Baťák II

Názov expedície: Baťák 2023

Heslo: Kúsok Hanej, Slovácka veľa, pre kľúče letím ako splašené teľa.

   Pekné, letné počasie pomaly mizlo z oblohy ako Matovič z politiky, a preto sme ho ešte chceli využiť. Nie Matelka, ale slnko. Po minulotýždňovej Veľkej Fatre sme tentoraz presedlali na kolimahy. Na severe sa slnečné lúče statočne držali, preto sme sa rozhodli prejsť druhú polovicu Baťovho kanála. Od Otrokovíc po Uherský Ostroh. Krátko pred poludním sme do Sopla hodili Treky a vyrazili do 90km vzdialeného predmestia Zlína. Víta nás typicky priemyselné mesto, kde socha Baťu je takmer pred každým domom.

   Na trojhrane regiónov Valašska, Hané a Slovácka sa rozprestiera malé mestečko prezývané i Baťov.
Jeho exponenciálny rast nastal práve v tridsiatych rokoch minulého storočia. Obuvnícky magnát postavil mestečko v typicky baťovskej funkcionalite. Dnes už tehlové domčeky miznú pod novým mejkapom, hlavne po povodni koncom deväťdesiatych rokov. Čo je zaujímavé, že medzi Zlínom a Otrokovicami premávajú trolejbusy. Ekologicky sa rozmýšľalo už po II.sv. vojne.

    Parkovisko pri prístave vyzerá plné, preto sa stočím ku garážam a zacúvam medzi autá na Moravní ulici. Vytiahneme velocipedy a vyrazíme po ceste č.4 popri rieke Morave smerom na juh. Po pár metroch stojíme a kupujem v info centre pohľadnice. Zisťujem, že sa neviem odopnúť z nových kufrov na topánkach. Okolo veľkej priemyselnej ČOV, kde bagre vyberajú kal z polí, a ktorej voda penila do riečky Dřevnice ako naklepané pivo, dôjdeme pod železničný podjazd. Cikpauza a šliapeme ďalej do Napajedle. Už z diaľky upúta veža novorenesančnej radnice. Odbočíme z cyklochodníka smerom k námestiu.

Franc Jozef povýšil koncom 19st. Napajedlu na mesto.

    Pozrieme na info tabuľu, kde je maľovaná mapa. Ďalší zaujímavý objekt je zámoček. Na frflanie drahej prejdem po pešom chodníku ku križovatke a odtiaľ hore k veľkej čiernej bráne. Nejakí ľudkovia pred ňou postávajú a čosi fotia na statív. Zrazu sa brána nehlučne otvorí a skupinka ide k zámku. Pýtam sa, či je otvorený. Vraj až v júli. Tak otočíme bicykle a zídeme dolu k rieke na cyklochodník. Míňame ďalšiu malú ČOV a ranč s koníkmi. Rieka Morava je okrem rybníčkov posiata mŕtvymi ramenami. V jednej z najstarších obcí Moravy, Spytihněve, sa pristavíme pri malej elektrárni. Jej vznik je zaujímavý. Postavená v 50.-tych rokoch slúžila nie ľudu, ale zásobovala šťavou vojenský vysielač v prípade totálneho výpadku (moderne blekaut). Momentálne robia cez hrádzu elektrárne nový chodník. 

V Spytihněve sa oddeľuje od Moravy Baťov kanál prvou plavebnou komorou.

Cyklochodník opúšťa Moravu a vinie sa spolu s kanálom. Po kilometri je aquadukt Vrbka. Riečka podteká kanál a ústi do Moravy.

Tu niekde pod kanálom tečie potok Vrbka.

    Zatiaľ, čo drahá fotí, hodím do seba banán. Mrtě ľudí a spod mosteka "odnikiaľ-nikam" vyletujú ako neriadené drony. Po chvíli sme na úrovni dedinky Babice. Za miestnou ČOV (už zasa čistiareň) je bufet U Rybičky. Na čistiarni si vypestujú rybky a hneď ich v bufete aj klepnú. Dobrý kšeft obsluhy. Čo všetko tie nebohé tvory na čistiarni pohltali je otázne. Na kanáli sa objavujú už i malé lodičky. Pri ich riadení nie je potrebný lodný preukaz. Potom už relatívne plynule ideme až ku plavebnej komore Huštěnovice. Bliká z diaľky. Zrovna do nej vchádzajú dve bárišne. Sledujem ženičku s hákom, ako odtláča loď od stien. Paródia na Poseidona s trojzubcom. Z búdky vybehne starší chlapík a na všetko dozerá. 

