16.9.14

Šopa a kocúrov denník

Babka dedka dlho otravovala, že na staré kolená nechce sedieť vonku a kukať na starú, hnusnú šopu s kopou bordela a krivým hajzlom. Takáto motivácia a masírovanie dedka trvala viac ako rok. Aj sused sa sťažoval, že mu tá hnilá šopa pomaly padá do záhrady. Na jar padlo rozhodnutie, ide sa do toho. Začiatkom leta sa spravil na papieri návrh (neviem, kde skončil), dedo spočítal potrebný matroš. 2 týždne pred dovolenkou doviezli trámy. Dedko, aby mal čo robit ich hladil a striekal proti červotočom. To vyhladzovanie mi pripadala zbytočná robota. O dedkovom systéme práce bude ešte reč. Po dovolenke sa šlo na vec. Dedkovi sa strááášne nechcelo. Robil všetko možné, aby to oddialil. Preto sme prišli v sobotu my so ženou, nech sa veci pohnú. Doobeda sme aj tak plienili záhradu. Musel najprv nachystať priestor pre rárohy zo šopy, t.j. vyfučať bazén. Kontajner bude v pondelok. Tak som vyťahoval postupne veci a triedil na drevo, železo, mosadz, papier, rúry a ostatné haraburdy do kontajnera. Dedko robil všetko možné len, aby to nemusel triediť. Zabralo to celé poobedie, i tak zostali ťažké a veľké veci vo vnútri šopy. Chladničky, zabíjačkový kotol, kvantum kachličiek, či 20t zdvihák. Nad niektorými vecami ostali visieť otázniky ako starý mlynček na šrot (čo keď nebude elektrina pre nový?), káble (dedko sa ich chystá odizolovať a vybrať meď) a hlavne kto to bude v týždni robiť. Istí sú len dvaja chromí. Dedo nedvihne ruky vyše ramien a švagor nevládze na nohy a navyše prechladol. Iné veci boli striktne ujasnené. Babkin lopár a vidly, dedov 20t zdvihák. Práce boli nakrátko prerušené mletím kukurice na prach. Dali sme si 4 druhy zmrzliny. V nedeľu dedo o5 prebrusoval a ošetroval trámy. Aby sa nám trieska nezapichla. Iróniou bolo, že som sa iba raz dotkol hladkého trámu a do dlane sa mi zadrela trieska. My sme oplakávali novú mačku. Napokon sa našla v motore auta. Dali sme ju do kotolne. Nakoniec bolo všetko inak. Ako keď sa dedko ráno zobudí. V pondelok ho krčmová partia sklamala a doobeda bol svokor na búranie viac menej sám. Dal dolu akurát strešnú krytinu. To už mal kontajner. Nervný a červený ako sopka. Dnes stál pri baráku pohrebák. Žena ironicky poznamenala, aby nestál aj pri dedkovi.  Švagor si dal tiež načas a prišiel neskôr, rovno k obedu. Nebúrala sa však šopa, ale betónový chodník za ňou. To zabralo poobedie a sily. Bez poriadneho náradia, len so zbíjačkou ako špendlík sa pokúšali narušiť betón. Veľké kladivo a krompáč. Vraj väčšiu nikde nezohnal. Po práci som tam na vyše dve hodiny šiel aj ja. Vláčil som kusy betónu na táčkach do kontajnera. Zaplnil sa celý. Myši mali pod betónom skrýšu. Našiel sa v nej plyšový delfín. Terigali sme sa so starým 1000 tonovým stolom.  