Cyklohaluzice X.

    Mnohí ani netušia, že Jeruzalem je fakt blízko. V jednu marcovú sobotu som vysadol na kolimahu a vybral sa znova smerom na Vrbové, no tentoraz na myjavské kopanice. Striedajú sa o5 kopčeky a údolia ako pri tachykardii na EKG zázname. Do Krajného sa rútim 60km/h. Na prvej odbočke stáčam korman doľava. Pred Matejovcom je "menší" stupáčik". V dedine ma šípka o5 smeruje doľava do osady. Prudko zídem dolu a zasa sa šplhám hore k tým pár domčekom. Ani žiadna tabuľa, kde som. Akurát plagát silvestrovskej zábavy. Jedna miestna tabuľa vývozu odpadu.

Na rozdiel od ťažko skúšaného izraelského mesta, osada je oázou ticha a pokoja.

   Nikto vlastne ani nevie, prečo sa osada volá Jeruzalem. Vraj okolité kopčeky pripomínajú izraelské. Legenda vraví, že prvý osídlenec, nejaký pánbíčkár, nazval miesto z Biblie.  V Jeruzaleme nežije nastálo ani 20 ľudí. Väčšinou sú v domoch víkendoví chalupári.

Vraciam sa kilometer do Matejovca a schádzam po poľnej ceste k priehrade. I keď je vychodená od traktora, ešte sa dá. 

Oficiálne sa v nádrži nedá kúpať.

    Nádrž napája Matejovský potok prameniaci vo Vlčej doline. Zopár tichých bláznov nahodilo udice. To by som nemohol byť ja, aby som aj tento rok zasa nenašiel cestu nevhodnú pre cesťák.

Priberám spolucestujúceho-blato. Musím zosadnúť, aby som sa nešmykol na prudkom kopci.

    Tlačím Trek po kamenistej ceste do ďalšej osady Luskovica. Hudrie na mňa moriak. Blíži sa Veľká noc a počítam, že skončí na pekáči ako ten pražský. Mladé ovečky za ohradou možno skončia rovnako. Zvierat žije v osade viac ako ľudí. Neodbáčam doprava, ale si cestu predlžujem cez Babulicov vrch. Dalo by sa ísť aj do Žadovice a Krajného, čo je kratší variant, ale nejak ma cesta zlákala hore do kopca. Rád by som omrkol rozprávkový dom vo Švancarovej doline, ale keď zbadám ďalší stupák, kašlem na to. Už mám dosť kopčekov (a to netuším, koľko ma ešte čaká) a tlačí aj čas. Niekedy nabudúce cestou na Myjavu. Višňovskú dolinu nestihnem, preto volím čo najkratšiu cestu cez Ošmek. To je ale najväčší stupák, nie Babulicov vrch, ako sa neskôr presvedčím. Predsa mi však haluzenie nedá a zvrtnem bicykel na križovatke za Babulicom doľava do lesíka nad Kostolným. Prekleniem potok Rudník a o5 stúpam, čo ma prekvapí. 

Dominantou Kostolného je čo iné ako kostol. Evanjelický z 19st.

    Ďalší menší kopček je k Vaďovciam. V Kostolnej zvoní kostol na obed. Do hodiny nebudem určite doma. Za Vaďovcami si počas jazdy ukusujem zo suchého rožka. To je môj obed. Na Báthoryčkinom okruhu pribúda cyklistov, väčšinou páry. 

                                         

Naivne som dúfal, že do Vaďoviec sa len spustím dolu.

                                       

    Stúpanie pod Drieňovicu už veľmi nedávam a bicykel tlačím. Pár hryzov do sójovej tyčinky. Okrem boľavých nôh už i energia dochádza. Prekvapí ma množstvo áut hore v sedle. Netuším, čo tam všetci robia. Na hríby je skoro. Nie je tu turistická trasa, ani prameň, nič. Žeby po drevo? Po rozbitej asfaltke sa opatrne spúšťam dolu. Rozbehnem sa až od Korytnianskych kopaníc, kde je nový asfaltový koberec. Paráda. Posledných 10km po obligátnej ceste cez Ostrov a po takmer štyroch hodinách odopínam zablatené topánky z pedálov. Našliapal som necelých 62km a nastúpal 680m. Je to dosť a kolená bolia.

    Ďalší pekný výlet som viac menej spontánne točil do Bošáckej doliny. Sprvu som chcel ísť len do Dolného Srnia, ale pre mňa obrazy to prefláknuté, a keď som videl tabuľu Nová Bošáca=7km korman som zvrtol v Bošáci doprava a nie doľava. V Zemianskom Podhradí som sa pokúšal odfotiť kaštieľ spoza múra. 

Kaštieľ bol pri zrode lásky Ľ.Štúra a A.Ostrolúckej. Ľudovíta viac ako bohatá knižnica zaujímala Adela.

    Vlastne netuším prečo sa obec volá Podhradie. Bol na okolí niekedy snáď hrad? Odpoveď je oveľa prozaickejšia. V 17.st bola obec panstvom Podhradských. Šliapem do Novej B. peknou dolinou. Brehy Bošáčky sú plné naplavených odpadkov. Miestni orezávali kríky a spevňovali ich kameňmi. Od Bošáce cesta stále mierne stúpa. Ani protivietor mi zrovna šliapanie neuľahčuje. No silu v nohách mám, len sem tam lapám po dychu. V Lovichovci je odbočka na chatu rovnakého mena. Pri križovatke je zopár odstavených áut, takže asi je chata v kurze.

