4Č

Heslo: Ak spoznáš krásy prírody (a automobilovej kolóny), nikdy nezablúdiš. 

Prvé č: Čipčie. Krásny, ešte zimný deň, sme využili na malú turistiku do Malej Fatry. Zadychčaný doletím z hodiny klavíra, a kým žena dobalí proviant, rýchlo si stihnem pristrihnúť bradu. Pred pol desiatou odkrývam Jarisu a sto štyridsiatkou trielim na sever. Žilinu tentoraz obídem cez tunel Ovčiarsko. Práce na stavbe diaľnice pokračujú svátek, pátek. Kúsok sa potom vraciam do Lietavskej Lúčky a dedinky Turie. Pred nami ide auto s ilavskou značkou. V kufri majú hnedého poľovníckeho psa so srsťou posiatou bielymi fľakmi akoby osranú od holubov. Zaparkujú pri škole a ja hneď pichnem auto vedľa nich. No čítal som, že turistické trasy začínajú od obecného úradu. Preto vycúvam z malého parkoviska a potiahnem Dračicu o pár metrov vyššie vedľa požiarnej zbrojnice. No a vzápätí ilavské auto sa objaví vedľa nášho. Šoférka sa na mňa usmeje. Vystúpime a pozdravíme sa. Idú tiež na Čipčie a čakajú ešte na ďalších.  Nahodíme vibramy a poza domy sa dostaneme na modro značený chodník. Konča domov sa ocitáme na pasienkoch. Zabáčame doprava ku kameňolomu. I tam sa dá parkovať pred závorou, ale my sa vrátime z opačnej strany. Pozerám do malého, no  hlbokého krátera, ktorý tu nechala ľudská činnosť. Vyzerá už opustený, Veď čo, kameňa je dosť z razenia neďalekého tunela Višňové. Prídeme k prvej križovatke Pod Železným. Nad kameňolomom končí severná obchádzka kopca Čipčie. My pokračujeme ďalej po modrej, ktorá ide na kopec z južnej strany. 

Spočiatku mierny lesný chodník značený šípkami.

    Zakrátko sa vnoríme do ihličnatého lesa a chodník začína mierne stúpať. Na stromoch sú okrem značiek i smerovníky. Po okolí je celou trasou nespočetne veľa chodníčkov a skratiek. Pred ďalším stúpaním si drahá dá dolu bundu. Ja si ju iba rozopnem. Asi v polovici je zľadovatený chodník. Nešmeky sa nám nechce vyťahovať, preto nejako s pomocou palíc vytraverzujeme hore na lesnú cestu. Po chvíli však o5 ideme po úzkom chodníčku. Sme už blízko vrcholu a odkývajú sa prvé výhľady na celú Rajeckú dolinu. V diaľke je vidieť i fatranský Kľak, ktorý dolinu uzatvára z juhu a napravo Strážovské vrchy s dominantným Strážovom. Ešte chvíľku fučíme do kopca. Ja sa vyhováram na long kovid, žena na postkovid. Pravda je však prozaickejšia - nemáme kondičku. Prejdeme malým fľakom snehu a zastaneme pri skalách s pamätnými  ceduľkami. Strmé južné úbočie je perfektný terén pre paraglajdistov. Z kovových tabuliek sa dá vyčítať, že zopár si ich na kopci vytočilo ten najvyšší stupák...
Sme na hrebeni a po pár krokoch vidíme drevený vrcholový stĺp v tvare Y. Ďalej za ním je povestná, romantická, lavička s hríbikom. Na svahu sedí partia pubertiakov. Inak je na kopci kľud. Pred nami lúčanská Malá Fatra. Ďalekohľadom preskúmam Minčol a Krížavu. Vyzerá, že i dnes tam dujú vetry. Pár slov do pamätnej knihy, nezabudnem ani na nálepku Túlavých kapybár. I keď baby už s nami nechcú chodiť, myslím aj na ne. Je akurát poludnie, rozbalíme si salámové rožky. Z opačného smeru príde chlapík s čiernym psom. Pes je hravý a nechá sa odo mňa pohladiť. Zato mám labky aj na foťáku. Upozorňuje nás na zľadovatený chodník na severnej strane. Máme nešmeky, takže pohoda. Starší pár, ktorý dorazil krátko po nás, váha kade ísť. Napokon tiež idú severnou stranou. My si pred tým nazujeme hroty a spustíme sa dolu. Veru sa zišli až po križovatku Na Zadným. Odtiaľ je medzi malými smriečkami impozantný výhľad na Čipčie. 

