Pracovne ideme skupina 5 ľudí do chorvátskej pobočky prvý krát. Pôjdeme ako deti do škôlky. Prvý deň na hodinu, druhý deň na dve, a keď budeme plakať, pošlú nás domov.
18.2.2024
Spred baraku odchádzam s kolegom P. okolo 15.20h. Osobne sa po viac ako 10r. o5 vydávam na dlhú cestu v réžii firmy. Jucháme 160km/h len do Trnavy vyzdvihnúť ďalšieho kolegu S.M. Vyskočím sa spýtať na Orlen pumpu o rakúsku známku. Nemajú. V Trnave P. nechce platiť parkovné (pri stanici sa i tak neplatí), a tak krúžime po busovej stanici. Mihnú sa policajti, ale iba parkujú na staničnej základni. Parkovisko plné, pichneme auto na plochu pre zamestnancov železníc. Nie sme sami. Čakáme dobrých 20min., kým na nás S. zamáva. Vraj mu vlak pred Trnavou z neznámych príčin zastavil. Na Zelenči kupujeme rakúsku známku. Bonboniéry ponúkajú len zahraničné. Sadám dozadu a ideme. Ale zasa len do Bratislavy. V navigácii kolega S. vybral najbližšiu Billu. Kupujem bonboniéry Deva, Tatiana a slané tyčinky. Dobre si obzriem Billa rampu pri vchode. Hranicu prekračujeme okolo 17h. Letmé kontroly, ale my iba spomalíme. Nezabudnúť odbočiť na Viedeň, aby sme nešli na Budapešť. Aj ja som sa tak raz dobehol cestou do Zeltwegu a točil sa až v Maďarsku. Kolega tiež hamoval pri odbočke. Tá sedemdesiatka na ceste nie je zbytočná. Konečne fujazdíme cez Rakúsko, obchádzame Viedeň a trielime juhozápadným smerom do Grazu. Nepochopiteľná je 110km/h max. povolená rýchlosť. Neskôr sa dozviem, že hlavný dôvod je hluk. A potom emisie. Ale podľa mňa, čim rýchlejšie auta zmiznú, menej smradia. Za Viedenským Novým Mestom sadla už tma. Kochať krajinou sa nemôžeme, počúvame minulosť relatívne nového kolegu S.M.
Za ženu si vzal Číňanku Fan (kvet), s ktorou má šestnásť mesačnú dcéru Mei (nádherná) a čochvíľa pribudne do rodinky syn. Predikuje, že Čína sa najskôr rozdrobí, pretože ekonomicky je na tom zle. Šikmáči sú strašne materialistickí. Pokiaľ budú mať, čo chcú, nebudú sa búriť. I keď je priepastný rozdiel medzi chudobnými a bohatými. Bohatých však povzniesla vláda. Čínska vláda dotiahla komunizmus do absurdnej dokonalosti. Napr. v niektorých provinciách, ak si problematický moslim, vláda pošle špióna, ktorý má právo vybrať si, kde chce spať a s kým! V porovnaní s nami, Číňania jedia veľa zeleniny, u nás je jej v obchodoch málo. V Šanghaji, kde žil 3 roky nevidel slnko 3 mesiace, preto sa vrátil na naše malebné Slovensko, kde sa i Fan páči. Málo ľudí a modrá obloha. Ako málo stačí ku šťastiu. A ešte sa sťažujme.
19.2.2024
Vstávam po pol siedmej. Hodím na seba ľahšie oblečenie a vybehnem von. Bežím po ulici avenija V. Holjevca (architekt Nového Záhrebu). Mesto ožíva nie len ľuďmi, ale i smradom z áut. Po ľavej strane je veľká plocha, kde teraz zimujú kolotočiari. Pred ňou budova naftárskej spoločnosti INA, cez križovatku nákupné centrum Avenue Mall. Už si myslím, že som pri rieke, ale za násypom sa mi otvorí obrovský hipodróm. Až za ním sa čupí riečka Sáva. Uprostred mostu Slobody spravím pár záberov, otočím sa a klusám s5.
 |
| Prebúdzajúci sa Záhreb. V pozadí 24 poschodové mrakodrapy Prisavlje. |
Bývame v priemyselnej oblasti. Čerstvého vzduchu sa nadýcham asi ako v Šanghaji. Zastavím sa v Lidl po jablká a oriešky. Obchod sa podobá rozmiestnením regálov a sortimentu nášmu. Cez to všetko trvá, kým nájdem oriešky. Zdola vidím, že jedine moja izba má odtiahnuté závesy. Na izbe si dám osviežujúcu sprchu. Veľká stropná ružica je super vec. Oblečiem sa a zídem okolo ôsmej na raňajky. Kolegovia si už posadali po pároch. Sadnem si sám ku stene. Veď aj na obedoch sedávam väčšinou osve. Na tanierik si dám cottage syr a ešte čosi neidentifikovateľné mysliac si, že je to ryba. Tuším syr poliaty bielou omáčkou a semiačkami tekvice. Odkrojím si chlebík a k tomu croissant. Vymáčam si vrecko čaju a raňajky zavŕšim pomarančovým džúsom. Mám ešte chvíľu, tak sa chystám začať písať tieto riadky. No počítač mi prakticky hneď po zapnutí zhasne. Hľadám zásuvku. Nájdem ju pod posteľou. No dá sa použiť aj zásuvka na skrinke pri posteli. Chorváti ušetrili na zemniacom kolíku, čo mi hneď nezapne. Niektoré zásuvky majú zemnenie po stranách. Výťah ma zvezie dolu a čakáme pred vchodom na švédskeho kolegu J. Pešo prejdeme tých 300m k firme. Kolega J.D. sa k nám pridal už v meste. Pre neho je to teda druhý týždeň mimo krajiny Vikingov. Mal prezývku vo futbalovom tíme Dupe. Chorvátsky riť. Šéf sa chytil za hlavu a povedal mu, nech to slovo vyslovuje iba vo Švédsku. Ujme sa nás supervízor A. a zavedie do miestnosti na druhom poschodí v severnej časti budovy. Budova je 4 roky stará. Má ťažké hliníkové okná. Na severe majú kancelárie baby, chlapi väčšinou na juhu pri železničnej trati. Hluk vs. zima. Vyber si. Každý pondelok ráno sem príde auto a donesie debničky ovocia. Banány, pomaranče, jablká, mandarínky. Tie behom dňa zmiznú. Dnes obohatím ponuku ovocia o sladké dary zo Slovenska. Do obeda sa rovnako zožerú. Veľký vedúci pri kuchynke prehodí s nami pár teplých slov a viac ho neuvidíme. Ochorel. O deviatej máme prvú prezentáciu kontajneru SmartMod. Čosi podobné sme už videli. V podstate nevedia, čo s nami a my, čo s nimi. Až na konci týždňa vyjde slnko a my sa zahrievame na prácu. No dnes zapadneme do miestnosti vyhradenej pre nás. Bol som pozrieť Kruna (poznáme sa dlho) a