Tichá a Kôprová dolina

 

Názov expedície: Tatranský hajkbajk

Heslo: Bicyklami v dolinách v tých tatranských končinách.

    Aj tento výlet bol viac menej spontánny. Sprvu som plánoval ísť s drahou na bicykli z Liptovského Mikuláša do Tichej doliny a s5. Keď som už išiel objednávať lístky na vlak, ešte raz som si pozrel trasu. Bolo to vyše 100km pod štíty a s5. Časovo by to vychádzalo len len. Preto zavrhujem takúto cestu a rozhodol som kúpiť na Sopla jednodňovú diaľničnú známku, naložiť do neho kolimahy a odviesť sa až do Podbanského. Prejdeme tak obe doliny, vyjdeme si k pliesku a nemusíme sa naháňať. 

    Aj cena bude približne rovnaká. Na poslednú chvíľu tiež chystám ženin Trek, ktorý naposledy bol vyvenčený niekedy v novembri minulého roka. Vstávame o 6h. Ráno narýchlo poistku a pred pol ôsmou sa odpichujem od parkoviska. Juchám plynule prakticky až do Podbanského. Okolo trištvrte na desať sme na bezplatnom parkovisku. Je plné poľských a nemeckých áut. Väčšinou s nosičmi na bicykle. Po zmontovaní kolies a nahodení tretrov vyrážame. Lávkou cez Belú sa napojíme na asfaltovú cestu z Nadbanského, resp. Podtatranskej cyklomagistrály. S výhľadom na Krivý kopček sme po chvíli na križovatke dolín. Pokračujeme doľava, do Tichej.

    Zídeme k Tichému potoku na lúku, kde je horáreň. Ponoríme sa na krátko do lesa a o5 sme na čistinke. Niekto vypol vodu. Len suché, kamenisté riečisko dáva tušiť, že sem občas zavíta voda. Les strieda čistinky. Medvedie hovná. Stúpanie je zatiaľ mierne. Seriózne sa cesta začína dvíhať od rázcestia pod Tomanovou. Odmenou za námahu sú výhľady na Červené Tatry a Vysoké po pravej strane. Prekročíme širokú lávku. Za ňou je križovatka. Zopár odstavených bicyklov značí, že niektorí pokračujú pešo na Suché sedlo k poľským hraniciam.

 

    Hore vidím i mihotať sa postavičky turistov. Pokračujeme ešte za zákrutu k prístrešku, kde je koniec cyklotrasy. Červeno značený chodník ďalej pokračuje k Hladkému sedlu alebo k Závoram, kde sa dá prejsť do Kôprovej doliny. Cestu by sme si skrátili, ale čo s bicyklami? Vychutnávame si panorámy a ukusujeme z cereálnej tyčinky.

    Človek by sa hneď zvalil do trávy, ale čakajú nás ešte dve doliny. Preto sa spúšťame dolu ku križovatke dolín. Odbáčame doprava a hneď za rampou nasleduje prudšie stúpanie. Je to asi kilometer. V polovici zastavujeme sa vydýchať a pofotiť vodopád Kôprovského potoka. Stúpanie prechádza takmer do roviny a na malej lúčke sa odkrýva nádherný pohľad na ikonu Slovače - Krivý. Za ten pohľad sem stálo ísť.

    Pár gýčových foto a o5 sa vnoríme do lesa. Asfaltová cesta má horšiu kvalitu ako v Tichej doline. Prečo tu vlastne je? Prejdeme cez široký most a za krátko sme pri Kmeťovom vodopáde. Na cetse vidím koniec cyklochodníka, no podľa mapy by sme mali pokračovať ešte vyše kilometra. No asfalt končí a nasleduje kamenistá, prípadne šotolinová lesná cesta. A stúpa viacej, pričom sa nám šmýka. Preto zosadáme a kolimahy tlačíme. 

    Za Medvedím kúpeľom ešte pár metrov vytlačíme, ale keď vidíme iné dva  bicykle bachnuté v pod smrekom, odstavujeme aj naše. Zamknem, pre istotu si overím, že mám kľúče. Drahá si prezuje topánky, ja ostávam v tretrách, ktorí by mali byť aj na turistiku. Nechodí sa v nich zle, ale sú úzke. Aspoň viem, prečo mám otlak na prste. Čo chvíľu si kontrolujem kufre, či mi nevypadli alebo sa neuvoľnili. Vydržali celú cestu. Akurát sa mi na skalách na plieškoch v podrážke šmýkalo. 

    Šliapanie teda vystriedame za kráčanie a pokračujeme Kôprovou dolinou. Lesná cesta je už pre horské a električky. Jeden pár nás obieha, no aj tí po pár metroch odstavujú bicykle do húštiny. Posledný prístrešok, kde vidíme kopu odstavených bicyklov. Za ním je most a potom lesná cesta končí. Ďalej pokračuje lesný chodník k ústiu Hlinskej doliny. 

    Míňame studničku s príznačným menom Hanka. Cestou s5 si naberiem osviežujúcej vody. Moja  vodárka ju nieže neodporúča, no ani nechváli. Sračku som nedostal, takže pitná a nezávadná je. Počúvame extrovertného chlapíka so ženou za nami. Na paličke má zvonček ako plašidlo proti medveďom. Sústavne však melie hubou a zvonček prakticky nepotrebuje. Kôprovská dolina končí pod Temnými smrečinami. Pár, s ktorým ideme váha, kam ísť. Vyzerá, že pôjdu na Závory. Vraj stúpanie je rovnaké ako na pleso. Závory sú však o 200m vyššie. My sa nejak nezdržujeme a pokračujeme po červeno značenom chodníku k plesu. 

    Po drevených lávkach je cesta ešte fajn. Za sútokom Kôprovského a Temnosmrečinského potoka začína výšľap hore. Medzi skalami počuť Vajanského vodopád, odkiaľ sa odvádza voda z plieska. Mám len jednu buchtu a malé oriešky. Jedlo sme teda kruto podcenili. Drahá ide na energetický dlh. Aspoň, že vody máme relatívne dosť. Pred sebou vidím rovinu, kde bude pravdepodobne pleso. Lenže to  nás čaká ešte jedno stúpanie. 

    V mokradinách je brod, kde sa ponorím ľavou nohou do bažiny. Je však teplo a kým vyjdem hore, noha mi uschne. Pod skalou oproti idú turisti so psom baskervillským. Chvíľu čakám na drahú, ale neukazuje sa. Chodník ďalej nestúpa, pleso bude blízko. Preto prejdem posledných 100m k plesu. V objatí tatranských štítov je Nižné Temnosmrečinské pleso vo výške 1670m. 

    Kým príde pomaličky drahá prezriem si okolie. Dopachčí a unavená si sadne. Nechce ani jesť. Na takéto turistiky by sme si mali brávať gelové taštičky alebo čo. Kolu sme nechceli, lebo by iba vybuchla a polepila nás. Pri  brehu je zopár turistov, ale tí odídu a osamieme v tichu. Pred nami Kôprovský štít. Vľavo hraničné kopčeky Liptovské Mury. Na hrebeni sa pohybujú postavičky turistov. 

    Nad nimi lieta motorové rogalo. Vpravo sú strmé zrázy Prostredného chrbta. Ani odtiaľto sa mi nechce odísť, ale čas letí neúprosne ďalej. Zjem buchtu a klesáme dolu. Cesta ide rýchlejšie, aj keď si musím dávať pozor v úzkych topánkach. Zastávku si spravíme pri Medveďom kúpeli a nesmieme vynechať ani najdlhší vodopád v Tatrách - Kmeťov. 

    Potom sa už len vezieme k autu. Bicykle naložíme a prejdeme vyhladnutí pár metrov ku kolibe Permoník. Objednáme veľkú kofolu, polievku z rajčín a palacinky. Polievka bola dochutená kúskami bryndze. Je to lepšie ako roztekajúci sa syr. Veľmi mi chutila. Palacinky boli presladené, ale cukry sme potrebovali. Ani nás to nestálo veľa, niečo pod 24Eur. Takže aj pomerne lacný podnik na okraji Tatier. Asi neobjavený turistami. A čisté vecká, kde sa môžem učlovečiť. Prišli sme práve včas, lebo sa podnik začal napĺňať. Okolo pol siedmej dvíhame kotvy. Cestou s5 hneď pred Liptovským Hrádkom dodávka narazila do zábran a rozmetala kusy po vozovke. Vidím vodiča za zábranami ako obzerá škody. Za Podbanským zasa motorkári a dve autá riešia cyklistku pri krajnici. O deviatej vykladám bicykle z auta. Každý kút našich veľhôr je krásny a je jedno, kde som. Jeden život by veru nestačil ich všetky objaviť.

Akadémia rodičov uvádza: Súmrak šprtky a hádzanárskej ságy

 

    Tento rok babám začala škola 1.9. ako za boľševika a s ňou samozrejme spojené starosti rodičovské. Predtým sa však krátko vrátim k minulému školskému roku. 

Staršia na konci druháku bola pár dní s triedou v Toskánsku a Ligúrii. Učila sa i taliančinu. Len tak sama od seba. Cez prázdniny si bola opekať so spolužiakmi pri Váhu. Došla po svojich, takže zatiaľ neobjavila alkoholické radovánky v plnom rozsahu. Po večeroch chodí so susedou venčiť psov. Okolo tej deviatej - pol desiatej je doma. Cez školský rok sú porozliezané po školách, takže von nechodí. Začala piť uhorkovú vodu a ipt neraňajkuje. Aby schudla. Márne sa jej snažím vysvetliť, že raňajky sú najdôležitejšie jedlo dňa. Nech sa radšej viac hýbe a neleží v posteli. Nepoučiteľná. Hrozí jej nový kolaps. 

Mladšia sa prihlásila v druhom polroku do literárnej súťaže Hollého pamätník s prózou. Síce sa medailovo neumiestnila, no na konci roka jej účasť zohľadnila slovenčinárka a z čistej 2 dostala 1. Uzatváranie známok bola dráma sama o sebe. Nakoniec bola vyznamenaná, učitelia asi nechceli kaziť priemer škole. Úspech však dosiahla v pečení na súťaži Mladý gastronóm. Takže okrem každodennej poetickej chvíľky aj bábovka na všetky spôsoby nám už liezla ušami. Ale vyplatilo sa.

    Staršia teda derie tretím rokom lavice gymnázia. Najhoršie ročníky má za sebou. Začala učenie flákať, lebo ju nebaví. Bol som na rodičovskom združení, kde riaditeľ najprv predstavil učiteľský zbor v telocvični, a potom sme sa rozišli do tried. Chvíľu mi trvalo, kým som III.C na poschodí našiel. Sedí v strednom rade v strede. Vedľa kámošky zo škôlky. Nahrávajú si svojich profesorov na mobil, ona spisuje ich výroky. Ak by mala s kým chodiť, verím, že by sa venovala turistike. No napr. v Taliansku sa našla len hŕstka ľudí, ktorí sa šli prejsť kdesi po dedinkách v okolí Cinque Terre. Triedna vymyslela špecifický krúžok - relaxačný. Taký fejk. Nikto tam nemusí chodiť, nič sa v ňom nerobí. Už v druhom týždni v škole akože šprtá. Maturovať bude z chémie a biológie. Prihlásila sa na semináre z týchto predmetov. Vízia lekárky ju po návšteve trhu škôl opustila, možno záchranárka alebo zdrav. laborantka. Maminu sen o chemičke-vodárke neopustil. Stále jej drží miesto. Žena ma na ňu veľký vplyv a odráža sa to aj v jej správaní. Navyše jej všetko žaluje. Ale bojí sa ísť holičke alebo sama nakŕmiť susedinho opelichanca. 

Venuje sa druhým rokom krčmovému športu - kolkom, ale zrovna nehviezdni. Pokrik typu: "Lindaj, lindaj, lindaj dáj, devinku nám ešte daj! To bola šupička, padla nám osmička!", to môžem začuť iba na kolkoch. 

