Poludnica a Krakova hoľa

     

    Ako sa už pomaly stáva zvykom vo sviatok práce vstávam skôr ako do práce samotnej. To je tým, že 1. mája býva väčšinou krásne slnečné počasie a vyháňa ma von. Aj drahá už založila tradíciu a vypadne si od nás oddýchnuť na pár dní s kolegami do Javorníkov. Ja podnikám sólo výstup na dva vrcholy v Nízkych Tatrách. Nízke, či Západné Tatry sú akčný rádius turistiky pre nás z dolniakov. Pred šiestou hodinou rannou prvým vlakom smerujem do Trenčína. Mám takmer 20min., preto si kupujem otvorený lístok s5. V pokladnici je o 1Eur drahší. Internet ešte do staníc nedorazil. Každopádne rýchliky 5xx sú bývalé IC a povinne miestenkové. Nejako sa mi podarilo si kúpiť na večerný Kriváň 2 miestenky. Keď chcem jednu vrátiť, penále sú 1Eur. Takže mi železnice vrátia peknú 0. Kašlem na to. Čo som ušetril na týždenníku, preplatím na miestenkách. Vlak dojuchá do Liptovského Mikuláša načas, dokonca s predstihom pár minút. Ešte by som stihol aj bus do Jasnej. I opačnú variantu som zvažoval, pretože autobusy odchádzajú poobede z oboch koncových miest rovnako. Napokon začať výstup zo Závažnej Poruby sa ukázal ako lepší. I keď s vyšším prevýšením. Môžem si ale pozrieť partizánske bunkre a Demänovská dolina je pomerne rušná, t.j. prípadne si stopnúť auto do mesta. Stojím teda v chladnom slnečnom ráne o pol deviatej na mikulášskom nástupišti č.8 spolu s ďalšími 4 turistami. Autobus odchádza včas a po 20min. sme na konci dediny. Vytiahnem paličky, zapnem popruhy a môžem vyraziť po žlto značenom chodníku. Skupinku vidím pod sebou na ceste a netuším, prečo idú inak. To ešte neviem, že i ja sa vydám úplne mimo. Prejdem nejakých 600m k chate Opalisko. Pokračujem rovno po lesnom chodníku, no nevidím značky. Mrknem do navigácie - som na opačnej strane. Križujem lesom cestu až sa ocitnem na lyžiarskom svahu. Dolu sa mi nechce zísť, čo bola chyba. Štyria turisti sa našli a sú pod mnou na správnej ceste. 

Prvé vyhliadky nad jaskyňou.

    Ja sa rozhodnem chvíľu stúpať, a potom zamieriť ku chodníku. Predieram sa lesom ako idiot. V podstate idem paralelne s chodníkom pokiaľ nezídem do Žuberovej doliny. Mám poslednú šancu vrátiť sa na chodník. To sa mi o5 nechce a zasa stúpam rúbaniskom do prudkého kopca k Starému háju. Debilnejšie som sa nemohol rozhodnúť ani po druhýkrát. Rúbanisko končí a ja sa predieram ako blbec lesom. Ani nie je taký hustý, ale tvoria ho porezané malé stromčeky, ktoré musím prekračovať. Vyplaším srnky. Prídem znova na ďalšie rúbanisko. Pod mnou je potok Benčová. Schovám bundu, utiahnem šnúrky na topánkach a schádzam prudkým svahom dolu. Spadnem, pomôžu paličky. Zídem do rozbahneného údolia od ťažkej techniky. O5 sa šmyknem do bahna. Konečne vidím chatovú osadu Ružomberček kadiaľ vedie lesná cesta. Lesom prekrižujem k žlto značenému chodníku. Cestu som si takto predĺžil asi o 500m a 100m výškových. Pokračujem Suchou dolinou miernym stúpaním. V Úplaze ju opúšťam a stúpanie k Rakytovici je prudšie. Stretám ľudkov z raňajšieho autobusu. Vyplašil som ich, mysleli si, že som maco. Už vyťahovali sprej. 3 ženy a 1 chlapec. Vravím im, že som zablúdil a videl akurát srnky. Na Rakytovici si pre istotu pozriem značky. Stúpanie od horskej lúky je hneď pomerne prudké. Dostanem sa však do tempa. Je to ako pri bicyklovaní do kopca, o5 o dýchaní. Pravidelne dýcham a striedam jednu nohu s druhou. Kĺby odľahčujem paličkami. Zastavím sa pri menej známej jaskyni Kamenné mlieko. Vytiahnem i baterku, ale jaskyňa nie je výzdobou bohatá, resp. nie je nijaká.

