Cyklohaluzice XIV.

 

    V zamračenú októbrovú nedeľu som doklepol východnú časť Malokarpatskej cyklomagistrály. Pôvodne som zamýšľal ísť len 70km okruh cez Dechtice a Trnavu. Napokon som trasu natiahol až do Horných Orešian. Prepojil som tak chýbajúci úsek z Vrbového do Bratislavy. Aj keď okrem Smolenického zámku nie je nejaký zaujímavý. 

Blížim sa k Trstínu. V pozadí najvyšší vrch Malých Karpát Záruby.

    Vyrážam po 13h. Vo Vrbovom si dám aspoň reflexnú pásku na rameno, keďže som celý v čiernom. Fúka mierny západný vietor. Je asi 13°C. Po hodine kopčekmi som v Dechticiach. Ďalej som na bicykli zatiaľ nešiel. Energie mám dosť preto pokračujem na juh po magistrále. Kopec Horné pole, kde je odbočka na Katarínku je v pohode. Najprudší kopec je ten posledný v Naháči ku kostolu. 

Pôsobisko kňaza  a slovenského osvietenca Juraja Fándlyho.

    Ja si ho rozdelím na dve časti popri dome J.Fándlyho, no stúpanie ku kostolu je najväčšie. Lepšie by bolo sa držať magistrály. Na tých pár prudkých metroch Treka tlačím hore. Za Naháčom je ešte jedno menšie stúpanie v Hornej Krupej. Potom veľké kopce končia. V Trstíne je pekárnička otvorená non stop. Aj by som si možno dal pečivko, ale pokračujem k starému kaštieľu.

Samotný renesančný kaštieľ zo 17st. je nevyužitý. V priľahlých stavbách je reedukačné centrum.

    Zletím dolu do Smoleníc. Od podniku Chemolak do obce je spravený symbolický kúsok cyklochodníka. Pod zámkom je vybudované parkovisko. A veru áut je na lúke dosť. Zo Smoleníc do Horných Orešian je cesta pre mňa neznáma. A rozbitá. Do Dolných Orešian sa nedostanem, cesta je uzavretá. Ani neplánujem. Odbáčam na Trnavu. Hľadám kláštor benediktínok kdesi nad Orešanmi, ale cez kopce ho nevidím. Pokračujem dlhou rovnou cestou cez Suchú nad Parnou a Zvončín. 

                                                       Náš najmladší zámok dokončený po II.sv.vojne.

    V ňom sa pripája cesta z Doľan a premávka zhustne. Najrýchlejší sú taxikári. Mimo mesta i v meste. V Trnave na Cukrovej sa prdnem na cyklochodník. Zastavujem pred kruháčom a pozerám do mapy. Rozmýšľam natiahnuť si ďalej cestu cez Zavar a Leopoldov. Je o 15km dlhšia ako cez Malženice, no vyhnem sa kopcom, ktorých mám teda dosť. Je 16h, do tmy by som mal byť doma. Vyberiem sa smerom na sever. Ukusujem zo starej sójovej tyčinky. Nemá ani chuť. Napokon sa na poslednom kruháči predsa len rozhodnem ísť na Zavar. Pokiaľ budem do šiestej v Drahovciach, je to v pohode.

    O5 zapnem navigáciu, nech sa vymotám z Trnavy, hlavne pomedzi baráky nového sídliska Zátvor. Ani neviem ako skončím v nejakom oplotenom stavenisku sídliska (cyklotrasy ešte nie sú dobudované, len čriepky) a vraciam sa k vodojemu. Odtiaľ cestu cez Družbu na Zavarskú viac menej poznám. Od koncernu PSA je nový cyklochodník, ktorý končí prechodom diaľnice.

Nový cyklochodník zo Zavaru. Stále však nie je prepojenie do centra Trnavy.

    Po vetre sa mi šliape dobre. Aj na Sereď je cesta pomerne rušná. V Šúrovciach odbáčam doľava k domovu. Idem po normálnej ceste, cyklotrasa i tak končí v Siladiciach. Bočný vietor ma veľmi nezrýchľuje. V Dolných Zeleniciach zrovna švagriná odchádza od svokry. Vidím ako sa lúčia. V Šulekove zastavujem na bus zastávke a natiahnem si nákrčník. Rozmýšlam nad cereálnou tyčinkou, ale pokračujem ku križovatke. V nedeľu večer je dosť frekventovaná. Jednoducho sa musím pichnúť medzi autá. Šak pribrzdia. Zvyšný úsek dobre poznám a šliapem len mechanicky. O 18.30h a po takmer 110km brzdím pred domom.

    V tomto roku jeseň farbí pastelovými farbičkami prírodu o čosi skôr. Na pocit je chladnejšie, väčšinou býva v polovici októbra o 2-3°C viac. Babie leto v nedohľadne, ale aj pri 15°C sa stále dá haluziť na kolečkách.

V jedno nedeľné popoludnie som si spravil stredne dlhý, 82km, výlet do Zabudišovej. Je to malá osada nad Bošácou. Po Vážskej magistrále som sa odviezol k Melčiciam. Už z cyklotrasy vidím, do akého kopca (440m) sa budem trepať. V dedine na križovatke zabáčam doľava do Ivanovskej doliny. Začína mierne stúpanie. Na konečnej autobusu odbáča modroznačený cyklochodník doprava do Hradianskej doliny a eventuálne na vrch Dúžnik. Ja však pokračujem popri Ivanovskom potoku po úzkej ceste k posledným domom.

    Asfaltka končí pri rybníkoch. Za rampou je blatistá lesná cesta, po nej našťastie nepôjdem a otáčam sa takmer o 180°. Nasleduje prudké stúpanie, kde Trek tlačím. Oproti sa rúti dolu brehom Babeta. S prvým domčekom v Zabudišovej začína o5 asfalt. Stúpanie je však ešte prudšie. Na veľkej lúke je 200-ročná jedinečná hruška.

Hruška ružová rastie len v tomto regióne a nikde inde na svete.

   Za sliepkami sa stúpanie zmierňuje a po vrstevnici prejdem naprieč maličkou osadou. Kraj pod Javorinou je veľmi krásny a malebný s roztrúsenými usadlosťami. Krátku zachádzku po lesnej ceste si spravím k ďalšiemu miestnemu unikátu - sušiarni ovocia. Po rekonštrukcii stále funguje a ročne usuší 1,5t "ťažkého bio" ovocia. V kraji, kde sa slivky skôr hádžu do suda na kvas je sušiareň raritou.

Do malého bieleho domčeka vozia sušiť ovocie až spod Tatier.

    Legendárnym prudkým zjazdom sa rútim širokou cestou takmer šesťdesiatkou do Bošáce. Na 2,5km úseku do Zabudišovej bývajú pravidelné cyklistické časovky. Domov vedie kratšia trasa cez Dolné Srnie, no čaká ma jedno menšie stúpanie. Pred Mestom sa rozhodujem, či skočím rovno na cyklotrasu popri kanáli alebo sa zvrtnem na Čachtice a Podolie. Rád by som drahú odprevadil k šiestemu vlaku. Ide na ďalekú služobnú cestu. Sú štyri hodiny, vietor fúka do chrbta, risknem to a na svetelnej križovatke zabáčam doprava na Klčové. Prefláknutú trasu poznám ako svoje tretry. Najprv, že nebudem vymýšľať a k domovu sa stočím v Ostrove. No na križovatke som pred piatou, preto natiahnem trasu o ďalšie 2km cez Trebatice. Po štyroch hodinách v sedle brzdím pred barakom a o 30min. vychádzam s kufrom vedľa drahej na stanicu.

    Tak teda babie leto trvalo jeden-dva dni. Baby boli na zápasoch, preto som využil jeden z mála pekných dní tohtoročnej jesene na dlhší cyklovýlet. Ako som na jar začínal v Bošáckej doline, sezónu v nej i končím. Tentoraz som sa vybral na Lopenícku hornatinu, čo je časť Bielych Karpát.

    Hneď na začiatku trasy pri Biskupickom kanáli som spadol z Treku. Po cyklochodníku šli traja cigáni roztiahnutí po celej šírke. Zvonček ostal mojim pričinením nemý, snažil som sa vyhnúť krpatému Rómovi. Na obrubníku sa mi šmyklo predné koleso a už som letel. Rukavice zabránili ako tak odretiu dlaní, no zívajú v nich diery. Najhoršie dopadlo ľavé koleno, ktoré je odreté. Len som povedal: "Ďakujem. Výlet sa mi pekne začína." Cigánka v ich jazyku tiež čosi povedala. Vzal som fľašu, ktorá vyletela z držiaka a pokračoval hore na most. Tam som sa trocha ukľudnil, skontroloval škody a pokračoval s boľavým kolenom do Bošáce.

