Zimné kopčeky

 

    Ešte pred Tromi kráľmi sa autistickí Vodári+moja maličkosť, ešte väčší autista, rozhodli zhodiť povianočné kilá výstupom na Veľký Choč. Ja som sa rozhodol na poslednú chvíľu, lebo počasie sa neukazovalo bohvieaké-vietor a poobede sneženie. Napokon počko vydržalo počas výstupu a zhoršilo sa až cestou dolu. Nie je ani šesť hodín a v mrazivom ráne čakáme na peróne na prvý vlak do Trenčína. V Matúšovom meste o5 čakáme, tentoraz v obskúrnom vestibule, nejakých 15min. na expres do Žiliny. Stanica je tŕňom v oku a bude pichľavejším, keď sa zrekonštruuje autobusová oproti. Vlak odchádza na čas, no z driemot ma prebudí zastavenie kilometer pred Žilinou. Zase vykapal rušeň? Podľa sprievodcu áno, ale asi len čakáme, kým sa uvoľní nástupište. Ak tu stvrdneme viac ako 15min., nestihneme prípoj do Ruže. Našťastie sa pohýname a dojucháme na nové žilinské nástupište. Ešte máme i chvíľu čas. 

Vyzdobené centrum Valaskej Dubovej.

    Z Čadce dohrmí osobák a pokračujeme na východ. Zjem makový koláč a v Turanoch pristupuje ďalšia vodárka, taká veselá kopa, nie veľmi vyššia od mojej drahej. V Ružomberku sa nasáčkujeme do malého bieleho autíčka k ďalším dvom autistom, no skôr by som skupinku nazval "rezervácia individualít". Ideme tých pár kilometrov do Valaskej Dubovej. V dedine je cesta zľadovatená, preto odhľačíme autíčko, aby vyšlo do kopca. Teda, šofér pochopiteľne zostal v aute. Vytlačíme Hyundai do briežku a pešo sa snažíme nasledovať ho. Napokon auto nájdeme kdesi dole pri zasneženom futbalovom ihrisku. Pri obesenom úrade vraj neradno parkovať. I teraz vo sviatok? Z plochy pri potoku to hore bez reťazí a slivovice veru nepôjde.

Krst poľského SUV.

   Takže turistiku odštartujeme domácou pálenkou "čo záhrada dala" na kapote poľského auta. Trocha odmrazovacej zmesi sa rozlialo i po aute. Skrehli mi prsty na rukách, preto ich rýchlo pracem do rukavíc. Zapneme časomieru a môžeme šliapať. Z Valaskej Dubovej ide cesta sprvu vymletým rigolom popod skalnaté Soliská. 

Pred nami skalná hradba Tesné skalky.

     Snehu nie je veľa. Na Strednej Poľane je už cítiť vetrisko. Skryjeme sa pred ním v lese, kade vedie zimná cesta. 

Choč zo Strednej Poľany.

    Nasadzujem nešmeky a o5 zahrievam skrehnuté ruky. Nad Radovými skalami o5 fúka. Nasledujú reťaze a už len kúsok na vrchol. Na kopci samozrejme fúka ešte viac. Nad Malou Fatrou je vidieť oblačnosť blížiaceho sa teplého frontu a končiare sa zahaľujú do šedej záclony. 

    Ani Tatry nie sú vidieť. Ale aká taká dohľadnosť je a pod nami vidím Liptovskú Maru, či Kubínsku hoľu a náprotivný Salatín. Na skalnatom brale sa dá vydržať len chvíľu v objatí silnejúceho mrazivého vetra. Hoci fúka z juhu.

Tatry v oblakoch. Vidieť je aspoň Mara.

    Teplomer na skale ukazuje -8°C, no vietor pocitovú teplotu znižuje. Ja so ženou vyťahujeme klobásu, ostatní v tej zime by radšej šli dolu. 

    Na kopček sme došli akurát včas, krátko po vyzváňaní nedeľných zvonov. Obloha sa po chvíli zatiahla a začal poletovať sneh. Výhľady zmizli, preto sme sa pobrali dolu. Za dve hodinky sme boli v Dubovej. Počkáme kým sa auto vyštverá hore, až potom nasadneme. Stíhame vlak do Žiliny, kde prestúpime na priamy spoj domov.

    Prešli dva týždne a znova plánujem turistiku. Na severe napadlo i zopár čísiel snehu, tak prečo to nevyužiť? V nížinách je síce inverzná oblačnosť, ale na horách je krásne slnečno a teplo. Najbližšie je pre nás Malá Fatra, preto volím Stoh, ktorý mi do zbierky fatranských kopcov chýba. 

    Je jasné, že pekné počasie priláka do hôr mrte ľudí. Aj tak bolo. Do Vrátnej prúdila kolóna áut. V Štefanovej sme boli po deviatej hodine, napriek tomu parkovisko plné. Ono, keby obec sneh odpratala ako treba, miest by ešte bolo. Naveľa Jarisa nie je veľká a voľakde ju pichnem. Ostatní parkovali buď na kraji cesty, čím z nej spravili prakticky jednosmernú, odvážnejší šli na snehom pokrytú časť parkoviska. Tento rok už nevyberá panáčik, ale aplikácia. Ani sa mi nechce dať tých 5Eur za takéto tristné parkovanie. I nejaký Pepík sa ma pýta, kde sa platí. Žena má našťastie dáta, takže sa dostaneme pomocou 2D kódu na stránku obce a zaplatím. Zasa mi skrehnú prsty a cestou hore si ich zahrievam v rukaviciach. Pred Šlahorkou nasadzujeme hroty a ukusujem z banána. Po poldruha hodine vstúpime na slnkom zaliatu pláň Medziholie. Minulú zimu bolo na nej viac snehu, no menej stupňov. Je tu príjemne, dali sme si čaj a žemľu. 

Sypkým snehom pokračujeme na Stoh. V pozadí je však Rozstuec.

   Paličky sa zabárajú a nepomáhajú. Nesiem ich v rukách. Ťažko sa ide, pokiaľ nevojdeme do lesa. Ďalší obtiažny úsek je nad pásmom lesa, no odmenou za námahu sú krásne výhľady. Drahá za mnou zaostáva. Prekvapivé sú i prepady na zľadovateľom povrchu. 10-15cm. 

Diery v ľadovej kruste pod Stohom.

   Je pekne nad nulou a ideme bez bundy, iba v termotričku. Miniem posledný strom a vstupujem na zľadovatený svah. Konečne sa ide lepšie. Som už pod vrcholom. Na Stohu takmer ani nie je sneh. Kochám sa výhľadmi na hrebeň Fatry. Veľkej i Malej. Rovnako na Tatry. 

Osnica, v pozadí Veľký Choč a zasnežené Ta3.