Vo vojnovej zime 1945 sa v nej krčilo 40 židov.

 Ešte chvíľu stúpam nad jaskyňu. Otvára sa prvá vyhliadka na Liptov a Vysoké Tatry. Chodník pokračuje viac menej po vrstevnici a stúpanie sa strieda s občasnou rovinkou. Miznú stromy, objavuje sa podbeľ a biely deväťsil, odkrývajú sa vyhliadky. Po necelých 2h som na Prednej Poludnici. Jedine z tohto skalnatého vrcholu je nerušený výhľad na Liptov, Maru, Tatry, či Mikuláš. Je tam zbytok nejakého kovového rámu alebo čo. 

Ikonicky výhľad z Prednej Poludnice na Liptovskú kotlinu.

    Neďaleko na skale pomník. K samotnej Poludnici ukazuje hríbik ešte 10min. V skutočnosti je to teda dobrých 10min., skôr 15. Ešte treba vyliezť po skalách na hrebeň a chvíľu ísť po ňom. Až keď počujem vravu, je mi jasné, že som blízko. Z Poruby ukazovala značka 2h 40min., zvládol som výstup o pol hodinu rýchlejšie. Aj s naháňaním srniek nad dedinou. Ľudia odpočívajú, vyhrievajú sa na jarnom slniečku. Ja poprosím o pár foto na známej ikonickej skale, no som na obrázku miniatúrny a mladý muž si netrúfa na zrkadlovku. Napijem sa, počas ukusovania z banánu hľadím na juh na mohutnú horu pred sebou. Z Poludnice je pekne vidieť, čo ma čaká. Najprv strmý zostup dolu do sedla Kúpeľ, potom relatívne prudko hore. Poludnica poskytuje takmer 360° výhľady do okolia. Na sever bráni výhľadom porast a hrebeň. Po krátkej prestávke schádzam po modro značenom chodníku dolu držiac banánovú šupu. Chodník je občas úzky, pod mnou je Jánska dolina so strmými zrázmi. V nej skončí šupa. Po chvíli som v obrovskom skalnom meste. Pukliny, diery, okná, malé jaskyne. Úchvatné. S panorámou Kriváňa. Niečo ako Súľovské skaly, no vo väčšej mierke.

  Chodník je zapadaný stromami. Schádzam nižšie, no treba si sledovať dobre cestu. Modro značený chodník vedie vyššie, popri skalách. Skaly miznú a ja sa vnorím do lesa. Pod Kúpeľom je malá čistinka. Je poludnie a ozýva sa prázdny žalúdok. Dôjdem do sedla a sadnem si na pník. Pod Kúpeľom je malé ohnisko. Aj by som mal si, čo opiecť, no klobásu žujem len surovú. K nej červenú papriku a bagetky. Na tejto križovatke sa možno posledný krát rozhodnúť, či sa otočiť dolu do Iľanova a Mikuláša alebo pokračovať po modrej na Krakovu hoľu. Čaká ma ďalších 600 výškových metrov. Je len štvrť po dvanástej, preto pokračujem do stúpania k sedlu Predné a ďalej na hoľu. Chodník je dobre značený, naproti tomu, čo som čítal od iných turistov, ktorí v okolí blúdili. Horšia orientácia je na rúbanisku, no sledoval som si cestičku pod nohami. Väčším problémom je, že chodník je pár rokov neudržiavaný. Ak som neprekročil 10-15 spadnutých kmeňov, tak ani jeden. Pritom staré kmene popílené boli. Veľa ľudí tadeto nechodí. Naveľa som stretol asi v polovici stúpania dvoch týpkov, pp. otec zo synom, ktorý schádzali dolu. Možno šli opačnú variantu ako ja. 