    Cestu po Březovú už z jari poznám. Stále mierne stúpa. V strede dediny odbáčam doprava na obec Lopeník na cyklotrasu č.46 Beskydsko-karpatskú magistrálu. Nejakí chalani otvárajú poklop kanála. Ja okolo nich fučím do prvého príkreho stúpania. Zatiaľ nie dlhého. Od cesty vidím domčeky pod Mikuličným vrchom, kde budem mať inú zábavu sa k nim priblížiť. Za Lopeníkom sa cesta o5 viacej dvíha. Znova sa dávam na rázcestí doprava na SNP, či Stezku Českem. Stúpanie naberá na intenzite. Do polovice šliapem, potom zastavím a fotím si krásne vyhliadky. Vidieť je vodná nádrž Ordějov, či mesto Uherský Brod na západe. Zvyšok stúpania dvojkolesového tátoša tlačím. Vychutnávam si okolie krásne sfarbené do jesenného šatu.

    Na križovatke Troják o5 sadám do sedlovky a šliapem na Mikulčin vrch. So svojimi necelými 800m je najvyšší bod na dnešnej trase. Obiehajú ma električky a lenivci na smradoch. Stúpanie už nie je také prudké. Pred vrchom je chata Lopata. Funguje v nej bufet. Pohľadnice nemajú, preto pokračujem do kopca.

    Po ľavej strane obchádzam zhrdzavené vleky - pomy. Z niektorých zostali už len stĺpy. Kompletne sú rozobraté. Otvárajú sa ďalšie vyhliadky na Moravské Kopanice. Zámoček nad Bojkovicami sa nedá prehliadnuť. Nedávno som týmto krajom prechádzal s drahou - odkaz.

    Míňam odbočku na Mikulčin vrch. Vrchol je zarastený, je na ňom vykrývač mobilnej siete a pár chát. Schádzam miernym klesaním dolu k ďalšej odbočke na chatu Vyškovec. Stará drevená búda s bazénom ma prekvapila. Z jej terasy sú však nádherné výhľady na slovenskú časť Bielych Karpát, takmer celý hrebeň. Vidno až na fatranský Kľak, dokonca aj Veľký Rozsutec. Hrebeň Malej Fatry ako na dlani. 

    Na terase sa slní pri káve zopár výletníkov. Teplomer pri dverách ukazuje 8°C. Vojdem do chaty a babky pri pulte sa pýtam na pohľadnicu. Musí si dať štokerlu, aby ich dočiahla. Z kopy, kde ja napr. aj Havířov, vyloví jednu, preto ju za 15kačenek beriem. Pýtam sa na zvoničku a nejaký kamenný obelisk. Vysvetlí mi: "Pokud jedete do Hrozenka, je to enem za točňu". Ani sa nezdržujem a sadám na bicykel. Vychladol som a cestou dolu je mi chladno. Zastavím sa s výhľadom na Lopeník. Zvoničku zbadám za chrbtom, preto sa vraciam k autobusovej zastávke. Jej špecifikum sú pohovky z obývačky. Toto nemajú ani vo Viedni na hlavnej bus stanici.

    Pod zvoničkou sa pasú kravy. Tých je na okolitých lúkach mnoho. Schádzam dolu na točňu a pešo ku kamennému obelisku. Ani som netušil že je to ďalší pamätník na spadnutý bombardér B-29 s prezývkou My Baby v auguste 1944.

   Z krásnych slnkom zaliatych pohraničných kopaníc schádzam popri Drietomici dolu do Hrozenkova. Navliekam si deravé rukavice z Lidl a pomerne prudkým klesaním sa rútim dolu do centra Vyškovca. Od obeseného úradu už klesá cesta mierne do Starého Hrozenkova. Za predajňou prívesov pre kone vchádzam na hlavný ťah Zvolen-Brno. Hrozná cesta, no cez Žítkovú do prudkého kopca vôbec netúžim ísť. Viem, že ma čaká ešte jeden na Súčanskú vrchovinu. Odbočím k obskúrnemu motorestu na druhej strane. Mohli by mať pohľadnicu. Nakuknem cez okno dnu. Bicykel sa mi nechce zamykať, no niet ho kde oprieť. Keď vidím tú verbež na benzínke, radšej idem ďalej.

    Cesta č.9 sa mierne zvažuje dolu, takže môžem valiť. Trocha sa jej vyhnem cez stojisko kamiónov na colnici. Po ľavej strane míňam finančárov. O ďalších 5km odbáčam riskantne doľava na Hornú Súču. Len sa akosi pichnúť do diery medzi prdiacimi autami. To už som na oficiálnom cyklochodníku. Stúpanie treťotriednou cestou je spočiatku mierne, no postupne naberá na intenzite. Najstrmšie je v osade Dúbrava, čo je časť jednej z najväčších dedín na Považí-  Hornej Súče. Kúsok Trek tlačím. Konečne dosupím na hrebeň, chutne zvaný Buchtičky.

    Po ceste ide z lesov pár ľudí. Sú tu odstavené autá. Netuším odkiaľ tí ľudkovia idú. V okolí nie je žiadny turistický chodník, ani vyhliadka, nič. Prudkým zrázom (tabuľa hlási 14per.) opatrne schádzam dolu. V zime nie je šanca sa autom dostať z Hornej Súče do osady. Prefrčím cez odbočku na Závrskú, mostom cez Súčanku a som na hlavnej ceste.

    Odtiaľto by som mal už len ísť z kopca. Naivne som si myslel. Posledné prudké, našťastie krátke, stúpanie je pred Dolnou Súčou. Neskôr som sa dozvedel, že sa dá obísť popod horu pod Hlbokým. 

Nechávam za sebou Krasín, Hrabovku a vchádzam do Skalky. Po úzkom vyšliapanom chodníčku prejdem popod diaľnicu na cyklotrasu. Pod Skalkou hodiny neúprosne ukazujú takmer pol piatej a je jasné, že vlak z Treščína nestihnem. 

    Rozhodnem sa pokračovať do Mesta. O poldruha hodiny by som mohol byť na stanici. Za krajským mestom si dávam prvé jedlo počas výletu - banán. Šupu odhodím tak nešikovne, že pristane na vetve kríka. Všetkým na očiach. Za dierou v plote (obchádzka úseku stavby mosta) ukusujem zo syrovej bagety. Nezastavujem, čas ma tlačí. Nerád by som šliapal domov prakticky za tmy. Na stanicu dojuchám 7min. pred odchodom vlaku. Lístky mám, takže môžem zjesť aj druhý croissant. Ledva sa napracem do napráskaného vlaku. Aj to musím do vozňa cúvať. Konečne vypadnem zo smradľavého vlaku a nikomu nestojím na vaku. 

Na jeseň ešte prejdem pár nových trás v okolí Myjavských kopaníc, či cez Cetunu na Hrubú stranu. V zime sa dá len kondične cez víkendy. Striedam preto kolesá s nohami.

Knihy vs. filmové spracovanie 31

    Drámu Sophiina voľba zrežíroval v r.1982 A. Pakula v hlavnej úlohe s Maryl Streepovou. Film začína príchodom Stinga do Brooklynu. Kniha začína vyhodením Stinga z vydavateľstva po sarkastických recenziách kníh. Kniha je viac sugestívnejšia a poetickejšia, film ľahší a jemnejší. Sophia má umelý chrup, ktorý nie je v knihe ani spomenutý. Pritom môže byť krásna scéna, ako vidí Stingo Sophiu bez zubov. Iná scéna je s pašovanou šunkou. SS-ák ju nevytiahol spod Sophiinej sukne, ale Sophii prepichol brucho nožom. Záverečnú reč Stingo predniesol na pohrebe, nie v izbe pred ležiacim párom. Do dva a pol hodinovej snímky ani nemožno zhrnúť komplexnosť jednotlivých postáv. 
    Prvý diel trilógie Kristína Vavrincova režírovala v r.1995 L. Ullman. Trojhodinový film začína svadbou Kristíny s Erlendom, resp. svadobným tancom. Vzápätí nahliadne do minulosti s pomocou tetky Aahildy a studničky. Táto úvodná scéna je vymyslená. Kniha začína detstvom Kristíny. Niektoré scény sa mi vidia oproti knihe poprehadzované. I napriek tomu je snímka verné spracovanie knihy. Čudujem sa, že tak skvelé dielo bolo málo propagované.

    Dystopia Krásny nový svet od A.Huxley-ho má viacero filmových spracovaní. Snímka z r. 1980 je len voľne na motívy novely a dosť sa od knihy odlišuje. Vernejšia je snímka z r.1998 od režiséra L.Libmana.

I v nej sú zásadné odlišnosti ako napr. vôbec sa nespomína Pán Ford, čo bol pre obyvateľov božstvo. Bernard je vo filme opisovaný ako frikulín, no kniha ho popisuje skôr ako vyvrheľa. Bernardovi chýba najlepší priateľ Helmholtz. Naopak pribudla postava kontrolóra, ktorý sa hlavného hrdinu pokúša zabiť. Vzťah Beranarda a Leniny je v knihe chladný, kdežto vo filme romantický a intenzívnejší. Lenina nemá žiadne dieťa s Bernardom. Takýto šťastný koniec v knihe nie je. Chýba vyhnanstvo na Falklandské ostrovy. Samovražda divocha Johna je vo filme prezentovaná ako nešťastná náhoda. Kniha je lepšia ako snímka. 

