Knihy vs. filmové spracovanie 31

    Drámu Sophiina voľba zrežíroval v r.1982 A. Pakula v hlavnej úlohe s Maryl Streepovou. Film začína príchodom Stinga do Brooklynu. Kniha začína vyhodením Stinga z vydavateľstva po sarkastických recenziách kníh. Kniha je viac sugestívnejšia a poetickejšia, film ľahší a jemnejší. Sophia má umelý chrup, ktorý nie je v knihe ani spomenutý. Pritom môže byť krásna scéna, ako vidí Stingo Sophiu bez zubov. Iná scéna je s pašovanou šunkou. SS-ák ju nevytiahol spod Sophiinej sukne, ale Sophii prepichol brucho nožom. Záverečnú reč Stingo predniesol na pohrebe, nie v izbe pred ležiacim párom. Do dva a pol hodinovej snímky ani nemožno zhrnúť komplexnosť jednotlivých postáv. 
    Prvý diel trilógie Kristína Vavrincova režírovala v r.1995 L. Ullman. Trojhodinový film začína svadbou Kristíny s Erlendom, resp. svadobným tancom. Vzápätí nahliadne do minulosti s pomocou tetky Aahildy a studničky. Táto úvodná scéna je vymyslená. Kniha začína detstvom Kristíny. Niektoré scény sa mi vidia oproti knihe poprehadzované. I napriek tomu je snímka verné spracovanie knihy. Čudujem sa, že tak skvelé dielo bolo málo propagované.

    Dystopia Krásny nový svet od A.Huxley-ho má viacero filmových spracovaní. Snímka z r. 1980 je len voľne na motívy novely a dosť sa od knihy odlišuje. Vernejšia je snímka z r.1998 od režiséra L.Libmana.

I v nej sú zásadné odlišnosti ako napr. vôbec sa nespomína Pán Ford, čo bol pre obyvateľov božstvo. Bernard je vo filme opisovaný ako frikulín, no kniha ho popisuje skôr ako vyvrheľa. Bernardovi chýba najlepší priateľ Helmholtz. Naopak pribudla postava kontrolóra, ktorý sa hlavného hrdinu pokúša zabiť. Vzťah Beranarda a Leniny je v knihe chladný, kdežto vo filme romantický a intenzívnejší. Lenina nemá žiadne dieťa s Bernardom. Takýto šťastný koniec v knihe nie je. Chýba vyhnanstvo na Falklandské ostrovy. Samovražda divocha Johna je vo filme prezentovaná ako nešťastná náhoda. Kniha je lepšia ako snímka. 

V kraji sliviek a viniča

Názov expedície: S LIV ka

Heslo: Když jsem šel z Hradišťa z požehnaní, sebral jsem slivečku z nenadání.

   Sviatok, ktorý ešte stále je a bude, sme využili na prepojenie Bevlavy a Baťáku. Vyrazili sme zo zahmlenej Dubnice o pol desiatej v tandeme Trek a Liv. Cyklochodník medzi Nemšovou a Horným Srním je uzavretý pre rekonštrukciu mosta. Museli sme prejsť Nemšovú, bicykle preniesť na stanici cez koľaje (netrafil som prechod) a potom do protismeru sa v zákaze vjazdu napojiť na cestu č.57. 2km teda jucháme s autami. Cez najbližšiu lávku sa vrátime na cyklochodník Bevlava. Nízke mraky ustupujú teplému slniečku. Pred hranicou sa vyzliekame z dlhých rukávov a pokračujeme  Vlárskym priesmykom popri rieke na Štítnú. Už z diaľky vidím kopec Lázek kam sa šplhá cesta. Za obcou je prudké stúpanie, ktoré sa po pár metroch zmierňuje.

    Čakám drahú na vrchu. Autá fičia okolo nás. Ani ma to nejak neprekvapuje. Pepíci dnes nesvätia. Letíme dolu 12% klesaním do Jestřábí. Ísť trasu opačne asi skolabujem ešte pred značkou stúpania. Lúčime sa s Vlárou. Najdlhšie stúpanie je nad Rokytnicou. V polovici kopca cyklotrasa odbočuje do dediny, ale pokračujem rovno na Slavičín. Do mesta je to kratšie a s menším prevýšením. Slavičín je malebné mestečko v údolí riečky Říka. Kedysi ako mladomanželia v ňom dva roky bývali moji starí rodičia. Prvá zastávka je na pošte, kde kupujem pohľadnicu. Info centrum je do 13h zavreté, rovnako ako múzeum.

    Je pol dvanástej a posilníme sa pred ďalším stúpaním makovým koláčom a fľaškovou kofolou. Nič iné v miestnej Jednote nemajú. Po prestávke pokračujeme na kopec Široká. Pasú sa na skutočne širokom vrchole kravy. Znova letíme dolu k údoliu potoka Kolelač, ktorý napája vodárenskú nádrž nad Bojkovicami. Posledné veľké stúpanie na Louky a potom už len letíme rekordnými 65km/h do Pitína. V dedine opúšťame konečne cestu a napojíme sa na cyklochodník popri Olšave, ktorá tvorí predel medzi Bielymi Karpatmi a Vizovickou vrchovinou. Rieku už neopustíme až do Kunovíc. Preletíme známym mestom Bojkovice a pokračujeme do Záhorovic. Tam z akosi nepochopiteľných dôvodov vedie cyklotrasa po hlavnej ceste. Len kúsok, ale aj popri Olšave je cesta. Urobíme U a šliapeme po poľnej ceste do ďalšej dediny Nezdenice.

    A o5 popri kravách. Ale tiež popri rozsiahlych slivkových sadoch, ktoré sa tiahnu až do Uherského Hradišťa. Nik ich neobiera, paliči čakajú, kým sami spadnú a potom ich hodia do súdka. V Hradišti slivky vystrieda vinič. Zatiaľ sme však pred Uherským Brodom, kde ideme do kopca pri mestskej štvrti Újezdec. Je z neho vyhliadka na Slovácko až po Veľkú Javorinu a Lopeník. Pauzu využijem na ochutnávku sliviek. Sú sladké ako med. Do centra Brodu sú len 2km. O5 stúpanie prakticky až na Masarykovo námestie. 

    Na moravskej ulici sa robí kruháč, preto tlačíme kolimahy k radnici. Spravíme si ešte odbočku k Marianskému námestiu. Jeho dominantou je kultúrny dom prekvapivo s hvezdárňou. Obídem ustanovizeň celú dokola, kým nájdem info centrum a s ním spojené pohľadnice. Vrátime sa na cyklotrasu a uličkami opúšťame Uherský Brod. Cez mesto prechádzame toľkokrát do roka, ale nikdy sme neboli v jeho centre. Popri Olšave mierime na západ. Počasie sa zhoršuje a padne pár kvapiek. V Hradčovicích si skracujeme cestu cez futbalový štadión. Čo však ušetríme na čase, podstatne stratíme v bahne stoky Olšovec. 

    Hrozná poľná cesta, na ktorej sa šmýka. Tento rok som absolvoval všelijaké cesty, ale bahnom ešte nie. Ani na myjavských kopaniciach taký maraz nebol. Keď skoro spadnem do blata, radšej bezpečne bicykle tlačíme. Za suchého počasia môže byť cesta fajn, no po dažďoch je to utrpenie. Radšej som mohol pokračovať starou cestou z Podolí priamo do Kunovíc. Okrem zablatených bicyklov by sme ušetrili i necelé 2 kilometre. Takto sa brodíme po mestskú štvrť Vésky, kde maraz končí a sme na ceste. Sú tri hodiny preč a ľudia idú z roboty. V Hradišti sú kolóny. V Kunoviciach je podchod zaliaty vodou. Otáčame sa na juh. Fúka slabý protivietor. Občas vykukne slnko. Váham, či ísť navštíviť letecké múzeum. Tiež okolo neho chodím pár krát za rok, ale nenavštívil som ho. Zasa mraky na oblohe ma odradzujú. Napokon zvrtnem korman doprava k múzeu. 

    Môžeme si ukradnúť pol hodinu na návštevu. 13Eur vstupné pre oboch je dosť pre vstup na šrotovisko. Drahá sedí pod krídlami L410 Turbolet a ja si zatiaľ obehám areál múzea. Nakuknem i do útrob Naganského expresu TU-154M, či Jak-40. Čas nás tlačí, preto po vyše 20min. opúšťame múzeum a pokračujeme do Ostrožskej Novej Vsi. Mám chuť na burčiak a známe vinárstvo Sv. Vavrinca je po ceste. Vieme si ukrojiť pár minút a pripiť na takmer koniec cesty sladkým mokom svatovavrineckým. Aj druhý pohár by som si dal, no zostáva nám ešte vyše 10km. 

    Pokiaľ zasa nebudem kufrovať vo Veselí. Preto si zapnem navigáciu, nech ma vedie spletitými uličkami mesta. No zvýši nám čas na návštevu infocentra  v Uherskom Ostrohu a kúpu pohľadníc. No vo Veselí infocentrum miniem. 11min. pred odchodom prskoletu sme na stanici. Lístok si o5 kúpime priamo vo vlaku cez bankomatovú kartu. Vo Veličke pristúpi sprievodca. Na moje nemilé prekvapkanie musíme dokúpiť u sprievodcu lístky na bicykel. Minule sme prepravu neplatili. Z Myjavy valí mladá rušňovodička. Natriasame sa v Šukafóne jak židova brada až tak, že sa zasekne elektronická info tabuľa a v Papradi sme až do Čachtíc. Drahá utŕži modrinu. Potom v Čachticiach železničiarka vybehla von a vrátila sa. Neviem, či zrazila čosi alebo čo. Vytrasení ako žito v kombajne  vystupujeme v meste a hladko absolvujeme poslednú etapu domov.

Dunajská odysea

Názov expedície: Nibelung 2025

Heslo: Odchádzam už z Passau, juchu juchu, už nie iba v duchu.

    Psychicky aj fyzicky sme sa pripravovali na tento dlhý výlet veru aj rok. Reálne kontúry začal naberať 3t pred odjazdom, keď sme si kúpili lístky na autobus do Passau. Sú o polovicu lacnejšie ako vlak. Necelé dva týždne pred odchodom sme rezervovali i hotel na druhej strane rieky Inn. Rezerváciu sme mohli kedykoľvek zrušiť. Ďalšie ubytovania budeme rezervovať operatívne, deň vopred. Budeme tí "kartoví" a neprespávať v kempoch. Na to máme už staré kosti a kempovanie nás čaká hneď po cyklojazde. Zdarma mi poslali na vyžiadanie i nejaké prospekty a mapky trasy, ale prakticky sú k ničomu. Na internete som si našiel lepší bedeker z r.2021, ale má 170 strán. No je v ňom všetko. Spravil som nejaké hrubé plánovanie, aby etapy mali okolo 100km denne.