    Pred Predným mám toho stúpania už plné zuby. Od sedla to malo byť 50min, šliapem do nekonečného kopca takmer hodinu a ešte nie som hore. Ale črtá sa na horizonte modrá obloha. Odmenou za námahu je ticho a divočina. Vysoké stromy vystrieda kosodrevina. Je ňou cik cak prechodená cestička. Od sedla chodník už nestúpa a môžem zrýchliť. Stále však prekračujem korene stromov. Otvoria sa výhľady na celé Nízke Tatry až po Kráľovú hoľu.  Obchádzam Krakovu hoľu z juhu, prakticky celú. V Kosienkoch odbáčam doprava, pripája sa žlto značený chodník od sedla Javorie. Po pár krokoch vidím pod mnou sa zvíjať čiernu vretenicu. Zjavne sa jej moja prítomnosť nepáči, čo dáva najavo nervóznym syčaním. Jedovatý had sa spozná podľa očí. Úzke štrbiny značia jed, vypuklé oči nejed. Zvečním ju a opatrne obídem. 

Vretenica je jeden z dvoch hadov žijúcich aj za polárnym kruhom. Dožije sa kľudne 25 rokov.

    V lese je zmija doma. Kosodrevinou dôjdem Pod Krakovu hoľu. Odtiaľ je na vrchol len kúsok. Oproti mne kráča grupa Salamova. To snáď nie je možné, kde Poliakov všade stretnem. Samé "cześć" a "dzien dobry". Snáď nebudú oxidovať aj hore. Kosodrevina mizne a som na malej bralnatej pláni. Je celá pre mňa. Otvorím si kolu, ktorá po celodennom natriasaní vybuchne. Utriem sa do servítky, ale lepkavé prsty zostanú. Zapíšem sa do knihy a nalepím nálepku. Už ich nedávam na hríbik, ale do vrcholovej knihy. Kochám sa výhľadmi. Keďže kopec je o 200m vyššie ako Poludnica i výhľady sú o to lepšie. Tiež takmer 360°. Pre výhľad na Vysoké Tatry treba zájsť ďalej, no pokefuje ma kosodrevina. Nejaký ten škrabanec stojí za ten Kriváň. Navyše, potkol som sa na koreňoch. 

Chopok a Dereše z Krakovej hole (1752m n.m.).

    Romantiku a samotu si neužívam až tak dlho. Prídu dve staršie ženy z Demänovskej doliny. Jedna si opakovane natáča mobilom príchod na vrchol a ostatní jej musia uhnúť. No aspoň ma má kto odfotiť. S lepkavými prstami ich vyfotím aj ja v pozadí s Chopkom a schádzam dolu. Vraciam sa na Kosienky a odtiaľ pokračujem do sedla Javorie. Stretám ľudí idúcich hore. Javorovú priepasť v hustom poraste nenachádzam. Celú cestu mám pred sebou hrebeň N. Tatier. Dokonca som videl z Chopku lyžiara zjazdiť dolu svah. Asi len po Lukovú. Lanovka však väčšinou stojí. Vyjdem z lesa na obrovské rúbanisko vôkol.  

"Pekné" dedičstvo pre naše deti.

    Aj v Čechách som videl ťažbu, ale nie holé kopce. Asi klčujú stromy s rozumom. To už som v sedle Javorie. Cesta ďalej na hrebeň Tatier je na jar uzavretá. Dve baby a pes idú hore na hoľu. Schádzam popri potoku Podružianka dolu rúbaniskom. Stromy až po partizánske bunkre ani nevidím. Stretnem poľský pár. On má rovnaké topánky ako ja. "Same boty", povie a uškrnie sa. Prudké klesanie končí so začiatkom lesnej cesty na vyhliadke Podroh. Trocha ma zláka ťažobná cesta a vraciam sa na červenú. Ešteže je cez potok prechod z polien. Volá drahá, kde som. Ona z kolegovcami trčí na stanici a čaká na polhodinu meškajúci vlak. Ako začínajú stromy, po pravej strane je odbočka k partizánskym bunkrom. 