Vrch Čipčie sa lesníci bezvýsledne snažili zalesniť. 

    Väčšina ľudí pokračuje po žltej značke, my však ideme stále po modrej severovýchodným smerom dolu do doliny potoka Polomec. Na 5m zľadovateľom úseku sa žena pošmykne a spadne. A zrovna na skalu, ktorých je po ceste ako šafranu. Náhoda je blbec. Bolestivo si udrie lakeť. Úbočie vrchu Ostrá si zadá svojmu menu. Okrem čnejúcich skalných ihiel i pri chodníku sú strmé zrázy. Najhorší úsek je pri prameni potoka Polomec. Strmé, zamrznuté koryto je pokryté lístím. Nie je teda vidieť ľad pod ním. Ja prejdem potok vrchom, polovička spodkom. Obaja sa prepadneme jednou nohou takmer po kolená pod ľad. To sme už kúsok od lesnej cesty smerujúcej do Turieho, či hore na Krížavu. Z rúbaniska je krásny výhľad na Čipčie. Polovicu zostupu nám robí sprievod riava. Až pri lesnej búde sa vlieva do potoka. Vyrušíme srnky, ktoré vybehnú niekde hore na Kozlovú. Neľutujem, že som vybral túto, i keď dlhšiu, cestu s5. Na čistinách vidíme obrovskú vilu ohradenú kamenným múrom. Na horáreň to vyzerá príliš honosne a megalomansky. Neskôr vygúglime, že bývalý preceda národniarov si na Čistinách postavil svoju rezidenciu La casa de Slota. Skutočne sa tak volá. Národniar však chodí skôr do dedinskej krčmy ako na fatranský hrebeň. Opúšťame zeleno značený chodník a smerujeme na západ priamo k Turiemu. Zastavíme sa pri studničke Bučko. Nad ňou je ohnisko. Po lesnej ceste ideme popri biofarme s býkmi. Taký plemenník má cenu aj malého auta. Zvery sú však kdesi zašité v maštali. 

Turie je bránou do Rajeckej doliny.

    Cez ulicu s priliehavým menom Kravská prídeme k autu. Ešte sme sa neprezliekali v aute, dnes tak činíme. Čaká nás cesta do Ružomberka na finále Slovenského pohára. V maličkej Jarise je zhodiť zo seba prepotené oblečenie vcelku artistický výkon. Obliekam sa preto radšej vonku na studenom vetre. Pol dňový nenáročný výlet bolo príjemné spestrenie nedele. Čo sa nedalo celkom povedať o športovom zážitku, ktorý nasledoval.

Druhé Č: Čajky. Mali sme Ružomberok v polke cesty, tak prečo nejsť na finálový zápas? Naposledy sme vytrieskali Ružu o 15 bodov. Lenže to bolo na domácej pôde.  Je trištvrte na štyri a my stále trčíme v kolóne na začiatku tohto nevábneho priemyselného mesta. Prichádzame medzi poslednými a mám menší problém pichnúť dakde Jarisu. Na konci areálu je pri plote kúsok miesta. Kupujeme lístky a vchádzame do koniarne. Pohľadom hľadáme piešťanský "kotol". Robo na nás zamáva a ideme na druhý koniec haly. 4 minúty pred začiatkom. Hala je do dvoch tretín plná. Hneď v prvej štvrtine zaskočili naše baby tri rýchle koše. Ostali ako obarené a ani sa nezmohli na dáky odpor. Tento náskok si domáce udržali prakticky až do konca. Trocha im priháralo v druhej polovici zápasu, ale jedna trojka rozhodla zápas. Posledných 5s sa už ani nehralo a lopta zostala položená na zemi. Čajky boli viditeľne sklamané. Stále sú druhé. Na porazenie.