Na EV6 je možno vidieť i zaujímavé skvosty.

 Piatok 22.8.2025

    V noci som veľa nenaspal premýšľajúc nad Dunajskou trasou. Predsa len sme na takejto dlhej ceste neboli. A navyše deti budú prvýkrát samé doma. Vstal som po pol siedmej. Drahá o pol hodinu neskôr. Oholil som sa, najedol. Zbalení sme boli, bicykle naložené taškami už včera večer. Mám nový zadný nosič s 32l taškou od českej firmy Force. V Uherskom Hradišti som si bol pre pláštenku na tašku. Oplatilo sa mi po ňu zájsť 50km. Za 4Eur, neber to. Firma Force drasticky zúžila sortiment. Vytláča ju asi konkurencia. Ani nie čínska, ale skôr talianska. Nám však stačí niečo lacnejšie. Okolo trištvrte na deväť pobozkáme deti, znesieme bicykle a šliapeme na stanicu. Po nočnom daždi je svieži vzduch, fúka severný vietor. Lístky na vlak som kúpil za 43Eur deň vopred. Cez internet sa do Rakúska nedajú kúpiť ani pre osoby, tobôž bicykle. Ani v rakúskych železniciach OBB. Pritom sú lacnejšie. No lístok za 36Eur by som si musel vytlačiť v Osteraichu. Nou vej. Nemusím používať ani umelú inteligenciu, aby som aj pani za okienkom našich železníc spôsobil problémy. Kúpil som na konkrétne vlaky, čo je relatívne lacnejšie. R710 nás včas dopraví do Hovadova. Miesto pre bicykle blokujú kufre rodinky dakde z Považskej Bystrice, ktorá letí do Bulharska. Rozmaznaná, obézna dcérka sa bojí prejsť na vecko z vagóna do vagóna. Ide s mamou na druhý koniec. V meste letíme dolu po cyklotrase do Petržky na stanicu. Cesta trvá vyše 20min. Máme viac ako pol hodinu do odchodu. Aj tu sa potulujú socky. Mladí ľudia. Jedni kondiciujú alkohol pod stromom. Stiahli fľašu borovičky. Prečo nie sú v robote? 

Z Viedne dorazí dvoj súprava Deutsche Kreuz. Jedna časť sa kdesi vo Viedni vraj potom odpája a pokračuje ďalej ako Rex 6. Dúfam, že neskončime v Šoproni. Načas sa o 11.16h odlepíme z nástupišťa. Sedíme v staršej súprave, kde si môžeme zaparkovať a pripútať kolimahy. Oblúkom cez Bruck an der Leitha sa blížime k Viedni. Sledujem štartujúce a pristávajúce mašiny zo Schwechat-u. S miernym meškaním sme na hlaváku. O5 sa spustíme na bicykloch dolu smerom k Dunaju. Za veľkou červenou stoličkou odbáčame doľava. Prerába sa el. trať, resp. celá ulica Haupstrasse. Kľučkujeme pomedzi zábrany. S malým kufrovaním pri hasičoch dorazíme na bus stanicu pod mostom Erdberger. Náš povoz na nástupišti č.1 už stojí. Máme  hodinu čas. Možno by nám i stačilo prísť do Viedne o hodinu neskoršie. Je čas obeda. Jediný bufet na stanici ponúka žemle so zelenou salámou. Preto opatrne kupujem tyčinky Kinder Bueno a čipsy. Drahej pýtam kávu presso. Predavačka chytila do klieští pretzel. Nesúhlasne mykám hlavou, že nechcem praclík, ale kávu. Správne je vysloviť espresso, nie presso ako doma. Na stanici sa zbierajú k autobusu podivné zjavy. Cigánky, černosi, Indovia, spodina a my dvaja. 

    Okolo druhej sa otvoria dvierka busu, vyšiel vodič a zavolal najprv nás s bicyklami. S nami ide pár s Kellys kolimahami, tiež do Passau. Možno Lováci. Piaty bicykel si prinesie jedna baba, ktorá ide ďalej ako my. Viac sa na háky nezmestí. Bus N61 je nočná linka do Amsterdamu, kde je o pol ôsmej ráno. Passau je jeho prvá zastávka. Jediné, čo som tŕpol, aby nepršalo. Dnes je našťastie polooblačno. Dôležitá info je, že Flixbus neberie električky. Nebudú riskovať požiar batérii na palube. Pri nakládke asistuje náhodný cestujúci. Lístky a doklady kontroluje mladík v teplákoch. Potom sa nalodíme na hornú palubu. Miesta vybral systém 7A a 7B. Pod oknom sú el. prípojky na nabíjačky. Odchádzame načas spod mosta. Plynule jacháme na západ. Obiehame kamióny, takže valíme tých 120km/h. Driemem alebo kukám doblba von. Zjeme Pringels čipsy, ale je mi z nich akosi ťažko a od soli ma štípe huba. Za Linz vyskúšam smradľavú toaletu. Pod nohami mi ubieha diaľnica. V podlahe je malá diera asi na odtok. Nenájdem utierku. Na vecku sa nedá tancovať ako vo vlaku, ale miesta je dosť. Po 3h sa mihne vľavo široká rieka Inn a sme v Nemecku. Predbehne nás policajné auto a vedie na odpočívadlo. Máme si pripraviť pasy, rečie Alex v teplákoch. Oficiálne je odpočívadlo zatvorené. Colníci si tu urobili základňu. Stojíme s naštartovaným motorom. Na palubu vbehnú štyria skopčáci s 9mm Parabellum za opaskom. Dôkladne kontrolujú pasy, hlavne ľudí pochádzajúcich mimo EÚ. Toto je tá skvelá únia? Veď sme v jej vnútri. Nemohli nás skontrolovať vo Viedni? Buzerácia ako za boľševika. Len som viac presvedčený, že projekt EÚ proste nefunguje. Merkelbaba pozvala celý svet do Nemecka a teraz majú problém, keď je ich všade. Bez colnej kontroly by bus bol za 3 a pol hodiny v Passau. S 10min. meškaním konečne dorazíme kdesi pod železničnú stanicu Passau. Privíta nás zmes zápachu ľudského a psieho moču.

Mix gotiky, baroka a rokoka v centre robí Passau jedno z najkrajších miest v Nemecku.

    Chvíľu trvá, kým zapneme tašky na bicykel. Konštatujeme, že i drahá si musí kúpiť nosič. Dočasne, plastovou páskou, uťahuje zadnú tašku. Prvá zastávka, čo iné ako novinový stánok kvôli pohľadniciam. Cez pešiu zónu šliapeme k rieke Inn. V meste sú nejaké trhy. Pokračujeme cez most Marienbrucke do Innstadt. Rieka Inn hučí a je väčšia ako Dunaj. Doľava po úzkej jednosmernej ceste na Kapuzienstrasse kde je pomerne veľký hotel Innsento. Platím na recepcii 108Eur za jednu noc. Bicykle si môžeme zaniesť do garáže. V podzemí ich je veľa a zaberajú každučké voľné miesto. I požičať sa dajú. Izbu máme s výhľadom na val hliny. Sme na prízemí v nejakej jame alebo čo. Zariadené sú jednoducho. Neodteká sprcha a voda zapácha spočiatku vajcom. Objednať sa dajú raňajky za 15Eur. 50m od hotela sú však potraviny Edeka s pekárničkou. Otvorené sú od ôsmej do ôsmej. V nedeľu majú utrum. Niečo si nakúpime, no čerstvé pečivo bude až ráno. Najväčšie oddelenie je s chľastom, resp. pivom. Na večeru zájdeme do mesta.

     Zakotvíme v prvej reštike Goldeness Schif. Berieme posledné dve miesta. Vôkol nás hodujú nemeckí dôchodci. Vo veku našich rodičov. Nuž, dobre im je. V živote sa nenarobili. Teraz mixovali biele a červené víno. Babka pivo s rumom. Na večeru si žena objednala viedenský rezeň, ja hovädzí závitok s haluškami. Menu len v nemčine. S jednojazyčným menu som sa stretol na celej dunajskej trase. Rezeň bol v cestíčku s korením. Ja som mal mäsko jemné, plnené klobásou a uhorkou. Niečo na spôsob španielskeho vtáčika. Usrkujem Hugo a žena nejaké bavorské šťanky, čo sa tvárili ako pivo. Pivá robia všetky sladké. Hnus velebnosti. Aspoň jedlo veľmi chutilo. K porcií sme dostali i misku šalátu s chutnou omáčkou. Nechali sme v lokále vyše 50Eur+5 dýško. Aj večerný Passau má niečo do seba. No domčeky nám pripadali opustené. 

 

 Sobota

 

    O šiestej ráno počúvam monológ skopčáka na chodbe. Bezohľadný ako schody pre vozíčkara. Raňajky sú od siedmej, nechápem, čo o šiestej kváka na hotelovej chodbe. O siedmej ktosi kašle pod oknami. Závesy robia tmu ako vo švédskych hoteloch. Idem o ôsmej po pečivo a kávu. O5 mi predavačka podávala praclík, namiesto pressa. Žena volá domov. Mladšia dcérka si na turnaji vytkla členok. Hneď na prvom zápase. Našťastie nič vážne. Zdravotníčka vraví, že simuluje. Dva zápasy prehrali, jeden vyhrali. Tréneri zúria. 

Pred deviatou vraciam čipové karty od izby a odchádzame. Obliekli sme si dlhé gate a bundy. Celý deň je oblačno. Predpoveď celkom nevyšla, malo byť slnka viacej. Jedni dôchodci na žiletkách však odchádzajú v krátkych gatiach i tričkách. Popri vyhliadke na Inn a domčeky ako zápaľkové škatuľky ideme do starého mesta ku katedrále sv. Štefana. 

Torzo organu pri rekonštrukcii. Píšťaly sú položené bokom.

    Do 90.-tych rokov minulého storočia držal prím najväčšieho organu na svete. Momentálne najväčší organ v Európe pozostáva z takmer 18 tisíc píšťal a 223 registrov. Pre porovnanie, najväčší slovenský organ v Šaštínskej bazilike má "len" 91 registrov. Hrá sa na 5 klávesniciach, no niektoré časti mega inštrumentu majú vlastné klávesnice. Storočný organ prechádza od r.2023 rekonštrukciou. Najväčšie píšťaly by mali byť spojazdnené v r.2026, plne v r.2028.