    Z Vysokých dominantný Kriváň, či Gerlach. Hrebeň Nízkych je vidieť celý, až po Kráľovu hoľu vzdialenú takmer 90km. Krásne sú vidieť Beskydy s prevažujúcou Lysou horou, či poľské Beskydy s najvyšším kopčekom Skrcyzny. Dovidím dokonca aj na Jeseníky. Doliny sú na juhu a čiastočne aj na severe v bielom mori. Nádhera. Čím viac chodím po našej malej krajine, tým sa mi viac páči. Čo ma prekvapuje, že nevidím Veľkú Javorinu. Predsa dohľadnosť musí byť okolo 150km. 

Pohľad na Javorníky a Beskydy.

    Kochám sa výhľadmi a čakám na drahú. Na vrchole nie je veľa ľudí. Stretám týpkov, ktorí idú z Rozsutca. Vracajú sa cez Medziholie. My pôjdeme cez Poludňový Grúň, čo je asi o hodinu dlhšie. Preto sa ani veľmi nezdržujeme, nastane spoločné foto a poberáme sa dolu. Topiaci sa sneh tlmí nárazy nôh a dolu sa ide celkom dobre. Nevyhneme sa však pádom. Žena si dokonca natiahla členok. To ju ešte viac spomalilo a opatrne schádza dolu. Čakám ju dolu v sedle, kým sa objaví po desiatich minútach pod lesíkom. Nechám ju oddýchnuť a šliapeme hore na Poludňový Grúň. Hoci idem 200-300m vpredu, snažím sa ju mať v dohľade. Na hrebeni sa to darí horšie.

Hrebeň Malej Fatry je zo Stohu krásne vidieť.

 
     Na Stenách vidím mnoho hadiacich sa stôp po lyžiaroch. Aj z Poludňového sa pár ľudí spúšťa žľabom dolu. Okolo štvrť na tri som na Grúni a chvíľu čakám na drahú. Nalejeme si čajík a strmým úbočím schádzame ku chate. Oproti idú maďarskí turisti nabalení, ako keby chceli dakde prespať. Sú takmer tri hodiny, kde sa teperia? Do chaty pod Chlebom je to najmenej 4h. Tma ich zastihne čoskoro. Dovalím sa ku chate. 

Prechádzajúci turisti sú v chate nežiadúci. Obslúžia ich iba vonku pri okienku.

   Pred mnou sa zosype lyžiar a má problém sa dvihnúť, ale váži dvakrát toľko čo ja, takže mu veľmi nepomôžem. Kým príde žena, opýtam sa v bufete na pohľadnicu. A kvôli ničomu si musím vyzuť hroty. Pohľadnica nie je. Mierne vytočená drahá sa dovalí k chate. Spadla ešte raz a mňa nikde. Dvíhal ju nejaký skialpinista. Veď mi to na druhý deň vrátila v obedovom menu so zemiakmi, ktoré nemusím. Kúpil som jej aspoň čaj, na ktorý som nekonečne dlho čakal. A vzal si nálepku. Zakusli sme do Jankových buchiet, znova nasadili hroty a vydali sa na poslednú etapu do Štefanovej. Šli sme už spolu. Hoci hríbik udával takmer hodinu, cesta dolu nám trvala niečo vyše polhodinu. Posledné lúče slnka sa oprú o Rozsutec, keď sa prezúvam do tenisiek. A s5 do tmavého oblačného Mordoru.

     Posledný neveľký kopček tejto zimy bola 900m vysoká Ostrá Malenica v Strážovských vrchoch. V krásnom slnečnom, takmer jarnom počasí, bez snehu som sa v spoločnosti kolegu, rýchlobežky P., vybral do málo navštevovaných kopčekov. Kolega najprv navrhoval takmer 40km túru zo Zliechova do Považskej Bystrice. Som sa ho spýtal, či mu nestraší v búdke stráviť 11-12h od tmy do tmy vonku. Nechal teda plánovanie na mňa a ja som vymyslel vyše 20km okruh z Tŕstia na Malenicu, potom cez Mojtín s5. Aby som si cestu spríjemnil, pred víkendom som sa otrávil peruánskymi čučoriedkami a žalúdok som mal naruby. Do jedla som sa nútil. Cez to všetko vrtuľa v zadku sa nezastavila a v sobotu ráno som pred pol ôsmou štartoval Sopla. Napchatý papierovými vreckovkami pre strýčka črevnú príhodu. Neprejdem ani 700m a otáčam sa domov... To len foťák zostal na stolíku. Utekám poň. Konečne sa po okreskách vydám do Matúšovho mesta po kolegu. Aké prekvapenie, keď zabočím k novým bytovkám a zastaví ma brána, resp. podchod už iba pre peších. Kedysi cez trať totiž viedla cesta, ale postavením novej trate, závory zmizli. Aj som si cestu len vágne pozrel z družice. Musel som teda ísť až na kruháč a za ním popod trať a ďalší kruháč až som sa dostal kdesi do riti Na pažiti. Zazvoním zdola na P. Vzápätí skočím do auta, lebo mi je chladno. Chvíľu trvá, kým vyjde, ale nevidí ma. Preto na neho zakričím. On vyšiel len tak ma vyzerať, keďže podľa času by som mal byť už u neho. Zvonček nepočul. Sadáme teda do auta a cez nekonečný počet považských obcí idem do Tŕstia. Auto odstavím na nejakom pasienku konča malej ospalej dedinky. Je takmer pol desiatej, keď spúšťam navigáciu. Najprv po poľnej ceste ideme kúsok s5 do Slopnej. Pred nami sa mihnú srnky. 

Ostrá Malenica je v severnej časti Strážovských vrchov.

    Obec vyznačila cyklochodník z Tŕstia do Slopnej a dokonca pred dedinou vysadili alej takmer tridsiatky rôznych ovocných stromčekov. Za pár rokov môže byť rozkvitnuté stromoradie na jar veľmi čarovné. Vyjdeme niekde v centre obce a dáme sa doľava. Pred nami je už vidieť Ostrá Malenica. Ani sa nezdá tak ďaleko a vysoko. No cesta k nej je kľukatá a strmá. Navyše kufrujeme kdesi v lese. Chodník je zapadaný lístím a často mrkám do mapy. Po zvážnici sa vraciame k prístrešku, kde si dám čaj a P. chlieb so salámou. 

    Pri prístrešku je hríbik, ktorý odkazuje na zelenú cestu do Tŕstia. No v mapách vyznačená nie je. Možno by sme vedeli ušetriť nejakú tú pol hodinu a nemuseli ísť okľukou cez Slopnú. Ale netuším kade trasa ide. Značili ju miestni dobrovoľci a asi len oni vedia kade. Aj popod Malenicu sa orientujeme len tak naverímboha. Od odpočívadla je prudký chodník hore. Na nejakom kilometri načim nabrať 400m výškových. Terén pripomína výstup na Predný Rokoš. Ani výškovo nie je až taký rozdiel. Pod vrcholom stretáme konečne živé telá idúce dolu. Inak je v lese a skalách božský kľud. 

