Cyklohaluzice XIV.

 

    V zamračenú októbrovú nedeľu som doklepol východnú časť Malokarpatskej cyklomagistrály. Pôvodne som zamýšľal ísť len 70km okruh cez Dechtice a Trnavu. Napokon som trasu natiahol až do Horných Orešian. Prepojil som tak chýbajúci úsek z Vrbového do Bratislavy. Aj keď okrem Smolenického zámku nie je nejaký zaujímavý. 

Blížim sa k Trstínu. V pozadí najvyšší vrch Malých Karpát Záruby.

    Vyrážam po 13h. Vo Vrbovom si dám aspoň reflexnú pásku na rameno, keďže som celý v čiernom. Fúka mierny západný vietor. Je asi 13°C. Po hodine kopčekmi som v Dechticiach. Ďalej som na bicykli zatiaľ nešiel. Energie mám dosť preto pokračujem na juh po magistrále. Kopec Horné pole, kde je odbočka na Katarínku je v pohode. Najprudší kopec je ten posledný v Naháči ku kostolu. 

Pôsobisko kňaza  a slovenského osvietenca Juraja Fándlyho.

    Ja si ho rozdelím na dve časti popri dome J.Fándlyho, no stúpanie ku kostolu je najväčšie. Lepšie by bolo sa držať magistrály. Na tých pár prudkých metroch Treka tlačím hore. Za Naháčom je ešte jedno menšie stúpanie v Hornej Krupej. Potom veľké kopce končia. V Trstíne je pekárnička otvorená non stop. Aj by som si možno dal pečivko, ale pokračujem k starému kaštieľu.

Samotný renesančný kaštieľ zo 17st. je nevyužitý. V priľahlých stavbách je reedukačné centrum.

    Zletím dolu do Smoleníc. Od podniku Chemolak do obce je spravený symbolický kúsok cyklochodníka. Pod zámkom je vybudované parkovisko. A veru áut je na lúke dosť. Zo Smoleníc do Horných Orešian je cesta pre mňa neznáma. A rozbitá. Do Dolných Orešian sa nedostanem, cesta je uzavretá. Ani neplánujem. Odbáčam na Trnavu. Hľadám kláštor benediktínok kdesi nad Orešanmi, ale cez kopce ho nevidím. Pokračujem dlhou rovnou cestou cez Suchú nad Parnou a Zvončín. 

                                                       Náš najmladší zámok dokončený po II.sv.vojne.

    V ňom sa pripája cesta z Doľan a premávka zhustne. Najrýchlejší sú taxikári. Mimo mesta i v meste. V Trnave na Cukrovej sa prdnem na cyklochodník. Zastavujem pred kruháčom a pozerám do mapy. Rozmýšľam natiahnuť si ďalej cestu cez Zavar a Leopoldov. Je o 15km dlhšia ako cez Malženice, no vyhnem sa kopcom, ktorých mám teda dosť. Je 16h, do tmy by som mal byť doma. Vyberiem sa smerom na sever. Ukusujem zo starej sójovej tyčinky. Nemá ani chuť. Napokon sa na poslednom kruháči predsa len rozhodnem ísť na Zavar. Pokiaľ budem do šiestej v Drahovciach, je to v pohode.

    O5 zapnem navigáciu, nech sa vymotám z Trnavy, hlavne pomedzi baráky nového sídliska Zátvor. Ani neviem ako skončím v nejakom oplotenom stavenisku sídliska (cyklotrasy ešte nie sú dobudované, len čriepky) a vraciam sa k vodojemu. Odtiaľ cestu cez Družbu na Zavarskú viac menej poznám. Od koncernu PSA je nový cyklochodník, ktorý končí prechodom diaľnice.

Nový cyklochodník zo Zavaru. Stále však nie je prepojenie do centra Trnavy.

