Popri okraji Žitného ostrova

Názov expedície: Kapusta repková

Heslo: Do šírych lánov i krajom tichých bláznov.

Kolový mlyn v Tomášikove.

    Po sladkom obede sme hodili znova bicykle do Sopla a vybrali sa južným smerom. Rozhodol som sa skrátiť cyklotrasu galantským krajom premostením s trefným názvom Mostová. Preto auto nechávame v Čiernom Brode a odtiaľ štartujeme smerom na Mostovú a Čiernu Vodu. Pred Čiernou Vodou odbočíme doľava a už z diaľky je vidieť jediná hora široko ďaleko. Hora odpadu. Na jej vrchu sa kýva ako kravský chvost polievacia hadica. Aby sa odpad nezapálil. Z bokov trčia komíny, ktoré odvetrávajú hnijúce zvyšky. Naveľa, domácim rybárom loviacim v Čiernej vode nevábna masa neprekáža. Drahá vraví, že podložie je izolované. Rybári mi zakývajú a šliapem popri hnedo zelenej vode pomenovanej čierna ďalej na juh. V Starom háji sa vlieva Čierna voda do Malého Dunaja. Na sútoku je postavená malá hydroelektráreň Veľké Blahovo. Žena spomína ako onehdy po dvoch dňoch v novej robote sa privalila tsunami od Trnavy až sem, po hať Starý háj. Spravíme si zachádzku po žlto značenom chodníku ku kolovému mlynu v Tomášikove. Na moje nemilé prekvapenie je zavretý. Okolo mňa každý len mondoláka v maďarčine, tak rýchlo pár foto a vraciame sa na modrý cyklookruh. Za osadou s krásnym menom Bujtoš (kde na tie mená ľudia chodia) sa vzďaľujeme od Malého Dunaja do polí a znova sa k nemu priblížime pri solárnych paneloch v Blatnej lúke. Pri brehoch rieky počuť znova spevavé mondolákanie, za nepreniknuteľným plotom je nejaké mecheche. Zastavujeme pri oficiálnom prístavisku. 

Prístav skrytý v trstine-Orechová Potôň.

    Žena najprv pošle mňa na mólo, či sa "neprepannem" do Dunaja. Po pevnostnej skúške si ide pofotiť zákutia Dunaja. Pozdĺž ďalších chatiek a mólach dôjdeme do Potônskych Lúk. Uprostred je veľmi pekný most cez rieku. Počkáme, kým vyfunia motocyklisti a most je náš. Pre ženu je prechod úzkym kovovým mostom adrenalín. Mne sa páči drncavý zvuk kolies na roštoch. Ak by sme šli ďalej, prišli by sme k športovému areálu Aquarea. Je to však zachádzka a boli takmer štyri hodiny poobede. Preto šliapeme ďalej po cyklotrase. Niečo mi drie v prednej brzde. Pri prístavisku Madarász stojíme a znova povoľujem a priťahujem koleso. Šúchanie stíchne. Ocitáme sa medzi lánmi žltej repky olejky. Cesta je vyprahnutá a práši sa tu ako Matovičovi z huby. Ochutí nám ju ešte auto oproti. Vyplašíme volavky a bažanta. Také stehienko k večeri by som si dal. 

 

Ráz krajiny mení repka olejka, ktorá je už stálicou našich polí.

     Na ceste stretáme málo ľudí, len z okolia si sem miestni robia výlet. Vidím už maštale družstva v Novom Živote. Dostávame sa na asfaltovú cestu a prekročíme Malý Dunaj. Sme vonku zo Žitného ostrova. K Dunaju sa na chvíľu vrátime v Jelke pri kolovom mlyne. Je päť hodín. Mlyn zavretý, ale už sme v ňom s deťmi boli. Ľudí posedáva vonku dosť. Vodáci vyfukujú svoje člny, jeden skáče od radosti saltá. Teší sa, že je konečne teplo a dá sa plaviť. Nájdem miesto v lokáli Malom, aby som videl na naše Treky.  Hranolčeky zalejeme radlerom a šliapeme ďalej. Dáme si bundy, ochladzuje sa a ideme prakticky v tieni. Veľkým V sa vrátime znova do Jelky. Po pár stovák metrov odbočujeme na poľnú cestu. Stretáme rodinku na bicykloch známu z Jelky. Ukrytý nízkym porastom a vysokým odpadom dojucháme k Novému dvoru (na mape Lenčehel). Je to len malá cigánska osada s veľkou asfaltérkou (už viem odkiaľ sa vzal na ceste kamión) a jablkovými sadmi. Pri zhrdzavenej zastávke odbočíme doľava na Veľké Úľany. Dedinku lizneme len okrajom a o5 sa stáčame doprava na Čierny Brod. Cesta sa zmení na betónovú a kolesá pravidelne skáču na spojoch. Zaujme ma štrkovňa, preto spravíme malú zachádzku. Svieti sa na ploche, ale nevyzerá, že by momentálne dolovali štrk. Otočíme sa s5. Pred nami sa mihne zajac. No viac ako živých tvorov je po ceste vriec s odpadom. Ostatný raz preklenieme Čiernu vodu a po nekonečne drncajúcej ceste dorazíme k Čiernemu Brodu. Nepríjemné sú náhle skoky popresúvaných betónových panelov. Objavia sa znenazdajky. Naposledy sa pokochám výhľadmi na širokánsku rovinu. V diaľke vidím Zobor, za chrbtom Malé Karpaty. V Sládkovičove-Košúty pristáva na malom poľnom letisku lietadlo. Po pravej strane Čierna voda, kde sme začínali. Pri kostole sv. Anny sa kruh uzatvára. Bicykle sú zaprášené ako na rallye Paríž-Dakar a my smädní a hladní jak prázdne vysávače. Sadneme si k hasičom do Kiss klubu, ktorí oproti obecnému úradu osadili máj. Znova mondolákanie. Dám si kofolu, žena pivo. Na odchode nám zvoní umieračik v kostole. 