Len sme ho akosi pregúľali k sliepkam pod liesku. Tá mačka je stále plachá a čučí v kotolni. Ďalší deň, útorok, sa začala rúcať šopa. Keď som došiel, kontajner bol niekde medzi Žilinou a P.Bystricou. Tak sa tehly a sutina vozili pred dom na ulicu. Odkryli sme dieru do susedovej šopy. Prášilo sa ako z huby našeho primátora pred voľbami. Zbúrala sa celá, dedo si začal chystať tvárnice. Len mal slabé batérie vo vodováhe, takže po chvíli šachovania a prehovárania to vzdal a použil klasiku. Po šiestej prišiel kontajner a ako mravčeky sme pohádzali doň tehly. S kontajnerom došla aj miešačka. Požičaná, k dedovej sa jeho brat nedostal pre kopu bordelu. Prach sme spláchli vodou na ulici aj v hrdle, zjedli poslednú kukuricu a šli domov. Tú mačku, čo sme doniesli, sme privykli a dá sa pohladiť. V stredu sa začalo s betónovaním podpier a múru vzadu. Šlo to pomaly, lebo si chlapi vymeriavali. Začali aj pomerne neskoro z objektívnych pičín. Pred domom je kopa štrku, pred garážou tvárnic, pred šopou bordelu a vrecia cementu v garáži. Tá mačka sa dá už aj nosiť na rukách. Vo štvrtok ráno pršalo. Potom sa vyjasnilo, no práce idú pomaly. Dnes vztýčili zadný múr a stĺpiky. Mačka je stále zavretá v kotolni. Pri jedeni mľaská.  V druhú sobotu sme nabehli ráno už o 9h. Práve včas, lebo dedko behal po dedine a zháňal, kto mu pomôže dvíhať trámy. Miešačku chcel dedko vrátiť na obed. Pod zadný trám sa potom vkladali odrezané tvárnice, aby vyplnili medzery. Dedko rezal 500km od šopy. Až na konci záhrady. Postupne sa každým dňom presúval po záhrade. Ďalej to už nešlo.Vraj aby neprášil.
Švagor mu to skoro v polovici cesty drbol na zem. Nie je ľahká tá tvárnica. I ja som ich zopár preniesol. Dedko je odborník na narobenie sa. Švagor sa nad tým pohoršoval ako si vie robotu sťažiť. Presúvať chladničku-lešenie s 50kg vrecom vnútri, dať trám tak, aby zavadzal, čo najviac a prekladal sa. Bez rozmyslu. Trámu zavadzal "dreváč". Musel ísť dole. Najprv len časť, na konci dňa celý aj s osraným betónom. Zasa mal aspoň 15cm. Ten betón. Diera sa upchala purpenou. Škoda, že sme sa s ním neodfotili. Trámy sa potom zašpárovali. Podával som "majstrom murárom" kýble s betónom.
Miešačku sme vrátili okolo pol tretej. Ešteže chlapík bol v požičovni. Kurva ťažká.
Akurát, keď sme rozbili protiatómový hajzel, začalo pršať. Majster pokrývač sa bol pozrieť ako si stojíme a nadiktoval, čo treba kúpiť. Mačke sme dnes otvorili dvere na kotolni. Vybehla von a
oboznamovala sa s okolím. Decká ju márne naháňali. Najviac sa jej páči na železe.
Pes zostal kvíliaci za ohradou. V nedeľu sme okrem hodovania a krútenia sa na kolotoči
podávali hore strešné trámy. Dedko si to bude v týždni pomaly ukladať. Tá mačka je tuším kocúr.
Teda žiadna Cilka, Cecilka, Micka, ale Kokso, Koki, Banán alebo Tom. "Len nech myši loví", spína ruky babka. V pondelok dedko spínal ruky dedko, keď zháňal klampiara. Jeden bol chorý, druhý nemal už náradie, pre tretieho žiadny kšeft jedna šopa. V útorok dedko pribil trámy na strechu.
