Prvá tohtoročná turistika bola na Taricové skaly a výšľap na Veľký Petrklín v Malých Karpatoch.
Brali sme so sebou mladšiu dcérku, ktorá výlet mala v rámci kondičnej prípravy. Čo bolo síce pekné, ale trénerovi nestačilo. Navyše si požičala Karimory staršej, pretože jej 34 sú už malé. Vyrazili sme pomerne neskoro pred pol desiatou. Cesty boli suché, za niečo vyše hodinky parkujem v Sološnici pri záhradkárskej osade. Zídeme potom dolu na cestu vedúcu do Sklenej huty. Na križovatke je altánok a parkovacia plocha. Nevedel som, že sa tu dá parkovať. No cesta je zľadovatená, možno aj dobre, že som nechal auto hore. Nie je to veľká zachádzka. Pokračujeme po úseku SNP-čky do sedla Skalka. 60m od nás prebehne stádo muflónov. Ešte som ich nikdy nevidel pobehovať voľne v prírode. Splnil sa mi malý sen. Začína vážnejšie stúpanie po križovatku s cyklochodníkom. Snehu nie je veľa, len pár čísiel. Za Skalkou je plot. Za ním nejaká rodinka. Plot oddeľuje pp. prales. Chodník pokračuje miernym stúpaním stále popri plote. Obchádzame kopec Horný vrch a už vidíme skalné bralá. Dievčatá idú asi 100m za mnou.
Sám sa vyšplhám hore, zatiaľ, čo baby idú spodkom. Z Taricových skál je obmedzený výhľad na východ. Lepší je na západ, na dominantnú Vysokú. Vedľa nej je obrovský kameňolom Vajarská slúžiaci ako zásobáreň vápenca pre cementáreň Rohožník. Baby dofučia obchádzkou hore. Ja idem na ďalšie skaly, ony lepšou, južnou cestou sa vyštverajú na severné skaly. Z druhých skál je ešte horší výhľad, navyše fúka severozápadný vietor, preto sa na nich nezdržujem a vrátim k prvým, kde baby pózujú. Cestu s5 som vybral cez kopec Veľký Petrklín. Najprv však zídeme na lesnú cestu. Popri riavach a otvorených zdrojoch pitnej vody dôjdeme dolu k Zadnému Hlinenému.
Pokračujeme kúsok dolinou Rohožníckeho potoka po najbližšiu križovatku. Od nej vidíme stožiar na Petrklíne. Spolu so stopami lesnej zveri kráčame na sever lesnou cestou ku krmelcu. Tam končia už aj stopy dezénu nejakého terénneho auta. Zaujímavé, že zvery vedia kade ísť, aby sa nezaborili do snehu alebo lístia. Je niekedy vhodné sledovať prírodu. Ponúka najjednoduchšie riešenia a cesty. Výstupame do sedla nad Veľkou Šimkovskou. Stočíme sa na západ, Petrklín je nad nami. Vysekanou cestou prudko šliapeme hore. Posledné stúpanie dá zabrať.
 |
| Svah Petrklína. |
V polovici kopca nájdem stopy a vydám sa po nich. Kričím na dievčatá dole, nech sa držia stupají. Konečne sa dopachtím k stožiaru a zamávam dolu. Drahá mi odmáva. Zložím batoh a vydriapem sa po oceľovom rebríku na stožiar. Hore fúka a kýva sa. Výstup na úzku rozhľadňu je len pre silné nervy. V zapadajúcom slnku je pekne vidieť Vápenná na severe, či Jelenec a Horný vrch, odkiaľ sme prišli. Na západe je pod nami Sološnica, v diali Záhorie a komíny Břeclavi, za ňou Pálava s Dívčím hradem. Zabudol som si telefén, preto sa vraciam dolu a zase vyliezam hore. Je po tretej hodine a načim sa pobrať. Baby ukusujú z medovníkov, kým sa kochám výhľadmi. Dolu schádzame po modro značenom chodníku. Sprvu ide po hrebeni, no po pár desiatkach metrov je rovnako prudký ako z východnej strany. Petrklín je viac menej pravidelný, zrezaný kužeľ a tvoria ho prudké svahy zo všetkých strán. Na zľadovatenom povrchu sa šmýka. Oproti stúpa na ľahko nejaký týpek. Po 3h o5 nejaká živá duša. Okolo štvrtej sme konečne v Sološníckej doline. Už sa stmieva. Minieme nenápadnú cestičku medzi domami k záhradkám a vraciame sa pár metrov. Cestou hore vidíme pasúcu sa srnku. Slnko zapadlo a sme pri aute. Cestou vidíme brutálne veľký mesiac nad Plaveckým hradom. Vlčí mesiac v magickom januárovom splne dáva krásnu bodku za výletom.
