Knihy vs. filmové spracovanie 10

Známa knižka O.Nedbala Nikola Šuhaj loupežník bola sfilmovaná 2-krát. Obe adaptácie som si pozrel. Prvá z r.1947 od režiséra M. Krňanského sa pomaly viac-menej červená a je cítiť rastúci vplyv boľševikov. Zo Šuhaja robia hrdinu v duchu vtedajšej propagandy a ospevuje ho ako hrdinu bojujúceho proti zlým žandárom a boháčom. Toto sa tam omieľa dokola a myslím, že kniha vypovedá o niečom inom. Eržika tam vystupuje len okrajovo. Šuhaj utečie na začiatku od baby, ktorá ich učarovala. V knihe ju však ubijú k smrti.
Inscenácia z r.1977 je mierna, padnú tam len 4 výstrely, žiadna krv. Vcelku sa drží knižky a je oproti staršiemu filmu lepšia. Dodržuje jednotlivé dejové momenty. Nezachádza do detailov. Akurát tam nie je Šuhajov otec ani ostatní súrodenci. I tu Šuhaj s nem. vojakom utečie na začiatku od baby.
Ďalšia menej známa knižka Protivník od E.Carrere-ho sa dočkala filmovej podoby v r.2002 od N.Garcia. Mená sú vo filme fiktívne. Dej je oproti knihe poprehadzovaný i keď popisuje, čo sa vlastne stalo. Chýba akosi záver. V knihe sa dozvieme, prečo a čo a sa stalo so Jeanom-Claudom a niektorými ďalšími postavami a psom. Film akoby to nedokončil a treba premýšľať pri jeho sledovaní. Kniha je v tomto priamočiarejšia.
Naveľa, dostal som sa aj k našej klasike Tri gaštanové kone od M.Figuli. V r.1966 ju dal do filmovej podoby režisér J.Šajmovič. Vo filme vôbec nevystupuje Petrov kamarát Jožo Greguš. Zato jeho žena sa tam mihne. Spočiatku je film nudný, knižka je pútavejšia. Svojho anonymného soka s fúzikmi stretne na konci novely v meste, nie v dedine. Tu si to režisérsky zjednodušil. Film trvá iba niečo vyše hodiny. Určite by sa dal spraviť dlhší. Nie je tam napr. ako si Peter postavil dom. Kto je lenivý čítať, hoci útlu knihu, stačí mu zhliadnuť film. Vcelku sa drží predlohy.

Motanie sa po farmách

Navštívili sme, vraj známu a vychvaľovanú farmu v Bojnej. Pre deti fajn, ale taký priemer. Farma, či ranč. Symbolické vstupné 1Eur sa majiteľom vráti na jedle. Dá sa tu aj rybárčiť, všetko dodajú. Aj rybu k háčiku. Vyjde to draho. Len grilovanie je za 4Eur. Hrala tam živá kapela. Guláš, čo noty dali. Cmorík, Smokie, ľudovky. Vypelichaný, starý lev na ostrove uprostred farmy. Namiesto jazveca potkany. Opice, srandovné sliepky, teda jedna. Makakom chutí aj mrkva. Motajúce sa husy. Nebol som si istý, či vidím soba alebo jeleňa. Mladé parožie z plyšu patrilo jeleňovi. Sympatické lamy s afro účesom. Mula alebo somár-pre mňa jedno. Otvorené ovce v košiari, gániaci baran. Potulujúci sa poníci. On a ona. Ona v druhom stave, on nadržaný. Nečudujem sa. Jemu uplietli nepodarené decká vrkoč.  Malé zajačiky, muciny. Kôň, ktorý mal dosť vozenia za celý deň, prskal. Dievča dráždiace psa. A unudený tiger. Toho dievča nedráždilo, z jeho výrazu by sa ani nedal. Malá sa neudržala na lanovke a spadla na riť. Baby si nakoniec dali hranolky. Tie isto zaberú.
Boli sme aj na menšej farme Etelka na prašnických kopaniciach. Lenivci sa môžu pokúsiť vyjsť tam autom, dobroduhovia po oraniciach. My sme šli hore po ceste pešibusom s vôňou hríbov a nevyhnutnými keksíkmi a džúsom. Farmu má známy hospodár (tiež pokrývač) z TV Narkóza Martin Bagár. Čo televízni farmári nepojedli, divák tu zbadá. Má tam aj vzácne kravy, ktoré neznajú mravy a mohli sa na nás doslova vysrať. Veď nemáme sa pri nich hrať. Malé obdivovali prežúvajúcu kozu. Bola to tá Etelka? Aby sme ju poznali mala by ju zobrať telka. Potom, čo nohy malo, zutekalo a čo nevládalo, v bahne sa váľalo. Kúpili sme si kravský syry, celkom chutné. Deti zase stískali kozliatko ukrutne. Vrchol farmárovho chovateľstva, kôň sa neukázal. Vraj za kopcom iné lúky spásal. Šli sme teda za ten kopec, že ho zrieme, ale tam len prasa v špine o5 drieme.
A jediný kôň, čo v tej Podkylave bol pľuje, erdží, očami blýska. Malá plače, musím ju viac na rukách stískať. Radšej na trampolínu skákať a potom s revom domov sa pratať.