Po potlačení povstania v novembri 1944 sa v bunkroch ukrývalo takmer 300 partizánov.

    Nie je označená, ale cesta je dosť široká a iná v okolí ani nie je. Času mám dosť, preto sa vydám necelý kilometer pod Krakovu hoľu. Ešte jedno krátke stúpanie k dreveným zrubom postaveným pred asi desiatimi rokmi. Pred nimi je kopa hrdzavého šrotu z obdobia vojny. Je to zaujímavý skanzen, aký na Slovensku asi ani nie je. Zídem o5 na lesnú cestu. Za križovatkou prekleniem mostom Demänovku a červeno značený chodník končí. Popri potoku idem zeleno značeným chodníkom kopírujúcim Širokú dolinu, ktorá ústi v Lúčkach. Trefný názov miestnej osady, pretože je skutočne posiata lúkami. Vynorím sa blízko zastávky. Foťák putuje do batoha, paličky pripnem vedľa. Bus mi ide až o hodinu, preto sa postavím pred zastávku a otrčím ruku. Risknem stop a o 10-15min. mi zastavuje partia horolezcov na Sopli. Boli liezť na Machnatom. Vykopnú ma v centre a nechám im v priehradke 5Eur. Síce protestujú, ale rýchlo vypadnem z auta. Oni pokračujú do Spišskej Belej, ja pešo cez centrum na stanicu. Námestie Mieru je plné ľudí. Zopár líže zmrzlinu, poobedňajšia pohoda v malom meste. 

Už začiatkom 20st. sa použila na vystuženie omietky oceľová sieťka, čo robí zo synagógy unikát.

    Konečne sa môžem posadiť na staničnú lavičku a odpočinúť si. Sledujem pristavenie spoja do Svitu s dvoma vozňami. Načo je to dobré? Stojí v Štrbe, takže teoreticky sa dá dostať do Tatier. Vlak príde za vyše pol hodiny s meškaním 5min. Idem na koniec nástupišťa, lebo podľa radenia, voľné vozne sú vzadu. Poloprázdny vlak opúšťam až v Púchove. Presadám do dvojposchodáčika, ktorý ma o 20h vysadí doma.

Veľmi pekná túra, i keď zdolať 2 kopčeky je drsné a málokto sa na to podujme. Je to chuť zo všetkého. Skaly, výhľady, divočina, samota.

Cyklohaluzice XII

 

     Prvotný plán bol si len kondične zajazdiť do Beckova a s5. Drahá pred deviatou ráno volala, že štartujú z Kohútky a príde až okolo šiestej. Možno však budem robiť minútového aupair na stanici a vyzdvihnem deti jej kolegyni. Napriek tomu mám dostatok času a mením plán cyklojazdy. Pozriem sa na turanské kopanice, a keď všetko dobre dopadne aj z výšky. Balím si do batôžka sladkosti a kofolu. Vraciam sa ešte pre fľašu s vodou. Voda je nevyhnutnosť. Bez jedla dáko vydržím, ale o smäde hrozí v tento teplý májový deň kolaps. Najkratšou cestou sa vydám po známej trase cez Višňovskú dolinu do Starej Turej. Nech mám tých stupákov, čo  najmenej. V Starej Turej pokračujem cez tunel na severozápad. 

    Javorinu vidím v opare predo mnou. Vyleziem tam? Miernym stúpaním do Miškech dedinky, a potom letím do Hrnčiarového. Obieha ma dedo v maskáčoch na domácky zmajstrovanom elektrobicykli. Dávam sa doľava a znova stúpanie k farme Lubina. Nikdy nekončiace stúpanie pokračuje prakticky až na Javorinu. Kedysi som chcel ísť cez Cetunu a Bzince domov, ale dnes ma zlákala príťažlivosť výšky. 

    Prvýkrát zosadám z bicykla pred stúpaním U Klačkov. Potom sa cesta zmierňuje. Sranda začína až za značkou 14% stúpania. To už viac Trek tlačím ako šliapem. Aspoň odkopávam z cesty konáre po dnešnej ťažbe dreva. Na Kýčeri ma obehnú dvaja cyklisti na žiletkách. 

