Stretnutie

Šanca zaklope na dvere častejšie, ako si človek myslí, ale väčšinou nie je nikto doma.
Bývalým spolužiakom zo "základky" ponúkla túto šancu predsedníčka. Ako inak. Minulú sobotu sme sa 18 zišli. Z 32, ktorí sme skončili. Niektorí sa tešili, u iných prevládala skôr zvedavosť, čo s nimi je, ako žijú. Boli sme celkom dobrá partia, čo nám triedna potvrdila a dokonca aj jedna spolužiačka. Súdružka triedna (vraj regauje aj na takéto oslovenie) tvrdila, že sme boli jej
najlepšia trieda a ozaj sa teší z našich úspechov.Vraj takú nikdy nemala.
Triedna vôbec nevyzerá, že sa blíži k dôchodkovému veku a ani sa naň nechystá.
Uvedomil som si, akí sú tí ľudia pestrí, s rôznymi školami, osudmi, ale vlastne nik nebol smoliar
alebo stratený. Je zaujímavé a priam fascinujúce sledovať (už aj pri päťročniciach), ako sa z detí, ktoré sme boli, postupne stávali a stali dospelí ľudia, ktorí už majú vlastné rodiny. Niekto sa zmenil výraznejšie, niekto menej alebo takmer vôbec. Celkovo baby vypadali lepšie ako chalani.
Spolužiačky napiekli koláčiky, porozprávali sme kto, čo, ako, kedy. Bol som rád, že sa debata netočila len okolo zničených životov a atmosféra bola uvoľnená. Aj vďaka prostorekým chlapcom. Napr. spolužiačkine mali deti medzi sebou rozdiel 3 roky, 3 mesiace, 3 týždne a 3 dni.
Všetci sa asi nikdy nestretneme, niektorí sú odľudovia, iní sú rozlietaní po svete. A je to škoda.

Leli a Buci

Leli sme volali staršiu dcérku, lebo pri plači robila lééé. Mladšia je Buci, lebo je ozaj taký buco chutnučký. Leli nám začala chodiť do škôlky. Čuduj sa svet, teší sa do nej od prvého dňa. Takže sme nemali nejaký veľký problém ju tam dostať, skôr naopak, nechcela ísť domov. Akurát zo spaním ťažko bojovala a bola potom zlá. I to sa pomaly poddáva. Našla si kamarátku Klárku a všetko by chceli robiť spolu. Aj oblečené byť. No my oblečenie meníme pomaly už dvakrát denne. Nedávno sme dokupovali ďalšie tepláky. Pri jedle sa zabrble. Je to tým, že nejedávala doma sama a teraz je nútená a sú to ťažké kroky. Leli chodí samozrejme s novými maniermi zo škôlky. Tam to zasa mladší chytajú od starších súrodencov. "Do pekla. Tyčka, tyčka gól!", ale aj "pučka". Hrá sa na učiteľky a hlášky ako "Zadný rad skončíme s hraním." alebo "Zavri oči a spi." sa ozývajú bytom. Van Gogh z nej nebude ako sme si všimli, ani ju to nebaví. Zatiaľ chorobu nepriniesla, iba slabú nádchu, ale i tak šla do škôlky. Zo začiatku vstávala v pohode, v poslednom čase sú však rána zúfalé. Ja jej chystám raňajky a obliekam ju. No mňa kolega nepočká (raz sa už pre mňa vracal) a býva zhon.
Mladšia Buci sedí ako taký rarášik a všetko sleduje. Keď vidí, že jeme, pýta si. Minule sme ju rožkom neopili a museli sme dať kôrku z pizze. S jedením je to niekedy lepšie, inokedy horšie. No lepšie ako Leli. A je aj kľudnejšia. Snáď po mne. Každý deň nové zvuky. Dnes napríklad ručí ako šelma. Snaží sa postaviť na štyri, ale zadok má stále ťažký. Čaj ee, len maminkine mliečko. Takto nám naše malé poklady rastú.