Stanovanie v Bojkovicích

     

    Záver prázdnin patrí ako vždy nejakému krátkemu pobytu rodinky. Tento rok bol záver leta pomerne horúci, preto sme zvažovali kempy pri vode. Väčšinu roka  sme za hranicami a ani tentoraz to nebola výnimka. Najprv sme zvažovali ísť k moravskému moru do Ostrožskej Novej Vsi. Tam sa nám z kempu neozvali, preto volíme pomerne dobre hodnotený kemp v Bojkoviciach. I na Slovensku sme pozerali, napr. Počúvadlo, ale chatky obsadené a kemp je kdesi na parkovisku. Pridať sa chceli i ženini súrodenci s deťmi. Preto sme i na poslednú chvíľu posunuli odchod na štvrtok, keď sa po Banskej Bystrici promenádovali tanky. A opustenie tábora v nedeľu. Večer pred odchodom sa dozvedáme, že švagor s malou neprídu, lebo sa jej rozšírila alergická reakcia. Možno v piatok po vyšetrení? No príde švagriná s rodinkou, lebo švagor si prehodil robotu z piatka na štvrtok. 

Bojkovice

    Naobedujeme sa doma cestovín s mortadelou, upraceme a okolo pol tretej vyrážame. Morča víkenduje u babky, lebo suseda sa odišla očáčať do Hungarie. Bojkovice nie sú ďaleko. Vyše hodinky cesty. Prejdem hranicu v Starom Hrozenkove a na vrchole stúpania odbočím doprava na Krhov. Druhotriedna cesta ide najprv po hrebeni, neskôr prudko klesá a je plná serpentín až do Krhova, kde klesanie končí. Od Bzovej je cesta lemovaná jabloňami. 

    Tretie najväčšie mesto v okrese Uh. Hradiště má názov po zakladateľovi Bojkovi z 11st. V znaku má osem cípu hviezdu Šterneberkov, ktorí pár rokov vlastnili hrad Světlov. Okrem pseudogotického zámku je v mestečku zaujímavý kostol sv.Vavrinca, ktorého vežičky nie sú, ako býva zvykom, na priečelí chrámu, ale po stranách. A tiež vzácnym barokovým organom. Bojkovice sú mestom od r.1965, ale ďalších 50 rokov čakali na námestie.

    V Bojkoviciach stojím pred štvrtou pri hlavnom námestí. Drahá odbehne kúpiť opaľovací krém, ja idem na opačný smer do múzea. Kúpim pár pohľadníc, orazím a utekám k autu. Ku kempu je z centra niečo vyše kilometra. Po štvrtej víta nás nápis Eurocamping. 

    Na recepci je postarší pán a žena. A majú i pohľadnicu! Zaplatím kartou 2130 kačenek + pobytovú taxu 150Kč na tri noci. Pánko vysadne na skladací bicykel a ukáže nám tri miesta pre nás blízko umyvárok a reštiky. 39, 40 a 41. Na ploche zatiaľ nikto nie je, ale čakajú ďalších. A najmä kvázi vojakov z klubu Letecká bitva Karpaty. Od zajtra bude v kempe rušno, za čo sa vopred ospravedlnili. Miesto na opekanie v areáli nie je, čo je škoda. ale pokrytí sú wi-fi signálom. To v podstate mojim babám stačí. Akurát sa potom vadíme o nabíjačku, lebo sú vo svojom voľnom čase len na telefónoch. Zaberiem miesto 39. Stan začíname rozkladať tak, aby si vedľa nás postavila švagriná. Za hodinku máme dnu už aj karimatky. Švagriná je na ceste a stihneme sa okúpať v miestnom bazéne. I zachrániť osu z vody. Voda má 26°C a pivo 12°. Baby sa najedia v reštaurácii, či skôr v šenku. Platiť sa dá iba v hotovosti. Pivo majú dnes iba plzničku. Beriem aj žetóny do sprchy. Švagriná absolvuje s malou prvé stanovanie. Preto si len požičali trojmiestny stan. Majú ho rýchlo postavený, ani sa neunúvajú napínať šnúrky. Nasleduje uvítací prípitok - marhuľovica a spoločná večera. Drahá ponúkla i kempistov z Prahy oproti, ale nemali tendenciu sa socializovať. Varili si čudne smrdiace jedlo až oči štípalo. Pre nás švagriná spravila kuracie rezne na prírodno. Večer okolo ôsmej premieta výčapník v reštike film Mimoni I. Veľmi sa mladému týpkovi spoza pípy nechcelo, ale zajtra obsadia lokál americkí vojenskí nadšenci. Po zotmení došli paraglajdisti a ku chatke karavan. Dospeláci pijú bojnické pivo z fliaš, posledná runda je z reštiky. Ja len vodu. Hoci je krásna hviezdna obloha pretkaná pohybujúcimi svetielkami satelitov, ako prvý sa nasáčkujem do stanu pred desiatou, po mne pomaly nasledujú baby. 

Moravské more

    Vstávam krátko pred siedmou. Večer som si nachystal veci tak, aby som baby nebudil. Oblečiem sa v stane. Do rúk beriem len mobil a fľašu vody. Rozzipsovanie i tak prebudí niektorých obyvateľov stanu. Dole v umyvárke spácham hygienu a zbehnem dolu do dediny. Pokračujem však do kopca smerom na letisko. Tabuľka na plote upozorňuje na býka. Napriek varovaniu cez pole prejdem na poľnú cestu. Od centra stále stúpam. Netušil som, že Bojkovice majú malé poľné letisko. Nad ním je Mazálkova vyhliadka a táborisko, pod ním stádo kráv s obávaným bujakom.

Vyhliadku postavil klub bojkovských skeptikov v r.2013.

    Niekto tam kempuje v navlas rovnakom stane z Decathlonu, ako má švagriná. Súčasťou vyhliadky je prístrešok, kde sa dá opekať. Dokonca i vrecko uhlia je tam. Pár foto a pokračujem poľom stále hore. V diaľke vyplaším srnky. I dve čiernobiele mačky pri lesíku. Lesom však idem iba krátko. Objavia sa predo mnou dvere. Len tak v poli. 

Dvere odnikiaľ nikam. Zaujímavá recesia s vyhliadkou na obec Pitín.

    Míňam odbočku k studničke Ohloběnka. Smer k rozhľadni konečne ukazujú i šípky. Vyjdem z lesa a už vidím drevenú rozhľadňu po ľavej strane. Ešte trochu stúpania a som pod Skalkou. Na stole pod prístreškom je nápojový lístok. Podnikavý Moravák vie doniesť nejaké to pivko, či limonádu. Vyštverám sa po schodoch na rozhľadňu. Prvé, čo upúta je telefón. Vedú z neho káble, ale je nemý.  

Rozhľadňa bola sprístupnená v r.2011.

    Kniha návštev je úplne zničená. Prečítam si aspoň odkaz: "Dovolte mi opustit Zelenou stráň. Provedu!" V diaľke je vidieť Uherský Brod, či pohorie Biele Karpaty. Premýšľam navštíviť ešte pamätník americkým letcom, ktorí sa zrútili neďaleko Krhova. Baby by len prevracali oči ako palacinky, sám preto zbehnem dolu do dediny. Cestou si odtrhnem jablko, či slivku z nespočetných sadov, ktorými prechádzam. Ako keby sa o ne nikto nestaral. Len občas vidím ľudí oberať stromy, či opadavky. K pamätníku sa ide o5 do kopca a treba prebrodiť Bzovský potok. Sú v ňom nahádzané nejaké tvárnice. Miesto dopadu bombardéra B-17G s menom Queen je na poli. Možno sa snažil pilot núdzovo pristáť. Kto vie? Prežil iba jeden a aj toho zajali skopčáci. 

Štyrom letcom z deviatich sa podarilo vyskočiť z padajúceho stroja, no padák sa otvoril len jednému.

    Vraciam sa po poli s5. Hľadám cestu mimo hlavnej cesty pre autá, ale najkratšie to bude predsa len po asfaltke. Tak teda polobehom idem tých vyše 4km do kempu. Prídem o deviatej, akurát včas sadám k raňajkám. Prešiel som viac ako 12km za necelé dve hodiny. Do stanov začína páliť okolo desiatej slnko. Rozhodujeme sa ísť k Moravskému moru do Ostrožskej Novej Vsi. Predtým však stojíme v Uherskom Brode a nakupujeme proviant na celý deň. Je takmer poludnie, keď odstavujem auto pri jazere. No prvé, čo udrie do očí je tabuľa "Zákaz koupaní. Ochranné pásmo II.stupně". Moja vodárka priviera oči. Ideme k brehu, ale nevyzerá, že by sa ľudia kúpali. Skôr nasadnú na lodičku, či padleboard a veslujú na druhú stranu, kde sa kúpu. A breh je bahnitý. To už ma drahá prevŕta pohľadom z dvojhlavňovej guľovnice.

Najhoršia časť Moravského mora. Kto sa chce v čistej vode kúpať, musí ísť na druhú stranu.