V kraji sliviek a viniča

Názov expedície: S LIV ka

Heslo: Když jsem šel z Hradišťa z požehnaní, sebral jsem slivečku z nenadání.

   Sviatok, ktorý ešte stále je a bude, sme využili na prepojenie Bevlavy a Baťáku. Vyrazili sme zo zahmlenej Dubnice o pol desiatej v tandeme Trek a Liv. Cyklochodník medzi Nemšovou a Horným Srním je uzavretý pre rekonštrukciu mosta. Museli sme prejsť Nemšovú, bicykle preniesť na stanici cez koľaje (netrafil som prechod) a potom do protismeru sa v zákaze vjazdu napojiť na cestu č.57. 2km teda jucháme s autami. Cez najbližšiu lávku sa vrátime na cyklochodník Bevlava. Nízke mraky ustupujú teplému slniečku. Pred hranicou sa vyzliekame z dlhých rukávov a pokračujeme  Vlárskym priesmykom popri rieke na Štítnú. Už z diaľky vidím kopec Lázek kam sa šplhá cesta. Za obcou je prudké stúpanie, ktoré sa po pár metroch zmierňuje.

    Čakám drahú na vrchu. Autá fičia okolo nás. Ani ma to nejak neprekvapuje. Pepíci dnes nesvätia. Letíme dolu 12% klesaním do Jestřábí. Ísť trasu opačne asi skolabujem ešte pred značkou stúpania. Lúčime sa s Vlárou. Najdlhšie stúpanie je nad Rokytnicou. V polovici kopca cyklotrasa odbočuje do dediny, ale pokračujem rovno na Slavičín. Do mesta je to kratšie a s menším prevýšením. Slavičín je malebné mestečko v údolí riečky Říka. Kedysi ako mladomanželia v ňom dva roky bývali moji starí rodičia. Prvá zastávka je na pošte, kde kupujem pohľadnicu. Info centrum je do 13h zavreté, rovnako ako múzeum.

    Je pol dvanástej a posilníme sa pred ďalším stúpaním makovým koláčom a fľaškovou kofolou. Nič iné v miestnej Jednote nemajú. Po prestávke pokračujeme na kopec Široká. Pasú sa na skutočne širokom vrchole kravy. Znova letíme dolu k údoliu potoka Kolelač, ktorý napája vodárenskú nádrž nad Bojkovicami. Posledné veľké stúpanie na Louky a potom už len letíme rekordnými 65km/h do Pitína. V dedine opúšťame konečne cestu a napojíme sa na cyklochodník popri Olšave, ktorá tvorí predel medzi Bielymi Karpatmi a Vizovickou vrchovinou. Rieku už neopustíme až do Kunovíc. Preletíme známym mestom Bojkovice a pokračujeme do Záhorovic. Tam z akosi nepochopiteľných dôvodov vedie cyklotrasa po hlavnej ceste. Len kúsok, ale aj popri Olšave je cesta. Urobíme U a šliapeme po poľnej ceste do ďalšej dediny Nezdenice.

    A o5 popri kravách. Ale tiež popri rozsiahlych slivkových sadoch, ktoré sa tiahnu až do Uherského Hradišťa. Nik ich neobiera, paliči čakajú, kým sami spadnú a potom ich hodia do súdka. V Hradišti slivky vystrieda vinič. Zatiaľ sme však pred Uherským Brodom, kde ideme do kopca pri mestskej štvrti Újezdec. Je z neho vyhliadka na Slovácko až po Veľkú Javorinu a Lopeník. Pauzu využijem na ochutnávku sliviek. Sú sladké ako med. Do centra Brodu sú len 2km. O5 stúpanie prakticky až na Masarykovo námestie. 

    Na moravskej ulici sa robí kruháč, preto tlačíme kolimahy k radnici. Spravíme si ešte odbočku k Marianskému námestiu. Jeho dominantou je kultúrny dom prekvapivo s hvezdárňou. Obídem ustanovizeň celú dokola, kým nájdem info centrum a s ním spojené pohľadnice. Vrátime sa na cyklotrasu a uličkami opúšťame Uherský Brod. Cez mesto prechádzame toľkokrát do roka, ale nikdy sme neboli v jeho centre. Popri Olšave mierime na západ. Počasie sa zhoršuje a padne pár kvapiek. V Hradčovicích si skracujeme cestu cez futbalový štadión. Čo však ušetríme na čase, podstatne stratíme v bahne stoky Olšovec. 

    Hrozná poľná cesta, na ktorej sa šmýka. Tento rok som absolvoval všelijaké cesty, ale bahnom ešte nie. Ani na myjavských kopaniciach taký maraz nebol. Keď skoro spadnem do blata, radšej bezpečne bicykle tlačíme. Za suchého počasia môže byť cesta fajn, no po dažďoch je to utrpenie. Radšej som mohol pokračovať starou cestou z Podolí priamo do Kunovíc. Okrem zablatených bicyklov by sme ušetrili i necelé 2 kilometre. Takto sa brodíme po mestskú štvrť Vésky, kde maraz končí a sme na ceste. Sú tri hodiny preč a ľudia idú z roboty. V Hradišti sú kolóny. V Kunoviciach je podchod zaliaty vodou. Otáčame sa na juh. Fúka slabý protivietor. Občas vykukne slnko. Váham, či ísť navštíviť letecké múzeum. Tiež okolo neho chodím pár krát za rok, ale nenavštívil som ho. Zasa mraky na oblohe ma odradzujú. Napokon zvrtnem korman doprava k múzeu. 

    Môžeme si ukradnúť pol hodinu na návštevu. 13Eur vstupné pre oboch je dosť pre vstup na šrotovisko. Drahá sedí pod krídlami L410 Turbolet a ja si zatiaľ obehám areál múzea. Nakuknem i do útrob Naganského expresu TU-154M, či Jak-40. Čas nás tlačí, preto po vyše 20min. opúšťame múzeum a pokračujeme do Ostrožskej Novej Vsi. Mám chuť na burčiak a známe vinárstvo Sv. Vavrinca je po ceste. Vieme si ukrojiť pár minút a pripiť na takmer koniec cesty sladkým mokom svatovavrineckým. Aj druhý pohár by som si dal, no zostáva nám ešte vyše 10km. 

    Pokiaľ zasa nebudem kufrovať vo Veselí. Preto si zapnem navigáciu, nech ma vedie spletitými uličkami mesta. No zvýši nám čas na návštevu infocentra  v Uherskom Ostrohu a kúpu pohľadníc. No vo Veselí infocentrum miniem. 11min. pred odchodom prskoletu sme na stanici. Lístok si o5 kúpime priamo vo vlaku cez bankomatovú kartu. Vo Veličke pristúpi sprievodca. Na moje nemilé prekvapkanie musíme dokúpiť u sprievodcu lístky na bicykel. Minule sme prepravu neplatili. Z Myjavy valí mladá rušňovodička. Natriasame sa v Šukafóne jak židova brada až tak, že sa zasekne elektronická info tabuľa a v Papradi sme až do Čachtíc. Drahá utŕži modrinu. Potom v Čachticiach železničiarka vybehla von a vrátila sa. Neviem, či zrazila čosi alebo čo. Vytrasení ako žito v kombajne  vystupujeme v meste a hladko absolvujeme poslednú etapu domov.

Dunajská odysea

Názov expedície: Nibelung 2025

Heslo: Odchádzam už z Passau, juchu juchu, už nie iba v duchu.

    Psychicky aj fyzicky sme sa pripravovali na tento dlhý výlet veru aj rok. Reálne kontúry začal naberať 3t pred odjazdom, keď sme si kúpili lístky na autobus do Passau. Sú o polovicu lacnejšie ako vlak. Necelé dva týždne pred odchodom sme rezervovali i hotel na druhej strane rieky Inn. Rezerváciu sme mohli kedykoľvek zrušiť. Ďalšie ubytovania budeme rezervovať operatívne, deň vopred. Budeme tí "kartoví" a neprespávať v kempoch. Na to máme už staré kosti a kempovanie nás čaká hneď po cyklojazde. Zdarma mi poslali na vyžiadanie i nejaké prospekty a mapky trasy, ale prakticky sú k ničomu. Na internete som si našiel lepší bedeker z r.2021, ale má 170 strán. No je v ňom všetko. Spravil som nejaké hrubé plánovanie, aby etapy mali okolo 100km denne.

Na EV6 je možno vidieť i zaujímavé skvosty.