    Po vetre sa mi šliape dobre. Aj na Sereď je cesta pomerne rušná. V Šúrovciach odbáčam doľava k domovu. Idem po normálnej ceste, cyklotrasa i tak končí v Siladiciach. Bočný vietor ma veľmi nezrýchľuje. V Dolných Zeleniciach zrovna švagriná odchádza od svokry. Vidím ako sa lúčia. V Šulekove zastavujem na bus zastávke a natiahnem si nákrčník. Rozmýšlam nad cereálnou tyčinkou, ale pokračujem ku križovatke. V nedeľu večer je dosť frekventovaná. Jednoducho sa musím pichnúť medzi autá. Šak pribrzdia. Zvyšný úsek dobre poznám a šliapem len mechanicky. O 18.30h a po takmer 110km brzdím pred domom.

    V tomto roku jeseň farbí pastelovými farbičkami prírodu o čosi skôr. Na pocit je chladnejšie, väčšinou býva v polovici októbra o 2-3°C viac. Babie leto v nedohľadne, ale aj pri 15°C sa stále dá haluziť na kolečkách.

V jedno nedeľné popoludnie som si spravil stredne dlhý, 82km, výlet do Zabudišovej. Je to malá osada nad Bošácou. Po Vážskej magistrále som sa odviezol k Melčiciam. Už z cyklotrasy vidím, do akého kopca (440m) sa budem trepať. V dedine na križovatke zabáčam doľava do Ivanovskej doliny. Začína mierne stúpanie. Na konečnej autobusu odbáča modroznačený cyklochodník doprava do Hradianskej doliny a eventuálne na vrch Dúžnik. Ja však pokračujem popri Ivanovskom potoku po úzkej ceste k posledným domom.

    Asfaltka končí pri rybníkoch. Za rampou je blatistá lesná cesta, po nej našťastie nepôjdem a otáčam sa takmer o 180°. Nasleduje prudké stúpanie, kde Trek tlačím. Oproti sa rúti dolu brehom Babeta. S prvým domčekom v Zabudišovej začína o5 asfalt. Stúpanie je však ešte prudšie. Na veľkej lúke je 200-ročná jedinečná hruška.

Hruška ružová rastie len v tomto regióne a nikde inde na svete.

   Za sliepkami sa stúpanie zmierňuje a po vrstevnici prejdem naprieč maličkou osadou. Kraj pod Javorinou je veľmi krásny a malebný s roztrúsenými usadlosťami. Krátku zachádzku po lesnej ceste si spravím k ďalšiemu miestnemu unikátu - sušiarni ovocia. Po rekonštrukcii stále funguje a ročne usuší 1,5t "ťažkého bio" ovocia. V kraji, kde sa slivky skôr hádžu do suda na kvas je sušiareň raritou.

Do malého bieleho domčeka vozia sušiť ovocie až spod Tatier.

    Legendárnym prudkým zjazdom sa rútim širokou cestou takmer šesťdesiatkou do Bošáce. Na 2,5km úseku do Zabudišovej bývajú pravidelné cyklistické časovky. Domov vedie kratšia trasa cez Dolné Srnie, no čaká ma jedno menšie stúpanie. Pred Mestom sa rozhodujem, či skočím rovno na cyklotrasu popri kanáli alebo sa zvrtnem na Čachtice a Podolie. Rád by som drahú odprevadil k šiestemu vlaku. Ide na ďalekú služobnú cestu. Sú štyri hodiny, vietor fúka do chrbta, risknem to a na svetelnej križovatke zabáčam doprava na Klčové. Prefláknutú trasu poznám ako svoje tretry. Najprv, že nebudem vymýšľať a k domovu sa stočím v Ostrove. No na križovatke som pred piatou, preto natiahnem trasu o ďalšie 2km cez Trebatice. Po štyroch hodinách v sedle brzdím pred barakom a o 30min. vychádzam s kufrom vedľa drahej na stanicu.

    Tak teda babie leto trvalo jeden-dva dni. Baby boli na zápasoch, preto som využil jeden z mála pekných dní tohtoročnej jesene na dlhší cyklovýlet. Ako som na jar začínal v Bošáckej doline, sezónu v nej i končím. Tentoraz som sa vybral na Lopenícku hornatinu, čo je časť Bielych Karpát.

