala von dverami. Odvážlivci sa v jaskyni niekedy i  potápajú. Objavovanie jaskyne stále pokračuje. Zďaleka nebola ešte celá objavená.


Najmladšia ide prvá, istí ju sprievodkyňa. Potom staršia, ktorú istím ja. Mamina posledná za Samom a jeho otcom. Vzadu nejakí speleologickí Česi. Zakrátko sme pri oceľových lanách. Baby sa istia. Sprievodkyňa drží malú za opasok a pomaly sa posúvajú vpred. Pretraverzujeme postupne všetci. Samozrejme prechod ponad potok by sa dal vyriešiť aj inak, ale ide o zážitok. Pokračujeme úzkymi štrbinami po drevených lávkach, kde sa vysoký 2m chlap zasekne a panikári. Cúva a ide bokom. Ženu zablokuje, šmykne sa i ona a zostane jej na pamiatku modrina na nohe. Ideme cez Veľký kaňon, kde sú steny vysoké až 45m. Rebríky  a reťaze. Najprv dolu potom hore. Na reťaziach pomáha baby dať dolu i Vlado. Miestami je voda hlboká 3m. Hladina je taká pokojná, ako keby v nej voda ani nebola. Liapeme sa po skalách, baby sa istia. Šmýka sa. Trasa je 450m dlhá a ide sa tam i s5. Vidím i odbočku do zakázanej časti a pri nej batohy. Nie sme tu sami. V druhej sale, v Sieni obrov, je on. Čakáme na 2. skupinu. Nasvietili ho. Po výklade Vlada sme sa otočili s5. Mirka žartuje, že kto si nebuchol prilbu alebo inak sa neudrel akoby v jaskyni ani nebol. Netuší, že jej o chvíľu stuhne krv v žilách. Po poslednom zlaňovaní sa Samo odopol a potkol na lávke. Už som len videl ako padá do vody. Nebola nejak hlboká, možno pol metra, ale studená. Šiel som k nemu a pomohol ho vytiahnuť. Sprievodkyňa ho ukľudňovala, ale bála sa viac ako on. Jeho tato tiež vhupol na lano a rozkýval ho. Sprievodca ho "hamarkoval", aby nespadol tiež. Našťastie traverz je blízko východu, takže Samo mokré šaty rýchlo zhodil zo seba. V altánku sme sa zasa vyzliekli. Pomohla mi žena, umyli ruky v potoku a šli do penziónu k autu. Cestu nám skrížil prvý a posledný krát Rožňavský TGV. Premýšľame kam na obed.  U Jozefíny nič. Nanajvýš pivo a horalka. Riskneme znova Betliar. Tentoraz parkujem dole pri hlavnej ceste. Už minule nám padol do oka Hostinec pri Krivom potoku a jeho ponuka. Ochutnali sme gemerské gule. Sú to mäsovo zemiakové gule s kyslou kapustou a oškvarkami. Výborné. Rovnako chutili makové halušky s malinovým džemom. Čiernohorský rezeň s cestíčkom s nastrúhanými zemiakmi. Žiadne podfuky z prášku. Konečne reštaurácia ako má byť: rýchla a kvalitná. Dávam ju na úroveň so Zbojskou pri Brezne. Dojem z jedla trocha kazila stoka ústiaca do potoka. Zvykli sme si. Maznajúc sa s guľkami sledujem týpka ako lieta na bicykli a vyberá parkovné. Rozhodneme sa ísť na Dobšinskú Mašu. Je to vyše 30km od Rožňavy. Prechádzam cez Vlachovo, ktoré spomínala v kaštieli sprievodkyňa v súvislosti s narodením nejakých Andrássyovcov. Ďalšia dedinka je Gočovo, kde sa narodil Jur Hronec. Niečo mi jeho meno pripomína. Potom mi svitlo. Rovnaké meno nesú internáty na Bernoláku v Hovadove. V Nižnej Slanej vidím rozpadnutý podnik Siderit pripomínajúci bojové pole po prechode frontu. Obec je prakticky vyľudnená.  

Sideritové bane

Minerál siderit má v sebe takmer polovicu železa. U nás bol jedinou rudou, z ktorej sa dalo vyžmýkať železo. Ťažba pokrývala asi 11 % domácej spotreby. V Nižnej Slanej bolo najdôležitejšie ložisko sideritu na Slovensku. Vysoké pece zahoreli prvý krát v roku 1975, hoci nejaká pec Etelka (vraj sú snahy o jej záchranu, ale doposiaľ nie je ani pokosená burina v jej okolí) stála v obci už od 19. st. V r.1996 prebral bane ukrajinský majiteľ. To bol začiatok konca spracovania železa v Nižnej Slanej. Posledný úder v smrteľnej agónii Sideritu prišiel v r.2008. Smrť dvoch baníkov len urýchlila nevyhnutné. Bez práce zostalo 600 ľudí. Ostali iba Rómovia, ktorí bývajú v nízkych činžiakoch popri ceste. "Neprispôsobiví" sa prispôsobili a sú zamestnaní rozoberaním budov a predajom železa. Až tak, že museli zamurovať vchody do štôlní. Ani to nepomohlo. Polícia teda akože dáva pozor. Hoci má obec už banícku slávu za sebou, raz ročne si zbytok usadlíkov tradície pripomína.