Javorinu a Lopeník delí malebná Bošácka dolina.

    Miernymi prevýšeniami pokračujem do Novej.  V dedine ma čakajú dva "menšie" stupáčiky. 

Míňam odbočku na Grúň odkiaľ sa dá ísť na vrch Lopeník. Aj túto trasu už mám v hľadáčiku. Ale až niekedy v lete. Mrknem do navigácie. Určil som si 16h ako bod, kedy sa budem musieť otočiť bez ohľadu na to, kde budem. Štvrtá hodina sa blížila a ja som nebol ešte ani na hraniciach. Konečne za bošáckou osadou Šiance prekračujem slovensko-českú hranicu. Je jasné, že do šiestej, teda do zotmenia doma nebudem. Odhadujem príchod na pol siedmu. Otáčať sa mi už ale nechce. Na hraniciach sa Bošáčka mení na moravský Hrubár. Za Starými Dílmi vidím dedinku Březová s dominantným kostolom a nad ňou cestu vedúcu hore na hrebeň. Už sa "teším". Seriózne stúpanie začína už ku kostolu. Po ľavej strane ma upúta "domeček" s vystavenými rárohami na stenách domu, či vo dvore. 

Novogotický kostol sv.Cyrila a Metoděje z 19st.

   Za kostolom odbáčam doľava na stúpanie. Šípky ukazujú 6km do Strání. Nie je to však nič dramatické, ako to sprvu vyzeralo a pomaly sa serpentínami suniem hore. Zastavím sa na pár fotiek. 

Pod Malým Lopeníkom učupená Březová. Kedysi známa výrobou barlí (čagan).

    V stúpaní ide len o to chytiť správne tempo a dýchať. Myslel som si, že nad obcou pramení Bošáčka, no tá vyviera pod Lopeníkom na druhej strane doliny.  Pred pol piatou cesta už ďalej nestúpa a predo mnou sa objaví pútnický krížik na križovatke ciest. I tých turistických. Križuje sa tu esenpéčka, či stezka Českem. Odstavené autá dávajú tušiť, že ľudia sa motajú po okolí. Blízko je Studený vrch, kde je hradisko. Sem asi chodia kvôli pekným výhľadom na Karpaty.

  Odfotím sa pri krížiku a rútim sa dolu do Strání. Cereálnu tyčinku si dám neskôr. Úzka cesta so zákrutami mi nedáva sa rozbehnúť a nejdem ani 50km/h. Krátko prefrčím lesom a podo mnou sa objaví Strání. Aj by som sa zastavil, ale údolie je už v tieni. V dedine som rýchlo a brzdím na stopke. Zabáčam doľava smer Slovensko. Zadný vietor ma poháňa dolu. Vyfotím kolegov dom a už sa nezastavujem nikde. 

   

   Za trištvrte hodinu som v meste. Zostáva mi hodinka domov. Takže budem doma skôr ako o pol siedmej. Stopky zastavujem po 91km pred štvrť na sedem. Ešte ani lampy sa nerozsvietili. Ale už začína byť chladno, ako zájde slnko. Bošácka dolina je malebná, no ešte stále zimný šat odhalil aj jej tienistú stránku.

    Zaujímavé výzvy sú spontánne výstrely ako bol v jeden robotný deň k zrúcanine hradu Tematín. Bola by škoda nevyužiť krásny jarný deň, ktorých začiatkom apríla nebýva mnoho. Zrušilo sa rodičovské, a tak mi nič nebránilo po menšom nákupe pred piatou vyraziť. Vedel som, že prídem za tmy a chladu, preto som do batôžka priložil cyklo bundu a rukavice. I obľúbenú oblátku Linu, ale na tú neprišiel čas. Cez Kolonádový most, kde asi len ja tlačím bicykel, juchám proti severozápadnému vetru do Moravan a Ducového. V Lúke zvažujem ísť na hrad najkratšou cestou, jednoducho po turistickom chodníku. V závere je však prudký a úzky výšľap. Prefláknutú trasu zavrhujem. V hre je ešte skrátiť si trasu z Lúky cez polia, ale to je 100m stúpania navyše. Cez to všetko i tak mením operatívne plán o 180° a rozhodujem sa pre rýchlu smrť, teda ísť rovno z Hrádku na Tematín a potom dolu do Hrádockej doliny. Počas stmievania tak budem na známej ceste v doline. V Hrádku najprv vyšliapnem zlým smerom a 300m sa vraciam. Typické pre dedinu je hneď prudké stúpanie. Aj teraz stúpam k záhradkárskej osade. Potom však lesná cesta pokračuje relatívne rovinou s miernymi stúpaniami dolinou pod Tematínskymi vrchmi.

Pod Tematínskymi vrchmi. Vľavo cesta na Rankove nivy.

   Vpravo sa nesmelo črtá nejaká riava. Pramení dakde pod hradom, ale stratí sa v zemi, kým dôjde k dedine. Brzdí ma popadané kamenie na chodníku. Veľa ľudí tadeto nechodí. Mihne sa predo mnou akurát stádo srniek. Po 3km začína cesta príkrejšie stúpať. 

Na kamenistej ceste už Trek tlačím.