Kreša, s ktorým som naposledy spolupracoval. Asi najstarší pánko v budove. Má to zrátané. Myslím vo firme. V apríli odchádza do dôchodku. Na obed sedíme v kantíne Chill na prízemí kancelárskej budovy. Dal som si akési vegetariánske guľky s ryžou a špenátovou omáčkou. Omáčka chutila. Platil som firemnou kartou, čo nie je najlepší nápad, pretože si výdaj musím zúčtovať a nakoniec môžem na tom stratiť. Zatiaľ jediný, kto tu pracuje je S., realizátor. Iróniou je, že pôvodne on mal byť ten, čo váľa šunky a my robíme. Zajtra by sa to však malo zmeniť. Šéfka realizátorov R. sa pýta z domu, ako sa máme. Zhodneme sa na tom že: "Muffiny sú dobré, ubytovanie dobré, káva je dobrá. Jediný, kto tu ťažko robí je S., ostatní robia s ťažkosťami a skôr sa rehnia". Kolega P. rieši pokazené auto doma. Neštartuje. Švédsky Dupe indikuje chybu SBS – Skit Bakom Styret (švédsky Hovno za volantom). Dokumentáciu máme robiť v angličtine a chorvátčine. Takže jazykový rýchlokurz chorvátčiny by sa zišiel. Okrem piča a veliko pivo nepočujem nič iné. Komín v blízkosti nákladnej stanice dokadil čierny dym pred 16.20, je čas pobrať sa. Nie, ešte sa posledný krát rozohnil. Zmizli sme po 17h ako ten dym. Stihol som len zavolať domov žene, ako sa majú. Pre zmenu jej je zle od žalúdka. U nás prší. V hotelovej izbe bola chyžná a upravila posteľ. Chodí každý deň. Vo vestibule tečie čokoládová fontána v rámci sladkej hodinky od piatej do šiestej, ale neochutnal som. O pol šiestej sme sa o5 zišli dolu pred hotelom a šli na bus. Čakali sme naň aspoň 20min. Nie všetci boli nadšení ísť do centra, ale skupinárovi P. sa zabažilo po štruku. Šofér mi nemal rozmeniť 10Eur, zatiahol môj lístok švédsky kolega. Na hlavnej stanici som Dupemu kúpil na oplátku ja lístok. Kúpil som si aj dva navyše. V stánku sú lacnejšie ako u vodiča. 80c vs. 53c. Za nejakú štvrťhodinku sme na kolodvore (stanica). Vyberieme sa všeobecne severným smerom do centra cez námestie Josipa Jelačiča, ktorý na obyvateľov dozerá na koni. Kolega pomocou navigácie nás doviedol do La štruk. Vychýrenej reštiky, kde podávajú miestnu špecialitu. Lokál je v malej uličke Skalinska. Vpredu je pokladňa, pár stoličiek, ale väčšinou sa sedí vzadu, ďalej na akejsi chodbe, a potom na hornom poschodí. Biely retro kuchynský sekretár mojej prababky a podobné serepetičky zdobia každú miestnosť. Čašníčka nás poslala na poschodie, pričom sme obchádzali celú budovu. Štruk je niečo ako naše zapekané palacinky. Môžu byť slané i sladké. Ja som si dal s čučoriedkami. Výborné. Kolegovia si dali mlieko s rumom (nevedeli si vynachváliť), iní pivo. Ja som popíjal čajík zo špinavej vody. Keď som videl mastnú škvrnu v čistej vode, veru váhal som. Švédsky kolega hovoril o ich jedlách. Typické švédske mäsové guľky som poznal. A pri výčte tradičných pokrmov sa musel pozrieť do gúglu (ale len kvôli správnemu názvu, aby som mu nekrivdil). Skupinár P. sa diví, že jeho slovenčina ani po 20 rokoch nie je 100%. Ipt sa ma pýta, či som to myslel vážne. No áno, veď namiesto strecha povie streha. Každý platil zvlášť. Nechal som dýško 2Eur spolu s Dupe. Prešli sme sa po ulici Ivana Tkalčica (chorvátsky kňaz a historik), čo je niečo ako bratislavské korzo. Hore drevenými schodmi od nejakého Felbingera na ulicu Pavla Radica. Mačacie domčeky sú raritou, ale mačky v nich momentálne neboli. Od nej je kúsok ku kamenným vrátam s kaplnkou panenky Márie. Sväté miesto, kde sa ľudia i o ôsmej molili.
Kamenné vráta z 13st. sú jednou z mála záhrebských pamiatok na stredovek. Kedysi bol cez bránu vstup do hradu. Po veľkom požiari v 18.st. zázračne uchovaný obraz panenky Márie, patrónky mesta, je brána s oltárom pútnickým miestom. Pred totálnym zničením ju zachránil v 20st. nejaký kult Bratov chorvátskeho draka. V 90.-tych rokoch minulého storočia, posvacil a zlegalizoval miesto záhrebský arcibiskup a nasadil mu zlatú korunu.
Vedľa je vináreň Time4Wine, kde nás lámanou slovenčinou pozýva majiteľ, či čašník. Vraj má rodinu v Žiline. Dnes čakali veľkú grupu z Thajska, ale zajtra môžeme prísť. Poďakujeme a nikdy neprídeme. Schádzame dolu k Valhala pivárni, ktorú som navrhol ja, vínna muška. Už zvonku pôsobí skôr ako krčma U Doda, skrátka - typická piváreň. Dnes majú v ponuke 12 čapovaných pív a nespočet fľaškových. No hneď, čo sme vošli dnu, nás ovalil smrad cigaretového dymu. Rovno sme sa otočili a vypadli von. Najbližšia bola pivnica Pinta. Ale vchod do nej vyzeral hrozne. Okľukou sme sa vrátili na korzo a zapadli do miernejšieho pajzlu Jupi. Nie všetci v zapadnutých lokáloch rozumejú. Ale švédsky kolega vie povedať aspoň „Veliko pivo“. Čašníkovi to stačí. Okrem toho sa naučil aj slovo piča, teda pitie. Jediné, čo si Dupe odniesol za posledné dva týždne je, že si musí dať pozor, v ktorej krajine povie piča. Lepší výber lokálu by bol oproti - Cookie Factory, kde sedeli len samé baby. Dal som si deci vína, chalani pivo. Hajzel bol len na šupačky, priamo v bare. Hrôza. Bol som rád, keď sme vypadli von. Zastavili sme sa pri fontáne kráľa Tomislava. Sranda, že v zime sú fontány v Záhrebe pustené. Bus s5 nám stál opodiaľ a dobiehali sme. Vystúpili sme o zastávku skôr. Pred desiatou sme boli na hoteli. Otvoril som si okno, omylom brnkol kdesi na recepciu, ale nevolal nikto ako kolegovi vedľa, ktorý v kúpeľni potiahol "panik" šnúrku.
