Z Bratislavy do Visegrádu

Názov expedície: Kormorán

Heslo: Na ceste dolu z Blavy potrápime svaly i kolimahy.

Piatok 11.8. 

    Spolu so ženou nás čaká skutočná výprava. Rozhodli sme sa pokoriť slovenskú časť medzinárodnej cyklotrasy od Atlantiku po Čierne more. Riečna trasa dlhá 3650km ukrajuje zo Slovenska nejakých 170km. Pochopiteľne, nepôjdeme ju v jeden deň, ale rozdelíme si etapu s tým, že zájdeme popri Dunaji kúsok do susednej Orbánháza. Na vrchol sezóny sme sa poctivo pripravovali. No a len dva dni pred štartom sme si zaobstarali tašky na bicykel. Aby sme šetrili vlastné hrby. Vstávam pred siedmou a robím si sýte raňajky. Po siedmej budím deti. Žena chcela vypadnúť, čo najskôr. Lístky na vlak o ôsmej som kúpil deň predtým, takže sa nenaháňame. Deti idú s malým kufrom na kolieskach popredu, my starí na bicykloch neskôr. Prehadzujeme totiž veci do ďalšieho malého batoha, aby sme odľahčili môj. O morča sa postará suseda. Vlak kvôli výluke ani veľmi nemeškal, iba 10min. Prvé, čo ma privíta v Hovadove na stanici sú socky-pankáči s pivom a skleným pohľadom. Zoženiem lístky na bus v pomerne novej (2019) predajni MHD. Za mojich študentských čias som kupoval lístky v novinovom stánku. Busom 93 sa vezieme do betónovej džungle ku švagrinej, kde odovzdáme baby. Kolimahy štartujeme pri Chorvátskom ramene. Expedíciu na kolesách vediem ja. Po dvoch kilometroch sa napojíme na "našu" Eurovelo 6. Trasa je vytýčená po oboch brehoch Dunaja, ale pravá strana ide popri lužných lesoch. Po hrádzi ideme len kúsok a pred ČOV schádzame dolu. Celú Eurovelo budem mať výklad o vodných zdrojoch a ich problémoch. Asfaltový povrch je i na hrádzi, no značenie je dolu na ceste. Pod kolesá skáču lúčne koníky a ich samovražedné úmysly nás budú sprevádzať až do Štúrova. Do Čunova je po trase veľa bufetov pri hrádzi i ľudí na nej, ale my ideme spodnou, širokou cestou. Rusovské jazero je krásne modrozelené a bola by radosť sa v ňom schladiť. Stretáme ľudí, ktorí evidentne majú namierené k vode. V Čunove Eurovelo 6 pokračuje do maďarskej Rajky, ale my odbočíme na hrádzu a ocitáme sa na Dunajskom cyklochodníku. Po hrádzi Mošoňského Dunaja je úzky chodník a nie je veľa priestoru kochať sa riekou. Za galériou Danubiana osamieme a cestu popri Hrušovskej zdrži si môžeme vychutnať. 

Za Čunovom je vidieť veľkosť gabčíkovskej priehrady a málosť bufetov.

    Stretáme iba jeden starší pár, s ktorým sa na striedačku obiehame. Na hrádzi sa dokonca objaví auto a nie jedno, hoci riadna cesta je pod nami. Starý Dunaj po pravej strane sa občas mihne a vytvára dokonca pereje. Stojíme pred Dobrohošťou, kde sa od priehrady oddeľuje Vojčianske rameno. 

Prívodný kanál v Dobrohošti dotuje vodou ramená Dunaja.

    Od Vojky sa práve odlepuje kompa do Kyselice. Okolie nám je známe, pred pár rokmi sme sa kompou viezli do Vojky a brodili lužnými lesmi. Okrem lodičiek na rieke mi nad hlavou lietajú mašiny na Štefánikovo letisko. I vojenský Spartan. Za kompou schádzame z 15m vysokej hrádze do Vojky. Dedinkou prejdeme k Bratislavským mlákam. Chránená oblasť je skutočne chránená drôteným plotom. Aj s ľuďmi za ním. K jazeru sa teda nedostaneme. Myslel som, že príroda je pre všetkých. Snáď Šulianske bude na tom lepšie. (Ne)Prekvapivo ani nie. I v jeho severnom okolí sa márne pokúšame dostať k vode, no tiež sú pri brehu vilky. Naskladané jedna vedľa druhej ako uhorky v pohári. Predo mnou spadne z malého cestného bicykla chlapec. Nič hrozné, tatko uteká za ním. Mal zatočiť na súkromný polostrov a chalan zblbol. Na východnom konci jazera je odbočka k bufetu Kotva. Zakotvíme v lokáli na radlera, hranolčeky a cibuľové krúžky. Nič extra, ale potrebujeme energiu na ďalších 40km. Už ani to jazero nie je také kryštálovo čisté ako ho ktosi propaguje. Pre občasných návštevníkov je bojkami vyhradená malá plocha na kúpanie. Na padlleboarde sa opaľuje jedna pani.

Jediný prístup pre obyčajných ľudí k Šulianskemu jazeru.