Traja králi patria pre neznabohov k výstupom na rôzne kopčeky po Slovensku. So ženinými kolegami nám turistika na začiatku roka nevyšla, preto sa vyberám len ja s drahou. V hre bol Sokol, kdesi pri Ilave alebo i fatranský Veľký Rozsutec. Tam sa však bez cepínu neodporúčalo šplhať, preto napokon vyberáme Orgoňovu Kýčeru v Javorníkoch. Nenáročnú trasu začíname v dedinke Papradno pár kilometrov od Považskej Bystrice. Vodičovi busu som musel povedať, kde presne idem. Vravím: "Do centra". "Ale to je pred kostol, pri kostole alebo kde?" Intuitívne vravím, že ku kostolu.
SAD Trenčín patrí pomedzi tie drahšie spoločnosti. Lístok stojí 1,80Eur. Narážam na Silvestrovský výstup na Marhát, kde nás cesta do Nitrianskej Blatnice (17km) stála 1,40Eur a do Hornej Stredy (8km) 1,60Eur. Čím ma ale príjemne prekvapila, je intenzita spojov vo sviatok. Každú hodinu do Papradna, či z Maríkovej do P. Bystrice. V Jasenici pristúpi dedko Vlado, ktorý nám robí sprievodcu na tras pokiaľ bude vládať. Možno sme ho, starého, aj uštvali, ale na vrchole sa 5min. po nás objaví.
Hneď na začiatku sa odpájame od žlto značeného chodníka a ideme viac východne (vľavo) priamo pod kopec Chrcholinec. Niekto sa na svahu vyzúril na štvorkolke. Vlado nám poradí skratku, ako obídeme sedlo. Za lúkou je značka chránenej krajinnej oblasti a zároveň začína prudké stúpanie na vrch Tisová. Tréning na Veľký Petrklín sa vyplatil. Chodník je ako tak vyšliapaný, no sypký sneh trocha brzdí naše kroky. Cm snehu s výškou pribúdajú. Hore bude takých 15 čísiel. Kdeže to u nás na dolniakoch. Oceniteľné to je najmä pri klesaní.
Pokračujeme po hrebeni, značenom modro na mape. Stretáme chlapíka s hnedým zlatým retieverom. Na zrezanom pni si vypijeme šálku čaju a počkáme na dedka. Od prameňa potoka Besné, resp. už pod ním začína finálne stúpanie na Kýčeru. Oproti z lesnej cesty sa objavuje z ničoho nič nejaká babenka. Odkiaľ ide, netušíme, možno sa bola vyšťať alebo nabrať vody v prameni, no skončí na stanici v Považskej Bystrici. Ide mimo oficiálnej trasy. Dedko je ďaleko za nami, my fučíme hore. Na pahorku sa otvárajú výhľady na hrebeň Javorníkov. Zhora počujeme hlasy, vrchol je blízko. Samotný vrchol je malý, voľné miesto zaberá 7m rozhľadňa, prístrešok a ohnisko. Na kraji trčí drevená socha Orgoňa-pohana. Ľudia sa tlačia kde kade. Nájsť si miesto, kde sa zložiť a najesť je umenie. Kým som na kukani, drahej nalejú milí ľudkovia do papierového pohárika punč a k tomu dolejú repák. Punč sa varí v kotlíku, vôkol neho si ľudia opekajú slaninku, či klobásky. Všetko domáca výroba.
Z kukane nie je bohvieaký výhľad. Na juhu sú vidieť Vršatecké bralá, na východe oba Maníny. Dole je Horná Maríková. Ostrý vzduch zrovna nie je, takže úplne do diaľky nevidno. Malú drevenú rozhľadňu uvoľním ďalším a idem dolu. I mne sa ujde trocha teplého punču. Zapíjam ním šunkový chlieb. Aj tú domácu klobásu, čo donesie jeden Maríkovec by som si opiekol, no napriek tomu, že ju bodrý pánko ponúka, nenaberiem odvahu. Kým robím foto okolia, drahá dostane pozvánku na otvorenie turistickej útulne v septembri kdesi nad Hornou Maríkovou. Inu, komunálne voľby sa blížia. Okolo pol druhej sa poberáme do sedla Kýčery. Niektorí si nasadzujú nešmeky, my to skúsime bez nich. Hoci do batohu sme si ich prihodili. Sprvu je chodník prudší, ale sypký sneh tlmí. Horší by bol ľad. Modro značený chodník pokračuje zo sedla na Javorníky, my sa však zvrtneme o 90st. a schádzame dolu po žltom chodníku. Prechádzame cez malebnú osadu Máčkovci. Vkusne zrekonštruované domčeky jej dávajú jedinečný ráz lazov.