V polovici stúpania je chata na Kýčeri. Práve zatvorená.

    I ja sa trocha posnažím, ale pri väčšom stúpaní, zosadnem. A takto na striedačku dobíjam vrchol. Hajkbajk štýl (z anglického bike and hike). Navyše aj teplo unavuje. Oproti sa sem tam vyrútia cyklisti. Málo ľudkov a priamky, dovoľujú dvojkolesových tátošov rozohnať. Od žltej značky na Kachľových Grúňoch k Holubyho chate už vyšliapem. Míňajú ma motorkári a tuším problém s čakaním na kofolu na chate. Jazdci ale nespravili radu. Bolo tam veľa iných ľudí, ktorí sa vyviezli hore autom a okupujú reštiku. Preto len nakuknem a vyprdnem sa na kofolu, tobôž pohľadnicu. Takže pokračujem k vysielaču a na vrchol. 

Prvý stožiar postavili amatéri zo Starej Turej.

    Južný vietor robí sparno a dohľadnosť nie je ideálna. Domov len tuším kdesi blízko pary nad Bohunickou elektrárňou. Na českú stranu je vidieť lepšie. Dovidieť až na činžiaky dakde v Zlíne. Vrchol je okupovaný prevažne dôchodcami. Poprosím ich o foto. Sadnem si potom do trávy a oddyškujem, dobíjam energiu Linou. Cesta hore mi trvala z domu 3h. Posledných 6km hodinu. Po sladkej odmene za dobytie Javoriny schádzam dolu na moravskú stranu. Sprvu lesná cesta sa na hraničnom bode a križovatke mení na peknú asfaltku. 

    Rútiť sa ale veľmi nemôžem, lebo je na nej veľa ľudí. Zvonček je nutnosť. Ani ten častokrát ľudia nevnímajú. Zabrzdím pri križovatke na Vápenku. Blízko je prameň Veličky. Aj pri tom som bol kedysi ako chlapec, keď som zablúdil v zime a v hmle pod vrcholom. Viacero peších pokračuje na Vápenky, kde sú zachovalé pekné domčeky. I mňa to láka, no znamenalo by to pre mňa opätovné stúpanie ku Kamennej búde. Radšej letím rovno dolu. I tak zakufrujem a vraciam sa s5. 

Pod prameňom Veličky.

    Kamenná bouda je východisko moravákov na Javorinu. Je tu veľké parkovisko. Čo je však horšie, pekná asfaltka končí (resp. pokračuje severne na Vápenky) a kodŕcam sa po kamenistej, spevnenej ceste. Trek ani moje kĺby si zrovna nerovný terén nepochvaľujú. A predsa stretnem dve žiletky mieriace hore. No, lepšia cesta je od našej strany. Jednoznačne. Už sa neviem dočkať, kedy budem na hlavnej ceste č.54. Na rozhľadňu Obecnica nemám náladu, hoci asi ani nie je ďaleko. Spúšťam sa dolu do Strání. TIC otvorené len v týždni. Zamestnám o5 kolegu z Květnej? Kašlem asi na pohľadnicu. 40km, ale hlavne posledných 20 mi "spríjemňuje" protivietor. Po kopcoch zasa vietor. Nie silný, ale prefláknutá, povinná trasa popri kanáli ma nebaví. Napriek únave spoznám pár kilometrov od domu oproti idúceho kolegu M. s rodinou. Všetci bez prilby, preto som tú jeho plešinku spoznal. Urobili si výlet za hľadaním stredu sveta a vesmíru. Ten skoro ani nenašli, ale našiel si ich defekt. Po 6h a 102km odopínam sa z pedálov.

    

    

    V okolí domova je stále, čo objavovať. V jedno sobotné popoludnie som šliapal pre zmenu do Malých Karpát. Z diaľky je už vidieť dominanta vrchu Chríb, kostolík sv. Michala Archanjela v Lančári. Ale že svätyňa je národná kultúrna pamiatka som si prečítal až na mieste. Škoda, že sa nedá nahliadnuť dnu.