Rodinka užasnutých O5 na výlete

Keď už sme malým zaobstarali pasy, radi by sme to využili. Tak sme si naplánovali výlet do Rakúska. Najprv sme chceli ísť do malého Disneylandu pri Neziderskom jazere, ale chladné počasie nám v tom zabránilo. Rozhodli sme sa pre návštevu Zoo vo Viedni a prípadne Prátru. Pri nás vedúci tam hore musí váľať smiechom. Ako vždy, keď niečo plánujeme. Keď sa už zdalo, že vyjde počasie, drahú rozbolel mŕtvy zub. Nepýtajte sa ako je to možné. Už to tam má vykuchané, ale stále cíti bolesť. Možno fantómovú, čert ho vie. Keďže ju to bolelo aj nebolelo, s novou škatuľkou Ibalginu sme vo štvrtok poobede vyrazili s tortou vzadu a kočíkom vpredu pred babami (čo im po chvíli vadilo). Prišli sme k tete žijúcej poblíž Hovadova (Bratislavy). Už sa na naše stravné návyky pripravila a mala len kuracinu. Po večeri sme povyprávali, naučili sa púšťať sprchu, baby naštvali psa (neskôr im to vrátil) a pobrali sa do perín. Deti nezaspali, kým neprišla mama. Ráno pred 7h už boli hore. Mali sme pred sebou náročný deň. Najprv autom do "Petržky" na stanicu. Tam sa mamine ozvala káva v bruchu a tlačila sa von na dvakrát. Nebola sama, vo vlaku sa pridala nejaká pani a zvýšila počet návštev vecka na tri. Vlak stál z počiatku pri každej vrtuli, pred Viedňou ubudli a už sme stále nestáli. Buduje sa megalomanská hlavná stanica a megalomansky sa po vystúpení obchádza cestou k metru. Okolo, dole, dole a nakoniec ešte raz dole. Lístky na metro sa kupujú u druhého a cvakajú sa hneď pri vstupe. Ale načo, keď tam nie sú vráta, že? Tak sme sa do ZOO viezli prakticky načierno. V ZOO to žene vŕtalo spolu s občasnou bolesťou zubu v hlave a potom sme si ich teda označili. Počasie sa umúdrilo a vykuklo hrejivé slniečko. ZOO v Schonbrunn je európska špička. Rakušáci jednoducho vedia ako na to a čo za to. A my sme vedeli prečo. Strávili sme tam pol dňa. Bez krokodílov(neukázali sa), rysov (neukázali sme sa my) a s húkajúcimi gibonmi. Staršej sme sa spýtali, čo sa jej najviac páčilo. Odpoveď bola "mravce". Tak my cestujeme takmer 200km to známej ZOO, aby sme videli nevidené a ona povie takúto hlášku. To sme mohli pozerať na mravce u babky na záhrade.  Mladšia si ešte dala "šlofíka" v parku a nasadli sme o5 do metra. Ešte nebolo tak neskoro, a tak sme prestúpili na linku k Prátru. U Araba sme si kúpili za slovenské euro viedenské magnetky vyrobené v Číne. Aj to je globalizácia. Tam sme horko ťažko našli kolotoče pre malé deti. Väčšinou sú tam somariny pre puberťákov. Na jeden sa posadila aj mamina. Krútil sa síce len v 3 metroch, ale po 15 kolách už mamu obchádzala nausea. Ešte sme našli v zastrčenom kúte vláčik. Chlapík obsluhoval asi 5 ďalších kolotočov, tak lietal ako handra medzi nimi. Čudujem sa vôbec, že toto je výnosný podnik. Čas nás tlačil, takže sme sa museli hnúť s5. Ako tie magnetky si nás pritiahol XXL langoš. Naša nenažranosť nám pokazila zvyšok výletu. Postavili sme sa do radu. Stará predavačka s uchom na mobile "tempom", ktorým by jej Peťo Sagan zaiste závidel prenášala ten langoš ako preťažená helikoptéra na desať krát. Kašlali sme na to, staršiu som si dal na plecia a švihali sme k metru. Už pred stanicou som vedel, že nestihneme. Skúsili sme to, ale tým že stavbu treba obchádzať sme prišli o 3 minúty neskôr. Tak sme čakali hodinu na ďalší. Hľadanie jedla sa zmenilo na zúfalé hľadanie plyšovej pandy. Ostali sme hladní a bez plyšáka. Nervní a urevaní sme nastúpili konečne na vlak. Tam bolesť za pandou zmierňovali malí spolucestujúci, praví "prešpuráci" (vedeli maďarsky, nemecky a slovensky). K tete sme dorazili pomerne neskoro. Neskorá večera, neskoré zaspávanie, ťažko všetkým. Ujo dokonca ležal s malými, aby spali. Ja som ukľudňoval takmer do polnoci náhly výbuch alergickej nádchy. Ráno sme si akože pospali dlhšie. Psi pomsta prišla nečakane, keď si privlastnila jediného plyšáka, čo sme ešte mali. Naháňal som hafana po dome ako piraňa vo viedenskom akváriu. ani ľsťou som ho nedostal. Až v nestráženej chvíli. Boli sme ešte pozrieť priateľov zo školy, najedli sa v "Mekáči". Ostalo aj na večeru. Jednotka nudy v obchodnom centre je "šoping" za hodinu, ktorý predviedla iba moja polovička. Ja som unavený sledoval deti na ihrisku. Cestou s5 sme sa zastavili ešte na tigrej oáze pri Senci. Majú tam 29 sibírskych tigrov a tri levy. Neviem si predstaviť hladkať 400 kilového tigra najmä, keď vyskočil po malej a druhý ma chcel označkovať ako súčasť teritória. Mám rád adrenalín, ale toto nemusím. Rozruch spôsobila roztržka medzi zvermi, najmä potom, čo jeden ostal v kŕčoch ležať. Nuž tigre sú samotáre a mladé si už asi liezli na nervy. Niečo na ukľudnenie bolo zabalené v kuse mäsa. My sme baby zabalili do auta a hranolkov a vyrazili už definitívne domov. 
Aj auto si bude pamätať výlet počtom škrabancov na zadnom nárazníku. To je to časté parkovanie a otáčanie u tety.