    Hoci obďaleč sa zdá, že sa ktosi kúpe. Radšej dám čelom vzad a autami prejdeme trocha ďalej na oficiálne prírodné kúpalisko Albatros. Kemp vyzerá prázdny, miesto by sme mali. Prečo sa neozvali? Mali sme zavolať, len všetko bolo tak narýchlo, že sme neváhali a brali aj tie Bojkovice. Platí sa i parkovné 30Kč pri vstupe na kúpalisko. Prevláda v ňom ťažký socík. Jazierko je pomerne malé. Vstupné pre nás 4 bolo asi 270Kč i s parkovným. Nájdeme si miesto pod stromom a rozložíme cigánsky tábor. Voda je teplá. Nad hlavou nám lietajú z blízkych Kunovíc lietadlá. Poobede sa vozia na jednosmernú letenku i pararušisti na Pilatuse PC-6. Preplávam jazero na druhú stranu. Verejná časť je oplotená. Prístup je i z druhej strany poza nejakú firmu. Jazierko má i nuda pláž, ale je na nej momentálne len holub. Ani sa ma nebojí. Nájdem cestičku v tŕstí a vhupnem s5 do vody. Verejná pláž ma pomerne dlhú plytkú časť. 

Oficiálne prírodné kúpalisko vzniklo po ťažbe štrku.

    Na obed máme croissanty a nejaké slané pletence z Tesca. Niektorí si dajú kávu. V objekte je bufet i reštika, akože slušný podnik. Kempisti majú vstup na Albatros zdarma. I tí, čo bývajú v chatkách. Vyplávam aj na pravú stranu jazera, ale pod vodou ma pichajú nejaké rastliny. Je tam mólo s plytkou vodou. Švagriná si požičia paddleboard. Na štvrťhodinku nám ho za hukotu najmenšej venujú. No s jedným veslom a plne naložení sa len motáme bezcieľne po jazere. Veslo predám staršej, nech maká. Ja sledujem padajúcich pararušistov. Po piatej dvíhame kotvy. Švagor s rodinou nepríde. Hoci sestrenica nie je infekčná, proces kempovania zrovna neoplýva čistotou a nemôže sa ani kúpať. Samotný kemp je udržiavaný v čistote. Stará sa oň dosť ľudí. Hajzle sú dokonca čistejšie ako u nás v kancli. Albatros kúpalisko má i vonku sprchy, možno lepšia alternatíva ako smradľavé vnútri. Hajzle len narýchlo vymenené. Baby som namotal na KFC v Hradišti, preto už nemôžem cúvnuť. Pre nás kultové miesto. Nemajú pre nás nachystané krídelká, a tak čakáme pomaly do pol siedmej. Aspoň nápoj by sme si mohli dať. To vybaví švagriná. Do Bojkovíc vedie švagor, ale trafil by som samozrejme aj bez neho. Kemp je plný Jeepov. Chlapi i ženy vo všemožných kombináciách odevov, ale musia byť kaki. Niektorí mali i nášivky 15. leteckej armády, či spomienkové tričká. 

Vojenskí nadšenci sa stretávajú na Slovácku od r.1994.

    Večer sme si sadli do reštiky. Dal som si pohár vína. Benjamínok si našiel kámošov a naháňali sa po ihrisku. Pre strašný hluk vojakov sa nedalo ani rozprávať. Sledoval som preto blonďavé batoľa ako nebojácne zdoláva životné prekážky. Prišiel veliteľský džíp. Vyskočil z neho mladý borec v pilotnej vychádzkovej uniforme s frajerskými okuliarmi. Objavil sa nejaký vedúci a rozdával letáčiky. Hneď som po jednom zatúžil. Od jedného stola ma odbili, že sú pre členov klubu. Ale vrátil som sa znova k rovnakému stolu, keď tam sedel vedúci. V pohode mi podal letáčik. Vravel som, že som letecký mechanik (že drahne za zenitom som taktne pomlčal). Mánička ma začala spovedať odkiaľ som. A či je od západnej brány letiska krčma a či tam majú palubnú dosku od B-17G "My Baby". To som už nevedel. Neviem, či skúšal moju autentickosť alebo čo. Vzápätí sa prestal so mnou baviť. To už moja skupina bola na ceste do stanu. pobral som sa teda aj ja. Predsa som sa však vrátil do reštiky, keď som začul príhovor vedúceho. Vypočul som si program na zajtra. Celkom nabitý už od 9h. Kemp sa ukľudnil až po jednej hodine, keď zaľahla i mládež. Počuť iba kuvika.

Vyhliadka Žleby na opačnej strane Bojkovic je bližšie ako Mazálkova.

Priehrada

    Kempisti oproti zmizli. O siedmej sa začínajú prebúdzať "amíci". Stojím v rade na sranie. Ale starší páni sú slušní, žiadne hovädá. Dnes klušem na druhý koniec obce na vyhliadku Vranovy Žleby do dosť prudkého kopca. Pekné miesto s adrenalínovou rozhľadňou. Na rozviklanú kukaňu sa ide po rebríku. Vybehnem ešte na trávnatý kopec, ale z neho už nie je výhľad, ako som si myslel, na západ. Letím dolu k historickému domčeku č.302. 

Hlinený domček prezentuje bývanie chudobných obyvateľov Bojkovic v 18st.

   Zhora však nie je prístup, preto ho skúšam dobiť zospodu. Jeden pán natiera stenu domu a vraví, že treba len povytiahnuť drôt na plote. Ja sa ho pýtam, či tá vyhodená pračka je súčasťou expozície tiež. Nevraví nič. Ani nepozdraví. Mám plán ísť ešte k priehrade, ktorá je vodným zdrojom pre obec. Už som sa tuším od tej mojej vodárky aj ja nakazil. Popri pekárničke a kúpalisku dôjdem k areálu firmy Zeveta vyrábajúcej granáty a dymovnice. Robí sa aj v sobotu. Pre koho asi? Za areálom však cesta nevedie, preto musím pomerne veľký komplex obísť. Firma má vlastnú ČOV. Bežím po žlto značenom chodníku popri Olšave. Pod priehradou sú záhradky. Z priehrady vyteká potok Kolelač. Zastaví ma rampa a domček priehradného. Nádrž je v I.st. ochrany. Takže ju prakticky ani neuvidím. Otáčam sa s5. Cez celú dedinu bežím do kempu. 

Bojkovice majú námestie od r.2015. Piliere fontány predstavujú štyri mestské časti.

 

    Nad obcou krúži malý vrtuľník Robinson. Musím si pohnúť, ak chcem stihnúť kolónu vojenských áut. Už sa zoraďujú pri vstupe džípy. Pýtam sa týpkov, ktorí sa včera hrabali v jednom džípe, čo sa im pokazilo. O5 som vytasil rozprávku o mechanikovi. Odišla im membrána na palivovej pumpe. I tak jeden nákladiak ostal nepojazdný. Tmavý feši v pilotnej vychádzkovej uniforme v hodnosti poručíka americkej armády naskočí do džípu. Zhodou okolností asi jediný Slovák. Pokrčené čiapky boli frajerina pilotov. Veliteľ kolóny píšťalkou zapískal na odchod do Slavičína. Džípy jazdia na benzín do ktorého lejú olovo. Ktosi má ale benzínový diesel, čo mi akosi nebralo. Krátko po deviatej nastal v kempe nebývalý kľud. Zohrejem vodu v erárnej kanvici, najeme sa. Švagriná sa rozhodla zbaliť stan. Dva dni im stačí pod celtou. Pôjdu sa však s nami kúpať na priehradu k Luhačoviciam. Švagor zloží stan a okolo pol jedenástej opúšťame kemp. Cez Přečkovice idem krkolomnou cestou do kúpeľného mestečka. Oproti do prudkého kopca šliape partia cyklistov. Neskôr ich stretneme v kempe. Je jedenásť hodín a v tejto horúčave - klobúk dolu. I keď im pomáha elektrika. Prefrčím cez mestečko a odbočím k vodnej nádrži. Pod ňou je platené parkovisko - 60kačenek na celý deň. Zídeme dolu k hrádzi, ale veľa ľudí sa zrovna nekúpe. 

Pri rok trvajúcom čistení priehrady od siníc v r.2012 sa vyviezlo tisícky ton bahna.

    Pofukuje severný vietor, ale nie je zima. Prístup do vody je cez nejaké schody. Zo začiatku je pri telese hrádze cez zatrávnené terasy, až ďalej je kamienková pláž. Prístup odrádza baby a napokon skončíme na kúpalisku Duha. Voda je v ňom chladnejšia ako v nádrži, ale je tam tobogan, šmýkačka, detský bazén. Ja si zaplávam radšej v priehrade. "Něco takovýho", hlesne staršiemu páru na schodoch pozerajúc na mňa skrachovaná existencia s pubertálnou dcérou na krku, ktorej chýba "partie". Do vody si beriem polorozpadnuté prezuvky. Vleziem cez schodíky do vody, no hladina je pomerne nízko a schody vysoko. Ryby vo vode nejaké sú, ale čistá zrovna nevyzerá. Preplávam asi do polovice priehrady a vraciam sa s5. Vystúpim na kamienkovej pláži ďaleko od "partie". S babami dám pár jázd na tobogáne. 

Na mieste kúpaliska bývala strelnica.

