Chata

Mojej drahej som oplatil letecký deň a šli sme celá rodinka na vodárenskú chatu do Jasnej v Nízkych Tatrách. Už ma pripravila na to, že to budú alkoholické radovánky (Rado sa napokon nedostavil). Vyrazili sme presne o 16h. Pred Žilinou sme ostali visieť v kolóne. I tak sme mali šťastie, pretože za nami sa stala nehoda a bolo by to ešte horšie. Za necelú hodinu sme cez mesto prešli. Potom cesta bola viac menej plynulá. V centre Liptova sme sa zastavili na večeru v starom známom "mekáči". Nedali sme si menu s ľadovým nápojom, ale v kaviarni objednali zázvorový čaj. Bola to však len sladká sirupová voda, kde plávali tri kúsky zázvoru. Medzitým prišli správcovia usadlosti v Jasnej.
Tmavou Demänovskou dolinou sme šli za nimi a skoro zrazili srnky. Na konci asfaltky už za zákazom vjazdu sme konečne zastali pred bránou vodného zdroja. Tam je totiž chata situovaná. Obdivoval som tmavú oblohu a hviezdy na nej. Niektoré už sú aj vyhasnuté a ich svetlo stale putuje k nám. Vyplašil som pri kochaní sa netopiera. Baby nenadchla mliečna cesta, súhvezdia ich vôbec netankovali. Boli sme na chate prví a mali sme najlepšiu a najväčšiu izbu. Vybalili sme si, navliekali paplóny. V jednej izbe sa nedarilo zakúriť a bolo v nej ako v márnici. Naveľa sa to podarilo až druhý deň. Postupne sa do 21h trúsili všetci chatujúci. Prišli aj traja chlapci, s ktorými sa baby hned skamarátili. Sadli si ku filmom, 18+ začali s prípitkami tatranským čajom. Ja som s nimi aj skončil. 2 štamperlíky mi stačili. Otvorila sa domáca slivovica z Lubiny, tej som len oblizol. Dosť silná a pomleté tam boli slivky aj s kôstkami a bohviečo ešte. Celú litrovú fľašu stiahli za noc. Nuž v nevykúrenej izbe bola zima. Boli hore až do pol piatej. Za celý večer som nepovedal okrem Ahoj pri zoznámení asi nič. Jediný introvert. Ani žena nerapotala ako obvykle. Po polnoci som si šiel ľahnúť. Ale veľa som nenaspal. Mladšia sa zobudila, že ju bolí ruka. Tíšil som ju. Mňa pre zmenu bolela hlava, nad ránom som sa hrabal bezvýsledne vo veciach a hľadal pilulku. Ručali jelene, ruja je tu. Okolo pol ôsmej boli baby hore. Postupne sa aj ostatní budili.

Na pláne boli vágne myšlienky, ale prakticky končili niekde na Chopku. Hospodári šli nakúpiť. Ženy sa rozhodli ísť do neďalekej chaty pri Vrblickom plese na kávu.

Ja nie som kávičkár, prešiel som sa popri plese. Deti sa hrali na ihirsku a sypali na seba kamene. Vrátili sa aj domáci a hneď objednali akýsi drahý koňak. Bolo niečo po 10h a skutočne som nemal náladu deň začínať pijatikou, i keď nie zrovna lacnou. Mňa si teda domáci nekúpili, polovička sa tiež nedotkla pohára, lebo si dala tabletku proti boleniu hlavy. Moja bolesť sa tuším preniesla na ňu. Okolo 12h po 3 koňakoch a cigaretách, keď už som sa aj s tamojšími psami zoznámil, sme sa konečne zodvihli. Na chatu, kde si dali štartovného frťaňa pred náročným vrcholovým výstupom lanovkou. Ja som ostentatívne čakal vonku s deťmi a riešil Minecraft hru. Podaktorí vyšli v zimnom overale na medveďa jak do -100°C. Kožuch a pod ním aj tri mikiny. Pešo sme zišli k Bielej Púti a odtiaľ na lanovku. Cestou hore som si všimol zhorený hotel Junior. Vyzerá, že tam zostane zakrytý fóliou hniť na večné veky. Jeden skrat v mrazáku a 136 ľudí malo o štvrtej ráno o zábavu postarané. Jeden až do smrti. Iróniou je, že zrovna o pár dní mala prebehnúť kontrola protipožiarnych zariadení.  Bolo 14h a čas nás súril, posledná lanovka ide o 16h, a to sme chceli hore obedovať. Našťastie na ďalšie posilňovače nebol čas. Po skupinkách sme sa doviezli hore. Tam bolo krásnych 3°C, ešteže bezvetrie. Hory v opare ani Vysoké Tatry nebolo vidieť. Ledva Lipt. Maru, či Muránsku planinu.