Tapetovanie

Ako som písal predtým, čakalo nás tapetovanie jednej steny v obývačke. Po nehoráznej ponuke jedného majstra" Spravím vám to za 70 éčiek", sme to zobrali do vlastných rúk. Malé sme pre istotu "odlifrovali" babke. Vodováhu od deda, plech na rezanie z roboty, inštruktážne video z youtube a aj tapety bolo dosť, mohli sme začať. Najskôr som si naznačil akože rovnú zvislú čiaru. Tú som ešte posúval o 2cm ďalej. Aj sa mi zdala, že je príliš rovná. Na konečnom výsledku to nie je veľmi badať. Potom sme si narezali jednotlivé kusy. Zarobili sme lepidlo. Asi som to do lavŕa nemal hupnúť naraz, lebo sa nám vytvorili hrudky. Žena tomu hovorí "glocky". Nagebril som stenu a pekne očíslované tapety sme začali lepiť. Už štvrtá v poradí nevychádzala na výšku. Stena nagebrená. Rýchlo voľajako odrezať druhú. Potom sme rezali znova kratšie tapety nad dverami. Orezanie okolo zárubne celkom nevyšlo. Žena to nadlepovala kúskami. Druhýkrát budeme chytrejší a zrežeme to inak, širšie a nazančíme si čiarou rez. Za dverami sme nalepili už len zbytky, tam sme sa už s tým nehrali. Ani lištu som nedal dolu. Paradoxne to tam vyzerá tuším najlepšie. Pri celkovom pohľade vyzerá stena dobre, detaily si netreba všímať. Odviedli sme slušnú robotu, pri ktorej sa ani majster nemusí hanbiť.