  Uličkami schádzame dolu k Dunaju. Cez most Luitpold a cyklotunel Georsberg. Áno, aj to sa dá postaviť. Ocitneme sa na strmej ceste k hradu.  Značka lakonicky oznamuje stúpanie 22%. To je dosť aj na Sagana, bicykle radšej odložíme na streche parkoviska Ilzbrucke. Do búdky pod strechou sa bez aplikácie nedostaneme, preto ich necháme pred ňou. Oficiálne stojisko je však o poschodie nižšie. Dokonca kryté. 

Pešo vyjdeme do nádvoria zámku Oberhaus. Hore premáva i bus. K samotnému cípu sa beznádejne pokúšame dostať. Bez vstupenky nehrozí. Motáme sa po okolí hradu a napokon ideme k observatóriu. Hore je krásna vyhliadka na malebné domčeky i sútok dvoch veľkých riek (tretia - Ilz pre hustý porast nie je vidieť). Je pekne badať, čo tvorí farbu Dunaja. Inn. Prečo sa Straussov valčík volá Na krásnom modrom Dunaji je záhada. Inn je plytšia o 4m, preto je i vidieť zmiešavanie. V podstate by sa rieka ústiaca do Čierneho mora mala technicky volať Inn. Veď je aj širšia (ale nie dlhšia a pretečie ňou menej vody). Výletná lodička sa efektne točí na cípe Dreiflusseeck (U troch riek). Na telefón nás zveční pani, ktorá si sem spravila výlet s postihnutým dawníkom a poloslepou kámoškou. Pýta sa odkiaľ sme. Väčšina ľudí si myslí podľa hovoru, že z Čiech. Do vyhliadkovej veže Georgsberg je vstupné 7Eur. Kašleme na ďalšiu vyhliadku a schádzame dolu. Prezliekame sa do krátkeho oblečenia a obúvame tretry. Je takmer 11h, keď opúšťame pitoreskné mestečko s úzkymi a vysokými domčekmi pomaľovanými ako malé farebné škatuľky. Vstupujeme na Eurovelo 6 smer východ. Fúka nám do chrbta, valíme takmer 25km/h. 

Prvá zastávka je oproti hradu Krempelstein v mestečku Erlau. Voláme domov, nech sa staršia postará o morčatá. Mamina kvôli jedálničku Bela a Devila ani nespala. Mladá chce ísť na dva dni babke. Suseda nie je doma. Takže im dá viac krmiva. Pokračujeme po ľavej strane Dunaja k Haus am Strom. Len nakukneme. Tamojšia interaktívna výstava je skôr pre drobizg. Tiež míňame prvú vodnú elektráreň Jochenstein. Za ňou sme prakticky už v Rakúsku. Oznamujú nám to i rakúske značky na autách rybárov. A zmizli Dunajské panny, s ktorou by som sa rád vyfotil. Zaváhal som. Valíme rýchlejšie ako veľké plávajúce hotely na rieke. Obiehame i električky. 

    V Niederranna prechádzame na druhú stranu Dunaja. Mierime k známemu oblúku Schlogen. Pred ním je však stúpanie za dedinou Wesenufer. Samozrejme nasleduje klesanie k samotnej dedine. Kto nechce šliapať ponúkané 5-6% stúpanie, môže ísť po ľavej strane rieky a využiť malú kompu. Zaparkujeme pred Gasthof Schlogen. Okrem hostinca je pri brehu kemp s dočasne, či trvalo odstavenými prívesmi. Kúpim pohľadnice za 1Eur a sadneme si s výhľadom na meander. Objednáme si len cesnakovú polievku. Žena ochutná ešte horšie pivo ako včera. Ani penu nemá a je bledé ako chovankyne kláštora Schonhubel. Pred penziónom si dám banán. Po teplom obede nechávame bicykle odparkované a na vlastných stúpame lesom k vyhliadke. Je skutočne fantastická a stojí za to si hore vyjsť. Výšľap nezaberie viac ako hodinu. Príde jeden pán, vraj tu bol pred 80 rokmi. Na svoj vek nevyzerá. Hore i dolu ideme skratkou. Pp. je zákaz ísť na lesnú cestu, ale nemecky nerozumieme ani jeden. 

    V Schlogene boli tiež kedysi rímske kúpele. Vyzerá, že Ostereich bol v antike celý pod palcom Rímskej ríše. Viac ako 400 rokov. Vládu Rimanov si pripomínajú v každej zapadnutej dedinke. Po pravej strane sa kľukatíme spolu s meandrom. Pri brehoch Dunaja je krásne, konečne sa ukáže i slnko. Stojíme a fotíme. Zákutia, močiare, kanály. V Koblingu zvažujeme kompu, ale tesne nám odpláva na druhý breh. I tak by sme sa museli vracať, lebo cyklocesta má na ľavej strane pauzu. Drahá trvale uťahuje zadnú tašku drôtom. Kedysi slúžil na upevnenie fľašky pre morčatá, dnes tašky. V Kaiserhof pomáham staršej pani vyvliecť z vody kajak. Mám, čo robiť, aby som sám v nej neskončil. 

    Dunaj nie je len kľudný veľtok, po ktorého brehoch teraz ideme. Ľudí sužoval povodňami za stáročia viackrát. V každom meste na Dunaji je hladinomer. Mňa zaujal meter v mestečku Grein, ktoré teda rozhodne nie je nováčikom v záplavách. Mierka je na priečelí cukrárne Schorgi. Najvyššiu hladinu dosiahol Dunaj v lete r.1501 - vyše 17m. To je výška 5 poschodového baráku. Schorgi by bola kompletne pod vodou. Vtedy samozrejme kaviareň neexistovala. Pod vodou sa ocitla v auguste 2002 (hladina bola 15m), keď už pomaly aj svatí z trojičného stĺpu boli pod vodou. 

Preto Rakúšania vymysleli unikátne mobilné priehrady. Ich základy sú pevne vsadené pod zemou a pri zdvíhaní hladiny rieky vytiahnu hliníkové panely, ktoré vsadia do nich. Je to taká novodobá miznúca pevnosť strážiaca napr. stredoveké mestečko Grein. No s ich výškou 4,6m mali v r.2013 namále, keď hladina rieky bola len 5cm od výšky bariéry. 

    V dedinke Aschach an der Donau sú remeselné trhy. Cesta cez dedinu uzavretá, ale nie pre cyklistov. Odstavíme kolimahy pri obecných veckách. Pánskych, ale využíva ich aj druhé pohlavie. Dámske sú totiž o 100m ďalej v stodole. Kým drahá bojuje s hajzlovou dilemou, stretnem Slovákov. Predávajú na trhoch. V múzeu rybárstva kúpim pohľadnice. 1Eur/kus je dosť v takomto zapadákove. Prejdeme sa po trhoch, či skôr jarmoku. V stodole si kúpime miestne, veľké, ploché šišky. Žena s marhuľovou marmeládou, ja s jablkovým pyré. Po 25km dobre padli. 

Lodička, ktorou sa hore Dunajom prepravovala soľ. Ťahaná koňmi idúcimi pozdĺž brehov.

    Zostava vyše 30 kilákov k hotelu. Je päť hodín, šliapeme ďalej. Vôkol tejto rovinatej oblasti Dunaja začínajú derivačné kanály. Umelé i prírodné. Krajina stráca horský ráz. Veverička prebehne cez cestu. Na vode vtáctvo, na poliach zajace, či bažant. Už mám vidiny a predstavujem si ho na pekáči.  Pred Ottensheimom ideme na hrádzu tamojšej elektrárne. Inak by sme museli ísť po hlavnej ceste. Zaujímavý S vtok riečky Pesenbach. Kým sa kochám, skoro mi Trek-a nabral jeden mamil (hanlivé označenie týpka na drahom bicykli vo farebnom cyklodrese). V okolí veľkých miest je mamilov veľa. Ako aj u nás. Bicykel som mal za zákrutou, takže ho zbadal na poslednú chvíľu. V Ottensheim vybehneme hore na námestie. Je tu i kompa zavesená na oceľovom lane natiahnutom cez Dunaj. Pokračujeme na Linz popri železničnej trati a ceste. Že sa blížime k tretiemu najväčšiemu rakúskemu mestu Linz, spoznáme podľa vežičky katedrály. 

   V meste je oproti centru koncert tanečnej hudby. O5 prechádzame cez Dunaj a potom peši na cyklochodník pod mostom Nibelungov. Ako v každom väčšom meste, i v Linz je mrte ľudí a Nibelungov. Pp. sa vyrojili z niektorej výletnej lode. Šliapeme zvyšných pár kilometrov za centrum. Hotel Donauwelle je pri diaľnici A7 smerom na Prahu. Bicykle šupneme o5 do garáže. Tentoraz musím zazvoniť na recepčnú, aby otvorila garážové dvere. Nikam sa nám nechce, a tak večeriame v hoteli. Nič extra, taký priemer. Obaja žujeme viedenský rezeň. I toho šalátu bolo málo a rezeň ako žuvačka. Pár zemiačikov, aby sme nepribrali. Pivo hnusné, ružové víno priemerné. Hladní ideme na izbu. V automate pozriem na malé oriešky za 4,50Eur alebo slané tyčinky za 2,50Eur. Ďakujem. Dám si jablko z vlastných zásob. Je  zdravšie. Hotelové izby sú vcelku slušné, čisté. Počuť diaľnicu, ale nie nejak rušivo. Horšie sú však štekajúce psy. Neviem, či ich páničkovia nechali samých v izbe alebo čo. Chvalabohu po chvíli stíchnu. Na dverách majú visačku s obrázkom psa. Takže aj animal friendly hotel. Pozrieme zajtrajšiu etapu, objednáme ubytko a zaľahneme.

 

Nedeľa 

    V nedeľu sú v Rakúsku obchody zatvorené. Preto sme dnes objednali i raňajky. V centre by nás v kaviarni nevyšli lacnejšie ako tých 10Eur na hlavu, čo stoja v hoteli. Samozrejmosťou sú švédske stoly. Naložím si praženicu, potom dva koláčiky. Jeden tvarohový a druhý z hneteného cesta a la linecká torta. Garáž na  bicykle je zvlášť, hoci i v nej je pár áut. To zistíme po podzemnom blúdení. Na poslednú chvíľu sa rozhodujeme vrátiť do centra. Hoci by sme mohli vyraziť priamo na EV6. Bude to pár kilometrová zachádzka, ale kto nám uverí, že sme boli v Linz? 