Po "namáhavom" výstupe do 2024m došlo k významnej udalosti a vznikol nový turistický krúžok. Jeho meno ani poriadne neviem, tuším "Experience" ("Zážitok"). Ja som vymyslel príznačnejší názov SEN alebo SLZA. (Spolok Erudovaných Notorikov alebo Spolok Lenivcov Zmorených Alkoholom). Jednohlasne bola zvolená vedúca. Domáci pochopil, že s touto partiou na Dereše asi nedôjde, preto sme akurát tak šli na obed. V okolí Kamennej chaty prebiehal čilý pracovný ruch, rozširuje sa. Nečudo, i teraz bola plná. S novou lanovkou sa ľudia poľahky dostanú hore, a tak by si radi dakde posedieť. Vystúpali sme hore k Rotunde. Tam tiež bolo docela plno. V samoobsluhe sme si dali cestoviny, deti zasa nugetku s hranolkami. Nechali sme tam 46Eur za obed. Len obyčajná minerálka stála takmer 3Eur. Dali sme si veľký rum, pozdravili inú (pešiu) skupinu z Banskej Bystrice. To už zatvorili kuchyňu a posledné lanovky sa šmýkali dolu. Tentoraz sme vhupli všetci do jednej. Vypočuli sme si plamenný prejav hovorcu. Asi sa rád počúva, keď jeho hlas dunel malou kabínkou ako vulkanická sopka na Jáve. "Vpred, i keď dolu nesmieme ustať v boji a dojdeme do cieľa", atď. Bufet v Priehybe bol zatvorený, takže tekuté občerstvenie sa nekonalo. Niektorí členovia s nevôlou prijali rozhodnutie ísť dalej pešo až na chatu. Fakt to neboli veľkí turisti. Išli sme miernejšou cestou a spálili pritom kalórie slabšieho obeda. V mega bare Happy End otvorené mali... Takže whiskey alebo baileys. Ja so ženou o5 nič. Mne bolo zle ešte z rumu. Zima nás poslala na chatu. Poblíž vzniká 5 hviezdičkový rezort. Chata s jacuzzi sa dá prenajať už od 75tis. Eur. Lákavá ponuka. V jedenej už plápolal ohník. Ale my sme šlapali k vyšším métam. Na úspešné zdolanie vrcholovej túry sa otvoril rum Pampero. Ja som ho neskôr ochutnal. Síce pekne, kokosovo voňal, ale nechutil mi. Skoro som urazil domáceho, keď som povedal nech radšej dovážajú ropu ako takýto rum. Stojí takmer 30Eur. Otvorila sa druhá fľaša slivovice. Víno si so mnou nikto nechcel dať a sám som ho nepil. Fľašky mi tak štrngali v batohu aj cestou domov. Snažili sme sa stanoviť regule klubu i zapisovateľku, ale dohodli sme sa len na jednom pravidle: "Čo sa stane v klube, zostane v klube". A zapisovateľka neurčená. Keď už mali niektorí pod čapicou a omieľali hlúposti, šiel som spať. Celú fľašu napokon ani nevypili. Dnes už tak nevydržali ako včera. Nad ránom som počul hlasné pílenie dreva na zimu zo susednej izby. Ráno bola praženica s hríbami. Domáci ako správni kresťania šli do kostola. Ja som upratoval izbu, ženy kvákali. Rád by som vypadol, čo najskôr a vyhol sa kolónam. V pláne bola však prechádzka na rozhľadňu. Kým sme vypadli z chaty, bol takmer obed. Ja som auto zaviezol na Bielu Púť a čakal na ostatných. Na blízku rozhľadňu sme nevyšli všetci. Malého chlapca bolela hlava a rozhodli sa vrátiť. Krátky "stupák" na rozhľadňu.