Lednice

S našim výletom do tohto krásneho miesta na Morave to vyzeralo spočiatku všeliako. Menšia mala virózu, predpoveď počasia tiež nevyzerala sľubne. Ale išli sme. Vyrazili sme v stredu hneď ako nám
to ratolesti dovolili. Najprv som čapoval na pumpe. Zasvinil som si aj sklá a mohli sme ísť. Navigácia ma stále ťahala domo, d východzieho bodu. Zasa. Po Hodonín cesta prebiehala hladko. Potom prišla na menšiu kríza. Išiel som cez Bŕeclav, čo e sice kratšie, ale cez 3 semafóry určite nie rýchlejšie. Pred 11h sme sa s revom dotrmácali priamo na parkovisko penziónu. Robí tam celá rodina. Pani domáca kočíkovala asi polročné dieťa a ďalšie čakala. To je rýchlosť! ďalšia dcérka Markítka nás oboznamovala s ihriskom. Zaplatil som len na jednu noc (predpoveď neveštila nič dobré). s tým, že uvidíme ráno. Hneď sme aj vyrazili do parku. Penzión Harmonie má  perfektnú polohu. Prešli sme cez rozkvitnutú záhradu a boli sme v zámockom parku. Prírodu ani zámok opisovať netreba. Len vidieť a cítiť. Poblíž boli sokoliari. Blížilo sa obedné predstavenie, nasupení dravci čakali na korisť. Vraj, keď sa nebude vystúpenie páčiť, nemusíte platiť nič. No platilo sa vopred. Kto by sa chcel potom hádať. Cestou sme ešte stretli zopár chlapíkov s vtákmi na pleciach. Unudený orol a ospalá sova. Ja som mal na pleciach ťažsiu a unudenejšiu malú, ktorá na konci dňa vážila tonu. Prišiel jej čas obedňajšieho šlofíka. Musel som nájsť kľudnú cestu a uspať ju. Monotónne hmkanie pomáhaj mi. Nezastavovať, ísť. Podarilo sa a cestou k Minaretu zaspala aspoň na 20min. Pri Minarete sme sa najedli divných párkov s čudne chutiacim chrenom a samozrejme s veľkým množstvom horčice na zasýtenie. Väčšinou sa dá platiť Eur, no každý si prepočítava kurz ako sa mu hodí, od ruky. Zdolali sme vyše 300 schodov Minaretu, pokochali sa výhľadom na "mimozemské" obrazce v tráve a odpočinuli si na lúke. Deti mali ešte stále silu hrať sa s loptou. Pred 15h sme sa nalodili na malú lodičku smerom k Janovmu hradu. Kapitán meškal, neodkladný horor. Žene prišlo už pri jemnučkom kymácaní zle.A to voda tečie v ramene ospanlivo, ako tá sova, 1 kubík za sekundu. Príroda a rybári nám ukázali svoje bohatstvá. Ja svoje encyklopedické bohatsvo, keď som kačku nazval bobrom a zubáča šťukou. "Došmodrchali" sme sa k romantickej zrúcanine okupovanej hordami výletníkov. Prevažne cyklistov. Decká sa vybláznili na ihrisku, zopár fotiek močiarnych bludičiek a mohli sme šlapať s5. Cez park sme si cestu predĺžili, kratšie by to bolo po asfaltke. Tak som mohol aspoň vidieť nehybného bociana so všetkých uhlov. Malá zaspala a tak som 1t prenášal ďalších 15 min. Pekný park, ale hladný ako pes som to nevydržal a šiel do penziónu. Na večeru sme si dali halušky, teda noky po moravsky. Deťom suché, mali dietu. Typickí Slováci na dovolenke. Spláchli sme to 2dcl moravské bieleho vína Muller Thurgau. Pred večerným sprchovaním sme museli zahriať potrubie a nechať vodu pustenú 5min, aby docestovala teplá. Zistili sme, že malá si vie už aj odomknúť dvere, nie len otvoriť. Mali sme ťažkú noc. Malá padala do medzery medzi postelami a stále bola hore. A my spolu s ňou. Zobudili sme sa do uplakaného rána. Raňajky v penzióne boli iba pre nás. Naše malé to bohužiaľ nedocenili a skôr ich lákal domček s hračkami. Takže sme zbalili tašky a, hoci neradi, vypadli do dažďa. Pozreli sme si rytierov, modré salóniky, známe schodi z jedného stromu a s neposlušnými malými odišli. Už sme nemali ani chuť zastavovať sa v nejakej vinotéke. "Víno" som si kúpil pred Senicou za 20Eur. Nechal som sa vyprovokovať a prekročil som o 1km rýchlosť. Domov sme došli po strašnej ceste cez Košariská.