Mačka grcá. Nevieme, či je to z varenej stravy alebo z neustáleho prenášania. Deti dostali zákaz sa jej dotknúť. Vo štvrtok prišiel o5 švagor a na strechu dali dosky. V piatok bol krásny slnečný deň. Nemohli sme ho inak stráviť ako na šope. Švagor prechladol a doobeda bol "mimo". Mesiac sa potom z toho dostával. To sme mu ešte kupovali lieky. Žena vybehla do lekárne a ja som krúžil ako idiot na kruhovom objazde. Zaparkovať pri obchodnom dome som nemohol, lebo tam kasírovali policajti. S dedkom som šaloval chodník, čo bude za šopou. Na to mieste, kde sme predtým rozbíjali starý. Teraz tam bude zasa 10-15cm hrubý betón. Nebol štrk ani miešačka, takže to skončilo po pár pribitých dosák a navezeného štrku s kamením. Na obed si segedínsky dedko naložil sám, čo bolo asi prvýkrát po 40 rokoch. Na poobedie si dedko nachystal klampiarsku prácu, keďže nikoho nezohnal. Prenášanie štrku v duchu, čo najviac sa narobiť, mu švagor vyhovoril. Tak sme sa trápili s pribíjaním a rezaním plechov. Nikto poriadne nevedel ako na to, ale voľajako sme to zbúchali.  Namiesto jamkára slúžili hrdzavé klince. Na spoje dával silikón. Švagor to nazval industrial štýl. Švagor mal panický strach z rebríka. Má totiž kratšiu nohu. Rebrík, nie on. V garáži som videl ďalšie plechy, ale načo, netuším. Neskôr som sa dozvedel, že to boli zle vyrobené. Mačke vysadili mlieko a negrcia. Dedko ju vyhodil medzi sliepky nech plaší vrabce. Plašila akurát psa, v čom sa mača vyžívalo. Keď ho to omrzelo pomedzi dieru v plote zmizol.
V sobotu dokončili s pokrývačom strechu. V podstate dali len izolačnú fóliu. Ako tak sa dá šopa už využiť. Dedko potom pokračoval vo štvrtok sám s betónovaním chodníka. Miešačku má od susedy. Vyhodil aj čosi zo železného šrotu. Ani dažde mu nezabránili spraviť podlahu. Kocúr je lenivý. Keď ho dedko hodí plašiť vrabce do ohrady ku sliepkam, je skôr za plotom ako dedko. Stačí naňho cscs, či cickoš a je na pleci. Šopa je teda ako tak obývateľná a pomaly sa zapĺňa rárohami. Verím tomu, že o chvíľu bude malá. Zostalo už len ukotviť podperné stĺpy, namontovať drevotrieskové dosky po stranách a naučiť kocúra lapať myši.

11.9.14

Gumičkový ošiaľ

Sú malé ako kedysi populárne "céčka". Sú aj také farebné. Ako dúha, niektoré fosforeskujú alebo menia farbu. Spájajú sa dokopy ako céčka. Spájajú ľudí. Ich darovanie je dôkaz priateľstva. Tí žhavejší vidia v krikľavých farbách erotický podtón. Astrálni guru zasa vidia v ich farbach povahu človeka. Dajú sa naťahovať, čo céčko by určite nerozdýchalo a niektoré aj voňajú.
Ich predchodcovia, bavlnené náramky sa krčia smutne v kúte a zapadajú prachom.
Nosí ich Julia, Fico aj pápež.
Svet, hlavne ten detský, objavil cez upršané leto malé gumičky-loom bands alebo
originálnejšie originály majú meno rainbow loom. Silikónová mánia.  Splietajú sa
z nich trendy náramky (hovorí sa im aj GN) prívesky, či prstene, ba dokonca aj zvieratká
a mimoni (ak neviete, kto to je, ste mimo "in"). Na vlastných alebo umelých prstoch.
Originálne vzory, dĺžky a šírky, vyskúša sa na ruku a vo finále spojí "eséčkom", teda ležatým S.