A odtiaľto pochádzajú moji predkovia z maminej strany. Drsný kraj najmä, keď zapadne snehom. Chalúpky sú väčšinou opustené. Len výnimočne pindria z komína. Od osady Holbovci ide už cesta. Síce pokrytá ujazdeným snehom, ale aspoň nie prudká. Kde tu posypaná pieskom. Obiehame skupinku turistov z klubu od Púchova. Horná Maríková je učupená v uzučkom údolí Maríkovského potoka obklopená z jednej strany Suchovrchom a druhej Stružnicou. Trasa končí v časti Modlatín, ktorú premenujeme v duchu trnavského nárečia na Mollatín.
Máme ešte nejakú štvrťhodinku, preto navštívime miestny cintorín. Ostatní turisti skončia na kapurkovom v miestnej krčme Modlatín. Brodím sa medzi hrobmi, no sú novšieho dáta a predkovia už dávno spráchniveli kdesi hlboko v zemi. A neskôr aj tak zistím, že moja vetva je z Dolnej Maríkovej. Šofér si dáva načas s odchodom. V autobuse uvoľním miesto babke, z ktorou potom kecá žena. Ja vyzerám cez okno, kde to teda predkovia žili. Ani sa nečudujem, že z tohto kraja odišli do miest, či na dolniaky. Nepestuje sa v okolí nič, len pasú ovce a kravy. V buse si kúpime lístky na vlak o 16h. Kým v Považskej Bystrici čakáme na rýchlik, dojeme chlieb a medovníky. Vo vlaku spočiatku 3x presadáme kvôli rezerváciám miest. Za vyše hodinky vystupujeme na domácej stanici. V dnešnom výlete sme okrem veveričky v Papradne nevideli prekvapivo žiadnu zver. Len pár stôp.
Počasie na začiatku roka veľmi turistike neprialo. Pekne bolo tak do polovice januára. Posledný zimný kopček, ktorý sme s drahou stihli bol fatranský Minčol. Výhľady z neho mi pripadajú krajšie ako trebárs z Rozsutca. Koncom februára nastali slnečné dni, preto hneď prvý pekný víkend som túžil vypadnúť na hory. Trebárs aj na Inovec. No rozhodli sme sa pre turistiku do krásnej Malej Fatry.
Dokonca i spoje sú celkom prijateľné, a preto po 2,5h jazdy vlakom a busom o desiatej vystupujeme vo Višňovom na konečnej zastávke. Spolu s nami vystúpi aj jedna štíhla staršia ženička s nohami ako čínsky príbor. Svižným krokom nás necháva ďaleko vzadu. Turistika začína blatovou Višňovskou dolinou a ľutujem, že som si nenahodil hneď návleky. Oproti sa rúti nákladiak. Zvážajú sem odkiaľsi kopy hliny, z ktorej sa ešte parí. Blato opúšťame na križovatke Pod Hoblíkom rovnako ako potôčik Rosinka.
 |
| Vo Višňovskej doline panuje aj v sobotu čulý pracovný ruch. |
Hoblík je zaujímavý kopec s peknými výhľadmi. Vedie naň neoficiálny chodník. Dnes však pokračujeme po modro značenom chodníku k zhrdzavenému vleku. Po prvý krát máme pod sebou tunel Višňové. Seriózne stúpanie začína na lyžiarskom svahu pod Holým dielom. Obehne nás na ľahko oblečený chlapík, ale po chvíli sa vracia dolu. Obehnú nás tiež dve staršie panie. Stúpanie sa zmierňuje a otvárajú sa prvé výhľady na Žilinskú kotlinu. Spomíname, ako sme šli pred rokmi (2020) túto trasu s deťmi ako príprava na tatranský Krivý kopček.
Na rúbanisku naťahujem neposlušné návleky. Jeden ma od kúpy poškodený zips. Asistuje mi hravý psík Ayko (asi shiba inu rasa) a hlavne žena. Psík nás sprevádzal pokiaľ jeho majiteľ vládal. Pod Skalnatou v asi 1000m je chodník zľadovatený. Ideme po kraji, kde je sneh. Na križovatke s lesnou cestou čakám drahú. Nasadzujeme hroty na topánky. Prudké stúpanie lesom je po čistom ľade a nešmeky dobre poslúžia. V bielom snehu sa objavujú kvapky krvi od poranenej labky nejakého psíka. Pred nami sa hore hrabú dvaja huňáči. Fučiac stúpame k vrcholu. Otvárajú sa krásne výhľady na Žilinu a Strážovské vrchy. Snehu je stále ešte okolo 30 čísiel. Pripája sa žlto značený chodník z Turia. Vpravo sa konečne mihne železný dvojkríž a po necelých 3h šliapania som hore. Drahá dorazí chvíľu po mne.