 |
| Nasvietenú fontánu (od r.2016) obyvatelia Záhrebu prirovnávajú lacnému gýču v Las Vegas. |
20.2.2024
Ráno som vstal o5 o pol siedmej. Do raňajok ďaleko, preto som znova vybehol von, tentoraz k parku Dugave v Novom Záhrebe, čo bolo asi 6km. Tamojšie sídlisko, rovnakého mena, bolo postavené za Tita. Nemajú potrebu zatepľovať, keďže zimy sú teplé ako Tribulove reportáže. Fasády zo šesťdesiatych rokov teda vyzerajú príšerne. Opadaná omietka, zatečené panely, hnusná šedá farba občas šmrncnutá úbohými grafiti od Bad Blue Boys. Parkovanie vyriešili jednoducho - na úkor zelene. Hoci sa obyvatelia hrdia, aké je sídlisko zelené. Evidentne majú rovnaký problém s množstvom áut a komótnych ľudí ako na Slovensku. Za kostolom sv. Mateja sa vydám po pravej strane vyschnutého ramena Sávy. Na veži odbilo pol ôsmej a je čas sa otočiť. Cez Vatikánsku ulicu bežím s5. Pri Lidl pozdravím psíka. Nejaký pomiešaný labradorský retriever.
 |
| Posedenie uprostred sídliska Dugave. |
Osprchovaný sadám pred ôsmou v reštaurácii k raňajkám a naložím si syr s olivami a párky. Kolegovia mi lezú na nervy s omieľaním "dobra piča". Pred deviatou sme odišli do roboty. Kolega M. bral auto s monitormi. Oni si ich priniesli viac menej zbytočne, nám sa ďalší týždeň hodili. Dokonca aj na prezentáciu pri porade. Sedeli sme kdesi hore v novej miestnosti pokiaľ nás po poldruha hodine nevyhnali. Spoločnosť nám robili chorvátski mechanickí inžinieri Ante, Dario, Ivan, Marko. Ani v ďalšej miestnosti Krka sme nemohli dlho byť. Tak sme sa na chvíľu utiahli do „našej“ miestnosti na severe. Po pol hodine bol čas na obed do kantíny Chill. Vychlípali sme iba hríbovú polievku z vrecka za 1Eur. Intenzívne školenie pokračovalo do 16h. Oboznámili sme sa s konštrukciou kontajnerov. Vedľa školiacej miestnosti na piatom poschodí je terasa s pekným výhľadom na mesto. V polooblačnom počasí sa na pozadí vynímala panoráma Záhrebu, či pohoria Klake na juhu. Je vidieť, že firma myslela na spríjemnenie pracovného prostredia. No i tak, ako z chorvátskych kolegov vyšlo, odišli im 2-3 ľudia a ďalší zmizli z výroby, ktorú teraz suplujú. Asi aj preto sme teraz na tréningu my. Od K. som dostal kartu ku vstupu, aby sme nemuseli ipt kohosi otravovať alebo stepovať pred vchodovými dverami. Inak vyzerá, že si vôbec neznačia príchod/odchod do práce. Po robote mám 15min. na izbe, aby som zavolal tatovi. Chyžná mi o5 postlala letisko. Aj dnes sadáme na bus č.268 do centra. Preplnený ako japonské metro. Kolega M. naskakoval bočnými dverami. Z kolodvora cválame na večeru ako dostihové kone popri parku Josipa Strossmayera na námestie ďalšieho Josipa, tentoraz Jelačiča. Kolegovia vpredu si ani nevšimli najkratšej lanovky na svete.
 |
| Spočiatku boli v lanovke dve triedy: 1. s výhľadom na mesto a 2. pod ňou. |
Vôbec prvá hromadná doprava v Záhrebe bola lanovka premávajúca z Dolného mesta do Horného. Jej začiatky boli pomerne tristné, keď sa stávalo, že lanovka sa často unavila na 66m dlhej dráhe a pasažieri ju museli hore tlačiť. Za vyše 130 rokov nemala lanovka žiadnu nehodu a stavba je stále v pôvodnom stave (okrem technolog. zariadenia). Veď pri rýchlosti normálneho ľudského kroku čo by sa mohlo stať? Lanovku si je možné i prenajať na súkromnú jazdu.
Naproti tomu sa dozviem, že Číňanci nemôžu dostať víza osve, len v skupinách. Pár sme ich v parku Zrinjevac stretli. Poznať sú podľa pestrého oblečenia, skôr nevkusného ako sedláci v meste. Pred večerou prevediem kolegov po „Obchodnej“ ulici Ilici a s5 cez tunel Grič. Skupinár P. sa opýtal švédskeho Dupe slovensky, či chce ísť na večeru teraz alebo potom. Kukol nechápavo na neho a povedal: “ Potom“. A tak rozhodol za nás a ponorili sme sa do tunela.
 |
| Nedávno v 350m dlhom tuneli prebehol prvý ročník Zagreb Undeground - ochutnávka vín z Chorvátska. |
Grič bol vyhĺbený ako bunker počas II.sv. vojny. Mohlo sa v ňom skryť 5000 duší. Po vojne sa v rúre ohrievalo až okolo 2000 feťákov a bezdomovcov. Začiatkom 90.- tych rokov slúžil Grič aj ako diskotéka pre 3000 ľudí. Aj s tými bezdomovcami akurát. Renovovaný bol v r.2016, ale ďalšie plány ako výťah, či múzeum ostali len na papieri. Uprostred je miestnosť, ktorá je torzo nedokončenej dvojpodlažnej haly. Inak nie je ničím zaujímavý. Snáď, že v ňom rastú brčká z vápenca.