Zbiera figúrky Stranger Things s kinderiek.

    Nosí fixný strojček na zuboch. Toľko zákrokov, čo mala posledné týždne, ako keby jej robila nové zuby. Knihy číta i v angličtine. Pre mladšiu už má nákupný zoznam, ak pôjde do Londýna na školský výlet. No bol zrušený.

    S mladšou hádže puberta viacej. Je drzá a odvráva. Najmúdrejšia, nevidí skúsenosti starších. Vyzerá ako keby bola permanentne v mrzutej nálade. No a najviac si jej emocionálne výkyvy odnášajú rodičia. Alebo aj staršia. Nie raz sa pochytili. Mne zatiaľ netreskla po papuli, ale naopak od mamy schytala. Ani triedna jej výtrty nestrpí a lietajú poznámky. Škole sa mimochodom vyhýba ako sa dá. Legálne, aspoň pokiaľ viem. Vidieť ju na výletoch, kde len dopĺňa prázdne miesto v buse alebo sprevádza malých, atletických, basketbalových, chemických súťažiach, pinpongu, proste všade. Len, aby nemusela drať lavicu. Sedí vedľa spolužiaka M&M. Pečenie ju stále baví a občas chodí i babke na skusy. Aj toho odpadu je menej. Akurát repkový olej snáď pijú. Litrovú fľašku kupujem každý mesiac. 

Lyžiarsky zvládla, išli naň hneď po Novom roku. Preradili ju do pokročilej skupiny. Obe dcérky nám vyčítajú, že ich neberieme lyžovať. 

    V hádzanej skončili v predchádzajúcej sezóne takmer posledné v tabuľke. Objektívne treba povedať, že súperili s dvoma krajmi, Nitrianskym a Trnavským, prvýkrát. To je tak, keď ich trénuje nový tréner a navyše nikdy nebol hádzanár. Trénera síce preradili do prípravky, no v novej sezóne degres dosiahol vrcholu. Nikto tých 6-7 dievčat nechce trénovať. Mladšie vytvorili klub v klube a vyberú si iba tie naj. Dosiahli nejaké čiastkové úspechy a chcú v tom pokračovať. Prezident klubu má inú filozofiu - len si zahrať. Doriek je tiež len zopár a trénuje ich tréner, ktorého nejako veľmi nemusia -Voldemort. Boli stretnutia s rodičmi, tréneri vyvolávali, vadili sa, obviňovali medzi sebou až nakoniec staršie družstvo prezident rozpustil a zrušil účasť v lige. Dopadli nakoniec horšie ako dorky. Dotknutí tréneri odišli do Hlohovca a snažia sa vytvoriť družstvo v tamojšom klube. Investovali do toho vlastné peniaze. Stiahli zo sebou mladšie a spracovávajú tie lepšie zo starších. Staršie sa takto stali rukojemníkmi vo vojne klubov. Ani v druhom klube ich neprijali s nadšením a vyzerá to na ďalší klub v klube. Opätovné stretnutia s rodičmi a naťahovanie sa o hráčov. Babám však ide viac o kamarátstva ako hru s loptou. Ja som jej odstrašujúci príklad osamelosti, ako by nerada dopadla. Verím, že ako dievča nevyžaruje takú zlú auru. Niekde rozhodli rodičia, my sme ponechali na dcérke nech si povie. O5 sa ukázali charaktery. Naša zrovna nejak neváľa s loptou a vlastne ju, aj zopár ďalších, nikto nechce a spoluhráčkam je jedno, kde bude. Kluby chcú len peniaze od rodičov. Dcérka teda začala chodiť na tréningy do susedného mesta s mladšími. Je jasné, že zápasy odohrá v B úrovni (aby slabšia skupina nebola dehonestujúca označili sa farbami biela a fialová), a aj tak trénujú. Mne sa to dochádzanie nepozdáva, no uvidíme do konca roka, ako rodičov vozenie bude baviť. Podľa mňa skrachuje celá hádzaná na dochádzaní. Večer z tréningov ju vozí domov žena idúc z práce. Na tréning ich berie tréner, no vezme do auta len 4 a čo piata? Budú sa teda striedať a jedna pôjde vždy vlakom. Ja som za to, aby všetky chodili vlakom. Občas sa podarí, no niektoré nestíhajú. Tak nech chodia 2+3, ale nie jedna samotná. Prvá nespokojnosť rodičov prišla s piatkovými tréningami, ktoré sú o 15h, čo je skoro. Musel som ju vypýtať zo školy. Presunuli sa na 16h. Má za sebou prvý zápas v špinavom čierno bielom drese. Za dorky hrali mladšie (dorastenky mali trest), ktoré prvýkrát v živote držali lepkavú loptu a k tomu o číslo väčšiu. Zrovna proti bývalým hráčkam. Nikto  nečakal výhru, skôr šlo o psychologický efekt. Bol som už aj na "domácom" zápase. Správca haly mi zakázal fotiť vedľa brány. Bojí sa asi konkurencie. Pozerali sme aj po inom športe-ľukostrelbe. No u nás klub nie je.

    V hube má vyberateľný strojček. Ak by ho poctivo  nosila, možno ani nebude treba fixný. Jej krivé zuby zdedené po oboch rodičov sú pre 80-ročnú dentistku výzva. Ak sa dožije. 

    V deviatom ročníku jej pribudli nulté hodiny - doučovacie. Zo slovenčiny má čo doháňať. Mimo školy chodí druhý rok na doučovanie z angličtiny. Výtvarnú na ZUŠ chce doklepať. Tvorenie ju stále baví. Mame k meninám vlastnoručne spravila kyticu. Aj kamoškám vyrába darčeky. Len ten telefón a tablet víťazia viacej ako varecha alebo výkres. Budúci rok ju čaká birmovka, prihlášku má podanú. Tak hore sa do ďalšieho boja s učením a pubertou.

Baske

    

    Na tento kopec som striehol tri roky. Nie je náročný ani nie je v Tatrách. Najprv, že vytiahnem rodinu. Tí po čase prišli s teóriou, že kopec je pre nich zaujímavý ako tri párky na tanieri. Ani kolegov som nenahovoril, lebo hore už boli. Tak som čakal na vhodnú príležitosť. Prišla v posledný júnový piatok, keď sa rozdávali "vysvečká". Drahá v robote, deti majú doobeda svoj program so spolužiakmi. Sprvu, že pôjdem pešo z Krásnej Vsi na Homôlku. Len na stanici v Treščíne by som čakal na spoj  hodinu. Volím preto hajkbajk štýl a pod kopec sa doveziem na vlastných. Ráno decká stoja na peróne nahodené v šatách, ja v smradľavom cyklodrese sa opieram o bicykel. Na poslednú chvíľu som ešte otočil trasu a začnem v Ilave najprv výšľapom na Homôlku a Baske. 

   Roztiahnutý masív rozpínajúci sa takmer v kilometrovej výške nad morom vidieť odvšadiaľ. Názov Baske je pre náš jazyk netypický. Pochádza z nemeckého slova pre pomenovanie močiara alebo bažiny. V prvú septembrovú sobotu je vrch pravidelne obkolesený cyklistami a turistami bažiacich za vrcholovým diplomom.

   Kopce budem mať tak hneď za sebou, kým nie je horko a na začiatku trasy. S vetrom v chrbte potom po rovinke domov. 

    Osmy vlak prišiel dvojposchodový Jánošík, takže som sa pohodlne nalodil. Malé meškanie vlak dobehol a pred trištvrte na deväť vystupujem v Ilave. Popod basu smerujem na východ. Cesta zatiaľ len mierne stúpa. Nie ja ani nejak veľmi frekventovaná. No i tak sa objaví sem tam kamión. Seriózne stúpanie začína pred Hornou Porubou. Z cesty odstraňujem konár a zároveň sa vydýcham. S pekným pohľadom na Vápeč a napravo s výrazným kužeľom Homôlky, kam mierim. 

V Strážovských vrchoch sú dve Homôlky. Nad Dolnou Porubou s 907m je menšia z nich.

      Akurát sa pozerám do slnka, ktoré presvitá spoza mrakov. Pod Hoľaznami sa cesta začína kľukatiť. Stromy pri ceste zmierňujú teplo. Nájdem pri ceste prázdnu plechovku a fľašu od kofoly. Priložím ich na bok batohu. Pod Homôlkou sa otvárajú výhľady na krásnu dolinu medzi Omšenskou babou a Baským. V jej údolí leží Dolná Poruba a Omšenie. Ostáva mi už len obísť Homôlku a cesta ďalej nestúpa. Bufet Partizán je otvorený. Najprv sa prejdem ku chate, kde je veľká mapa okolia. Potom si objednám malú kofolu a sadnem pred obskúrny bufet. 

    Pohár čudne zapácha. Neskôr nad tým dumám a žena mi odhalí vôňu. Celú noc bol určite na hnusnej modrej handre, s ktorou výčapníčka utiera stoly a pult. Odtiaľ ten smrad. Sračku som však nedostal. Zobral som si aj pohľadnicu. Síce zimnú, ale kopec je v obliehaní hlavne v zime. 

    Sediac pozerám do mapy. Skúsim ešte zachádzku na Židov vŕštek. Malo by to byť okolo 400-500m. A skúsim aj Baske, hoci pôvodne som plánoval zísť do Dolnej Poruby. Veď je len čosi po desiatej. Preto sa ani dlho nezdržujem a po banáne vyrážam. Bicykel už budem odteraz skôr tlačiť ako šliapať. Na Rovienkach sa vydám kúsok po červeno značenom chodníku a stúpam na Židov vŕštek. 

    Trek nechám nezamknutý kúsok pod vrcholom. Z kopca je výhľad na severovýchod. Som obklopený Strážovskými vrchmi. V diaľke je vidieť fatranský Kľak. Vraciam sa k bicyklu a schádzam na ňom dolu na križovatku. Obchádzam spadnutý konár. Veziem sa až po lúky na Polome. Potom tlačím do kopca. O5 mám výhľady na Vápeč, Suchú horu, či Homôlku. Zo sedla Trtavka sa spustím dolu k novej útulni v tieni troch veľkých osamotených stromov. Vedľa nej je i futbalové ihrisko. Dvaja chlapi odpočívajú v tráve. Neviem, či sú turisti alebo lesní robotníci. Obdivujú krásu okolia. 

Wellness Trtavka má vaňu a na konári zavesenú pneumatiku ako relaxačné kreslo.

    Skutočne je na lúkach pod Trtavkou veľmi krásne. A  božské ticho. Zapíšem sa do novej (2024) návštevnej knihy. Vykosená tráva ku kadibúdke ma zláka, nie vo vidine trónu, ale cesty hore. Musím však nájsť lesnú cestu vpravo. Prekročím riavu Studená a do prudkého kopca tlačím bicykel. Nadávam na lesných robotníkov, ktorí rozryli cestu a šmýka sa mi na nej. 

Svatý Šimon

    Jeden z najhorších úsekov cesty, povedal by som celej mojej éry chodenia po horách na bicykli. Horšie je iba blato. Počujem traktor lesných robotníkov, čo zvýši moje obrátky ešte viac. Kĺžem na topánkach, ale i kolesá mi kĺžu na sypkej hline. Zážitok nemusí byť príjemný hlavne, že je intenzívny. Po nejakých 300m som konečne na Dlhej lúke a hlavne na pevnom podklade. Zídem dolu k lesu pod Zrázový vrch a o5 tlačím kolimahu do kopca. Za Zrázovým vrchom ma čaká posledné stúpanie na Baske. 

    Pred chatou je rúbanisko a skromné výhľady z vrchu. Dovidieť na Biele Karpaty s dominantným Vršatcom a ďalej na Javorníky a Beskydy (s Lysou horou). Pod nimi Považie. Rozmýšľam sa najesť v lone prírody a vychutnať si to ticho.