Vrchol Ostrej Malenice tvorí vápenec.

    Po hodine fučania chodník už vyššie nejde. Odkrývajú sa výhľady na sever a východ. Zasnežené vrcholky Martinských holí, či neďaleký Kľak a vytŕčajúci Strážov. Dokonca malofatranský Kriváň je vidieť. Na severe je vidieť kúsok z Považskej Bystrice s dominantnými Maními. Na vrchole je netypický železný kríž poskrúcaný ako ten zabávač. V schránke absentuje návštevná kniha, preto nálepku kapybár nevytiahnem. Hore fúka, preto sa ani nezdržujeme a pokračujeme kúsok pod vrchol už po zeleno značenom chodníku od KST. Nájdeme záveternú stranu a skúsim niečo zjesť. Stále mám problém do seba dostať trocha jedla. No musím, lebo dakde pod Malenicou sa vyčerpám. Aspoň pár hryzov z makového závinu. Chodník pokračuje po hrebeni, kde sa odkrýva výhľad na západ. Vršatecké bralá, či Butkov, netradične z východu zalesnený. Nebyť opadaných stromov, nevideli by sme ani chalúpku v Lieskove. Klesaním pokračujeme na Malenicu, pod ktorou je sedlo a križovatka. Stretáme ďalšie telo stúpajúce hore. To je asi tak všetok dvojnohý substrát, ktorý na chodníku vidíme. 

   Stáčame sa takmer o 180° a klesáme stále dolu. To sa mi nepáči, pretože máme pred sebou ešte pár kopcov. Vskutku po chvíli stúpame na vrch Dievča. Kúsok pod ním je zaujímavý hraničný kameň s vyrazeným KV. Je to pp. staré označenie katastra (KF=katazsteri felmeres). V opačnom smere by bolo však stúpanie na Malenicu väčšie. Bol to môj prvý nápad, ísť z Mojtína, ale tento, síce kratší, ale možno únavnejší okruh som potom prehodnotil a začal v Tŕstí. Pod Rakytníkom vychádzame na širokú lúku. Stále nevidíme dedinku Mojtín. Je skrytá pod svahom. Privíta nás tichá horská obec na začiatku s novými s apartmánovými domami. V nich by sa dalo usporiadať tímové mecheche. V posledných dňoch sú snahy kolegov niečo také zorganizovať a tu na konci sveta by bolo ideálne prostredie. Tip pošlem snaživému kolegovi M. Schádzame dole dedinou, v ktorej vypli ľudí. Iba zvedavé mačky a pes nakúkajú spoza plota. 

Z Mojtína pochádza najdlhšie slúžiaci vojak na svete Škultéty-Gabriš. V službe CaK bol 81 rokov.

     Od dediny ideme už len po asfaltke. Takmer 8km. Nohy mi teda zrovna nepoďakujú a nevôľu dávajú najavo. Chodník schádza pomerne prudko dolu pod bralnatou Lopušnou horou až po križovatku s Hluchou dolinou, kde je sútok Mojtínskeho a Bieleho potoka. Pripomína trocha Manínsku tiesňavu. Predtým je menšia zachádzka ku Mojtínskej jaskyni.  

 

Zvonček na skale zvolával veriacich na omšu. Rozbitá info tabuľa.

 

 

    V cirkevných kruhoch má meno Jaskyňa sv. Jozefa. Vraj je to jediný kostol na Slovensku v útrobách jaskyne. Oficiálne je neprístupná, keďže však nič nebráni sa dostať dovnútra, vlastne prístupná verejnosti je. Nás v nej upútali cencúle rastúce zo zeme. 

    Známa dočasnými stalagmitmi je aj Mažiarna jaskyňa vo Veľkej Fatre. Je 15h keď opúšťame jaskyňu. Zanechal som v návštevnej knihe stručný odkaz a nálepku. Uvidíme, či vydrží dlhšie ako cencúľ. Nekonečnou asfaltkou ideme dolu. Pod ľadom zurčí Biely potok, ktorý sa v časti Riedka vleje do Strážovského. I ja by som sa najradšej vlial do auta, no máme pred sebou ešte vyše kilometra pod Tupou Malenicou a Strážou.

Jaseňová dolina so skalnatými zárezmi.

   Vpravo je veľká zvernica Biely potok s chovom nedomácich kozorožcov a vysokej. Tá na nás zvysoka kašle. Za poplatok si môžete jeleňa, či kozu s mega rohami ako na dlani odstreliť. Lovu zdar! Vedľa obory je hneď bitúnok. ...s chuťou prírody. 

 

V dobe ľadovej sa kozorožec voľne preháňal aj po Slovensku. Dnes už len za ohradou.

  

    Konečne vyjdeme na pasienok a krížom zamierme rovno k autu. Po štvrtej hodine si vyzúvam karimory (veru som si mohol vziať aj nástupovky) a s neutíchajúcou vírivkou v žalúdku sadám do auta. Vyhodím kolegu a krátko po zotmení som doma. Je to skutočne len zimný vrch, pretože je prevažne zalesnený a výhľady sú iba v zime. A skutočne neznámy, pretože videných živých tiel by som spočítal na prstoch jednej ruky.

Cyklohaluzice IX

 Koncom septembra pokračujeme so ženou v ďalšej etape Bevlavy. Dcérka nám snáď odpustí, že sme v krásnom počasí babieho leta ignorovali takmer 3h zápas v kolkoch.

    Ráno som o pol ôsmej už bol na vlakovej stanici. No je nedeľa a otvárajú až o hodinu. Utekám domov na raňajky a kúpim niečo aj v obchode. Chvatne sa stihnem pobaliť a s Trekom šliapem na vlak 15min. pred odchodom. Pani mala zjavne problémy mi nahodiť medzinárodný lístok. Zdržujem ľudí za mnou. Po mne príde ďalšia pani, ktorá si kupuje lístky z Trnavy do Viedne na bohviekedy. Príchod vlaku sa blíži, šťastie, že mešká 5min. Baba víťazoslávne odpláva s lístkami do auta a odíde. Ideme do polovice súpravy, kde je voľné miesto. Musím sa predrať pomedzi sedadlá. Žena si berie Morušu, je ľahšia na manipuláciu vo vozni. Do Púchova meškanie dobehneme. Prenesieme bicykle na druhé nástupište. Vstupom do vlaku nás ovalí zápach chlóru. Ani si nesadáme k bicyklu, ale do časti pre cestujúcich. Do moravských zemí sa odlepíme presne. Cestou zvažujeme predsa len začať v Rožnove. Nebude síce čas na skanzen, ale pekný cyklochodník popri Bečve by sme si nemali nechať ujsť. Vo vlaku teda kupujem lístky na ďalšie pokračovanie. Aké prekvapkanie ma čaká vo Valašskom Meziříčí. Na tabuli svieti nápis BUS. Takže je dosť možné, že predsa len začneme vo Valmezi. prečo mi teda aplikácia ČD dovolila kúpiť lístky pre bicykle? Vonku pred stanicou čakajú busy do Rožňova. Pýtam sa vodičky a za busmi je dodávka pre bicykle. Super. To sa na Slovensku nemôže stať. A potom, že chodíme do Čiech. Máme ešte vyše štvrťhodinky čas, ktorú využijeme na návštevu zámočku Kinských. Len foto a pohľadnice.