To jediné pripomína menšieho bratranca céčiek. S dopytom rástli i ceny. Za balík 30-tich gumičiek  2 Eur. Dokonca chýbali na pultoch jak manadrinky za bolševika. No prišli lacní Jožkovia z Číny a strelili ich za 50 centov. Trh sa zaplavil, prispôsobil a ceny spadli. Pritom všetko je
z Číny, aj ich geniálny objaviteľ, ktorému zavadzali kdesi v sklade. Balíček obsahuje aj pletací háčik. Dá sa kúpiť aj 300 gumičiek, 800 gumičiek, pol kila, čo pol kila aj kilo gumičiek. Som zvedavý,
kedy ktosi vyrukuje s gumičkovými závesmi. Šaty už existujú. Upletení zo 40 vriec gumičiek. Malej sme kúpili skromne, zatiaľ len 3 balíčky, lebo pýtala od tretiačok v družine. Vedie veľa otvorených objednávok pre rodinu, kamarátov a neviem ešte koho všetkého spomenula. Len ja som čakal na vybavenie objednávky 3 dni, taká je zaneprázdnená. Pochytilo to aj maminu. Zakúpila stojan na pletenie. Zatiaľ pomotala gumičky do niečoho, čo má pripomínať sovu. Dospelí sa teda chytajú do dúhovej siete tiež. Ja mám také nehumánne, pubertálne myšlienky, čo s nimi. Predstavil som si ako jedno gumové koliesko frnknem na ulici niekomu nenápadne do nosa. Z dlane. Alebo na obede ich odpálim zo stola do kolegov. Skúšky dostrelu gumičky už absolvovali... Na "fasabuku" je celá komunita gumičkárov. Americki vedci zistili, že gumičky sú plné toxínov a deti nebudú mať deti. Pre mňa nie je čo riešiť, ja sa reprodukovať už nepotrebujem. Hrdo nosim dcérkin na zápästí. Bude sa zahadzovať vo veľkom? Snáď nie. Všetky gumičky sveta spojte sa. Celý svet sa pletie, naťahuje, farbí, lajkuje.  A vy im začinte pomáhať! Vraj je to jednoduché.

3.9.14

Prváčik a malkáč

Na tento veľký deň ich celá rodina pripravovala týždeň. Až mi to liezlo na nervy, stále im pripomínať z každej strany školu.  Aj si poplakali, ale deň predtým sa tešili. Rodičia sa pomaly zmierovali s tým,
že deti už nie sú tie majzlavé, malinké a prítulné mačičky rodičov, ale vzdaľujú sa nám z detských liet viac a viac. Á čo. Dali sme si moquijto a potom nám bolo všetko jedno. Ráno boli už baby o pol siedmej hore, s očami plnými nedočkavosti, čo ich čaká. Poriadne snáď ani nespali. Najprv sme odprevadili mladšiu do škôlky. Chodí do Jabĺčka ako predtým staršia. Aj skrinku má hneď vedľa, včielku. Dnes sa vhrnula do vnútra ani sa nerozlúčila. Vypísal som papiere vyberania zo škôlky, že je zdravotne spôsobilá a ešte voľajaké "lajstro". Evidenčný lístok som odovzdal až poobede. Potom sme už len kráčali s veľkou taškou našeho malého prváčika do školy. Hoci dnes ju ešte nepotrebovala.
Pršalo, a tak sme sa krčili pod plechovými strieškami ako vrabce. Postupne od najmladších sme vchádzali do telocvične. Šum ako v úli. Pripomenulo mi to film Obecná škola. Po hymne žiakov, osobitne prváčikov, uvítal p. riaditeľ. Starší najmenším začapkali. Direktor rečnil a rečnil, ale ani pískanie telocvikára nezabralo. Nie na dirketora, ale kvákajúcich žiakov. Vymenoval kantorov a ich triedy. Niektorí zožali menší, či väčší aplauz. Do neba chválil, čo sa v škole vynovilo. Čaká ich Monitor, výlet loďou a prvákov imatrikulácia. Po trapase s nechceným pustením hymny, pani zástupkyňa zavelila rozchod. Najprv najmladších si odviedli učiteľky. Dcérka má súdružku, teda pani učiteľku Sokolovú. Súdružku Sokolovú som mal prvé dva roky ja v škole. Aká to náhoda. Sprievod práčikov a rodičov sa pohol do budovy I. stupňa. Učiteľky s tranparentami tried a deti s kyticami. Ako na Prvého mája.