Cestou tak vidíme odvrátenú tvár našej krásnej krajiny. Ešte horšie žijú cigáni pred Dobšinou. Chatrče a kopa deciek vešajúcich sa na idúcu dodávku. Ale zato majú v Dobšinej novu hasičskú zbrojnicu a čistiareň odpadových vôd. Krútim volantom ako o život a šplháme sa s Voxhólom cez serpentíny hore na Dobšinský vrch. Idem najprv do časti Dediniek Dobšínska Maša. Tabuľa upozorňuje, že sme v Slovenskom raji. Ale tam je len jazierko, ktoré oddeľuje železnica od priehrady. Otáčam sa do Dediniek. Na parkovisku pred hotelom Priehrada ma o pol piatej zinkasuje. 2Eur, čo som včera našiel na kúpalisku. Boľševický hotel má len novú strechu a ryžuje na parkovisku. Paralela s Jozefínou. Na sústredení je v ňom mládež z TJ Lokomotíva Košice a pobehujú v rámci tréningu. Okrem toho na lúke pod vlekom kempuje mládež. Baby sa omočia v kalnej vode priehrady, zlížu zmrzlinu, ja čosi pofotím, nezabudnúť na pohľadnice a odchádzame.  Cestou s5 stojím na dvoch vyhliadkach.  

Priehrada Palcmanská Maša a obec Dedinky v Slovenskom raji.

 

 Posledný večer máme zmontovaný ping pong stôl. Vyše hodiny drtíme loptičku. Mamina kúpi ovocie a víno. Pripili sme si na koniec dovolenky a šťastný návrat domov. 

 

Cestou

Česi sa opekajú pred domčekom, my budeme dnes v aute. Namiesto opaľovacieho krému sa asi posypeme grilovacím korením. Amici sú, zdá sa, fuč. I my balíme, resp. len mamina. Ja idem pešo do centra po pohľadnicu Krásnohorskej jaskyne. Bez nej neodídem. Pánovi vedúcemu som podozrivý a pýta sa, či zbieram pohľadnice. I on vraj kohosi pozná. Je desať hodín a 29°C. Demoverzia krematória začína fungovať. Krátko po desiatej hodím kľúče od apartmánu do schránky a odchádzame. Pepíci zostávajú. Zastavíme sa v Kaufland a kúpime vína Ostrožovič a niečo pre sesterničky. Trielim najprv na juh. Tornaľu obchádzam cez akýsi náznak rýchlostnej cesty. Za mestom sa stáčam na západ. Prechádzam okrajom Rimavskej Soboty. Všade sú "žochari" a ich autá premávajú aj v okolí.  Stará tatra funí do kopca a blokuje cestu. Kto iný by v nej bol, ak nie vodári. Už len tí užívajú výdobytok kopřivnickej firmy z 20.st. Pokračujem ďalej na Lučenec, kde vidíme nový aquapark Novolandia. Baby by aj pristali sa okúpať, ale veci sú zahádzané dakde v kufri auta. Obraciam sa na sever. Krásne vidieť Haličský zámok, prechádzame Lovinobaňou. Na konci sú ďalšie trosky hutníckej firmy Lovinit. V dedinke pod horou, Mýtnej, hubári si vykračujú s plnými košíkmi. V Kriváni si šiniem takmer 80km/h. Žena dostane nápad vyfotiť sa pred tabuľou obce. Rodinka na Krivani= 10. cieľ splnený. Vracať sa však už z rýchlostnej cesty nebudem. Detva ukrytá za protihlukovými stenami, zo zámku Vígľaš vidieť len strechy a je koniec mini rýchlostnej. Odnikiaľ nikam. Kedy bude napojená na R1? Cez celý Zvolen a potom už len smer Nitra. Obedujeme u Hoffera. To je istota kvality i slušnej porcie. Je pol druhej. Baby pizzu, ja ľahký obed tresku so šošovičným šalátom a hriankami. Mamina kurací rezeň so špenátom a ryžu. Za necelé dva týždne sme prešli kus našej krajiny a nebehali 1500km.  Posledný úsek je svokre vyzdvihnúť morča Tofi. Prežilo, naopak. Babka ho vykŕmila. Keď videla, že stále žere. I večer jej dávala. Smiali sme sa nad tým, ako si ju ochočovala. Najprv opatrne pchala ruku do klietky. Dedo len mudroval, ako ju má pritlačiť o dvierka, keď čistí klietku. Keď však prišlo na vec, dedo zmizol. Inak na západe nič nového.  Horí hotel Slovan a sesternička je infekčne chorá.

Hrad Krásna Hôrka sa rekonštruuje už 6 rokov.