    Jedinú vrcholovú chatu v Strážovských vrchoch si postavili pred II.sv. vojnou lyžiari a nazvali ju Štúrova chata. No veľmi si ju neužili, keďže o pár rokov nabehli do nej skopčáci. Po vojne chátrala, až kým na jeseň v r.1968 trampovia (dnes by sme ich nazvali skvoteri) si neurčili polochatu ako základňu. Ani trampovia si osadu dlho neužili a chatu im vzali turisti. Dodnes si robia v chate pravidelné mecheche. Je najvyššie položenou v širokom okolí od Bratislavy až po Malú Fatru.

   Napokon však prejdem dolu ku chate. Mám šťastie. Chatár tu dnes pobýva. Podľa webovej stránky mal byť na chate od 14h. Vkročím na verandu a nakúkam do dverí. Mihajú sa tam postavy. Vojdem do tmavej chodby zasypanej rárohami. Hore ide schodisko do ubytovacej časti. Rovno je kuchyňa, vľavo jedáleň. Chatár sa pri mne zastaví a pýta sa, čo chcem. Pýtam dačo na pitie. Kofolu mi môže naliať iba z fľaše. Je akurát poludnie, preto si kúpim fľaškový pomelo radler ukrytý v pivnici na schode č.4, kde sa najlepšie chladí. Ďalší dvaja dedkovia v chate sú nejakí turisti na odchode. Chatár prišiel včera večer, lebo sa mu nechce šliapať hore v tom horku. Pohľadnicu nemá, vezmem aspoň magnetku. Aj diplomy za výstup má nachystané, ale som tu inkognito. Pod prístreškom ukusujem zo včerajších toastov. Zároveň pozerám do mapy, kade dolu. 

    V telefóne však nemám cyklotrasu. Pýtam sa chatára a ukazuje mi na veľkej mape kade zísť lesnou cestou do Omšenia. Chata je vskutku odľahlá. Nie je tu voda ani elektrina, svieti sa petrolejkami. Pitnú vodu má v bandaskách, úžitkovú vo veľkej plastovej kadi. Cez to všetko sa konajú v okolí chaty turistické, či cyklo zrazy alebo preteky (preto tie diplomy nachystané v krabici). Z Ilavy na Baské bolo len necelých 26km. 

    Pred sebou mám však ďalších minimálne 70km. Napokon našliapem dobrovoľne nasilu viac. Cestou dolu na kamenistej ceste som niekde stratil upínací kufor na pedál. Takže som rovno šiel do cyklo obchodu v Hrádku. Spravil som navyše 7-8km. Lesným chodníkom teda schádzam na Veľké lúky. Tabule upozorňujú na výskyt medveďa. Skôr tu zažijem lavínu ako macka. 

    Stretnem jeden pár šliapať na električkách hore. Pýtajú sa ma, či idú dobre. Po asi polhodine sa ocitnem na trávnatej lúke. Opúšťam modro značený chodník a po poľnej ceste zamierim na severozápad k Omšeniu. Na Veľkej lúke je pár domčekov s vlastnou studňou. Na lúke si chcem pripnúť topánky do pedálov, no pravá zostane nezapnutá. Pred Omšením si spravím odbočku k Havránkovskej skale. 

     Do dediny idem znova po kamenistej ceste. Zaujímavé, že predný blatník drží. Konečne odvaľujem kolesá na hladkom asfalte v dedine. Masív Baskeho nechávam za sebou a už len letím dolu cez Baračku do Trenčianskych Teplíc. Na Kúpeľné námestie, kde sa bude čoskoro konať zraz cyklistických veteránov ako vyškrekuje do ampliónu chlapík v aute, mierim do infocentra. Pohľadnicu už asi mám, ale kúpim si rovno ďalšie dve. Po hlavnej ceste šliapem dolu do Teplej. Dôjdem až po trať, kde sa dám doľava na Trenčín. Prekvapí ma vietor. Mal skôr fúkať do chrbta, ale borím sa bočným fičákom až sa mi zdá, že idem proti nemu.  Do Opatovej prídem popri trati, ďalej sa dám na cestu. 

    Až na začiatku Sihoti sa napojím na cyklochodník. Badám, že sa robí už nový. Nechápem načo vedľa už existujúceho. Asi býva dosť preplnený korčuliarmi, kočíkmi. Známou Vážskou magistrálou ženiem v rámci možností do Mesta, kde sa lúčim s pohodovou trasou a vstúpim na rušnú komunikáciu. Aspoň, že mi vietor konečne fúka do chrbta. V Hrádku si kúpim nové kufre. Trikrát sa uisťujem, že sú správne, lebo týpek len tak očkom mrkol na pedále. Je to profík, vybral správne. Váh prekračujem cez zakázanú Brunovskú lávku, ale už nechcem spraviť ani kilometer navyše. Pred lávkou vidím chalana s dušou pri bicykli, ale kamarát mu nesie náradie, takže sú v suchu a nepotrebujú ma. Volá drahá, kde som. Za pol hoďku otváram dvere po 102km a prevýšení bezmála 1000m. Večer si nájdem na ľavej nohe kliešťa.

Moravskoslezské Beskydy

Názov expedície: Bes(t)kydy 25

Heslo: Netreba nám palice, ľahkou cestou na Ropice.

 

   Drahej sa posledný výlet na moravskoslezské Beskydy kvôli počasiu a indispozícii nie celkom vydaril, preto sme sa pri prvom možnom peknom počasí v chladnom máji vrátili do tamojších lesov. Dvojhodinová cesta cez Kysuce, Svrčinovec (pred tunelom dolu z diaľnice), cez severnú Moravu na Třinec šla plynule. Za Třincom schádzam z akože rýchlostnej cesty na Střítež. Už sa objavujú dvojjazyčné nápisy na tabuliach obcí - Trzyciež. Ani vysloviť to neviem. Pred dedinou odbočím doľava na Řeku. Obec v údolí potoka Ropice je priamo pod horou. Idem k obesenému úradu, ale tam je parkovisko plné áut. Drahá má typ na trávnatú plochu za potokom. Lenže tá už je ohradená. Nie len ja sa dám zlákať a otáčame sa viacerí kdesi na poli. Mechúr mi ide prasknúť a ja sa motám po dedine. Auto odstavím pri cintoríne, kde na náhrobkoch sa objavú často aj poľské priezviská. Tam je relatívne veľké parkovisko. Je to asi 550m od začiatku turistickej trasy. Čo zas nie je také strašné. Obujeme nástupovky a dedinou kráčame po zeleno značenej ceste.

Hrebeň, ktorý nás čaká.

    Tá sa vinie sprvu popri Lavičskom potoku. V jeho okolí je množstvo chatiek. Je po desiatej hodine a zrovna sa jedna po víkendovej "pařbe" prebúdza. My šliapeme stále po asfaltke do mierneho stúpania. Obiehame staršie baby s chalanom a malým ratlíkom. Trvalá, či vyfúkané vlasy sa pred príchodom na chatu Javorový zmenia na hniezdo vrán. Skupinka sa nám po chvíli stratí. Išli opačnou cestou ako my. Asfalt sa po 180° zákrute postupne vytráca a mení na lesnú cestu. Obiehajú nás cyklisti. Električky aj lanká. Klobúk, v mojom prípade šiltovku, dolu. Od Gutského sedla pokračujeme stále po zelenej. Otvárajú sa prvé nesmelé výhľady na Třinec, Karvinú, Český Těšín a Sliezsko. Po kilometri nás víta Gutské peklo. "Peklo, kde se vám bude líbit", hlása tabuľka.

    Hoc cesta nie je pre bicykle, aj tu sa objavia. Impozantný je prameň Dobrej vody, ktorý padá do strmej rokliny. Vodopády sú však nižšie a viditeľné zo spodnej cesty. Sme na konci pekla a nasleduje stúpanie na Malý Javorový. A otvárajú sa fantastické výhľady na Severnú Moravu a poľské Sliezsko. Vidieť nespočetné komíny uhoľných elektrární. A EÚ trápia spaľovacie motory v autách. Nech sa prídu pozrieť sem na pindrenie komínov z Radlinu alebo z Rybniku. Nad nami poletujú ako púpavové semiačka paraglajdisti.  Malý Javorový je ich rajom. Na severnom svahu je ich rozložená celá farebná kopa. Ešte vyššie nad nimi plávajú gýčové baránky.

Vďaka prevýšeniu takmer 500m a rozsiahlej ploche je ideálom paragljadistov.

   Kocháme sa výhľadmi, ale hladné žalúdky sa tiež ozývajú. Ideme do chaty, kde je rada ľudí tak na 10min. Mrkneme do menu a rozhodneme sa pre zelňačku a variáciu moravských koláčov. A samozrejme pohľadnice a minirepolero. Ani to všetko nebolo nejak drahé. Okolo 17-18Eur. U nás by sme len za polievku pomaly toľko zaplatili. V polievke som malé slížiky mäsa hľadal. Chuťovo ťažký priemer. Koláče boli plné tvarohovej plnky a lekváru. Celkom hutné a chutné. Zapil som to všetko malou kofolou. Malý štvornohý miešanec sa mi motá pod nohami. Hajzle nič extra. Papier na utretie rúk došiel. Robíme si ešte chute na lievance na chate Kotař. Je však otvorená iba do 16h. Mrknem do navigácie. Od Javorového je to vyše 10km, to by sme mohli stihnúť. Preto sa už veľmi nezdržujeme a pokračujeme ďalším stúpaním po modrej značke na vrch Javorový. 

Najstaršia chata v Moravskoslezkých Beskydách z konca 19st.

   Výhľady sú vďaka rúbanisku. V diaľke sa belejú zasnežené tatranské štíty, vidieť i malofatranský Rozsutec. Väčšina ľudí si zájde na Javorový (meno kopca komolím od Javorý po Javorie, čo vytáča ženu), a potom cez Gutské peklo dolu na Guty. Mimo prírodných rezervácii aj v Beskydách veselo prebieha ťažba dreva. Od hranici k hranici rezervácie. Majiteľ sa dohodne na pásme rezervácie a ostatné územie vyťažuje. Za pár desiatok rokov sa vyhlási nová rezervácia, pôvodná zruší a začne vyťažovať.

Sliezska nížina.

   Na trase k Ropici osamieme. Sem tam preletia bicykle, či pár zblúdlilcov. Cez ďalšiu tisícovku, Šindelnú, zídeme do sedla. Odpojíme sa od značeného chodníka a rovno stúpame na Ropicu. Je to najvyšší vrch v okolí. Odkiaľ zobral meno, netuším. Možno od Poliakov. Ropica je inak pekne hnusný hmyz. Postupne schádzame dolu, ale nasleduje ďalšie mierne stúpanie na Velký Lipový. Nazvem to baťovský vrch, lebo meria 999m. Pod Velkým Lipovým presvištia okolo cyklisti.

   Česi majú chatu snáď každé 2-3km. Ďalšia na trase je Ropička. Je to však len bufet. Nakuknem, ale keď nevidím pohľadnice, pokračujeme na Kotař. Zavíjanie motorky a náhle stíchne. Motorkár nezvládol vyjsť do kopca. Vrch Ropička tentoraz obídeme po červenej. Ideme celkom príjemnou scenériou. Sem tam sa mihne po ľavej strane i Lysá hora s dedinou Morávka pod nami. Ujdú odo mňa psi, ktorí sa ma boja. Schádzame dolu, a to sa mi nepáči. Pretože rovnakou trasou sa vraciame s5. Nad chatou je prameň kpt.Blechy.  Kotař prechádza dlhou rekonštrukciou. Zatiaľ je hotové vnútro reštaurácie. Dorazíme k nej pred pol štvrtou. Ešte nám spravia lievance. Dievčina slovensky dobre nerozumela a vydala nám o 100Kč viac. Kilečko som jej vrátil. Sadli sme si na terasu s výhľadom na Lysú horu. 