Čierna voda. 

     Cestu sme začínali pri skládke odpadu Čierna Voda a končili na ďalšej skládke v Novom Dvore. Skôr v Odpadovom dvore. Tunajšia komunita určite nie je eko a široké okolie tiež vyzerá, že je skôr súčasťou skládky ako ovocných sadov. Galantský okruh sa dá jednoducho charakterizovať: odpad. Toľko ospevovaná cesta, ale pre mňa tristným rozčarovaním. Napriek tomu dunajské zákutia s mlynmi a pitoresknými prístavmi sú impozantné.

Veľka noc netradične

    Na zelený štvrtok sme odprevadili obe dievky do Prahy. Mali v matičke stovežatej medzinárodné turnaje. Pred desiatou som už zaparkoval v pneuservise na výmenu kolies na Dračici. Chvíľu som si počkal, kým spravia auto predo mnou. Potom mi posunkami chlapík ukazoval, ako mám nabehnúť na zdvihák. Vystúpim a zrazu sa ma pýta: "Kto vám menil zimné kolesá?" "No ja!", odpoviem suverénne. "Predné sú totiž prehodené a majú naopak dezén". "No čo už, predné mám na cúvanie", hovorím. Ešteže nebola žiadna zima, inak by drahá mala o ľadovú revue postarané. Kolesá som potom zaniesol na uskladnenie svokre. Baby zmizli, čo s voľnými dňami? Dnes ešte bolo teplo, tak sme hodili bicykle do Sopla (sklopil som sedany a demontoval predné kolesá bicyklov) a odviezli sa do Serede. Okolo priehrady Kráľová je spravená, no spravená, povedzme značená, cyklotrasa. 

 

Malebné zákutia Váhu pri Šali.

 

    Auto som nechal pri skejtovom ihrisku. Popod cestný most sme začali našu cestu. Najprv ma vystrašil údaj na smerovníku 40km do Šale. Ale žena ma opravila, že na značke je údaj pre celý okruh. Fajn, to dáme, veď je to rovinka. Zo začiatku je cesta v okolí Dolnej Stredy pomerne nová. I slavobrána nechýba. Chodník sa vinie popri malebných zákutiach ramien Váhu. Za diaľničným podchodom už je pôvodný asfalt, ale v dobrej kvalite. Pri brehoch vodnej nádrže fúka protivietor, ale s tým som počítal. Pomaly sa opierajúc do pedálov zdá sa úsek nekonečne dlhý. Komín Dusla Šaľa sa takmer nepribližuje. Míňame ubytovací komplex Kaskády a prístav. Stáčame sa viac k juhu. Zastavíme sa pred hydroelektrárňou a spravím pár snímok. Hnevá ma znečistený objektív na mojom relatívne novom mobile. Mal by sa vyčistiť. Žena sa snaží dovolať sesternici do Serede. Po výlete by sme sa mohli zastaviť na kus reči. No ide na nočnú a nikto nebude doma. Za hrádzou sa kvalita chodníka zhorší, ale stále sa dá povedať, že ideme po asfalte. Ľudí nie je veľa, motajú sa iba v okolí prístavov. Z Kráľovej nad Váhom plynulo prejdeme do Véče, časti Šale. Červeno značený cyklochodník pokračuje 60km do Komárna, my sa stočíme doľava po modrom chodníku. Prejdeme cez most ponad Váh. Ľudia oproti dávajú rútiacim sa Trekom z Píšťan prednosť. 

 

Cyklotrasa v Kráľovej nad Váhom. Pred nami Véča.