    Po občerstvení ideme ešte kúsok k brodu Šulianskeho ramena. Na druhú stranu sa nám veľmi brodiť nechce. Otočíme sa a pokračujeme ďalej. Za Bodíkmi ma upúta lesík uprostred poľa. Takýchto tôní je v Dunajských luhoch viacero, no táto je fotogenická. Zastavíme sa pri Bačianskom ramene a po pár fotkách pokračujeme kúsok hlavnou cestou na gabčíkovské vodné dielo. 

Bačianske rameno patrí k najkrajšej časti lužných lesov.

    Oficiálne cyklotrasa pokračuje do prístavu a k čárde Hullám, ale je to trocha zachádzka. V čárde sme onehdy boli a žiadny erotický tanec na chuťových pohárikoch sa nekonal. Na vodnom diele otvorili novú expozíciu histórie stavby, rieky atď. Pozreli sme si teda okrem malebnej prírody aj šikovnosť ľudských rúk. Len nerozumiem, prečo ako suveníry predávajú hlúposti typu dáždnik alebo šatka. Väčšina ľudí by si skôr zobrala pohľadnicu alebo turistickú známku, či niečo podobné a lacné. Zíduc dole strmým vydláždeným chodníkom sa o5 napájame na Eurovelo 6 (ľavá strana). Za Gabčíkovom je nejaké korzo alebo čo. Jednoducho rad haluzných lámp pri chodníku. Nič pripomínajúce ľudské sídla v okolí však nie je. Z jednej strany kanál (Dunaj sa napája až v Sápe), z druhej polia.

Záhada dňa. Lampy kúsok za Gabčíkovom.

    Cez cestu nám prebehne srnec so srnkou. Samica vedie. Evidentne si chlapi bez ženy neporadia ani v zvieracej ríši. Prvýkrát vidím dudka chocholatého. Zájdeme do dedinky Sáp. Nikde nič a uprostred obce vodovod s pitnou vodou. Nemilo prekvapí 4km šotolinová cesta medzi Sápom a Medveďovom. A bude horšie. Ale až zajtra. Zdravíme sa s proti idúcimi bláznami ako my. Naložení so spacákmi, karimatkami. My nesieme naozaj minimum, keďže bývať budeme v penziónoch. V Medveďove o5 zídeme do dediny popri klube Hollywood. O tom, aký je to klub taktne pomlčím. Hanbinec. Zastavíme v riadnom pajzli menom Fakocsma (Drevená krčma). Typický cigareto-alkoholový smrad, šťať chodia štamgasti kdesi do rohu, kde bol kedysi asi výčap. O5 si vyschnuté hrdlá zalejeme radlerom a ja sa posilním kuracou žemľou z mrazeného polotovaru. Ale obec má voľne dostupný internet. Neprejdeme snáď ani kilometer a stojíme pri pitoresknom Opatovskom jazierku. 

Prietržové Opatovské jazierko je súčasťou Kľúčovského ramena.

    Okrem pískania mi v bicykli čosi udiera v ľavom pedáli. Pískanie na druhý deň prejde, ale drobný klepot neprestane do konca púte. K Číčovu už nie je ďaleko a nie sú ani štyri hodiny. Pri pamätníku záplavy z r.1965 odbočíme do lužného lesa. Cieľ je nájsť cintorín lodí, no prv sa my staneme cieľom komárov. Okrem kaluží, žiab a hávede s krídlami, vidíme iba kúsok nejakého vraku. Vyplaším šedú volavku. Pri Kľúčovskom ramene hľadanie vzdáme a obrátime sa s5. Treba lokalitu poznať. Po pár metroch sme pri Číčovskom mŕtvom ramene. 

    Jedným z mála zachovalých prirodzených biotopov na Dunaji. Najväčšie jazero na Slovensku vzniknuté po pretrhnutí hrádze koncom 19st., hlboké 7,5m. Perla Podunajskej nížiny prežíva odrezaná od hlavného toku (podzemnými vodami je spojená s Dunajom) postupne chradne a stráca sa. Rovnako ako náučný chodník vybudovaný v r.1989. Tabule sú už nečitateľné. Ochranári si veľmi neželajú zvedavcov potulujúcich sa pri ramene s 5.st. ochrany. Od obce Číčov je smerová tabuľa Lion jazero. Zmiatol ma tento názov, ale vraj miestni ho volajú Lion po francúzskom vojakovi, ktorý sa na jeho brehoch usadil po I.sv. vojne.

Z cyklotrasy  je vidieť iba kúsok ramena.

    Komín, húsky, morky, ale chodník nikde. Žena sa rozpráva s pánom,  ktorý zobral dve vnučky na výlet z Veľkého Medera. Náučný chodník je kdesi na opačnej strane od Kľúčovca. Pred Číčovom pre dnes opúšťame Eurovelo 6 a ideme kilometer do dediny. Číčovské rameno láme republiku (z juhovýchodného smeru na východný), kraje a polí našu cestu. Čas ešte máme, preto skúsime ísť k ramenu zo severnej strany popri rybníkoch. No za záhradkami cesta končí. Zostane úzky chodník pre peších, hoci i zhrdzavená rampa je skrytá medzi stromami, takže cesta tu onehdy bola. Cez hustý porast aj tak nič nie je vidieť. Mali sme ísť k ramenu asi inak. Obzrieme si teda obec zbližša.