    Ovocný krém je z mrazeného polotovaru, ale samotné lievance nám chutia. Hľadal som vecko vôkol celej chaty. Je však vo vnútri kdesi vedľa kuchyne. Domáci ma nasmerovali. Vyhrieval som sa na slniečku a ani sa mi nechcelo vstať z lavice. Keď už som mal tých "píčí" od partie vedľa dosť, po polhodinke sme sa zdvihli a po červenej smerovali s5 na Ropičku. Tentoraz cez vrch. Taký pekný názov. Česi, keďže nemajú veľhory a turistické trasy sú väčšinou vedené po lesných cestách, značia na hríbikoch km.   

    U nás máme trasu udávanú v hodinách priemerného turistu, práve kvôli náročnejším chodníkom a terénu. Z neho sme potom odbočili dolu na asfaltku. V sedle sme zahli doprava na žlto značený chodník, ktorý vedie do Řeky. V polovici je krásna chata na samote s békajúcimi ovcami. Kúsok je potom riečka, ktorá sa pred dedinou stratí v zemi. To už vidíme prvé domy. 

V aute zjeme salámové bagetky z domu. Pred šiestou štartujem na cestu domov. Zdrží nás akurát semafor v Radoli. Nádherný deň sa s nami rozlúčil pásom dúhy nad Bielymi Karpatmi. Kde sa tam vzal na takmer bezoblačnej oblohe, netuším. 

Socha Perúna na Ropici ako symbol vzájomnej tolerancie Čechov, Slovákov a Poliakov.

Tornado Adriatico

Názov expedície: Sardinico Adriatico 25

Heslo: Hviezdice, ryby, kraby, v mori nás hľadať baví.

20.7.

    Z postele sa toporím po pol jednej v noci. O 10 min. idú hore aj baby. Morčatá Devil a Belo prázdninujú u babky. Varujeme babku, že potenciálne môžu byť v sene mole (nepreukáže sa. Stopy sa na jeseň našli v kukuričných chlebíkoch). Pred pol druhou vypínam wifi a zastavujem vodu v hajzli. Drahá zamyká byt a sadáme do Yarisy. Pred Bučanmi si žena spomenie, že na sušiaku zabudla kraťasy. Iróniou je, že napokon kraťasy počas pobytu viseli celý čas na stoličke v kempe. A treba nám vraj aj nožík pre nátierku. Zvažujem vybehnúť v Bučanoch, ale otáčam sa pred Hlohovcom. Stratíme vyše pol hodiny, no neponáhľame sa. Čakajú nás v Dalmaris až o 14h. Sused sa o druhej ráno vracia na bicykli od frajerky. Žena ešte privrie okno na mini vetračku. Tmavou nocou idem cez nový napájací pruh na diaľnicu D4. Pozerám na svetlá Slovnaftu. Z D4 odbočujem na Budapešť pred Rajkou. Auto prestane natriasať a viem, že som v Hungárii. Maďarská známka podražela o cca 3Eur. Vyšla nám presne 10 dňová. Nejdem dlho po M1 a schádzame na cestu 86. Nie som jediný. Asi tri autá jucháme cez Jánossmorja k diaľnici na Sobotu (Szombately). Idem na spotrebu celý čas a rýchlosť nepresiahne 120km/h. Cesta je nezvyčajne rušná v túto rannú dobu. Na juhovýchode vidím blýskať sa. Zrovna tam mierime. Za Chorvátskymi hranicami lizneme už len okraj búrky. Teraz nás ešte čaká cesta okreskami do Nagykanizsa. Rozvidnieva sa okolo 4.15h. Za Kormendom idú všetci na Radics a na ceste č.76 osamiem. Krútim kolečkom na nekonečných kruháčoch. Pred Zalaegerzsegom vybehne na cestu líška. Prudšie brzdenie a vyhýbanie prebudí posádku. Drahá odpočívala prikrytá dekou a opretá o podušku na skle. Ponúkne mi hlt "výbornej" popradskej kávy. Večer predtým si ju pomlela do vrecka. Ako tak ma nakopne. Diaľnicu M7 si veľmi neužijem. Po hranice sa robí tretí pruh a rýchlosť je 80km/h. Idem 90. Som v kolóne prvý. Odpočívadlo v prerábke, takže stáť budem až v Chorvátsku. Hranica akoby už ani neexistovala. Len sa mihnú staré budovy Goričanu. Až keď prekročíme hraničnú rieku Mura, viem, že sme v balkánskej zemi. Nedarí sa naladiť normálne rádio. Buď chrčí alebo len ujúkajú elegické Chorvátske ľudové piesne. Stojím za Varaždinskými Toplicami. Postavím auto za debilka z Dunajskej Stredy. Keď vidím prázdne auto a sklopene zrkadlá, mám neblahé tušenie, že si sedí na kávičke. Nemýlil som sa. Prečo natrafím na pumpe vždy na chlapov s IQ šumiacej trávy? Drahá šla s babami na vecko a spýtala sa v kaviarni, kto nechal pri stojane smrada. Opovrhujúco na ženu pozrel a veeeľmi pomaly sa zdvihol. Ešte aj to nastupovanie do auta bolo pomalé. Ja som rýchlo natankoval a vypadol na parkovisko. Na vyprázdnenie mi stačila aj toitoi pre invalidov. Ani zamknúť nešla. Dali sme si na raňajky palacinky s pistáciovým krémom pripravené doma. Zapili džúsom. Fičíme ďalej na Záhreb. Ukazujem babám budovu našej firmy. Sme okolo ôsmej na legendárnom Lučku. Prekvapujúco plynule ideme stále vyše 100km/h, i keď premávka hustne. Až za Karlovačom sa ocitneme v niekoľko kilometrovej kolóne. Pred nami sa stala nehoda. Stará Oktavka so slovenskou značkou ukončila na diaľnici A1 svoju púť. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Posádka v oranžových vestách sedí na krajnici. Veru, my máme len jednu vestu. Zlé myšlienky rýchlo zaženieme a ponoríme sa do prvého krátkeho tunela na A1. Preletíme križovatku Bosilijevo a stojíme na známom odmorišti Dobra. Žena ma vystrieda za volantom po Nadin. Zatvorím oči, ale nespím. V protismere sa hadí kolóna hore k tunelu Sveti rog. Stala sa v ňom nehoda? Či nedeľná zápcha ako u nás z Tatier? Preberám teda na posledné kilometre kolečko. Na výstupe č.19 Benkovac schádzam na cestu 503. Operatívne otvoria ďalšiu "cestarinu". Od Záhrebu k Benkovac ma zinkasujú vyše 19Eur. Idem na západ cez Horni Jagod a Dolni Jagod, no more stále nevidíme. Konečne za kopcom sa zjaví Biograd na Moru. Navrhujem obed, keďže je pol dvanástej a čakajú nás o druhej. Minieme nákupné centrum Bure. Otáčam sa pri hoteli Bolero s5 k nákupáku. Dopravné špecifiká Chorvátska sú: absencia značiek označujúcich hlavnú a vedľajšiu cestu. Zastaví ma nápis Stop ďaleko pred križovatkou. Druhé: pomalé pruhy sú vľavo, nie vpravo ako u nás. Je takmer 33°C. Z domu sme odchádzali pri 17°C.

    V stredoveku korunovačné sídlo chorvátskych kráľov, dnes exhibícia stoviek jácht má pohnutú históriu. Mesto v minulosti známe aj ako Starý Zadar si pohadzovali, Benátčania, Osmani, Uhri, Juhoslovania a ktovie kto ešte. Zakaždým ho podrobujúce národy Chorvátom zničili. Mesto teraz chráni patrónka sv. Anastázia na špici kostolnej veže. V okolí mestečka nie je núdza o celebrity: speváčka Beyonce oslavovala na jachte 39. narodeniny, každý rok sa objaví M.Jordan, či J.Bezos.

   V centre to nevyzerá okrem kaviarne na rýchle občerstvenie, ale aspoň ideme na záchodky. Reštiku teda hľadám v mobile, ale v Biograd-e KFC alebo MacDonald proste nie je. Oproti centru je reštika Katuša. Vedľa predávajú i grilované kurence alebo bravčové koleno. Ale bez chleba. Napokon skončíme v Katuši a nič lepšie sme počas 10 dní v širokom okolí nenašli. Je akurát poludnie. Čašníčka prinesie menu. Nápoje netušíme. Vyberiem si tuniaka, mladšia špagety carbonara, žena kuracie s hranolkami, staršia šalát s kuracím mäsom. Porcia je tak akurát pre morča. Preto dcérke drahá dá kus kuracieho mäsa z veľkej porcie. Nápoje si akosi objednáme, čašníčka nevie dobre anglický. Vodu a kolu. Tuniaka mi prinesú s mangoldom. Chutí ako špenát, ale vlastne je to stredomorská cvikla podávaná často ako príloha k rybe. Najchutnejšie sú špagety. Dokonca s vajíčkom. To som na Slovensku nezažil. Za obed drahá vysolila vyše 64Eur. Do rúk som vložil čašníčke 4Eur dýško. Nakúpime v Studenac víno, pivo na testovanie a iné blbostičky. I prvé pohľadnice. Prejdeme tých pár kilometrov ku kempu. Akurvát neviem jeho presnú polohu. Posledné metre som prezrel na mape len vágne. Skončím kdesi pri kempe Bakija. Pýtam sa chlapa požičiavajúceho čosi, kde je Dalmaris. Nevie, volám Lei (dcéra domácej). Nasmeruje ma. Namiesto doľava som mal ísť na poslednej T križovatke doprava. Vrátim sa. Na malom parkovisku ma čaká Leina mama. Dohovárame sa Slovensky. V celom Chorvátsku je hovoriť rodným najrozumnejší spôsob. Staršia, sympatická pani nám ukáže pomerne nový bungalov č.4. 

     Zatiaľ máme len jedných susedov. Inak sú na záhrade 4 kontajnery. Inu, lacné bývanie to nie je. Cenu robí i poloha 50m od mora. Vedľa v dome býva majiteľka. Samotné vnútro kontajnera tvoria dve spálne po stranách, dve vecká a sprchy. V strede je kuchynka s pohovkou. Súčasťou je veľká veranda s ležadlami a záhradným stolíkom, na ktorom jedávame. Uvítali by sme viac odkladacieho priestoru v obytnej časti. Kufre mi tak robia nočný stolík. Nejaké oblečenie je nad posteľou v skrinkách. Plachtu máme so ženou spoločnú. Uživajte! Baby majú oddelené postele. Nie sme zvyknutí na mäkké matrace. Samozrejmosťou je klíma. Elektrika na kľúčik v stene pri dverách. WiFi signál je slabší a sieť pomalšia. Koľko toľko postačuje. Súčasťou vybavenia je kávovar, indukčná plotnička, chladnička, toastovač či fén. V 80.-tých rokoch napr. aj v Piešťanoch sme bývali v unimobunkách pri kúpalisku Sĺňava. Unimobunky (prerobené) ešte stoja, Sĺňava už nie. Panička si zapíše nacionálie. Pod nohami sa jej motá buldoček Atlas. Osprchujem sa a na polhoďku si ľahnem. Baby medzitým volajú babke. Od švagra sa dozvedám že mám jedinečnú príležitosť kúpiť lacno lístky do Energylandie, kde sa chystáme budúci týždeň. Večer tak činím. Vlastne by nám mali zaplatiť, keďže drahá je antikolotočársky typ. Po pol štvrtej ideme k moru. Pláž kamenistá, čakal som niečo medzi dlažbou a kobercom. So staršou šnorchlujeme, kým nemá soľ v očiach. Vraciame sa k brehu. More je živé. Mušle síce takmer žiadne, ale holoturií a rýb je dosť. A na dcérku žmurkla vraj jedna oranžová s okom. Pre soľ v očiach asi nevidela. Na mňa ryby divne pozerajú.  Na brehu idem na prieskum terénu. Južne, smerom k Pakoštane, je jedna malá pláž Kumenat s barom. Inak okrem pár betónových mól pre lodičky, nič. No smerom k Biogradu je promenáda so všetkým, čo k nej patrí. Ešte pošnorchlujem, vylovím malú mušľu priemerného vzhľadu. Osprchujeme sa a po siedmej vyrážame vo vidine jedla na promenádu pri pláži Soline. Zakotvime pri stánku s rýchlym... všeličím. Ja si objednám dubajské fritule, čo sú vyprážané guľky s pistáciovým krémom poliate čokoládou. Baby si dajú nugetky s hranolkami. Jedno horšie ako druhé. Nugetky ašpirujú na jedlo roka a dlho na ne spomíname. I to je reklama, za ktorú platíme 20Eur. Prejdeme sa kúsok po promenáde a otočíme s5. Za chrbtom nádherný západ slnka a svetielka rybárov ako to už na mori býva. Baby si dajú zmrzku. Fľašu domáceho vína na privítanie, ktorá nás na stolíku čaká, otvoríme v altánku. Komáre nás zaženú dnu. Dcérky pijú hnusnú umelinu zo Studenac. Žena unavená z cesty zaľahla už pred desiatou. Ja píšem s pohárom vínka do pol jedenástej tieto riadky. 

