Zabudnutá krása Hontu. Post scriptum

Bludárium vyžíva posledné dni babieho leta. Ráno po mojej klávesovej škole mamina rýchlo nakúpila suchý obed a vyrazili sme juhovýchodným smerom. Baterku som bral zbytočne, batérie sa vybili a pre krátkosť času som si nové nekúpil. Škoda, predsa len by sa zišla. Náš malý cieľ boli dierky, nazývané dúpence v okolí Hontianskych Tesárov. Zo Žemberoviec je len cesta druhej triedy, teda nič extra. V Hontianskych Moravciach nás privítala obria Včielka Maja. Smernovník  ukazoval na Jeruzalem. Skutočne je v okolí pahorok takého mena. Ja však idem opačným smerom. V Hontianskych Tesároch vybehnem na hlavnú cestu do Zvolena. Motajúci sa Rómovia dávajú tušiť, že blízko Tesárov je osada. Cesta trvala takmer dve hodiny. Auto som zaparkoval na železničnej stanici. Odbočka k železnici je až za obcou. Pri ceste sú smerovníky. Nahodili sme karimory a vyrazili smerom všeobecne severným. Zvon na kostolnej veži ohlasoval poludnie. Podával sa kúsok makového koláča. Vyprážaný karfiol si hovie v chladničke. Kráčali sme popri trati a rozpadnutých budovách. Preskákal som na druhú stranu a hľadám chodník. Mal by byť niekde medzi smrekmi. Je tam však húština. V skutočnosti je nenápadná cestička až za nimi, kde začína roľa.

Po okraji poľa ide cestička k jedno a dvojdierke.

V diaľke je posed, zamierime teda k nemu. Za nami sa vybral nejaký pár. Pri posede je lavička a smerovník. Doprava k jedno a dvojdierke a doľava k osemdierke a rokline. Kľudne možno objavovanie teda začať na križovatke. Lenivci sem dokonca zašli autom, ako vidieť na stopách. Ideme najprv k osemdierke. Ísť cez pole nie je najlepšia voľba, lebo do lesa nevidíme. Treba sa vydať od lavičiek kúsok rovno a potom doľava do lesa a všímať si zelené šípky. My sme šli chvíľu po poli a potom vhupli do lesa. Vrátili sme sa k počiatku a sledovali konečne šípky na stromoch. Po necelých 500m nenáročným lesným chodníkom sme boli pri info tabuli. Na strome je akási vyblednutá mapka, kde sú dierky. Videli sme provizórne stupienky smerujúce hore. Pevná obuv sa rozhodne zišla! K samotným dierkam idú reťaze. Sú tam síce záseky v skale, ale deti majú problém. Pomáham ich vytiahnuť hore. Zaujímavé miesto. Zospodu nie je vidieť, poskytuje dokonalý úkryt. Komôrky vytesané do tufových skál.V 16st. sa neboráci obyvatelia ukrývali pred krvilačnými Turkami. Kto vie koľko ľudkov sa sem vošlo?

Záhadné pradávne skrýše.

Dolu som schádzal po reťaziach s každou dievkou osve. Druhú polovicu sme sa šmýkaním po prašnom podklade zviezli k chodníku. Tesárska roklina je od dierok pár desiatok metrov. Jednoducho pokračovaním lesnej cesty. Pri vyschnutom koryte je výstavka kamenných bôžikov. Deti samozrejme neodolali a postavili si tiež jedného. Dokonca i s ohrádkou. Na najväčšiu skulptúru dali veniec z papradia, či čo to bolo. Vraj bude z nej princezná. Roklina je tmavá a hlboká ako malý vesmír. Škoda, že suchá. Vodopády môžu byt úchvatné. Voda v riečke je však zriedkavo. Farebnú chaotickú mozaiku na skalách vytvorila meandrujúca rieka. Štiavnický vulkán teda nechŕlil bohvieaké pevné skaly. Tenšie kusy sa dajú zlomiť v ruke. Baby mi hodili zopár šutrov do kufra. Na konci rokliny je priechod úzky ako cesta do neba. Zrazu niečo veľké nad nami zatrepotalo krídlami a odletelo. Vyplašili sme holuba, mladšia bola viac v strese ako operenec.