Sochy vojvodov, ktorí priviedli Maďarov do Podunajskej nížiny.

 Drevené sochy slávnych osobností od číčovského rodáka Gézu Nagy-ho alebo kaštieľ grófa Kálnokyho, ktorý vyzerá byť obývaný. V zadnej časti má i bazén a na tráve parkuje auto s rakúskou značkou. Dosť možné, že pán gróf v kaštieli trávi leto. Prejdeme sa parkom a konečne ideme k penziónu Jolán. Penzión je pomerne nový (2017) a leží niekde uprostred trasy Hovadovo-Parkány. Bicykle si môžeme nechať v miestnosti, kde je bar. Je nefunkčný, preto na dvere vycapili ceduľku "Úschovňa bicyklov". Je tam i stojan, ale obsadený. Preto dáme kolimahy do opačného rohu. Za izbu platím vlastne až teraz, hoci booking si bral číslo karty. Inak som platil 70Eur, ale bez sprostého bookingu som mal ponuku za 60Eur. Prišla neskoro, po zaplatení. Dokupujem raňajky za 9Eur/osoba. Nechce sa nám ráno zháňať v dedine čerstvé pečivo a kávu. Dostaneme kľúče od izby 108, ovládač na klímu a telku. Dvere majú americký štýl guľatej kľučky. Potrebujem obe ruky na otvorenie, čo zrovna nie je vždy možné. Chýba tretia ruka. Pre nás na jednu noc je izba až príliš veľký luxus. Priestranná kúpeľňa, letisko a balkón. Ten má iba zopár izieb v penzióne. Vedľa je cintorín a krčma. Na večeru čakáme v tamojšej reštike hodinu. Žene kurací rezeň s brusnicovou omáčkou chutil. Neviem, či to kura naháňali po dedine alebo prečo sme čakali tak dlho. Moja panenka na hríbovej omáčke bola bez chuti.  Na druhý deň sme si chute vymenili. Na pitie pivo, víno a pomarančová limonáda. V penzióne býva zmeska všeličoho. I cudzinci. Češi, Nemci. Partia starých mládencov, rodiny s deťmi. Dnes sme našliapali 85km. Fúka nám slabý severný vietor do chrbta, takže sa nejde zle. Žena je po dni viac opálená ako od mora. A to sme sa natierali pri Šulianskom jazere. 

Sobota 12.8.2023

    Natierali, ale opaľovací krém nie je proti komárom. Objavujem nové štípance. Tak nestačí, že si na nás zgustli v lužnom lese, ešte aj na cimre. Aj sa mi zdalo, že nad ránom počujem pri uchu komára. Bicykloval som i počas spánku, a to som len deň na ceste. Do polnoci hulákali feferóni z vedľajšej krčmy. Vstávame pred siedmou, dnes máme dlhý deň a na pláne viacej kilometrov. A radi by sme stihli o jedenástej prehliadku komárňanskej pevnosti. Ten hore sa musel rehotať, keď počul o našich plánoch. Po ôsmej sedíme teda na raňajkách. Nahádžeme do seba praženicu s párkom. Na cestu si beriem jabĺčko a do rúk malý croissant. Nech urobím škodu za tých 9Eur. Po pol deviatej štartujeme. Cez dedinku po hlavnej ceste, míňame obec Trávnik a cesta vedie znova k dunajskej hrádzi. Vyplašíme zajaca a na ďalšej odbočke sa napojíme Eurovelo 6. Cesta do Komárna je pomerne jednotvárna. Za Veľkým Lélom je kemp Ostrov a oproti Veľkolélsky ostrov. Dostaneme sa naň cez Mahulienin most (na ostrove sa natáčala rozprávka Mahuliena-zlatá panna). Bicykle odstavíme pri rumpáli a hojdačke, kde urobíme pár záberov. Po ostrove je viacero chodníčkov, my sme si vybrali najkratší - cestu korýtka. Skutočne, na jej konci pri brehoch Dunaja, je zem posiata korýtkami. Zopár hodím do vačku. 

Dub pamätá Máriu Teréziu.

   Veľkolélsky ostrov teší hlavne kone a iný dobytok. A prériové svište. Je to jeden z posledných veľkých dunajských ostrovov v Európe so zachovaným tradičným koloritom prírody. Po postavení vodného diela Gabčíkovo mu hrozil zánik. Len nedávno (2014) sa z ostrova stal naozaj ostrov prepojením s riekou. Vďaka dobrovoľníkom je kedysi pustý ostrov dnes plný života.