21.7.

     Ráno vstávam neskoro pred pol ôsmou. Mám sračku. Z vody alebo z nie zrovna čerstvých fritulí? Odteraz pijem len balenú negazirovanu Cetinu. V sprche nie je poriadne studená voda. Budem si teda dávať "studenú" sprchu každý deň, namiesto obdeň ako doma. Vybehnem si v Skecheroch smerom na juh. Topánky dostanú pekne zabrať počas dovolenky. Do Pakoštane je ďalej ako som si myslel, preto sa motám po okolí cez olivové háje. Miniem hovničku (ČOV), ktorá ústi dakde do mora. Teda potrubie. Možno. Bežím k zábavnému parku Dalmaland. Chystá sa na nápor návštevníkov. Celodenný vstup 46Eur. A to sa mi vidí Energylandia cez čiaru. Rozlohou je asi ako Bešeňová s tým, že nemá také veľké tobogány a v areáli sú aj kolotoče. A aquapark je len letné kúpalisko. Teplota stúpa a navyše mi stále žblnkoce v črevách ako v akváriu. Otáčam sa s5. Hoci by som mal ísť k moru, i tak idem do kopca, na ktorom je vykrývač mobilnej siete. A za plotom, čo nevidím? Našu záložnú skriňu. V okolí plota sú bodliaky. Tiež ochrana pred nežiadúcimi návštevníkmi. Po pár záberoch bežím dolu cez obytnú štvrť. Ľudia sa trúsia z obchodu. Dnes nabehám vyše 6km. Baby zatiaľ nachystali raňajky. Sedíme vonku na terase. Vedľa bývajú slovenskí Maďari. Na parkovisku odstavili obrovského bieleho "méďa". Bodaj by nie, keď si zo sebou trepú kolobežku a bicyklíky pre deti. Snažím sa poslať správu a foto skrine do roboty, ale nedarí sa mi prihlásiť do firemného četu. Dnes dáme Jarise pokoj a budeme len pri "našej" pláži. Na kameňoch rozložíme cigánsky tábor. Šnorchlujem s dcérkami. Vynikajúci nápad je sa trepať pešo po skalnatom brehu. Malé kamienky sú ako ihly. Odteraz nosím vo vode na rukách navlečené gumené prezuvky. Pri vynáraní si ich prehodím s plutvami. 

    Na obed balíme deky. Vyberieme sa do pekárne na promenáde. Aj do potravín Studenac. Chorvátsko so zavedením Eura zdraželo. Minimálne v dovolenkových destináciách. Len pivo stojí 2x viac ako u nás. Ale baby tvrdia, že dámske vložky sú o polovicu lacnejšie. Najeme sa v našom kontajneri. Nasleduje poobedňajšia dvojhodinová siesta. Ozaj spím, t.j. chrápem. Mladšia má opuchnutý priehlavok na členku. A je doštípaná. Večer žena zabije komára. Akonáhle ich vyzabíjame, máme celý pobyt pokoj. Kúpime i odpudzovač, ďalší vyzerá byť v kuchynke. Pred štvrtou ideme o5 k moru. Šnorchlujeme na juh a vytiahnem skelet morského ježka. Vidím veľkú oranžovú hviezdicu a kraba akurát vhodného do šalátu. Po 18h ideme do bungalovu. Ospršíme sa a vyrazíme na večeru do prvej reštiky na promenáde. Baby si dajú pizzu, žena čevapčiči s hranolkami a ja cestovinu s lososom. Nejaká voda, pivo, koly. 74Eur do kasičky podniku. A čašník s tenkým hláskom natŕča ruku na dýško. Vyhrabal som z vrecka 3Eur. Za to hnusné Ožujsko aj veľa. Nikde nemajú pražmu. Decká šli do kempu, my so ženou do Biogradu. Je to taká polhodina po promenáde. V meste ľudí jak na Makarskej. Omrkli sme prístav. Bude problém s parkovaním. A to ani nevieme ako zaplatiť. 1,5Eur/ hodina je nekresťanská cena a platí v celom Biograde. V samotnom centre automat berie len mince a max.2h. Ani drobné už nemáme. Dofrčí trajekt z Tkon (Pašman). Na korze vyhrávajú deti na husliach alebo dievčatká predávajú mušle. Blízko centra je i bazén s morskou vodou. Nuž, bary potrebujú prilákať ľudí. Už len naše pubertiačky prehovoriť na tú polhodinku šliapania do mesta. Zrazu máme životný problém. Až taký, že drahá skončila pri plote kempu vedľa obchodíku so suvenírmi. Robil som krovie, ale z toho rojčenia v hnedom mi bolo zle.  Rýchlejšie ako vifonka sme sa presunuli do Dalmaris. Pred desiatou žena rozrazila dvere bungalovu a sadla o5 na trón. Zážitok nemusí byť pozitívny, hlavne, že je silno intenzívny.

22.7.

    Ráno vybehnem za zvuku cikád najprv do Studenac potravín cca 150m od ubytovania. Hodím jedlo do bungalovu a bežím do Biogradu. Pri prístave je nemožné zaparkovať, prebehnem centrom a za hotelom objavím "záchytné" parkovisko. Rovnako 1,50Eur za hodinu. Cez promenádu a pláž Soline sa vrátim do kempu. Baby ešte nevstali, preto o5 odbehnem do potravín a kúpim džúsy. Húni odvedľa sa balia. Stretnem tiež Leu, dcéru, ktorá tu na rodičovskej záhrade podniká prenájmom obytných kontajnerov. Že sa jej darí svedčí Audina so Záhrebskou značkou na mini parkovisku. Baby sa po ôsmej vykotrbácaju z postelí. Dnes nepôjdeme nikam, nech sa drahá zotaví. Obsadíme teda pred raňajkami miesto na pláži. Telefonicky objednám výlet loďou na Kornati a Telaščicu. Na letáčiku je nejaké číslo na Peťu. To si však len ktosi poznačil kámošku. Volám teda na riadne vytlačené číslo. Správou mi pošlú polohu lode a ja obratom svoje meno. Tak mám akože rezerváciu. Na raňajky baby dojedajú pizzu, my so ženou čerstvé rožky so šunkou. Okolo desiatej ideme k moru. Ja však idem šnorchlovat k pláži Kumenat v zálive Trstike. Prístup do vody je celkom fajn. Nájdem dve malé mušle a pancier z kraba. Cestou s5 sa mi krehká škrupina poláme. Zavadím o opaľujúcu sa blonďavú susedu. Od včera prišli do 3. nejakí Slovinci z Mariboru. Dievčina s piercingom v nose sa premiestni o 20m ďalej. Na plošine nad nami sa rozložia Česi. Chlap pripomína hrocha Moto moto z Madagaskaru.

    Poobede ideme do bungalovu. Na obed si baby zalejú vifonky. My so ženou dojemne dojeme rožky so šunkou. Chcelo by to maslo. Poobedňajšiu šiestu netrávim spánkom, ale kontemplovaním, čo s načatým dňom. Rozhodnem sa požičať si bicykel. Viac o výlete k Vranskému jazeru je v Cyklohaluziciach XIII. I v Pakoštane počujem slovenčinu. Zbytočne lámem angličtinu. Chorváti rozumejú. Kým som bol preč, baby sa stihli už aj okúpať v mori. Po sprche ideme na večeru do podniku Gajeta. Baby hamburger, žena bojuje s vyprážanými šprotmi, ja čevapčiči. 62Eur. Mäsové hovienka mali včera v Restaurant park Soline lepšie. Pešo sa prejdeme do Biogradu. V zmrzlinárni Miami si dáme vynikajúcu zmrzlinu. Hoci na stolíku je značka zákaz zmrzlinovať s kornútkom, nikto nás nevyháňa. Prebehnem sa sám centrom a hľadám bankomat. Pritom je hneď pri zmrzline. Erste bank. Za výber si strhnú 5Eur. Mladšej už trocha odpuchol členok. Dnes nás pre zmenu poháňa akútna potreba staršej. Pekárnička pri pláži Soline stále otvorená. Máme raňajky.  Pred desiatou sa mladá môže konečne spláchnuť. Vedľa máme rakúsku rodinku.

23.7. Ako uvariť mušľu 

   V noci neškriekajú cikády, ale spev nejakého hudobníka z baru Poco Loco alebo Aqua clubu odkiaľsi na promenáde. Ráno nechám baby pospať, čo nebolo najmúdrejšie. V strese sme sa balili na loď a zabudli šnorchle aj topánky do vody. Autom som síce šiel na "záchytné " parkovisko, čo nám skrátilo cestu o 1,5km (a predražilo o 15Eur), ale o5 som sa vrátil do kempu. Utekajúc dolu k prístavu som už len videl loď Kanela odliepajúcu sa od brehu. Od zlosti som šmaril topánky a plutvy o zem. No a čo, aj ja som len človek. Baby sa vraj snažili presvedčiť babenku za pultíkom, ale mal som zamknutý telefón a nemohli ukázať správu. Šak zajtra je tiež deň. Baba skontrolovala mobil a povedala, že nám presunie rezerváciu na zajtra. Uvidíme. Čo s načatým dňom? Plán B. Rozhodnem sa ísť na ostrov Pašman. 

    Pašman je dvanásty najväčší ostrov v Jadrane. V pomere k veľkosti je najzelenší. Preháňali sa po ňom už neandertálci. Zaujímavý je však tým, že práve pašmanskí mnísi priniesli do českých zemí staroslovienčinu a hlaholiku. V súčasnosti je známy vďaka súťažným behaním po skalách, tzv. škraping. Vďaka meniacim sa prúdom každých 6h má najčistejšiu vodu na Jadrane. Ako som sa však presvedčil na vlastné oči, o pašmanskom morskom dne sa to nedá povedať.

   O 9.30 odchádza loď. Preto sa presunieme do osobného prístavu. V nákladnom prístave rybárske lode vykladajú v kontajneroch naskladané ryby. Kúpime si spiatočné lístky 3.50Eur osoba a po vyprázdnení útrob trajektu sa nalodíme do Kijeva. Po štvrťhodinke, oboplávaním ostrova sv.Katarina, pristávame v Tkone. Už z paluby vyzerám pláž. Volíme pravú stranu, severnú. 