Trojičný 20m stĺp z bieleho salzburského mramoru.

   Dnes je krásny, slnečný deň. Pred hotelom sanitka berie staršiu pani. Mne decká zavadzajú pri lietacích dverách. Okolo 9h vyrážame. Ku katedrále v pohode trafím, keďže sme v Linci boli minulý rok. Mestské vecká využijem na hulváta a turniket preskočím. Dostanem doživotný zákaz vstupu do mesta? Pokračujeme všeobecným smerom na juh. Zakufrujem iba raz, keď odbočím k štvrti Bindelmichl namiesto k Edelberg. Ako keby už tých kilometrov navyše nebolo dosť. Po motaní sa na križovatke v Spalerhof, pokračujeme rovno po Wiener Strasse k rieke Traun. Ešte aj to po zlej strane. Potom už len popri divokej rieke, ktorá za mestom končí svoju púť v Dunaji. Modré vody bojujú so zelenými Dunajskými. 

Posledné metre riečky Traun. Podobne vyzerá Inn a Dunaj v Passau.

    Po pár kilometroch opúšťame Dunaj, o5 sa priblížime a zasa vzdialime k najstaršiemu rakúskemu mestečku Enns. Do centra je trocha stúpanie. Treky odstavíme dolu pod námestím. Nechce sa nám ich trepať hore, hoci nebol to naj nápad. O5 by sme si trocha ušetrili času. Malé námestíčko plné áut. Ťažko sa hľadá pekný záber. Pódium pred radničnou vežou tiež nepridá na zábere. V múzeu Lauriacum kúpim pohľadnice a magnetku pre tata. Automat za 2Eur nám otvorí dvere do mestskej veže. Rozmýšľal som ako pravý Slovák, že pri otvorení dverí, prejdeme obaja, no oproti je kamera. Hore vedú pomerne strmé schody. Je akurát poludnie, preto poklusom šliapeme na vrchol, aby nám nezvonil zvon. Stihneme ltt. Z veže dovidieť až do 20km vzdialeného Linz, no cez pomerne husté mreže. Na opačnej strane vidno Dolnorakúske Alpy.

  Cez most rieky Enns pokračujeme do Ennsdorf. Nechce sa mi motať po uličkách, a preto vpálim na hlavnú cestu do Mauthausen. Nestretlo sa to s pochopením drahej ani šoférov, ktorí vytrubujú. Pritom na druhej strane ide cyklochodník, no ako sa k nemu dostať? Teraz sa mi to povie jednoducho. Na kruháči pri Bille doľava. Chodník začína od obchodu. Dnes tie 4km preletíme po ceste B123. Cez Dunaj po moste už po chodníku. Bicykle skĺzneme po schodoch a o5 sme na EV6. Tabuľka hlási do Viedne 200km. Nudnou šírou krajinou. Jednotvárnosť zachráni oceľova rybička Doni a vyhliadková veža pri dedinke s bolestivým názvom Au. 

    Vstupujeme do kraja jabloní a cideru. Dochádza nám energia, preto pri brehu rieky ukusujeme z  baleného mini párku v rožku kúpeného v nemeckom Edek. Prvý bufet pred dedinou Mitterkirchen ponúka len zmrzlinu a nápoje. Na celej rakúskej Eurovelo 6 nie sú klasické bufety, iba kaviarne. Najesť (často i ubytovať) sa dá v hostincoch - Gasthaus. 

Sklamaní ideme do dediny. Na jej severnom konci je rodinná muštáreň Moser. Robia cider, ale jablká i pália na kalvados. Vedľa pálenice je reštika a nad ňou pár izieb pre nocľah. Väčšina stolov je rezervovaná, majiteľ nás usadí vzadu pri hrozne. Vzadu počuť mečať kozy. Ponúkajú len studené misy. Objednám si tanier s kozím syrom, drahá údenú krkovičku so zeleninou. K tomu nealko jablčný mušt s bylinkami. Sú takmer tri hodiny popoludní, keď sa z pohostinného kraja dvíhame. U Mosera necháme vyše 30Eur. Dýško nedávam, veď si nesiem od nich v batohu fľašku vína za 8Eur. Trepem ju až domov. Dediny sú obohnané vysokými betónovými protipovodňovými valmi, ktoré sú súčasťou tzv. Machlandskej hrádze vztýčenej po ničivých povodniach v r.2002. 

    Opúšťame bukolické scény Machlandu a ponoríme o5 do údolia Dunaja s trstinou a kukuricou. Krajina naberá krajší ráz. Po 15km stojíme v mestečku Grein. Obiehajú ho samí motorkári. Informácie v nedeľu zatvorené. Obecné vecká sú prepojené chodbou kdesi na druhú stranu. Zvedavý nakuknem, že kam vedú druhé dvere. Ocitnem sa pred pukancovým strojom. S úsmevom ma víta starší pán a ukáže miestne kino. Špecifikum dunajských miest sú značky na fasádach budov, ako vysoko siahala rieka počas záplav. Zlížeme taliansku zmrzlinu a arrivederci seňor. 

Za 7Eur sa prepravíme kompou na druhú stranu. Tu je cesta kľudnejšia. Na ľavom brehu rieky lietajú autá, motorky. Kolesá sa točia do malebného mestečka Ybbs. Stihneme aj bicyklové  múzeum krátko pred šiestou. 

Stredoveké domčeky v Ybbs.

    Centrum mesta je pekne a citlivo zrekonštruované, no zámoček akási kocka nijaká. V súčasnosti je "burg" v súkromnom vlastníctve a teda neprístupný. Drahá volá z mladšou, ktorá sa vrátila z turnaja. Noha vyzerá v poriadku. Poháňam. O5 odchádzame od Dunaja k mostu cez rieku Ybbs. Prichádza na mňa kríza, už mám dnes bicyklovania plné zuby. Zaiste to bude i prázdnym žalúdkom. Za nami šliapu dôchodcovia až po ubytko Moser Seeblick v meste Pochlarn. 

Pozostatok zásobovacej nádrže pre palivo počas II.sv.vojny.

    Oproti železničnej stanici je starší penzión, resp. hostinec, ako v Rakúsku podobným lokálom hovoria. Vyzerá ako bývalá budova železníc. Trať však nie je počuť, lebo je odhlučnená. Pri vstupe ma privíta kopec gýčovin a rároh. Na recepcii kúpim i pohľadnice za 1,5Eur. Kiežby podobnú ponuku mal každý hotel. Nie len v Pochlarn. Hľadáme úschovňu bicyklov. Nakukneme do pivníc a garáží. Ani za svet. Až keď si dôchodci otvoria dvere s nápisom Radfahrer, zjaví sa miestnosť plná bicyklov. Kto mal vedieť, že radfahrer sú cyklisti?

Naše kolimahy sú asi jediné na lankách. Všetko električky. Konečne môžeme bicykle odzbrojiť a zaniesť tašky hore do izby. Sme na samom konci hotela v izbe č.47. Izby netradične na kľúč. Jednoduché a staré zariadenie. Zo zeme cítiť Savo, takže čisté budú. Na večeru sme dole v reštike. Obaja si objednáme kuracie prsia s ryžou a zeleninou. Veľká porcia vcelku chutila. Pivo tradične hnusné. Moje Chardonnay celkom dobré. Na izbe máme problém nájsť lacné ubytko blízko Viedne. Preto zvažujeme  pokiaľ ešte ísť. Korneuburg? Jedinú izbu za 80Eur v Oekohotel nám výfuknu za pár minút, čo váhame. Ale zasa by to bolo minimálne 113km. Zostávame v Tulln za 124Eur v Best Western. Po jedenástej som konečne v krajine Morfeovej.

 

Pondelok 

    Drahá sa veľmi nevyspala. Dnes mám otužovací deň, no zo sprchy netečie studená voda. Len vlažná ako v chorvátskom kempe. Fén z 90-tych hučí ako vysávač. Dole v reštaurácii nás potešia bohaté raňajkové stoly. I keď z lacných potravín. Sedlák z dediny nás vyhnal od stola, aby mal vedľa pre seba čistý. Dám si musli s jogurtom, potom trocha praženice s veľkým párkom. Belgičania v pivnici zahatali bicykle. Trvá, kým sa zbalíme a povešiame tašky ako každé ráno. Po deviatej vyrážame z hostinca. Najskôr si kúpiť dačo na cestu v Spar reťazci. Potom sa zastavíme pri erboch miest, v ktorých sa odohráva epos Nibelungovia (sprvu som si myslel, že nimi preteká Dunaj, hoci talianska Verona mi medzi nimi nesedela), kde takmer drahá do mňa vrazí.

    Epos plný vášne, zrady a pomsty Pieseň o Nibelungoch z 13st. od neznámeho autora je najvýznamnejšie nemecké stredoveké dielo. Reflektuje vpád Hunov do západnej Európy. Nordický krásavec Siegfried si podmaní trpasličiu rasu Niebelung a ukradne im poklad. S čarovnou silou hrdo nakráča k neveste Kremhilde, no zabije ho podrazácky brat Hagen a poklad hodí do rieky Rýn. Naivná intrigánska vdova sa znova vydá za Atillu a pomstí hrdinovu smrť mečom, pričom to nedáva a jej hlávka skončí rovnako sťatá. 

V r.2014 amatérsky archeológ vraj v Rýne legendárny poklad našiel. Nemci boli vo vytržení, no pp. je to pozostatok nejakého bohatého Rimana. Zaujímavé, že do slovenčiny nebol epos nikdy preložený.

   Pokračujeme na východ k Melku. Slnečné počasie, vietor v chrbte, parádne sa ide. Pred Melkom preklenieme Dunaj cez priehradu na druhý breh. Na oboch brehoch sú pláže na kúpanie. Cez dedinky Hein so zámočkom a Emmersdorf. V pondelok sú info zatvorené, ale kuknem dnu a pohľadnice aj tak nie sú. Znova sa vrátime na pravý, južný breh Dunaja. Po pár kilometroch stojíme pred zámkom Schonbuhel. I dnes je v súkromných rukách a neprístupný. 

Vstup do vinárskej oblasti Wachau stráži zámok Schonhubel.