Na konci tunela sa za nami ozývalo mňaukanie. Akustiku má betónová diera dobrú. Vyšli sme na ulicu P. Radiča a dali sa dolu na I.Tkalčica známu kaviarňami. Kolega S. si kúpil magnetku. Ja som pozeral pohľadnice. Panička nás lákala na všeličo možné (v rámci počestnosti), ale odolali sme. Na ulici je Srí Lanská Curry Bowl, turecká Alibaba, grécka, ale aj libanonská reštika, či suši bar. Zapadli sme do Bataku, ako si prial Viking Dupe. Básnil o pljeskavici, ale nakoniec si dal šulčeky. Čašník nás zaviedol k stolu, pričom spojil dva dokopy. Ceny teda vysoké. Objednal som si 2dcl Graševiny za 6Eur. Na večeru zeleninový tanier s grilovanými kúskami kuraciny za takmer 9Eur. Kolegovia ochutnali čevabčiči, skupinár P. burger v žemli. Nechcel som nič ťažké. Jedlo poliate balzamikom mi chutilo i dva krutónky som v tanieri vylovil. Dýško je zarátané už pri platobnom termináli. Môžem si vybrať sumu. Je dobré takto prirátať tringelt, pretože nie vždy mám pri sebe mince. A dobré aj pre podnik. Málokto odmietne. Ďalšie naše kroky viedli do pivárne Mali Medo. Lokál pozostáva z veľkej reštiky a pivárne rozdelených na viacero miestností a vchodov. Čašník sa čudoval, že chcem víno. Kolegovia si dali miestne pivo. Čašník ho ospevoval ako najlepšie na ulici, či dokonca v Záhrebe. No hej, keď polka ulice je Mali Medo. Vraj chutí ako piešťanský Žiwel. Každopádne Mali Medo je jeden z prvých lokálnych pivovarov v Chorvátsku. Odchádzame z podniku po deviatej. Zo štyroch kolegov som už ohučaný. Môžem pokojne uspokojiť znepokojujúcim pokojom? Alebo nám Švédi budú stále kázať, kde je dobré pivo a všetko? P. zabudol batoh na stoličke v Mali Medo. Príliš veľa piva (4). Našťastie v ňom nič nemal. Až na 3x sa do pivárne dovolal. Dohodol sa, že mu ho odložia do zajtra. Dôvod navštíviť centrum znova.
 |
| Vchod do tmavého tunela pôsobí ako freska na stene. |
 |
| Kostol sv. Kláry z 18st. na periférii Záhrebu. |
 |
| Záhrebská katedrála je so svojimi 108m výšky najvyššou budovou v meste. |
22.2.2024
V polooblačné ráno som si bol zabehať pomedzi mrakodrapy sídliska Siget a park Mladenača (podľa mladomanželov, ktorí zasadili v ňom prvý strom). Ani som nechcel 6km, ale akosi som sa motal až po ďalšie sídlisko Trnsko.
 |
| Park Novomanželov ukrýva mnohé "Áno". |
Po akože športe som sa zasýtil omeletou so zeleninou. Omeletu si treba objednať u obsluhy. Trocha sme sa hnali, lebo o 8.30h mal prísť bus do výrobnej haly. Mal, ale to by sme nemohli byť v Chorvátsku. Naveľa, meškal iba 5min. Minivan chodí viac menej pravidelne, no musí niekoho viesť. 2x doobeda a 2x poobede. Čakali sme ešte na staršieho dizajnéra Alena. Dosupel na malom autíčku. Dlháň vystúpil s igelitkou, kde mal vestu a prilbu. Nasáčkovali sme sa do dodávky a vyrazili východným smerom. Produkcia kontajnerov sídli v štvrti Rugvica, čo je neďaleko diaľnice dolu na Bosnu. Výrobu tvorí obrovská hala, kde sa montujú rámy a panely skríň. Vonku sa potom v už oplášťovaných skriniach dávajú črevá. Nasadili sme si helmy, vesty a pevné návleky na topánky. Poprosil som aspoň o jedno foto na pamiatku. Ukázali nám prototyp dreveného kontajnera. Drevo sa nezborí ako oceľ. Horí celé, ale konštrukcia nespadne hneď. Zvnútra sme si pozreli prototyp ďalšej skrine, kde skúšajú chladenie, ktoré si patentovali. Aj po nás chcú patenty. Jeden by som navrhol. Na bordel v ich databáze. Potom sme sa prešli po výrobnej hale. Nejaký kontajner testovali, za ďalšou bránou už montovali veľké konštrukcie. Aj tu je nedostatok robošov. Imigranti len prechádzajú do bohatších, západných krajín. Niektoré rámy sú montované, iné zvárané. Majú v hale aj zopár tvárniacich strojov. Panely si v podstate vedia vyrobiť sami. Zvárajú si aj rúrky pre chladenie. Okolo 11h nás minivan zaviezol 150km/h rýchlosťou s5 do kancelárskej budovy. Skupinár povedal A., že máme školenie o hodinu. Tak sme si prečítali mejly a šli na polievku. Porada bola nastavená na 13h, ale kým sme sa rozhýbali bolo po štvrť na dve. Čo ma zaráža, že nemajú žiadnu kontrolu dizajnu alebo kusovníkov. Schvaľujú si dizajn sami. Nemáme prístup do dôležitého adresára, tak sme robotu po pol piatej zapichli. Pešo kráčame 3km do pizzérie Duksa, kde nás pozval veľký vedúci. Ten ale ochorel, ako som spomenul. Zastúpil ho potomok českých prisťahovalcov M.Z. prezývaný papa Šmoula. S nami sedelo ešte zopár chorvátskych kolegov. Graševina Kjut je asi najlepšia, čo som v Záhrebe pil. K večeri som si objednal pizzu Koza Nostra s kozím syrom. Doniesol ju čašník nenakrájanú. Vraj pravá pizza má byť nedotknutá nožom. Chutná, naváľal som sa do prasknutia. Ferrero Roche dezert som už ani neobjednával. Kapurkový pohár a o pol deviatej sme vypadli. Duksa je slušná pizérka. Účet zatiahla zástupička M.Z. Rýchlym krokom sa premiestňujeme do nákupného strediska Avenue Mall. Hľadáme Konzum potraviny. Musíme sa spýtať v nejakom kiosku. Konzum je 2. poschodia pod zemou. Vyjdeme a ocitáme sa v podzemných garážach. Obchod je až kdesi za rohom. Lenže sa blíži záverečná a ochrankár i predavačky nás ženú. Sladké sušienky do roboty, čokolády, najdrahšiu Graševinu a utekám na pokladňu. Pešo ideme do hotela. Okrem S. sme ešte zapadli do hotelového baru. Dám si pohár vína. Sedíme do pol jedenástej a ideme do hajan.