    K pláži sa nejde jednoducho, lebo prístupy sú väčšinou zo súkromných víl. Po 500m nájdeme uličku k moru. Usadíme sa v tieni kríka. Je odliv, takže zatiaľ na súši. Z východnej strany ostrova sú pieskové pláže s dlhým vstupom aj 100m. Nemáme veľmi kde sedieť, preto vybehnem cez záhradu do obchodu Tommy a kúpim podložku. A ďalšiu vodu. Na našom mieste je síce bordel ale aspoň dočasný tieň. Šnorchlujeme s babami a nájdeme pekné mušle. A ja vylovím zdochlinu veľkého kraba. Prinesiem ju ukázať. Na dne vidím hviezdicu bez jedného ramena. Tiež už asi na pravde božej. Je poludnie. Zjeme skromné zásoby a vrátim sa do obchodu po hrozno. Dobíjam sa do samoobslužnej pokladnice, ale potrebujem zákaznícku kartu. Tommy obchody patria pod sieť COOP ako u nás Jednota. Baby sa začali čosi vadiť a sácať, preto odvádzam staršiu. Ideme sa potápať trocha ďalej od nášho cigánskeho tábora. Nájdeme o5 pár mušieľ. Vysuším sa ako tak a vyberiem do centra, no hlavne na rozhľadňu na vrchu Straža 170m.n.m. V Tkon kúpim pohľadnice, niečo na zakusnutie, dôležitá je voda. Stúpam najprv ku kostolíku Sedembolestnej Panny Márie, potom okolo sliepok už k samotnému vrchu. Cesta je vydláždená veľkými kameňmi a ide sa zle. Dnes už viem prečo. Kvôli škrapingu. Až po napojení sa na cyklochodník je šotolinový podklad. Tristná cesta stála za výstup. Otvoria sa mi široké výhľady. 

   Na západe Kornati a ostrov Žut. Východne - skalnaté bralá pohoria Paklenica. Vedľa nich, juhovýchode, Vranské jazero. Na juhu ostrov Murter. Podomnou krásne zálivy Pašmanu plné lodičiek. Nie som na veži sám. Je tam rodinka s malým. Veža asi slúži aj na pozorovanie požiarov. Neviem sa vynadívať na tú krásnu akvamarínovú farbu mora a zelený koberec pod nohami. Aj západ slnka na kopci musí byť úchvatný. Teraz sú tri hodiny poobede a ja bežím škrapingom dolu k babám. Ak by chceli ísť na trajekt pred pol piatou. No im sa nechce. Mladšia sa mrochtila a vylovila krásne mušle. Preto idem s nimi znova do mora. Staršia nájde zaujímavú hnedú hviezdicu Astropecten platyacanthus. A živú. Neborka kmitá s malými ostňami na spodnej strane ako cyklista na ľahučkom prevode. Ukáže ju zvedavcom na pláži. Sú to Slováci. Vraj keď fúka bóra od severu, objavia sa na dne veľké mušle. Mladšia vylovila zasa krásnu mušľu aj s obyvateľom. V bungalove sme ju obarili vriacou vodou. Otvorila sa a vyliezla. Je z toho aj video. Pláže Tkon sú najmä pre deti, ale šnorchlovanci si prídu na svoje. Po potápaní sme sa zbalili a šli pozrieť centrum Tkon.

    Brána do Kornati, ako miestni volajú najväčšie mestečko ostrova, Tkon. Tkon je skomolené slovo pre mušle nazývané Kun, ktorých som pri potápaní videl hojne na dne Pašmanského kanála. Pripadá mi, že aj na dne Biskupického pri Váhu. Benediktíni z ikonického kláštora nad mestom na vrchu Čakovec sa o5 v 15 st. činili v Prahe a založili v matičke stovežatej kláštor. Neskôr Karol IV na jeho základoch postavil známu Karlovu univerzitu. Kláštor v Tkon je posledný benediktínsky kláštor v Chorvátsku a unikátne múzeum hlaholiky. Miestni hovoria tzv. čakovskou ikavicou.

   Kúpili si minitky, ale veľmi nechutili. Čakali sme na loď o šiestej. Pomerne dosť áut sa do útrob trajektu zmestí. Vyjdem na hornú palubu ku kapitánskemu mostíku a kochám sa výhľadom na pobrežie. V Biograde nás na promenáde zarazili ceny v reštikach. Aj o 10Eur viac ako mimo centra. Kašleme na večeru s výhľadom na západ slnka. Na parkovisku ma takmer zrazí týpka na veľkom SUV. Ani ma nevidela. Východ z parkoviska nenašla, pokiaľ jej ho dievčina na kase neukázala. Inu blondýna. Vyberieme sa autom do Katuše, kde sme boli v nedeľu a chutilo nám. Na veckách obchodného centra Bure sa predtým učlovečíme. Dám si pražmu, deti špagety bolognese a carbonara, drahá rizoto s krevetami. A tentoraz som upozornil, že nechcem mangold. Platili sme takmer 63Eur + 5 tringelt. Nakúpime v Konzum, ale pečivo "veškeré žádné" na pulte. Takže ráno. S parkovaním je v kempe trochu problém. Vytáčam sa sa ja i Jarisa. Babe z domu oholím rozkvitnuté oleandre. Žena ako dávala pozor na deti si opálila rameno v tvare dlane. Všetci sme viac priškvarení, keďže sme boli celý deň vonku. Pri šnorchlovaní ma bolí trapézový sval. Komáre na mňa až tak nejdú, ale pri zaspávaní mi jeden bzučal pri uchu. V bungalove č.1 sú mladí Ukrajinci.

24.7. Kanela

     Ráno som bol pred siedmou hore. Potom som vybehol do obchodu po maxi rožky. Jeden stojí viac ako 1Eur. Niekedy mi ich podá predavačka, ale beriem si ich aj sám, keď jej niet. Rovnako šunku alebo syr. Baby teda budím o pol ôsmej. Klímu budeme musieť nejako regulovať, bo je ráno zima. Žena je navyše v prievane. Je vysoká vlhkosť a plavky sú ráno mokré. Zabalené máme všetko a o štvrť na deväť opúšťame kemp, či záhradu.  Baba pri pultíku pred loďou nás pozná a bez slova vpustí na Kanelu. Pre istotu mám v ruke letáčik, kde sa chceme nalodiť. Vedľa je totiž zaparkovaná ďalšia, menšia loď. Platíme 240Eur u kapitána. Mladý týpek v hnedom tričku s vyobrazením lode, ktorá veru nie je odo mňa o veľa mladšia. Celá posádka má lodné tričko. Sedíme celá rodinka vpredu na jednej lavičke. Hneď oproti baru, takže miesto viac než strategicky výhodné. Blíži sa deviata hodina a kapitán ešte ani nenahodil motor. Aká irónia. Neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Od brehu sa odpichneme tri minúty po deviatej. Prečo? Čakali sme jednak na veľkú poľskú skupinu, ktorá prišla 5 min. pred odchodom a druhak po deviatej naskakovali známi barmanky a sprievodkyne v rifľových šortkách. Po chvíli stojíme na ostrove Pašman a naberáme ďalších cestujúcich. Uvítací štamperlík Rakie, deti napolitánku. Žena ho do seba nedá ani nasilu. Nápoje ako voda, sladká oranžáda, či víno sú zdarma. Pivo sa platí 3Eur a káva tiež - 2Eur. 

    Potom oboplávame ostrov Pašman z juhu a mierime na severozápad do parku Telaščica. Sprievodkyňa na mape nám v angličtine vysvetlí plán plavby. Na ostrove Katina vysadíme kuchára s proviantom, ktorý nám ugriluje ryby a bravčové mäso. Nateraz dostaneme žemle so šunkou a syrom. Berieme iba dve, aj to si ich podelíme cestou zo zálivu Mir. To je naša druhá zastávka. Tentoraz môžeme prebádať ostrov Dugi otok. 

    Na západnej strane útesy týčiace sa do polovice Eifelovky, uprostred malebné pláže s kryštálovo priezračnou vodou. Majstrovské dielo prírody Dugi otok je siedmy najväčší ostrov Jadranu a doplávať k nemu trvá z ostrovov Severnej Dalmácie najdlhšie. V juhozápadnej časti je slané jazero Mir, ktoré je s morom spojené podzemnými kanálmi. Nakoľko je uzavreté, je teplejšie ako Jadran. Ako to už v Dalmácii chodí, v lete sa usporadúvajú rôzne festivaly a súťaže. Ani Dlugi otok nezostáva a je známy najmä pretekmi somárov. Súťažia nie len v rýchlosti, ale aj v lenivosti...

    Z 2h sa neskorým príchodom ukrojí 15min. Nič to. Najprv ideme k slanému jazeru Mir. Je to "voser" ako by povedali naši bratia Česi. Ľudí jak vo Vadaši, voda kalná a teplá. Hneď sa zvrtneme a prejdeme s5 tých 300-400m k moru za loď. Ja sa hneď neponorím do Jadranu ako baby, ale vyjdem hore nad útesy. Je tam pár vyhliadok na šíre more, či strmé bralá. Prejdem chodník rýchlo a konečne sa ponorím do tyrkysového mora. Je to veľmi impozantné miesto. Ryby sú väčšie a viac rozmanité. Mušle síce nenájdeme, ale napr. malé priesvitné krevety obyčajné. Palaemon serratus. A mini kraba. Tiež veľa žltých koralov, ale vraj sú to podľa našej múdrej gymnazistky hubky. Má pravdu Aplysina aerophoba, slovensky huba komínová, je najobyčajnejší hermafrodit Jadranu. Baby mi nezabalili plavky, preto som v športových kraťasoch. Okrem bicykla a behu v nich teda i plávam. Pred druhou sa poberáme k prístavu. Sprievodkyňa síce drží v ruke počítadlo, no zabudneme naložiť jednu dámu a o5 prirážame k mólu. 

Jazero Mir je pod neustálym náporom návštevníkov z výletných lodí.

    Oboplávame ostrov Dugi otok z juhu a vraciame sa popri ostrove Aba vela ku Katine. Aj to je vela, no aby sa nepovedalo, že sme neboli na Kornati. Pritom súostrovie lízneme len severným okrajom. Ani tie kolmé steny na Dugi otok sme neoboplávali. Tiež trocha oser, ale Kornati sú len žltohnedá pustina a pekné asi len z lietadla. Takže pred druhou kotvíme na ostrove Katina. Ono vlastne aj tento neobývaný ostrov sa dá s prižmúrením oka považovať za Kornati. Usadíme sa k dvom chorvátskym týpkom. K obedu na stole pristane tanier s grilovanou makrelou a plátkom bravčového s čerstvou kapustou. K tomu krajce chleba. Prplem sa v útrobách dvoch makriel. Jednu mi dala za výmenu s bravčovým staršia dcéra. Potom si nájdeme miesto v tieni olivovníka nad loďou, kde sa zložíme. Po betónových schodoch sa ponoríme do vody. Húfy veľkých rýb čakajú na pravidelnú dávku potravy od dvojnohých suchozemcov. Rovnako aj škriekajúce čajky nad hlavou. More je priezračné ako zrkadlo. Nájdem dve mušle vyzerá, že bez stálych obyvateľov. Aspoň zatiaľ ma nič neštípe do stehna. V mori je tiež plno odpadu. Ani sa nečudujem. Baby sa pridajú k skackajúcim návštevníkom z lode. 200 kiloví Amíci sa prekonávajú. O pol štvrtej odväzuje bocman s kuchárom laná a vraciame sa rovnakou plavebnou cestou do Biogradu. Našu lavičku už od Mir zabrala mladá Poľka. Sympatické, útle blonďavé dievčatko, ale bez škrupulí (ešte raz ju stretneme o pár dní s mamou v Biograde). 