Predsedkyňa klubu predniesla záverečnú reč a pobrali sme sa dolu. Rozlúčili sme sa s ostatnými a sadli do auta. Na obed sme sa zastavili na Kozom vŕšku. Je tam na Slovensku unikátny počin. Jedz, čo vládzeš a dodávam, čo nájdeš. Bol som plný hríbov, preto som ani veľa nevládal. Dokonca ani vybrať som si nevedel. Napokon som si zopár kúskov mäsa naložil spolu s tarhoňou a podusenou zeleninou. Polievku som nemal. Dukátové buchtičky tvorila pokrájaná vianočka s pudingom. Ako dezert som si radšej dal makové šúľance. Zarazilo ma, že som platil za nápoje. Kľudne by mohli byť v cene. V pekárni sme si kúpili čerstvé pečivo na ráno a potom už len rovno domov, kde nás privítalo krásnych 20°C.

Zvoní

Už zasa zvoní. Prázdniny ušli rýchlejšie ako Usain Bolt na 100m. Na konci prázdnin sme zažili humornú situáciu, keď si baby zasadili na záhrade gumenných macíkov a čakali, že porastú a zarodia. Budú mať tak úrodu macíkov. Mladšia to zobrala smrteľne vážne. Babka sa smiala. Vysvetila im, že je to neživá vec a neporastie. Videli to asi v TV, pretože inak netuším odkiaľ tento geniálny nápad vzali. A teraz s chuťou do školy.  Rodičia so šialeným výrazom a nákupným zoznamom od "pančelky" nakupujú tenisky, tie správne zošity, obaly, šablónu Slovenska a tie jediné super tvrdé dosky na zošity s takým huustýým obrázkom. Staršia ratolesť pokračuje v "baskiše" a stále v prípravke. Iba dve hráčky postúpili do "repre". Jedna kvôli výške (topánky má väčšie ako moja drahá) a dravosti, druhá protekčne, i keď je ťarbavé nemehlo. Teraz tvorí prípravka silné ženstvo a je ich 14. Uvidíme o 10 mesiacov... Pančelka nás vystresovala, že 3. rocník je najťažší. Tam sa už nebudú hra, ale prakticky pripravovať na ďalší stupeň. Podľa toho sa sprísni i hodnotenie. Ťažké sú už len veci v novej taške. Začíname dobre. Máme už prvú jednotku. Bodaj by to vydržalo do konca šk. roka. Jej spolužiačky schytali za ten krátky čas dve poznámky (bicyklovali sa cez prestávku a hádzali guličky po spolužiakoch). Pozeral som na pracovný zošit informatiky. Však tie decká budú lepšie zvládať počitač ako ja. My sme si tak akurát lastovičky posúvali po počítadle. Na angličtine sa tiež nebudú bavkať. Ďalšia pozitívna správa prišla aj z družiny. Konečne majú inú družinárku. Aleluja! Spojili sa teraz dve triedy. Nová "vycha" si ich chce zobrať do parády a viac s nimi športovať. Fandím jej entuzaizmu. V podstate však každý deň bude iná. Vystriedajú sa aj učiteľky kvôli šetriacim opatreniam a mali dostatočný počet hodín. Doma máme rozpis ich služieb. Za sebou majú už aj cyklovýlet. Dostala novú prilbu a starý zámok. Pri prerábke sa nový kamsi podel ako štipce. Mamu čakajú nedeľné návštevy svätostánku. Už aj p. zástupkyňa sa dala počuť, že bude špeciálne rodičko venované náboženstvu. Do novembra budú ešte plávať. Keďže sa nevieme zbaviť doteraz kašla (u oboch báb), ešte to môže byť zaujímavé. Ale nebojí sa už aspoň skákať hlavičku (na rozdiel od jej otca). S jedením sme sa nikam nepohli. Zdá sa mi, že okruh "čo nejem" sa pomaly rozširuje. Mladšia je "velkáčka" a veľká mudrlantka. Naposledy som sa zasmial na hláške, keď niekto zomrie. "Najprv je z neho zombík, potom kostra", vysvetlila mi. Do krúžku nechodí, nič ju nebaví. Len sa duť ako králik. Doma, u babky, v škôlke. I si dupne. V škôlke samozrejme nič neje a doma
potom zgúňa, čo by hodila do brucha. Po prázdninách plných poctivej domácej kuchyne babičky je školské jedlo ako facka, ktorá uvedie naspäť do krutej reality. Čo chce jedna to aj druhá. Aj choroby si už závidia. Nabehli sme už na školskú prevádzku, takže skoré vstávánie a včasné hajde do postele. I keď jediní, kto odpadá ako prví sú rodičia. Či sa nám to páči alebo nie, či sa nám chce alebo nie, nič sa nedá robiť.  September neľútostne zaútočil na nás. Nevadí, veď už aj tak sa doma nudili.