    Po kameňoch sa ťažko šliape a tlačím bicykel až po križovatku so žlto značeným turistickým chodníkom z Hrádockej doliny. Po ňom som onehdy šiel k hradu. Na krátky úsek sadám za korman, no po pár stovák metroch o5 zosadám a tlačím do kopca. Ani nie je také veľké stúpanie, no chodník je kamenistý. Pod hradom už je len vysypaný jemný štrk. Ide sa lepšie, no zase sa zabáram a šmýkam. Chcelo by to širšie gumy. 5min. pred pol siedmou som pod hradom. Neodolám a vybehnem hore tlačiac bicykel, hoci by som ho mohol zamknúť pri hríbiku. 

Najvyšší bod (560m n.m.) pod hradom.

    Zdržím sa v okolí hradu asi 10min. a vraciam sa na Hrádecký okruh. Čaká ma ešte jeho 20km. Nie som teda ani v polovici dnešných cyklohaluzíc. Po vrstevnici obchádzam prírodnú rezerváciu Javorníček. Hrad mám stále v dohľade, no vidím len jeho tmavú siluetu, pretože hľadím prakticky do slnka. 

Pokým nie sú stromy ošatené listami, hrad je z cesty pekne vidieť.

    Na opačnej strane vidím takmer 900m vysokú Prielačinu. Podo mnou Hrádocká dolina s osadami, v diaľke Mesto. Kopec serpentín, predo mnou, resp. 300m nad je trávnatý Bezovec s lyžiarskymi vlekmi. Kým sa dostanem pod "päťstovku" vlek je však ešte nekonečná cesta pod Tematínskymi vrchmi. Spestria mi ju občas srnky. Divina je i cítiť vo vzduchu. Rovnako aj chlad a nasadzujem rukavice. Božské ticho a zlatisté scenérie prírody v zapadajúcom slnku. Jeden prudší zjazd dolu a zastavujem pri akejsi umelej nádrži. 

V lepších časoch možno zdroj vody pre snežné delá.

    Zo žaburiny vyteká čosi ako prítok Hrádockého potoka. Cesta sa mení na asfaltovú a konečne môžem zrýchliť. Občas sa mihne nejaká tá známka civilizácie v podobe chalupy. Pri známej rampe zastavujem. Navliekam cyklo bundu. Je štvrť na osem. Domov budem šliapať ešte asi hodinu.

    Ľudia sú počas môjho haluzenia Hrádockým okruhom vypnutí až teraz okolo mňa prefrčí džíp.  V Hrádku je slnko už za horami. Risknem cestu cez brunovskú lávku. Ušetrím tak 15min., ale nie bicykel. Čosi mi dolu hrkoce akonáhle preletím cez malý rigol pod diaľnicou. Vyzerá, že reťaz. Keď ju pretočím spätným chodom, zvuk ustane. No napokon dobre, že som si cestu skrátil. Lávka nie až v takom zlom stave. Pokiaľ sa združeniu Rudnay nepodarí vybrať horibilnú sumu na novú lávku, mohli by aspoň vymeniť dosky. Na konci cesty, za súmraku ma čakalo ešte jedno milé prekvapkanie. Priamo pred nosom, po hrádzi sa promenádoval - bobor. Vybral sa od záhrad ku kanálu. Ani som netušil, aké je to veľké zviera. Takmer ako kapybara. Inu, je najväčší európsky hlodavec. Aj bledohnedú srsť majú podobnú. S nespokojným funením odčaptá do húštia a nestihnem ho ani odfotiť. I vďaka tme. Len veľký placatý chvost vidím spod kríkov. O štvrť na deväť po vyše 51km odomykám dvere. Variant, najprv prudšie hore a potom menším klesaním dolu je možno lepšia ako opačne. Lebo by som v podstate stále len stúpal až po hrad. Sem tam viac, sem tam menej.

Zimné kopčeky

 

    Ešte pred Tromi kráľmi sa autistickí Vodári+moja maličkosť, ešte väčší autista, rozhodli zhodiť povianočné kilá výstupom na Veľký Choč. Ja som sa rozhodol na poslednú chvíľu, lebo počasie sa neukazovalo bohvieaké-vietor a poobede sneženie. Napokon počko vydržalo počas výstupu a zhoršilo sa až cestou dolu. Nie je ani šesť hodín a v mrazivom ráne čakáme na peróne na prvý vlak do Trenčína. V Matúšovom meste o5 čakáme, tentoraz v obskúrnom vestibule, nejakých 15min. na expres do Žiliny. Stanica je tŕňom v oku a bude pichľavejším, keď sa zrekonštruuje autobusová oproti. Vlak odchádza na čas, no z driemot ma prebudí zastavenie kilometer pred Žilinou. Zase vykapal rušeň? Podľa sprievodcu áno, ale asi len čakáme, kým sa uvoľní nástupište. Ak tu stvrdneme viac ako 15min., nestihneme prípoj do Ruže. Našťastie sa pohýname a dojucháme na nové žilinské nástupište. Ešte máme i chvíľu čas. 

Vyzdobené centrum Valaskej Dubovej.

    Z Čadce dohrmí osobák a pokračujeme na východ. Zjem makový koláč a v Turanoch pristupuje ďalšia vodárka, taká veselá kopa, nie veľmi vyššia od mojej drahej. V Ružomberku sa nasáčkujeme do malého bieleho autíčka k ďalším dvom autistom, no skôr by som skupinku nazval "rezervácia individualít". Ideme tých pár kilometrov do Valaskej Dubovej. V dedine je cesta zľadovatená, preto odhľačíme autíčko, aby vyšlo do kopca. Teda, šofér pochopiteľne zostal v aute. Vytlačíme Hyundai do briežku a pešo sa snažíme nasledovať ho. Napokon auto nájdeme kdesi dole pri zasneženom futbalovom ihrisku. Pri obesenom úrade vraj neradno parkovať. I teraz vo sviatok? Z plochy pri potoku to hore bez reťazí a slivovice veru nepôjde.

