Poludnica a Krakova hoľa

     

    Ako sa už pomaly stáva zvykom vo sviatok práce vstávam skôr ako do práce samotnej. To je tým, že 1. mája býva väčšinou krásne slnečné počasie a vyháňa ma von. Aj drahá už založila tradíciu a vypadne si od nás oddýchnuť na pár dní s kolegami do Javorníkov. Ja podnikám sólo výstup na dva vrcholy v Nízkych Tatrách. Nízke, či Západné Tatry sú akčný rádius turistiky pre nás z dolniakov. Pred šiestou hodinou rannou prvým vlakom smerujem do Trenčína. Mám takmer 20min., preto si kupujem otvorený lístok s5. V pokladnici je o 1Eur drahší. Internet ešte do staníc nedorazil. Každopádne rýchliky 5xx sú bývalé IC a povinne miestenkové. Nejako sa mi podarilo si kúpiť na večerný Kriváň 2 miestenky. Keď chcem jednu vrátiť, penále sú 1Eur. Takže mi železnice vrátia peknú 0. Kašlem na to. Čo som ušetril na týždenníku, preplatím na miestenkách. Vlak dojuchá do Liptovského Mikuláša načas, dokonca s predstihom pár minút. Ešte by som stihol aj bus do Jasnej. I opačnú variantu som zvažoval, pretože autobusy odchádzajú poobede z oboch koncových miest rovnako. Napokon začať výstup zo Závažnej Poruby sa ukázal ako lepší. I keď s vyšším prevýšením. Môžem si ale pozrieť partizánske bunkre a Demänovská dolina je pomerne rušná, t.j. prípadne si stopnúť auto do mesta. Stojím teda v chladnom slnečnom ráne o pol deviatej na mikulášskom nástupišti č.8 spolu s ďalšími 4 turistami. Autobus odchádza včas a po 20min. sme na konci dediny. Vytiahnem paličky, zapnem popruhy a môžem vyraziť po žlto značenom chodníku. Skupinku vidím pod sebou na ceste a netuším, prečo idú inak. To ešte neviem, že i ja sa vydám úplne mimo. Prejdem nejakých 600m k chate Opalisko. Pokračujem rovno po lesnom chodníku, no nevidím značky. Mrknem do navigácie - som na opačnej strane. Križujem lesom cestu až sa ocitnem na lyžiarskom svahu. Dolu sa mi nechce zísť, čo bola chyba. Štyria turisti sa našli a sú pod mnou na správnej ceste. 

Prvé vyhliadky nad jaskyňou.

    Ja sa rozhodnem chvíľu stúpať, a potom zamieriť ku chodníku. Predieram sa lesom ako idiot. V podstate idem paralelne s chodníkom pokiaľ nezídem do Žuberovej doliny. Mám poslednú šancu vrátiť sa na chodník. To sa mi o5 nechce a zasa stúpam rúbaniskom do prudkého kopca k Starému háju. Debilnejšie som sa nemohol rozhodnúť ani po druhýkrát. Rúbanisko končí a ja sa predieram ako blbec lesom. Ani nie je taký hustý, ale tvoria ho porezané malé stromčeky, ktoré musím prekračovať. Vyplaším srnky. Prídem znova na ďalšie rúbanisko. Pod mnou je potok Benčová. Schovám bundu, utiahnem šnúrky na topánkach a schádzam prudkým svahom dolu. Spadnem, pomôžu paličky. Zídem do rozbahneného údolia od ťažkej techniky. O5 sa šmyknem do bahna. Konečne vidím chatovú osadu Ružomberček kadiaľ vedie lesná cesta. Lesom prekrižujem k žlto značenému chodníku. Cestu som si takto predĺžil asi o 500m a 100m výškových. Pokračujem Suchou dolinou miernym stúpaním. V Úplaze ju opúšťam a stúpanie k Rakytovici je prudšie. Stretám ľudkov z raňajšieho autobusu. Vyplašil som ich, mysleli si, že som maco. Už vyťahovali sprej. 3 ženy a 1 chlapec. Vravím im, že som zablúdil a videl akurát srnky. Na Rakytovici si pre istotu pozriem značky. Stúpanie od horskej lúky je hneď pomerne prudké. Dostanem sa však do tempa. Je to ako pri bicyklovaní do kopca, o5 o dýchaní. Pravidelne dýcham a striedam jednu nohu s druhou. Kĺby odľahčujem paličkami. Zastavím sa pri menej známej jaskyni Kamenné mlieko. Vytiahnem i baterku, ale jaskyňa nie je výzdobou bohatá, resp. nie je nijaká.

Vo vojnovej zime 1945 sa v nej krčilo 40 židov.