Najvýznamnejšia pamiatka Valmez-u je empírový zámoček z 19st.

    Šofér dodávky nám hodí kolimahy do prázdnej dodávky, pripne gumovými lankami. Bicykle takto ešte necestovali. Snáď dôjdu s nami do cieľa. Smejeme sa na tom. Pred busmi mi sprievodkyňa skontroluje lístky a nasadáme. Čakáme ešte na prípoj. S 5min. meškaním sa odlepujeme od stanice. Prvú stanicu hlási baba Krhová. Znova nám vyčarí úsmev na tvári. 13km trať podmyla voda a opravujú ju. Okolo poludnia sme v Rožňove. Dodávka s bicyklami tiež, šofér neušiel.

Netradičná preprava Treku v dodávke.

    V bufete kúpim fľaškovú kofolu, zjeme banán a vyrážame. Zatiaľ len do centra. Na námestí T.G.Masaryka je infocentrum. No čas obeda, smola. Preto zídeme dolu do skanzenu, kde pohľadnice mestečka kúpim. 

V 19st. bolo súčasťou námestia aj hnojisko a chlievy.

    Konečne sa vydávame na západ do Valmezu. Rožňovská Bečva sa pred týždňom celkom slušne vyliala z brehu až po chodník. Stále sú na ňom malé nánosy blata. V parku Abácie vo Valmez sa stáčame na juh. Oproti fúka slabý vietor. Cyklochodník sa hadí spolu so Vsetínskou Bečvou. V Mikuluvke sa nechám akosi zlákať odbočkou na západ. Až keď nevidím rieku a cesta stále stúpam, zastavím. Kuknem do mapy a zbadám, že ideme zlou cestou 6018, namiesto 50. stratili sme 5-6min., ale aspoň ideme s5 dolu kopcom. Za obcou Pržno je asi kilometrový úsek po poľnej ceste. Neveriacky prudko zastavím, či sme na správnej trase. Ideme dobre, no Moruša trpí. 

Vodný prah Zašová na Rožňavskej Bečve.

    Od Ratibořského mostu už je nový cyklochodník. Vo Vsetíne fučíme hore do Horního města. Je tam zámok. Je krajší ako vo Valmeze. Odpočinieme si a ukusujeme z tvarohových buchiet. Zámoček je dokonca otvorený. Vo vestibule je vypchatý medveď z r.2000. Vraj k nim chodia od nás. Kúpim pohľadnice. Prudkým klesaním po pešom chodníku zídeme dolu a napojíme sa na cestu č.50. 

Dominantou Vsetína je renesančný zámok s regionálnym múzeom.

    V Ústí sa napojujeme na už známu cestu č.57. Poučený z minula idem po hlavnej ceste rovno do Lidečka. To sa nezaobíde bez trúbenia a gestikulácie debilka. Oplácam mu gestá rovnako. Faktom však je, že cyklotrasa ide aj po hlavnej ceste (napr. Hornolidečská magistrála). Nezná mapu! Kus žvance sa nekoná, drahej akosi ostalo nedobre z buchiet. Preto si dáme iba veľkú kofolu a jucháme cez Vlársky priesmyk do Trenčína. Obával som sa, či stihneme vlak, ale prídeme s 10min. predstihom.

Dominantou Dobrej Vody je klasicistický kostol z r.1820.

    Prvé haluzenie v r. 2025 som šliapal do Dobrej Vody v Malých Karpatoch. Aby som si spestril cestu, šiel som cez Štefánikov rodný kraj. Po Brezovú som teda vedel, že ma čaká jedno príkre stúpanie na Košariská. Počasie nevyzeralo až tak zle. SZ vietor a polooblačno. Trocha som ho podcenil. Vyrážam teda pred obedom po novej vrbovskej cyklotrase. Digitálne počítadlo pokazené, napadlo ma, že by malo byť preklápacie ako kedysi boli hodiny na železničnej stanici alebo ešte sú na poliklinike v Trnave. Borím sa proti vetru. Za Vrbovým sa kdesi zjavila mládež idúca po krajnici. Fučím prvý väčší kopec. Od križovatky na Krajné sa rútim dolu do Prašníka. Z dediny už viac menej iba stúpam. Ani som nevedel koľko je v okolí Podkylavy mlynov. No takých fejkových. Pred Košariskami chvíľu Treka tlačím do kopca. Obieha ma dievčina na kolobežke. Aj elektrika má čo robiť do stúpania. Preletím Milanovou dedinou a schádzam do Brezovej. 

Na sútoku Bystriny a Baraneckého potoka je vodná  nádrž Brezová.

    Obloha sa zatiahla a nakoľko veľa nešliapem je mi v doline Bystriny chladno. Pod bundou mám len krátke tričko. Pred stanicou odbočujem doľava na žltý cyklochodník. Trasa do Dobrej Vody je pekne vyznačená. Čaká ma necelých 10km lesom Brezovských Karpát. Hneď za križovatkou Pod vŕškami ma čaká brutálny stupák na Dlhé rovne. Na nejakých 2km 200 výškových metrov. 

Z fotky je pekne vidieť stúpanie: prejdem 100m a súčasne 1m výškový. 

    Z opačnej strany od Dobrej Vody nie je také prudké stúpanie, ale je vytrvalé. Až tesne pred Rovňou je krátky výšvih. Ja som sa však chcel viezť čo najviac dole. Na Dlhej rovni je križovatka turistických i cyklo trás. Doprava pokračuje esenpéčka a Štefánikova cyklomagistrála, vľavo je nová červená trasa do Košarísk, no ja po mini obednej prestávke pokračujem po žltej dolu do Dobrej Vody. Cesta už je poničená ťažbou dreva a idem po kameňoch. Po pár natriasačkách vidím v zákrute zrúcaninu hradu. 

Cez prírodnú rezerváciu Slopy, kde je gotický hrad.