    Po pozdravení bociana pri Veľkom Léli pokračujeme pomerne nudnou cestou po hrádzi. Oživenie príde pred Komárnom za Zlatnou v podobe panelového úseku dlhého asi 800m. Žiletkári si prídu na svoje. Drahej sa ozve pískanie od predného kolesa. Bude treba nastaviť brzdu. Pred Komárnom je nový (2020), ikonický a kontroverzný most Monoštor (podľa pevnosti na druhom brehu). Je najvyšší na Slovensku a celom toku Dunaja. Je však postavený na nesprávnej strane mesta a doprava v centre Komárna kolabuje. Šliapeme ešte ďalšie tri kilometre Alžbetiným ostrovom do centra. Na kruháči odbočujeme doľava na riadnu cestu do Komárna. Tabule nás navedú k pevnosti. Pokladňa je nelogicky v budove mestskej polície. Dnešné prvé nemilé prekvapenie ma čaká pred pokladňou. Mesto alebo neviem kto si na dnes naplánoval v areáli pevnosti rodinný deň. Skrátka: prehliadky nebudú. Kurva, tak ani na druhý raz sa mi do kazematov nepodarí dostať. Prvý krát sme prišli neskoro. Preto som sa dnes naháňal, aby sme vstup na jedenástu hodinu stihli. Aspoň mohli dať na internetovej stránke vedieť a nie post funus. K pevnosti prichádza dodávka. Pán s dlhými šedivými vlasmi a modrými očami, rómsky kováč (na Róma nevyzerá), ide robiť krídlové dvere. V prenesenom zmysle sa dá povedať, že rómsky kováč znamená klasický kováč pracujúci s ručnými nástrojmi. Milý kováč nás na vlastnú zodpovednosť pustí dnu aspoň do exteriéru obranného komplexu. Zvonka vyzerajú budovy spustnuté a zničené (trénujú v nich špeciálne jednotky), iba malá časť prešla rekonštrukciou. 

Budova kasární má najväčšiu sedlovú strechu v Európe dlhú 600m.

    Komárňanská pevnosť patrí medzi najväčšie opevnenia na svete. V časoch osmanských nájazdov bola schopná poňať armádu s 200 tisíc vojakmi.  Pevnosť nebola nikdy dobitá, ale ľudská ľahostajnosť a zub času z nej robia postupne ruinu. Heslo na priečelí budovy Nec Arte, Nec Marte (Ani silou, ani ľsťou) sa stáva krutou iróniou. Snáď niektorá generácia docení hodnotu pamiatky, kým sa prepadne do zeme.

    Rómsky kováč robí na pevnosti už viac rokov ako majú naše deti (rekonštrukcia oficiálne začala v r.2003). Postupná oprava prebieha, ako sa zoženú prachy. V jedinej ako tak zrekonštruovanej budove sa plánuje i lacný hotel a kancelárie. Viac menej sklamaní odchádzame, podzemné chodby neuvidíme. A nie sme sami, čo postávajú pred pevnosťou. Pošramotený imidž mesta sa len zhorší. Ako by to bolelo propagovať pamiatky svetového významu. Tlačiac bicykle kráčame v centre po pešej zóne. Hľadám infocentrum a nádvorie Európy. Info je pri mestskom úrade, čo mi poradí pani v múzeu. Pohľadnice nič extra. Nájdeme i námestie, ale prekvapí ma, aké je malé. Pitoreskné domčeky pripomínajú Amsterdam.

Domčeky majú reprezentovať architektúru 36 európskych krajín.

   Radi by sme doplnili tekutiny, no okrem Irish pub-u na námestí je v centre bieda. Samé kaviarne. Komárno urobilo na nás rozpačitý dojem, skôr ako turistický ruch, je tu hluch až na pár zblúdilcov ako my. Sadáme na kolimahy a na radu z info centra ideme cez Alžbetin most do maďarského Komárom k pevnosti Monoštor. Je obed a dosť horko. V upravenom okolí objektu je ruský vojenský čln a tank T55. 

    Sandberg, ako znie jej originálne meno, mladšia sestra komárňanskej pevnosti, prezývaná dunajský Gibraltár, bola raritou skôr po II.sv. vojne. Rusi si z nej spravili najväčší muničný sklad v Európe. Stavalo ju 2000 murárov takmer 20 rokov. Iróniou je, že pri dokončení pevnosti v 19st., bolo treba skôr brániť východnú hranicu Rakúsko-Uhorska pred Rusmi. I preto pevnosť nebola nikdy využitá ako obranná bašta. Naopak. V súčasnosti v nej napr. pečú chlieb.

Chodba s izbami pre dôstojníkov.

    Zaplatíme vstupné, energiu doplnia dve koly a spomienky dve pohľadnice. Dokopy 5000 HUF (asi 13Eur). Pri vstupe sa nachádza malá expozícia života na Dunaji s modelmi lodičiek. Pevnosť je rozsiahla a netreba služby sprievodcu ako v Komárne. Nemohli tento systém okukať aj na druhom brehu? Je i v omnoho lepšom stave, a to ju predpokladám Rusi po vojne nešetrili. V Monoštore strávime dve hodiny. Je to aká, taká náplasť na komárňanskú. Komplex je bludisko tmavých, či svetlých chodieb (640 miestností), ale zaujímavých. Nič pre klaustrofobikov. Kazematy, väznica, podzemné chodby. Vonkajší areál je pripravený pre koncerty. Na opačnom konci sú odstavené vraky ruských vojenských vozidiel. Márne hľadáme cestu do priekopy, ale budovy sú rozsiahle, že sa nám ani nechce ďalej motať. Z trávnatej strechy je impozantný výhľad na Komárno a rieku. Zjem tyčinku a jablko. V klimatizovanej vstupnej miestnosti sa nám i voda vo fľašiach ochladí. Bicykle sme totiž zaparkovali do šatne. Šliapeme štyri kilometre s5 do Komárna. Vôkol pevnosti, kde vidíme vstup na rodinný deň. Krátka zastávka na mieste, kde Váh končí svoju púť. Smrad zdochliny nás vyženie preč na Eurovelo. 