Komora je plne automatizovaná, ovládaná diaľkovo.

    Ťažké, oceľové dvere sa zatvárajú, rozvíri sa hladina a napúšťa sa voda. Nechce sa nám čakať. Na suchu je ešte jedna zaujímavosť, a to značka Zákaz močenia. Je pomerne vysoko na strome, aby ju neukradli. V diaľke sú už vidieť komíny Uherského Hradišťa. Vskutku sme po kilometri v Starom Meste, kde končí kanál a cez most nad Moravou prejdeme do Hradišťa. Od svokry sa ozývajú deti, ktoré riešia, ako sa dostať domov. Po telefonáte zamierime do centra. Na dlaždiciach by sme radi zastali. Prehrávam boj s kuframi a so zapnutými nohami v pedáloch padám (a nie posledný krát) na dlažbu ako podťatý. Priamo na námestí. Zanadával som si a šiel pozrieť svatú Rozálku zasklenú v morovom stĺpe. 

Morový stĺp panny Márie Immaculaty zo začiatku 18.st.

    Cez Prostřední ulici sme tlačiac bicykle prešli na veľké Masarykovo náměstí. Načim by bolo aj treba niečo pod zub. Mne by stačila možno aj zmrzlina, ale boli tri hodiny poobede. Na námestí sú však len kaviarničky. O o5 slunce. Po rovnomennej reštaurácii v Litomyšli tentoraz hotel. A vzhľadom rovnako pripomína, že pamätá tatíčka Masaryka. Na protiľahlom konci námestia je v bývalom jezuitskom gymnáziu info centrum. Pohľadnica ma upúta synagógou. Pýtam sa pani na cestu. I tak ju napokon nenájdeme, pretože na Františkánskej ulici odbočíme doprava, namiesto doľava. Za autobusovou stanicou sa znova napojíme na cyklochodník a šliapeme až ku KFC na hlavnej ceste. Zopár prekvapení sa vyrúti spoza rohu a po pár semaforoch sme pred rýchlym občerstvením. Objednáme si "macdonaldovské" menu, no placka je akási menšia. Ale máme bezodný nápoj. Niektorí chytrejší jedinci si kúpia jeden nápoj a napije sa celá rodina. Ako dožujem placku s kuracím mäsom, pozerám na zamknuté bicykle. "Veď ja nemám kľúče!", vyhŕknem, "Zostali v aute. Kurva. No... Asi sme došli". Tu v KFC pri mastných hranolčekoch sa takto skončí naša púť. Žena navrhuje nájsť kľučiara, ktorý zámok prestrihne. No je nedeľa a ako mu vysvetlím, že bicykle sú moje? Idem pozrieť, kedy mi ide vlak do Otrokovíc. Po piatej hodine. Kým sa sem vrátim bude pol siedmej. Ani neviem, kde je stanica. K obslužnému okienku vidím vchádzať taxík. Napadne ma ísť sa opýtať na odvoz. Nechcem však dakoho otravovať ako predavač fejkových okuliarov, hlavne, keď sa ide najesť. V lokáli je internet, preto hľadám taxislužbu. Zdvihne mi pán majiteľ, ktorý je kdesi na diaľnici. A zrovna vie o tom taxíku v KFC. Nech sa idem spýtať. Zaklopem na okienko a otvorí mi postaršia pani. Vyráta mi predbežnú cenu na 700 kačenek. "Pán mi hovoril 650", snažím sa márne zjednávať. Taxikárka odstaví auto na parkovisku a ja idem informovať drahú. Našťastie máme takmer 1000 korún, takže to beriem. Sadám dozadu a štartujeme. Najprv však zanesie poživeň deťom. Až potom zapne taxameter. Pípa nejako často. Za necelú polhodinku sme v Otrokoviciach. Ide kadesi k prístavu z druhého konca. Kážem jej preto zastaviť za kruháčom pri riečke. Zaplatím 710 korún (30Eur) a tých 500m k autu dobehnem. Šialená cena za 24km. Ale prečo nevytrieskať prachy z človeka v núdzi? Prezujem sa a vraciam sa do Hradišťa. Zabijeme asi hodinu. Je pol šiestej a rozhodujeme sa, či pokračovať ďalej do Uherského Ostrohu. Odhadujem to tak na 2h. To sa nepáči žene a chce výlet odpískať. Mrknem do navigácie a zvyšok trasy nevyzerá tak ďaleko (vyše 12km). Do siedmej by sme mohli byť s5. Rozhodneme sa pokračovať. Po hlavnej triede šliapeme do Kunovíc. Hradište od Kunovíc je oddelené riečkou Olšava. Za ňou odbáčame doprava k železnici. Prejdeme popod trať a stočíme sa znova na juh. Míňame letecké múzeum, v diaľke vidieť hangáre firmy Aircraft Industries. Po uvalení sankcii na Rusko, štát pohotovo zareagoval a odkúpil firmu od ruského oligarchu, takže Turbíky sú zachránené. Vnárame sa do malého parčíku patriaceho novoveským kúpeľom. Okrem sírnych prameňov je za obcou aj "Slovácke more". Rozsiahle štrkoviská sú zdrojom pitnej vody a teda sa v nich nesmie kúpať. Z času na čas sa rozprúdi búrlivá debata o primeranosti zákazu.

