Panská Javorina

Názov expedície: SENO 22 (Sólo Expedícia Na Ostrý)

Heslo: Rodný kraj na dlani, Inovec núka mi.

Najvyšší vrch v nitrianskom kraji má už desaťročie rozhľadňu.

     Ako malý chlapec som hľadieval na kopce Považského Inovca z balkóna starej mamy. Bývala na šiestom poschodí a už vtedy ma fascinovali pohľady z výšky. Do pamäti sa mi vryli lysiny Ostrého vrchu a Jakubovej. Predstavoval som si, že raz budem hľadieť z kopcov na činžiak, kde som prežil prvých päť rokov života. Po vyše štyridsiatych rokoch sa mi tento malý sen splnil. Pôvodným zámerom bolo iba vystúpiť na kopec, ktorého meno sa nevyslovuje. Drahá totiž na Javorine bola pred pár mesiacmi s kámoškou, pričom som jej ja pílil nervy už nejaký ten rok o návšteve blízkeho vrchu. Aby ma nedostala do vývrtky, meno Panskej Javoriny sa z bezpečnostných dôvodov nehovorilo. Nakoľko na vrchole viac menej (skrze hmlu veľa nevidela) bola, rozhodol som sa podniknúť sólo výstup v jeden krásny jarný deň. Vstal som pred siedmou ráno a už o hodinu som šliapal z Hrádockej doliny prudkým stupákom kolmo k žlto značenému chodníku. Okolie som poznal, pretože sem chodíme hubárčiť. Na hríby je ešte skoro, preto som hľadel iba na zelený mach, spod ktorého snáď v lete vykuknú. V rannom tichu a v ťažkom dychu som naberal prvých 150 výškových metrov. Na zelenej lúke, kde sa križujú cesty som sa napojil na turistický chodník. Stúpanie sa zmierňuje. Volá mi drahá a kontroluje, či ma nezožrala divá zver. Práve pred chvíľou sa mihla popri mne srnka. Prvý živý tvor, ktorého vidím. Krajší to pohľad na poskakujúcu srnku v lese, ako hľadieť do vyhasnutých očí zrazeného zvera pri ceste.

Nájdi cestu v Maleništiach.

   Vyjdem na rúbanisko, s priliehavým názvom Maleništie, posiate pichľavými kríkmi. V húštine začujem dupot a funenie. Pridám do kroku. O chvíľu som pri útulni Medvedica. Opatrne nahliadnem dnu. Čo ak by tam naozaj bola medvedica a nezapíšem sa viac do knihy návštev? Bakuľou zaistím dvere a pokračujem ďalej. Na strome vidím žltú značku, zabočím teda doľava k nej a idem po ceste zoranej štvorkolkou. Netušil som, že kráčam zle. Po stúpaní som došiel na hranicu prírodnej rezervácie na vrchu Prieľačina. Po pohodlnej ceste som sa po chvíli ocitol pri fotogenickej skale, kde som spravil pár snímok. Až teraz nahliadnem do navigácie a zistím, že sa uberám nesprávnym smerom. Neskôr zisťujem, že som mohol pokračovať po lesnej ceste a prišiel by som na hrebeň z opačnej strany. Tak sa kúsok vraciam, ale zachádzka stála za krásne výhľady do Hôrčianskej doliny. 

Jedno z mála skalných brál na Považskom Inovci.