Dovolenka, ktorú nemá kto ponúknuť.

Moja drahá polovička mi urobila veľkú radosť a vybrala sa so mnou na 2. najväčšiu leteckú udalosť roka do rakúskeho Zeltwegu (na RIAT v Anglicku nikto nemá). Neveril som, že tam budeme, pokiaľ som naozaj nestál na mokrej tráve letiska. Okolnosti však tento rok nahrali. Vyšlo i počasie. Tomu predchádzala psychická a materiálna príprava. Kúpili sme stan pre štyroch, rozložili v obývačke, zadovážili nafukovaciu karimatku a ďalší spacák. Nad deťmi sme rozmýšľali, ale napokon ostali u babky. A dobre sme spravili. Vo štvrtok popoludní sme vyrazili na 350km dlhú trať. Najprv dotankovať a kúpiť známku pre vstup do rakúskeho diaľničného priestoru. Cesta je prakticky stále po diaľnici, resp. rýchlostnej ceste. Smerom na Viedeň začala premávka spolu s jaznými pruhmi hustnúť. Dával som pozor, aby som zle neodbočil. Zákerne je to hlavne smerom na Linz. Ocitli sme sa na štvorprúdovej ceste. A tam to teda frčalo. Škola jazdenia v jazdných pruhoch. Niektorých by som nepustil ani ku kolobežke. Za Viedenským Novým Mestom sme stáli na pumpe. Lístok na WC je prenosný na celý rok. Platí však len na 5 vstupov. Dá sa však vymeniť napr. za zľavu na palivo. Ešte stále chrchlalo slovenské rádio. Na rýchlostnej som však už preladil na O3. Hneď prvý tunel pred Semmeringom je najdlhší, takmer 3,5km. Celkovo sme prešli 17 tunelov. Rátali sme ich cestou s5. Krajina pripomína Liptov. Popri rieke Mur sme sa pred 19h dopachtili k Red Bull Ringu. Tam je zopár kempov. Hneď do prvého som zatočil. Vyjukaný mladík ma oslovil, či máme rezerváciu. Vravím "No". Tak sme nešli do zeleného, ktorý bol plný Nemcov, ale do fialového, ktorý bol prázdny. Cena bola neskutočná. 45Eur pre 2 ľudí a auto na jednu noc. Opodiaľ to však asi nebolo lepšie. Označkoval nás náramkami ako novorodencov a rozsiahla trávnatá plocha bola pre nás. Zacítil som však pach. Zaparkovali sme mimo okien maštale. Nájdeme planinku, kde nie je toľko trávy.