Tretie Č: čakanie. Čakáme kým autá pred nami sa pohnú v pomalej kolóne pod Strečnom. Z dlhého sedenia ma omína riť. Aspoň sa nikto neženie týmto nebezpečným úsekom po tme. No v opačnom smere vidíme blikať policajné autá. Tam to už niekto nezvládol. To je už druhá nehoda, čo dnes vidíme. Až po žilinskú križovatku nejde viac ako šesťdesiatkou. Niekedy i stojíme úplne. Diaľnica je taktiež plná áut. Najmä Poliakov z Nového Targu, a čo ma prekvapuje, je plná Rakušákov. Odkiaľ juchajú domov, nechápem. Veď majú omnoho lepšie a lacnejšie lyžiarske svahy v Alpách. Ešte natankovať auto, v nedeľu je benzín o čosi lacnejší. Po ôsmej hodine konečne zacúvam na parkovné miesto.

Štvrté Č: Čelo. 

Meno Molpír je nemeckého pôvodu a znamená maliny.

    V ďalšiu, viac menej slnečnú, nedeľu sme sa náhodne a nevedomky vybrali na zakázaný kopec Čelo v Malých Karpatoch. To sme ale ešte netušili a mali sme aj šťastie, že sme nestretli ochranára. Možnože neskoré výšľapy majú i výhodu. Stúpali sme trikrát do prudkých kopcov. Najprv na Molpír, odkiaľ je impozantný pohľad na smolenický zámok s gýčovou vežičkou, potom škrapami a popadanými kmeňmi stromov Čertového žľabu popod Záruby a do tretice na skalnaté bralo vrchu Čelo (716m n.m.). Aj my bolo divné, že vrcholová knižka je pod kopcom, kdesi pri Hačovej jaskyni (zakrytá kovovým diskom z kolesa auta) a ceduľka 100m ďalej na strome. Chodník je však dosť vyšliapaný, takže Čelo je v permanencii turistov. Je vlastne oproti najvyššiemu vrchu-Záruby. Výhľady sú veľmi pekné na pohorie Karpát, dedinku Lošonec v údolí a dokonca i Trnavu v diaľke, no k večeru zostalo dymno a výhľad na Záhorie bol pod tmavou clonou. Perlami Malých Karpát sú staré čudesne pokrútené stromy. Storočné buky vyzerajú ako žily v ľudskom tele. 

Zvyšky pralesov ležia na hrebeňoch malokarpatských vrchov.

    Okulárovú jaskyňu som medzi skalami nenašiel. Po štvrtej hodine sme zo skál zišli dolu. Zastavili sme sa pri železnom poklope najhlbšieho vývrtu na Slovensku, 170m hlbokého prepadliska Vajsáblovej priepasti. Zdanlivo vyzerá, že poklop nie je zamknutý, ale márne sa snažím ho nadvihnúť. Zámok-haspra je zvnútra. Po modro značenom chodníku prídeme za hodinku do Smallville k autu. Doma sme sa od jaskyniarky dozvedeli, že Čelo je chránené nejakým potrhlým mladým lesníkom, ktorý je na mieste dennodenne a vyberá pokuty. Vraj rušíme vtáky pri hniezdení. No šak jar ešte nie je. Nikde však nie je ceduľka zákaz vstupu. Tak, či onak, pri západe slnka má hrebeň Čela určite svoje čaro.