     Dostávam sa do úseku, kde nikto nechodí. Popadané stromy, hustá tráva, pavučiny. Stále kráčam po okraji rezervácie. Po malom klesaní sa dostávam na čistinku, kde je posed. O5 sa napojím na žlto značený chodník. A zasa len symbolicky, na pár metrov. Vydám sa kolmým stúpaním, ale označený chodník ide viac vľavo. Tráva je mokrá, no karimory držia chodidlá v suchu. Vystúpam do 800m, pár desiatok metrov pred hríbikom Pod Prieľačinou. Pretnem červeno označený chodník, ktorý ide celým hrebeňom Inovca. Vľavo míňam krikľavo zelený vrch Prieľačina a trocha klesám. Na stromoch vidím, že kedysi tu bolo i žlté značenie až na Javorinu. Stúpanie je až pred sedlom Pod Panskou Javorinou. Zdravím prvých ľudí. Chalanov s ťažkými batohmi, ktorý asi idú hrebeňovku. Po vyše dvoch hodinách som v sedle. Na Javorinu je to ešte nejaká štvrťhodinka. Opúšťam hrebeň a miernym stúpaním idem po modrej značke k vrcholu. V protismere sa obchádzam s otcom a synom, ktorí si len vybehli na kopec. Pod rozhľadňu dorazím sám. No ani sa poriadne neobzriem a príde na horskom bicykli Merida dedko vysušený ako treska. Ľahne si na lavičku a medituje. Ja si dám bundu, zoberiem binokulár a vyštverám sa po drevených schodoch na vyhliadkovú vežu. Zo 16m vysokej drevenej veže, nie nepodobnej marhátskej (obe majú spoločného otca), je fantastický výhľad na Malé Karpaty a rodné mesto pod nimi. Nájdem i domček na záhradke, kde sa zrovna slní tatino. Krásne je vidieť hrad Tematín a za ním kúsok z Piešťan. Márne hľadám Topoľčiansky hrad. Za chrbtom mám Tríbeč, Vtáčnik a Strážovské vrchy. Hrebeň Považského Inovca sa krásne sýto zelená. Preto milujem jar, keď je príroda v nižších polohách plná sýtych farieb. Teplé leto potom vysaje všetku hmýrivosť a listy, tráva zostane v tmavej, zelenej farbe.

Hrebeň Inovca.

     Na kopec prichádzajú cyklisti z Bánoviec alebo boh vie odkiaľ. Obsadia mi lavičku i stôl. Zídem dolu a zoberiem spomedzi nich môj batoh. Vytiahnem malokarpatskú salámu, hoci by sa hodila inovecká, a uhryzujem z nej. Spravím chute i cyklistom a vyťahujú plnené kukuričné placky. Jeden týpek spomína ako sa valil dolu kopcom a prilba mu zavadila o spadnutý strom. Stihol sa zohnúť len na "reálnu" hlavu. To som sa smial aj ja a spýtal sa ho, či má ešte nejakú inú hlavu. "Virtuálnu", odpovedá jeho kamarát. Cyklisti pokračujú ďalej po hrebeni na Inovec až do Trenčína. Zoberiem saky paky aj ja a vydám sa dolu k sedlu. Je ešte len jedenásť hodín. Na cyklohríbiku som videl obrázok kríža na Ostrom vrchu, preto sa rozhodujem ukrojiť časť z hrebeňa Inovca. V sedle teda zabočím doprava a prudko klesám dolu. No. Už sa teším na spiatočnú cestu. Stretám dvoch funiacich turistov a pýtam sa, ako ďaleko je na Ostrý vrch. Vravia, že idú 50min. Ja si dám stop presne na poludnie. Potom sa otočím, bez ohľadu na to, kde budem. Zatiaľ idem tabuľkové časy alebo i lepšie, mohol by som kopec stihnúť. Napokon som za polhodinu pri obrovskom drevenom kríži. 

Po páde starého kríža v r.2007 je nový podpretý dvojmetrovými ramenami.

    Do očí sa mi tisnú slzy. Som na kopci nad svojim rodným mestom. Odtiaľ som sa na holé pláne inoveckého hrebeňa pozeral ako 5-ročný a teraz ticho stojím na jednej z nich. Dosť bolo nostalgie, hryzúc jablko vyjdem na samotný vrchol. Batoh nechávam na lavičke dolu. Z vrchu je podobný výhľad ako z Javoriny. Nerozumiem, prečo nie je rozhľadňa na Ostrom vrchu, ale mimo hrebeňa. 

Pohľad snov. Teraz sa na teba pozerám z druhej strany.