    Vidím aj ľudí kráčajúcich Dolinou. Bicykel ich asi prekvapí, hlavne jeho zvonček. V centre pri kostole si o5 doprajem pagáč a hlavne konečne teplé slniečko. Tesne ma lizne domáci na starej Nive. Ide si načapovať vodu z prameňa. Ďalší prameň Hlávka je poniže cesty. 

Starší prameň v Dobrej Vode. Ľudia však už chodia čapovať vyššie, k novému.

    Cesta plynule klesá ďalších 8km až do Dechtíc s nejakým tým malým prevýšením. Míňam Olší kameňolom, kde je i v sobotu poobede pracovný ruch. Od Čachtického sa odlišuje napr. aj mobilnými drvičmi skaly. Momentálne však obyvateľov Dechtíc straší skládka vo vyťaženej časti, ktorá môže kontaminovať spodnú vodu. V rodnej dedinke mojej babičky je veselo. Zavadziam na ceste svadobčanom.

.

Za traktorom unikátni tancujúci svadobčania.

    Namiesto toho aby mi družba ulial oldomášu ma vyháňa z cesty. A tak šliapem do kopca, ktorých ma čaká ešte na Malokarpatskej zopár. Nohy cítia to neustále stúpanie. Zastavím sa len zdvihnúť plechovku. Vlny do Vrbového sú nekonečné. Vydýchnem si až na novej cyklotrase. Zostáva mi posledných pohodových 10km s vetrom v chrbte. Za sebou nechávam 70km. Trasa je náročná len do polovice na Dlhú roveň. Stúpanie naň mi pripadalo prudšie ako na Kohútku. Našťastie len krátky úsek. Od Dechtíc je zopár vlniek, ale dajú sa.

Jesenné Tatry

Názov expedície: Karpatské horské

Heslo: S výhľadom magickým pod štítom Lomnickým.

 

   Ako by to bolo keby sme nezavŕšili turistickú sezónu na domácich kopčekoch. Začiatkom októbra sme si zjednali jeden z posledných voľných apartmánov na Štrbskom plese. Investori komplexu Panoráma si ponechali pár väčších apartmánov a tie prenajímajú ľuďom. Zbytok je 4* hotel. Česi majú koncom októbra sviatok, a tak sa izby strácali z bookingu ako chladiaca kvapalina z nášho Sopla. Takže apartmán za takmer 280Eur na dve noci máme, už len aby počasie vyšlo. Mali sme možnosť zrušiť pobyt pár dní pred nástupom. Koncom októbra je však v našich končinách vrchol babieho leta, takže v pohode, no počasie som patologicky stalkoval. Ako bonus sme mali hodinu pobytu navyše, lebo sa menil čas na zimný. No a pár dní pred odchodom skrsol v mojej lebečnej dutine nápad vyviesť sa na Lomničák.

Najchladnejšie miesto na Slovensku. V budove sa kúri nepretržite celý rok.

     Lístky na lanovku mi mizli pred očami ako lysohlávky v lese, preto po zhodnotení počasia na piatok som hneď zobral štyri lístky na lanovku o 14.20. Bral som vývoz ako darček k narodkám. Baby som ospravedlnil zo školy, na spôsob odcestovania, čo síce bolo úprimné, ale až príliš otvorene. Trénerovi hádzanej sa výpadok hráčky nepáčil a dcérke radil zrušiť Tatry. Mali zápas kdesi v Rakúsku. Baby vo štvrtok vypražili rezne, mamina už v Tatrách bola druhý deň na konferencii. Dievčatám telefonicky dala posledné pokyny, čo ešte pribaliť (kufor zbalila pred odchodom). V piatok sme sa zobudili do zamračeného rána, no predpoveď pre Tatry bola slnečno. Hodinu pred odchodom lanovky zo Skalnatého plesa radia byť v Lomnici. Hoci navigácia ukazuje asi 3h cesty, nechávam si hodinu v zálohe. Baby budím o pol ôsmej a o necelú hodinu sadáme do Dračice. Seno pohodí morčaťu suseda. (Vlastne vyzerá, že nepohodí, ale morča víkend prežije). Cesta ubieha plynule. V okolí Žiliny je už  obloha ako vymetená. V malej kolóne sme pred Ružomberkom. Dcérke volá mamina, kde sme. Na hlasitom odposluchu odhadujem tak hodinu do Smokovca. Kochám sa výhľadom na Baranec a "Krivý" kopček až zabudnem odbočiť na odpočívadlo Dechtáre. Preto stojím na ďalšom pred Mikulášom - Benice. Na tamojších veckách panuje ťažký socík. Hnusné zelené kachličky ako v pitevni, plechové umývadlá - válovy som nemal už ani na vojenčine. Voda studená, servítky žiadne. Dám si banán a pokračujeme na východ. Na hodinách vidím, že pred dvanástou budem v Smokovci. Preto auto odstavím pri skrachovanom Dinoparku v Dolnom Smokovci a ozvem sa drahej. Je zbalená, prednášky skončili a počká nás na stanici. Stojím na železničnom priecestí a vidím ženu ťahať kufor. Zatrúbim a všimne si červenú Dračicu. Elina prefrčí a drahú naložíme do auta. Prvé, čo si všimne je, ako som nahodený. Máme rifle a červené tričko s dlhým rukávom. "Takto chceš ísť na hory?" A kde máš termotričko? Ja som ti ho asi nezbalila!", dostáva sa do obrátok. "Šak si kúpim v Lomnici", bránim sa chabo. V Lomnici na parkovisku otvára kufor a vyťahuje - termotričko. Ja a peňaženka sme zachránení. Na jej povel sa všetci prezlečieme do turistického. Hoci slabo odporujem, že načo. Pri otvorenom kufri auta si dáme kuracie rezne s chlebom ako praví Slováci. 

Ľad na povrchu Vyšného Terianskeho plesa je väčšinu roka.

    Lomničák čaká nad nami, už sme blízko cieľa a tešíme sa. Teda asi len ja s drahou. Pubertiačkam je to lautr jedno. Z batohu vytiahnem vytlačené lístky s QR kódom a môžeme nastúpiť na prvú štvormiestnu lanovku č.13. Snáď nám neprinesie nešťastie. V stanici Štart (meno dostala podľa začiatku bobovej dráhy) prestupujeme na väčšiu na Skalnaté pleso. Hore je okolo 10°C. Prvé, čo nás upúta sú zdomácnené líšky. Pózujú a žobrú jedlo. A tiež som si všimol, že zmizlo ihrisko Svišťovo (vraj v rekonštrukcii). Máme asi hodinku do odchodu. Spomíname na našu návštevu spred pár rokov v búrke, prejdeme sa po okolí. Nosič prenáša kyvadlovo náklad do lanovky. Má asi oddychový deň. Kde je majster Papuga, ktorý sa z murára preorientoval na nosiča? Na chate pod Rysmi? Drahej sa začína krútiť žalúdok už len pri pohľade na lanovku spúšťajúcu sa z vrcholu. Krátko pred odchodom sa presunieme do čakárne. Lanovka má i mimoriadne jazdy, ktoré sa dajú kúpiť iba na Skalnatom. Sú posledné. Ako sa k nim dostať, netuším. Treba byť asi v správny čas na správnom mieste. 