Mix rôznych slohov, ale vo vnútri sa nachádzajú krásne barokové maľby.

    Zviezol som sa dolu do Lančára a pokračoval do doliny rovnakého mena. Aj tu prebieha výrub stromov. Svátek, pátek. Dolina nie je nejaká veľká. A chýba mi v nej nejaká tá riava alebo potôčik. Prudšie stúpanie je až v jej závere pred horárňou, tzv. Lančárskou jágerňou. Zastavím na križovatke Malá Klenová. Rozhodujem sa, či pokračovať na Výtek alebo si zájsť na rozhľadňu Klenová. Samozrejme vyhrala požiarna veža.

Cez Lančársku dolinu sa dá napojiť na Štefáničku pre bicykle.

   Hneď od križovatky lesná cesta klesá, čo sa mi ale vôbec nepáči. Cestou s5 budem musieť stúpať. A navyše som skôr čakal stúpanie k veži. To príde od konca Divej doliny nad Pustou Vsou. Zvyšok po asfaltke kolimahu tlačím. V podvečernom lese je božské ticho a okrem dvoch cyklistov a bežca nestretnem celý čas živú dušu.

14m megahríb má už desať rokov.

     Na drevenej veži som už s babami počas korony bol. Vtedy sme nesmeli prekročiť hranice okresu a zrovna veža bola na jeho hranici s Myjavským. 

V diaľke už vidím ďalšie haluzenie nad lomom v Pustej Novej Vsi.

     Z veže je v podstate výhľad len na okolité lesy. Len v nejakom prielome je vidieť Považský Inovec.

Som na veži sám, ale i tak si zamknem Trek. Lesnou cestou sa vraciam s5 na križovatku. Drobné kamene mi v ceste veľmi nepomáhajú a šmýka sa mi na nich. Nadávam na toho, kto ich sem vysypal. Kvôli čomu? Veď je v lese len jedna poondiata horáreň.

Milujem tieto kamienky pri stúpaní.

      Spod Malej Klenovej lesná cesta už len klesá Trianovou dolinou. Aj by bola celkom fajn, aj tie vyčistené rigoly sa dajú prežiť, no nebyť zasa vysypaných kameňov. Konečne vidím chaty Dolina

a som na asfaltke. V chatách to zdá sa, žije. Zastavím sa pri nádrži Výtek.

Neďaleko prameňa Chtelničky je malá nádrž Výtek.

    I pri Chtelnických žaburinách sme už s deťmi boli. Preto sa ani nejak nezdržujem, je pol siedmej, a letím dolu do Chtelnice. Aj tú Limu ukusujem počas jazdy, pokiaľ ma neprekvapká malé stúpanie v delte Bukovinského potoka a potrebujem dýchať s prázdnou hubou. Chtelnicou len prejdem z jedného konca na druhý. Nejdem na Vrbové, lebo sa mi nechce do stupákov a protivetra, ale pokračujem na Veľké Kostoľany. 

S vetrom v chrbte sa mi ide do V. Kostolian dobre. 

    Pomerne nenáročná cyklotrasa (mimo vežu Klenová), vhodná aj pre cesťáky až na ten nešťastný 200-300m úsek posypaný podrveným kamením. Stúpanie je do 300m, pričom som tlačil pár metrov pred horárňou. Ja som si ju cez Klenovú a Drahovce predĺžil o nejakých 15km, inak by sa trasa schovala do 50. Prešiel som cez všetky farby cyklotrás. Žltá z Lančáru, červená na Klenovú, potom zelená cez Trianovu dolinu a napokon modrá do Chtelnice.

      Smradľavá cykloturistika bola po cestách (čiastočne necestách) Trnavského a Nitrianskeho kraja. Vyrážam ráno po pol ôsmej. Namazaný 50%... krémom na opaľovanie. Poobede hlásia búrky, a to by som bol rád už aspoň na vlakovej stanici. A navyše ešte nie je ráno také teplo. Do kraja pod Zoborom sa dostanem cez Pastuchov. Kopec Gábor ani nie je taký hrozný, ako skôr dlhý. Dám ho na 3 prevodovom stupni. Prvú zastávku mám pri ruine kaštieľa v Lukáčovciach. 