    Kúpili sme si lístky, s ktorými môžeme opustiť areál. Okolo jednej ideme najprv na kofolu do bufetu  patriacemu hotelu Vyhlídka. Romantická lavička pod jabloňou je anektovaná sršňami. Na obed vidíme na  náprotivnom brehu veľký nápis "Pizza". Babám sa veľmi nechce kráčať vyše 500m na druhú stranu cez priehradu. Ale ideme okolo skapatej ryby, najmladšia sa nesie na tatinových pleciach. Na naše sklamanie pizza nie je. Akurát langoš alebo klobása. To si môžeme dať aj v bufete Pod Vyhlídkou pri kúpalisku. Vraciame sa s5. S babami si dám langoš, mladšia zemiakové placky. Poriadne jedlo ani nemajú. Hľadáme miesto v tieni, a pokiaľ možno, bez lietajúcej hávede. Langoš od maminky bol priemerný a mal som zároveň i večeru. Okolo piatej sme sa rozlúčili so švagrinou a šli na šliapaciu loďku. Priehradu sme prebrázdili krížom krážom, baby sa i šmykli do vody. Vidieť dcérku miznúť pod hladinou, nebolo zrovna príjemné. Po necelej hodine sme pristavili k mólu a po kývajúcich lávkach vystúpili na breh. Ako návštevníci kúpaliska sme mali zľavu 50Kč. Bicykel stál teda 150Kč/h. Krkahájmi sme sa vrátili do kempu. Zliezali sa i džípy z okolia. Drahej som šiel po pivo a pýtal sa, či už skončila paráda v dedine. Vraj má byť iba omša. Pred ôsmou idú baby ešte na večeru. Hasiči začínajú zvážať členov klubu do dediny na koncert skupiny Taxmeni. 

   Skupina hrajúca tzv. military geronto country je na hudobnej scéne už vyše pol storočia. Nečudo teda, že počas vystúpenia na Slovensku v r.2017 člena kapely zradilo srdce priamo na pódiu. Meno kapely nemajú podľa výbercu daní, ale beatlesáckej pesničky. Za boľševika sa museli nedobrovoľne premenovať na Krajánci. Tento prapodivný názov znamenal rozpustenie skupiny. Až pri nástupe Gorbačova svitla nádej na lepšie časy a krátko pred "nežnou sa dali o5 dokopy. Okrem pódia sa členovia kapely stretávajú každý rok v kostole pri omši za obete heydrichiády.

   Dojeme zvyšky po dievčatách a zídeme dolu do dediny. Čapuje sa červená malinovka a Radegast. V mojej ruke sa ocitne pohár s proseccom z Lidl. To mi celkom chutí. Nejak ma vojenské pesničky nechytajú za srdce a po necelej hodinke sa vrátime do kempu. Nasledujúca noc sa mi zdá ešte hlučnejšia ako predošlá. Ožratí členovia klubu revú až hviezdy padajú do druhej. Nechápem prečo nezavreli sprostú reštiku v kempe. O štvrť na štyri sa ozve zo stanice hlas o príchode vlaku do Uherského Hradišťa. I keď som myslel, že snívam, naozaj odchádza o 3.19h v nedeľu vlak do Hradišťa. Kto ním preboha chodí?

20 rokov trvala stavba najstaršej priehrady na Morave.

Nedeľa

    Hneď ráno odchádza karaván oproti aj s veľkým bielym huňatým havkáčom. Okolo deviatej aj džípy na ďalšiu akciu do Šenova. Čítam si knihu, kým baby spia. Ako vstanú dohodneme sa na sladkých raňajkách, preto zbehnem dolu do Hrušky a vykúpim všetky sladké koláčiky, čo majú. Po raňajkách vynesiem von deku a balíme na nej spacáky a karimatky. Odchádzajú i česko-slovenskí susedia s karavanom. Nakoniec zbalíme stan a o jedenástej odchádzame. Doma máme k obedu o5 cestoviny s domácou omajdou. Krásne ukončenie prázdnin máme za sebou a zajtra sa s deťmi sa vrhneme do víru školských povinností a platieb.

Neziderske jazero

Názov expedície: Spotená Grunda

Heslo: Na nekonečnej stepi slnko neúnavne svieti.

Sobota 

    Bicykle nocujú v obývačke, lebo majú zavesené nosiče, kde máme veci na prespatie. Deň predtým sme vybrali nocľah u Buddhu. Ostal už iba Šoproň. V piatok som kúpil už i lístky na vlak. Vstávame po siedmej, aby sme stihli ôsmy vlak. Odprevádzame deti krstnej do Hovadova. Vo vlaku cestujú s nami starší páni 60+ , ktorí idú na bicykloch do Malých Karpát. Žiadne električky. Takmer 70km. V Trnave pristúpi chalanisko, ktorý šiel s nami pred týždňom do Kútov. Žena ho spoznala podľa topánok. V Hovadove babám chýbalo 5s, aby stihli bus. Nechcelo sa im a čakáme ďalších 10min. na 93 do Petržky. Potulujú sa popri stanici všelijakí feťáci, niktoši a iné pochybné existencie hrabúce sa v kontajneroch. Konečne dievčatá sa nalodia a my môžeme nasadať. Je takmer pol desiatej. Cyklochodníkom popri budove vlády a prezidentskom paláci, ďalej popri starej budove Národnej Rady a električkovej trati k mostu SNP. V centre sa objavujú skupinky návštevníkov so sprievodcom. Prekročíme Dunaj a stojíme v Petržke v potravinách Fresh na Mánesovom námestí. Akýsi mentoš na vozíku tam rozhadzuje rukami a čosi bľaboce pred dverami. Od nás pýta prachy. Jeden domorodec ho vyháňa a nadáva mu. Pokračujeme cez takú temnejšiu stránku Petržky za stanicou, kde sú nevzhľadné staré domy, sklady, špina a prach pokiaľ sa neobjaví tabuľa koniec mesta. Za ním sa dávame doľava, no mali sme ísť rovno. Ideme po strážnej ceste, a keď kuknem do mapy odbočíme doprava na Kittsee. Traktor na poli je už rakúsky. V Kittsee sa napojíme na cyklotrasu. Z Kittsee popri trati do Pamy/Bielo Selo, kde vyzerá, že žije nejaká menšina.

    Dedinky poblíž hraníc sú osídlené Chorvátmi, ktorí sem prišli, keď pôvodné obyvateľstvo v 16. st. zdecimovali Turci. I u nás žije menšina napr. v Chorvátskom Grobe, či Čunove. Priniesli si sem svoje kultúrne špecifiká (napr. omše). Názvy škôl, úradov sú dvojjazyčné. Obec Bielo Selo patrila CaK, potom Maďarom (ako celý Burgenland) a nakoniec Trianon priklepol obyvateľov Rakúsku. 

Barokový kostol sv.Mikuláša zo 17st. v Purbachu.

    V chorvátskej dedinke sa napojíme na B211, ktorá ide k Neziderskému jazeru. Prefrčíme ponad stoku riečku Leitha a sme v Gattendorfe. Za ním ide cyklochodník popri ceste a mierne stúpa. V Novo Selo/Neudorf/Nová Ves si cestu do Parndorf Ort skrátime po normálnej ceste. Má podobné označenie ako okružná, B10, len je primárne pre autá. Do nákupného centra mieri kopec Slovákov a Hunov. Rakúske je tak každé tretie auto. Sem tam kuknem do navigácie, aby sme správne odbočili. Vidím obrie ruské kolo nad dedinkou, či skôr nákupným centrom. Smerujeme do zóny obchodov. Predtým je však odpočívadlo s pitnou vodou. Blahorečíme Rakúšanov za tento nápad. Ešte viackrát im poďakujeme, že sa môžeme schladiť a nabrať studenú vodu. Trasa chodníka však nie je vymyslený dobre, či možno je naschvál vedený popri obchodoch. Motáme sa cez parkoviská a pomedzi luxusné obchody Gucci, Prada, Nike. I 4-hv. hotel tu je. Jeden deň na nákupy totiž nestačí. Veď len bicyklom prejdeme cez areál za 10min. Dedinka Parndorf sa krčí s pár domčekmi za obchodmi. Z Parndorfu vypadneme a je vidieť rakúske more a dedinku Neusiedl am See pod ním. Dolu sa rýchlo zvezieme. Ospalá dedinka, autá len prechádzajú ďalej. Týpek na motorovej káre s vrtuľkami a psíkom na korbe. Infocentrum zatvorené. Ideme teda po Seestrasse k prístavu. Ľudí pribúda. 

Mólo v Neuseidl am See.

    Nájdeme lavičku v tieni, kde si zamkneme bicykle. Stretáme prvých a posledných Slovákov na bicykloch. Starší pár chce ísť okruh a nevedia, či doprava alebo doľava. Telefén sa im pokazil, vybil, či čo. Vravím, že je to jedno. Vstup na malú trávnatú pláž sa platí, čo má prekvapkalo. Vedľa je obrovská reštaurácia so strechou zo všadeprítomnej trstiny, asi aj s ubytovaním, no prázdna. Prejdeme sa teda k drevenému mólu a sadneme s nealko aperolom s výhľadom na jazero. Čašníčka je Slovenka. Na lavičke zjeme ešte banán. Oproti je ukazovateľ výšky hladiny a teploty. Hladina jazera dosť kolíše, dnes má 130cm. Pokračujeme na západ po okružnej ceste B10. Cez dedinku Jois, kde info je len tabuľa, a potom cez Winden/Veternú. Všade samé vinice. Stojíme ako inak pri vodnom zdroji. Je tam odpočívadlo s usmievajúcou sa slnečnicou spoza kukurice a hlavne čerstvá voda. 