 

 

    Za mostom naberáme severný smer a hneď sa šliape ľahšie, no povrch hrádze je iba trávnatý. Na štadiónoch Dusla trénujú futbalisti. V Dlhej nad Váhom zaparkujeme v prístave Dani Kati Marine. Zrovna sa odpichol od móla motorový čln. Korpuletný týpek vyváža svoju ženu. Zastaví sa popri nás partia chlapov s deťmi. Pýtam sa, či je otvorená reštaurácia pri vode. "Ešte nie je sezóna, ale možno cez víkend", vraví jeden z nich. Hoci tam ktosi sedí, dvere s ostňami vyzerajú zatvorené. Tak si dám jablko a môžeme ísť. Neprejdeme ďaleko a fotíme si scenérie. Na poli sa pasú srnky. Míňame motokrosovú dráhu, lesík a odbočujeme k priehrade. Moje nádeje, že na hrádzi bude asfaltový povrch miznú vo vetre. Povrch je kamenistý a šmýka sa. Preto ideme po okraji, ktorý je sčasti trávnatý. Šliapeme popod štrkovňu. Spleť dopravníkov a triedičov mi pripomenula štrkopiesky na Zelenej vode. Tie už skončili v šrote. Za vtáčím ostrovom je prístav Bačorína. Drahú zaujme derivačný kanál, zídem preto k nemu. Zaujímavejšie je však mŕtve rameno. Idem si oči vyočiť. Doslova. Až mi do jazierka spadnú slnečné okuliare. Biele tričko už mám špinavé od reťaze, takže si ľahnem na breh a rukou šmátram v kalnej vode. Žena hysterčí, že mala zlý sen a nech sa "vyserem na okuláre". Radšej mi kúpi nové. 250Eur nenechám predsa bez šance potopených v rybníku. Na druhýkrát sa mi podarí okuliare vyloviť. 

 

Naplaveniny pri brehoch vodnej nádrže Kráľová.

  

    Pokračujeme pri Starom Váhu niekde na úrovni Šoporne. Dole k zbytkom rieky sa nám nechce ísť. Diaľnicu opätovne prekročíme tunelom popri derivačnom kanáli. Kamenistá cesta sa mení na spevnenú hlinou. Aspoň tak. Zastavíme sa v Amerike. Vôňa pečených rýb ma láka ísť aj nepozvaný na párty pri Váhu. Vyjdeme z lesa a sme v lodenici pri Šintave. Vyzerá pomerne mŕtvo a opustene. Rozhodujeme sa, či ísť popri rieke alebo zahnúť do dediny. Napokon ideme do lesíka k Šintavskému jazeru. Za ním je to už iba kúsok k mostu. Po ňom prekročíme Váh a kruh sa uzatvára. Bicykle zaparkujeme v bistre Raketa. Drahá si spomína, že kedysi tu skutočne stála loď - Raketa. Dnes po nej zostali len oceľové nosníky, na ktorých je postavená reštika. Turistov vozí po Váhu malý katamarán. Personál sa pomaly prebúdza zo zimného spánku. Dali sme si cigáňa a zaliali Radlerom. Ozvali sa už aj deti, ktoré dorazili do matky miest.

 

Romantická večera pri západe slnka na brehoch Váhu.

 

    V piatok doobeda pršalo. Drahá odpočívala. Ja som sa však poobede znova oprel do pedálov a šliapal tentoraz opačným smerom do mesta. Zámerom bolo preskúmať stav cesty na opačnej (pravej) strane kanála. No je to poľná cesta a ušetrí asi 800m, oproti značenému cyklochodníku. Časová úspora je diskutabilná, keďže ide prakticky po poli. Ešte aj skratka popri podnikoch je navždy zatvorená. 

V sobotu nás čakal šláger sezóny: finálový zápas v ženskej basketbalovej lige. Prvé kolo sa točilo v Ružomberku. Nechcelo sa mi tam ísť. Predsa len 4h šoférovania, kvôli dvojhodinovému zápasu nie je lákavá predstava. No žena už vybavila spolujazdcov, tak aspoň benzín sa sčasti zaplatí. Cesta ubiehala plynule, prekvapil ma vytrhaný asfalt na začiatku úseku pod Strečnom. Ultras Concordia sa štartovali pred krčmou. Bránu nám otváral dedko. Skutočne netuším, načo sa o kovové vráta opieral a nenechal ich jednoducho otvorené. Počkali sme na zbytok fanklubu z Nitry. Rodičia hráčok, fanúšikovia skrachovaných klubov, rôzne iné zjavy sa ocitli pred Koniarňou a zaujali miesto na lístky. Vybehol menejžer Čajok, že nám daruje 20 lístkov. Počkali sme si preto pred halou na ne. Začali sa blížiť aj fanúšikovia súpera. Zatiaľ len potichu čosi spievali.