    Stúpame až nad zámok. Potom znova letíme k rieke a kláštor, známy návštevou Sisi, len preletíme. Veru EV6 rovinka až tak celkom nie je. Po necelých 10km o5 kolimahy oddychujú, ale nie naše nohy. Odstavíme ich pod hradom Aggstein a šliapeme vyše 350 výškových metrov k zrúcanine. Prudké stúpanie i 20%. Míňame deti s babkou, kde dievča trucuje sediac na skale. De ja vu z našich výletov s deťmi. Fučíme do kopca, no oplatilo sa. V darčekovom obchode pracuje Slovenka od Partizánskeho. Všimli sme si jej Fóbiu na parkovisku. Vstupné do hradu je 9,50Eur na hlavu. Berieme i nápoje: kolu a džús. Samozrejme pohľadnice. Upúta ma replika Willendorfskej venuše. Originál 30tis. rokov stará soška bola nádejná v rovnomennej dedinke na druhom brehu Dunaja.

    Legendárna zrúcanina hradu z 12st. postavená na skalnom brale. Skala je doslova obstavaná hradnými múrmi. Známy je lúpežníckym grófom Scheck von Wald, ktorý prepadával lode na Dunaji. Vďaka dunajskému pirátovi dostal hrad prezývku Schreckenwald - Les teroru. I dnes je stále možnosť navštíviť tzv. Ružovú záhradu, kde gróf zavrel väzňov. Mali dve možnosti: umrieť hladom alebo skočiť do Dunaja. Jeden neborák stále v záhrade sedí...  Zrúcanina ponúka naj vyhliadku na kraj Wachau i Alpy a pre deti obrázkové hádanky.

    Oplatí sa k hradu a okoliu zájsť. V hradnom bufete si dáme hovädzí vývar s pečeňovým knedlíčkom. Dolu blúdi Poliak v dodávke. A to drží v ruke navigáciu spolujazdec. Pokračujeme vinárskym krajom Wachau. Zastavujeme a fotíme. Väčšina ľudí na elektrických, ale i čudných prostriedkoch. Trojkolka s vpred veľkým kolesom a vzadu dvoma malými. Niečo ako stepper.

V údolí Wachau sa víno pilo už za doby kamennej.

    V dedinke Mitteransdorf (nie len v nej) je malý výklad s ovocím. Jablká, hrušky, slivky, či hrozno. Vezmeme si z hrušiek. Do hrnčeka sme hodili pár centov. Uživí sa také dačo u nás, či by ovocie ukradli aj s hrnčekom? V dedine Muttern prechádzame cez starý železný most do Stein, čo je predmestie Krems. Ako prvé kúpim v trafike pohľadnice. V parku je niečo ako jarmok, či festival.  Akurát trvá celý týždeň. Kolotoče, stánky. Vstupné 29Eur. 

Symbol mesta Krems je Steinerova brána ako jediný pozostatok stredovekého opevnenia.

    Jedno z najstarších rakúskych miest je výnimočné tým, že je okrem mesta i samostatný okres. V stredoveku bol dôležitý ako samotná Viedeň. Už len tým, že sa v meste razili mince skôr ako inde v Rakúsku. V jeho okolí  sa našiel najstarší rakúsky hrob z doby ľadovej, keď naši predkovia pretekali s neandertálcami v evolučných pretekoch.  Známe je svojím marhuľovým šialenstvom pod ochranou EÚ. Marhule z Wachou majú jedinečnú chuť a farbu. Takže, ak uvidíte v Krems skákajúcu marhuľu v sprievode mestských policajtov, viete prečo.

    Vykolotočovaní z Energylandie radšej ideme do centra. Nie je nejak veľa ľudí, drahej sa napriek tomu nepáči. Malé, tiché mestečko Ybbs je vraj krajšie. Nakoľko preplneným centrom sa dá ísť len peši. kolimahy odstavíme v uličke Dinstlstrasse bokom od korza a  vrátime sa s5. Žiadne nejaké lokálne, malé reštiky. A ak sú, zatvorené. Takže gastro zachraňujú Turci s kebabom v bufete Orient 24. Ochutnal by som i marhuľové guľky, ktoré sú vo Wachau známe, no žena má chuť na dačo slané. Víno bude musieť pár kilometrov počkať. Nahlceme sa a popri rieke Krems šliapeme k Dunaju. Prudkými schodmi Trek radšej znesiem dolu. Cez most St. Poitner potom doslova prekľučkujeme a pretočíme znova na pravý breh. Hneď pri prvom bufete Ponto Velo si sadneme k 2dl vínka. Majiteľ je nesympatický a nechutný zdierač. Pracuje mu v kuchyni černoška. Padajú na mňa i do vína malé čierne chrobáky z gaštana rastúceho priamo v lokáli. Na hajzloch má nápis i v češtine, aby si ľudia nebrali vodu do fľašiek. Iba hostia podniku, inak skasíruje 50c. Vonku má 24h automat na pivo, cigarety a vodku Gorbačov. Krajina už nemá horský ráz a stáva sa jednotvárnou. Sem tam opustíme Dunaj a šliapeme lužnými lesmi. V dedine Zwentendorf je najväčšia ruina krajiny. Jadrová elektráreň, ktorá nikdy nespustila regulačné tyče do reaktora. Viedla akurát Rakúsko k zákonu o zákaze jadrových zbraní. Je pri nej bufet.  

Najväčšie ekonomické faux pas Rakúska a neblahý pomník energetickej politiky.

    Neďaleko je ďalšia tiež už ruina. Uhoľná elektráreň Durnrohr, ktorá pindrila do r. 2019. Nahradila ju fotovoltaika. Za Krems na druhom brehu je ďalšia elektráreň na biomasu Theis. Rakúšania sú proste zbláznení do eko. Šliapeme ďalej cez Pischeldorf, kde sú pre zmenu chemičky Donau chemie a Synthomer. Kyselina sírová alebo hydroxid sodný už obyvateľom nevadia. K Dunaju sa pripojíme až v Tulln pri ústí rieky Grose Tulln. Chvíľu po hrádzi obídeme park a zlezieme k hotelu Best Western, ktorý je neďaleko. Potrebujem doplniť cukry, preto hneď po prevzatí kartičky od izby ideme do centra vzdialeného asi 300m. No Billa už zavretá. Kopnem do drevených smetiakov. Vietnamské bistro neprosím. Od hypoglykemického šoku ma zachráni kaviareň La Piaza. Špecifikum zapadnutej cukrárne je rýdzo český personál. Objednám si punčovu kocku a hneď je svet ružovejší. Zapijem sladkým Hugom, žena ochutná apperol. Dokopy 18,70Eur +2Eur dýško. 

    Bicykle po dnešných 102km nocujú v prístrešku za hotelom, ktorý je na el. zámok. Nápis na dverách vraví, aby sme dvere zatvárali potichu. Naše izby sú v modernom štýle, kde umývadlo je vsadené na linke priamo v izbe. Optický vytvára väčší priestor, ale mne sa to nepáči. Že i hajzel nie je na izbe... Ale na stolíku máme tablet od Apple s prehliadačom. Čipová karta sa musí vložiť do zásuvky, aby šlo svetlo. Podlaha v hajzli neumytá, posiata kvapkami moču. Sprcha sa mi nedá poriadne nastaviť a stále padá. Za toto sme vysolili 124Eur pre oboch. No nič extra teda. Otvorím na noc malé okno. Veľké je priklincované alebo čo.

 

Utorok

 

    Ráno o siedmej má zobudia smetiari. Potichu opustím izbu, nech si žena pospí. Motám sa po centre a robím pár fotiek. Dom expresionistického maliara Egona Schiele a pódium na pontóne. Slnečno, a pofukuje slabý južný vietor. Kúpim si v trafike pohľadnicu. V Billa niečo na raňajky. Raňajky v hoteli stoja 22Eur na osobu. Pritom nevyzerajú o nič bohatšie ako včera v Moser hostinci. Drahá medzitým vstane. 

Stretnutie milencov Atilu a Kriemhildy prebiehalo práve v Tulln.

    Odchádzame okolo pol desiatej na poslednú etapu. Po pravej strane Dunaja ideme do Klosternburgu vzdialenom vyše 25km. Pri priehrade Greifenstein odbočím akosi prirodzene doľava (doprava je totiž otočka o 180°) a ocitneme sa pri priehradnom telese. Zle, aj keď EV6 pokračuje i po ľavej strane. Za nami sa hrnie tlupa dôchodcov a čakáme, kým uvoľnia chodník. V infocentre Klosternburgu v športovej hale žiadne pohľadnice. Ideme hore k zámku, v ktorom je opátstvo. Rád by som si pozrel aspoň baziliku. Váham, či zaplatiť vstupné 10Eur. Kláštor patrí medzi najbohatšie v Rakúsku. Kostol by mal byť zadarmo. Aj to tak je, no žena má presvedčí na kúpu lístka. 

      

    Dostaneme audio sprievodcu v slovenčine. Môžeme si pozrieť klenotnicu s biskupskými rúchami, múzeum a galériu so škapulármi. Pozrieme si teda klobúk arcivojvodu Maximiliána III. Maxo bol bezvýznamný šľachtic a známy je len vďaka klobúku. Vyjdeme na zámocké nádvorie a zistím, že nemám slnečné okuliare. Utekám k pokladni. Ležia tam stále na pulte. Bočnými dverami vkročíme do baziliky, no k oltáru nám bráni mreža. Budúca nevesta nacvičuje s otcom kroky k oltáru. Hľadáme nejaký prechod do kostola, no nič. Sklamaní odchádzame. Prezrieme si ešte mramorovú sálu a ideme von. Neviem, prečo velebníčkovia nesprístupnia schody a funguje iba výťah, na ktorý dlho čakáme.

    Opátstvo nestojí za návštevu. Pekný je kláštor zvonka, ale inak nemá zmysel sa vo vnútri zdržovať. Obchádzame sa s pani, ktorá ide s nami na bicykli už od priehrady Greifenstein. Popri ceste Wienerstrasse šliapeme chodníkom ku cyklotrase, čo sa pochopiteľne nestretne s pochopením chodcov. Chodník náhle končí, musíme sa vrátiť ku križovatke. Vypýtame si zelenú na prechode. Cez železničný most načim vytlačiť ťažké kolimahy. Dolu ich radšej znesieme. Popri prístave Kuchelauer sme pomaly na predmestí Viedne. Pribúdajú cyklotrasy a situácia sa začína zamotávať. My pokračujeme chodníkom  popod diaľnicu na ostrov Brigittaspitz. Na ďalšom železničnom priecestí dlho čakáme, kým prejdú 3 vlaky. Ten jeden vyzerá, že si pomýlil trať a vracia sa s5 aj s cestujúcimi. Motáme sa hore na most Steinitzsteg. Zo starej cesty urobili lávku pre peších a bicykle. Preklenieme len pôvodné koryto Dunaja a schádzame dolu na ostrov Donauinsel. Nasledujúcich 10km po ostrove vlastne prechádzame cez Viedeň.  