    Zjeme žemle so sójovou nátierkou a paprikou, čo je len tak na postrašenie žalúdka. Pri odpočinku nabíjame telefón a drahá hodinky. Máme zo sebou powerbank. Na chodníku sa premáva dosť ľudí. Odpočívadlo má jednoduchú plátennú strechu, nie ako naše drevené koliby. V Purbach sa túlame po centre. Je otvorených veľa vínnych pivníc, i nás skúšajú, ale v tomto teple nepokúšame alkohol. Zídeme dolu na okruh a pokračujeme do Oggau. Nejak nezmyselne ideme cez step a nie popri ceste. 

Studňa a trstinový príbytok pre pastiera.

    Trstinové pásmo vôkol jazera je jedno z najväčších v Európe. Keby ho nežrali kravy a kone, bolo by najväčšie a trstina by pokryla aj vinohrady. Dosahuje šírku niekde 5km, v Hungarii aj 11km. Prerušené je len umelými plážami. Vytvára ostrovy ako pri Morbisch. Trstina dosahuje výšky 4m. Pekne je to vidieť na otiepkach popri jazere. Profesionálni rezači ju v zime zbierajú (10-15% rozlohy). Je výborný tepelný izolant.

 

    Odpočívame na malom námestí. Dáme čerstvú vodu a jablko. Dobre sme urobili, pretože chodník mieri do kopca k vinohradom. V teple vysiľujúce, ale výhľad na celé jazero stojí za námahu. Jazero je vidieť od severu po maďarský koniec. Asi jedine z tohto miesta je ako na dlani. Kto nechce šliapať do kopca, môže ísť aj po hlavnej ceste priamo do Rust (v r.2024 trhli s počtom bocianov rekord). Zabehneme dolu do mestečka bocianov. Odbočím doľava k prístavu, namiesto doprava. Keď vidím, že ideme k vode, obrátime sa. V obci sú umelecké remeslá. Za Rust je chovná stanica opustených bocianov a pridružených oviec. Malá rozhľadňa a smrad, obďaleč rozhádzané perie a skapatý bocian. Namiesto bocianov nad hlavami lietajú oceľové vtáky pristávajúce vo Schwechate. 

Posledná dedinka v Rakúsku je Morbisch/Mrzutá. O5 musíme odbočiť z B10 a ísť k prístavu. Je tam malý ostrov, no vstup len za poplatok, pretože sú tam upravené pláže, kúpacie móla, sprchy, prezliekárne. Pozrieme sa ponad plot a sadneme na večeru do Strandbarr seeterase. Vonku grilujú, tak si objednáme klobásu so žemľou. K tomu radler, no v ponímaní Rakúšanov je to len sirup naliaty do piva. Čašník vraví, že o 18h sa kúpalisko a teda i ostrov zatvára. Nechal som tam okolo 30Eur a šli na rekognoskáciu okolia. Súčasťou prístavu je veľká divadelná scéna. Túto sezónu hrajú My Fair Lady do zblbnutia a ľudia sa pomaly trúsia. Prichádzajú najatými busmi, bicyklami, autami. Pred vchodom je 14m zelený fejk sochy slobody. Ešte v dobe kovidovej sa hral na brehoch jazera muzikál West Side Story a na takmer 4t obludu už nie sú sily odstrániť ju. Na vode podopierajú koly obraz londýnskeho Big Benu ako súčasť kulisy dnešného muzikálového predstavenia. 

Prírodné jazero Badeinsel v Morbisch.

    Prístav pre cyklistov je vpravo označený na múre veľkým bicyklom. Lodičky plávajú k nemu po kanáli medzi tŕstím. Vidím zriadenca motať sa pri bráne k pláži. I nejakí ľudia pred ňou čakajú. Pýtam sa ho a vraví, že za pár sekúnd sa brána trvalo otvorí. Je 18h a naozaj. Utekám k drahej, berieme plavky a ideme na ostrov. Ako by to bolo neokúpať sa. Nájdeme si súkromné mólo a vhupnem do 25°C bahennej vody. Pre malú hĺbku pocítim mäkké bahno ako lajno na dne. Lepšie je plávať neustále. Komáre štípu. Drahá ma natiahla, že pri slanej vode žiadne nebudú. Okolo ucha mi však nebzučí dron, ale živé hnusoby. Osviežime sa, ale čas tlačí. Čaká nás ešte 15km do Šoproňu cez kopce. Nahádžeme mokré veci do vrecka a šliapeme prvý kopec k hraniciam. Drahej sa vypli hodinky, ale predošlú trasu zaznamenali. Len ju bude mať rozdelenú na dvakrát. Na začiatku dediny Fertorakos sa rozhodujeme, či ísť po ceste alebo cyklochodníku. Drahá chce ísť bezpečne po cyklochodníku. Letíme teda dolu do lesa. Po vrstevnici sa zmierni stúpanie a obchádzame kopec Kecske hegy po lesnej ceste. Bicykle tlačíme, sily dochádzajú najmä žene. Objavíme sa pred obcou Tomalom. Cesta pokračuje popri rybníku, ale ja namiesto doprava, idem o5 rovno hore. Hovno. Zdalo sa mi, že tak ukazuje šípka. Až keď vidím ďalšie stúpanie, zastavím a mrknem do navigácie. Máme šťastie a po pár metroch je spojka. Síce terén nič extra, ale ide dolu a sme na predmestí Šoproňu. 

    Perla maďarského baroka, jedno z najstarších maďarských miest a zároveň najvernejšie. Trianon mesto priklepol Rakúsku, ale hrdí obyvatelia v referende hlasovali byť súčasťou Hungarie. A tak vznikol v Maďarsku jeho západný cíp. Symbolom mesta je veža z 13st. a jej hlásna trúba, ktorá upozorňovala na požiar, či blížiaceho sa nepriateľa. Hlavné námestie (Szechényiho) bolo kedysi jazero hanby. Ako taký pranier, akurát fejkový, obchodníci sa kúpali. Šoproň je známe ako filmové miesto, ale aj unikátnou liečebnou metódou neurologických porúch pomocou magnetov, či ženským basketbalom.

    Je pol ôsmej. Za diaľničným podchodom nás čaká najväčšie stúpanie dňa, ktoré končí až v centre. Volám Buddhovi, lebo si to tak vyžiadal. Majiteľ Buddhu je Maďar a inú reč proste neovláda. Podá mi k uchu čašníčku (to som vtedy nevedel). Čaká nás pri bare. Hoci nám poslali správu, že bude ktosi pri bare, my sme práve čakali s deťmi na bus. Tak tlačím v zapadajúcom slnku Trek do kopca. Cez námestie Vartiuret ku kultúrnemu domu popri nápise SOPRON z r.2015. Na zimu ho schovávajú. Potom odbáčam ku stanici, ale pred ňou sa v parčíku Deák tér zvrtnem k priecestiu. Spustené rampy nie sú pre domácich prekážkou. My trpezlivo čakáme, kým sa vlak odlepí zo stanice. A čuduj sa svete. Vlak do Hovadova! Naše ubytko je kúsok za traťou. Vkročíme do brány a odstavíme Kolimahy. Idem k baru a tmavá štíhla dievčina má hneď spozná. V bare má budúca nevesta rozlúčku so slobodou a bafkajú z vodnej fajky. Za babami sa koná rodinná oslava. Za barom je bazén, ale nikto v ňom. Kľúče od izby sú o5 v malom trezore ako bolo v Podlučí. Dievča vytiahne kľúče a zavedie nás do podzemia. Okno na úrovni chodníka. Dolu sú štyri izby. Jedna dvojka, jedna jednoposteľová a dve asi väčšie. Spoločná je kuchyňa s práčkou. Sprcha so záchodom za kuchynkou je len pre nás aj s plesňou. Naša izba je skromná. Dve postele prisunuté k sebe. Malý okrúhly stolík so stoličkami. Jedna skrinka. V zásuvke plašič komárov.  Nejaká lampa na stojane a nočné lampičky. Drahá je unavená a zvalí sa na posteľ. Ja hladný. Presuniem bicykle do záhrady, zamknem a objednám pizzu Buddha. Vo vrchnej časti domu asi spriadajú seansy a cvičenia. Objednám si aj Huga a drahej Soproni pivo. Pivo ani nevonia ako pivo, nie to ešte chutí. Hugo je nápoj s deci vína, deci bazového sirupu a sódy. Proseco nevedú. Nápoje zanesiem na izbu a pri pulte čakám na pizzu. Nerád by som preháňal milú dievčinu do izby spôsobil jej smradový šok. Majiteľ sa len motá a robí DJ. Jedna pizzérka sa zvŕta pri elektrickej peci, dve baby lietajú pri bare. Cesto majú pripravené v chladničke. Čakám asi pol hodinu na suchu. Potom majiteľ čosi zamondolákal a pizzu dali konečne piecť. Buddha pizza nie je ničím výnimočná, proste iba prosciutto a rukola. Musel som ju krájať tupým nožom. Predtým som sa ospršil a konečne sadol k jedlu. Drahá bola skôr unavená ako hladná. Viacej mi ostalo. Maturujem s vypínačom nočnej lampičky, napokon ju vyrvem zo zásuvky. Pritom stačilo potiahnuť nejaký gombík, ako mi ráno ukáže žena. Po desiatej líham na tvrdý matrac a hneď aj zaspím.