 Ešte chvíľu stúpam nad jaskyňu. Otvára sa prvá vyhliadka na Liptov a Vysoké Tatry. Chodník pokračuje viac menej po vrstevnici a stúpanie sa strieda s občasnou rovinkou. Miznú stromy, objavuje sa podbeľ a biely deväťsil, odkrývajú sa vyhliadky. Po necelých 2h som na Prednej Poludnici. Jedine z tohto skalnatého vrcholu je nerušený výhľad na Liptov, Maru, Tatry, či Mikuláš. Je tam zbytok nejakého kovového rámu alebo čo. 

Ikonicky výhľad z Prednej Poludnice na Liptovskú kotlinu.

    Neďaleko na skale pomník. K samotnej Poludnici ukazuje hríbik ešte 10min. V skutočnosti je to teda dobrých 10min., skôr 15. Ešte treba vyliezť po skalách na hrebeň a chvíľu ísť po ňom. Až keď počujem vravu, je mi jasné, že som blízko. Z Poruby ukazovala značka 2h 40min., zvládol som výstup o pol hodinu rýchlejšie. Aj s naháňaním srniek nad dedinou. Ľudia odpočívajú, vyhrievajú sa na jarnom slniečku. Ja poprosím o pár foto na známej ikonickej skale, no som na obrázku miniatúrny a mladý muž si netrúfa na zrkadlovku. Napijem sa, počas ukusovania z banánu hľadím na juh na mohutnú horu pred sebou. Z Poludnice je pekne vidieť, čo ma čaká. Najprv strmý zostup dolu do sedla Kúpeľ, potom relatívne prudko hore. Poludnica poskytuje takmer 360° výhľady do okolia. Na sever bráni výhľadom porast a hrebeň. Po krátkej prestávke schádzam po modro značenom chodníku dolu držiac banánovú šupu. Chodník je občas úzky, pod mnou je Jánska dolina so strmými zrázmi. V nej skončí šupa. Po chvíli som v obrovskom skalnom meste. Pukliny, diery, okná, malé jaskyne. Úchvatné. S panorámou Kriváňa. Niečo ako Súľovské skaly, no vo väčšej mierke.

  Chodník je zapadaný stromami. Schádzam nižšie, no treba si sledovať dobre cestu. Modro značený chodník vedie vyššie, popri skalách. Skaly miznú a ja sa vnorím do lesa. Pod Kúpeľom je malá čistinka. Je poludnie a ozýva sa prázdny žalúdok. Dôjdem do sedla a sadnem si na pník. Pod Kúpeľom je malé ohnisko. Aj by som mal si, čo opiecť, no klobásu žujem len surovú. K nej červenú papriku a bagetky. Na tejto križovatke sa možno posledný krát rozhodnúť, či sa otočiť dolu do Iľanova a Mikuláša alebo pokračovať po modrej na Krakovu hoľu. Čaká ma ďalších 600 výškových metrov. Je len štvrť po dvanástej, preto pokračujem do stúpania k sedlu Predné a ďalej na hoľu. Chodník je dobre značený, naproti tomu, čo som čítal od iných turistov, ktorí v okolí blúdili. Horšia orientácia je na rúbanisku, no sledoval som si cestičku pod nohami. Väčším problémom je, že chodník je pár rokov neudržiavaný. Ak som neprekročil 10-15 spadnutých kmeňov, tak ani jeden. Pritom staré kmene popílené boli. Veľa ľudí tadeto nechodí. Naveľa som stretol asi v polovici stúpania dvoch týpkov, pp. otec zo synom, ktorý schádzali dolu. Možno šli opačnú variantu ako ja. 

    Pred Predným mám toho stúpania už plné zuby. Od sedla to malo byť 50min, šliapem do nekonečného kopca takmer hodinu a ešte nie som hore. Ale črtá sa na horizonte modrá obloha. Odmenou za námahu je ticho a divočina. Vysoké stromy vystrieda kosodrevina. Je ňou cik cak prechodená cestička. Od sedla chodník už nestúpa a môžem zrýchliť. Stále však prekračujem korene stromov. Otvoria sa výhľady na celé Nízke Tatry až po Kráľovú hoľu.  Obchádzam Krakovu hoľu z juhu, prakticky celú. V Kosienkoch odbáčam doprava, pripája sa žlto značený chodník od sedla Javorie. Po pár krokoch vidím pod mnou sa zvíjať čiernu vretenicu. Zjavne sa jej moja prítomnosť nepáči, čo dáva najavo nervóznym syčaním. Jedovatý had sa spozná podľa očí. Úzke štrbiny značia jed, vypuklé oči nejed. Zvečním ju a opatrne obídem. 

Vretenica je jeden z dvoch hadov žijúcich aj za polárnym kruhom. Dožije sa kľudne 25 rokov.