Cirkus

Na svete je mnoho cirkusov. Cirkusy majú svoje svety. V jednom účinkujem už dlhé roky. V sobotu som však videl svet, ktorý u nás na Slovensku nemá obdoby. Jednoducho preto, že žiadny taký, u nás pod Tatrami, nemáme. Ktovie prečo? Máme však Maticu slovenskú. Maďari Circus Budapest. Prišli sme 20 min. pred predstavením. Akurát včas, lebo sa schyľovalo k prehánke. Vstupné bolo o čosi vyššie ako sme čítali kdesi na nete. Krotiteľ cvičil levie mláďa a dvaja, akože klauni, sa snažili zabávať krútiacimi tanierikmi. Levíča ešte nebolo celkom domestikované, lebo ho neposlúchalo. Do klietky ho musel odniesť. Spočiatku studené miesto sme menili na trikrát. Najprv si pred nás sadla žirafa, potom sa to malej stále videlo nízko. Skončili sme najvyššie a úplne na kraji. S malým sklzom  program začal číslom stupňa ochočenia levov a tigrov. Tigre boli viac sociálne prispôsobivé. Maximus Antonio, ktorý je pilierom celého ansámbla sa prežehnal a rozbehol ku krvilačným šelmám. Strkal hlavu, ruku do tlamy a akože zápasil s najväčším. To sa už prežehnávali aj diváci. Nasledovala predavačka cukrovej vaty na hrazde. Trio tanečníc zavrtelo zadkom, ale nič extra. Potom doniesli veľkú trampolínu, vodováhou si ju skontrolovali, či je rovno, príp. podložili. Medzitým sa snažili klauni zabávať, ale pôsobilo to neprirodzene. Malá sa vyjadrila jednoducho, že boli trápni. Akrobati boli skvelí. Skákali, čo trampolína a vek jedného z nich dovolil. Ťahalo mu na 50. Ďalšie číslo o5 v réžií Maxima. Drezúra poníkov, tiav a pomaly maxima, čo cirkus má. Plná aréna, ale 70 kúskov som nenapočítal, ani 50.  Naraz 17 egzotických (tak je to na ich stránke) tvorov vraj. Vodný byvol urobil 2 kolečká aj s kravami, či čo to bolo. Zubor ani klokanovci sa ani nemihli. Odzvonilo na 15min. prestávku. Zarazilo ma, že sa platilo aj do mini zoo. Tak som malej dal na výber. Pukance, cucu vata alebo zoo. Vybrala si sladké pokušenie. Medzitým maximovci chystali rotujúce americké koleso, vrchol programu. O5 úžasný a silný maximálny Maximus. Bolo to maximálne úchvatné číslo, Maximus frčal na maximum v kolese. Kde je naša domáca myš... V dokonalej podobe je vidieť asi len u Slnečného cirkusu. Teda to koleso. A potom zasa akrobatka na stuhách, ktorá vo voľnom čase cukruje. Tanečnice s vejármi. Ďalej krásne holandské kone s Maximom a nad nimi o5 akrobatka.  Ako chlapovi mi to bolo jasné, na čo skôr čumieť. O5 sa na žinenke kotúľali dvaja akrobati aj s vyslúžilcom Slnečného cirkusu. Blížil sa záver. Hopsali zasa kone a artisti na ne skákali a vyskakovali jak kedysi na električku. Nevidel som v tom nič zaujímavé. To skôr Maximus, keď maximálne žongloval na koni a na druhom artistka. Cukrárke nevyšlo žonglovanie, keď jej kuželka spadla. Nevyšlo jej alebo dídžejovi tiež číslo predtým, keď muzika vyvrcholila skôr ako ona. Maximus sa prehnal arénou na maximálne cválajúcom koni držiac maxi vlajku únie. Asi mu bránila maďarská hrdosť trímať slovenskú a maďarskou zasa nechcel provokovať nás. A možno to má hlbší význam a hlúpo to interpretujem. Vonku nás čakal mamina s druhou ratolesťou. Obzreli sme si ešte nervózneho, zraneného leoparda a jeho útok na chlapca. Našťastie si to odniesla len jeho kapucňa. My sme si odniesli spomienku na pekne strávené popoludnie.