Nápis v zime neuvidíte. Je schovaný v pivnici kultúrneho domu.

Nedeľa 

    Vecko má nejaké čerpadlo pod sebou, čo pri sraní vie naplašiť. Drahá ma uvedie do tajov konštrukcie tlakovej kanalizácie. V noci má zobudili napití chalani. Nejakého Agiho trepali unaveného domov. Kroky na ulici klopkajú. Ráno nechám pospať ženu hľadiac do blba, no o pol ôsmej sme i tak hore. Vedľa býva nejaká rodina. Hovoria nejakým slovanským jazykom. Majú dvoch chalanov. Včera nechali takmer celú pizzu a objednali si ďalšiu. Ráno pozdravia "Dobrý deň", ja "Gud morning". Zabalíme ešte vlhké plavky, pyžamá a toaletné potreby do vakov. Oblečieme sa do smradľavých, prepotených dresov a môžeme vyraziť. Kľúčiky zamknem do trezoru pri bráne. Potraviny za rohom zavreté, hoci mali byť otvorené. Iba krčma hostí prvých štamgastov. O5 nás stopnú spustené závory. Vlak prejde, ale hore sa im nechce. Chvíľu to trvá. Ideme k nápisu Sopron pri kultúrak. A oproti je kaviareň, kde vo výklade sa na nás usmievajú bagety a koláčiky. Okamžite odkladáme bicykle a vojdeme do klimatizovanej kaviarne Panino. Dáme si niečo ako malú vianočku so šunkou a syrom. A podelíme sa o francúzsky krémeš. Zapíjame džúsom, drahá presíčko. Sýty za vyše 5000 forintov (13Eur) odchádzame. Najprv kúsok do malebného centra. Pitoreskne uličky kazia akurát autá. Prejdeme sa, kúpim pohľadnice a vyrážame na juh. Jednoducho sa držíme ulice Balfi s malou odbočkou kvôli zákazu vjazdu. Preklenieme diaľnicu z Gyoru cyklochodníkom a ocitneme sa na lesnej ceste. No mali sme ísť po normálnej, nie popri záhradkách a vinohradoch. Až keď vidím zasa stúpanie, mrknem do elektronickej mapy. A máme o5 šťastie. Kúsok s5 je spojka na hlavnú cestu. Potom už len valíme dolu, ani veverička sa nedá vyrušiť, až do Balfu. Cesta sa dvíha hore, ale sa mi to nezdá a zabočíme doľava do dedinky. V nej sa napojíme na okružný cyklochodník. Maďarská časť cyklotrasy nie je zrovna rovinka a ide sa skôr na vlnách. Nie je ani nejaká pekná, žiadne výhľady. V dedinkách sú bufety a milí ľudia, ktorí nás zdravia. "Tessék", uvoľní nám na prechode pani cestu. Najväčšie stúpanie je pred Fertoszeplak, ale žiadny extrém. Len mierne. Fertod sa objaví za železnicou. Ideme ku kaštieľu. Pod príjemný chládok topoľov si zamkneme bicykle. Máme za sebou už takmer 30km. Je lepšie ísť smer východ-západ, lebo opačne cesta asi viac stúpa ako klesá. V reštike Granátos si dáme iba sladkú citronádu za 5Eur za pohár. Potom sa prejdeme po okolí kaštieľa popri Haydnovej soche, ktorá kamsi kráča. 

    Maďarské Versailles ako sa nazýva Esterháziho kaštieľ je najväčšia baroková stavba v Hungarii. Goethe nazval zámoček "Esterháziho rozprávková krajina". Vyše dvadsať rokov v kaštieli býval "otec symfónie" hudobný skladateľ J. Haydn. Krása kaštieľa mala i svoju temnú stránku - odľahlosť. Na jeho obyvateľov pôsobila dosť depresívne a často sa nudili.  V kaštieli sa nakrúcal horor K-12.

Zo 126 komnát je sprístupnených iba pár, ale zámok stojí za návštevu.

    Je dvanásť hodín preč a máme pred sebou veľa kilometrov. Pofukuje slabý SZ protivietor, aspoň koľko toľko chladí. Za jazdy si obzrieme kaštieľ dokola a o5 sa napojíme na okruh. Za obcou Sarrod prichádza spása v podobe fontánky s vodou. Voda vo fľaši sa pri týchto tridsiatkach uvarí po 15km. Stepnou krajinou šliapeme popri národnému parku. Hranicu prekračujeme kdesi v pustine a iba hraničný kameň a strážna cesta dávajú tušiť, že budeme v Rakúsku alebo na čiare. V Rakúskom Apetlone sa nezdržujeme a pokračujeme kúsok do väčšej obce Illmitz. Odtiaľ chodia i trajekty na druhú stranu jazera. Hneď sa zaplní cyklochodník, ak lodička príde. Infocentrum je v nedeľu zatvorené. Zapadneme na obed do reštiky s krkolomným menom Bartholomausstuberl. Vraj to bola nejaká rozprávka o chlapcovi a husiach. Skôr mi pripadá pomenovanie po nejako svatom alebo prameni vedľa. V lokáli obsluhujú jeden mladý a jeden starý čašník. Horko-ťažko si nás všimli. Pripisovali sme to neďeľnajšej sieste. Už to ma asi malo trknúť, že nebude všetko v poriadku s nimi. Vedľa sedeli Česi, tím Šneci. S heslom "Jsme doma tam, kde zastavíme". Objednali sme si citronádu, no v Rakúskom ponímaní je to sóda s citrónom alebo nejakým kyslým koncentrátom. Niečo iné ako kúsok od hraníc. Na obed viedenský rezeň so šalátom. Zemiaky sme si neobjednávali. Šalát s kapustou, zemiakmi a nakladanou cukinou v sladkokyslom náleve. Chutné. Rezeň obyčajný, od viedenského ďaleko. Nechceli sme sa napchávať, neboli sme ani v polovici cesty. Platiť by som rád kartou, ale vraj sa nedá. Tak som mu nechal 35Eur. Aké prekvapkanie, keď vedľa tomu istému čašníkovi platili kartou. Asi mal nejaké predsudky zo Slovákov. Alebo si myslel, mu nenechám tringelt? Ani v hodnotení zákazníkov nedosahuje reštika veľa hviezdičiek. Skôr podpriemer. No nič, posunuli sme sa o dom ďalej, kde bola kyselka. Zo dňa jazera ju pred sto rokmi navŕtali domáci, aby predišli šíreniu sračiek. No vodička sv. Bartolomeja je extrémne slaná. Už som mal nachystané fľaše, ale žena má stopla. Opúšťame okruh B10 a pár kilometrov pôjdeme popri jazere po B20. Začína krajšia časť prechádzky vôkol jazera. Jazierka s vtáctvom. Niekde doslova hučí. Pri vodárni čapujeme chladnú vodu. Vedľa je ohrádka pre stepné kone Przewalského. Divosi sú dakde v stepi. Chodník sa na pár kilometrov mení na šotolinový. Bicykle, ktoré som tak pucoval, sú takmer celé biele od prachu. Po ceste je mnoho rozhľadní, najvyššia pred Purbachom. 

Jediná poriadna rozhľadňa pri jazere.

    No pekný záber s trstinovým prístreškom kazí odstavené auto. Mladé hizbaládky prišli s dronom študovať jazernú faunu. Nechápem prečo niektoré majú šatku a iné nie. So šatkou sú tie ortodoxné. Cesta je však verejná aj pre autá. Mandľovníky. V Purbach zídeme dolu k jazeru. Chodník slávy známych cyklistov s odtlačkami rúk a la Hollywood. Sagana alebo Cavendisha som tam nevidel. Pred mólom odstavíme Kolimahy. 

Ikonický 12m majáčik je okupovaný ľuďmi a ešte aj protisvetlo nepomáha. 