 |
| Chorvátske národné divadlo v novobarokovom štýle navrhli viedenskí architekti. |
23.2.2024
Kolega M. sa veľmi nevyspal. Mal vedľa na izbe párty do 2h. Vo výťahu je smradľavá mláka. Asi sa tam niekto vyšťal vracajúc sa z mecheche. Ráno bežím k nákladnej stanici. Motám sa okolo nejakého cigánskeho domu, kým za ním nájdem cestu ku križovatke. Spravím takmer 7km. Kolegovia zbalení domov, už ani nevnímajú, čo sa nám snažia Chorváti ukázať. Horšie, že Ante vyzerá chorý, posmrkáva. Už nám je jasné, čo budeme robiť: cvičené opičky. Porovnávať model s kusovníkmi, ktoré vygeneruje nejaký Ivan. Kolegovia nás pred obedom opustili a zostali sme proti Chorvátom dvaja. Na obed v kantíne som si dal rajčinovú polievku. Poobede skúšame nahrať nejaké kusovníky do databázy, ale zastavia nás farbené časti. Totiž zvlášť majú zoznam striekaných častí a zvlášť častí nestriekaných. Striekané majú v databáze iné kódy ako v tabuľke a navyše sú všetky pokope. Nestriekané časti sú rozdelené po dodávateľoch. Márne sa snažím systém pochopiť ako Gašparovič gúgl. Celé je to neprehľadné. Nakoniec sa aj objednajú nestriekané panely a všimne si to až výrobca. Ante síce spravil nejaké porovnávanie tabuliek, ale zle. Mám chuť s tým praštiť a ísť domov. Ani sa nečudujem veľkej fluktuácii na chorvátskom oddelení. Koľko nás to bude baviť? Po pol štvrtej kolegovia vypadli a zbalili sme si fidlátka ja my. A nezatvorili okno. Dnes využijem čoko hodinku a vo fontánke si namočím do čokolády ananás a kúsok zákuska. V Kauflande nakupujeme na zajtra. Bagetu nikde nemajú, kolega, že si ju kúpi na pumpe. Ani to neurobil a skončil iba na orieškoch. Pred večerou zavolám domov. Babám tuším ani nechýbam. Zato mne je otupno. Doma prší. V Záhrebe je dnes pod mrakom. Na večeru ideme do dedinky Sveta Klara. Zakotvime v typickej dedinskej reštike Toni so štamgastami podpierajúcimi barový pult. Čašníčka nerozumela tuším ani chorvátsky. Tuna salad alebo tí. Váhavo zareagovala až na čaj. Asi sme korpulentnú dievčinu vystresovali. Ja som si dal Proljetna šalát s kuracím mäsom. Čo sa už dá pokaziť na zeleninovom šaláte? Záchod malý, že som musel počkať, kým chlapík pred mnou odíde. Ak by niekto za mnou otvoril dvere, rovno ma katapultuje do pisoáru. Inak čisto, akurát tiekla voda spod umývadla. Ceny prijateľné. Nechal som za čaj a šalát 10Eur. Čo s načatým večerom? Prešli sme sa po novovznikajúcom záhrebskom sídlisku a šli na hotel. Chyžná sa snažila vyhnať smrad spod koberca vo výťahu. Aspoň koberec už tak nepáchne. Pustím si nejaký hudobný program, ktorý uvádza blonďavá transka a pišám tieto riadky.
- 24.2.2024
 |
| V 78m vysokom Veľkom vodopáde končí svoju púť riečka Plitvica. |
 |
| Jediná prístupná jaskyňa Šupljara (Dutina) je v zime zatvorená. |
Na chodníku v blate som videl stopy, pp. psa. Kolega, že na medveďa je to malé. Ja na to: „De by sa tu vzali medvede“. V skutočnosti ich behá po okolí 30! Zo zvierat sme videli zvláštne sfarbené veľké kačice a mŕtvu vydru. Rozpáranú. Asi pes. Videli sme vlčiaka na druhej strane, s ktorým bol jeden pár. Z flóry ma zaujal veľký biely kvet Sasanka Veternica. Objavuje sa aj jarný podbeľ, či vres. Po asfaltovej ceste sme sa dostali na parkovisko vstupu 2 nad prístavom. Odtiaľ premáva kyvadlový minibus. No odviezol nás, na naše prekvapenie, len polovicu vzdialenosti k Vstupu 1. Ja už som si aj vypol stopára. Takže nejakých 500m ideme ešte peši. Celkovo sme dnes prešli asi 14km. Kombinovali sme trasy, pričom sme loďku nevyužili. 40Eur na osobu za návštevu parku v sezóne je šialená cena. Ešte tých 20... Veď už ani kúpať sa v jazerách nedá. No nebol by to kolega, pôvodom Poliak, keby nevymyslel, ako sa do parku dostať zadarmo. Auto zaparkovať pri vstupe 2, minibusom sa odviezť do polovice trasy smerom k vstupu 1. V polovici je chodník dolu k jazerám. Možno by sa ešte dalo zájsť autom k vstupu 2, odtiaľ pešo asi poldruha kilometra k jazeru Gradinsko (k skapatej vydre) a prejsť si tú najkrajšiu časť. Prípadne využiť loď na dolné jazerá. Je však možné, že na palube kontrolujú lístky.
 |
| Horné kaskády. |
 |
| Mali Prstavac (Malá sprška) padá z výšky 18m. |
25.2.2024
Náš pobyt sa prehupol do druhej polovice. Ráno dám oddych nohám a na raňajky idem okolo ôsmej. Do misky s mysli si nalejem iba riedky jogurt. Večer mám sračku a podozrievam práve čerstvosť raňajšieho jogurtu. Čítam si do desiatej, a práve vtedy konečne skončí „číslo“ vedľa v izbe. Idem dolu do reštaurácie, kde už sedí kolega. Na dvere dám nerušiť, nech chyžná aspoň jeden deň sviatkuje. Dnes roztáčam kolesá auta smerom na západ do Slovinska. Je krásne, polooblačné počasie. Hranica je kúsok za Záhrebom. Slovinci majú domčeky posiate po kopcoch. A žiadne ploty, tobôž múry. Je to iná, malebná krajina, okrem iného plná hradov. Postavili ich Habsurgovci na obranu proti Turkom podobne ako u nás. Po poldruha hodine sme v Ljubjlane. Kolega ma navigáciou vedie k parku Tivoli, kde je veľké parkovisko. Do parku sa hrnie veľa áut a ja zostanem stáť v križovatke. Za mnou chodci, pred mnou odbáčajúce autá. Cúvam a Škodovka inteligentnejšia od sedláka v meste zastavuje aj sama, aby som nezrámoval chodcov na prechode. Parkovanie je v nedeľu zdarma a aj to tak vyzerá. Čakáme, kým sa uvoľní miesto nejakých 5min. Na poludnie je mrte ľudí v parku. Piknikujú na tráve, hrajú sa s deťmi alebo sa len tak prechádzajú. V nedeľu sú totiž obchody zatvorené. Slovinci, zdá sa, milujú svoje mesto. V Tivoli nie sú žiadne bufety ani krčmy. Kde máme na Slovensku v meste takýto park?