Nová štvrť Donau city s vyhliadkovou vežou Donauturm,  ktorá stále drží prím v najvyššej rakúskej stavbe.

    Až pred nudaplážou ideme cez Nový Dunaj k ľavému brehu. Stojíme pri pizzerii Angelo. Nie je čas na pizzu hodnotenú ako ťažký priemer, ale aspoň na osvieženie. Iróniu je, že majitelia sú nejakí aziati. Drahá musela prejsť takmer 400km, aby si dala konečne poriadne pivo. I farbu má inú. Tmavú. Ja len fľaškovú kolu. Na lavičke zjeme chutný Burek z Billy. Predsa len sú taskmer dve hodiny popoludní. Po akom takom zasýtení sa vraciame na EV6. Popri Adamoch a Evách slniacich sa na brehu pokračujeme na východ. Trasu už poznáme, je viac menej nudná. Zastavíme sa až pri zámočku Eckhaus, kde dievčatám kúpime prívesky netopierov. 

Nekonečná nudná rovina do Hainburgu je náročná hlavne na psychiku.

    Pred mostom Andreas Mauer v Hainburgu náhle stojíme. Pôvodne sme chceli ísť rovno po Marienwerg do Devínskej Novej Vsi, no poľná cesta je len pre peších. Nad nami rušná cesta plná áut. S ťažkým srdcom vyhovieť drahej otáčam na Hainburg. Aspoň si teda zájdeme k rímskym vykopávkam. Ale Petronell Canuntum je 6km, zastavíme sa aspoň pri múzeu v Bad Deutsch. 14Eur vstupné, kašlem na zbierky po Marcovi Aureliovi a zájdeme za dedinu pozrieť amfiteáter. Po 85km sa aj do malého kopca šliape ťažko. Rímsky amfík zatvorený. Otváraciu dobu má len do 16h. 

Amfiteáter pre 8000 ľudí je jediná odkrytá časť rímskeho vojenského mesta.

    S5 už nekľučkujeme dedinou, ale po hlavnej ceste S5 pod most. Odtiaľ odbočíme k Dunaju a cez Hainburg sa blížime k domovu. Za mestom o5 do stúpania. Strašne rád vidím Hovadovo. Slováci sú národ združovací. Rakúšania skôr asociáli. Stretneme tri pelotóny slovenských mamilov mieriacich do Osteriechu. O 18h vlak nestihneme, preto by som rád zastavil pri petržalských bunkroch. No vyzerajú zatvorené. Dostal som strašnú chuť na Kofolu. Na cyklotrase žiadny bufet. Až v centre na Námestí slobody spasia moju smädnú dušu v TS888. Oznamujeme babám, že o ôsmej sme doma. Kúpim lístky a vystúpame posledný kilometer k stanici. Po 115km s výdychom ukončujem cyklovýlet. 

    Celkovo takmer 440km z Passau. Posledné kilometre nám spríjemní rodinka primitívov(bieli cigáni) vo vozni. Stará prebaľuje posraté decko. Nechápem, prečo nie na záchode alebo vonku na lavičke. Ešte aj kočík otočí, že hatí uličku. A rozčuľuje sa, prečo tade ľudia chodia. Žerie ako krava, mľaská. Našťastie v Pezinku vypadnú. Doma šliapeme do MacDonald´s po večeru. Okrem koly nepredávajú iný nápoj. Skončí v chladničke. Veď na ukončenie cesty si treba pripiť lokálnym vínom.

Vrchol tohtoročnej cykloturistiky máme šťastne za sebou. Trasa nie je náročná a veľmi sme si ju užili. Zastavili sme si, kde sa nám páčilo, videli sme, čo sme chceli. Kľudne by som si ju za pár rokov zopakoval. Stále je na nej veľa neprebádaných miest.

Energysrandia - druhá jazda

 

Názov expedície: Kostitras 2025

Heslo: Kapybary, surikaty z horských dráh vysmiati.

30.7.

    Švagor už dva roky sľuboval svojím surikatám, že ich vezme do zábavného parku v Poľsku. Čakalo sa len na to, kým mladšia trocha vyrastie. Švagor v podstate ubytko vybavil akurát v zlom termíne. O týždeň skôr. Našťastie majiteľ mal voľné izby. No len do piatku. Potom si choďme, kde chceme. Ale bol férový a vrátil peniaze za jednu noc. 800zl (asi 190Eur). V sobotu sa teda premiestnime do Osvienčimu. Páčili sa mi predpovede zábavného parku, kde je stále polooblačno a teplo. Od nepamäti.
    Takže len čo sme dojachali od mora, na druhý deň poobede sadáme do Dračice a pokračujeme severným smerom. U svokry máme obed a ťaháme ďalej. Pred Žilinou má nepríjemne prekvapí tabuľa s oznamom, že rýchlostná S1 v Poľsku je uzavretá. Informujeme švagra, ktorý je 80km za nami, že neprejde. Tak som pohrúžený do myšlienok, že skoro zabudnem odbočiť doprava na Žilinu. Ísť cez Trstenú? Najskôr však cez Třinec a Czesyn. Pokračujem na Čadcu, že obchádzka bude vyznačená. Ani nie. Ale držím sa kamiónov. Drahá medzitým nahodí do navigácie cieľ cesty Zator+vyhnúť sa diaľniciam. Kým stojíme kdesi na červenej, mrknem na cestu. Z rýchlostnej schádzam na Ropice. Po ceste č.11 sa potom napojím na rýchlostnú a plynule prejdem do poľského Czesyna na S52. Po nej obídem i Bielsko Biala. V okolí tohto veľkého mesta zhustla premávka. Sme v kolónach, kde sa dva pruhy menia na jeden. Vo väčšej sme však za mestom. Až po Kety sa kodŕcam za kamiónom. Dám ho na kruháči. Víťazstvo je Pyrhovo, pretože ide jedna dedina za druhou. Nejdem na Andrychow, ale hore na Osvienčim. Je to síce o 3km dlhšie, ale nechytím kombajn ako švagor. Pred pol šiestou, po 3,5h sme na konci úzkej ulice, kde je ubytko. Zazvoním a príde starší pán. Ťažko hovorí anglicky, vravíme mu, nech skúsi rodný jazyk. Preskakuje, ale lepšie mu rozumieť. S parkovaním je v úzkej uličke a malom dvore trocha problém. Vedľa domu je stoka a komáre. Dom má veľkú záhradu s trampolínou, ihriskom. I záhradný domček, kde sa býva. Sme na prízemí, hore býva majiteľ. Sediac na balkóne špehuje hostí. Moderné zariadený apartmán, dve vecká. Berieme väčšiu izbu. Švagor príde 20min. po nás. Vybalíme sa a ideme nakúpiť. Vlastne len blbosti. Pečivo v pekárni zajtra ráno. Ideme na večeru do westernového mestečka, kde je lokál Bonanza. Lacné, chutné jedlo a veľké porcie. Dal som si šalát s vyprážaným enciánom. Drahá hamburger. Mäso síce utrápene, suché, ale dalo sa. Čašníčka nám otvorila fľašu Proseca. Rozumieme jej i poľsky, len keby tak nerapotala a spomalila. Vonku prebiehali pre deti súťaže. Písali recenziu a dostali ľadovú triešť, či pukance. Nakoniec prišiel medveď, maskot v kovbojskom a s detičkami tancoval. Animátorka znudená ako automat na kondómy vo Vatikáne. Večer so švagrovcami sedíme pri pohári vínka.

31.7. Anakonda a Asibus

    Ráno som si bol zabehať, kým ostatní spali. Centrom Zatoru smradí veľa áut. Diaľnica je potrebná ako soľ. Poliaci si to uvedomujú a do roka 2030 by mala byť hotová. Pracovný ruch v okolí Bielsko-Biala dáva tušiť, že tomu tak bude. Šiel som k jazeru, kde je výstava sôch v parku Mitologii. Pochopiteľne zatvorené, pokračoval som ku kempu, za ktorým je rieka Skawa. Na brehu bahno. Rukami som sa presekával zarasteným chodníkom pokiaľ má nestopla barina a nepotkol sa o koreň kríka. 

Rieka Skawa vie byť počas búrok pekne divoká.

    S5 som sa vrátil popri parku Owadóvom. Lepenkový hmyz v nadrozmernej veľkosti upúta možno tak najmenší drobizg. Na pošte som omrkol pohľadnicu a vrátil sa s pár zlotými pre ňu. Celkovo som prešiel vyše 7km. Tenisky mi otlačili ľavý členok. Stačili by mi možno vyššie ponožky alebo sa naučiť konečne bežať. O ôsmej sa ozvala dedinou siréna. Zrovna som bol na námestí. Obyvateľov nevzrušovala, takže je to asi bežný jav. Nejaký mladý tulák sedí na moste za domom. O pol deviatej vyrazili zo stanice vedľa domu hasiči. Húkanie prebudilo všetkých v dome. S drahou ideme do pekárničky na žemle. K nim vynikajúca popradská káva, ktorá nám zostala z Chorvátska podávaná zo súrodeneckej lásky. Dnes je oblačné počasie, ale zbalili sme veci aj na kúpanie. Ja nesiem batoh, žena tašku aj s modrými lopatkami vylovenými v Jadrane. Vyrážame pred desiatou. Švagriná ostáva na druhej strane rušnej cesty a ťažko sa dostáva k nám. Na začiatku mala využiť prechod. 

Neogotický kostol sw. Wojciecha i Jerzego v Zatore.