    Pláže sú tu väčšie, Purbach je asi najväčšie letovisko pri jazere. dlhé pláže, rozsiahly kemp. V obchode si kúpime kolu a pohľadnice. O gýč nemáme záujem. Kúsok ešte šliapeme divokou stepou s pár zelenými stokami a v dedinke Weiden opúšťame okruh B10. Už z diaľky vidieť kopce, ktoré preklenieme. Cez to všetko stúpanie nie je také prudké ako z Neusiedl am See. Bicykle tlačíme do kopca. Šetríme sily. Sem tam blahodarný tieň stromov nám v horúčave uľaví. Po vyše kilometri sme na rovinke a sadáme do sedla. Popri veterných mlynoch, ktorých tiene sa mihajú na ceste ako nepokojní duchovia prerie. Ideme pomerne dlhý úsek do Zurndorfu. Ale vidíme mrakodrapy Blavy. Vodu máme slušne uvarenú, kola dopitá. Zachráni nás milá pani v kaviarni Backerei, ktorá nám načapuje čerstvú. Okrem toho si z chladničky vytiahneme minerálku. A ešte si podelíme sladkú variáciu punčového zákuska (podobný sa dá kúpiť v Bille). Počujeme slovenčinu, hranica je blízko. V Zurndorfe je križovatka ciest. Buď pôjdeme doľava na Kittsee alebo si o 10km predĺžime trasu a pozrieme si trojmedzie a cez Čunovo sa dostaneme do Hovadova. Máme čas a stihneme vlak o deviatej. Preto sa dáme doprava a cez najvýchodnejšiu rakúsku dedinku Deutsch Jahrndorf (Nemecké Jarovce) ideme k hraniciam. Z diaľky sú vidieť kamene. Rakúsko sa s nami rozlúčilo ohromným grgom pohraničníka za dedinou. Je sedem hodín, keď sme na trojmedzí. Pár fotiek a pokračujeme k diaľnici. 

Trojmedzie so symbolom železnej opony.

    Chodník je o5 asi strážny, no pred diaľnicou odbáča doľava. No rozhodnem ísť rovno cez nadchod. Musíme však prekročiť dieru v plote a zábrany. Prenášame bicykle ako pašeráci. Za traťou a starou cestou s rozpadnutým hraničným prechodom je najhorší úsek cesty. Čisto po tráve. Ide sa ťažko a po 100km veľa síl nie je. Drahá bojuje a bohuje, ja som radšej ďaleko pred ňou. Nie je to dlhý úseky, možno 300-400m. Lepšie by možno bolo ísť po starej ceste buď do Rajky (ako odporúčajú niektorí cyklisti) alebo na Čunovo. I za cenu, že úsek je dlhší. No nič. Zvládli sme to a sme v Čunove. Posledný krát zakufrujem za kostolom, a potom sa napojíme na cestu popri hrádzi. Nahodíme slušne tempo. Asi to už chceme mať za sebou. Kopa cyklistov, výletníkov. Pribúdajú korčuliari , niektorí imidžoví a sme blízko cieľa. Obchádzka Petržalky je dlhá a mám toho plné zuby. Ale nohy má až tak nebolia, skôr zadok. Pumpky na cestný bicykel. Faux pas. Jeden most, druhý, bufety, lunapark so starou električkou a sme na moste SNP. Už toho veľa nenajazdíme, skôr tlačíme. Ale nálada je dobrá, sme takmer na stanici. Míňame Ukrajinky na výlete, ktoré potom sedia vo vlaku. Na stanicu plnú cigánov a podobnej chamrade dorazíme pred pol deviatou. Lístky kúpim cez internet a ešte stihnem požuvať i šunkovú bagetu. Malá cigánka žobre, pamätám si ju z cesty do Prahy. Musíme voňať ako oslia rit, ale asi je zvyknutá. Kofola k tomu. Drahá neje nič. Načas dorazíme domov. Už len odstrojiť na chodbe Kolimahy, batohy a vínom si pripijeme na koniec super výletu. Dnes sme vypili 5l vody. Včera len 3l.

Burgenland je najmenej zaľudnený kraj v Rakúsku.

Králičák

 

 

Názov expedície: Skajvolk dolina

Heslo: Slunce, bunkre, Sudety - ku Králíčáku v ústrety.

Sudety

     S boľavou hubou od dentálky po pol druhej štartujem Dračicu na vyše 230km cestu na pomedzie Čiech a Moravy. Tentoraz na sever kamsi do Sudet. Trasu po Mohelnice viac menej poznám. Napriek tomu ma prekvapí stavba diaľničného navádzača a ocitnem sa nechtiac v metropole na Hané. Zadovážil som si diaľničnú známku, nech sa netrtkám po okreskách. Veľmi ju nevyužijem, ale aj tých 50-60km skráti cestu o pol hodinu. Diaľnicu je treba ako soľ. Cesty sú prepchaté. Aj v Olomouci sa prerábajú komunikácie a trčíme dobrú polhodinu v kolónach. Keby sa nejakí idioti nepredbiehali z pruhu do pruhu, tiež by boli kolóny menšie. Vrcholí žatva a po ceste sa motajú traktory so slamou. Pred Mohelnicami vidím búrkovú oblačnosť nad Jeseníkmi. Pred Zábřehom sme v daždi, našťastie len krátko. Serpentínami sa po ceste č.11 dostanem potom pod Bukovú horu. Na svahu hory, ktorá tvorí začiatok Orlických vrchov ožíva malá dedinka z apartmánových domov. Večer je 17°C, čo je príjemné ochladenie po tridsiatkach u nás doma.

   Názov Sudety pochádza z keltského názvu pre Les divých svíň. Ľudovo sa tak označuje sústava kopcov od Krkonôš po Jeseníky. Nemci na území žili od 13.st., takže sa ani niet veľmi čo diviť, že len s nevoľou prijali v r.1918 nový Československý štát. Na ruku im prišli až nacisti, ktorí násilne pripojili Sudety k "večnej" ríši. Po porážke nacistov nastal divoký odsun Nemcov, prísun Čechov túžiacich po majetku zdarma a neskôr okupácia Sovietskymi vojskami. Zavŕšil to boľševik, ktorý všetko nemecké zničil, spálil. Tým všetkým si v priebehu pár rokov prešli malé obce na úpätí Orlických hôr a Snežníka. 

 

Vodopád Hlubokého potoka na úpätí Malého Sněžníka.

 

    Najprv sa však pri vodárni z roku pána 1906 otočím a v miestnych potravinách si kúpime chľast a sladkosti. Obchodík aj s predavačkou pamätajúcou Gotwalda je typický z čias boľševika. Pred predajňou je miestnosť, kde sedia štamgasti s fľaškovými pivami Holba. Na koženkových lavičkách ako v čakárni u doktora. Oproti býva predavačka, vedľa má malý kšeft. Žena za pultem chvíľu hľadá víno, lokálne. Biele nemá, preto z regála vytiahne nejaké Chardonnay. Chce mi ho zabaliť do baliaceho papiera, čo s úsmevom na perách odmietnem. Sumu ráta na papieri. Pokladňu je vypnutá, má po pracovnej dobe. Babka má otvorené kvôli alkoholikom. Proste ťažký socík. Vyleziem autom hore k nášmu domu. Apartmány rastú ako huby po daždi a stále sa budujú nové. I vedľa nás stále murujú plôtik. Ukrajinsko-česká posádka bývajúca v drevenej maringotke. Zavolám správcovej a dofrčí korpulentná týpka na Golfe. Do rúk mi vloží kľúče od apartmánu č.3 a povie pár slov čo, kde. Hneď za nami prídu štyri mladé babenky. Za nimi ďalších sedem ľudkov do partie. Väčšinou chalanov. Chystá sa žúrka a podobné radovánky. Apartmán je pomerne nový, nový nábytok z neďalekého Poľska, spotrebiče fran. značky Brandt, čistá sprcha i kúpeľňa. Máme celá rodinka spoločnú spálňu. Pozametám muchy pod okenicou, otrasiem zbytky hniezda zo sieťky, pozdravím príšernú sadrovú vranu sediacu na balkóne. Spolu s trblietkami nad okenicou majú odstrašiť lastovičky. Blbne nám pripojenie na internet. Preto sa ideme so ženou prejsť vyššie, kde by mala byť reštika. Pri vleku je nejaká drevená búda. Otvorený je aj bufet. Okrem mrazenej pizze ponúkajú kreatívne nič. Iba cez víkend obohatia menu o nejaké hambáče. Drahá zavolá babám, nech si prídu vybrať mrazenú placku. No kľúče mám ja, preto sa vrátim, zoberiem mikiny a idem hore. Buková je teraz v lete hlavne pre zjazdovkárov na bicykli. Drahá si dá miestne pivo Hanušovice. Ideme na apartmán. Prihrejem si hokaido polievku z domu v mikrovlnke, ktorá má len programy. Čas ako keby sa nedal nastaviť. Min. ohrev je dve a pol minúty. Dojem pizzu. Internet zrazu ide. Možno niekto reštartoval router. Žene telefón už sám ukazuje, kde je pivovar.

Hurka a Skybridge

    Mladí zdola nám dopriali kľudnú noc. Ráno kráčame pred deviatou do blízkej reštaurácie na raňajky. Obsluhy (Ukrajinky) je viac ako hostí. Huba má stále bolí. Bufetové stoly sú skromnejšie ako na Lipne. Dám si sladké koláčiky, ale i tak dojedám vajíčko na mäkko po mladšej. Pobalíme sa a vyrážame. Je po pol desiatej, ešte by sme mohli stihnúť výpravu do bunkra Hurka za Králíkami. I napriek traktoru dorazíme 5min.  pred začatím prehliadky. Chcem platiť kartou, ale v peňaženke je priehradka prázdna. Zaplatím teda 600 kačenek v papierových. Oznamujem nepríjemnú správu výprave. Padlo rozhodnutie, že po prehliadke sa vrátime do apartmánu pohľadať kartu. V podzemnom bunkri je pekná kosa. Komentovaná prehliadka nie je zlá, len bola dlhá. Namiesto 100min. trvalá dobré 2h. Dlhý čas pod zemou nie je rozhodne nič pre klaustrofobikov. Sprievodca rád rozprával a navyše ani nebol sprievodca, ale technik. Mladý brigádnik sa proste ráno nedostavil. 