 Piatok 22.8.2025

    V noci som veľa nenaspal premýšľajúc nad Dunajskou trasou. Predsa len sme na takejto dlhej ceste neboli. A navyše deti budú prvýkrát samé doma. Vstal som po pol siedmej. Drahá o pol hodinu neskôr. Oholil som sa, najedol. Zbalení sme boli, bicykle naložené taškami už včera večer. Mám nový zadný nosič s 32l taškou od českej firmy Force. V Uherskom Hradišti som si bol pre pláštenku na tašku. Oplatilo sa mi po ňu zájsť 50km. Za 4Eur, neber to. Firma Force drasticky zúžila sortiment. Vytláča ju asi konkurencia. Ani nie čínska, ale skôr talianska. Nám však stačí niečo lacnejšie. Okolo trištvrte na deväť pobozkáme deti, znesieme bicykle a šliapeme na stanicu. Po nočnom daždi je svieži vzduch, fúka severný vietor. Lístky na vlak som kúpil za 43Eur deň vopred. Cez internet sa do Rakúska nedajú kúpiť ani pre osoby, tobôž bicykle. Ani v rakúskych železniciach OBB. Pritom sú lacnejšie. No lístok za 36Eur by som si musel vytlačiť v Osteraichu. Nou vej. Nemusím používať ani umelú inteligenciu, aby som aj pani za okienkom našich železníc spôsobil problémy. Kúpil som na konkrétne vlaky, čo je relatívne lacnejšie. R710 nás včas dopraví do Hovadova. Miesto pre bicykle blokujú kufre rodinky dakde z Považskej Bystrice, ktorá letí do Bulharska. Rozmaznaná, obézna dcérka sa bojí prejsť na vecko z vagóna do vagóna. Ide s mamou na druhý koniec. V meste letíme dolu po cyklotrase do Petržky na stanicu. Cesta trvá vyše 20min. Máme viac ako pol hodinu do odchodu. Aj tu sa potulujú socky. Mladí ľudia. Jedni kondiciujú alkohol pod stromom. Stiahli fľašu borovičky. Prečo nie sú v robote? 

Z Viedne dorazí dvoj súprava Deutsche Kreuz. Jedna časť sa kdesi vo Viedni vraj potom odpája a pokračuje ďalej ako Rex 6. Dúfam, že neskončime v Šoproni. Načas sa o 11.16h odlepíme z nástupišťa. Sedíme v staršej súprave, kde si môžeme zaparkovať a pripútať kolimahy. Oblúkom cez Bruck an der Leitha sa blížime k Viedni. Sledujem štartujúce a pristávajúce mašiny zo Schwechat-u. S miernym meškaním sme na hlaváku. O5 sa spustíme na bicykloch dolu smerom k Dunaju. Za veľkou červenou stoličkou odbáčame doľava. Prerába sa el. trať, resp. celá ulica Haupstrasse. Kľučkujeme pomedzi zábrany. S malým kufrovaním pri hasičoch dorazíme na bus stanicu pod mostom Erdberger. Náš povoz na nástupišti č.1 už stojí. Máme  hodinu čas. Možno by nám i stačilo prísť do Viedne o hodinu neskoršie. Je čas obeda. Jediný bufet na stanici ponúka žemle so zelenou salámou. Preto opatrne kupujem tyčinky Kinder Bueno a čipsy. Drahej pýtam kávu presso. Predavačka chytila do klieští pretzel. Nesúhlasne mykám hlavou, že nechcem praclík, ale kávu. Správne je vysloviť espresso, nie presso ako doma. Na stanici sa zbierajú k autobusu podivné zjavy. Cigánky, černosi, Indovia, spodina a my dvaja. 

    Okolo druhej sa otvoria dvierka busu, vyšiel vodič a zavolal najprv nás s bicyklami. S nami ide pár s Kellys kolimahami, tiež do Passau. Možno Lováci. Piaty bicykel si prinesie jedna baba, ktorá ide ďalej ako my. Viac sa na háky nezmestí. Bus N61 je nočná linka do Amsterdamu, kde je o pol ôsmej ráno. Passau je jeho prvá zastávka. Jediné, čo som tŕpol, aby nepršalo. Dnes je našťastie polooblačno. Dôležitá info je, že Flixbus neberie električky. Nebudú riskovať požiar batérii na palube. Pri nakládke asistuje náhodný cestujúci. Lístky a doklady kontroluje mladík v teplákoch. Potom sa nalodíme na hornú palubu. Miesta vybral systém 7A a 7B. Pod oknom sú el. prípojky na nabíjačky. Odchádzame načas spod mosta. Plynule jacháme na západ. Obiehame kamióny, takže valíme tých 120km/h. Driemem alebo kukám doblba von. Zjeme Pringels čipsy, ale je mi z nich akosi ťažko a od soli ma štípe huba. Za Linz vyskúšam smradľavú toaletu. Pod nohami mi ubieha diaľnica. V podlahe je malá diera asi na odtok. Nenájdem utierku. Na vecku sa nedá tancovať ako vo vlaku, ale miesta je dosť. Po 3h sa mihne vľavo široká rieka Inn a sme v Nemecku. Predbehne nás policajné auto a vedie na odpočívadlo. Máme si pripraviť pasy, rečie Alex v teplákoch. Oficiálne je odpočívadlo zatvorené. Colníci si tu urobili základňu. Stojíme s naštartovaným motorom. Na palubu vbehnú štyria skopčáci s 9mm Parabellum za opaskom. Dôkladne kontrolujú pasy, hlavne ľudí pochádzajúcich mimo EÚ. Toto je tá skvelá únia? Veď sme v jej vnútri. Nemohli nás skontrolovať vo Viedni? Buzerácia ako za boľševika. Len som viac presvedčený, že projekt EÚ proste nefunguje. Merkelbaba pozvala celý svet do Nemecka a teraz majú problém, keď je ich všade. Bez colnej kontroly by bus bol za 3 a pol hodiny v Passau. S 10min. meškaním konečne dorazíme kdesi pod železničnú stanicu Passau. Privíta nás zmes zápachu ľudského a psieho moču.

Mix gotiky, baroka a rokoka v centre robí Passau jedno z najkrajších miest v Nemecku.

    Chvíľu trvá, kým zapneme tašky na bicykel. Konštatujeme, že i drahá si musí kúpiť nosič. Dočasne, plastovou páskou, uťahuje zadnú tašku. Prvá zastávka, čo iné ako novinový stánok kvôli pohľadniciam. Cez pešiu zónu šliapeme k rieke Inn. V meste sú nejaké trhy. Pokračujeme cez most Marienbrucke do Innstadt. Rieka Inn hučí a je väčšia ako Dunaj. Doľava po úzkej jednosmernej ceste na Kapuzienstrasse kde je pomerne veľký hotel Innsento. Platím na recepcii 108Eur za jednu noc. Bicykle si môžeme zaniesť do garáže. V podzemí ich je veľa a zaberajú každučké voľné miesto. I požičať sa dajú. Izbu máme s výhľadom na val hliny. Sme na prízemí v nejakej jame alebo čo. Zariadené sú jednoducho. Neodteká sprcha a voda zapácha spočiatku vajcom. Objednať sa dajú raňajky za 15Eur. 50m od hotela sú však potraviny Edeka s pekárničkou. Otvorené sú od ôsmej do ôsmej. V nedeľu majú utrum. Niečo si nakúpime, no čerstvé pečivo bude až ráno. Najväčšie oddelenie je s chľastom, resp. pivom. Na večeru zájdeme do mesta.

     Zakotvíme v prvej reštike Goldeness Schif. Berieme posledné dve miesta. Vôkol nás hodujú nemeckí dôchodci. Vo veku našich rodičov. Nuž, dobre im je. V živote sa nenarobili. Teraz mixovali biele a červené víno. Babka pivo s rumom. Na večeru si žena objednala viedenský rezeň, ja hovädzí závitok s haluškami. Menu len v nemčine. S jednojazyčným menu som sa stretol na celej dunajskej trase. Rezeň bol v cestíčku s korením. Ja som mal mäsko jemné, plnené klobásou a uhorkou. Niečo na spôsob španielskeho vtáčika. Usrkujem Hugo a žena nejaké bavorské šťanky, čo sa tvárili ako pivo. Pivá robia všetky sladké. Hnus velebnosti. Aspoň jedlo veľmi chutilo. K porcií sme dostali i misku šalátu s chutnou omáčkou. Nechali sme v lokále vyše 50Eur+5 dýško. Aj večerný Passau má niečo do seba. No domčeky nám pripadali opustené. 

 

 Sobota

 

    O šiestej ráno počúvam monológ skopčáka na chodbe. Bezohľadný ako schody pre vozíčkara. Raňajky sú od siedmej, nechápem, čo o šiestej kváka na hotelovej chodbe. O siedmej ktosi kašle pod oknami. Závesy robia tmu ako vo švédskych hoteloch. Idem o ôsmej po pečivo a kávu. O5 mi predavačka podávala praclík, namiesto pressa. Žena volá domov. Mladšia dcérka si na turnaji vytkla členok. Hneď na prvom zápase. Našťastie nič vážne. Zdravotníčka vraví, že simuluje. Dva zápasy prehrali, jeden vyhrali. Tréneri zúria. 

Pred deviatou vraciam čipové karty od izby a odchádzame. Obliekli sme si dlhé gate a bundy. Celý deň je oblačno. Predpoveď celkom nevyšla, malo byť slnka viacej. Jedni dôchodci na žiletkách však odchádzajú v krátkych gatiach i tričkách. Popri vyhliadke na Inn a domčeky ako zápaľkové škatuľky ideme do starého mesta ku katedrále sv. Štefana. 