Váh pri sútoku dosahuje hĺbku 5m a šírku 60m.

    Konča Váhu sú preteky na rýchlostných člnoch v rámci Majstrovstiev SR. V Komárne majú preteky niekoľko desaťročí tradíciu. Prekročíme most aj týpečka, ktorý z nepochopiteľného dôvodu zostal stáť pred cestou. Smerovník ukazuje do Štúrova 52km. Prejdeme asi 5km a stojíme pred rímskym vojenským táborom Kelemantia z 2.st. Zbehnem dolu k archeologickému nálezisku. Drahá na mňa čaká pri odpočívadle. Ďalší stop je za našou najjužnejšou obcou Iža pod umelo postavenou rímskou strážnou vežou. Skôr by som ju nazval rozhľadňa. Keď už niekto zhrabol peniaze z únie, mohol si dať robotu spraviť aspoň vernú kópiu starorímskej veže. O5 stretáme od rána rôznych cykloúchylov. Mladí idú väčšinou v páre. Starí, väčšinou muži, sólo. Podľa stupňa farby kože a veľkosti brady sa dá odhadnúť koľko sú na ceste. Ak by zastavili aj podľa smradu. Viem z vlastnej skúsenosti. Stretáme týpečkov, ktorí idú zo Štúrova do Komárna celý deň. 

Severné hranice rímskej ríše strážila pevnosť postavená neobvykle na druhej strane Dunaja.

    Míňame Patince a spomíname na dva pobyty s deťmi, ktoré sme si na kúpalisku užívali. Konečne vidíme na rieke aj loď - výletnú. V Žitave sa nedá inak ako po hlavnej ceste spolu s autami a motorkármi. V Radvani je reštaurácia aj dve, ale robíme si chuť na čárdu v Moči. Osudová chyba, ale nik a nič nás neupozornilo. Nasleduje ďalšia podpásovka. Z čárdy Moča zostali obhorené múry. Nalejeme do seba odporne teplú vodu a hladní šliapeme s nervami ďalej. Aspoň nejdeme po hrádzi, ale dolu v tieni stromov. Pred Kravanmi sú pláže i na kúpanie. Kde tu sa naozaj ľudia kúpu, no viac je pri brehu rybárov. Voda vyzerá po dažďoch kalná. V Kravanoch je pri rozhľadni bufet. Nič varené, ale aspoň chladený birel. A biele lupienky (predavačka nerozumie, čo sú čipsy). Nejakí chalani si púšťajú hudbu a pod rozhľadňou sú kone. Firemná akcia, či voľajaký klub? Mondolákajú, ale počujem pesničku Od Tatier k Dunaju od Elánu. Vracajú sa Taliani, ktorých sme míňali. Davide so ženou a dcérkou v káričke ide pár dní z Viedne do Budapešti. Ukazujem im cestu. To pravdepodobne ale obaja netušíme (ja isto), aká cesta nás čaká. Až neskôr pochopím, prečo sa vrátili. Chcú ísť na druhú stranu Dunaja. No prievoz akosi nefunguje a most je v Štúrove. Partička ožranov opustí vežu a môžem ísť hore. 

Najnižšie položená rozhľadňa na Slovensku má 17m a 90 schodov.

    Žena si dobíja hodinky (zástrčka je za bufetom) a my sily. Dobre robíme. Za Kravanmi krásny nový asfalt. Hoci dolu je tiež cesta. No tá končí, ale čo horšie i asfaltový chodník. Chvíľu po ceste s autami, ale potom už iba po hrádzi posypanej drobným štrkom. Príšerný záver našej cesty pre Treky a kĺby. Kodŕcame sa, šmýkame asi 6km. Stretáme pána,  ktorý hovorí, že cyklochodník začali robiť, ale akosi práce ustali. Techniku sme pri hrádzi videli, možno došla nafta. Unavení sa teda musíme sústrediť nie na baziliku, ale držať rovnováhu na šmykľavom kamení až po koniec obidského kanála. 

Posledných pár kilometrov k Štúrovu nie je pre cesťáky.