    Hneď na začiatku trasy pri Biskupickom kanáli som spadol z Treku. Po cyklochodníku šli traja cigáni roztiahnutí po celej šírke. Zvonček ostal mojim pričinením nemý, snažil som sa vyhnúť krpatému Rómovi. Na obrubníku sa mi šmyklo predné koleso a už som letel. Rukavice zabránili ako tak odretiu dlaní, no zívajú v nich diery. Najhoršie dopadlo ľavé koleno, ktoré je odreté. Len som povedal: "Ďakujem. Výlet sa mi pekne začína." Cigánka v ich jazyku tiež čosi povedala. Vzal som fľašu, ktorá vyletela z držiaka a pokračoval hore na most. Tam som sa trocha ukľudnil, skontroloval škody a pokračoval s boľavým kolenom do Bošáce.

    Cestu po Březovú už z jari poznám. Stále mierne stúpa. V strede dediny odbáčam doprava na obec Lopeník na cyklotrasu č.46 Beskydsko-karpatskú magistrálu. Nejakí chalani otvárajú poklop kanála. Ja okolo nich fučím do prvého príkreho stúpania. Zatiaľ nie dlhého. Od cesty vidím domčeky pod Mikuličným vrchom, kde budem mať inú zábavu sa k nim priblížiť. Za Lopeníkom sa cesta o5 viacej dvíha. Znova sa dávam na rázcestí doprava na SNP, či Stezku Českem. Stúpanie naberá na intenzite. Do polovice šliapem, potom zastavím a fotím si krásne vyhliadky. Vidieť je vodná nádrž Ordějov, či mesto Uherský Brod na západe. Zvyšok stúpania dvojkolesového tátoša tlačím. Vychutnávam si okolie krásne sfarbené do jesenného šatu.

    Na križovatke Troják o5 sadám do sedlovky a šliapem na Mikulčin vrch. So svojimi necelými 800m je najvyšší bod na dnešnej trase. Obiehajú ma električky a lenivci na smradoch. Stúpanie už nie je také prudké. Pred vrchom je chata Lopata. Funguje v nej bufet. Pohľadnice nemajú, preto pokračujem do kopca.

    Po ľavej strane obchádzam zhrdzavené vleky - pomy. Z niektorých zostali už len stĺpy. Kompletne sú rozobraté. Otvárajú sa ďalšie vyhliadky na Moravské Kopanice. Zámoček nad Bojkovicami sa nedá prehliadnuť. Nedávno som týmto krajom prechádzal s drahou - odkaz.

    Míňam odbočku na Mikulčin vrch. Vrchol je zarastený, je na ňom vykrývač mobilnej siete a pár chát. Schádzam miernym klesaním dolu k ďalšej odbočke na chatu Vyškovec. Stará drevená búda s bazénom ma prekvapila. Z jej terasy sú však nádherné výhľady na slovenskú časť Bielych Karpát, takmer celý hrebeň. Vidno až na fatranský Kľak, dokonca aj Veľký Rozsutec. Hrebeň Malej Fatry ako na dlani. 

    Na terase sa slní pri káve zopár výletníkov. Teplomer pri dverách ukazuje 8°C. Vojdem do chaty a babky pri pulte sa pýtam na pohľadnicu. Musí si dať štokerlu, aby ich dočiahla. Z kopy, kde ja napr. aj Havířov, vyloví jednu, preto ju za 15kačenek beriem. Pýtam sa na zvoničku a nejaký kamenný obelisk. Vysvetlí mi: "Pokud jedete do Hrozenka, je to enem za točňu". Ani sa nezdržujem a sadám na bicykel. Vychladol som a cestou dolu je mi chladno. Zastavím sa s výhľadom na Lopeník. Zvoničku zbadám za chrbtom, preto sa vraciam k autobusovej zastávke. Jej špecifikum sú pohovky z obývačky. Toto nemajú ani vo Viedni na hlavnej bus stanici.