 

Hurka je najväčšie čs. opevnenie sprístupnené verejnosti.

 

    Bunker nikdy neplnil svoj účel: ČS armádu predali fašistom spojenci, väzni podzemnú továreň nedokončili a výroba sa vlastne nikdy nerozbehla. Zaujímavé, že vojaci, či väzni z tábora nad bunkrom sa cez to všetko nudili a písali na steny. I veľká loď sa ukrýva pod bielym náterom. Povojnová armáda v ňom skladovala muníciu až do r.2008. Ale vymyslené boli bunkre dokonale. A vybudované za dva roky! V okolí obce Králiky a Červenou vodou však fungoval iný koncentračný tábor. Pod zásterkou telekomunikačnej firmy tu väzni vyrábali zameriavače do nemeckých tankov.

    Existujú i 6h prehliadky z výstupom niekde na opačnom konci. Je obed, keď rýchlym krokom opúšťame dlhou chodbou bunker. V kraťasoch, kde som si platobnú kartu včera dal, ju nenájdem. Takže mi vypadla. Prvý krát v živote som ju vytiahol z peňaženky, lebo som nechcel pudilár nosiť celý. Vybehol som ešte do reštaurácie, či náhodou ten kus plastu niekto nenašiel. Negatívne. Volám teda do banky a zablokujem, resp. vlastne zruším kartu. Zároveň cez internet banking požiadam o novú. Nevyzerá, že dakto kartu zneužil. V kraji zaseknutom v 80-tych rokoch ani nie je veľmi kde. Viac už nemôžem urobiť, preto cez Králiky pokračujeme ďalej do Dolní Moravy. Niektoré parkoviská sú už plné. Dračicu odstavujem v údolí na parkovisku č.6. Len potom musíme vystúpať hore k lanovke. Autá idú i vyššie. Tam je tiež veľké parkovisko č.5. Aj dosť voľných miest. Vidíme borcov tlačiť nepojazdné SUV na parkovisko. V okolí rezortu sa stále stavia. Bývať tam musí byť hora zážitkov a hluku. Vo veľkom obchode venovanému mamutovi sa pýtame predavačky na kombo lístok lanovka+ visutý most+mamutia horská dráha. Odporúča nám rozhodnúť sa hore na dráhu vzhľadom na frontu na vozíky. V automate žena kúpi lístky. Som na nej odteraz závislý. Je po druhej hodine a ozývajú sa prázdne bruchá. Vedľa lanovky je bufet. Dám si langoš s kečupom a syrom. Baby hranolčeky s čedar syrom. Syr bol iba v názve. Ako mlsku sme si dal churos so škoricou. Sadáme na lanovku a za pár minút sme hore. Kopec Slamník slúži hlavne downhill cyklistom, ale aj paraglajdistom. No a priťahuje ľudí visutým mostom Skywalk dlhým vyše 700m. 

 

Laná pomáhal ťahať aj dron.

 

    Je jednosmerný, čo nie každý chápe alebo sa mu jednoducho nechce obchádzať lesnou cestou s5. I na konci je turniket. Obzrieme si Ropík, ktorých je na Sudetoch požehnane. Drahá nájde svoju Skybridgovu dolinu, do ktorej sa zje.e. Vecká sú pod chatou Slaměnka. Postavím sa do radu na vozíky a baby zatiaľ kúpia lístky. Dospelí za 440kč. Čakáme takmer hodinu. Keďže máme batohy, musia ísť deti samé na jednej káre. A ja i drahá si pripneme batoh ako spolucestujúceho. Jazda je nezabudnuteľná. Dlhá trať, ani som nebrzdil. Vozík si brzdí sám. Dobehol som pani predo mnou a vozík si o5 brzdil. Jazdu si užila aj drahá, ktorá inak nevyhľadáva podobný adrenalín. Mladšia jazdu komentovala: "Je mi všetko, len nie dobre." Počas jazdy hlásila staršej: " To nebol hlien, čo som vyplula". Na pamiatku sme si poslali foto za 80Kč/ks. Obrovský slamený mamut (najväčší na svete) sa týči nad detským areálom Amálka. Vraj sa na Dolní Morave našli kosti pravekého obra. I obria húpačka pre veľkých. Zídeme skratkou k autu. Trocha hnevá parkomat. Je iba na karty. Zastavujem v Králikoch v Penny. Hezky česky. Nakúpili sme na zajtrajšiu turistiku i blbosti. Baby zatúžili po zmrzline, preto zastavím v Červenej vode. Mliečne už nemá, baby si dajú ovocnú. Ja vybehnem do supermarketu. Aj ten má všeličo a majiteľ Vietnamec. Pred večerou sme sa prešli k vodárni nad rezortom. Na večeru šunka a syrové korbáčiky z domu. Baby si na panvici robia placku. Chvíľu maturujem so zapínaním indukčného sporáka. Je to jednoduché: na plotni musí byť niečo položené, aby sa spustila.

 

 

Králičák

    Ráno ma o5 budí pílenie stromov pri zjazdovke. Majiteľ domu kosí trávnik. Spočiatku je krásny slnečný deň, poobede postupne pribúdajú mraky. Dievčatá vstávajú o pol deviatej. Na raňajkách je viacej ľudí ako včera. Minul sa pomarančový džús, ale aj sladké koláčiky. Zato volské oči nechcel nikto. Mamičky s miminom na dámskej jazde. Slepičky pražské. Ako jediní sme čakali 15 minút na dopečenie. Aby sme nedali čašníčke totálne košom, pár sme ich zjedli. Vyrážame do Dolní Moravy po desiatej hodine. Ja ešte urobím stopku pred bunkrom Hurka a zvečnil som si ho aj zvonku. Ešte v obchode niečo na pamiatku a nasadáme na sedačkovú lanovku. Je po jedenástej hodine, keď začíname šliapať 20km túru. Začíname po modro značenom chodníku kadiaľ vedie cesta zo Skybridge doliny. Na chodníku k Babuši osamieme. Sprvu ideme impozantnou dolinou Malej Moravy. Za lesnou chatou sme o5 na modrom chodníku a stúpame na kopec Podbělka. Na ňom je malý túlavý kameň v modrom. Skončí v našom batohu. Z juhu prichádza nejaký pár. Asi šli priamo cez Slamník. Ale kratšie po neoznačených chodníkoch to zrovna nie je. Lesný chodník pokračuje takmer priamo popri betónových ropíkoch až na ďalší vrch Sušina. Odtiaľ schádzame do sedla Stříbrná. Odkrývajú sa výhľady na Hrubý Jeseník. Idem so staršou, mamina s mladšou, sú asi minútku za nami. Idú tempom, ktoré im vyhovuje. Počkáme ich v sedle, kde je križovatka viacero ciest. Sme na hranici s Lechmi. Ako púšťam gašparka si uľaviť, zrovna som otočený kdesi do Poľska na chodník. A nie je osirelý. Baby si dajú mandle v čokoláde a pokračujeme na vrcholové stúpanie. Nie je to nič náročné ako to spočiatku z hrebeňa vyzeralo. Nad pásmom lesa sme pri sloníkovi, ktorý je trocha bokom od chodníka. 

 

 

   Slon na kopci v severnej Morave? Naozaj. Nebojí sa zimy ani vetra - je zo žuly. Sloníka v r.1932 dotrepali pod Snežník nemeckí bohémovia hovoriaci si Jescher (podľa nich je pomenovaný kopec Ještěd nad Libercom), pre ktorých bolo zviera symbolom. Legenda vraví, že ak preskáčeš na jednej nohe 3x okolo sloníka a pohladíš ho na chobote, splní sa ti želanie. V poslednej dobe sú pri sloníkovi dokonca svadobné obrady. Vskutku je milá soška dôstojný symbol Králika s tým, ako si stojí pod vrcholom a hľadí do diaľav.

   Dievky čakajú na chodníku. Škoda je sa symbolu vyhnúť, lebo je ňuňu, ako by povedali pražské slepice. Na poľskej strane kosí partia trávu. Prečo netuším. Pár metrov od bývalej chaty je ďalšia ikona Moravy, prameň rieky. Nie však v plnej sile, ale len symbolický výver. Motá sa okolo neho dosť ľudí. Decká sa ho pokúšajú bezvýsledne upchať. 

 

 

Oficiálny prameň Moravy, ale nie jediný. Vraj ich je ako dní v roku.