    Sprvu vyzerala stavba lanovky ako projekt metra v Bratislave. Našťastie nápad neskončil v koši. Prvá lanovka v Tatrách vzbudzovala spočiatku nedôveru turistov a lyžiarov. I dnes pri pohľade na to, ako sa vznáša na lanách, nie je človeku všetko jedno. Špekulovalo sa o lanovke na Gerlach, či Rysy, ale politika zasiahla - trebalo zvýšiť návštevnosť Lomnice. Lanovka na Lomničák dlho držala prím v najdlhšej lanovej dráhe bez podpier a tiež v dĺžke bez prestupu. Materiál vynášali na pleciach nosiči. Viedol ich horský vodca a istil na lanách. Z plesa na štít trvala cesta asi 2h. S 25-40 kilami materiálu. 2x za deň. Skopčáci ju počas SNP takmer vyhodili do vzduchu, lebo sa im nezdalo, že nečinne postáva. Mysleli si, že na plese sú partizáni. Napokon koncom 90.-tych rokov lanovka dojazdila úplne a nahradená bola novou. Pôvodné zostali len budovy navrhnuté Dušanom Jurkovičom. Stará lanovka si zahrala vo filme Anděl na horách.

    Natlačení zo šoférom sa odlepujeme takmer presne od stanice. Vtipkuje, že má zelené tlačidlo na otvorenie podlahy. Moje baby sú v kľude, bo sedia. Sme vzadu, takže krásne vidím ako sa dvíhame a vzďaľujeme od zeme. Po asi 9min. spomalíme a vojdeme do najvyššie obývateľnej budovy v krajine. Pešo ešte šliapeme popri hotelových izbách na hornú terasu s barom. Pánko nám do rúk strčí kartičky s miestenkou č.2. Pred barom je veľvyslanectvo slnka pre celú zem. 

Slnko pomocou "slnkostroja" podpísalo zriaďovaciu listinu v zime 2011.

   Najvyššie položené veľvyslanectvo na zemi a jediné pre slnko funguje od októbra 2010 s požehnaním samotnej vesmírnej agentúry NASA. Prostredníctvom slnka sa ľudia môžu obdarovať slnečnými lúčmi. Obdarovaný sa za 33Eur stane na rok veľvyslancom žltej gule na mieste, ktoré si určí. Autor nápadu potrebuje proste odniekiaľ získať prachy pre Dobrého anjela. Preto je to len akési gesto, od ktorého sa vedecké inštitúcie dištancujú. Navyše slnko nemôže pariť nikomu. Zaujímavé. A čo s vodou?

    Vypustia nás von do 4°C na železnú vyhliadkovú plošinu. Drahá stretne po 20 rokoch spolubývajúcu Mariannu z vysokoškolského intráku. Ja kučeravú dievčinu sprvu nespoznám, až potom si spomeniem na "Horčicu". Chvíľu kvákajú, ja vyťahujem binokulár a kochám sa výhľadmi. Na sever a východ je neskutočný výhľad. Podo mnou Belianske Tatry, neďaleko Tri koruny, Kojšovská hoľa, či obrysy Polonín. Pyšný štít a za ním Poľsko ako na dlani, Konštatujem, že krajina Lechov je posiata domčekmi a dedinkami, žiadny les, pole, voľný priestor. Akurát Čorštýnska vodná nádrž a Gorce narušujú farebné, obývané bodky na planine. Dolu klepoce záchranársky vrtuľník. Letí po zranenú turistku na Brnčalku. Na západe sa pomaly blíži k horizontu slniečko, no panoráma Tatier je krásne vidieť. I tých malých, teda Nízkych. Niekto tam hore ma musí mať rád. Na Lomničáku bývajú slnečné dni tak 2 do mesiaca a zrovna dnes je jeden z nich. 50min. zvýšenej radiácie, UV žiarenia a nedostatku kyslíka ubehne strašne rýchlo. Vytlačíme si bankovku, kúpime pohľadnice. 

Belianske Tatry sú iné ako Vysoké. Ich hrebeň je vápencom tvorený a už 50 rokov pre turistov zatvorený.

    Mamina nás stresuje, či pribalila vrcholové knižky. Našťastie sú v bočnom vrecku batohu. Neodolá osláviť vrchol typickým štamperlíkom horca. Narýchlo pozbierame zo zeme kamienky (dajú sa i kúpiť) a už hlási príjemný ženský hlas, aby sme sa presunuli k nástupu. Urgentne. Lanovka sa práve odlepila zdola. Odovzdáme kartičky a čakáme v kamenej garáži na spoj. Osadenstvo lanovky sa mierne zmenilo. Dolu ide nejaký dedko a opustili nás dvaja Poliaci, ktorí sa rozhodli zísť pešo. Prelezú retiazku na zábradlí a môžu zísť. Neviem koľko trvá cesta dolu, ale o pol tretej... Navyše, pokiaľ je mi známe, chodí sa vlastnými silami so sprievodcom. Vyšliapnuť si hore nielen s JT bankou, ale i klasickou cestou je snom mojej ženy. Ja by som skôr spočinul na tom najvyššom kopčeku. Tentoraz sa presuniem o5 na koniec kabínky. Vidím lepšie, ako sa pomaly vzďaľujeme od skál a od zbytkov zbytočného stĺpa starej lanovky. Máme iného šoféra, ktorý má vozenia hore a dole plné zuby. Mám chuť mu povedať nech si to teda šliape peši každý deň. Nesieme si kamienky, o ktorých akože nevie. Zase je ten Lomničák o čosi nižší. Lanovka nepremáva večer, pretože nie je osvetlená. Takže západ slnka je možné si užiť len pri prenocovaní na Lomničáku. Noc, na ktorú nezabudnete vy ani peňaženka vyjde na viac ako 1000Eur. Bleskom si uvedomím vysychajúce pleso pod nami a sme dolu. Reštika je zavretá, suveníry si kúpime až v Lomnici. Sadáme do Dračice a presúvame sa do Štrbského Plesa. Rekonštrukcia cesty nie je stále dokončená. Ani vlak neprejde. Hotel Panoráma je na západnom konci Plesa. Pre ubytovanie je malé parkovisko pred hotelom. Auto potom musím zaviesť za hotel. Rampa sa otvára prezvonením recepcie. Tu ešte musia zapracovať na otváraní rampy podľa EČV alebo očistiť sklo na kamere. Hotel má za 20 Eur i podzemné garáže. Električky a plyny však nesmú ísť do podzemia. Parkovné vonku stojí 8Eur/deň. Na recepcii si priplatíme 16Eur/osoba raňajky. Deti do 17r. majú akože polovicu, i keď naše baby sa vedia napchať ako jalitá. Týpek na recepcií je asi umelá inteligencia, lebo sedí ipt za pultom. Ráno i večer, každý deň. 