Krst poľského SUV.

   Takže turistiku odštartujeme domácou pálenkou "čo záhrada dala" na kapote poľského auta. Trocha odmrazovacej zmesi sa rozlialo i po aute. Skrehli mi prsty na rukách, preto ich rýchlo pracem do rukavíc. Zapneme časomieru a môžeme šliapať. Z Valaskej Dubovej ide cesta sprvu vymletým rigolom popod skalnaté Soliská. 

Pred nami skalná hradba Tesné skalky.

     Snehu nie je veľa. Na Strednej Poľane je už cítiť vetrisko. Skryjeme sa pred ním v lese, kade vedie zimná cesta. 

Choč zo Strednej Poľany.

    Nasadzujem nešmeky a o5 zahrievam skrehnuté ruky. Nad Radovými skalami o5 fúka. Nasledujú reťaze a už len kúsok na vrchol. Na kopci samozrejme fúka ešte viac. Nad Malou Fatrou je vidieť oblačnosť blížiaceho sa teplého frontu a končiare sa zahaľujú do šedej záclony. 

    Ani Tatry nie sú vidieť. Ale aká taká dohľadnosť je a pod nami vidím Liptovskú Maru, či Kubínsku hoľu a náprotivný Salatín. Na skalnatom brale sa dá vydržať len chvíľu v objatí silnejúceho mrazivého vetra. Hoci fúka z juhu.

Tatry v oblakoch. Vidieť je aspoň Mara.

    Teplomer na skale ukazuje -8°C, no vietor pocitovú teplotu znižuje. Ja so ženou vyťahujeme klobásu, ostatní v tej zime by radšej šli dolu. 

    Na kopček sme došli akurát včas, krátko po vyzváňaní nedeľných zvonov. Obloha sa po chvíli zatiahla a začal poletovať sneh. Výhľady zmizli, preto sme sa pobrali dolu. Za dve hodinky sme boli v Dubovej. Počkáme kým sa auto vyštverá hore, až potom nasadneme. Stíhame vlak do Žiliny, kde prestúpime na priamy spoj domov.

    Prešli dva týždne a znova plánujem turistiku. Na severe napadlo i zopár čísiel snehu, tak prečo to nevyužiť? V nížinách je síce inverzná oblačnosť, ale na horách je krásne slnečno a teplo. Najbližšie je pre nás Malá Fatra, preto volím Stoh, ktorý mi do zbierky fatranských kopcov chýba. 

    Je jasné, že pekné počasie priláka do hôr mrte ľudí. Aj tak bolo. Do Vrátnej prúdila kolóna áut. V Štefanovej sme boli po deviatej hodine, napriek tomu parkovisko plné. Ono, keby obec sneh odpratala ako treba, miest by ešte bolo. Naveľa Jarisa nie je veľká a voľakde ju pichnem. Ostatní parkovali buď na kraji cesty, čím z nej spravili prakticky jednosmernú, odvážnejší šli na snehom pokrytú časť parkoviska. Tento rok už nevyberá panáčik, ale aplikácia. Ani sa mi nechce dať tých 5Eur za takéto tristné parkovanie. I nejaký Pepík sa ma pýta, kde sa platí. Žena má našťastie dáta, takže sa dostaneme pomocou 2D kódu na stránku obce a zaplatím. Zasa mi skrehnú prsty a cestou hore si ich zahrievam v rukaviciach. Pred Šlahorkou nasadzujeme hroty a ukusujem z banána. Po poldruha hodine vstúpime na slnkom zaliatu pláň Medziholie. Minulú zimu bolo na nej viac snehu, no menej stupňov. Je tu príjemne, dali sme si čaj a žemľu. 

Sypkým snehom pokračujeme na Stoh. V pozadí je však Rozstuec.

   Paličky sa zabárajú a nepomáhajú. Nesiem ich v rukách. Ťažko sa ide, pokiaľ nevojdeme do lesa. Ďalší obtiažny úsek je nad pásmom lesa, no odmenou za námahu sú krásne výhľady. Drahá za mnou zaostáva. Prekvapivé sú i prepady na zľadovateľom povrchu. 10-15cm. 

Diery v ľadovej kruste pod Stohom.

   Je pekne nad nulou a ideme bez bundy, iba v termotričku. Miniem posledný strom a vstupujem na zľadovatený svah. Konečne sa ide lepšie. Som už pod vrcholom. Na Stohu takmer ani nie je sneh. Kochám sa výhľadmi na hrebeň Fatry. Veľkej i Malej. Rovnako na Tatry. 

Osnica, v pozadí Veľký Choč a zasnežené Ta3.

    Z Vysokých dominantný Kriváň, či Gerlach. Hrebeň Nízkych je vidieť celý, až po Kráľovu hoľu vzdialenú takmer 90km. Krásne sú vidieť Beskydy s prevažujúcou Lysou horou, či poľské Beskydy s najvyšším kopčekom Skrcyzny. Dovidím dokonca aj na Jeseníky. Doliny sú na juhu a čiastočne aj na severe v bielom mori. Nádhera. Čím viac chodím po našej malej krajine, tým sa mi viac páči. Čo ma prekvapuje, že nevidím Veľkú Javorinu. Predsa dohľadnosť musí byť okolo 150km. 