    Tam zídeme na betónku, neskôr asfaltku. Hoci Eurovelo 6 ide trocha inak. Mne navigácia ukazuje zísť z hrádze pred haťou. Pri dedinke je náučný chodník. Mierne stúpanie do obce ku kostolíku, prefrčíme centrom a odbočíme doprava do polí na Štúrovo. V cigánskej osade zabočíme doľava a ocitneme sa o5 na novej asfaltke. Nelogicky v Štúrove zostane 100m pás rozbitej cesty bez asfaltu. Možno došiel asfalt. Cestou do Štúrova sa zastavíme na stanici. Lístok z Nagymaros s bicyklom vyjde na 18Eur. To je dosť. Len rezervácia bicykla v EuroCity je 7Eur. Pani za pokladňou sa snaží niečo vymyslieť, ale tvorí sa za mnou had ľudí.  Ide vlak, preto kašlem na zajtrajšie lístky a pokračujeme do grand finále na nábreží Dunaja. Krásny príchod do centra v popredí s ostrihomskou bazilikou Sv. Štefana. Pôvodne som si myslel, že koniec je na moste Majky Valérie. Smerujem preto nad Dunaj. Drahá však pozerá na mňa ako dedo mráz na letnú brigádu. Vraciame sa s5 na nábrežie. Finálové foto z bazilikou v pozadí. Máme za sebou 185km z Hovadova. Od hladu sa až chvejem, preto sa veľmi nekocháme a šliapeme ešte ten kilometer k penziónu Rosa popri soche Jana Sobieskeho na koni. 

Podobnosť mosta Maje Valérie z Eržebétiným v Komárne nie je náhodná. Majú rovnakého otca.

    Ubytko je prakticky za sochou pri hlavnej ceste do Nových Zámkov. Taká rušná ulica, že sa nedá prejsť na druhú stranu. Keď nejaký šofér vidí našu zúfalú snahu prejsť na druhú stranu, zastaví a pustí nás. Aspoň je penziónik vedľa reštaurácie. Z penziónu vyjde chlap a my stojíme pred ním ako kvaple v Harmaneckej jaskyni. Rozmýšľame ako s bicyklami dnu cez úzke dvere. Vyjde majiteľka a po privítaní nás pošle za roh na opačný koniec domu. Čaká nás pri bráne. Malý dvor, kde je nasáčkovaný altánok, hojdačky i pieskovisko. Pod altánkom nám spraví miesto pre kolimahy. Vojdeme do predsiene, kde je kuchynka a jedálenský stôl. Na hornom poschodí sú ďalšie, väčšie izby. Staršia pani nám ukáže skromnú izbu a zaplatím jej pobytovú daň (izbu som platil popredu). Tvrdí, že bicykel nie je estetický šport pre ženy. Žena je totiž opálená podľa odevu. Navrhuje jej bicyklovať sa iba v tričku. Jednoducho zariadená izba s letiskom, stolíkom s dvoma kresielkami a chladničkou, na ktorej je malý televízor. Asi ako môj monitor v robote. Ani nečakám za 35Eur luxus. Hlavne, že izba aj kúpelka sú čisté. Uteráky i mydlo máme vlastné. Hlad je však silnejší pán ako smrad a "voňaví" si sadneme do susedného lokálu Casablanca. Čašník nás hneď upozorňuje, že sa nedá platiť kartou. Objednám si vínko, žene pivo a vraciam sa po peňaženku. Spolu si dáme halázslé zo sumca. Obsluha pochopila a prinesie nám dva taniere a polievku v kotlíku. Ako hlavný chod si objednám zubáča v holandskej omáčke s opekanými zemiakmi. Dráha bravčové s lečom. Lečo však bolo kupované a nie čerstvé. Na zdravie, vraví čašník. Mne chutilo, drahá sa leča ani nedotkla. V podniku sme nechali aj s tringeltom 50éčiek. Osprchujeme sa a ideme do mesta. Za môj výkon si zaslúžim dačo sladké. Hoci drahá nebola celkom tohto názoru a rada by si konečne vyložila nohy na posteľ. V Štúrove zrovna dnes prebieha hudobný festival maďarskej rockovej hudby, takže sa pri nábreží prekrikujú dve kapely. Náš cieľ je však cukráreň. Až v polovici korza príde spasenie chuťových pohárikov v cukrárni Esterhazy. Dám si rovno dve punčové guľky. Vychutnávajúc si sladkosť vidím, že i Mama langoš je otvorený. Pred dvoma rokmi mali len do šiestej a nechali sme si chuť zájsť. Zajtra, v nedeľu, majú zatvorené. Smola. V noci sa mi kvôli hluku od cesty nedarí zaspať. Zatváram okno, vypínam chladničku. 

Nedeľa 13.8.

    Vypnúť chladničku bola blbosť. Do rána z nej vytečie voda na dlážku. Hodím pod ňu rohožku z kúpeľne. O šiestej ráno si nejaký chlap ide robiť kávu alebo snáď zohriať sunar? Kuchynka je hneď vedľa našej cimry. Vraj ma baba plno a počuť nad nami buchot. O siedmej zvoní kostol. Dopíšem riadky denníka  a pred ôsmou vstanem. Dnes nás čaká hungaroring s otočkou vo Visegrade. Oproti včerajšej smole, dnes sa šťastena k nám vrátila. Nezabudnúť na cestovné poistenie, do vakov nahádžeme veci a o trištvrte na deväť vypadneme. Kľúče prepchám cez dieru v bráne a hodím na dlažbu. Na raňajky si sadneme do Musetti café and breakfest. Nasýtime sa dvoma obloženými žemľami. Jedna s volským okom, druhá s avokádom. Žemľa bola väčšia ako na obrázku a väčšia ako čašníkova dlaň, na ktorú nakreslil jej veľkosť. Netušiac si dám ešte čokoládu so šľahačkou, žena lungo. Za 16Eur s plnými bruchami šliapeme cez most do Ostrihomu. Nechápem, prečo na druhej strane stoja naši policajti. Videl som ich aj v Komárome.