 

    Posledné prudké stúpanie je krátke a sme na Králiku. Dominuje mu na poľskej strane veža v tvare soľničky, či smoothovača, ako nazvala kameňo-oceľové monštrum drahá. Postavili ju len pred dvoma rokmi. Ani tie pôvodné veže v romantickom štýle neboli zrovna skvost. Usadíme sa v tráve s výhľadom na rovinaté Poľsko. Dovidieť na Otmuchovskie a Nyskie jazero. Poliaci majú výhodu relatívne blízkej lanovky v Bialej wode a chaty Schronisko. Možno aj preto je ich viacej na Králiku. Baby načnú klobásu a ja vybehnem na rozhľadňu. Vidieť sú pekne Hrubé Jeseníky s Pradědom, či Keprníkom. Na opačnej strane sú Orlické hory. Krásne je vidieť dolina Moravy. Po klobáskach schádzame dolu po červenom chodníku. Obloha sa zaťahuje, neskôr v doline slabo spŕchne. Babám sa veľmi nechcelo ísť ku chate, ale napokon ich presvedčím, že to nie je veľká zachádzka. Dokopy ani nie kilometer navyše. Najstaršia poľská chata i vôňou vo vnútri zodpovedá veku. Čapované nemajú nič, iba vo fľaškách. Jedla ponúkajú rozmanité, ale my sme sýti klobások. Preto kupujeme iba kolu a ja samozrejme pohľadnice. I česká pečiatka sa nájde. Vecká, resp. dvere sú za zloté. Staršej sa akosi podarilo dostať dnu. Povyše chaty je vodný zdroj. Nebola by to moja žena, keby do neodomknutej studne nenakukla. Vyplašila akurát jaštericu. Po pár stoviek metrov sa prehupneme na českú stranu a sme o5 na červenom chodníku. Schádzame dolu a odbočujeme na neoznačený chodník, ktorý tvorí spojnicu na žltý. A žlté sú i kuriatka popri cestičke. Prudšie klesanie až po regulárny chodník. Ten sa vinie popri potoku Morava. Od loveckej chaty Vilemínka ide asfaltová cesta a pre chodidlá je takýto tvrdý povrch zaberák. 

 

 

    Oproti ide Škodovka a za ním bliká horská služba. Niekoho idú ratovať? Džíp sa po chvíli vracia, asi sa obeť hôr povedie s rodinou v Roomsteri. Tešíme sa, že uľavíme nohám, pretože žlto značený chodník preklenie Moravu a ide po lesnej ceste. Lenže nás čaká prekvapkanie. Chodník je uzavretý! Prebiehajú na ňom stavebné práce. Vyzerá, že sa zrútil svah. A ozaj po kilometri počujeme ťažkú techniku na druhej strane rieky. Vrátime sa na asfaltovú cestu, ktorá v podstate kopíruje lesnú, len na opačnej strane. Ale zasa vidíme zopár pekných vodopádov, napr. Hlubokého potoka. Jedna rodinka si k nemu urobila výletík s romantickým fotením. My hľadáme cestou kus odpíleného pňa. A hráme sa hry, nech baby nemyslia na boľavé chodidlá. Cesta dolinou je síce s miernym klesaním, ale dlhá. Konečne sme pri aute. Mohli sme zaparkovať dokonca ešte bližšie na parkovisku č.7 na konečnej busu. V bufete sú i pohľadnice Králika, ale už mám poľské. I Dolní Morava je diera a reštiky sú otvorené do 19, max. 19.30h. Takže pokračujeme do centra Králikov. Tam nás zachráni gril v reštaurácii U Lípy pri svatom Nepomuckom. Lokál už nevarí, ale dvaja týpkovia grilujú. Nápoje sa platia reštike. Objednáme si kuracie steaky a hermelín. Majú docela plno. A hlavne levně. Za jedlo sme dali 400kč, potom ešte za 100kačenek klobásu. Po ôsmej opúšťame mestečko a ideme na apartmán. Ako majú niektorí dar vopchať sa do záberu, iní zasa parkovať. Či je to len sebectvo? Dorazím fľašu vína. Z reštiky Buková sa ozýva ujúkanie ešte aj po desiatej. Mládež pod nami sa baví do pol noci. Dozvedáme sa životné príbehy. S Janou sa vyspal každý, ale týpka, čo jej tu dvorí, neskôr zosmiešni. Až keď pribuchnem spálňové dvere, vyzerá, že sa pomaly rozídu. V apartmánovom dome vyzerá plnka. Elektrické auto sa nabíja odkedy sme prišli.

 

Na kopec Podbělka viedla kedysi lanovka pre stavbu Ropíkov.

 

Metropola Hané

    Ráno ma pre zmenu zobudila pred siedmou staršia, ktorá bola na vecku. Partia murárov už po siedmej roztočila miešačku. Stávajú oproti plot. Bývajú v starej zelenej maringotke. Areál sa rozrastá o nové apartmánové domy, no niektoré miesta zdá sa , že zostanú naveky zarastené trávou. Odchádzajú aj mládežníci. Na raňajkách nás čakajú dve misy koláčikov. Hostia poučení zo včera si berú popredu. Ja si dám trocha cereálií s jogurtom a dva koláčiky. Pražské matky kúpu deti vo vode bez chlóru. Neviem, či teda vo Vltave alebo im lejú do vane Lucku. Na pranie používajú rozpustné tablety eko a do myčudy len Somat. Dnes porušili bio, raw stravu a napchávajú sa paštétami a dopekanými koláčikmi. Ktosi vysvietil automat na nápoje na zeleno, ale zdarma sú len nejaké džúsy, nie limčy. Nenápadne sa vytratíme z reštiky. Drahá nás pobalí, vynesieme smeti, odovzdám kľúče a po desiatej už smerujem Dračicu na juh. Dnes sa akosi každý ženie na cestách. Po hodine stojím na parkovisku pri bus stanici v Olomouci. 

 

Tehlová vežička bola prilepená k hradbám ako záhradný altánok v 20st.

 Pokúšam sa dobiť do parkomatu, ale v zóne B je v sobotu zdarma. Vydáme sa cez Bezručove sady popod hradné múry ku katedrále sv. Václava. Staršia nás odbehne, lebo sa vlečieme. Po meste sa potulujú všelijakí nýmandi, budižničemové, trosky a iné pochybné existencie. Preto mama pri Vyhúkanej sove volá dcére, kde je. Čaká pod katedrálou. Po chvíli sme pri nej. Neboli by to Poliaci, keby sa nechali všade. Rovno pri vchode jeden taký parkuje. Kazí proste záber. Katedrála nie je taká honosná ako v Linzi. 

So svojimi 102m je novogotická vež najvyššou v ČR.

 

    V skutočnosti sú v Olomouci katedrály 3. Sv. Gorazda, sv. Michala a sv. Václava. Katedrála sv. Václava je so svojou 100m vežou štvrtou najvyššou budovou v Čechách. Patrí tiež medzi najstaršie. Kostol uchováva relikvie Jána Pavla II, Matky Terezy no i posledného cisára Karola Habsburského.

    Prejdeme sa vo vnútri. Zídeme i do krypty, kde sú relikvie a v cínových rakvách uložení biskupi a kardináli. Od slovenského budúceho velebníčka si kúpim pohľadnicu. Vyjdeme na horúce slnko. Poliak konečne zmizol. Načim sa schladiť. Cestou na Horní náměstí objavíme na Ostružnickej ulici predajňu s párty blbosťami a maskami. Svokre k meninám kúpime vankúšik s nápisom Najlepší babka na svete. Blbosti by sme kúpili aj viac ako tričko NaSrAt alebo odznak Pivo dělá hezká těla, či tatovi k narodkám. No ešte nedozrel čas. Námestie je veľmi pekne upravené s úzkymi domčekmi a nie je na ňom veľa ľudí. Možno je to aj horkom. Zapadneme do kaviarne Mahler. Čašníčok je v lokále dosť, ale trvá kým si nás ktosi všimne. Objednáme si iba limčy. Odbehnem do info centra po pohľadnice. Olomouc je so svojimi fontánkami a pitoresknými domčekmi krajší ako Brno, tobôž Linz. Taká malá Praha. Súsošie sv. Trojice sa rekonštruuje. Škoda, je celé obohnane lešením a sieťou. 

 

 

Súčasťou olomouckej radnice je orloj postavený v duchu socialistického realizmu.

  

    Na opačnom konci námestia si baby kúpia miestnu zmrzlinu v Café Opera (vedľa opery). Zasa trvá, kým si nás ktosi všimne. Popri nás prejde polievacie auto. Na radnici sa chystá svadba. Je takmer 30°C, preto pomaly smerujeme k autu. Cez Dolní náměstí a Kateřinskou ulici ideme k starej tržnici. Drahá si kúpi u Klárky olomoucké pivo Buchták. Chvíľu trvá, kým sa vymotám autom z mesta, lebo ulica vedúca na obchvat je uzavretá. Po vyše hodine stojím v obľúbenom KFC v Uh. Hradišti. Drahá si tam rada posedí hodinku, dve. Prázdna reštika. Doľahne na mňa únava, no ešte budem krútiť kolečkom hodinu. Kuracie mäso je asi naj z týchto rýchlych občerstvení. Po necelej hodinke stojím už na Slovensku v meste a kupujem kvety a sviečky mame na hrob. Posledná zastávka je u svokry vyzdvihnúť morča. Baby sa stihnú aj okúpať v bazéne. Zostáva mi povysávať Dračicu, kým baby vybaľujú. Konečne mám okolo pol deviatej kľud. Je vidieť, že po Anne sa stmieva skoršie.

 

Malá Praha.