    Apartmán máme na 8. poschodí. Kým krkolomne zaparkujem auto, baby čakajú vo vestibule. Vyvezieme sa hore a kartou otvorím dvere. Izby sú prekúrené viac jak na Lomničáku. Hoci otvorím okná i balkón a šachujem s klimatizáciou, stále zostane pomerne teplo.  Apartmán má malú kuchynku, obývačku s TV a za nimi je spálňa. Dievkam rozložíme diván a zo skrine vytiahneme matrac. Apartmán má vlastnú wifi, ale použijeme hotelovú. Výhľad máme epický na Nízke Tatry a časť Popradskej kotliny. A hviezdne nebo nad hlavou. Krása. Hviezdičky sú síce pekné, no v bruchu blikajú hladoví pidimužíci. Preto pozrieme na internete nejaké dobre hodnotené reštiky v okolí a zídeme dolu. Ľudová reštika U Lenky cez víkend hostí športuchtivú mládež. Okrem toho majú tento víkend sústredenie nádeje našej atletiky. Museli sme sa presunúť o dom vyššie do Furkotky. To je už väčšia reštika, ktorej súčasťou je i penzión. Objednal som si jesenné menu: lososa s cukinovou ryžou, dievčatá bryndzové pirohy a drahá fučala nad prasačím špízom so strapačkami. Celkom chutné a veľké porcie. Veď aj za tých vyše 70Eur, čo sme tam nechali museli byť. Čašníčke som rozmenil 10Eur a 5 jej nechal. Dal som si dva deci rosé, drahá už nepokúšala horec a načapovali jej desinku. Vrátili sme sa na hotel, pozreli si Horúce strely a zaľahli do perín.

                                             V pozadí tretí najvyšší kopček Tatier - Ľadový štít (2627m).
 

Sobota

    Vstávam ako každý víkend pred siedmou. Veľa som nenaspal a často sa budil. Baby nechám spať takmer do pol ôsmej. To znervózni ženu, pretože chce vyraziť, čo najskôr. Ja si myslím, že Bystrá lávka nie je taká náročná, keď ju prejdú aj deti. Kým sa obliekajú, uvarím čaj. Litrovú termosku trepem zbytočne. Vypijem ju celú večer pri telke. 

Východ slnka.

    Zídeme na raňajky vo forme bufetových stolov. Dnes sa napráskam vodovej praženice s párkami, croissantu a ochutnám ešte vynikajúci puding s čia semiačkami, kokosom a mangom. Dobre som urobil, lebo na druhý deň zľahol po ňom stôl. Nebude to bohviečo šliapať s plným bruchom, ale vravím si: "Šak spočiatku stúpanie nie je náročné". Krátka zastávka v potravinách, kúpiť kolu a sladké blbosti a pred pol deviatou kráčame centrom Štrbského po žlto značenom chodníku. Dumáme načo je obludná a skrachovaná vyhliadková veža Snov. Pračka peňazí? 

    V súčasnosti je veľmi pravdepodobné, že z mesta zmizne. Dávame do batohu bundy a pri vodopáde Skok zvliekam bundu aj ja (nemám tri vrstvy ako baby, iba termotričko). Pri vodopáde iba pár záberov a pachčíme prvý, najmenší stupák k plesu nad Skokom. Vydýchame sa, nejaké tie gýčové foto a pokračujeme ku Kozím a Volím plieskam. O5 menšie stúpanie. Staršia si naberie do prázdnej fľašky od koly vzorku riasy z plesa. Už z diaľky je vidieť pomníček najväčšej záchranárskej tragédie z r.1979.

Trosky vrtuľníka sú pochované pod skalami, iba niektoré nechali na povrchu.

   Nad týmto pietnym miestom sú na skalách kamzíky. Chvíľu trvá, kým rohaté mrciny, dobre splývajúce so skalami nájdem. To nie sú ako tie nebojácne, nízkotatranské. Od pamätníka posuniem pána, aby som mohlo fotiť a nie počúvať reči, ako pred 100 rokmi liezol kadesi mimo trasu. Ja si zájdem po skalách ešte k ďalším troskám trupu a torza pomocnej jednotky. K Capiemu plesu je ďalšie krátke stúpanie. 

Terasovitý tvar Mlynickej doliny bol formovaný ľadovcom.

        Sme pri plese a babám ukazujem, čo nás čaká. Strmé, dlhé stúpanie, kedy musíme prekonať 300 výškových metrov. Za všeobecného pindania sa vydávame hore. Najprv pustíme stádo asi 20 tínedžerov a až potom obchádzajúc pleso začíname stúpať. Objavujú sa ľadopádiky. Nie je stúpanie také dlhé, ako zdola vyzerá. Baby odparkujem na plošinke, kde sa môžu vyhrievať a ja ignorujem nápis STOP na Bystré sedlo. Vybral som si tú najhoršiu cestu cez ostré skaly. Ide strmo hore, hoci poniže je ľahší chodník. Kedysi šla cesta cez sedlo. Po vzore talianskych ferát však natiahli reťaze cez štrbinu - Bystrú lávku. Zo sedla pokračujem kúsok po skalách systémom nájdi si svoju cestu alebo urob na Furkotský štít. Odhaľuj sa mi panoráma Tatier z oboch strán. Západ je však viac menej v mrakoch a vidím iba špičku Kriváňa. Na druhej strane je výhľad o poznanie lepší. Na každom štíte sú ľudia. Rysy, Kôprovský samozrejme, Východná, Satan, Veľké Solisko. Len ten najvyšší zostáva opustený ako... nedobytná žena. Podo mnou Wahlenbergovo pleso a Capie, Okrúhle s bójkou. Vyšné Terianske pleso sa mi zdá pokryté ľadom. Na zakázanom vrchole som o5 s Poliakmi ako na Plačlivom. To už snáď ani nie je možné, kde všade sú. Nemajú žiadnu robotu? Pri babách som klasickou cestou rýchlo dolu. Navigujem turistov smerujúcich hore. Bol som preč asi pol hodiny. Do rúk mi pristane rezeň s chlebom. Ani ho nestačím požuť a pridávame sa do radu pod reťaze. 

Hore je vidieť známa štrbina pod Bystrým sedlom.