 

 

   Ochrankár nás uviedol na opačný koniec haly, kdesi do rohu. Precedníčka "lukratívne" miesto ignorovala a začali sme sa skladať ešte pred vyhradeným miestom. Najprv prišiel "náš" menejžer, nech nerobíme problémy a ideme za ceduľku "Hostia". V tomto nás nepodržal a zostávame stáť. Dobehol menejžer Ruže spolu s precedom Concordie. Neustúpime, bolo rozhodnutie Jančiho a Muchy Puk. Situácia sa vyhrocuje. Vyholený preceda sa vyhráža odňatím bubnov, roztrhanými tričkami a doškriabanými autami. Menejžer volá mestských policajtov, ultras pískne na svojich poskokov (našťastie si ho nevšimnú) a Mucha Puk volá štátnych policajtov. Naveľa sa presúvame za líniu. Niektorí infiltrovali medzi obecenstvo. Nad nami bdejú policajti. Z rohu nás nie je dobre na vzdialenú palubovku počuť. Výsledok zápasu (Čajky prehrali o 2 body) sme asi neovplyvnili, no Mucha Puk to nevedela rozchodiť. Ako som sa neskôr dozvedel, Concordia požiadala o tento pľac pre nás. Minulé sezóny revali v rohu ultras. Ruža, keďže nemá vlastný fanklub, samozrejme vyhovela. Že bliakanie ožratých, vymletých hláv nemá so športom nič spoločné v Ružomberku nikoho netrápi. Po skončení zápasu prišiel za Muchou kriminalista a zaistil nám v sprievode štátnych policajtov odchod z haly. Nabudení víťazstvom, ultras stále čosi splietali o SCP. Mal som jediný auto z domácou EČV, preto som ani nečakal a pelášil z dvora preč. Vonku čakali ďalšie policajné autá. Idúc mestom sme sa potom dohodli s ostatnými na večeri U dobrého pastiera. Ja by som radšej šiel, kým je svetlo, do Žiliny, ale prispôsobil som sa. Lambdovi ukradli v reštike telefón. Položil si ho na stôl, lenže sme sa presunuli a behom chvíle si k stolu prisadli nejakí polocigáni. Nepriznali sa až po dvoch dňoch, keď už bol zablokovaný sa našiel vložený do menu. Incident v koniarni mal dohru po sviatkoch, keď bola na koberčeku precedkyňa. Po zápase pichala do osieho hniezda a vedeniu klubu sa nepáčili niektoré jej vyjadrenia. Fanklub Čajkári | Facebook. 

    V nedeľu nám ešte zostával posledný deň voľna. Staršia šla do finále a príde až večer. Počasie nevyzeralo najhoršie, i keď na horách hlásili silný vietor. Vyberal som preto niečo nízke a blízke. Pridala sa totiž sestra s priateľom. Rozhodol som sa, že dobijeme posledné sedemstovky v Malých Karpatoch. Budeme mať k dispozícii dve autá, takže sa nemusíme spoliehať na bus. S nejakým tým meškaním sme dorazili na Pezinskú Babu pred pol desiatou. Sestra prišla zakrátko. 

 

Vetrom ošľahaný strom-symbol Skalnatej.

    Ich autom sme sa zviezli s5 dolu k Sedláčkovmu jarku. Dolinou sme potom pomocou navigácie došli popri tečúcom Sedláčkovic jarku pod Skalnatú. Tým som troch prekvapkal sestrinho priateľa, lebo ten si myslel, že pôjdeme iba na Javorinu. V batohu mal len sladkú tyčinku. No turistika nebola náročná, ako som si myslel. Tých 12km  by sa dalo spraviť aj za poobedie. Najnáročnejšia časť je vystúpiť na 704m vysoký kopec. Iba z neho sú výhľady na Karpaty. Ostatné vrcholy sú pokryté bukmi. Od Skalnatej kráčame viac menej po hrebeni. Malé odbočky sú na Čertov kopec a Javorinu. Popri chodníku sú zbytky el. vedenia pre armádne vysielače. Káble sú teraz pod zemou. Jágrová má dva vrcholy. Netuším prečo. Každý má inú tabuľku, značil ich zakaždým dakto iný. Je fakt, že biela, menšia je nenápadne pribitá na strome 100m od druhej. Pod Čmeľkom obedujeme. Máme aj pre ostatných, ale zo žemle okusuje len sestra. Na Čmeľku je spaľovňa mŕtvol podobná tej na fatranskej Krížnej. 

 

 

Rovnaká spalovňa mŕtvol je na Čmeľku i Krížnej.

    No a pod ňou aj šibenica. Ideme po poľnej ceste odkiaľ sú výhľady na Pezinok, Babu a Konské hlavy. Značený chodník ide lesom. Pod nami bzučia na vysokých otáčkach motorky. Potom len zídeme dole a sme na parkovisku. Pohľadnice v moteli nechyrujú. Malé Karpaty už máme prechodené krížom krážom. Pár kopcov ešte zostáva. Večer už nedočkavo sledujeme mobil, kedy príde naša strieborná hviezda z Prahy.