 |
| Za unikátnu architektúru zelene v parku Tivoli vďačia Slovinci najmä českému záhradníkovi V. Hejnicovi. |
Prejdeme sa ku zámočku, či skôr kaštieľu Tivoli. Obchádzame veľké detské ihrisko plné deti a popri prezidentskom paláci kráčame do centra. V Slovinsku vyfešákovaní panáčikovia nestrážia hlavu štátu. Po ľavej strane obchádzame vysoké budovy nejakých ministerstiev. Cez park Zvezda, kde sú na stromoch zavesené čierne hovienka. Reprezentujú uhlie? Pravdepodobne. Slovinci ťažia uhlie najmodernejším spôsobom v Európe. Oproti je Slovinské múzeum. Opáčime mestské vecká, no daň za šťanie zdarma sú povaľujúci sa feťáci na dlážke. Zbehneme dolu Kongresovým námestím popri veľmi peknej budove univerzity a už sme na Dvorni trg, teda prakticky v zaujímavejšej časti mesta pri riečke Ljubljanica. Stočíme sa najprv vpravo, kde vidíme nejaké trhy. To je však len predaj starožitností. Tričko s nápisom Yugoslavia alebo pohľadnice, či odznaky alebo aj starý nábytok. Pri zakrytej fontáne Novi trg sa vrátime s5 a prejdeme cez Šuštarski most na Gallusovo nábrežie. No, ceny sú tam niekde inde ako v Záhrebe. Chorváti sú ešte lacná krajina. Len čaj vyjde na 6Eur, pivo ešte viac. Mestečko a jeho centrum je veľmi pekné. Zelená rieka vytvára so šedivou farbou mostov a pastelovými domami zaujímavý kolorit. Možno by som ho prirovnal ku Košiciam, ale tie nemajú rieku. Na Trojmostí stretám kolegu P., ktorý šiel po druhej strane riečky.
Jeden zo symbolov Ljubljany má za sebou zaujímavú históriu. V tridsiatych rokoch 20st. s rozvíjajúcou sa automobilovou dopravou kapacitne nestačil a mal byť kompletne zničený. Slávny architekt Plečnik však namiesto nového mosta navrhol dva užšie mosty pre peších, pričom ponechal originálnu architektúru z 19st. I na Slovensku máme trojmost. Na pomedzí Slovenska, Česka a Poľska.
Na námestí Prešernov trg tróni socha veľkého slovinského básnika Franca Prešerna. Taký slovinský Andrej Sládkovič, ktorý vytvoril najkrajšie ľúbostné diela z neopätovanej lásky. Na opačnom konci námestia je ružový kostolík Františkánov. Na dlažbe nejaký týpek čaruje s futbalovou loptou. Kde je Hamšík? V turistickom centre kupujem nepostrádateľné pohľadnice, magnetku dráčika-symbol mesta a nejakú brožúru. Aj mini pečiatka sa našla. Hľadáme sochy drakov strážiacich mesto. Sú až na konci tržnice Plečnik. Uprostred storočnej tržnice je nový (2010) Mesarski most plný visiacich zámkov zaľúbených párov a la parížskeho Pont des Arts. Že ešte nespadol pod tou ťarchou hrdzavých petlíc sa čudujem. Medené sochy štyroch drakov je na Zmajskom moste problém odfotiť. Buď sú na moste ľudia alebo autá.
Zmajský most, v preklade dračí, bol začiatkom 20st. jedným z prvých železobetónových mostov v Európe. Ako prvý mal asfaltový povrch v celom Slovinsku. Nainštalované mal už plynové lampy, hoci vtedy ešte plyn zavedený nebol. Pôvodne sa uvažovalo o okrídlených levoch na podstavcoch, ale zvíťazili nad nimi draci - veď mesto chránia. To bolo jeho šťastie, pretože most patrí vďaka nim k najkrajším na svete.
Od ikonického Dračieho mostu sa cez centrálnu tržnicu dostaneme do uličky Za ograjami ovinujúcej sa ako had vôkol hradu. Lenivci sa môžu vyviesť lanovkou za 4Eur. Na hradbách si pozrieme len Ljubljanu pod nami. V diaľke sa črtajú Kaminské Alpy s najvyšším končiarom Grintovec. Vysoké sú ako naše Tatry. Za nimi už je Rakúsko. Triglav je schovaný za hradbou mrakov, vidieť iba nižšie Polhogorajske Dolomity. Do vnútra hradu nejdeme, kolega nie je zvedavý na vykopávky a zhrdzavené brnenie. Prejdeme sa k Plečnikovmu pamätníku na Šancoch. Najslávnejší slovinský architekt sa aj tu vyhral s oblúčikmi a stĺpmi ako dolu na tržnici. No miesto s impozantnou vyhliadkou kazí vysielač. Chodníkom Ovinki zídeme dolu na Krekov trg. Prechádzame popri zadnej časti divadla sv. Jakuba, kde sú pekne vidieť krajčírske dielne pre úpravu kostýmov. Padne pár kvapiek. Ljubljana vďaka objatiu hôr je často daždivá. Hľadáme miesto s "vlastným počasím". Je to vlastne kruhová plocha na námestí Prešernov trg. No je nej toľko ľudí, že sa pod nohami stráca. Pomaly sa vyberáme smerom k Tivoli, kde máme auto. Na obchodnej ulici menom Čopova si kúpim v Puffy zmenšeninu našich doliek poliatych horúcou čokoládou s orieškami Rafaelo. To je môj obed. Kolega P. jedol o desiatej, takže vydrží do večera. Ale dolku ochutnal. Čo mi v rozsiahlom parku chýba sú vecká. No nič. Sadáme do auta, predtým treba validovať parkovaciu kartu (inak by sme sa museli od rampy vrátiť, ako učinil jeden chlapec) a rovnakou cestou sa vraciame s5 do Záhrebu. Prechádzame cez dúhy. Farebným závojom je síce super prejsť, ale musím na mokrej vozovke spomaliť. P. si podriemkava a ja si trocha užívam krásy Slovinska. Na vrcholoch kopčekov sú nad dedinkami kostolíky. Musia mať tí vidiečania inú kondičku, chodiť hore sa mollit. Nie je ešte ani 17h. Preto navrhujem ísť na zrúcaninu Medvedi grad nad Záhrebom. P. ožije a okamžite naprogramuje navigáciu. I tak odbočím zle a musím sa na poľnej ceste otáčať. To už ma nezachráni navigácia, ale kolega mávajúc rukami. Väčšinou takto neimprovizujem a neverím navigácii, ale si cestu dopredu naštudujem. Aj dnes sa mi potvrdilo, že spoliehať sa na umelú inteligenciu nie je najlepší nápad. Druhýkrát ma zaviedla zle v centre, lebo jej chvíľu trvalo, kým sa „chytila“. Krkolomne úzkou jednosmerkou dôjdeme po piatej hodine pod hrad. Hore mačacími hlavami vyjdeme pešo, no pred nami sa objaví veľká železná, dokonca, dvojitá, brána. Zavretá. Návštevné hodiny sú do štvrtej. Tak si obídeme hrad zospodu cez priekopu a vrátime sa do centra. Dolu už vedie pekná, nová cesta vinúca sa z vrchu Sljeme. Chorváti tiež udávajú na hríbikoch čas v hodinách. Z hradu na vrch to bolo napr. 2h. Zaparkujem niekde na ulici G. Deželica blízko štátnej opery. Vraj je to najbližšie k pešej zóne, vraví navigácia. P. bažil po exotike pre chuťové poháriky, no reštika Asuka bol omyl. Je to skôr rýchle občerstvenie hrajúce sa na Japonsko v Chorvátsku. Najviac ponúka suši rôznych tvarov. Čašníčka v kimone nám naliala do decových misiek horúcu vodu. Zrovna Gejšu nemali, tak som objednal zelený čaj Sencha mizuki. Netuším prečo nenechala čaj vylúhovať. Jedlo robia na pulte pred zákazníkom. Ruky si utieram do ručníka, ktorý sa potom hodí do koša na pranie. Porcia malá za 11Eur len postrašila žalúdok. Radí sa asi medzi luxusnú reštiku, lebo v nej sedeli chlapi v sakách a ženy vo večerných šatách. Statočne som hájil Slovensko a šermoval paličkami proti hovädziemu so slížmi na bojisku malej misky. Viac menej hladní sme z Asuka šli cez námestie na ulicu Ilica, kde som objavil fritule (4Eur) a kus pizze len za 2Eur v Mocca pizza. Fritule nechutili vôbec po pomarančoch, to moje dievčatá na prvýkrát ich urobili lepšie. Zasa omyl. Aspoň pizza s hrubými okrajmi bola jedlá. Jednoducho zhrnuté: v centre Záhrebu sa poriadne nenajete. Všetko len rýchlo a draho. Mimo centra je to už iná pesnička. Večer sedím v bare pri pohári Graševiny s P., ktorý usrkáva slamkou Long beach Ice tea.