I tak sem tam zavetrám smrad kráv. Na letisku prebiehali nácviky. Ešte i za šera. Staviame stan. Vidíme na tráve slizniakov- slimákov. Veselé stanovanie. Babka radí po telefóne vytvoriť okolo stanu kruh zo soli. Bežne totiž nosíme na stanovačku vrecko soli... Odkopnem ich k plotu. Cez noc to vzdajú a neútočia na stan. Ideme ku kontajnerovým záchodom. Počujem vo vedľajšej stodole šuchot. Nakuknem a vidím kývať sa kravský chvost. Sme v kravíne! Ale iba jedna krava? Je to divné ako hokej v Austrálii. Kde sú ostatné? Záchody sú v 100% stave. Vedľa je kontajner so sprchami. Nechýba teplá voda. Sme v nemom úžase. Normálne, luxusné kempovanie. Takýto kemp sme si nepredstavovali. Stmieva sa. Stále počuť od letiska vrngot. Ideme sa prejsť k Red Bull ringu, prípadne niečo zjesť. Zdá sa, že v centre sa niečo deje. Pri vchode sú hostesky a SBS. Ďalej sa neodvážime, dráhu F1 teda oželieme Neuvidíme ani žiadnu krčmu. Jediná je v "zelenom" kempe. Tam však majú už len posledný kúsok krkovičky a pivo. Všimneme si, že je tam i údenárstvo. Dochádza nám, že je celkom možné, že sme na bitúnku a v krčme porcujú mäso so zabitých kráv. Preto jedna krava, ktorá to má spočítané. Protestne si dame šatôčky s lekvárom. Zapijeme pivom s plechovky.  Niet, čo robiť, tak zalezieme do spacákov. O chvíľu je zvnútra vlhký. Najlepšie by bolo nedýchať. Po 8 rokoch sme takto o5 pod stanom. Spím prerušovane, žena takmer vôbec. O 5h bučí krava. Čas kŕmenia, či porážky? Vstávame po 6h. Krava stále žije, takže to nebude bitúnok. Možno telinec a čaká mimino. Príjmame túto humánnu variantu. Vonku je 10°C a mokro. Mali sme si zobrať vibramy. No nič. Skrehnutými rukami balíme spacáky a stan. Najlepšie by bolo ho nechať preschnúť. Udeje sa tak u babky na záhrade. Za čelným sklom nachádzam lístok. Tentoraz nie pozvánku do bordelu v Hrašnom, ale nás v noci označkovali ako pokémonov, aby nezabudli, že dnes odchádzame. Hoci som to chalanovi včera vysvetľoval. Jednoducho "východniarom" neverí. Plánoval som ísť po hlavnej ceste. Lenže policajti ma vrátili. Šiel som teda po vedľajšej. Prešli sme tak 2km a boli v Zeltwegu. Vidíme, že je tam kemp.
Na budúce budeme chytrejší a zamierime najprv sem. Policajt ma nasmeroval na parkovisko. Nerozumel som ich systému, lebo bližšie parkoviská neboli obsadené. Šlapali sme ďalšie 2km k letisku. Cestou som videl 2 "týpkov" vracajúcich sa s5 s rebríkmi. Žena i ja sme tušili čosi neblahé.
Boli sme ale v 2/3 cesty a nechcelo sa mi vracať sa k autu. Samozrejme dovnútra ma s ním nepustili. Vychutnal si to vojačik nakoniec, najprv ma prešacoval. Rozmýšľal som ho nechať priamo na bráne. Vojačik nestačil s angličtinou, tak zavolal veliaceho dôstojníka. Tomu to bolo jedno, kde si ho nechám. Vrátil som sa teda kúsok s5 za kopec a šmaril ho do kríkov. Z cesty síce nebol vidieť, ale premelie sa tam 100 tisíc ľudí a bol by zázrak ho tam po 8 hodinách nájsť. V duchu som sa s ním rozlúčil. Večer aj naozaj. Možno som ho mohol nechať predsa len pri vstupe. No. Objedaný je už nový. Dvakrát nás teda prešacovali. I nazreli do batohu. O 8.30h sme konečne prekročili brány letiska. Bol som mrzutý. Na jednej strane je správne, že tam nebudú stáť na rebríkoch rôzny umeleckí fotografi, ale pri mojej "výške" som cítil nespravodlivosť. Žena si dala skutočnú kávu. Namáčala si do nej makovku. S malou dušičkou sme šli hľadať kúsok miesta pri zábrane, kde by sa dalo fotiť. Našli sme exluzívne miesto pri smetiakoch. Aspoň som si mal kde pokladať aparatúru. Občas som pomohol iným vyhodiť odpad do koša jeho otvorením. Program sa pomaly rozbiehal. Prelet stíhačiek popri balóne ma neintresoval,  šiel som pofotiť kúsok zo statiky, kým bolo ako tak vhodné slnko.