Šibačkový pondelok šliapem znova do pedálov a vyobšívam baby u svokry. Fúka chladný protivietor, čo sa neskôr odrazí na mojom zdravotnom stave. Poobede docestuje aj druhá hviezda.

Bizarné tmavé skaly pripomínajú, že sa na kopci čerti ženili.

Tvrdé jadro basketbalového koša

"Titúúl je náš, titúúl je náš", tento a podobné popevky zneli hlboko do polnoci našim kúpeľným mestečkom.

Domáci tím Čajok vybojoval historicky prvé víťazstvo v basketbalovej extra lige báb. Na zápasy 3:1. Po výhre v Ruži už akosi duch Niké zostal visieť nad mestom a nikto si ani nepripustil, že domáci zápas by mohol dopadnúť inak. Svedčilo o tom i to, že lístky na zápas boli vypredané už dva dni dopredu. Pristavila sa aj ďalšia malá tribúna v zadnej časti haly. Zišli sa fanúšikovia Čajok z Handlovej, Nitry, Prievidze, Starej Turej a bohvie ešte z akého valala. Nátresk vyše 1000 duší Diplomatka ešte nikdy nezažila. Drahá išla do haly už dve hodiny pred zápasom. Ja som mal na starosti biele ruže. Pre každú čajku zvlášť ako dar z fanklubu. Iba som ich žene podal a šla. Vyzdvihol som ešte malú z výtvarnej a odtiaľ sme aj my rovno trielili do haly. Pred piatou sme boli pred dverami a čakali, kým mi drahá podá lístok (klub daroval "skalným" 20ks). Veľké sa akurát individuálne rozcvičovali. Aj fanklub sa fyzicky pripravoval prvými hodmi antistresových pohárikov do huby. Držal som miesta (polku rady) rodičom jednej z hráčok. Od Natálie snáď prišli všetci až do tretieho pokolenia. Baby na chvíľu zmizli do šatne, aby sa potom za potlesku objavili o5 na palubovke a naťahovali sa podľa bradatého kondičného dirigenta. Pol hodinu pred písknutím nabehla aj Ruža. O štvrťhodinku prišiel zatúlaný bubeník a teraz, kde ho posadiť? Takto neskoro sa predsa nechodí. Obligátne predstavenie hráčok. Ruža si tlieskala sama, naše nabehli za burácania publika. Fan klub nastúpil tiež v plnej sile odhodlaný rozdať si to s Concordiou: predo mnou Mucha Puk, Jaruška, Janči, Ala, Lassi, Ondro, Speedy, Frenkie, Natálenka, Knoto, Foxy, Danka, po boku Dráčik a moja maličkosť s jedenástkou na drese. Sú štyri minúty do zápasu, žlto-modrá štandarda máva, parochne nasadené, no a Concordia nikde. Zaznela hymna, decibely rastú. Rozhodca vyhadzuje a loptu chytí Motley. Bleskovo je v našom koši. 0:2. A hneď 0:5. Studená sprcha. Napnutí sme ako blany na bubnoch. Baby začínajú úvod rozpačito, ale do hry nás vráti trojkou James. Štvrtinu vyhráme o jeden bod. 5 min. po prvom hvizde sa objaví na opačnom konci haly i Concordia (uviazli v zápche), no priniesla im skôr smolu. Čajky sú aspoň dôsledné v obrane a nepripustia súpera bližšie. Dávame si tiež pozor na fauly. Ruža skúša trojky a padajú jej. Našťastie iba v prvej polovici. V druhej štvrtine sme 8 minút nedali riadny kôš, iba pár trestných bodov. I u James boli hody 50:50. Saša Hašková spálila tri jasné koše. Za jeden nás potrestali súperky košom. Robila však špinavú robotu v defenzíve. Nebola jediná, čo mala neistý hod. Nervozita bola enormná na oboch stranách. Keď sa útočilo na kôš, niekedy nastalo ticho, že som počul vlastný prd, teda dych. Takéto momenty som pozoroval od začiatku finálových zápasov. Myslím tie tiché. Každá, i najmenšia, chyba sa trestá. Trestné hody sme znepríjemňovali súperkám piskotom. Čo sme doteraz nerobili, ale šlo o všetko. Lepší nápad by bol robiť vietor, nech loptu sfúkne mimo obruč. Polčas sme vyhrali 31:29. Vsadili sme na dve hráčky, čo bolo málo. Chýbala nám i rýchlosť a presnosť. Tá chýbala aj dedovi na záchode. Nepomohla mu ani podpora kachličiek. Ruža mala oporu viacerých strelkýň. No naša kapitánka Matea excelentne kočírovala zápas. Tretiu štvrtinu sme začali výborne a súperkám sme sa odtrhli o 10 bodov. Fan klub stál na tribúne a skandoval. Dcérka mi dala do rúk žlté nafukovacie ťapky. Ona mi s nimi totiž skôr vadila a nerád by som prišiel o oko. Akosi sa nedarilo vtiahnuť viac divákov. Dievky pod vedením Suji sa pokúšali  dotiahnuť, ale baby sa držali. 