Piliere na koncoch mosta slúžia pre väčšiu stabilitu.

   Cyklochodník však prechádza v Ostrožskej Novej Vsi na druhú stranu trate a popri stanici, ihrisku a zase ČOV sa hadí smerom do Uherského Ostrohu. Asfalt strieda betón. Čo z chodníka upúta, je oáza Šašňák postavená v netradičnom štýle. Celá z dreva a skla. To už je mesto Uherský Ostroh na dohľad. Vchádzame doň kadesi zozadu. Šípky nás vedú do historického centra. Prekračujeme betónové monštrum nad Moravou, kde trčia prázdne piliere čakajúce na sochy a znova drncáme na mačacích hlavách. Zámoček je nešťastne postavený v centre a navyše okolie je v rekonštrukcii, takže ešte aj obohnaný plotom.

    Renesančný zámok bol pôvodne strážny hrad. V súčasnosti je multi-funkčný a multi-mediálny. Slúži napr. aj ako obecný úrad, či fantastický svet. Raritou je najnižšie položená rozhľadňa na svete. Vlastne veža netiahnuca sa do výšky, ale opačne-vsadená do zeme. Okrem zámku sú pôsobivé objekty mestečka kostol sv.Ondřeje a pivovar. Či skôr to, čo z neho po dvadsiatych rokoch od krachu zostalo.

    Pre miestnych chlapcov sme raritou my dvaja na kolimahách. Drahá si požičala od jedného červenú loptu a vyfotila ju v páre s prilbou. Pre jednu kamarátku, ktorá sa lúči s kariérou vyhadzovačky. Čaká ju operácia a prognózy sú neisté. Že na ňu myslíme, žena jej pošle takýto pozdrav. My sa tiež pomaly lúčime so Slováckom a rovnakou cestou sa vraciame ku KFC, kde nás čaká Sopel. Ostal nám krátky úsek (vyše 5km) do Veselí, ale nie je nejak zaujímavý a navyše je dosť hodín. V Ostrohe stretáme babenku v červených šortkách a bielych ponožkách, ktorú sme míňali niekde za Napajedlou. Zvláštne, ako niektoré zjavy ostanú zafixované v gebuli. Po ôsmej hodine nás doma vítajú deti.

    Táto trasa je orientačne pomerne jednoduchá. Treba len sledovať žlté značenie cesty č.4. Celý čas je povrch asfaltový (iba s výnimkou jednej skratky za Napajedlou-Pahrbkem), takže cesta odsýpa. Možno i preto je na nej viac ľudí, ako na pokračovaní od Veselí nad Moravou. Pripadá mi i zaujímavejšia. V každej obci je na čo čumieť, aj tie stromy sú akosi väčšie a hustejšie ako bufety po trase.

Nikde repka olejka ako na Slovensku, ale zbožie.