Hoci je Maďarsko väčšia krajina, má 4-násobne menej cyklotrás ako my.

 Napojíme sa na Eurovelo 6  do Visegradu. Za Ostrihomom sú malé pláže s pekný výhľad na slovenskú Burdu. V Zamárde chodník končí a ideme po ceste. Aspoň v tieni stromov. Chvíľu, len po Pilismarót. V Dimiše (Domos) si spravíme odbočku k Dunaju. Je tam najužšie miesto a rieka vytvára jediný meander v Maďarsku. Vidíme pomerne veľkú premávku na rieke. Pomalšia loď z Budapešti do Ostrihomu, ďalej raketa Voschod II postavená v ukrajinských lodeniciach mieriaca rovnakým smerom. V Hungarii je na vode pomerne živo. Nie ako u nás. Stojíme na bus zastávke pred Visegradom a skúšam nastaviť žene na bicykli brzdu. Bezúspešne. Predné koleso sa točí aj miernym pískaním, pokračujeme. 

Diabolský vrch na južnom cípe Zadunajského stredohoria.

Definitívne zakotvíme pri infocentre. Prvý logistický úspech dňa máme za sebou. Kniha o okolí žiadna, resp. len v maďarčine. Mám aj dobrú správu. Každých 20 min. chodí k hradu lokálny bus. Schováme sa do tieňa stromu pri zastávke. Máme 2 problémy: bicykle a forinty. Bicykle drahá nechce nechať naverímboha dolu. Minimálne nie s vakmi. Busy by mali byť nízko podlažné, kolimahy nevidím problém. No a peniaze? Snáď sa bude dať platiť kartou. Dojuchá žltý kĺbový autobus. Vodič nerozumie ani ingliš, len čosi mondoláka o fellegvár. Neviem, čo to je, ale kývam hlavou, že áno. Otvorí zadné dvere a ukazuje nech nastúpime. Stane sa, ešte sa nepohneme zo zastávky a znova ma volá k sebe. Dávam mu 5Eur, mrdne plecami, ale pohneme sa. Týmto ďakujem milému, holohlavému šoférovi, že nás pochopil a nerobil caviky. Cesta hore je slušný stupák, cez to všetko zopár bláznov sa v tom teple tlačí hore. Kopec by som prirovnal k inoveckému sedlu Havran. Vystúpime pri citadele (fellegvár) a bicykle necháme pri strážnej búdke parkoviska. Tri paničky lietajú po parkovisku a snažia sa zvládnuť chaos pri parkovaní áut. 

Z horného hradu veľa nezostalo.

Vstup do hradu z 13st. je 2000HUF (5Eur) na osobu. Platiť sa dá kartou. Na nádvorí sú mučiace nástroje. Lámacie koleso, klietka, železné kreslo posiate tisíc hrotmi (obzvlášť krutý nástroj). Na severnej strane je z terasy krásny výhľad na meander. Čudujem sa, že je na hrade veľa rodín s deťmi. Prečo sa nekúpu? Šípky ukazujú smer prehliadky. Hrad nie je veľký. Prvá vežička skrýva fejk svätej kráľovskej koruny (originál je v Budapešti). Vo vonkajšom hrade sú dve miestnosti s panoptikom voskových figurín troch kráľov Karola Róberta, Jána Luxemburského a poľského Kazimíra (a služobníctva), ktorí uzavreli v r. 1335 visegradskú zmluvu. V r.1991 nadviazali symbolicky na ňu prezidenti štyroch štátov. Prehliadka pokračuje vnútorným hradom. Vpravo je výstava zbraní. Čo nás zaujme so ženou je slovenský dvojkríž na erboch a zástavách. Čo má s ním spoločné uhorský kráľ Belo IV, ktorý znak používal?

    Pôvodný symbol dvojkríža sa dostal na Slovensko z Byzantskej ríše ešte počas misie Cyrila a Metoda v 9st. Do heraldiky Uhorska ho nakreslil kráľ Štefan I. v 10st. V priebehu 11.-12. st. sa dvojkríž z erbov vytratil a o5 ho oživil Belo IV v 13st. Ten ho vraj videl počas návštevy v Byzancii, ale skôr nechcel nasrať poddaných a zostal verný tradícii Nitrianskeho kniežatstva. Trojvršie pod krížom dohodili k znaku za vlády českého kráľa Václava III v 14st. Slováci si symbol definitívne prijali za svoj počas búrlivých revolučných rokov 1848-49. Zdôvodňovali to aj tým, že trojvršie reprezentuje naše veľhory.

Visegrád pod hradom a na druhom brehu Nagymaros.