V najhlbšom mieste má roklina 8m.

Vraciame sa po rovnakej lesnej ceste na križovatku pri posede. Zelený smerovník nás vedie s5 k stanici. Tentoraz lesom. Po 200m sme pri dvojdierke. Starší pán čosi hľadá na zemi. Rodinku má v dierkach. Počkáme dolu, kým sa vyfotia a opatrne zlezú dolu. Pod dierkami je murovaná pivnica, ktorá evidentne nemá so skalnými nič spoločné. O5 po strmom úbočí a krátkom drevenom rebríku vyjdeme hore. Dierky majú dve veľké miestnosti. Oproti krpatým osemdierkam, sa v nich môžem postaviť. Od trate nie sú vôbec vidieť. Fotka a la "svaté vo výklenku" a zbehneme dolu. Hneď vedľa je jednodierka. Dostať sa k nej je najväčší adrenalín. Vedie totiž kolmo hore po takmer hladkej skale. Zhora trčí akási požiarna hadica alebo popruh. Už k nej je problém sa dostať. Hore baby ako tak vyliezli. Dolu sme ich už museli istiť. Najmenšia sa viac menej len akosi zošuchla po skale dolu. Nakoľko je lesná cesta blízko trate, už vieme kade sa dostaneme k autu. Popri malom kŕmitku s kamennou soľou vyjdeme von, 50m po roli a sme na trati. Prekročíme zbytočné drôty zo starého mechanického semafora a sme pri chátrajúcich budovách. Výlet nám zabral dve hodinky. Vraciam sa kúsok s5 do rázovitej hontianskej dedinky Lišov. Lišov je malebná obec zapadnutá v doline Štiavnických vrchov. Z Dudiniec sem vedie pekná, upravená cesta alejou stromov. Radi by sme videli ďalšie kamenné obydlia. Ukazovatele nás smerujú. Zastavím v centre dediny pri akejsi žaburine, čo sa tvári byť riekou. Hore poľnou cestou popri typických chýžkach a spadnutých jablkách vojdeme do lesa. Po 500m sme na čistinke. Povyše sú diery kamenného domu vytesaného do pieskovca.

Lišovské Flinstonovo. Aj počas leta je v kamennom obydlí 10°C.

Oproti dupencom je obydlie luxus. Kuchyňa s komínom, spálňa s kamennou posteľou a nočným stolíkom. Priestranné miestnosti. Akýsi obuvník vraj býval v skale ešte po druhej svetovej vojne. Vľavo je temná dlhá miestnosť. Pred ňou opatrne, v podlahe je polmetrová diera. Nikto nevie načo slúžila. Možno ako únikový východ. Ja tvrdím, že stade vyskočia sitnianski rytieri. Baterku nemáme, drahá naštartuje svetlušku v mobile. Môj fotoaparát osvetlí viac. Miestnosť má asi 10m do dĺžky a 3m do šírky. Okrem zápachu vlhkoby nie je v nej nič zaujímavé. Pomotáme sa po obydlí a vraciame sa do dediny. Ani som netušil, že západným smerom nie je jediné skalné obydlie. Ďalšie je vraj na druhom konci dediny. Je ešte čas, tak sa vyberiem k múzeu. Aspoň pozriem pohľadnice. Maľované domy si nemožno nevšimnúť. Pre mňa trocha nelogicky je v sobotu zatvorené. Múzeum tvoria tri domy. Vstup je v hornom dome č.13. Potiahnutím za plechového kohúta pri bráne baby privolali správcu. Prvý dom je vyše sto ročná usadlosť s pôvodným interiérom zo začiatku 20.storočia. V dome sú tri izby. Jedna zariadená ako spálňa so svadobnými figurínami, potom kuchyňa a hospodárska izba. V ďalšej miestnosti so zvlášť vchodom sú funkčné tkáčske stavy. Milý, no stručný sprievodca nás oboznámil s históriou. Povyše domu je novo vybudovaná replika keltského obydlia. Je celkom zaujímavo postavené z prírodných materiálov, ktoré poskytuje okolitá príroda. Bez jediného klinca.

Dvor v múzeu Lišov s keltským obydlím.