    Pod zvoničkou sa pasú kravy. Tých je na okolitých lúkach mnoho. Schádzam dolu na točňu a pešo ku kamennému obelisku. Ani som netušil že je to ďalší pamätník na spadnutý bombardér B-29 s prezývkou My Baby v auguste 1944.

   Z krásnych slnkom zaliatych pohraničných kopaníc schádzam popri Drietomici dolu do Hrozenkova. Navliekam si deravé rukavice z Lidl a pomerne prudkým klesaním sa rútim dolu do centra Vyškovca. Od obeseného úradu už klesá cesta mierne do Starého Hrozenkova. Za predajňou prívesov pre kone vchádzam na hlavný ťah Zvolen-Brno. Hrozná cesta, no cez Žítkovú do prudkého kopca vôbec netúžim ísť. Viem, že ma čaká ešte jeden na Súčanskú vrchovinu. Odbočím k obskúrnemu motorestu na druhej strane. Mohli by mať pohľadnicu. Nakuknem cez okno dnu. Bicykel sa mi nechce zamykať, no niet ho kde oprieť. Keď vidím tú verbež na benzínke, radšej idem ďalej.

    Cesta č.9 sa mierne zvažuje dolu, takže môžem valiť. Trocha sa jej vyhnem cez stojisko kamiónov na colnici. Po ľavej strane míňam finančárov. O ďalších 5km odbáčam riskantne doľava na Hornú Súču. Len sa akosi pichnúť do diery medzi prdiacimi autami. To už som na oficiálnom cyklochodníku. Stúpanie treťotriednou cestou je spočiatku mierne, no postupne naberá na intenzite. Najstrmšie je v osade Dúbrava, čo je časť jednej z najväčších dedín na Považí-  Hornej Súče. Kúsok Trek tlačím. Konečne dosupím na hrebeň, chutne zvaný Buchtičky.

    Po ceste ide z lesov pár ľudí. Sú tu odstavené autá. Netuším odkiaľ tí ľudkovia idú. V okolí nie je žiadny turistický chodník, ani vyhliadka, nič. Prudkým zrázom (tabuľa hlási 14per.) opatrne schádzam dolu. V zime nie je šanca sa autom dostať z Hornej Súče do osady. Prefrčím cez odbočku na Závrskú, mostom cez Súčanku a som na hlavnej ceste.

    Odtiaľto by som mal už len ísť z kopca. Naivne som si myslel. Posledné prudké, našťastie krátke, stúpanie je pred Dolnou Súčou. Neskôr som sa dozvedel, že sa dá obísť popod horu pod Hlbokým. 

Nechávam za sebou Krasín, Hrabovku a vchádzam do Skalky. Po úzkom vyšliapanom chodníčku prejdem popod diaľnicu na cyklotrasu. Pod Skalkou hodiny neúprosne ukazujú takmer pol piatej a je jasné, že vlak z Treščína nestihnem. 

    Rozhodnem sa pokračovať do Mesta. O poldruha hodiny by som mohol byť na stanici. Za krajským mestom si dávam prvé jedlo počas výletu - banán. Šupu odhodím tak nešikovne, že pristane na vetve kríka. Všetkým na očiach. Za dierou v plote (obchádzka úseku stavby mosta) ukusujem zo syrovej bagety. Nezastavujem, čas ma tlačí. Nerád by som šliapal domov prakticky za tmy. Na stanicu dojuchám 7min. pred odchodom vlaku. Lístky mám, takže môžem zjesť aj druhý croissant. Ledva sa napracem do napráskaného vlaku. Aj to musím do vozňa cúvať. Konečne vypadnem zo smradľavého vlaku a nikomu nestojím na vaku. 

Na jeseň ešte prejdem pár nových trás v okolí Myjavských kopaníc, či cez Cetunu na Hrubú stranu. V zime sa dá len kondične cez víkendy. Striedam preto kolesá s nohami.