   V ďalšej miestnosti narazím na 3m vypchatú vyzu. Najväčší druh jesetera, pred takými 60 rokmi kráľ Dunaja. Zrovna pred pár týždňami nasadili mladé rybky jesetera malého do Dunaja v snahe prinavrátiť ako tak jeseterov na naše územie. Miestnosť je celá posiata vypchatými poľovníckymi trofejami a parožiami. V najvyššej vežičke hrá zarastený chlapík na gitare a do toho mondoláka kvílivé elégie. Cez mostík schádzame dolu k bráne. Nevyhnutná voda a pohľadnice, zjazdom sa zvezieme s5 do Visegradu. Zastavíme pri kráľovskom paláci, ale do vnútra nevkročíme. Najkrajší je z vonku a odfotiť sa dá od rampy. 

Jeden z päťdesiatich hradov Matúša Čáka Trenčianskeho zo 14.st.

    Zopár stoviek metrov je do prístavu ku kompe. 800 forintov (2Eur) osoba. Kompa kmitá po Dunaji hore-dole. Záujem sa preplaviť je veľký a pre námorníkov sú prevozy prachy. Točíme sa akosi k Nagymarosu. Deja vu z Bodrumu. Neviem, čo je to za zvyk sa točiť pri odpichnutí lode z móla. Nasmerovať loď proti prúdu? Somrák vedľa mňa páchne. Verím, že my jemu tak isto. Nejaký umelec alebo neviem čo. Nesie si zo sebou stolík na predaj zbytočností a sedačku z bicykla, na ktorej sedí. V Nagymaros sa rozhodujeme ísť s5 do Štúrova na kolieskach po ľavom brehu. Kompa nám ušetrila čas tým, že vyrazila hneď a do troch hodín budeme určite v Parkány. Múdre a prezieravé rozhodnutie. Ľavobrežná časť Eurovelo 6 je v Hungarii celá po skvelo vybudovanom cyklochodníku. Až po hranice s našou džamáhírijou. Stretáme talianskeho Davide zo včerajšej etapy. Nový most cez riečku Ipeľ v Chľabe beriem ako samozrejmosť, ale realita je prekvapujúca. Otvorili ho iba pred dvoma týždňami. O5 šťastie, inak by sme museli prejsť cez železničný most v Szobe. 

Po Váhu a Hrone tretia najdlhšia riečka Ipeľ končí svoju púť na hraniciach.

    Stopku dáme v krčme Nosta v Kamenici nad Hronom. Jediný po trase na Slovensku. Ako to, že feferóni majú bufet na každom kilometri? Osviežime sa kofolou a ozvú sa i prázdninárky. Zvyšných asi 10km do Štúrova poznáme a ideme po hlavnej ceste. Cez hrádzu sa mi nechce zachádzať do centra Štúrova. Nepochopím, prečo je železničná stanica 4km od centra. Horšie, že ani žiadne normálne spojenie, kyvadlovka alebo niečo. Asi nie je záujem ľudí. Kupujem lístky na osobák cez Nové Zámky a Nitru do Lepáku. Nielenže je lístok lacnejší (8Eur/os.), ale neskôr zistím, že EuroCity vlak mešká 90min. Máme necelú polhodinku do odchodu vlaku, preto si kúpime párok v rožku. Langoše, na ktoré si celý deň márne robím chuť, baba nemala. Veľa malých obchodíkov počas korony krachlo, ako vravela včera bytná. I  tu v okolí stanice je z troch, jeden bufet funkčný. Aj to presedlali na lacnejie verzie jedál, ktoré reklamujú. 

Železničná stanica vlastne ani nie je v Štúrove, ale v obci Nána.

    V pohode dôjdeme do Zámkov. Stihnem si kúpiť dokonca pohľadnice, ktoré som pri poslednej návšteve nestihol. Prestúpime na motorový vlak až do Lepáku.  Idú z nás rôzne pachy. Jeden starší pár vystúpi a zostane čakať na zastávke. Stáli vedľa nás, preto si robíme srandu, že ich vyhnal náš smrad a radšej počkajú dve hodiny na ďalší. Ako som už písal, vlak je zmesou rôznych typov ľudí a určite i príbehov. Sedemdesiat ročný dedko - anarchista v roztrhaných gatiach. Pomáham naložiť kočiarik deťom, ktoré majú deti. Malá Kika zostáva v Hlohovci s ledva chodiacou obéznou babkou a mladí pokračujú na žúrku do Trnavy. Naberáme menšie meškanie, ale i vlak z Trnavy,  takže akurát stíhame preniesť 15kg Treky na druhé nástupište. O siedmej sme doma.
Máme za sebou vyše 250km ciest a chodníkov. V sedle sme strávili 14 hodín. V závere ma už riť ani nebolela. Nohy vôbec, telo si pomaly zvyklo na pohyb. Drahej sa prakticky rozpadli nové mtb ponožky. Spravili sa jej diery a stratili farbu. Vak jej odral sedlovku. Nie je totiž dobre uchytený a padá jej. Čoskoro to schytajú aj varlatá. Opálení sme viac ako od mora. Každý deň sme videli inú scenériu. Prvý deň lužné lesy s tôňami a nádherne modrými jazerami, druhý deň skôr poľnohospodársku krajinu s čenovskou lesostepou, tretí deň meander Dunaja v objatí kopcov. Viackrát sme improvizovali, ale vlastne v tom je čaro týchto výprav.