 |
| Centrálne trhovisko navrhol legendárny architekt Plečnik v renesančnom štýle. |
26.2.2024
Ráno bežím asi najviac kilákov k jazeru Bundek – vyše 7. Je to niečo ako bratislavské Zlaté piesky. P. si v raňajkovom výbere pochutnáva na palacinkách s džemom v kombinácii s praženicou a párkami. Divné a navyše sa dušuje, že doma neraňajkuje (a ani neobeduje). Na služobke má však raňajky v cene, tak nech ho aj roztrhne. Stále porovnáva, akú hodnotu dostane za aké peniaze. Typický americký štýl. Náš Viking Dupe si minulý týždeň dával podobnú variáciu, len palacinky vymenil za ovocie. Do pol deviatej sme v kancelárii. S pičovaním nahrávame kusovníky. Kolega vrátivší sa na Slovensko pičuje rovnako vedúcemu. Ten sa nás hneď pýta, či sme OK. Krátko po jednej si nás vyzdvihuje produktový manažér D. a berie do výroby v Rugvici. Radi by do našej skrine zabudovali obrazovku a my máme poskytnúť výkresy dverí. Okolo skrine sme stáli 6. Smejeme sa na staršom A., ktorý si pomáha slovnou barličkou „potencionálne“. Na obed som si ukradol banán a pomaranč (platí firma) z kuchynky. Okolo pol piatej odchádzame z firmy.
 |
| Jazero Bundek dostalo meno podľa obyvateľa, ktorý sa v ňom prvý utopil. |
K projektu, na ktorom robíme sa rozbehla dnes úvodná porada. Bez nás, pozvaní sme na zajtra. Na izbe stihnem zavolať tatovi, ako sa mu darí. Neodolám čokoládovej fontáne vo foyer a pažravosť je zaplatená špinavou bundou. Bus nás vezie do mesta. V Záhrebe mám zrazu problém nájsť brožúru o meste. Až pri katedrále sa mi čosi podarí za astronomických 13eur. Za pár fotiek a trocha textu je to naozaj dosť. Prejdeme sa k najkratšej lanovke (nevyzerá, že by jazda za 66c niekoho vzrušovala) a k ikonickému kostolu sv. Marka. Všetky kostoly sú v Záhrebe zatvorené, sv. Marko navyše i oplotený (blízko je parlament). Kolega si chcel dať repete zapekaných palaciniek a skončíme znova v La Štruk. Ak by som mal niekoho zobrať na večeru do centra Záhrebu ochutnať kúsok chorvátskej kuchyne, tak zamierim sem. Tentoraz som ochutnal slané palacinky. Tým, že sú zapečené v keramickej miske, dosť dlho sú horúce a sliny tečú. Večer stiahneme fľašku Graševiny z Lidl. Vo foyer nemôžeme, tak si ju vezmeme na kolegovu izbu.
27.2.2024
Rýchle nohy moje navštívia dnes ráno dedinku Buzin. Nič zaujímavé možno až na americkú ambasádu obohnanú ostnatým plotom a strážnymi búdkami. Spoje na periférii hlavného mesta frčia každých 15 min. a predsa je mesto zahltené autami.
 |
| Aj u nás sa stavali kaplnky na križovatkách ciest. Dedinka Buzin znamená Baza. |
Nejak mi je ťažko od žalúdka. Ani sa nejak neprejedám. Beh mi veľmi nepomáha. Dnes som si na raňajky radšej nedal nič mliečne. Sedíme s veľkým vedúcim. Vraví, že všetky projekty sú šité na mieru a nemá pre nich zmysel investovať do nejakej databázy. Nechápem, prečo sa teda projekty, či kontajnery volajú štandardy. Proste nie je vôľa. I keď zákulisné drby hovoria o postupnej zmene. My budeme robiť teda „štandardy“ a Chorváti sa budú venovať veľkým zákazkám. Ešte zostáva nájsť termodynamického inžiniera u nás, aby bol tím kompletný. Poobede sedíme znova v konferenčnej miestnosti na vôbec prvej porade pre projekt. Veci sa začínajú pomaly vyjasňovať. Inžiniering vlastné robí aj komoditných manažérov. Budeme komunikovať s dodávateľom dverí, pretože sa menia. Meniť sa budú aj vnútorné panely. Porada bola takmer dve hodiny a na vnútornú mechaniku už nezvýšil čas. Vlastne už na nič čas nezvýšil, iba sme pozreli na nejaké riešenie dverí, či vetracieho otvoru. A. sme dali novú prezývku A. Brackets. Totižto kolega P. čosi hovoril o brackets ( ) a on ho opravil, že s volá Bračič, nie brakets. No a ešte tu máme vedúceho projektu M. Kralj-a, prezývaného králik. Na večeru sme zašli znova do centra. Autobus meškal. Cestu sme mali spestrenú v 4D opitým pasažierom, ktorý prdel. Viac mi však vadila silná pani, ktorá neskutočne páchla. Z druhej strany zasa kýchal nejaký starší pán. Podo mnou sedela mentolka. Dnešná jazda, inak nudná, bola zážitková. Vyjdúc z podchodu zmočilo nás zopár kvapiek, ale stále je okolo 13°C. P. sníval okrem štruku aj po Srí lanskej reštike Curry Bowl. Ako som písal ide skôr o rýchle občerstvenie. Vnútri je len malé sedenie, väčšinou sú ľudia natlačení vonku v kukani. No nie je uzavretá a je v nej chladno. Uprostred je ohrievač, ktorý produkuje aké také teplo. I tak som sedel v bunde. Originálny je záchod. V Záhrebe sú všetky hajzle malé, ale tento bol jedinečný. Mušľa je hneď za dverami. Čiže, ak niekto náhodou otvorí, vidí vtáka. A oproti zrovna sedel nejaký hizbaláh. Radšej som šiel na veľký trón. Väčšina pokrmov je na karí. Ja som si objednal Kiri Mari, čo sú kúsky tuniaka v kokosovo-sójovej omáčke. Ako prílohu som si dal basmat ryžu na vrchu s krevetovou pastou, za príplatok. Inak je kuskus. Zvolil som si pálivosť „na Chorváta“, teda najnižšiu. Jedlo mi celkom chutilo. Niet veľmi, čo kritizovať. Kolega si objednal marinované kúsky bravčoviny s ryžou. Pálivosť „Srí Lanka“. Vyššia je už len „To myslíš vážne?“. Tak ako sa na to tešil, jedlo nesplnilo celkom jeho očakávania. Ja som mu aj chcel povedať, aby nemal veľké oči, ale zabudol som. Riešili sme dopravnú situáciu v Záhrebe. Na pitie sme si objednali domácu limonádu. Ani zázvorová mu veľmi nechutila. Bola vraj umelá. Stále smoklilo, tak sme šli na hotel. Bus zasa meškal. Pani so žltým dáždnikom robila pre šoféra maják, aby vedel, kde zastaviť. Z busu sa stalo pre jednu pani pútne miesto a prežehnávala sa.