Maľovanie bytu

Dobrá správa pre návštevy! Po 7 rokoch sa môžu tešiť na nový "wallfit" našeho bytu.
Rodinná rada rozhodla po novom roku, že je načase vymaľovať a opraviť steny,
ktoré boli časovanou bombou. Termín bol určený hneď po Veľkej noci, kedy už bude teplo. Zima však opúšťala naše končiny pozvoľna, ale už sme to nemenili. Vypratávať sme začali už v nedeľu a
šachy s nábytkom hrali na Veľkonočný pondelok. Mat dostala tentoraz detská izba. Tá sa nemaľovala. Deti si po vyšibaní odviezol dedo. Pozakrývané sme to mali mikroténovou fóliou rýchlo, na zem som doniesol kartónovú rolku, ktorú mi šéf s ťažkým srdcom podpisoval.
Zbytočne sme sa naťahovali s krycou páskou. Jednak nedržala a gebroši si nalepili vlastnú.
Večer sme ešte stihli ochutnať švagrovu tortu - Homera Simpsona. V utorok ráno prišiel
gebroš aj s pomocníkom. Ukázali sme, čo chceme spraviť a pustili sa do práce. Drahá
ich chodila každý deň kontrolovať. A dobre robila, pretože sa raz netrafili do
odtieňa. Spálňa je oranžová a oranžovejšia, obývačka hnedá a hnedšia, ostatné miestnosti belšie ako
biela. Gebrošovi začalo horieť pod pätami, lebo mu pomocník na jeden deň vypadol. Musel makať
a je to vidieť na detailoch, ktoré nie sú celkom dotiahnuté. Cez to všetko v piatok oznámil hotovo.
Pokiaľ nedostali peniaze dokonca i upratovali. Po zhrábnutí 720 Eur sa vyparili ako para nad hrncom.
Žena si vybrala kovové garniže za 60Eur a v rovnakej sume tapetu. Len som prevrátil oči, ale
budeme "in". Na druhý deň sme aj zariadenie na vešanie záclon namontovali. Celý víkend
sme čistili a čistili, leštili, presúvali, zapájali, vešali, lepili a ochkali nad boľavámi rukami.
V Lidl sme kúpili oranžový odmasťovač W4. Neviem, čo je to za karbonizovaný koksohydrát, ale zliezla s ním storočná špina. Diabolská konzistencia len za 1.30Eur. V nedeľu nám prišli ratolesti, to
sme mali už detskú ako tak uvoľnenú. S ich prítomnosťou sa pomaly zase začal vyčistený byt
dostávať do svojho "štandardu čistoty". Počas týždňa sme ukladali tisícky serepetičiek, kníh a blbostí.
Niektoré sa aspoň vytriedili.
Celý ten čas sme žili u svokry. Prvú noc nám veľkoryso ponúkli svoju spálňu. Lenže nepovedali o posteli s hlučnosťou 1000 decibelov. Babka si dá štuple do uší a má postarané. Okrem toho nám kradlo spánok teplo a neúnavne tikajúce hodinky. Nad ránom som sa mátožne domotal na pohovku do obývačky. Zvuk štartujúceho autobusa bola pre moje uši nebeská hudba oproti posteliam.
V ďalšie dni sme už spali, chvála švagrovi, v detskej. Tam som si dal podhlavník, z ktorého ma bolel krk. Inak sme mali plnú penziu, ktorú využívali snáď len deti. Pre babku to bolo únavné obdobie
a teraz relaxuje na "fasabuku".
Čaká nás ešte tapetovanie. Po ťažko  nadobudnutej skúsenosti s lepením fólie na skrinku, si na to trúfame sami. Pat a Mat bude o5 v akcii.