Pohľad na Javorníky a Beskydy.

    Kochám sa výhľadmi a čakám na drahú. Na vrchole nie je veľa ľudí. Stretám týpkov, ktorí idú z Rozsutca. Vracajú sa cez Medziholie. My pôjdeme cez Poludňový Grúň, čo je asi o hodinu dlhšie. Preto sa ani veľmi nezdržujeme, nastane spoločné foto a poberáme sa dolu. Topiaci sa sneh tlmí nárazy nôh a dolu sa ide celkom dobre. Nevyhneme sa však pádom. Žena si dokonca natiahla členok. To ju ešte viac spomalilo a opatrne schádza dolu. Čakám ju dolu v sedle, kým sa objaví po desiatich minútach pod lesíkom. Nechám ju oddýchnuť a šliapeme hore na Poludňový Grúň. Hoci idem 200-300m vpredu, snažím sa ju mať v dohľade. Na hrebeni sa to darí horšie.

Hrebeň Malej Fatry je zo Stohu krásne vidieť.

 
     Na Stenách vidím mnoho hadiacich sa stôp po lyžiaroch. Aj z Poludňového sa pár ľudí spúšťa žľabom dolu. Okolo štvrť na tri som na Grúni a chvíľu čakám na drahú. Nalejeme si čajík a strmým úbočím schádzame ku chate. Oproti idú maďarskí turisti nabalení, ako keby chceli dakde prespať. Sú takmer tri hodiny, kde sa teperia? Do chaty pod Chlebom je to najmenej 4h. Tma ich zastihne čoskoro. Dovalím sa ku chate. 

Prechádzajúci turisti sú v chate nežiadúci. Obslúžia ich iba vonku pri okienku.

   Pred mnou sa zosype lyžiar a má problém sa dvihnúť, ale váži dvakrát toľko čo ja, takže mu veľmi nepomôžem. Kým príde žena, opýtam sa v bufete na pohľadnicu. A kvôli ničomu si musím vyzuť hroty. Pohľadnica nie je. Mierne vytočená drahá sa dovalí k chate. Spadla ešte raz a mňa nikde. Dvíhal ju nejaký skialpinista. Veď mi to na druhý deň vrátila v obedovom menu so zemiakmi, ktoré nemusím. Kúpil som jej aspoň čaj, na ktorý som nekonečne dlho čakal. A vzal si nálepku. Zakusli sme do Jankových buchiet, znova nasadili hroty a vydali sa na poslednú etapu do Štefanovej. Šli sme už spolu. Hoci hríbik udával takmer hodinu, cesta dolu nám trvala niečo vyše polhodinu. Posledné lúče slnka sa oprú o Rozsutec, keď sa prezúvam do tenisiek. A s5 do tmavého oblačného Mordoru.

     Posledný neveľký kopček tejto zimy bola 900m vysoká Ostrá Malenica v Strážovských vrchoch. V krásnom slnečnom, takmer jarnom počasí, bez snehu som sa v spoločnosti kolegu, rýchlobežky P., vybral do málo navštevovaných kopčekov. Kolega najprv navrhoval takmer 40km túru zo Zliechova do Považskej Bystrice. Som sa ho spýtal, či mu nestraší v búdke stráviť 11-12h od tmy do tmy vonku. Nechal teda plánovanie na mňa a ja som vymyslel vyše 20km okruh z Tŕstia na Malenicu, potom cez Mojtín s5. Aby som si cestu spríjemnil, pred víkendom som sa otrávil peruánskymi čučoriedkami a žalúdok som mal naruby. Do jedla som sa nútil. Cez to všetko vrtuľa v zadku sa nezastavila a v sobotu ráno som pred pol ôsmou štartoval Sopla. Napchatý papierovými vreckovkami pre strýčka črevnú príhodu. Neprejdem ani 700m a otáčam sa domov... To len foťák zostal na stolíku. Utekám poň. Konečne sa po okreskách vydám do Matúšovho mesta po kolegu. Aké prekvapenie, keď zabočím k novým bytovkám a zastaví ma brána, resp. podchod už iba pre peších. Kedysi cez trať totiž viedla cesta, ale postavením novej trate, závory zmizli. Aj som si cestu len vágne pozrel z družice. Musel som teda ísť až na kruháč a za ním popod trať a ďalší kruháč až som sa dostal kdesi do riti Na pažiti. Zazvoním zdola na P. Vzápätí skočím do auta, lebo mi je chladno. Chvíľu trvá, kým vyjde, ale nevidí ma. Preto na neho zakričím. On vyšiel len tak ma vyzerať, keďže podľa času by som mal byť už u neho. Zvonček nepočul. Sadáme teda do auta a cez nekonečný počet považských obcí idem do Tŕstia. Auto odstavím na nejakom pasienku konča malej ospalej dedinky. Je takmer pol desiatej, keď spúšťam navigáciu. Najprv po poľnej ceste ideme kúsok s5 do Slopnej. Pred nami sa mihnú srnky. 

Ostrá Malenica je v severnej časti Strážovských vrchov.