Na letisku to bežalo ako hodinky. Ukážky sa striedali jedna za druhou. Žiadne hluché miesto ako minulý týždeň na Sliači. V Zeltweg je i lepšia pozícia na fotenie. Slnko je totiž takmer stále za chrbtom. Veľké prekvapenie bol transportný Airbus A400M. Bolo tam viacero premiér. Páčila sa mi napr. ukážka akrobata na Extre 330. Po nesmrteľnom polobohovi Verešovi, konečne aj niečo iné. Nebola taká razantná, skôr elegantná, v rytme hudby. Frecce aj Agila vystrihli zostavu ako "brus". Zato Patrouille de France akoby sa hľadali v priestore. Také rozplzlé. Okrídlení muži v oblekoch vyskočili
 z vrtuľníka. Radi by z toho urobili šport. Pomaly aj na olympiádu. Hoci to môže byt úžasné letieť medzi newyorským mrakodrapmi, nie je to pre každého. Mňa to nenadchlo a šiel som fotiť bohatú statiku. Až príliš bohatá a niektoré mašiny boli natlačené na seba. Na obed bol "neskutočný" výber párkov alebo "viener šnicle". Ešte tak praclíky všetkých chutí. Zato vždy čerstvé žemle. Priamo z pekárne ich vozili. Ani som nestál nejak dlho v rade. Rozčúlil som sa nad jedným, čo sa predbehol. Čosi po nemecky zamrmlal. Žena držala pozíciu ako v zákopoch. Najviac ľudí sa nahrnulo pri ukážke zajatia lietadla, tzv. Renegát. Takých, čo prídu na obed a hrnú sa cez mrtvoly dopredu, zbožňujem. Jeden si zo mňa urobil tuším statív. Tak som mu mával čiapkou pred objektívom. Po nevábnom vystúpení francúzov začali ľudia pomaly opúšťať letisko. Ja som bol ešte zvedavý na švédskeho Vigena.

Nesklamal. Program sa trochu natiahol. Posledné dve čísla ani neboli. Čakala nás ešte 4h cesta domov. Team Orlík sme preto videli s langošom v ruke pomaly sa presúvajúc k bráne. Rozmrazený, vykúpaný v oleji a vysušený langoš nechutil. Okolo cesnaku ani nechodil. Zalial som ho Red Bullom, žena pivom. Ostal nám aspoň pohár na pamiatku. 17Eur za čínsku stoličku "pofidérnej" kvality som nedal (videl som ich  pár zlámaných v koši). Boli sme tam kvôli lietajúcim mašinám. No žena obdivovala systém údržby záchodkov. Žiadne chemické Toi Toi. Pekne mali žumpu, do ktorej ústil odpad zo všetkých WC na ploche. Pravidelne ju chodil vyberať hovnocuc. Boli teda čisté, voňavé. Máme sa my, čo učiť. Kým sme sa dostali k autu, bola pomaly tma. Účinky nápoja som nepocítil.  Tma nás zastihla v Semmeringu. O5 bolo rušno v okolí Viedene. Potiahol som a stál som až na Čataji. To už žene trhalo po pive mechúr. (priznám sa, zabudol som v Blave odbočiť k pumpe). Pre 23h som brzdil pri svokre. Deti už pochopiteľne spali, tak sme sa prichýlili k nim do cimry. Aký pekný záver leta. Lietadiel máme kažopádne na tento rok dosť.