Torzo organu pri rekonštrukcii. Píšťaly sú položené bokom.

    Do 90.-tych rokov minulého storočia držal prím najväčšieho organu na svete. Momentálne najväčší organ v Európe pozostáva z takmer 18 tisíc píšťal a 223 registrov. Pre porovnanie, najväčší slovenský organ v Šaštínskej bazilike má "len" 91 registrov. Hrá sa na 5 klávesniciach, no niektoré časti mega inštrumentu majú vlastné klávesnice. Storočný organ prechádza od r.2023 rekonštrukciou. Najväčšie píšťaly by mali byť spojazdnené v r.2026, plne v r.2028.

  Uličkami schádzame dolu k Dunaju. Cez most Luitpold a cyklotunel Georsberg. Áno, aj to sa dá postaviť. Ocitneme sa na strmej ceste k hradu.  Značka lakonicky oznamuje stúpanie 22%. To je dosť aj na Sagana, bicykle radšej odložíme na streche parkoviska Ilzbrucke. Do búdky pod strechou sa bez aplikácie nedostaneme, preto ich necháme pred ňou. Oficiálne stojisko je však o poschodie nižšie. Dokonca kryté. 

Pešo vyjdeme do nádvoria zámku Oberhaus. Hore premáva i bus. K samotnému cípu sa beznádejne pokúšame dostať. Bez vstupenky nehrozí. Motáme sa po okolí hradu a napokon ideme k observatóriu. Hore je krásna vyhliadka na malebné domčeky i sútok dvoch veľkých riek (tretia - Ilz pre hustý porast nie je vidieť). Je pekne badať, čo tvorí farbu Dunaja. Inn. Prečo sa Straussov valčík volá Na krásnom modrom Dunaji je záhada. Inn je plytšia o 4m, preto je i vidieť zmiešavanie. V podstate by sa rieka ústiaca do Čierneho mora mala technicky volať Inn. Veď je aj širšia (ale nie dlhšia a pretečie ňou menej vody). Výletná lodička sa efektne točí na cípe Dreiflusseeck (U troch riek). Na telefón nás zveční pani, ktorá si sem spravila výlet s postihnutým dawníkom a poloslepou kámoškou. Pýta sa odkiaľ sme. Väčšina ľudí si myslí podľa hovoru, že z Čiech. Do vyhliadkovej veže Georgsberg je vstupné 7Eur. Kašleme na ďalšiu vyhliadku a schádzame dolu. Prezliekame sa do krátkeho oblečenia a obúvame tretry. Je takmer 11h, keď opúšťame pitoreskné mestečko s úzkymi a vysokými domčekmi pomaľovanými ako malé farebné škatuľky. Vstupujeme na Eurovelo 6 smer východ. Fúka nám do chrbta, valíme takmer 25km/h. 

Prvá zastávka je oproti hradu Krempelstein v mestečku Erlau. Voláme domov, nech sa staršia postará o morčatá. Mamina kvôli jedálničku Bela a Devila ani nespala. Mladá chce ísť na dva dni babke. Suseda nie je doma. Takže im dá viac krmiva. Pokračujeme po ľavej strane Dunaja k Haus am Strom. Len nakukneme. Tamojšia interaktívna výstava je skôr pre drobizg. Tiež míňame prvú vodnú elektráreň Jochenstein. Za ňou sme prakticky už v Rakúsku. Oznamujú nám to i rakúske značky na autách rybárov. A zmizli Dunajské panny, s ktorou by som sa rád vyfotil. Zaváhal som. Valíme rýchlejšie ako veľké plávajúce hotely na rieke. Obiehame i električky. 

    V Niederranna prechádzame na druhú stranu Dunaja. Mierime k známemu oblúku Schlogen. Pred ním je však stúpanie za dedinou Wesenufer. Samozrejme nasleduje klesanie k samotnej dedine. Kto nechce šliapať ponúkané 5-6% stúpanie, môže ísť po ľavej strane rieky a využiť malú kompu. Zaparkujeme pred Gasthof Schlogen. Okrem hostinca je pri brehu kemp s dočasne, či trvalo odstavenými prívesmi. Kúpim pohľadnice za 1Eur a sadneme si s výhľadom na meander. Objednáme si len cesnakovú polievku. Žena ochutná ešte horšie pivo ako včera. Ani penu nemá a je bledé ako chovankyne kláštora Schonhubel. Pred penziónom si dám banán. Po teplom obede nechávame bicykle odparkované a na vlastných stúpame lesom k vyhliadke. Je skutočne fantastická a stojí za to si hore vyjsť. Výšľap nezaberie viac ako hodinu. Príde jeden pán, vraj tu bol pred 80 rokmi. Na svoj vek nevyzerá. Hore i dolu ideme skratkou. Pp. je zákaz ísť na lesnú cestu, ale nemecky nerozumieme ani jeden. 

    V Schlogene boli tiež kedysi rímske kúpele. Vyzerá, že Ostereich bol v antike celý pod palcom Rímskej ríše. Viac ako 400 rokov. Vládu Rimanov si pripomínajú v každej zapadnutej dedinke. Po pravej strane sa kľukatíme spolu s meandrom. Pri brehoch Dunaja je krásne, konečne sa ukáže i slnko. Stojíme a fotíme. Zákutia, močiare, kanály. V Koblingu zvažujeme kompu, ale tesne nám odpláva na druhý breh. I tak by sme sa museli vracať, lebo cyklocesta má na ľavej strane pauzu. Drahá trvale uťahuje zadnú tašku drôtom. Kedysi slúžil na upevnenie fľašky pre morčatá, dnes tašky. V Kaiserhof pomáham staršej pani vyvliecť z vody kajak. Mám, čo robiť, aby som sám v nej neskončil. 

    Dunaj nie je len kľudný veľtok, po ktorého brehoch teraz ideme. Ľudí sužoval povodňami za stáročia viackrát. V každom meste na Dunaji je hladinomer. Mňa zaujal meter v mestečku Grein, ktoré teda rozhodne nie je nováčikom v záplavách. Mierka je na priečelí cukrárne Schorgi. Najvyššiu hladinu dosiahol Dunaj v lete r.1501 - vyše 17m. To je výška 5 poschodového baráku. Schorgi by bola kompletne pod vodou. Vtedy samozrejme kaviareň neexistovala. Pod vodou sa ocitla v auguste 2002 (hladina bola 15m), keď už pomaly aj svatí z trojičného stĺpu boli pod vodou. 

Preto Rakúšania vymysleli unikátne mobilné priehrady. Ich základy sú pevne vsadené pod zemou a pri zdvíhaní hladiny rieky vytiahnu hliníkové panely, ktoré vsadia do nich. Je to taká novodobá miznúca pevnosť strážiaca napr. stredoveké mestečko Grein. No s ich výškou 4,6m mali v r.2013 namále, keď hladina rieky bola len 5cm od výšky bariéry. 

    V dedinke Aschach an der Donau sú remeselné trhy. Cesta cez dedinu uzavretá, ale nie pre cyklistov. Odstavíme kolimahy pri obecných veckách. Pánskych, ale využíva ich aj druhé pohlavie. Dámske sú totiž o 100m ďalej v stodole. Kým drahá bojuje s hajzlovou dilemou, stretnem Slovákov. Predávajú na trhoch. V múzeu rybárstva kúpim pohľadnice. 1Eur/kus je dosť v takomto zapadákove. Prejdeme sa po trhoch, či skôr jarmoku. V stodole si kúpime miestne, veľké, ploché šišky. Žena s marhuľovou marmeládou, ja s jablkovým pyré. Po 25km dobre padli. 

Lodička, ktorou sa hore Dunajom prepravovala soľ. Ťahaná koňmi idúcimi pozdĺž brehov.

    Zostava vyše 30 kilákov k hotelu. Je päť hodín, šliapeme ďalej. Vôkol tejto rovinatej oblasti Dunaja začínajú derivačné kanály. Umelé i prírodné. Krajina stráca horský ráz. Veverička prebehne cez cestu. Na vode vtáctvo, na poliach zajace, či bažant. Už mám vidiny a predstavujem si ho na pekáči.  Pred Ottensheimom ideme na hrádzu tamojšej elektrárne. Inak by sme museli ísť po hlavnej ceste. Zaujímavý S vtok riečky Pesenbach. Kým sa kochám, skoro mi Trek-a nabral jeden mamil (hanlivé označenie týpka na drahom bicykli vo farebnom cyklodrese). V okolí veľkých miest je mamilov veľa. Ako aj u nás. Bicykel som mal za zákrutou, takže ho zbadal na poslednú chvíľu. V Ottensheim vybehneme hore na námestie. Je tu i kompa zavesená na oceľovom lane natiahnutom cez Dunaj. Pokračujeme na Linz popri železničnej trati a ceste. Že sa blížime k tretiemu najväčšiemu rakúskemu mestu Linz, spoznáme podľa vežičky katedrály. 

