Pre knihomolov

Koncom minulého roka prebehla v médiách sútaž Moja naj kniha. Samozrejme ja ako knihomol som sa zaujímal aké knihy sa čítajú. Sledoval som aj finále. Vyhrala vtedy kniha Slovenských rozprávok od P. Dobšinského. Ako inak, tak to má byt.Vytlačil som si zoznam 100 naj kníh a pomaly ich čítam. Najhoršie je, že v našej malej, strediskovej knižnici nemajú našich, slovenských autorov, ktorí sú v zozname. Ale s5 ku knihám. Prvá v abecednom poradí bola Alchymista P. Coeleho. Je robená podľa jednoduchého receptu. Zmiešať trocha biblie, koránu a talmudu dokopy. Okoreniť to nepatrným množstvom vlastných myšlienok, pridať zopár kúskov fantázie a dochutiť cestopisom. Kniha ma nejako nezaujala. Autorovi trocha preprchá z tých náboženstiev. Sám si hovorí bojovník svetla. Čo k tomu dodať. Ale američanom sa takéto kázanie istotne páči. Román pripomína Exupéryho Malého princa. To Cesta od C.McCarthy-ho je oveľa hodnotnejšia. Lyricko-epický román o putovaní otca a syna kataklizmou zničenou krajinou. Všetky hodnoty strácajú význam a ide iba o prežitie. Svet ostal čierno-biely. Existujú už len dobrí a zlí ľudia. Niektorí kritici považujú knihu za sci-fi, niektorí ani tak veľmi nie. Zo súčasných autorov je to skutočne naj kniha. Čudujem sa, že sa u nás nedostala do prvej desiatky. Naopak, neviem, čo tam hľadá napr. Súmrak. V zozname 10 naj mi tiež chýba náš Rudo Sloboda, ktorého považujem za spisovateľa svetového formátu. Román Cesta bol v r .2009 sfilmovaný pod taktovkou John-a Hillcoat-a. Film spôsobí citový otras a srdcabolenie snáď ešte viac ako kniha. Zatiaľ posledne čítanou knihou bola Citadela od A. J. Cronin-a. Veľmi pekná kniha s dramatickým záverom. Stále má čo povedať aj v súčasnej dobe. Hon za karierizmom, bezohľadnosť, moc peňazí. To sú témy dneška. Koniec prvej časti.

Láska na druhú

Do našej rodinky pribudlo dalšie srdiečko, zlatíčko, dcérka.Prišla do tohto slzavého údolia v posledný januárový piatok večer. Hoci sme sa na jej príchod velmi tešili a hlavne žena už bola nedočkavá, riadne sa jej príchod zdramatizoval. Štastne to dopadlo, i keď sme si ešte nevydýchli a uvidíme, čo nás čaká najbližší rok. Veríme, že bude všetko v poriadku a drobec zabojoval.V živote sú chvíle, ktoré by človek nechcel zažiť a pôrod našeho bábatušenka bol jedným z nich. Ďalej sa nebudem rozpisovať, sú to nepríjemné a bolestné spomienky. Ostatne, ešte by nám kde kto závidel. S maminou si pobudli v nemocnici týždeň. Medzitým som so staršou dcérkou bol cez víkend doma (s čím sa svokra nemohla zmieriť, ale nemal som u nich kde spať) a v týždni potom už u svokry. Chodil som normálne do práce. Plienkovej torty som sa tentokrát nedočkal, aj keď ju kolegovia sľúbili. Sľuby chyby. Ani pozdrav. A to som otravoval svokru s koláčmi. Obdržal som však týždenný, vzdelávací pobyt vo Švédsku. To je asi šéfova forma odmeny, keď sa nám narodí dietaťko, lebo pri prvom som tiež mesiac strávil mimo domu. No, čo už. Na čo ale tie reči. Aspoň viem, za čo ma v robote majú... Uprostred týždňa som bol s našimi pozrieť moje dve lásky v nemocnici. Predtým, než som ich vyzdvihol z nemocnice som stihol vybaviť rodný list a poistovňu. Týždeň som pobudol s nimi doma. Aby sme si trocha všetci zvykli. Staršia ako inak žiarli. Už chcela dať bábätko do hovna, do kontajnera alebo jednoducho preč. Robí na prieky, aby upútala. Druhý týždeň chodila svokra k nám. Veľmi ju to nebavilo a posledný piatok už ani neprišla. Jednako pod nami "boží robotníci" stále prerábajú byt (to je podobne ako so služob. cestami, keď sa nám narodí bábo) a potom má aj problémy s rukou. Maličká má už 3 týždne. Má sa k svetu. Svoju "kritickú hodinku" má ráno od 4.30 do 6.30h. Vtedy riadne nespí a mrnčí. Ja sa stahujem do obývacky. Nejako to musíme vydržat.