    Frflem ako staré pivo, prečo nie je Bystrá lávka jednosmerka. Ja navrhujem zipsovú jazdu, iný semafor. "Taky tam nebudete vteřinu", vraví mi Pepík. "Budem", odpoviem. Kuká na mňa, či mi nepreskočilo z riedkeho vzduchu. Zmieril som sa ipso facto, že s davom nič nenarobím, ale aspoň si môžem dosýta vychutnať Tatry. Pomaly sa odkrývajú a vidieť aj Lomničák. Nejaká "skúsená všadelezka", babenka, odhaľuje deťom vrcholy. Bohužiaľ zle. Na to, že bola hádam na každom šutri, prakticky nevie, na čo sa pozerá. 

Osamotený Štrbský štít a pod ním plesá (menšie Okrúhle je najvyššie v Tatrách) ako tmavé diery.

    Nejakú slabú pol hodinku trčíme pod reťazami, kým sa pohneme. Ani ich nie je veľmi treba, sú tam asi len ak sú skaly vlhké. Vidím stúpať bosého chlapíka. Skalné okno máme za sebou a začínajú pi.ovať pre zmenu deti. Nechce sa im šliapať až na Štrbské a radi by si skrátili cestu lanovkou. Pridajú do kroku, no rodičia si vychutnávajú turistiku pod Ostrou vežou a nikam sa neponáhľajú. Stretnem jediných Slovákov, aj to počúvam ako zo seba ktosi na nejakej turistike striasal hovná. A umelej inteligencie sa mám spýtať, či 17cm je dosť. 

Hrebeň Ostrej.

    K plieskam vidíme aj po druhej hodine stúpať turistov. Mondolákajú, a hádam vedia, čo robia. Využijeme chvíľku samoty a ocikáme skaly. Na úrovni Furkotského potoka začína kosodrevina. Mladšia s mamou idú asi minútku po nás. Počkáme ich na Škutnastej poľane. K chate pod Soliskom je to podľa hríbika asi 15min. Máme polhodinu. Takže rozhodnutie je jasné a odbočujeme na modro značený chodník. O5 stúpame ku chate. Je mi zle od žalúdka, idem na energetickom dlhu (neprejde ani týždeň a záchranári na rovnakom mieste vlečú vyčerpanú turistku). Oproti stretáme rodinky, ktoré idú asi okruh do Štrbského.

Solisko tvorí predel riek tečúcich do Baltického alebo Čierneho mora.

   Po vyše 15min. nechávam dcéru pod chatou a idem do vnútra. Čosi na mňa kričí, ale nevnímam. Na chate je rada ľudí, preto vybehnem druhou stranou von a bežím k lanovke. Vyzerá, že lístky sa dajú kúpiť iba na chate. Utekám do kopca ku chate. To už príde aj zvyšok rodiny. Som pred kolapsom. Pýtam 4 lístky a pohľadnicu. Tú nemajú a ešte ma upozorní, že mám 5 min., kým nekompromisne vypnú lanovku. Teda turniket. Tak bežím dolu, kde ma už baby čakajú pri bráne. Celú cestu cez Bystrú lávku šlo s nami malinké poľské žieňa. Teraz nervózne stepuje pred lanovkou. Oni by jej lístky aj predali, ale nerozumie. Čas vskutku tlačí a obsluha chce ísť domov. Škoda, že Solisko expres nie sú flexibilní a lanovka nemôže ísť aj o hodinu dlhšie. Skáčeme do starej otvorenej lanovky. Deti zatvárajú zábranu, no ja ešte nemám batoh dolu. Preto sa nakloním, že si ho vyvlečiem a vtom ma inzultujú železným zábradlím do hlavy. Vidím všetkých svätých aj s Veľkým vozom a kométou Atlas. Na temene mi narastie krásna hrča. Takže okrem 0Eur bankovky si veziem na pamiatku Bystrú hrču. Oni sa na tom smejú, ale mne zvoní v hlave ako u Matky božej v Notre Dame pokým neprídeme dolu. 

Škutnastá poľana

    A navyše mi je zima. Dolu by sme sa radi zahriali, preto skončíme v jednom zo stánkov pri hoteli Fis. Dáme si horúci tatranský čaj, baby čokoládu. No tatranský čaj bola hrôza. Len horúca, horká voda. Potreboval som však doplniť tekutiny. Cukry som si doplnil tyčinkou Snickers. Prechádzame sa po centre a kúpime si čelenky. Na večeru sme našli miestečko v náručí Lenky. Naozaj má ľudové ceny. Myslím za jedlo. Večera nás aj s polievkami stále menej ako vo Furkotke. Na úspešné zdolanie lávky sme si pripili normálnym štamperlíkom tatranského čaju a drahá horcom. Mydlová voda jej nechutí (i ten horúci čaj skončil na trávniku). Bohato zasýtení ideme tých pár metrov do hotela. Večer pozeráme Danglove MJV, ale show je už obohratá. Adela zmizla, zachraňuje to Polnišová. 

Vyšné Wahlenbergovo pleso je druhé najvyššie položené v Tatrách.

Nedeľa

    Mení sa čas. Babám som chcel dopriať kľud. I tak vstávam dosť neskoro na môj štýl. Neverím hodinkám, že je vlastne pol deviatej starého času. Štíty hôr sú zahalené v mraku a len veľmi pomaly sa dvíhajú. Pôvodne sme chceli ísť na Lomničák dnes, ale dobre sme spravili, že sme vyšli v piatok. Okolo pol deviatej sedíme v jedálni a čakáme, kým sa uvoľní kávomat, doplnia misky a neviem čo. Čaj oželiem, dolievam sa zriedeným džúsom. Došli sme v čase rannej špičky. Po raňajkách pohádžeme veci do kufrov - špinavý a čistý, zvezieme sa dolu, odovzdám kartu a môžeme vyraziť domov. Po kilometri na diaľnici stojím na pumpe. Týpeček z Hovadova nechá odparkované auto pri stojane a ide s babkou na kávu. Ja skúšam beznádejne načapovať z druhej strany. Hadica je krátka. Presúvam sa do iného radu. Tam sa vtrepe Oktávka, ale dofukú iba kolesá. Z diaľnice zídem v Bešeňovej a spravím dobre,, pretože sa začína tvoriť kolóna. Takto plynule prejdem Ružomberkom. Aj pod Strečnom frčíme. Vystrčenou nohou mi motorkár poďakuje, že som ho pustil. Zastavím na odpočívadle Predmier, kde si baby dajú kávu. Na obed sme v novom mekáči, no ja dojedám nekonečné rezne zo štvrtka. Doma sme pred druhou hodinou. To stihnem aj 50km na bicykli. Na koniec októbra je stále príjemných 20°C.