45:39 skončila štvrtina a stále nebolo rozhodnuté. V poslednej štvrtine bola rozhodujúca trojka Matei. O5 sme odskočili o 10 bodov. To už som začal veriť, že výhra je na dosah. "Sme majstri!" kričím. Napokon prišiel famózny únik Natálie a bolo definitívne rozhodnuté. Ruža to vzdala a posledné dve minúty bola na palubovke exhibícia Čajok. Pár sekúnd pred koncom hala burácala, na palubovke už vrieskala aj manažérka klubu. Iba tri tímy dosiahli prvenstvo v basketbale. Po šiestich rokoch, čo sú Čajky v extralige stále len druhé  konečne prelomili smolu. Šťastie nám priniesla Alica Moravčíková, ktorá mala titul s Ružou v minulej sezóne a zlatým prestupom ho preniesla k nám. Inak, ako jediná sa otočila na fanklub a ďakovala 6. hráčovi na palubovke. Ruža sklamane zhrabla striebro. Naše baby nastavili krky na zlato a ruky na dva veľké zlaté poháre. I plagát mali dopredu vytlačený. Medzitým som vybehol do bufetu pre ruže. Skandovanie nemalo konca, tribúna sa otriasala. Niektoré ružičky v rukách fanklubákov nevydržali. V jednej ruke ruža, v druhej konfety. No a tlieskaj, poskakuj ako králik Duracel. Tréner Jankovič si nasadil na hlavu korunu. Kráľ sa zbytočne snažil uniknúť prúdu šampanského. Doňa Broňa nám doniesla zopár majstrovských tričiek. Našej famílii sa neušli. Máme krátke ruky. Konečne si baby na palubovke všimli aj nás. Úprimne? Sme im ukradnutí. Budúcu sezónu bude iný mančaft. Ak by som to povedal tvrdo sarkasticky: muchy sa menia, hovno zostáva rovnaké. Naveľa, prešli okolo palubovky a dostali od verných fanúšikov po ruži. Nejaká foto s trblietkami a už sa mohli diváci vrhnúť na plochu. Lepkavú od šampáňa a lesknúcu sa žltými hviezdičkami a prúžkami. Každý sa chcel zvečniť s hráčkami. Kapitánka rozkrojila dúhovú tortu. Najväčší hladoši stáli prví v rade. Medzi nimi naše dcéry. Bohvieaký záujem o zalepenie žalúdka nebol. No a nakoniec prišila na radu sieťka na koši. Tupými chirurgickými nožnicami sa Matea trápila dobrých päť minút. Ale myslím, že ochrankárovi nevadilo niesť sympatickú babenku na pleciach. Druhý kôš amputovala Saša obratne s nožom. Zasa nekonečné fotenie. Z tribúny eufóriu Čajok a fanúšikov ticho pozoroval majiteľ klubu v šedej košeli a tmavom saku. Automaticky postupujeme do Európskej ligy, a to sa bude musieť inak pánko bachnúť po vačku. Váhali sme, či osloviť Terezu. Nejako posmutnela (vraj ma ďalší deň školu a zábava pre ňu končí). Stavila sa, že ak vyhráme, bude spievať Vymyslená od Elánu. Nuž, zostala len vymyslená túžba v hlave Muchy Puk. Keď už precedníčka vytiahla ukulele, zahrala zopár "flákov" od Elánu (jeden z nich sa stal novým popevkom) a Olympicu. Chvíľu sme strieľali na kôš, ale prsty som mal lepkavé ako od cukrovej vaty a nechcela sa mi držať v paprčiach. Čajky sa postupne vytratili do šatne, fanklubu patrila palubovka ešte aj po zhasnutí svetiel. Ja som odprevadil deti domov a po desiatej sa vrátil. Stihol som si dať aspoň rožok. Trochu som si zahulákal s ostatnými v tme. Niektorým pokrikom ako Laura Želnyté som nerozumel. Trocha som introvertil s Jančim. Ten ako introvertný šofér nepil a nebavil sa. Zhodli sme sa, že zájdeme do IKEA a poskladáme si tam zmysel pre humor. Chýbal mi do počtu Lassi. Ten bol ako Peršing: rýchly štart a rýchly koniec. Z baru nás vyhnal až majiteľ, ktorý by rád podnik a vlastne celú halu konečne zavrel. Dal tip, že Čajky sú v bare. Hulákaním cez park a centrum sme sa presúvali na pozíciu. Ja som obohatil relatívne nočné ticho zvonením na zvonček ako stará dôchodkyňa. Stojíme pred prázdnym barom. Foxy vytiahol večeru v miske. Pomaly sme jadro rozbili a pobrali sa vo veselej nálade domov. Mucha Puk s Dankou zostala a urobila dobre. Cestou domov vidíme, že malá skupinka dievčat v tmavom mieri k baru. Mne sa nechcelo vracať, zajtra vstávam do rachoty. Pred polnocou som rachotil naposledy v baráku na šmykľavke do pivnice.