Triedu majú na druhom podchodí. Bola tam aj družinárka p.Máčeková. Dnes sa už nehovorí družina, ale noblesnejšie - školský klub a vstup do klubu stojí 8.50Eur na mesiac. Pekná, zrenovovaná trieda, 20 sólo lavíc, nie ako kedysi dvoj lavice. Na stene mali mega nástenku v štýle vesmíru. Planéty, hviezdy. Každý žiačik
mal svoju hviezdu. Dcérka sa posadila podľa pokynov mamy do prvej poblíž p. učiteľky. V triede ich je 22. Dvaja pribudli z "áčka". Vraj je naša bezkonkurenčná,  jedinečná a "suprová". O druhej koluje: "Pozor, pozor. Kostková má dozor!" Jeden žiačik sa od strachu (skôr mali plné gate rodičia. Ach tá malomešitacka povaha) radšej na poslednú chvíľu vymenil. Dcérka tam mala takto 2 kámošky zo škôlky. "Svätá" trojica sa už v prvý deň dáva dokopy. V triede majú aj vietnamčíka Jakuba DuHong. Má svoje vietnamské meno, ale kto by sa s tým páral. Ako jediný bol v oblečku s motýlikom. Do ďalších triednych národností patria aj dve cigánčatká a Turek Bakim. Asi ako jediný poďakoval za papierik z družiny. Po nejakých tých organizačných pokynoch a podaní rozvrhu sme dcérku prihlásili do družiny. P. učiteľke niektorí dali kvet. Dcérku sedenie v lavici nudilo. Zahriakli sme ju, nech to ani nehovorí. Jeden chlapec sa pýtal, či môžu v škole spať. "Ani nápad!" zareagovala pani učiteľka.
Bude to náročné. Dumali sme nad tým, čo je v rozvrhu DV resp.DOV. Až skúsenejší nám pred jedálňou ozrejmili skratku Dopravná výchova. Učia sa i anglický jazyk, čo za mojich čias nebolo (vtedy ruština na druhom stupni). Pani učitieľke sa nepodarilo vyhnať rodičov z triedy ako plánovala, za to jej prváci sa rozutekali až na chodbu. Dlho ich preto nemučila a pred pol desiatou triedu rozpustila. Prvá reakcia dcérky, čo im hovorila p. učiteľka: "Len kvákala a kvákala".
V daždi sme si vystáli radu na zápis do jedálne. Stravíci dostali čip v tvare kľúča, kde si jedlo musia odpípať jak v Tescu v samoobslužnej pokladni. Začas to bude vykonávať p. Máčeková. Namiesto. Zavesili sme ho na šnúrku, ktorú bude nosiť na krku. Cestou domov sme kúpili podsedák, neskôr ešte kufrík na výtvarnú a tepláky. Obrovská ryža pre papiernictvo, stres pre rodičov. V jednom bolo 6 predavačiek, namiesto obvyklých dvoch. Rodičia sa tlačili pre pultom, jak za totáča na mandarínky, so zoznamami, čo kúpiť. Predavačky sa tlačili pri dvoch pokladniach.
S obednajším odchodom mladšej sme v škôlke spôsobili rozruch a plač. Boli sme jediní, ktorí skoršie odišli. Stihla sa aj klbčiť s Laurou. A nechcela upratovať. To poznáme z domu. Inak vraj poslúchala a jedla. Na obed mali tradičné cestoviny s kakaom - uvítacie jedlo malkáčov. Vraj to deti s chuťou jedia. Dovtedy, kým neprišla naša. Takže to všetko zjedla patrí skôr do " ". Nejak ju ani netrápi, či sa bude niekto s ňou hrať. Pani učiteľky volá Beatta a teta. Ako sa mala, odpovedala "Dobue".Baby som pozval poobede do cukrárne, nech majú sladký školský rok, najlepšie celý život.
Nezávidím učiteľkám na prvom stupni. Upútať a udržať pozornosť (a bdelosť) malých, ešte hravých, detí nie je ľahké. Naučiť ich to, čo budú celý život potrebovať. Dobré a pevné základy. Aby do školy nechodili s odporom, i keď ten v puberte príde. Oni sú s rodičmi najdôležitejší ľudia v ich malom živote. Našim malým ratolestiam držíme palce do ich prvého veľkého kroku v živote. Učiteľkám prajeme trpezlivosť a láskavý prístup, my, rodičia sa musíme vrátiť do našich školských liet a snažiť sa pomôcť malým hlavičkám.