    V lese je zmija doma. Kosodrevinou dôjdem Pod Krakovu hoľu. Odtiaľ je na vrchol len kúsok. Oproti mne kráča grupa Salamova. To snáď nie je možné, kde Poliakov všade stretnem. Samé "cześć" a "dzien dobry". Snáď nebudú oxidovať aj hore. Kosodrevina mizne a som na malej bralnatej pláni. Je celá pre mňa. Otvorím si kolu, ktorá po celodennom natriasaní vybuchne. Utriem sa do servítky, ale lepkavé prsty zostanú. Zapíšem sa do knihy a nalepím nálepku. Už ich nedávam na hríbik, ale do vrcholovej knihy. Kochám sa výhľadmi. Keďže kopec je o 200m vyššie ako Poludnica i výhľady sú o to lepšie. Tiež takmer 360°. Pre výhľad na Vysoké Tatry treba zájsť ďalej, no pokefuje ma kosodrevina. Nejaký ten škrabanec stojí za ten Kriváň. Navyše, potkol som sa na koreňoch. 

Chopok a Dereše z Krakovej hole (1752m n.m.).

    Romantiku a samotu si neužívam až tak dlho. Prídu dve staršie ženy z Demänovskej doliny. Jedna si opakovane natáča mobilom príchod na vrchol a ostatní jej musia uhnúť. No aspoň ma má kto odfotiť. S lepkavými prstami ich vyfotím aj ja v pozadí s Chopkom a schádzam dolu. Vraciam sa na Kosienky a odtiaľ pokračujem do sedla Javorie. Stretám ľudí idúcich hore. Javorovú priepasť v hustom poraste nenachádzam. Celú cestu mám pred sebou hrebeň N. Tatier. Dokonca som videl z Chopku lyžiara zjazdiť dolu svah. Asi len po Lukovú. Lanovka však väčšinou stojí. Vyjdem z lesa na obrovské rúbanisko vôkol.  

"Pekné" dedičstvo pre naše deti.

    Aj v Čechách som videl ťažbu, ale nie holé kopce. Asi klčujú stromy s rozumom. To už som v sedle Javorie. Cesta ďalej na hrebeň Tatier je na jar uzavretá. Dve baby a pes idú hore na hoľu. Schádzam popri potoku Podružianka dolu rúbaniskom. Stromy až po partizánske bunkre ani nevidím. Stretnem poľský pár. On má rovnaké topánky ako ja. "Same boty", povie a uškrnie sa. Prudké klesanie končí so začiatkom lesnej cesty na vyhliadke Podroh. Trocha ma zláka ťažobná cesta a vraciam sa na červenú. Ešteže je cez potok prechod z polien. Volá drahá, kde som. Ona z kolegovcami trčí na stanici a čaká na polhodinu meškajúci vlak. Ako začínajú stromy, po pravej strane je odbočka k partizánskym bunkrom. 

Po potlačení povstania v novembri 1944 sa v bunkroch ukrývalo takmer 300 partizánov.

    Nie je označená, ale cesta je dosť široká a iná v okolí ani nie je. Času mám dosť, preto sa vydám necelý kilometer pod Krakovu hoľu. Ešte jedno krátke stúpanie k dreveným zrubom postaveným pred asi desiatimi rokmi. Pred nimi je kopa hrdzavého šrotu z obdobia vojny. Je to zaujímavý skanzen, aký na Slovensku asi ani nie je. Zídem o5 na lesnú cestu. Za križovatkou prekleniem mostom Demänovku a červeno značený chodník končí. Popri potoku idem zeleno značeným chodníkom kopírujúcim Širokú dolinu, ktorá ústi v Lúčkach. Trefný názov miestnej osady, pretože je skutočne posiata lúkami. Vynorím sa blízko zastávky. Foťák putuje do batoha, paličky pripnem vedľa. Bus mi ide až o hodinu, preto sa postavím pred zastávku a otrčím ruku. Risknem stop a o 10-15min. mi zastavuje partia horolezcov na Sopli. Boli liezť na Machnatom. Vykopnú ma v centre a nechám im v priehradke 5Eur. Síce protestujú, ale rýchlo vypadnem z auta. Oni pokračujú do Spišskej Belej, ja pešo cez centrum na stanicu. Námestie Mieru je plné ľudí. Zopár líže zmrzlinu, poobedňajšia pohoda v malom meste. 

Už začiatkom 20st. sa použila na vystuženie omietky oceľová sieťka, čo robí zo synagógy unikát.

    Konečne sa môžem posadiť na staničnú lavičku a odpočinúť si. Sledujem pristavenie spoja do Svitu s dvoma vozňami. Načo je to dobré? Stojí v Štrbe, takže teoreticky sa dá dostať do Tatier. Vlak príde za vyše pol hodiny s meškaním 5min. Idem na koniec nástupišťa, lebo podľa radenia, voľné vozne sú vzadu. Poloprázdny vlak opúšťam až v Púchove. Presadám do dvojposchodáčika, ktorý ma o 20h vysadí doma.

Veľmi pekná túra, i keď zdolať 2 kopčeky je drsné a málokto sa na to podujme. Je to chuť zo všetkého. Skaly, výhľady, divočina, samota.