   V meste je oproti centru koncert tanečnej hudby. O5 prechádzame cez Dunaj a potom peši na cyklochodník pod mostom Nibelungov. Ako v každom väčšom meste, i v Linz je mrte ľudí a Nibelungov. Pp. sa vyrojili z niektorej výletnej lode. Šliapeme zvyšných pár kilometrov za centrum. Hotel Donauwelle je pri diaľnici A7 smerom na Prahu. Bicykle šupneme o5 do garáže. Tentoraz musím zazvoniť na recepčnú, aby otvorila garážové dvere. Nikam sa nám nechce, a tak večeriame v hoteli. Nič extra, taký priemer. Obaja žujeme viedenský rezeň. I toho šalátu bolo málo a rezeň ako žuvačka. Pár zemiačikov, aby sme nepribrali. Pivo hnusné, ružové víno priemerné. Hladní ideme na izbu. V automate pozriem na malé oriešky za 4,50Eur alebo slané tyčinky za 2,50Eur. Ďakujem. Dám si jablko z vlastných zásob. Je  zdravšie. Hotelové izby sú vcelku slušné, čisté. Počuť diaľnicu, ale nie nejak rušivo. Horšie sú však štekajúce psy. Neviem, či ich páničkovia nechali samých v izbe alebo čo. Chvalabohu po chvíli stíchnu. Na dverách majú visačku s obrázkom psa. Takže aj animal friendly hotel. Pozrieme zajtrajšiu etapu, objednáme ubytko a zaľahneme.

 

Nedeľa 

    V nedeľu sú v Rakúsku obchody zatvorené. Preto sme dnes objednali i raňajky. V centre by nás v kaviarni nevyšli lacnejšie ako tých 10Eur na hlavu, čo stoja v hoteli. Samozrejmosťou sú švédske stoly. Naložím si praženicu, potom dva koláčiky. Jeden tvarohový a druhý z hneteného cesta a la linecká torta. Garáž na  bicykle je zvlášť, hoci i v nej je pár áut. To zistíme po podzemnom blúdení. Na poslednú chvíľu sa rozhodujeme vrátiť do centra. Hoci by sme mohli vyraziť priamo na EV6. Bude to pár kilometrová zachádzka, ale kto nám uverí, že sme boli v Linz? 

Trojičný 20m stĺp z bieleho salzburského mramoru.

   Dnes je krásny, slnečný deň. Pred hotelom sanitka berie staršiu pani. Mne decká zavadzajú pri lietacích dverách. Okolo 9h vyrážame. Ku katedrále v pohode trafím, keďže sme v Linci boli minulý rok. Mestské vecká využijem na hulváta a turniket preskočím. Dostanem doživotný zákaz vstupu do mesta? Pokračujeme všeobecným smerom na juh. Zakufrujem iba raz, keď odbočím k štvrti Bindelmichl namiesto k Edelberg. Ako keby už tých kilometrov navyše nebolo dosť. Po motaní sa na križovatke v Spalerhof, pokračujeme rovno po Wiener Strasse k rieke Traun. Ešte aj to po zlej strane. Potom už len popri divokej rieke, ktorá za mestom končí svoju púť v Dunaji. Modré vody bojujú so zelenými Dunajskými. 

Posledné metre riečky Traun. Podobne vyzerá Inn a Dunaj v Passau.

    Po pár kilometroch opúšťame Dunaj, o5 sa priblížime a zasa vzdialime k najstaršiemu rakúskemu mestečku Enns. Do centra je trocha stúpanie. Treky odstavíme dolu pod námestím. Nechce sa nám ich trepať hore, hoci nebol to naj nápad. O5 by sme si trocha ušetrili času. Malé námestíčko plné áut. Ťažko sa hľadá pekný záber. Pódium pred radničnou vežou tiež nepridá na zábere. V múzeu Lauriacum kúpim pohľadnice a magnetku pre tata. Automat za 2Eur nám otvorí dvere do mestskej veže. Rozmýšľal som ako pravý Slovák, že pri otvorení dverí, prejdeme obaja, no oproti je kamera. Hore vedú pomerne strmé schody. Je akurát poludnie, preto poklusom šliapeme na vrchol, aby nám nezvonil zvon. Stihneme ltt. Z veže dovidieť až do 20km vzdialeného Linz, no cez pomerne husté mreže. Na opačnej strane vidno Dolnorakúske Alpy.

  Cez most rieky Enns pokračujeme do Ennsdorf. Nechce sa mi motať po uličkách, a preto vpálim na hlavnú cestu do Mauthausen. Nestretlo sa to s pochopením drahej ani šoférov, ktorí vytrubujú. Pritom na druhej strane ide cyklochodník, no ako sa k nemu dostať? Teraz sa mi to povie jednoducho. Na kruháči pri Bille doľava. Chodník začína od obchodu. Dnes tie 4km preletíme po ceste B123. Cez Dunaj po moste už po chodníku. Bicykle skĺzneme po schodoch a o5 sme na EV6. Tabuľka hlási do Viedne 200km. Nudnou šírou krajinou. Jednotvárnosť zachráni oceľova rybička Doni a vyhliadková veža pri dedinke s bolestivým názvom Au. 

    Vstupujeme do kraja jabloní a cideru. Dochádza nám energia, preto pri brehu rieky ukusujeme z  baleného mini párku v rožku kúpeného v nemeckom Edek. Prvý bufet pred dedinou Mitterkirchen ponúka len zmrzlinu a nápoje. Na celej rakúskej Eurovelo 6 nie sú klasické bufety, iba kaviarne. Najesť (často i ubytovať) sa dá v hostincoch - Gasthaus. 

Sklamaní ideme do dediny. Na jej severnom konci je rodinná muštáreň Moser. Robia cider, ale jablká i pália na kalvados. Vedľa pálenice je reštika a nad ňou pár izieb pre nocľah. Väčšina stolov je rezervovaná, majiteľ nás usadí vzadu pri hrozne. Vzadu počuť mečať kozy. Ponúkajú len studené misy. Objednám si tanier s kozím syrom, drahá údenú krkovičku so zeleninou. K tomu nealko jablčný mušt s bylinkami. Sú takmer tri hodiny popoludní, keď sa z pohostinného kraja dvíhame. U Mosera necháme vyše 30Eur. Dýško nedávam, veď si nesiem od nich v batohu fľašku vína za 8Eur. Trepem ju až domov. Dediny sú obohnané vysokými betónovými protipovodňovými valmi, ktoré sú súčasťou tzv. Machlandskej hrádze vztýčenej po ničivých povodniach v r.2002. 

    Opúšťame bukolické scény Machlandu a ponoríme o5 do údolia Dunaja s trstinou a kukuricou. Krajina naberá krajší ráz. Po 15km stojíme v mestečku Grein. Obiehajú ho samí motorkári. Informácie v nedeľu zatvorené. Obecné vecká sú prepojené chodbou kdesi na druhú stranu. Zvedavý nakuknem, že kam vedú druhé dvere. Ocitnem sa pred pukancovým strojom. S úsmevom ma víta starší pán a ukáže miestne kino. Špecifikum dunajských miest sú značky na fasádach budov, ako vysoko siahala rieka počas záplav. Zlížeme taliansku zmrzlinu a arrivederci seňor. 

Za 7Eur sa prepravíme kompou na druhú stranu. Tu je cesta kľudnejšia. Na ľavom brehu rieky lietajú autá, motorky. Kolesá sa točia do malebného mestečka Ybbs. Stihneme aj bicyklové  múzeum krátko pred šiestou. 

Stredoveké domčeky v Ybbs.

    Centrum mesta je pekne a citlivo zrekonštruované, no zámoček akási kocka nijaká. V súčasnosti je "burg" v súkromnom vlastníctve a teda neprístupný. Drahá volá z mladšou, ktorá sa vrátila z turnaja. Noha vyzerá v poriadku. Poháňam. O5 odchádzame od Dunaja k mostu cez rieku Ybbs. Prichádza na mňa kríza, už mám dnes bicyklovania plné zuby. Zaiste to bude i prázdnym žalúdkom. Za nami šliapu dôchodcovia až po ubytko Moser Seeblick v meste Pochlarn. 

Pozostatok zásobovacej nádrže pre palivo počas II.sv.vojny.

    Oproti železničnej stanici je starší penzión, resp. hostinec, ako v Rakúsku podobným lokálom hovoria. Vyzerá ako bývalá budova železníc. Trať však nie je počuť, lebo je odhlučnená. Pri vstupe ma privíta kopec gýčovin a rároh. Na recepcii kúpim i pohľadnice za 1,5Eur. Kiežby podobnú ponuku mal každý hotel. Nie len v Pochlarn. Hľadáme úschovňu bicyklov. Nakukneme do pivníc a garáží. Ani za svet. Až keď si dôchodci otvoria dvere s nápisom Radfahrer, zjaví sa miestnosť plná bicyklov. Kto mal vedieť, že radfahrer sú cyklisti?