Legenda vraví, že v ňom pobývali v stredoveku templári.

    Jemne pootvorím nezamknutú bránu (normálne je neprístupný) a urobím pár záberov zvnútra. Ide sa rekonštruovať, ale ako to už býva, bude to nekonečná prerábka. Hlavne, keď vidím ten "pracovný ruch" vo vnútri. Ďalšie stúpanie je za dedinou. Na vrchole je obecná vodáreň. Míňam hrobček. 

Hášoš vznikol maďarskou skomoleninou slova dom. Inak, osada pri Pastuchove. 

    Zletím do Alekšiniec a odbáčam doprava na Zohor. O5 menšie stúpanie a zasa klesám k predmestiu Nitry. V Lužiankach si dám pauzu a zjem banán pri Bardotke na stanici. Pred Nitrou sa robí kruháč a musím ísť obchádzkou. Ďalšie nepekné stúpanie je na sídlisko Klokočina. Rovnako nekonečné, pokým nie som na svetelnej križovatke. Je okolo 10h a slniečko začína pripekať. Znova letím dolu do Šúdola a ťahám hore k Lukovmu dvoru. V parku je kaštieľ t.č. Dom Najsvätejšieho srdca Ježišovho. 

Zranené srdce si možno vyliečiť v kaštieli, kde pôsobia sestry až z Kiribati.

     V blízkych vinohradoch je dakde ukrytý bufet, ale otvorený až poobede. Za diaľnicou ma čaká ďalšie prudké stúpanie Podunajskej pahorkatiny, no nie dlhé. Odbočím k vysielaču Jarková, ale pochopiteľne je za zamknutou bránou. Zídem dolu do doliny Dlhého kanála, kde leží obec Jarok, pôvodne Ireg, (o5 maďarská skomolenina slova dedičstvo). Rázovité stúpania nechávam za sebou a pôjdem už len po rovinke.  Je jedenásť hodín a do krčmy sa zliezajú prví štamgasti. I mne klepe suchá huba a rozmýšľam sa zastaviť na kofolu. Nateraz smäd zahasím teplou vodou a pokračujem ku kostolu sv. Martina. Súčasťou fary je i múzeum haraburdia. Kedy býva otvorené je záhada.

Nedávno (2023) otvorené múzeum tradičnej ľudovej kultúry je zatvorené.

     Na konci dediny je križovatka. Jedna cyklotrasa ide doprava na Veľké Zálužie, ďalšia rovno do Hája, či kde. Ja sa však vydám doľava na neoznačenú a aj neudržiavanú poľnú cestu do Hornej Kráľovej. Dosť príšerná cesta rozrytá traktormi a posiata stavebným odpadom popri vodnej nádrži Jarok. Hornú Kráľovú mám na dohľad, ale cesta k nej je strastiplná. Uvoľní sa mi o5 predný blatník a trieska o koleso. 

    Konečne vstupujem od severu do H. Kráľovej. Objavujú sa aj maďarské názvy miest - Felsokirályi. Ospalá dedinka, ničím nezaujímavá plynule prejde do Močenoka. Je čas obeda, preto v Močenoku hľadám tienisté miesto na odpočinok. Honosný kaštieľ a k nemu priľahlý park je majetkom sekty Kráľovnej pokoja a je v nej detský domov a starobinec. Fosils sa starajú o mentolky. Škoda, že tento pekný kaštieľ je neprístupný. Svoje unavené nohy zložím až na lavičke za domom kultúry. Na obed sa podáva chlebová žemľa a roztopený Jadranský salám. Ako dezert klasický čokoládový Brownies od mojej dcérky. 

Boľševik premenoval v r.1951 obec na Sládečkovce, od 90.-tych rokov nesú pôvodný názov.

    Po oddýchnutím o5 vychádzam na slnko a šliapem 10km do Šale. Od Dusla je cyklochodník až do Večy. V predmestí Šale prichádza spása v podobe prameňa vody. Aby som použil správny terminus technicus - artézskej studne. Studená, vraj arzénová, voda ma osvieži a otrávi. Každopádne nakopne na ďalšie kilometre. Šala je vkusne upravené mesto, hlavne centrum. Starostka je enviro a je to vidieť na úprave a zeleni. 