    Lístky máme dopredu kúpené v akcii, takže ľahko prefrngneme bránou. Parkovné už nie je v cene lístka, ale platí sa zvlášť. Prvá atrakcia v zábavnom parku je... záchody. Až potom sa skutočne pohneme. Navrhujem ísť od konca. No i tak ideme všetci na strašidelnú dráhu. Neviem odkiaľ ma napadlo, že sa tam strieľajú mimozemšťania. Príšery v nej boli, no statické. Atrakcia bola nudná ako stojatá voda na Sĺňave. Cez to všetko je populárna. Adrenalín nám dvihla horská dráha Mayan, ktorá začína pádom z vyše 33m a naberá rýchlosť 80km/h. Najmladšia so svojimi necelými 130cm si do vozíka nemohla sadnúť. Benjamínok šiel s tatom na Anakondu. Tak namiesto preťaženia 5g, mali na trase mokré prekvapenia. Na foto švagor vyzerá, že sa prežehnáva. Bráni sa rečiam, že sa bránil vode. Chcel gate sušiť fénom na ruky na hajzli. Upratovačka pohoršene: "To nemožete ". Jeho plán B bol strčiť nohavice niekomu do turbo sušičky. Napokon sa sušili prirodzene vonku na slniečku, kým sme všetci, okrem mojej drahej, čakali na Formulu. Dráha so svojimi 560m je krátka a rýchla. Za 2s ideme 80km/h. Na Formulu sme čakali asi najdlhšie zo všetkých atrakcii. Vyše trištvrte hodiny. Počas postávania v rade vravím, že horské dráhy sa stavajú aj v našom meste. Všetci to pochopili tak, že budeme mať zábavný park. To je utópia. U nás sa len zvárajú komponenty pre dráhy. Pre Energylandiu však postavila dráhy holandská firma. Potom sme sa premiestnili podchodom do relatívne novšej časti. S atrakciami za cestou vsadili na väčšiu dĺžku dráh. V dračom hrade sme sa rozhodovali medzi dráhami Frida a Zadra. Najprv sa šlo na Fridu, kde mohli ísť všetci. Dráha, ktorá nejde ani 50km/h ma nelákala. So ženou som teda strážil cigánsky tábor. Dráhychtiví čakali dlhšie ako bolo písané. Konštatujeme, že  od našej poslednej návštevy v r.2019 vylepšili čistotu parku ešte viac. Vtedy otravovali osy, dnes ani muška. Teraz častejšie vymieňajú koše a zametajú. Super pokrok. Nasledovala kolejka górska Zadra. Super zážitok na najväčšej oceľovo-drevenej dráhe sveta.  "To boli jeboty", zhodnotila švagriná. Pri páde zo 63m má sklon 90°, čo je viac ako Hyperion. Na niektorých miestach sa približuje vozík ku konštrukcii, čo vyvoláva efekt zrážky, tzv. sekáč hláv. Jeden chlapec riskol státie v rade, no pre výšku ho nevzali. Tatko sa odviezol sám, chlapec smutné pozeral. Pri čakaní v rade je vitrína s rozbitými telefónmi. Veci vo vrecku sa neradi vidia na horskej dráhe. Kľúče od auta tiež. V r. 2018 došlo k smrteľnému úrazu zamestnanca, keď sa načahoval po spadnutý mobil. Takže nečakajte, že niekto po spadnutú vec skočí. 

Dragon adventure a Zadra.

    Bolo po jednej hodine. K obedu sme mali sladké wafle s nutelou a šľahačkou za 19zl. Nebolo to zlé. Posúvame sa ďalej k oddychovej atrakcií Fire Nevine. O5 bezo mňa. Na krútiacom sa kolotoči sa striekačkami  treba trafiť do dier. Švagor dal všetkých šesť a ešte mal čas aj na kávu. Podobná atrakcia je aj v starej časti s hasičskými autami. Za symbolickú cenu 1zl som kúpil mapu parku. Švagor ma nainštalovanú apku, ale mapa je rozsiahlejšia. Ďalej ideme na vrchol dňa extrémnu horskú dráhu Abyssus v zóne Aqualantis. Polhodinové čakanie sa oplatilo. Na 1320m metrovej dráhe nás za dve minúty jazdy poprekrúcalo, dvakrát sme sa rozbehli z 0 na 100, premet. Existuje len jedna podobná dráha, kde inde ako v Číne. Mladšej dcérke prišlo zle potrebovali sme niečo miernejšie. Šli sme na dopredu-dozadu horskú dráhu Ekipa Light. Vozík sa pohybuje len 60km/h s preťažením 3g. Potom som šiel som so švagrinou na Tidle Wave. Tiež taký hojdací lajt kolotoč-twister.  Ostatní na lodičke. Všetci okrem drahej sme šli na vláčik Choco chip vo Sweet valey. Atrakcia nie je detský vláčik v Auparku, ale plnokrvná horská dráha akurát bez premetov. Neviem, prečo robia také dlhé vstupy k atrakciám. Hore, dole cez miestnosti vyzdobené častokrát haluznými maľbami. 5-10min. človek ide iba do radu. Ale park zaviedol odkladacie skrinky. Raz sa kúpi páska a potom ju stačí len načítať. No stále je možnosť odložiť si veci na poslednú chvíľku alebo menšie do poličiek pri extrémnych atrakciách. Vraciame sa do starej časti parku. Presladká hudba a la Willy Wonka zo Sladkej ulice končí a vystrieda ju rock vo Formuli. Baby rozmýšľajú nad lotériou v podobe hodu basketbalovou loptou na kôš. No nepáči sa im výhra -  Pikaču. Preto sa postavíme do radu na ďalšiu horskú dráhu rodinného typu - Dragon RMF. 20min. čakanie spríjemňuje smrad zo spáleného oleja za stánkami. Z rodiny sedím sám, no so sympatickou emo dievčinou. Po tých lepších horských dráhach je Dragon so 75km/h rýchlosťou a 450m dráhy slabý odvar. Okolo pol štvrtej sa ukáže trvalé slnko, preto zvažujeme presunúť sa do aquaparku. Švagriná by najradšej všetko vyskúšala, aj tobogany. No deti chcú ísť stále na horské dráhy. Benjamínok zasa chce loviť kačičky, preto sa okľukou vraciame do Dragon Adventure. Predtým si zahryzneme do načos s čedar syrom. Kačičky vylovia baby iba po jednom bode. Zachráni to staršia dcérka s 2 bodmi, suma sumárum 9 bodov a môžu si vybrať niečo väčšie od kľúčenky. Vyberú bieleho plyšového tuleňa. Pomenujú ho Dežo. Bude bývať pod striedavou opaterou u babky. Zostal ešte čas na poslednú atrakciu. Všetci chceli ísť na Hyperion. Ideme na začiatok parku. Hyperion som už v r.2019 absolvoval, tentoraz fontánka na konci dráhy nestrieka. Po zvezení sa 140km/h švagor vraví: "Brnkačka". No hánky na prstoch rúk má biele a dlane červené, čo sa tak tuho držal. Bolia ho z neustáleho státia v rade päty, preto po pol ôsmej opúšťame areál. Staršia surikata trucuje a ide 50m za nami. O5 zasadneme do reštiky Bonanza. Dám si tanier Cezar šalát. Slaninu ochotne preložím drahej k podobnému tanieru, no zo syrom (mal som včera). Jedlo zapíjam prosecom, ostatní pivo. Staršia surikata si objednala i slepačiu polievku, ale vyjedla z nej len slíže a vodu chlimtala Kelišová. Dnes platíme večeru my. 549zl. (132Eur) + 10 Eur dýško. Posledné namazanie vínom/pivom na ubytku a môžeme ísť do hajan.

Renesančný palác v Zatore je v súkromných rukách rodiny Potockých a neprístupný.

1.8. Bohušu, toč to

   Druhý deň sme o5 strávili v parku. Ráno sme sa však museli odubytovať. Aspoň, že autá sme mohli nechať za požiarnou zbrojnicou. Prvá atrakcia bolo čo iné ako Abyssus. Vyberali sme, kde bolo najmenej čakania. Na Abyssus sme sa neskôr ešte raz vrátili. Samozrejme nevynechali sme Zadru. Moja mladšia sa odvážila na Hyperion. Jej žalúdok si pomaly na bláznivé polohy zvykol. Mňa z Hyperion bolela hlava. Neviem, či z toho ako stále narážala o opierku alebo prúdu vzduchu pri 140km/h. Vraj mám držať ruky hore, najmä pri premetoch, ale nebadal som nejaký efekt. Opakované atrakcie som si teraz užíval. Doobeda bolo jasno, poobede sa zatiahlo. Dve krátke prehánky. Cez druhú sme sa skryli v herni. Jediné jedlo dňa bolo v Orient express. Čína s kuracím mäsom a ryžou alebo slížmi. Gyoza a rolky. Dokopy 136zl.(33Eur) za ťažký priemer. Baby najviac upútali autíčka. Mne ani žene sa tlačenica 20 áut na malej autodráhe nepáčila. Po káve vo Formuli sme vyskúšali vodnú atrakciu Speed watercoster. Mladšiu opláchlo až do spodnej bielizne. Našťastie drahá vláčila so sebou tašku s kúpacími potrebami. Úplne zbytočne sme sa nezbalili. Obliekla si teda plavky a mikinu. Švagriná šla na mokré veci pragmatickejšie a sušila sa celá v Turbo sušičke za 10zl počas 4min. 

    Viackrát sme sa rozdelili. So švagrinou som sa húpal na protibežných "kladivách" Space gun. Prístup k Space gun je tmavou chodbou s figurínami, či obrazmi mimozemšťanov a ich pitvaní. Húpanie na 16m kyvadlách bol iný pocit, zážitok. Ten mal aj švagor na obracačke Apocalypto. Apokalypsa nastala, hlavne, keď sa húpačka zastavila na 2-3s dolu hlavou. Chcel urobiť radosť staršej a ísť s ňou aspoň na jednu atrakciu. Žena ako kráľovná s papierovou korunkou sedela na šliapacom drakovi Dragon adventure. Najviac si však so švagrinou užili detskú manéž sediac na koni a kričiac: "Bohušu toč to!" Zabávali sa aj zamestnanci. I najmenšej prišlo zle na balónikoch Bon Bon balloon. A to sa pýšila ako všetky atrakcie zvláda. Všimol som si dobrú vychytávku - Fotopass. Akurát neskoro. Zaplatím raz a potom môžem na atrakciách sťahovať fotky. 