    Obec vyznačila cyklochodník z Tŕstia do Slopnej a dokonca pred dedinou vysadili alej takmer tridsiatky rôznych ovocných stromčekov. Za pár rokov môže byť rozkvitnuté stromoradie na jar veľmi čarovné. Vyjdeme niekde v centre obce a dáme sa doľava. Pred nami je už vidieť Ostrá Malenica. Ani sa nezdá tak ďaleko a vysoko. No cesta k nej je kľukatá a strmá. Navyše kufrujeme kdesi v lese. Chodník je zapadaný lístím a často mrkám do mapy. Po zvážnici sa vraciame k prístrešku, kde si dám čaj a P. chlieb so salámou. 

    Pri prístrešku je hríbik, ktorý odkazuje na zelenú cestu do Tŕstia. No v mapách vyznačená nie je. Možno by sme vedeli ušetriť nejakú tú pol hodinu a nemuseli ísť okľukou cez Slopnú. Ale netuším kade trasa ide. Značili ju miestni dobrovoľci a asi len oni vedia kade. Aj popod Malenicu sa orientujeme len tak naverímboha. Od odpočívadla je prudký chodník hore. Na nejakom kilometri načim nabrať 400m výškových. Terén pripomína výstup na Predný Rokoš. Ani výškovo nie je až taký rozdiel. Pod vrcholom stretáme konečne živé telá idúce dolu. Inak je v lese a skalách božský kľud. 

Vrchol Ostrej Malenice tvorí vápenec.

    Po hodine fučania chodník už vyššie nejde. Odkrývajú sa výhľady na sever a východ. Zasnežené vrcholky Martinských holí, či neďaleký Kľak a vytŕčajúci Strážov. Dokonca malofatranský Kriváň je vidieť. Na severe je vidieť kúsok z Považskej Bystrice s dominantnými Maními. Na vrchole je netypický železný kríž poskrúcaný ako ten zabávač. V schránke absentuje návštevná kniha, preto nálepku kapybár nevytiahnem. Hore fúka, preto sa ani nezdržujeme a pokračujeme kúsok pod vrchol už po zeleno značenom chodníku od KST. Nájdeme záveternú stranu a skúsim niečo zjesť. Stále mám problém do seba dostať trocha jedla. No musím, lebo dakde pod Malenicou sa vyčerpám. Aspoň pár hryzov z makového závinu. Chodník pokračuje po hrebeni, kde sa odkrýva výhľad na západ. Vršatecké bralá, či Butkov, netradične z východu zalesnený. Nebyť opadaných stromov, nevideli by sme ani chalúpku v Lieskove. Klesaním pokračujeme na Malenicu, pod ktorou je sedlo a križovatka. Stretáme ďalšie telo stúpajúce hore. To je asi tak všetok dvojnohý substrát, ktorý na chodníku vidíme. 

   Stáčame sa takmer o 180° a klesáme stále dolu. To sa mi nepáči, pretože máme pred sebou ešte pár kopcov. Vskutku po chvíli stúpame na vrch Dievča. Kúsok pod ním je zaujímavý hraničný kameň s vyrazeným KV. Je to pp. staré označenie katastra (KF=katazsteri felmeres). V opačnom smere by bolo však stúpanie na Malenicu väčšie. Bol to môj prvý nápad, ísť z Mojtína, ale tento, síce kratší, ale možno únavnejší okruh som potom prehodnotil a začal v Tŕstí. Pod Rakytníkom vychádzame na širokú lúku. Stále nevidíme dedinku Mojtín. Je skrytá pod svahom. Privíta nás tichá horská obec na začiatku s novými s apartmánovými domami. V nich by sa dalo usporiadať tímové mecheche. V posledných dňoch sú snahy kolegov niečo také zorganizovať a tu na konci sveta by bolo ideálne prostredie. Tip pošlem snaživému kolegovi M. Schádzame dole dedinou, v ktorej vypli ľudí. Iba zvedavé mačky a pes nakúkajú spoza plota. 

Z Mojtína pochádza najdlhšie slúžiaci vojak na svete Škultéty-Gabriš. V službe CaK bol 81 rokov.

     Od dediny ideme už len po asfaltke. Takmer 8km. Nohy mi teda zrovna nepoďakujú a nevôľu dávajú najavo. Chodník schádza pomerne prudko dolu pod bralnatou Lopušnou horou až po križovatku s Hluchou dolinou, kde je sútok Mojtínskeho a Bieleho potoka. Pripomína trocha Manínsku tiesňavu. Predtým je menšia zachádzka ku Mojtínskej jaskyni.  

 

Zvonček na skale zvolával veriacich na omšu. Rozbitá info tabuľa.

 

 

    V cirkevných kruhoch má meno Jaskyňa sv. Jozefa. Vraj je to jediný kostol na Slovensku v útrobách jaskyne. Oficiálne je neprístupná, keďže však nič nebráni sa dostať dovnútra, vlastne prístupná verejnosti je. Nás v nej upútali cencúle rastúce zo zeme. 

    Známa dočasnými stalagmitmi je aj Mažiarna jaskyňa vo Veľkej Fatre. Je 15h keď opúšťame jaskyňu. Zanechal som v návštevnej knihe stručný odkaz a nálepku. Uvidíme, či vydrží dlhšie ako cencúľ. Nekonečnou asfaltkou ideme dolu. Pod ľadom zurčí Biely potok, ktorý sa v časti Riedka vleje do Strážovského. I ja by som sa najradšej vlial do auta, no máme pred sebou ešte vyše kilometra pod Tupou Malenicou a Strážou.