Naše kolimahy sú asi jediné na lankách. Všetko električky. Konečne môžeme bicykle odzbrojiť a zaniesť tašky hore do izby. Sme na samom konci hotela v izbe č.47. Izby netradične na kľúč. Jednoduché a staré zariadenie. Zo zeme cítiť Savo, takže čisté budú. Na večeru sme dole v reštike. Obaja si objednáme kuracie prsia s ryžou a zeleninou. Veľká porcia vcelku chutila. Pivo tradične hnusné. Moje Chardonnay celkom dobré. Na izbe máme problém nájsť lacné ubytko blízko Viedne. Preto zvažujeme  pokiaľ ešte ísť. Korneuburg? Jedinú izbu za 80Eur v Oekohotel nám výfuknu za pár minút, čo váhame. Ale zasa by to bolo minimálne 113km. Zostávame v Tulln za 124Eur v Best Western. Po jedenástej som konečne v krajine Morfeovej.

 

Pondelok 

    Drahá sa veľmi nevyspala. Dnes mám otužovací deň, no zo sprchy netečie studená voda. Len vlažná ako v chorvátskom kempe. Fén z 90-tych hučí ako vysávač. Dole v reštaurácii nás potešia bohaté raňajkové stoly. I keď z lacných potravín. Sedlák z dediny nás vyhnal od stola, aby mal vedľa pre seba čistý. Dám si musli s jogurtom, potom trocha praženice s veľkým párkom. Belgičania v pivnici zahatali bicykle. Trvá, kým sa zbalíme a povešiame tašky ako každé ráno. Po deviatej vyrážame z hostinca. Najskôr si kúpiť dačo na cestu v Spar reťazci. Potom sa zastavíme pri erboch miest, v ktorých sa odohráva epos Nibelungovia (sprvu som si myslel, že nimi preteká Dunaj, hoci talianska Verona mi medzi nimi nesedela), kde takmer drahá do mňa vrazí.

    Epos plný vášne, zrady a pomsty Pieseň o Nibelungoch z 13st. od neznámeho autora je najvýznamnejšie nemecké stredoveké dielo. Reflektuje vpád Hunov do západnej Európy. Nordický krásavec Siegfried si podmaní trpasličiu rasu Niebelung a ukradne im poklad. S čarovnou silou hrdo nakráča k neveste Kremhilde, no zabije ho podrazácky brat Hagen a poklad hodí do rieky Rýn. Naivná intrigánska vdova sa znova vydá za Atillu a pomstí hrdinovu smrť mečom, pričom to nedáva a jej hlávka skončí rovnako sťatá. 

V r.2014 amatérsky archeológ vraj v Rýne legendárny poklad našiel. Nemci boli vo vytržení, no pp. je to pozostatok nejakého bohatého Rimana. Zaujímavé, že do slovenčiny nebol epos nikdy preložený.

   Pokračujeme na východ k Melku. Slnečné počasie, vietor v chrbte, parádne sa ide. Pred Melkom preklenieme Dunaj cez priehradu na druhý breh. Na oboch brehoch sú pláže na kúpanie. Cez dedinky Hein so zámočkom a Emmersdorf. V pondelok sú info zatvorené, ale kuknem dnu a pohľadnice aj tak nie sú. Znova sa vrátime na pravý, južný breh Dunaja. Po pár kilometroch stojíme pred zámkom Schonbuhel. I dnes je v súkromných rukách a neprístupný. 

Vstup do vinárskej oblasti Wachau stráži zámok Schonhubel.

    Stúpame až nad zámok. Potom znova letíme k rieke a kláštor, známy návštevou Sisi, len preletíme. Veru EV6 rovinka až tak celkom nie je. Po necelých 10km o5 kolimahy oddychujú, ale nie naše nohy. Odstavíme ich pod hradom Aggstein a šliapeme vyše 350 výškových metrov k zrúcanine. Prudké stúpanie i 20%. Míňame deti s babkou, kde dievča trucuje sediac na skale. De ja vu z našich výletov s deťmi. Fučíme do kopca, no oplatilo sa. V darčekovom obchode pracuje Slovenka od Partizánskeho. Všimli sme si jej Fóbiu na parkovisku. Vstupné do hradu je 9,50Eur na hlavu. Berieme i nápoje: kolu a džús. Samozrejme pohľadnice. Upúta ma replika Willendorfskej venuše. Originál 30tis. rokov stará soška bola nádejná v rovnomennej dedinke na druhom brehu Dunaja.

    Legendárna zrúcanina hradu z 12st. postavená na skalnom brale. Skala je doslova obstavaná hradnými múrmi. Známy je lúpežníckym grófom Scheck von Wald, ktorý prepadával lode na Dunaji. Vďaka dunajskému pirátovi dostal hrad prezývku Schreckenwald - Les teroru. I dnes je stále možnosť navštíviť tzv. Ružovú záhradu, kde gróf zavrel väzňov. Mali dve možnosti: umrieť hladom alebo skočiť do Dunaja. Jeden neborák stále v záhrade sedí...  Zrúcanina ponúka naj vyhliadku na kraj Wachau i Alpy a pre deti obrázkové hádanky.

    Oplatí sa k hradu a okoliu zájsť. V hradnom bufete si dáme hovädzí vývar s pečeňovým knedlíčkom. Dolu blúdi Poliak v dodávke. A to drží v ruke navigáciu spolujazdec. Pokračujeme vinárskym krajom Wachau. Zastavujeme a fotíme. Väčšina ľudí na elektrických, ale i čudných prostriedkoch. Trojkolka s vpred veľkým kolesom a vzadu dvoma malými. Niečo ako stepper.

V údolí Wachau sa víno pilo už za doby kamennej.

    V dedinke Mitteransdorf (nie len v nej) je malý výklad s ovocím. Jablká, hrušky, slivky, či hrozno. Vezmeme si z hrušiek. Do hrnčeka sme hodili pár centov. Uživí sa také dačo u nás, či by ovocie ukradli aj s hrnčekom? V dedine Muttern prechádzame cez starý železný most do Stein, čo je predmestie Krems. Ako prvé kúpim v trafike pohľadnice. V parku je niečo ako jarmok, či festival.  Akurát trvá celý týždeň. Kolotoče, stánky. Vstupné 29Eur. 

Symbol mesta Krems je Steinerova brána ako jediný pozostatok stredovekého opevnenia.

    Jedno z najstarších rakúskych miest je výnimočné tým, že je okrem mesta i samostatný okres. V stredoveku bol dôležitý ako samotná Viedeň. Už len tým, že sa v meste razili mince skôr ako inde v Rakúsku. V jeho okolí  sa našiel najstarší rakúsky hrob z doby ľadovej, keď naši predkovia pretekali s neandertálcami v evolučných pretekoch.  Známe je svojím marhuľovým šialenstvom pod ochranou EÚ. Marhule z Wachou majú jedinečnú chuť a farbu. Takže, ak uvidíte v Krems skákajúcu marhuľu v sprievode mestských policajtov, viete prečo.

    Vykolotočovaní z Energylandie radšej ideme do centra. Nie je nejak veľa ľudí, drahej sa napriek tomu nepáči. Malé, tiché mestečko Ybbs je vraj krajšie. Nakoľko preplneným centrom sa dá ísť len peši. kolimahy odstavíme v uličke Dinstlstrasse bokom od korza a  vrátime sa s5. Žiadne nejaké lokálne, malé reštiky. A ak sú, zatvorené. Takže gastro zachraňujú Turci s kebabom v bufete Orient 24. Ochutnal by som i marhuľové guľky, ktoré sú vo Wachau známe, no žena má chuť na dačo slané. Víno bude musieť pár kilometrov počkať. Nahlceme sa a popri rieke Krems šliapeme k Dunaju. Prudkými schodmi Trek radšej znesiem dolu. Cez most St. Poitner potom doslova prekľučkujeme a pretočíme znova na pravý breh. Hneď pri prvom bufete Ponto Velo si sadneme k 2dl vínka. Majiteľ je nesympatický a nechutný zdierač. Pracuje mu v kuchyni černoška. Padajú na mňa i do vína malé čierne chrobáky z gaštana rastúceho priamo v lokáli. Na hajzloch má nápis i v češtine, aby si ľudia nebrali vodu do fľašiek. Iba hostia podniku, inak skasíruje 50c. Vonku má 24h automat na pivo, cigarety a vodku Gorbačov. Krajina už nemá horský ráz a stáva sa jednotvárnou. Sem tam opustíme Dunaj a šliapeme lužnými lesmi. V dedine Zwentendorf je najväčšia ruina krajiny. Jadrová elektráreň, ktorá nikdy nespustila regulačné tyče do reaktora. Viedla akurát Rakúsko k zákonu o zákaze jadrových zbraní. Je pri nej bufet.  

Najväčšie ekonomické faux pas Rakúska a neblahý pomník energetickej politiky.