Oslavy zaznamenali i straty. Zmizla zástava. Optimisticky verím, že visí na stene v klube. Lacná zrovna nebola. Ťapky popraskala úmyselne naša staršia dcéra, dve sa podarilo zachrániť. Palubovku sa snažili zachrániť ešte v ten večer umytím, ale šampáňo hneď tak dole nepôjde.
Čajky teda konečne prelomil prekliatie druhého miesta. Titul majstra SR chýbal do zbierky a strašne po ňom túžili. Z Ružomberka je biedna dedina, kde ani Vilo Rozboril nepríde. Ťažké je získať titul, ale ešte ťažšie ho bude obhájiť. Varíme sa v kotli budúci rok! My vás Čajky- neopustíme, neopustíme!

Machnáč

Názov expedície: Klobása trail

Heslo: Zopár metrov nad Drietomou, Machnáč má svoj domov.

Trávnatý vrchol Machnáča (771m n.m.).

    Tretí slnečný víkend, až tá nekonečne modrá obloha bez mráčiku nudila. Vybrali sme sa na relatívne nenáročnú poldennú turistiku do Bielych Karpát. Radi by sme urobili okruh nad Drietomskou dolinou. Boli sme teda viazaní na bus. Cesta autom do Drietomy netrvá dlho. Posledný úsek zničenej cesty drncá ako na železničných pražcoch. Autom sa motám po dedine a hľadám, kde pichnúť Sopla. Pri potoku je miesto ohradené. Pri domove seniorov vyhradené. Iba pre návštevníkov. Nakoniec ho odstavím za mäsiarstvom Hôrka. Vôňa klobás a oškvarkov nás zláka dovnútra a kupujeme hneď dve klobásy, hoci máme zo sebou paštétu. Veď tá sa neskazí. Máme ešte chvíľu čas a postávame na zastávke sledujúc rušnú cestu do Čiech. Aspoň lavičku mohli spraviť. Na úradnej tabuli sa nám páči oznam o organizovanom zbere papiera v obci. Podľa kilogramov, zberač dostane odmenu. Rolku hajzl papiera alebo nejaký čistič a pod. A už vidíme od pumpy prichádzať modrý autobus z Trenčína. Pýtam dva lístky do Liešnej. Šofér mi asi zle rozumie a tlačí iba jeden. Až keď vidí, že mu dávam 2Eur (1,60 za dva lístky) zahundre, že čo mu nezaspievam o dvoch lístkoch. Sadáme si oproti zadným dverám. Pani vedľa sa pýtame, kde vystúpiť. Krátkou cestou počúvame v ošúchaných maskáčoch odetého včelára, ako sa rozčuľuje. Hľadám zastávku v navigácii a naozaj sa volá Liešna. Vystupujeme pri kolibe Drietomica. Je otvorená i obed sa blíži, ale my sme len na začiatku túry. Prejdeme cez frekventovanú cestu, lávkou ponad potok Drietomica a sme na žlto značenom chodníku. Pred vyhodenou chladničkou bez vnútorností zabočíme doľava a prudko stúpame hore. Spomíname na paličky, ktoré si hovejú v kufri. Aspoň jedny sme mohli zobrať. V polovici stúpania je studnička U mloka. Je to len vybetónovaná diera v zemi-vyvieračka prikrytá drevenou strieškou. Vodárka radí nepiť.

Osvieženie U mloka. Zelené dno zrovna nevábi ochutnať.

 Cez húštinu sa prederieme na čerstvo vyhrnutú lesnú cestu. Odpočinieme si, napijeme sa a ošúpeme banány. Šupa skončí svietiť na kríku, preto sa načahujem a hádžem ju ďalej. Okolo pása si omotám bundu. Pokračujeme chvíľu po ceste. Vzápätí sme blížime ku križovatke, kde vľavo vidím ďalší prudký stupák. V duchu i nahlas si poviem, že snáď nepôjdeme touto cestou. Pôjdeme. Ale chodník je zaujímavý kamennými doskami-vrstvami slieňa (niečo medzi vápencom a ílom), ktoré odhalila prudko tečúca voda. Jednotlivé dosky sú akoby vytesané ľudskou rukou do pravidelných hranatých tvarov a naukladané na seba. Drahá navrhuje jednu zobrať ako dosku na krájanie klobásy. Aj skúsim jednu zdvihnúť, ale nechce sa mi to trepať do  kopca. Na polome vidíme zabodnutý hrdzavý krompáč do odrezaného pňa stromu. 

Krompáč je ešte v zachovalom stave.