Jaseňová dolina so skalnatými zárezmi.

   Vpravo je veľká zvernica Biely potok s chovom nedomácich kozorožcov a vysokej. Tá na nás zvysoka kašle. Za poplatok si môžete jeleňa, či kozu s mega rohami ako na dlani odstreliť. Lovu zdar! Vedľa obory je hneď bitúnok. ...s chuťou prírody. 

 

V dobe ľadovej sa kozorožec voľne preháňal aj po Slovensku. Dnes už len za ohradou.

  

    Konečne vyjdeme na pasienok a krížom zamierme rovno k autu. Po štvrtej hodine si vyzúvam karimory (veru som si mohol vziať aj nástupovky) a s neutíchajúcou vírivkou v žalúdku sadám do auta. Vyhodím kolegu a krátko po zotmení som doma. Je to skutočne len zimný vrch, pretože je prevažne zalesnený a výhľady sú iba v zime. A skutočne neznámy, pretože videných živých tiel by som spočítal na prstoch jednej ruky.

Cyklohaluzice IX

 Koncom septembra pokračujeme so ženou v ďalšej etape Bevlavy. Dcérka nám snáď odpustí, že sme v krásnom počasí babieho leta ignorovali takmer 3h zápas v kolkoch.

    Ráno som o pol ôsmej už bol na vlakovej stanici. No je nedeľa a otvárajú až o hodinu. Utekám domov na raňajky a kúpim niečo aj v obchode. Chvatne sa stihnem pobaliť a s Trekom šliapem na vlak 15min. pred odchodom. Pani mala zjavne problémy mi nahodiť medzinárodný lístok. Zdržujem ľudí za mnou. Po mne príde ďalšia pani, ktorá si kupuje lístky z Trnavy do Viedne na bohviekedy. Príchod vlaku sa blíži, šťastie, že mešká 5min. Baba víťazoslávne odpláva s lístkami do auta a odíde. Ideme do polovice súpravy, kde je voľné miesto. Musím sa predrať pomedzi sedadlá. Žena si berie Morušu, je ľahšia na manipuláciu vo vozni. Do Púchova meškanie dobehneme. Prenesieme bicykle na druhé nástupište. Vstupom do vlaku nás ovalí zápach chlóru. Ani si nesadáme k bicyklu, ale do časti pre cestujúcich. Do moravských zemí sa odlepíme presne. Cestou zvažujeme predsa len začať v Rožnove. Nebude síce čas na skanzen, ale pekný cyklochodník popri Bečve by sme si nemali nechať ujsť. Vo vlaku teda kupujem lístky na ďalšie pokračovanie. Aké prekvapkanie ma čaká vo Valašskom Meziříčí. Na tabuli svieti nápis BUS. Takže je dosť možné, že predsa len začneme vo Valmezi. prečo mi teda aplikácia ČD dovolila kúpiť lístky pre bicykle? Vonku pred stanicou čakajú busy do Rožňova. Pýtam sa vodičky a za busmi je dodávka pre bicykle. Super. To sa na Slovensku nemôže stať. A potom, že chodíme do Čiech. Máme ešte vyše štvrťhodinky čas, ktorú využijeme na návštevu zámočku Kinských. Len foto a pohľadnice.

Najvýznamnejšia pamiatka Valmez-u je empírový zámoček z 19st.

    Šofér dodávky nám hodí kolimahy do prázdnej dodávky, pripne gumovými lankami. Bicykle takto ešte necestovali. Snáď dôjdu s nami do cieľa. Smejeme sa na tom. Pred busmi mi sprievodkyňa skontroluje lístky a nasadáme. Čakáme ešte na prípoj. S 5min. meškaním sa odlepujeme od stanice. Prvú stanicu hlási baba Krhová. Znova nám vyčarí úsmev na tvári. 13km trať podmyla voda a opravujú ju. Okolo poludnia sme v Rožňove. Dodávka s bicyklami tiež, šofér neušiel.

Netradičná preprava Treku v dodávke.

    V bufete kúpim fľaškovú kofolu, zjeme banán a vyrážame. Zatiaľ len do centra. Na námestí T.G.Masaryka je infocentrum. No čas obeda, smola. Preto zídeme dolu do skanzenu, kde pohľadnice mestečka kúpim. 

V 19st. bolo súčasťou námestia aj hnojisko a chlievy.

    Konečne sa vydávame na západ do Valmezu. Rožňovská Bečva sa pred týždňom celkom slušne vyliala z brehu až po chodník. Stále sú na ňom malé nánosy blata. V parku Abácie vo Valmez sa stáčame na juh. Oproti fúka slabý vietor. Cyklochodník sa hadí spolu so Vsetínskou Bečvou. V Mikuluvke sa nechám akosi zlákať odbočkou na západ. Až keď nevidím rieku a cesta stále stúpam, zastavím. Kuknem do mapy a zbadám, že ideme zlou cestou 6018, namiesto 50. stratili sme 5-6min., ale aspoň ideme s5 dolu kopcom. Za obcou Pržno je asi kilometrový úsek po poľnej ceste. Neveriacky prudko zastavím, či sme na správnej trase. Ideme dobre, no Moruša trpí. 

Vodný prah Zašová na Rožňavskej Bečve.