    Neďaleko je ďalšia tiež už ruina. Uhoľná elektráreň Durnrohr, ktorá pindrila do r. 2019. Nahradila ju fotovoltaika. Za Krems na druhom brehu je ďalšia elektráreň na biomasu Theis. Rakúšania sú proste zbláznení do eko. Šliapeme ďalej cez Pischeldorf, kde sú pre zmenu chemičky Donau chemie a Synthomer. Kyselina sírová alebo hydroxid sodný už obyvateľom nevadia. K Dunaju sa pripojíme až v Tulln pri ústí rieky Grose Tulln. Chvíľu po hrádzi obídeme park a zlezieme k hotelu Best Western, ktorý je neďaleko. Potrebujem doplniť cukry, preto hneď po prevzatí kartičky od izby ideme do centra vzdialeného asi 300m. No Billa už zavretá. Kopnem do drevených smetiakov. Vietnamské bistro neprosím. Od hypoglykemického šoku ma zachráni kaviareň La Piaza. Špecifikum zapadnutej cukrárne je rýdzo český personál. Objednám si punčovu kocku a hneď je svet ružovejší. Zapijem sladkým Hugom, žena ochutná apperol. Dokopy 18,70Eur +2Eur dýško. 

    Bicykle po dnešných 102km nocujú v prístrešku za hotelom, ktorý je na el. zámok. Nápis na dverách vraví, aby sme dvere zatvárali potichu. Naše izby sú v modernom štýle, kde umývadlo je vsadené na linke priamo v izbe. Optický vytvára väčší priestor, ale mne sa to nepáči. Že i hajzel nie je na izbe... Ale na stolíku máme tablet od Apple s prehliadačom. Čipová karta sa musí vložiť do zásuvky, aby šlo svetlo. Podlaha v hajzli neumytá, posiata kvapkami moču. Sprcha sa mi nedá poriadne nastaviť a stále padá. Za toto sme vysolili 124Eur pre oboch. No nič extra teda. Otvorím na noc malé okno. Veľké je priklincované alebo čo.

 

Utorok

 

    Ráno o siedmej má zobudia smetiari. Potichu opustím izbu, nech si žena pospí. Motám sa po centre a robím pár fotiek. Dom expresionistického maliara Egona Schiele a pódium na pontóne. Slnečno, a pofukuje slabý južný vietor. Kúpim si v trafike pohľadnicu. V Billa niečo na raňajky. Raňajky v hoteli stoja 22Eur na osobu. Pritom nevyzerajú o nič bohatšie ako včera v Moser hostinci. Drahá medzitým vstane. 

Stretnutie milencov Atilu a Kriemhildy prebiehalo práve v Tulln.

    Odchádzame okolo pol desiatej na poslednú etapu. Po pravej strane Dunaja ideme do Klosternburgu vzdialenom vyše 25km. Pri priehrade Greifenstein odbočím akosi prirodzene doľava (doprava je totiž otočka o 180°) a ocitneme sa pri priehradnom telese. Zle, aj keď EV6 pokračuje i po ľavej strane. Za nami sa hrnie tlupa dôchodcov a čakáme, kým uvoľnia chodník. V infocentre Klosternburgu v športovej hale žiadne pohľadnice. Ideme hore k zámku, v ktorom je opátstvo. Rád by som si pozrel aspoň baziliku. Váham, či zaplatiť vstupné 10Eur. Kláštor patrí medzi najbohatšie v Rakúsku. Kostol by mal byť zadarmo. Aj to tak je, no žena má presvedčí na kúpu lístka. 

      

    Dostaneme audio sprievodcu v slovenčine. Môžeme si pozrieť klenotnicu s biskupskými rúchami, múzeum a galériu so škapulármi. Pozrieme si teda klobúk arcivojvodu Maximiliána III. Maxo bol bezvýznamný šľachtic a známy je len vďaka klobúku. Vyjdeme na zámocké nádvorie a zistím, že nemám slnečné okuliare. Utekám k pokladni. Ležia tam stále na pulte. Bočnými dverami vkročíme do baziliky, no k oltáru nám bráni mreža. Budúca nevesta nacvičuje s otcom kroky k oltáru. Hľadáme nejaký prechod do kostola, no nič. Sklamaní odchádzame. Prezrieme si ešte mramorovú sálu a ideme von. Neviem, prečo velebníčkovia nesprístupnia schody a funguje iba výťah, na ktorý dlho čakáme.

    Opátstvo nestojí za návštevu. Pekný je kláštor zvonka, ale inak nemá zmysel sa vo vnútri zdržovať. Obchádzame sa s pani, ktorá ide s nami na bicykli už od priehrady Greifenstein. Popri ceste Wienerstrasse šliapeme chodníkom ku cyklotrase, čo sa pochopiteľne nestretne s pochopením chodcov. Chodník náhle končí, musíme sa vrátiť ku križovatke. Vypýtame si zelenú na prechode. Cez železničný most načim vytlačiť ťažké kolimahy. Dolu ich radšej znesieme. Popri prístave Kuchelauer sme pomaly na predmestí Viedne. Pribúdajú cyklotrasy a situácia sa začína zamotávať. My pokračujeme chodníkom  popod diaľnicu na ostrov Brigittaspitz. Na ďalšom železničnom priecestí dlho čakáme, kým prejdú 3 vlaky. Ten jeden vyzerá, že si pomýlil trať a vracia sa s5 aj s cestujúcimi. Motáme sa hore na most Steinitzsteg. Zo starej cesty urobili lávku pre peších a bicykle. Preklenieme len pôvodné koryto Dunaja a schádzame dolu na ostrov Donauinsel. Nasledujúcich 10km po ostrove vlastne prechádzame cez Viedeň.  

Nová štvrť Donau city s vyhliadkovou vežou Donauturm,  ktorá stále drží prím v najvyššej rakúskej stavbe.

    Až pred nudaplážou ideme cez Nový Dunaj k ľavému brehu. Stojíme pri pizzerii Angelo. Nie je čas na pizzu hodnotenú ako ťažký priemer, ale aspoň na osvieženie. Iróniu je, že majitelia sú nejakí aziati. Drahá musela prejsť takmer 400km, aby si dala konečne poriadne pivo. I farbu má inú. Tmavú. Ja len fľaškovú kolu. Na lavičke zjeme chutný Burek z Billy. Predsa len sú taskmer dve hodiny popoludní. Po akom takom zasýtení sa vraciame na EV6. Popri Adamoch a Evách slniacich sa na brehu pokračujeme na východ. Trasu už poznáme, je viac menej nudná. Zastavíme sa až pri zámočku Eckhaus, kde dievčatám kúpime prívesky netopierov. 

Nekonečná nudná rovina do Hainburgu je náročná hlavne na psychiku.

    Pred mostom Andreas Mauer v Hainburgu náhle stojíme. Pôvodne sme chceli ísť rovno po Marienwerg do Devínskej Novej Vsi, no poľná cesta je len pre peších. Nad nami rušná cesta plná áut. S ťažkým srdcom vyhovieť drahej otáčam na Hainburg. Aspoň si teda zájdeme k rímskym vykopávkam. Ale Petronell Canuntum je 6km, zastavíme sa aspoň pri múzeu v Bad Deutsch. 14Eur vstupné, kašlem na zbierky po Marcovi Aureliovi a zájdeme za dedinu pozrieť amfiteáter. Po 85km sa aj do malého kopca šliape ťažko. Rímsky amfík zatvorený. Otváraciu dobu má len do 16h. 

Amfiteáter pre 8000 ľudí je jediná odkrytá časť rímskeho vojenského mesta.

    S5 už nekľučkujeme dedinou, ale po hlavnej ceste S5 pod most. Odtiaľ odbočíme k Dunaju a cez Hainburg sa blížime k domovu. Za mestom o5 do stúpania. Strašne rád vidím Hovadovo. Slováci sú národ združovací. Rakúšania skôr asociáli. Stretneme tri pelotóny slovenských mamilov mieriacich do Osteriechu. O 18h vlak nestihneme, preto by som rád zastavil pri petržalských bunkroch. No vyzerajú zatvorené. Dostal som strašnú chuť na Kofolu. Na cyklotrase žiadny bufet. Až v centre na Námestí slobody spasia moju smädnú dušu v TS888. Oznamujeme babám, že o ôsmej sme doma. Kúpim lístky a vystúpame posledný kilometer k stanici. Po 115km s výdychom ukončujem cyklovýlet. 

    Celkovo takmer 440km z Passau. Posledné kilometre nám spríjemní rodinka primitívov(bieli cigáni) vo vozni. Stará prebaľuje posraté decko. Nechápem, prečo nie na záchode alebo vonku na lavičke. Ešte aj kočík otočí, že hatí uličku. A rozčuľuje sa, prečo tade ľudia chodia. Žerie ako krava, mľaská. Našťastie v Pezinku vypadnú. Doma šliapeme do MacDonald´s po večeru. Okrem koly nepredávajú iný nápoj. Skončí v chladničke. Veď na ukončenie cesty si treba pripiť lokálnym vínom.

Vrchol tohtoročnej cykloturistiky máme šťastne za sebou. Trasa nie je náročná a veľmi sme si ju užili. Zastavili sme si, kde sa nám páčilo, videli sme, čo sme chceli. Kľudne by som si ju za pár rokov zopakoval. Stále je na nej veľa neprebádaných miest.