 |
| Glazované škridle s národnými motívmi na streche kostol sv. Marka |
28.2.2024
Ráno trhám rekord so 7,8km do štvrte Savski Gaj. Záhreb je hnusné mesto plné smradu a odpadkov. Opakujem sa, ale je to príšerné cezeň bežať. Odstavené autá blokujú celú šírku chodníka. Chorváti si nerobia ťažkú hlavu z nejakých nariadení Brusela. Za beh si zaslúžim omeletu so syrom a párky. V robote sedíme s mechanickými inžiniermi celý deň. Najmä s M. "Baluničom". A. Brakets si vybavuje súkromné veci a viac ho nie je ako je. Konečne sme sa dozvedeli snáď všetko podstatné. Za dva posledné dni. Chalani, čo tu boli minulý týždeň, strávili zbytočný čas. My teraz nevieme, kde nám hlava stojí. Na večeru nás pozval veľký vedúci. Pešo sme šli do podniku Il Secondo v blízkosti nákupného centra Avenue. Luxusný lokál s ešte luxusnejšími cenami. Za tuniaka s pár opečenými zemiačikmi pre mňa zaplatil šéf 28Eur. Na prípitok proseco, rybu som zapíjal červeným Josič cuvee Superior. Fľaša stojí 45Eur. A že som si dal dva poháre. Podnik na úrovni a o5 mimo centra Záhrebu. A bol plný. Reštika nie je pre spoločensky unavených, pretože hajzle majú v suteréne. Ono pri takýchto cenách asi ani nemajú problém s ožranmi. Asi najlepšie, čo som v Záhrebe jedol a pil. I keď neviem, či objednávka bola spravená podľa menu. Fenikel som mal na tanieri, ale bylinkový krém nie. Ku všetkým jedlám sme ešte objednali šalát. Kolega so šéfom si dali bravčové rusticana. Dezert som pri tých cenách ani nemal odvahu objednať, hoci by sa do mňa vošiel. Dozvedeli sme sa, čo sa od nás v priebehu roka čaká. Ale skôr chcel od nás vytiahnuť info, ako sa nám venujú jeho ľudia a ako sme spokojní so školením. Dostal slušný rozpočet, takže rozhadzuje. Aj preto sme azda v Chorvátsku.
 |
| Protiatómový bunker na sídlisku Travno. |
29.2.2024
Ráno bežím po sídlisko Utrina blízko Sávy. Aká náhoda ma postretla. Míňam ženičku s postihnutým synom, ktorých som stretol v utorok v buse do centra. Náhodám dnes nebol koniec a večer sme pri ceste do hotela stretli kolegu A., ktorý bol na ceste do Dalmácie (Knin). Ešte som nemal sladké raňajky, preto chybu naprávam kombináciou palaciniek, koláčikov a kúskami wafle. Dnes je asi najviac ľudí v hoteli. Zajtra sa zmení na víkendový bordel. V práci som robil zostavné výkresy, ktoré treba porovnávať so štandardnými. Kolega riešil dvere, ktoré treba, čo najskôr objednať. Neviem, prečo ich riešime my, ktorí celej problematike poriadne nerozumieme. Na obed som mal sušienky a ovocie, čo zostalo v kuchynke. Na recepcii kolega P. zahlásil na zajtra príchod nášho auta. Aby nám otvorili rampu na parkovisko. Kolegovi S. došiel balík s počítačovou hrou. Vraj sa u nás nedá zohnať, tak si ju dal doručiť do Chorvátska. Aj ja vybavujem telefonicky kuriéra. Balík poslaný z Číny svokre doniesol, no nikto nebol doma. Tak ho hodil na krík. Pes bol našťastie priviazaný. Kolegovia inžinieri nás pozvali na pivo. My sme im povedali nech nájdu niečo, kde sa dá aj najesť. Autom nás po 16h zobrali do podniku Mirni Kutič pri sídlisku Dugave. Časť vyzerá ako krčma, ale vzadu sú stoličky potiahnuté súknom a budí dojem slušného podniku. Posadili sme sa do tej lepšej časti. Kolegovia si objednali pljeskavicu v žemli, či len tak na hranolčekoch. Ja kurací plátok s cestovinami. Veľké porcie za cenu asi ako v centre, kde je však porcia len na ochutnávku. Pivo, či víno však bolo o nejaké to Euro lacnejšie. Aj tento lokál má unikum a to sú zasa záchody. Mužské pisoáre sú vyššie ako umývadlo. Čistotou sa veľmi nezaoberali. Skorú večeru zatiahol A. a zostali sme mu dlžníkmi. Dúfam, že nie na dlho. Chorváti odišli a my sme s kolegom chvíľu ešte posedeli. Zvyšok som zatiahol ja. Potme sme sa potom prebíjali chodníkom popri trati, kde som blúdil pred pár dňami. Tentoraz nám robil spoločnosť zúrivý pes, ale len štekal. Kolega si nakúpil domov sladkosti a šli sme na hotel.
 |
| Socialistická elegancia Nového Záhrebu - Siget. |
1.3.2024