    Boli sme i na horskej dráhe Mayan, kde dvaja pripútavali 200kg černošku. Infant friendly hudba postupne všetkým liezla na nervy. A to si neviem predstaviť zamestnancov, ktorí ju počúvajú každodenne. Strážna služba pred ôsmou na segvejoch vytláčala návštevníkov k východu. Na záverečnú sme boli traja na Hyperione a benjamínok znova jazdil na autíčkach a potom sa krútila na Formuli. Vyzdvihol som fotky z prvej jazdy. Naj záber mala surikata a fotku som jej daroval. Na koniec bol sprievod postavičiek. Hyperion však frčal aj po záverečnej. Krstniatku sme kúpili plyšovú zajačicu Sissi. Boli sme dosť vyhladovaní a prejavovali sa emócie. Nastala celoplošná nasratosť. Ako rýchle riešenie som navrhol MacDonald. To zas principiálne nemusí švagor. No jesť kdesi o desiatej večer som nechcel. Deťom teda kúpili večeru, my sme si tiež zadovážili  hamburgery. Ja som nedočkavo jedol už cestou k autu, ostatní počas cesty do Osvienčimu. Šiel som za švagrom, no ten kdesi odbočil k teplárni držiac sa slepo navigácie. Ja som si dopredu pozrel cestu k vile Green. Aj tak tam bol skôr. Rozkošne rozkopaná cesta k domu. Majiteľka zhrabla 840zl. a mohli sme vyniesť kufre. Decká spali na druhom poschodí, dospeláci na treťom. Na prízemí kuchyňa. Jednoduché izby len s posteľou, skôr ako ubytovňa. Na zemi koberec, čo dnes len zriedka vidieť. Skladacie dvere do kúpeľky hneď vedľa postele. Ale matrace tvrdé, nie ako v Zatore. Švagor šiel na večeru do akejsi burgerárne. Presne to, čo nechce. Žene som otvoril tradičné tmavé poľské pivo Okocim, no celé ho vyliala do umývadla. Nie do hajzlu, aby mu aspoň trocha úcty nechala. 7% pivo nie je o chuti, ale naj.bať sa, čo najrýchlejšie.  

Sola (číta sa Sowa). Z osvienčimského tábora v nej častokrát končil popol z krematórií.

2.8. Kanále a Cardinale 

     Ráno pred pol siedmou nás zobudil bager, ktorý robil na ceste. V sobotu. Za "nerušený" spánok sme dali 200Eur. Na kapote dračice zostali stopy po labkách mačky, ktoré som handrou zotrel. Šiel som si zabehať ku koncentračnému táboru Auschwitz I. Ani domáci hrozné miesto nechcú nazvať poľským menom Osvienčim. Už po siedmej čakali pred návštevným centrom davy ľudí. Prevažne z autobusov. Ja som prešiel tábor resp., čo z neho zostalo dokola, no je ohradený. Plot za plotom. Rád by som len videl nápis "Arbeit macht frei", no nedostal som sa k nemu. Hoci na mape brána vyzerala dostupná. Za to som mohol vidieť malé krematórium i plynovú komoru vedľa neho. Úplne mi stačilo toto zlé miesto navštíviť z rýchlika. Radšej som zo skľučujúceho okolia bežal preč. Čo za negatívnu energiu musí byť v 2km vzdialenom Birkenau? A do toho muklom hrala táborová kapela.

Dom top manažéra tábora Auschwitz-Birkenau Rudolfa Hossa. 

    Hľadajúc pohľadnicu mesta Osvienčim, som sa prešiel po námestí, ale žiadny stánok s novinami. Malý zámoček nad riekou Sola, ktorý sa pre bujnú vegetáciu ani nedá vyfotiť. Vrátil som sa do vilky. Žena je už hore prakticky od vtedy, čo ja. Šiel som kúpiť do 500m vzdialenej pekárne sladké pečivo. Croissanty z kysnutého cesta, višňový a jablkový koláč. Cestou s5 som objavil veľké trhovisko. Je sobota takže od sedacích súprav cez kávovary po mäso: "Co pan šuka, všycko mame", vraví predavačka v stánku. Ale pohľadnice niet.

Srdce mesta Osvienčim.

    Po raňajkách vyrážame. Švagor šiel svojou cestou, že sa najprv dakde nejedia a až potom presunú do Krakova. Tak popradská káva skončila rovnako ako pivo Okocim. Vyše hodiny sme sa terigali nekonečnými dedinkami. V každej riti sveta sieť obchodíkov Žabka. Od 6h rána do 23h každý deň. Aj STK otvorená v sobotu. To sme Slováci tak zleniveli? Dotankujem 19l na Orlen. Hľadáme miesto na parkovanie, no rezidenčné parkovania sú za rampou. Nervózni domáci za mnou trúbia. P+R Czerwone Maky je ďaleko od centra. Električkou by sme sa kodŕcali pol hodiny. A kvôli rekonštrukcii mosta, bohvie, kde by sme skončili. Napokon idem do štvrti Debniki na ulicu Zamkowa, ktorú som si vyhliadol včera večer. Tam v pohode zaparkujem 2km od centra. 33zl. na 6h. Po nábreží s výhľadom na hrad ideme k mostu Grunwaldzki. Zrovna sa opravuje, takže ani električku nevyužijeme. 

Z veže Hejnal baziliky Wniebowziecia Marii Panny sa každú hodinu ozýva trúbka.

    Navigujem baby do centra. Zajtra bude Iron man, chodníky sú obohnané kovovým zábradlím. Po oboch stranách Visly je kopec cyklistov. Vlastne všade je veľa ľudí. Na ulici Grodzka v cukrárni Wadowice si kúpime maxi croissanty jeden plnený pistáciou a druhý malinami. Pistáciový chutil, nebol ani sladký. Baby nás čakali vonku a my sme si pozreli kostol Najsvätejšej trojice patriaci Dominikánom, kde bola omša. Čo nás ale prekvapkalo, bol platobný terminál vedľa svätenej vody. Namiesto košíčka. Nikto sa nemôže vyhovoriť, že nemá drobné.  Pomaly prejdeme na obrovské hlavné námestie. Najväčšie v Európe. Žobráci, deti hrajúce na harmoniku alebo duo na akordeón hrajúce Čau Bella, či klaun s loptou a ďalší kultúrni obohacovači. 

Drevený gotický oltár majstra Stossa je najväčší na svete.

   Obchody s matrioškami a inými ruskými serepetičkami. Aj vianočné gule ako v Zadare. Bazilika za 18zl./osoba. Vstup do veže baziliky vypredaný. Kto nechce platiť ide cez vstup pre modliacich. Pred šnúrou stojí ochranka. My si lístky kúpime. Veľkolepý chrám boží s nádherným oltárom a vitrážami stojí za pár zlotých. Dievky nazvú poľskú Orlicu kačicou.  A zasa popri nás prešiel svadobný sprievod. V bočnej uličke mama kúpila mladšej vzorovaný valček na koláčiky. Ideme smerom k stredovekým hradbám po Florianskej. 

Z pôvodnej radnice z 19st. zostala už len 70m vysoká veža.

    Zmrzlinujeme. Ja mám medvedíkovú Haribo, čo je nejaká jablková s kúskami medvedíkov. Hneď vedľa je Bubble tea obchod, tak baby si na cestu kúpia mliečne nápoje. Hnus velebnosti. Jdu blejt. Od hradieb sa dáme doľava k parku. Na múroch vystavená pestrá paleta malieb. Obraz kohúta v šortkách s okuliarmi akoby bol švagrovi z oka vypadol. Popri kláštore Reformátorov sa vrátime na hlavné námestie z druhého konca. 

Bazilika Swietej Trójcy, v ktorej je pochovaný zakladateľ dominikánskeho rádu sv. Hyacint.

    Tretinu námestia zaberá tribúna a stánky pre súťaž Iron man. Dnes prebieha registrácia pretekárov. Mihne sa i tričko so slovenským znakom. Kúpime mix krowiek vo Wawel a ideme okolo radnice k autu. O5 v tieni stromov mestského parku. Ten skončí pod hradom a prejdeme na bulvár Czerwienski pri rieke Visla. Jeho súčasťou je od r.2008 chodník slávy, kde prvé odtlačky rúk zanechala Celine Dion, posledné Bryan Adams pred troma dňami. Ja fotím odtlačky Claudie Cardinale, drahá, keď si už nemôže odniesť kanalizačný poklop, aspoň ho vyfotí. Wawelský drak je prelezený drobizgom, preto ho nezvečním. Na Visle sa plavia veľké i malé prdiace lodičky. Po pol štvrtej sadáme do Dračice. Teraz sa dajako vymotať z mesta a nájsť KFC. Otočiť sa musím dakde za Debnickym mostom. I v Krakove  sú pruhy pre busy, ale i taxíky. Nezdarí sa mi odbočiť na Wadowickú cestu, preto sa otáčam kdesi pri Cinema city. Potom už len rovno. Za križovatkou s diaľnicou A4 je i vytúžené rýchle občerstvenie. Hodíme do seba hamburgery, wrapy alebo nugetky. Ochutnáme i pirohy, no nič valné k pôžitku. K jedlu dostaneme až 6 omáčiek. Už i švagor so surikatami dorazil do Krakova. Kdesi na byt v ulici Grzegórzecka. Nemajú to ďaleko do centra. Oni sa vrátia až v utorok po návšteve Bešeňovej a hríbačke. Pokračujem po ceste č.7, a potom pred Glogoczow-om na Wadowice po 52. Do Bielsko-Biala je to 70km a idem ich takmer hodinu a pol. Srnka s mladým mi vybehne do cesty, ale ja neprekročím 80km/h. A vbehli v podstate kdesi v dedine, takže som nešiel rýchlo a mal čas vysokej dať prednosť. V Kety sa napojím na známu cestu. Nehoda, nás trocha zdrží. Šofér nevybral zákrutu a vpálil do stĺpa. Hasiči vyťahovali z priekopy auto. Večer som si pozrel prejazdnosť rozostavanej rýchlostnej cesty S1 do Zwardon. Tunel Leliky je uzavretý, ale pre vozidlá do 15t je obchádzka. V pohode obídeme uzávierku iba má trocha zneisti neprítomnosť áut so slovenským EČV. Naši teda dali nie úplnú informáciu o zavretí, resp. mohli dať aj o obchádzke. Plán B je obísť tunel cez Jablunkov. Poliaci plánujú tento rok otvoriť S1 do Bielsko. Aj my by sme sa mali snažiť dokončiť D3. Ten jeden profil z obmedzenou rýchlosťou na 100km/h skôr dehonestuje označenie diaľnica. Za tunelom Svrčinovec prší. I dve dúhy vidíme. Horelica uzavretá celé leto, a tak sa trtúškame s kamiónmi cez Čadcu. Sledujem i možnosti bicykla na Kysuciach. Pôjde to. Je len asi 500m úsek po rušnej ceste. Ideme plynule a po deviatej nás víta pred barakom suseda venčiaca psa. Šli sme niečo vyše 4h. 

Na pár rokov sme si užili kolotočovania a horských dráh. Jarmočné, púťové atrakcie sú len popradský čajíček oproti Energylandii a navyše predražené.

Krakov bolo v r.1978 ako prvé mesto zapísané v kultúrnom dedičstve UNESCO.