Budova vľavo neslúži len na bývanie, ale aj ako unikátna zásobáreň pitnej vody (pod strechou).

Nezdržujem sa dlho a šliapem na Diakovce, kde sa dám doprava. 

Bazilika Panny Márie je spolu s Hronským Beňadikom pozoruhodná kláštorná architektúra.

    Nejdem však ešte rovno do Galanty, ale urobím si zachádzku cez Horné Saliby. Na mape som si všimol vyhliadkovú vežu. No, ako zisťujem pri bližšej rekognoskácii, je to veža kúpaliska AVA. Osvieženie by bodlo, i keď v termál parku, by som sa ešte viac uvaril ako vo vlastnom pote. V Matúškove mám poslednú šancu stihnúť vlak o 14h. Ale to by som nevidel nič z mesta Karola Duchoňa. Odbočujem na cestu Vodných mlynov. Tento krátky úsek mi chýba do skladačky potulkami vodných mlynov. Okrem nejakej Salibskej stoky nevidím ani potôčik, tobôž mlyn, ale mozaika je skoro úplná (vynechám Košúty). Spolovice idem po poľnej ceste, potom po panelke, čo je len o trochu lepšie. 

    Až v Čiernom Brode odbáčam na Galantu. Do mesta prichádzam okolo štvrť na tri. Na Mierovom námestí pred radnicou funguje wi-fi, preto neváham a kupujem lístok na vlak. Zároveň dávam vedieť domov, kedy dorazím. Mám takmer dve hodiny čas, preto idem ku kaštieľu. 

Kaštieľ v duchu anglickej romantickej gotiky zo 17. st. bol počiatkom rodu Esterházy de Galantha.

    Obídem ho dokola, kým nájdem infocentrum. Zrovna sa odbavujú svadobné obrady v severnom krídle. Mondolákanie sa ozýva celým nádvorím. Otravujem invalidného zriadenca, ale pohľadnice mi naveľa predá. Ostentatívne za mnou zabuchne dvere. Takže ani tento kaštieľ si dnes neprezriem. Ak by som však počkal, môžem si po svadbe pozrieť za 8Eur nejaké tie expozície vo vnútri. Omrknem zvonka ešte renesančný kaštieľ, pod ťažkou rekonštrukciou zatvorený. Na Školskej ulici je vraj akési automúzeum. Ale sú to len rozpadávajúce sa šopy, preto sa obrátim konečne na vlakovú stanicu. 

Dopravné špecifikum Galanty je tento cyklochodník vedľa hlavnej cesty a pozdĺžneho parkoviska.

    So sockami sa mi nechce pred stanicou sedieť, preto idem do reštiky Meastro pizza a objednám si pollitrovú kofolu. Kartou  sa platí iba od 5Eur. Ku kofole si vezmem pagáč za 2,50Eur, čo je presných 5Eur. Sadnem si vonku a ukusujem z nechutného, starého pagáča a dorazím aj Brownies. Sediac ma ma upútala blízka vodárenská veža, ktorá je vidieť už z diaľky pred mestom.

    Mám ešte čas, preto blúdením sa akosi dostanem popod UFO. Z Galanty odchádzam práve včas, pred štvrtou. Od juhozápadu sa blíži búrka. 

Komu patril renesančný kaštieľ v Galante je asi zbytočné písať.

    V nohách a kolesách nechávam vyše 115km s prevýšením viac ako 520m. Trasa nebola nejak náročná, únavné bolo najmä šliapať na popoludňajšom slnku. Z Matúškova do Mostovej som mal cesty už pomerne dosť. Uvažoval som aj opačnú variantu odviesť sa do cieľa - Galanty a začať šliapať domov. Síce by som nešiel proti vetru, ale takmer na konci by ma čakal najväčší stupák. A v 30°C.

V stredoveku jezuitské kolégium, dnes štátny archív - renesančný kaštieľ v Šali.