Druhý dom je momentálne v prestavbe. Správcovia z domčeka robia hostinec. Posledný zrekonštruovaný dom je, v Európe unikátne, múzeum masiek. Pôsobivý čin jedného pána, ktorý masky zbiera 40 rokov. V zbierke ich má vyše 400 a mám dojem, že už i ostatní obyvatelia dedinky sa zapojili. Hneď pri vstupe je malý obchodík so suvenírmi a pokladňa. Symbolické vstupné za štyri osoby bolo 3Eur. V prvej miestnosti je najnovšia a najstaršia až 5000 rokov stará maska, ktorá sa dávala múmiám na tvár. Je pochopiteľne zreštaurovaná. Ďalšia izba je venovaná africkým maskám z ebonitu a slonoviny. Niektoré slúžili ako pas pri návšteve toho-ktorého kmeňa. V poslednej miestnosti sú veľké, fašiangové masky. Ochotná pani sprievodkyňa nám dokonca nejaké masky požičala a mohli sme sa s nimi vyfotiť. Užili sme si smiechu, masky pôsobia vskutku komicky. Spodnou bránkou sme vyšli von. I malá obec dokáže veľké skutky. Stačí pár nadšencov pre zachovanie hontianskej kultúry. Lišov je dôkazom. Môžeme byť hrdí, že sa nájdu mladí ľudia, ktorí chcú zachovať naše tradície. Rozhodujeme sa ísť do Dudiniec na večeru a prejsť sa po parku. Park je niečo medzi promenádou a lúkou. Urobili sme si malý okruh a obišli kúpele. Väčší okruh je cez lesopark. Počujeme od štadióna, že sa hrá miestna futbalová liga. Kráčame popri zrekonštruovanom kúpalisku Dudinka a živom prameni v podobe žlto-bielej travertínovej kopy, ktorá pripomína veľkú parenú buchtu poliatu maslom. Ideme popri mŕtvych sivých prameňoch Šípková Ruženka a Tatársky prameň až k rímskym kúpeľom.

Jediný živý prameň v Dudinciach.

 
32 vaničiek vydlabaných v travertínovej skale slúžilo  ešte aj po znárodnení, pokiaľ sa nenarazil nový vrt a "rímsky" vyschol ako indiánska babička. Či sa v nich naozaj čľapkali vojaci Marka Aurélia je otázne. Sú však raritou regiónu. V kúpeľnom parku sú cvičiace kladiny, bicykle, škripce  a iné mučiace nástroje, ktoré u nás ani nechyrovať. Tobôž v samotných kúpeľoch.

Realita rímskych kúpeľov je prozaickejšia. Vydlabané boli na prelome 19. a 20. st.

 
Na večeru napokon ideme osvedčenému Hofferovi za Nitrou. Mne to vyhovuje, nemusím šoférovať celú cestu po tme.Navyše sa jazdí jak na autodrome. Traja sa napríklad išli obiehať pred Levicami. Pomníčky pri ceste vypovedajú veľa. Za Vráblami horia sviečky ako memento tragédie z pred troch rokov. Baby si brúsia zuby na špagety, no zbytočne. Nepodávajú. Schrumstnú rezne, ja cestovinu so špenátom. Pred ôsmou štrngoceme s kľúčami pred barákom.

Takže okrem Kysúc sme sa tento rok zatúlali do všetkých regiónov Slovenska. Skutočne. Od horúcich rovín Záhoria a Abova, po chladné a zamračené vrchy na Liptove, či Horehroní. Naháňali vietor nad rozsiahlymi lánmi pšenice na Podunajsku alebo kráčali tichými stráňami na Zemplíne. Navštívili Spiš a jeho tri veľké národné parky, ale i skryté perly maličkej rezervácie na Honte. Vnárali sa do hlbín tmavých jaskýň na Gemeri a vystúpali hore na 1600m vysoký Choč na Orave. Dňom i nocou.To všetko na malom kúsku našej krajiny krásnej ako tisickrát zväčšená pohľadnica. Užili sme si výlety do sýtosti. Cez dlhé zimné večery otvoríme veľkú knihu spomienok a budeme v nej čítať.