    Ťažba dreva pokračuje za hranicou i v sobotu, i keď tento polom už na úbočí nejaký rok je. Vojdeme do čiastočne ihličnatého lesa. Vysoké smreky sú vedľa seba zoradené ako prísni, vysokí strážcovia lesa. Pod nimi sa vinie neviditeľná línia hranice označená kde tu malými červeno-bielymi míľnikmi. Prejdem sa po Českej zemi, no chodník pokračuje na našom území. Ozvú sa aj mobily: Vitajte v ČR. Posledné menšie stúpanie popri hranici na trávnatý hrebeň Machnáča. Už našťastie rozpadnutý plot ohraničoval v deväťdesiatych rokoch dve republiky, keď nebolo isté, či neskončíme za bránami európskej únie. Za druhej svetovej vojny tu boli ešte ostrejšie hranice, na ktorých nemeckí okupanti striehli na pašerákov. Som rád, že zostala z hraníc len kopa šrotu a ohlodaného betónu. Na hrebeni fúka mierny severozápadný vietor. Kríž je na dohľad. Vidíme týpka s nalámanými bahniatkami ako si robí svojky pod dvojkrížom. Inak nie je na kopci nik. Šalátové vydanie vrcholovej knihy je celkom zapísané, takže staré Kapybary nenechajú svoj rukopis v nej. Hľadáme závetrie, no kopec je rozsiahly a niet sa kam pred vetrom ukryť. Sadáme si do trávy a ukusujeme z pikantnej klobásy. Popri nás prefrčí turistka, ktorú ani vrchol nezaujme. Pokračuje s paličkami po "Štefáničke" smerom na Trenčín. Výhľady nie sú bohvieaké, je dosť opar. Na juhozápade je Veľká Javorina. Pekne je vidieť Veľký Lopeník. Pod ním je osada Kykula, kde sa dá z Chocholnej vyviesť autom k hotelu Stará škola. Naozaj v osade stála začiatkom dvadsiateho storočia prvá kopaničiarska škola na Slovensku. Na Machnáč je odtiaľ iba kúsok. Na opačnej strane sú vidieť Vršatské bralá a pod nimi Dubnicu. Kúsok je vidieť i z Považského Inovca. Po magistrále schádzame dolu do sedla. Je v ňom zopár chát a božie muky. 

Pohľad na manželku Machnáča-Kykuľu.

    Takýchto bohom zabudnutých osád je po ceste vidieť neúrekom. Na pár stoviek metrov je chodník slabo označený, ale niet kam zablúdiť. Míňame tabuľku s označením partizánskych zákopov. Už sú viac menej zasypané, len akési jamy v zemi, kde by sa neukryl ani trpaslík. Miernym klesaním obídeme vrch Sokolí kameň. Hneď za ním je vidieť skala Pod Sokolím kameňom. Miestni ju volajú Sokolík. Vyhrievame sa na teplom jarnom slniečku sediac v kamennom kresle. Zápis v knihe (jej prítomnosť ma prekvapila) hovorí, že COVID-19 navštívil i túto osamelú skalu. Výhľad do Považia je obmedzený oparom. Na bicykli dôjde k nám na skalu starší pán z Chocholnej. Vyprevádza nejaký pár z Trnavy. Mesačne našliape na bicykli 1000km. Zdá sa mi, že zle počujem. Pýtam sa ho znova, či mesačne alebo ročne. Vraví že mesačne. Klobúk dolu, pri jeho veku. Blízke lesy má prebrázdené krížom-krážom. Dofučia jeho súputníci a my zlezieme dolu. Vidím, že budeme prekračovať hrebeň Ihriská. Zídeme do akejsi rokliny na križovatku so žltou, ktorá pokračuje do Chocholnej a o5 stúpame hore. Na začiatku je studnička. Voda nepáchne a je na dotyk mäkká. Môžem piť, ale nechce sa mi zohýbať. Prekračujúc popadané stromy šliapeme hore až na lúku pod ďalším sedemsto metrovým vrchom Ihriská. 

V sedle pod Ihriskami.

    Zláka nás pekná široká cesta, kde vidíme stúpať dve ženy. Vydáme sa za nimi, ale opätovné stúpanie sa mi nezdá. Pozriem do navigácie a vraciame sa do sedla. Smerom hore je totiž útulňa. Úzkym chodníčkom prudko klesáme dolu. O5 túžim držať v ruke paličky. Nohy prestávajú bolieť až tesne pred dolinou. Potom už len prejdeme popri vodnom zdroji Pod Žľabom a poľnou cestou do Drietomy. Skončíme v raji, teda v motoreste Eden na kofole. Majiteľ so synom chystajú lavičky na vonkajšie sedenie, panička sa zvŕta za pípou. Pánko sa pýta, či ideme "z červenej". "Čiastočne", odpovedá žena. Pár metrov nám zostáva k autu a potom už len domov. Čaká nás večerný zápas v ženskom basketbale.