    Drahej kúpim kávu. Jeden chlapík omylom vystúpil na Pašmane a o5 naskakoval. Máme všetci neprijaté hovory od švagra. Šípime čosi neblahé. Snáď nič vážne v rodine. Na brehu sa s ním drahá spojí. Stalo sa, že objednal ubytko v Zatore o týždeň skôr ako máme prísť. Až keď mu volali, že kde je zistil čo objednal. Ešte aj čas sa domáci pýtal, či máme rovnaký. Horšie, že na jednu noc z piatka na sobotu sú plní. Cez to všetko nám vrátia peniaze a pomôžu nájsť na jednu noc, kde zložiť hlavu. Treba mať aj plán B a nájsť si ubytko sami. Po jalových správach si sadneme do slastičárne Miami na zmrzlinové poháre. Vyberieme ananásový, kokosový a pistáciový. Pomerne rýchlo ich prinesú. Ananásový má v pohári aj mango a vanilku, kúsky ananásu. Kokosový čokoládovú s ferero. Pistáciový je kombinovaný s lieskovým orechom. Zabila to však umelá šľahačka. Šlagora. Preto rýchlo zjeme pistáciový a šľahneme šlagoru doň. Platil som v hotovosti 29Eur, s dýškom 30. Parkovné znova 15Eur. Zavezieme sa do kempu. Ešte sa raz zmočíme v mori. Naše miesto zabral ležadlom český Moto moto. Večer si s drahou otvoríme Graševinu. Už keď som si ju nemohol dať na lodi. U nás doma prší. Babka morčatá cez deň odkrýva, nech majú spoločnosť. A prekrmuje ich 4 lyžicami zmesi.

25.7. Pakoštane 

    Ráno si zabehnem asi 7,5km východne Biogradu. Objavím zalezenú pekárničku Adriatica s chutným domácim chlebíkom. Sieť pekární Adriatica je asi najlepšia na Jadrane. Má omnoho väčší výber ako ostatné pekárničky. No platí sa na ruku. Baby si pospia takmer do deviatej. Rakúšania vedľa odchádzajú. Ktovie, či už domov alebo pokračujú ďalej. Sú zbalení na ľahko. Do bungalovu nabehne celá čata čistiť vnútro a zametať terasu. Nám domáca donesie čisté uteráky a my jej do tašky vložíme špinavé. Po desiatej ideme pár kilometrov do dedinky Pakoštane. Najprv zastavím pred rampou Pine kempu. Týpek pýta rezerváciu, čo samozrejme nemám. Musím vycúvať na cestu. Parkovisko je 300m poniže na sever. Pláž Pine je ohradená až k moru a vyberá sa vstupné 3,99Eur. Za parkovanie sa vyberá 5,50Eur/deň. Autá parkujú všade možne na ulici Brune Bušiča. Ja nájdem miesto pod píniou. Pešo prejdeme za pláž Duboka a tábor cigánsky rozložíme pod píniou. V okruhu 10m sme sami. Ako však postupuje slnko po oblohe, pod stromy sa presúvajú ľudia. Berieme dobré miesto na hamaku, hoci žiadnu nemáme. Húpacie siete sú v poslednom čase in. 

    Kúsok od nás začína nudapláž. Prístup k moru máme  cez  kamene. Dno  je  však  razom  pieskové a plytké. Pre deti ideál. Pri pláži je i sprcha, ale na mince. Šnorchlujem len zo staršou na sever. Mušle iba zarastené.  Vyjdeme za zálivom Duboka.  Adamitom  sa  oblúkom vyhneme, ale niet na čo pozerať.  Na pláži sa váľajú rozkysnuté  staré Nemky a vysušení dedkovia.  Na poludnie si všetci zdriemneme.  Idem pohľadať čosi pod zub. Vybral som sa až do Pakoštane. 

   Mestečko sladké i slané, medzi morom i jazerom. Pakoštane. Nie sú v ňom hotely, atmosféra je o to komornejšia. I keď ľudí sú plné pláže. No ako keby bolo prekliate. Niekoľkokrát vyplienené Turkami, dokonca roky opustené. V meste sa narodil vojnový zločinec generál Gotovina. Ani my, Slováci, sme v mestečku nenechali dobrú stopu. V júli 2025 sa v jednom letnom domčeku odohrala brutálna vražda. 

    Pláž a kemp musím obísť. Úplne zbytočne som sa motal, wrapy som v troch pekárničkach nenašiel. Napokon behom sa vrátim k pláži a kúpim za 7Eur kuracie wrapy. Po akom takom nasýtení idem šnorchlovať na opačný smer k Pakoštane. Nič. Idem aj tretí raz od kraja nudapláže a už sa vrátim s nejakým úlovkom. Väčšina mušlí je obývaná a skončia s pustovníkmi v mori. Pred piatou mladšia, ktorá sa nudí celý deň, zavelí na odchod. Drahá by k Vranskému jazeru, no baby nechcú. 

   Cez to všetko sa po osprchovaní do Pakoštane vrátime. Tentoraz do centra na večeru. Auto odstavím pred miestnym úradom za 1,40/h. Beriem za 3Eur takmer do pol desiatej. Hneď asi druhá koliba Pakoštanac nás upúta. I čašník hovorí slušne slovensky. Hoci nevyzerá na Slováka. Chvíľu váhame, ale dievčatá presvedčíme. Pakoštane si preplnenými a špinavými plážami opravilo reputáciu výbornou kuchyňou. So ženou sme si pochutnali na rybom tanieri. Kalamáre som lepšie tuším ani nejedol. Namiesto mušlí sme poprosili prihodiť dačo iné. Mali sme viac kreviet. Ochutnala ich aj mladšia. Mali sme na tanieri Pražmu, morského vlka, tuniaka a chobotničky. K tomu grilovanú zeleninu. Mladšia kuracie prsia grilované s hranolkami, staršia šalát. Ešte sme jej do objednali hranolčeky. Čašník si nebol istý, či pôjde terminál, preto som vybral 100Eur z OTP banky. Zaúčtovala si vyše 5Eur. V reštike sme nechali 114 éčiek +10 tringelt. Ale stálo jedlo za tie peniaze. Konoba plná, vonku čakali ďalší, preto sme sa nezdržiavali a vypadli. Po promenáde na mólo, kde sa konal chalenge vo vodnom póle. Taká hádzaná, kde sa nebehá, ale kope. Zákerné sú topenia protivníka. Znenazdajky počas hry vypadlo svetlo. Striedačka tímov boli paddleboardy. Po prvej časti sme odišli. Baby lížu zmrzlinu, ja som neodolal ručne robeným frituliam. Veru snáď aj lepšie ako v Brodarici. Inú staré babky to vedia zamiesiť. Materine užance. V Plodine ešte nakupujeme blbosti. Z hlavnej cesty idem ku kempu skratkou. Na ceste lampy, ale asfaltová nie je. A vice versa. Ťažko sa mi parkuje po tme na miniparkovisku.

 26.7.

    Pekné počasie viac menej odišlo a po zbytok pobytu bude nestabilné. Ráno popŕchalo, ale pár kvapiek mi nezabránilo bežať 8km. Kúpil som rovnaký chlieb ako včera. Žene má dnes žalúdok na vode. Nič poriadne do seba nedostala, a čo zjedla, vyvrátila. Myslí si, že je dehydrovaná ešte zo včera. Po raňajkách som si teda o5 požičal v kempe Soline bicykel Fuji 27. Na recepcii len zhrabnú prachy, ale kľúč od zámku má ktosi, kdesi. Musím sa dopytovať na prenajímateľa. Vyrazil som na sever. V prvej dedine Sv. Filip i Jakov som márne hľadal novinový stánok. V turistickej kancelárií totiž pohľadnice nepredávajú. Tak som plynule prešiel do dedinky Turnje. Pohľadnicu som kúpil v prvom obchode so suvenírmi. Zvláštne, že o pár domov ďalej je tá istá pohľadnica o 50c drahšia. Vybral som sa na rozhľadňu, resp. požiarnu vežu. Hoci je na mape cyklochodník, v skutočnosti je to úzka poľná cestička. Brodím sa kameňmi a trávou i pichliačmi. Pritom od dediny ide široká poľná cesta. Ani stúpať by som príkro nemusel. A tým tlačiť bicykel. Pod vežou je zopár ľudkov. Na veži bdelý strážnik. V domnienke, že uvidím srdce Jadranu, ostrov Galešnjak sa po kovovom rebríku vyteperím hore. Posledná priečka chýba asi schválne. Dôchodca sedí vonku pred búdkou a čaká na oheň. Strieda sa cez deň po 8h. Vravím mu, že pri pohľade na sivú oblohu to nevidím dnes na oheň. "Never na duchov", povie niečo v tomto zmysle. Vyvlečie sa pod vežu na starom Golfe bez značky. Veľmi zhovorčivý nie je a ako zleziem dolu, ostentatívne pribuchne poklop nad rebríkom. 

    Po ceste sa zveziem dolu,  no zasa  sa  dám zlákať skratkou  a  bicykel nesiem  na  ramene  cez  hustý porast. V topánke ma pichajú drobné suché ostne. Konečne som v dedine a asfalt už neopustím. Idem do dedinky Sv. Petar.  V Studenac pohľadnice nemajú  iba miestneho alkoholika, ktorý čosi vykrikuje.  Ani v jedinom obchode  so  suvenírmi  v  dedine. Obraciam sa s5.  Kvitujem cyklochodník  medzi  dedinami popri  Jadranskej  automagistrále.  Odpočívadlo  s  výhľadom   na  srdce  Jadranu,  no  od  cesty  vyzerá  ako ktorýkoľvek  iný  ostrov.  Ľudia sú na plážach.  Zima nie je, len dusno.  Zvedavý idem do prístavu v Biograd.  Výletné lodičky veru neodplávali.  Na  promenáde  však  parkujú  veteráni.  Najmä Fiat a Alfa Romeo. Popŕcha a tiež 3h výpožičný čas uplynul, preto vraciam bicykel. Našliapal som 32km.

   Aby som triatlon zavŕšil, hodím sa do plaviek a šnorchlujem. Na obed dojem čipsy a suchý chlieb zo včera.  Domáci si grilujú.  I  nám by mohli čosi hodiť.  Váľam sa na ležadle vonku a čítam si.  Večer sa vyjasní na chvíľu, čo využijem  na  šnorchlovanie pri zálive Trstike  a  Studenac. Vylovím pekný skelet ježka.  Aj polovicu mušle z ostňami.  Pri zálive sú tajné zákutia, obsadené hlavne domácimi. Na večeru idem iba s deťmi,  keďže žene je stále zle.  Skončíme v reštike  Soline v rovnomennom zálive.  Baby si dajú hamburger s hranolčekmi, ja pizzu Soline.  Šunka, šampióny, slanina.  Jedlo zabili smotanou. Celú som  ju  nejedol a vzal si  pár kúskov domov.  Aspoň že ceny neboli prehnané.  Čašník nerozumel slovu večera,  ale jedlo áno.  Od západu sa blíži búrka.  Objavujú  sa i blesky.  Preto  dievčatá  poháňam.  Ešte kúpime mame  v  obchode  Pepsi.  Blesky  nad  Pašmanom sú úchvatné,  beriem  foťák  a  zo  skaly  nad morom si urobím statív. No zaraz sa osvetľuje  iba nočná obloha,  samotné blesky nie je vidieť. Keď mi zmizne v daždi ostrov,  utekám do bungalovu. Ešte stihneme schovať veci,  aj na mušle nezabudnúť,  keď začne božie dopustenie.

V strede snímku ostrov Galešnjak z rozhľadne.