    Od Ratibořského mostu už je nový cyklochodník. Vo Vsetíne fučíme hore do Horního města. Je tam zámok. Je krajší ako vo Valmeze. Odpočinieme si a ukusujeme z tvarohových buchiet. Zámoček je dokonca otvorený. Vo vestibule je vypchatý medveď z r.2000. Vraj k nim chodia od nás. Kúpim pohľadnice. Prudkým klesaním po pešom chodníku zídeme dolu a napojíme sa na cestu č.50. 

Dominantou Vsetína je renesančný zámok s regionálnym múzeom.

    V Ústí sa napojujeme na už známu cestu č.57. Poučený z minula idem po hlavnej ceste rovno do Lidečka. To sa nezaobíde bez trúbenia a gestikulácie debilka. Oplácam mu gestá rovnako. Faktom však je, že cyklotrasa ide aj po hlavnej ceste (napr. Hornolidečská magistrála). Nezná mapu! Kus žvance sa nekoná, drahej akosi ostalo nedobre z buchiet. Preto si dáme iba veľkú kofolu a jucháme cez Vlársky priesmyk do Trenčína. Obával som sa, či stihneme vlak, ale prídeme s 10min. predstihom.

Dominantou Dobrej Vody je klasicistický kostol z r.1820.

    Prvé haluzenie v r. 2025 som šliapal do Dobrej Vody v Malých Karpatoch. Aby som si spestril cestu, šiel som cez Štefánikov rodný kraj. Po Brezovú som teda vedel, že ma čaká jedno príkre stúpanie na Košariská. Počasie nevyzeralo až tak zle. SZ vietor a polooblačno. Trocha som ho podcenil. Vyrážam teda pred obedom po novej vrbovskej cyklotrase. Digitálne počítadlo pokazené, napadlo ma, že by malo byť preklápacie ako kedysi boli hodiny na železničnej stanici alebo ešte sú na poliklinike v Trnave. Borím sa proti vetru. Za Vrbovým sa kdesi zjavila mládež idúca po krajnici. Fučím prvý väčší kopec. Od križovatky na Krajné sa rútim dolu do Prašníka. Z dediny už viac menej iba stúpam. Ani som nevedel koľko je v okolí Podkylavy mlynov. No takých fejkových. Pred Košariskami chvíľu Treka tlačím do kopca. Obieha ma dievčina na kolobežke. Aj elektrika má čo robiť do stúpania. Preletím Milanovou dedinou a schádzam do Brezovej. 

Na sútoku Bystriny a Baraneckého potoka je vodná  nádrž Brezová.

    Obloha sa zatiahla a nakoľko veľa nešliapem je mi v doline Bystriny chladno. Pod bundou mám len krátke tričko. Pred stanicou odbočujem doľava na žltý cyklochodník. Trasa do Dobrej Vody je pekne vyznačená. Čaká ma necelých 10km lesom Brezovských Karpát. Hneď za križovatkou Pod vŕškami ma čaká brutálny stupák na Dlhé rovne. Na nejakých 2km 200 výškových metrov. 

Z fotky je pekne vidieť stúpanie: prejdem 100m a súčasne 1m výškový. 

    Z opačnej strany od Dobrej Vody nie je také prudké stúpanie, ale je vytrvalé. Až tesne pred Rovňou je krátky výšvih. Ja som sa však chcel viezť čo najviac dole. Na Dlhej rovni je križovatka turistických i cyklo trás. Doprava pokračuje esenpéčka a Štefánikova cyklomagistrála, vľavo je nová červená trasa do Košarísk, no ja po mini obednej prestávke pokračujem po žltej dolu do Dobrej Vody. Cesta už je poničená ťažbou dreva a idem po kameňoch. Po pár natriasačkách vidím v zákrute zrúcaninu hradu. 

Cez prírodnú rezerváciu Slopy, kde je gotický hrad.

    Vidím aj ľudí kráčajúcich Dolinou. Bicykel ich asi prekvapí, hlavne jeho zvonček. V centre pri kostole si o5 doprajem pagáč a hlavne konečne teplé slniečko. Tesne ma lizne domáci na starej Nive. Ide si načapovať vodu z prameňa. Ďalší prameň Hlávka je poniže cesty. 

Starší prameň v Dobrej Vode. Ľudia však už chodia čapovať vyššie, k novému.

    Cesta plynule klesá ďalších 8km až do Dechtíc s nejakým tým malým prevýšením. Míňam Olší kameňolom, kde je i v sobotu poobede pracovný ruch. Od Čachtického sa odlišuje napr. aj mobilnými drvičmi skaly. Momentálne však obyvateľov Dechtíc straší skládka vo vyťaženej časti, ktorá môže kontaminovať spodnú vodu. V rodnej dedinke mojej babičky je veselo. Zavadziam na ceste svadobčanom.

.

Za traktorom unikátni tancujúci svadobčania.

    Namiesto toho aby mi družba ulial oldomášu ma vyháňa z cesty. A tak šliapem do kopca, ktorých ma čaká ešte na Malokarpatskej zopár. Nohy cítia to neustále stúpanie. Zastavím sa len zdvihnúť plechovku. Vlny do Vrbového sú nekonečné. Vydýchnem si až na novej cyklotrase. Zostáva mi posledných pohodových 10km s vetrom v chrbte. Za sebou nechávam 70km. Trasa je náročná len do polovice na Dlhú roveň. Stúpanie naň mi pripadalo prudšie ako na Kohútku. Našťastie len krátky úsek. Od Dechtíc je zopár vlniek, ale dajú sa.