    Počujem zdola hlasy, preto zbehnem k lavičkám a vraciam sa s5. Je práve poludnie. Za nejaké 3h by som mohol byť pri aute. Stále premýšľam o údaji 7km od auta k chate Javorníček. Sa mi to zdá priveľa. Veď to sú takmer 2h pešibusom. Miernym klesaním pokračujem, skrytý korunami vysokých bukov a hrabov, dolu k sedlu Pod Skalinami. Asi v polovici cesty odbočím k prameňu pod Prieľačinou. Samotný prameň je pod strieškou a voda sa dá nabrať iba zo studničky. Načriem vody do dlane a ochutnám. Je horká. Neskôr mi žena povie, že horká voda je plná baktérii. Vybehnem na slniečko vyhrievajúce lúky Súšava. Trocha si zohrejem unavené kosti a o5 sa ponorím do tmavého lesa. Tmavé okuliare sa mi hompáľajú na tričku ako raperská reťaz, prakticky som ich ani nepotreboval. Začína ma bolieť ľavé chodidlo. Skúšam inak našľapovať alebo pomáhať si i na rovinke paličkami. Po pár stoviek metrov som znova na lúke a v diaľke vidím hríbik. Na lúke sa rozložil nejaký pár. Ja sa stočím doprava a ubúdajú ďalšie výškové metre. Modro značený chodník nie je bohvieako vychodený, markantné je to hlavne tesne nad chatou Javorníček. Na konci lúky je len žltá tyč so smerovníkmi, ktorá ukazuje kade asi ísť. Rovno po cyklochodníku sa trasa o niečo predĺži. Na chvíľu som o5 v tmavej húštine a posledné metre sú dosť prudké. Počujem zdola hlasy, chata je blízko. 

Tajuplná chata Javorníček. Piť, či nepiť?

    Ocitnem sa na lesnej ceste a po pravej strane je novo vyzerajúca drevená chata. Pred ňou sú pod slnečníkmi nejakí ľudkovia. Zamierim k nim. Opatrne vchádzam po schodoch dnu, keď na mňa zakričí majiteľ Juraj. Podídem k stolu a pýta sa ma, či som ochranár. Hovorím, jasné, veď odpadky si veziem zo sebou a otrčím bok batoha. A či mám odznak. Samozrejme a otrčím zadok, kde mám na batohu pripnuté nejaké odznaky. Ale chatár myslí pioniersky, či zväzácky. "Tie mám doma", vravím. Juraja však zaujíma niečo iné. "Za chatu je hovno a velice by som scel vedet jaké. Údajne tu mám medveda." No a či by som ho nešiel identifikovať. Neviem, či si so mňa robil srandu alebo čo. "Videl som akurát diviaka", fabulujem. A on, že hore na lúke je vraj medveď. A pýta sa ma, načo som tu, čo by mi mohol ponúknuť. Vraj tu nie je reštika ani bufet a oficiálne nemá otvorené. Ale malé pifko alebo kofolu mi "móže nalát". Vysmeje sa mi, keď sa pýtam na pohľadnicu. Vraj má iba magnetku. Z Paríža. Tak dovi a pokračujem posledným úsekom Hrádockou dolinou k autu. Pár metrov pod chatou je prameň. Dopijem poslednú vodu (nová fľaša sa mi nechce otvárať) a načriem deci do fľaše. Aj táto je horká. Drahá z nej zo známych hygienických dôvodov neochutná. Popri potoku sa dokotrbácam k autu. Mám za sebou 23km a kráčal som 5h a 1min. Zo zastávkami mi túra trvala takmer 7h. Hrebeň Inovca je krásny a poskytuje neskutočné výhľady. Hlavne pre toho, kto má k rodnému kraju citový vzťah. Rozhľadňa na Panskej Javorine je tak trochu úlet a skôr by som si ju predstavil na hrebeni. Pravdepodobne však rozhodol Nitriansky kraj, kde vrchol patrí a je v kraji najvyšším.

V útrobách Ostrého vrchu je množstvo zasypaných baníckych šácht.

    Môj batoh, čoby svadobný dar mal po 15 rokoch derniéru. Neskončí v kontajneri, ale šiel na deklarované miesto v skrini. Na tie kopce hľadím každý deň dodnes. Z práce, z vlaku, z bicykla. Ani neviem, čím ma tak priťahujú. Spomienky na detstvo, ktoré nevyblednú? Premena kopcov ročnými obdobiami a ubiehajúcimi rokmi? Alebo jednoducho preto, že tam sú.