 27.7. Ugljan a Zadar

    Najlepšie nakoniec. V noci pršalo a vietor navial všade ihličie. Zametal som verandu, čistil auto. Dnes som veľmi nebehal. Iba pri mori 4km, ale chodník bol blatistý. Zo západu sa blížil dážď, no obišiel nás smerom na juh. O ôsmej som budil baby. Žena sa cítila dobre, takže sme mohli vyraziť na túlačky. Kemp sme opustili po štvrť na desať zmierení, že trajekt o pol asi aj tak nestihneme. Prišli sme 4min. pred pol desiatou a obsluha nás posunula k lodi. Žena kúpila behom pol minúty lístky a nalodili sme sa na Tkon. Z Pašmanu sme pokračovali nejakých 30km na Ugljan. Slabý dážď nás stretne nad Nevidane. Hneď v prvej dedinke ostrova Ugljan, v Kuklijici zabočím k cintorínu. Za márnicou je malá plocha na parkovanie. S božou pomocou teda parkujeme. 600m na západ cez kopec je pláž Sabuša. Prídeme do raja. Takmer prázdna veľká pláž s azúrovo modrým morom. Na betónovej pláži sú vecká, prezliekareň. Cez to všetko málo ľudí. Pritom Ugljan patrí medzi tie hustejšie osídlené ostrovy. Stretol som i Slovákov. 

    Gýčové farby ostrova, neba a 50 odtieňov modrej. Pláže obklopené píniami a plytká voda. Ugljan je jeden z najkrajších chorvátskych ostrov. Dostal ma aj pokojnými plážami pred tými rušnými a špinavými pevninskými. Meno ostrova označuje jeho hlavný produkt-olivový olej. Ten sa spracúval na ostrove už v čase rímskej ríše za cisára Klaudia. Odhadom je na ostrove v súčasnosti 700 tisíc olivovníkov. Prvá chorvátska jaskyňa bola objavená pred 900 rokmi práve na strove Ugljan. Aj tento ostrov má svoje špecifikum a tú sú... lavičky. Každým rokom (od r.2014) pribudne v jednej ostrovnej dedinke jedinečná mozaiková lavička.

    Nie je tu bufet, možno preto málo ľudí. Nejdeme na betónovú pláž so slnečníkmi, ale troška ďalej pod pínie. I tam sú schodíky do vody. V okruhu 20-30m nemáme nikoho. Rozložíme cigánsky tábor a môžeme ísť šnorchlovať. Ponáram sa s mladšou. Na dne sú len špirálovité mušle plné obyvateľov. Vylovím okrúhly koral, no ako na brehu schne, rozpadne sa. Mladšia objaví zaujímavú hviezdicu. Veľmi živo sa hýbe, takže si najprv myslíme, že je to chobotnica. Vylovíme ju a opatrne nesieme na breh. Lapili sme hadovicu. Ophiocoma echinata. Pri nás zakotví malá jachta. Lodičiek sa v zálive vystrieda zopár. Vyfotíme nebohú hviezdicu a hodíme do mora. 

Ostrov Ošljak vraj pripomína Napoleonov klobúk.

    Melón skysol a skončí ako potrava pre rybičky. Tých je v zálive pomenej. Je čas obeda, preto sa vyberiem cez kopec do dedinky. No pekáreň už vypredala všetko okrem chleba. Motám sa po prístave, ale nenachádzam inú pekáreň. Skončím napokon v Konzume a kúpim burek s mäsom, croissanty s čokoládou a na trhu hrozno. V kiosku pohľadnicu. Hitom je pohľadnica skombinovaná s leporelom. Kúpim si ich, no do albumu mi nevojdú. Po obede si zdriemneme pri žblnkajúcom mori a už aj na tie nadržané cikády som si zvykol. 

    Idem  sa  po  sieste  šnorchlovať  k  zálivu Kunčabok.  Z dna vytiahnem  veľkú  červenú  hviezdu. Ponáhľam sa cez súš k babám, nech  morského živočícha  zbytočne  netýram. Neskôr  sa  okúpeme ešte raz, pričom sa nebezpečne zblížim s plavcom. Okolo štvrť  na päť balíme tábor  a  ideme  k  autu. Hneď nejaká babenka zaberá naše miesto. V mestečku Preko sa naloďujeme na veľký trajekt Ugljan. Jarisa sa v  takom  asi  ešte  ani  neviezla.  Kapitán  trúbi  na  lodičku,  ktorá  nám  kríži  trasu.  V Zadare hľadám parkovisko. Pred vylodením som si pozrel nejaké miesta. I tak za nemocnicou neodbočím a skončím na dajakom  neplatenom pľaci.  Samozrejme bez šance zaparkovať.  Auto nechám v nákupnom centre Spar vedľa  polikliniky,  kde to je za 1,50E/h.  Prvá hodina zdarma.  I parkovisko, kde som chcel pôvodne ísť je plné. 

    Názov Zadar vznikol skomoleninou slova Jader, čo bola v staroveku osada na brehu mora. Odtiaľ i názov Jadran. Aby meno znelo viac romanticky, obyvatelia tvrdia, že názov znamená "Dar z mora".  Zadar aj s celou Dalmáciou  za  hanebných  100 000  dukátov predal začiatkom 15st.  kráľ  Ladislav Najjasnejšej Benátskej republike. Na takmer 400 rokov, kým Benátčanov nevyhnal Napoleon.  Potom patrili CaK, pokiaľ nevzniklo kráľovstvo Juhoslávie v r.1918. Chorváti  si  prvý  román v rodnom jazyku prečítali  z  pera  Zadarského  rodáka  P. Zorinča  v  16 st.  a  rovnako  v  Zadare vyšli  v  19st.  prvé chorvátske noviny (i keď len regionálne, ale aspoň sa dali čítať). V súčasnosti je pýchou mesta basketbal. Fanúšikovia od klubu Tornado tvrdia, že boh stvoril človeka, ale Zadar stvoril basketbal. Minimálne ten chorvátsky.  

    Do centra Zary, ako mesto volajú domáci, je to asi kilometer. Baby sú hladné a mrzuté. Ideme okolo ústia kanalizácie priamo do mora. Smrad oslovil najprv deti. Evidentne neslúži ako odľahčovací kanál pri daždi, ale aj ako obyčajná stoka. Sodoma Gomora, velebnosti. Preto navštívime kostol, kde sú uložené ostatky sv. Šimona, patróna Zadaru. Vidíš to? V samotnom historickom centre skončíme v reštike Kalelarga (meno podľa zadarskej ulice), kde majú Tako. Baby chceli placky vyskúšať. No skôr sa hodili tri malé placky s kuracím mäsom ako predjedlo. Ja som si dal cestoviny s kuracím mäsom a syrom, drahá lasagne. Ťažký priemer. Lasagne boli plné syra, mäsa skromne. Ani všetci štyria sme ich nezdolali. Baby sa teda príliš nezasýtili. A 80Eur.  Pokračovali sme uličkami starobylého mesta. Obchod s gumenými kačičkami. Kto si takúto blbosť za 14Eur kúpi? Jednoducho obchod je práčka peňazí. Vybehol som sólo na vežu sv. Stošija za 4Eur. Ešte som si cestou dolu aj hlavu drbol o nízky priechod. K tomu zazvonil o pol ôsmej zvon. Som nevedel, či mi v hlave nezvoní. Všade mrte ľudí. Morský organ náhodne húdol. Chlapec hra na saxíku od Elánu Neviem byť sám. Predavači blbosti. Ružové holuby a had. Foto so zvermi za poplatok. Čierni predávajú náramky, ženy účesy. Hľadáme originál zmrzlinu, no nič. Akurát drzé čajky. Vyberajú žrádlo priamo z kontajnerov. Vrátime sa k autu a po Jadranskej auto magistrále do Biogradu. Zastavíme sa v Plodine. Baby sa dosýtia Milka nápojom. Ja dorazím Graševinu. Teda až v bungalove. 

28.7. Po promenáde bos

    Od rána s prestávkami prší. Vtedy sú cikády ticho. Suché pauzy využijem na takmer 10km beh, a pred obedom som bol s drahou v Plodine nakúpiť sladkosti pre rodinu. Akurát sme prišli do bungalovu keď začalo o5 pršať. Nuž, slnka si treba užiť niže Splitu, ako vravím. I keď  aj v strednej Dalmácii dnes boli búrky. Obed zachránila masnica Katuša, vedľa známej reštiky. Kúpili sme grilované kurča za 10Eur teda kohúta, lebo malo gule. Všade smrad a špina. Nedotiahnutý asfalt na cestách. S babami sme sa rozlúčili s morom kúpaním vo veľkých vlnách. Fúkal SZ vietor, no utíšil sa. Po poobednej sieste som sa s drahou prešiel popri pobreží k čistiarni odpadových vôd. No, čistiarni. To je silné slovo. Jediné, čo sa oddeľuje od sračiek je piesok, teda mechanické čistenie. Biologické skončí v lepšom prípade v mori. V horšom je za plotom natiahnutá hadica do kríkov. 

   Slovinci naproti dnes prvýkrát opustili záhradu autom biely Ford. My sme šli do centra Biogradu pokúpiť suveníry. Len som si nezobral peňaženku a drahá bola po pár magnetkách a náramkoch švorc. Takže si vybrala v Erste bank padíka. Raiffeisen je až v centre Burek, ako mi zistila milá pani v turistickom centre. Zvýšilo nám aj na zmrzlinu. Blandona je trocha bokom od promenády, no výrobcu zmrzliny majú rovnakého. I predavačov. Chodil som bosý po promenáde. V centre v šľapkách. Robia mi totiž otlak na ľavej nohe Dozvedel som sa o Labubu, nástupcov Mončici. Za 80Eur. Malým sme kúpili nejaké fejky kľúčeniek za 6Eur. Sadli sme si do reštiky Balde oproti pláži Dražica. Objednali Piňakoládu a Sex on the beach. Baby bez alkoholu. Keďže boli hladné, dali si hamburger s hranolkami. Omylom sme objednali extra hranolky. Kombinácia kečupu s tatárskou. Žemle boli chutnejšie ako v Soline. Čašník nás upozornil na prichádzajúci dážď, preto sme sa premiestnili pod strechu. Vskutku sa do 5min. rozpršalo, hoci Pašman bol v dohľade. Večera nás stála 54Eur. Dážď nás sprevádzal až ku kontajneru.

29.7.

    Pršalo celú noc. Ešte aj ráno. Beh sa teda nekonal, no bez plnených tortíl som sa nemal vracať. Vzal som si dáždnik. Plátenky mi nesmú zmoknúť. Na Jadrane dostali zabrať a načim mi objednať nové. Tak som tie 4km do pekárne urobil takmer za hodinu. A minul drahej všetky peniaze, lebo v Adriatico sa nedá platiť kartou. Ostalo je v budilári 1Eur. Dal som jej potom zo svojich. Ako som pred ôsmou prišiel, baby vstali. V noci odišli aj Ukrajinci. Naraňajkovali sme sa vonku, zbalili a po deviatej rozlúčili s domácou. Dážď nás sprevádzal až po Karlovač. Menšej, či väčšej intenzity. Skaly Paklenice v hmle a navyše sa v stúpaní pridal i silný vietor. Odporúčaná rýchlosť bola 40km/h. Nikto tak nešiel. Za križovatkou Bosiljevo premávka zhustla. Šiel som znova na spotrebu max. 120km/h. Väčšina kamiónov ide na juh po A3 na Bulharsko a Turecko. Do Hungarie nechodí nikto. Pred Varaždinskými Toplicami tankujem na INA a kolečko preberá žena. Zjeme tortilly z pekárničky a okolo 14h opúšťame odmorište. Navigujem drahú cez Hungariu. Kruháče vyberá ako Fitipaldi. Najnudnejšia diaľnica M86 zo Szombately. Číta sa Sombatej. Tentoraz ideme na jej koniec a vyhneme sa Csornej. Vidíme blbnúť šoférov, ktorí sa spoliehajú na navigáciu. Niektorí majú aj dve a nevedia odbočiť. Ja som stará škola a trasu si dopredu pozriem. V Jánossmorja krátka pauza na natiahnutie svalov a vybratie vody z kufra. Po pol siedmej sme doma.

Dovolenku sme si plne užili, oddýchnutí, vymáčaní, najedení špecialít. Aj pubertiačky s nami ešte chcú chodiť, z čoho mám radosť. O dva dni nás čakal ešte jeden výlet do Poľska za horskými dráhami.