Na Minčole je zraz nejakého turistického klubu a pod krížom je rušno. Zaujímavejšia ako prezenčná listina je však baba oblečená za kráľovnú lesa. V pestrých, dlhých tmavých šatách pózuje pod krížom, či pred fatranským Kriváňom v pozadí. Na pleciach má "vypchaté kozy" ako nazve plyšové hračky drahá, ktoré majú byť akože draci. Na hlave kráľovskú korunku. Táto doba dala tri strašné druhy ľudí: influencera, hipstera a občianskeho aktivistu. Predpokladám, že baba bola prvý z nich. Okusujúc cmarovú žemľu a tenkú klobásku sa kochám výhľadmi. Na moravské Beskydy až nedovidím, rovnako tuším Biele Karpaty na juhu, ale bližšie pohoria, ako Veľká Fatra, Strážovské vrchy, i vzdialenejšie Tatry, Babia hora sú krásne vidieť. Nikdy sa nenasýtim týchto pohľadov. Po jednej hodine schádzame po červenej dolu do sedla Okopy. Delo v ňom stále stojí. Chodník je zradný a kde tu sa noha prepadne na nestabilnom snehu do 20cm diery. Nad nami hrmoce už druhýkrát záchranársky vrtuľník. Spomeniem si na poistenie, ktoré som neuzavrel.
Odhadoval som do Nezbudskej Lúčky viac hodín, ako je na hríbiku, čo je potešujúca správa. Stúpame o5 hore na Malý Minčol a Úplaz. Pred Rozkošnou druhýkrát sa ocitneme nad tunelom Višňové. Čo si však žena všimne, sú medvedie stopy. Nie sú zrovna z rána, ale drahá prehodí na 3. kozmickú rýchlosť a k Rozkošnej doslova vyletíme.
 |
| Jar je tu. Mackovia sa prebúdzajú. |
Z kopca je potom "rozkošne" prudké klesanie do sedla Javorina. Žene sa ozýva pravé koleno. Pomáha si neposlušnými paličkami. Jedna sa jej zasúva. Stretáme turistov a ženičku, ktorí pokračujú dajako obchádzkou Hoblíka s5 do Višňového. My sa zložíme v altánku, zvlečieme hroty a posilníme makovým koláčom. Mapy v teleféne mi neukazujú farby chodníkov. Preto idem podľa hríbikov. Červeno značený chodník pokračuje do Nezbudskej Lúčky. Len neviem, že sa vyhnem Kojšovej a Špicáku.
Až keď po chvíli klesania lesnou cestou mrknem do mapy, viem, že kráčame zle. Chodník nás síce dovedie do cieľa, ale budzogáň neuvidím. Je na druhej strane doliny vytvorenej potokom Javorina. Ja by som sa aj vrátil hore do sedla, no drahá sa nechce vracať. Zastaví sa pri nás cyklista, ktorý stratil čiapku. Ak ju nájdeme, máme ju nechať na parkovisku v Strečne. Nájdu ju však iní cyklisti, my sme si ju ani nevšimli na ceste. Odkrýva sa impozantná vyhliadka na Strečno a Varín.
Prichádzame ku križovatke Rakytie. V sedle je odbočka na Domašínske meandre. Ešte sa sem na jeseň vrátime a spravíme si nenáročný okruh cez budzogáň a meandre Váhu. Pokračujeme nad plynovým potrubím. Popri lesnej ceste sú oranžovo čierne tyče značiace podzemné potrubie. Kde ten plyn prúdi, netuším. Sem tam sa rúra odkryje spod zeme. Drahú však trápi akútny črevný problém. Ten skončí pod drôtmi vysokého napätia. Posledné výškové metre o5 dajú zabrať kolienkam. Mňa omína neporiadna šnúrka na ľavej vibrame. Konečne sa ocitáme na asfaltke v dedine. Šmykom sa pri nás ocitnú mladí cyklisti. Popod kedysi rušnú cestu I18 prejdeme k lávke ponad Váh a sme v Nezbudskej. Do odchodu vlaku zostáva takmer pol hodina, drahá si stihne vypiť malú plzničku. Ja zostávam s čajíkom z termosky, lebo ma bolí hrdlo. Na dva prestupy v Žiline a v Trenčíne sme o pol ôsmej doma. Na večeru sme si kúpili v Žiline kuraciu bagetu, no Pierre to zrovna nie je. Postáli sme so sockami vo falitnej trenčianskej stanici. Víta vás európske mesto kultúry. A že tých cudzincov sa tam premelie.
