Lednice

S našim výletom do tohto krásneho miesta na Morave to vyzeralo spočiatku všeliako. Menšia mala virózu, predpoveď počasia tiež nevyzerala sľubne. Ale išli sme. Vyrazili sme v stredu hneď ako nám
to ratolesti dovolili. Najprv som čapoval na pumpe. Zasvinil som si aj sklá a mohli sme ísť. Navigácia ma stále ťahala domo, d východzieho bodu. Zasa. Po Hodonín cesta prebiehala hladko. Potom prišla na menšiu kríza. Išiel som cez Bŕeclav, čo e sice kratšie, ale cez 3 semafóry určite nie rýchlejšie. Pred 11h sme sa s revom dotrmácali priamo na parkovisko penziónu. Robí tam celá rodina. Pani domáca kočíkovala asi polročné dieťa a ďalšie čakala. To je rýchlosť! ďalšia dcérka Markítka nás oboznamovala s ihriskom. Zaplatil som len na jednu noc (predpoveď neveštila nič dobré). s tým, že uvidíme ráno. Hneď sme aj vyrazili do parku. Penzión Harmonie má  perfektnú polohu. Prešli sme cez rozkvitnutú záhradu a boli sme v zámockom parku. Prírodu ani zámok opisovať netreba. Len vidieť a cítiť. Poblíž boli sokoliari. Blížilo sa obedné predstavenie, nasupení dravci čakali na korisť. Vraj, keď sa nebude vystúpenie páčiť, nemusíte platiť nič. No platilo sa vopred. Kto by sa chcel potom hádať. Cestou sme ešte stretli zopár chlapíkov s vtákmi na pleciach. Unudený orol a ospalá sova. Ja som mal na pleciach ťažsiu a unudenejšiu malú, ktorá na konci dňa vážila tonu. Prišiel jej čas obedňajšieho šlofíka. Musel som nájsť kľudnú cestu a uspať ju. Monotónne hmkanie pomáhaj mi. Nezastavovať, ísť. Podarilo sa a cestou k Minaretu zaspala aspoň na 20min. Pri Minarete sme sa najedli divných párkov s čudne chutiacim chrenom a samozrejme s veľkým množstvom horčice na zasýtenie. Väčšinou sa dá platiť Eur, no každý si prepočítava kurz ako sa mu hodí, od ruky. Zdolali sme vyše 300 schodov Minaretu, pokochali sa výhľadom na "mimozemské" obrazce v tráve a odpočinuli si na lúke. Deti mali ešte stále silu hrať sa s loptou. Pred 15h sme sa nalodili na malú lodičku smerom k Janovmu hradu. Kapitán meškal, neodkladný horor. Žene prišlo už pri jemnučkom kymácaní zle.A to voda tečie v ramene ospanlivo, ako tá sova, 1 kubík za sekundu. Príroda a rybári nám ukázali svoje bohatstvá. Ja svoje encyklopedické bohatsvo, keď som kačku nazval bobrom a zubáča šťukou. "Došmodrchali" sme sa k romantickej zrúcanine okupovanej hordami výletníkov. Prevažne cyklistov. Decká sa vybláznili na ihrisku, zopár fotiek močiarnych bludičiek a mohli sme šlapať s5. Cez park sme si cestu predĺžili, kratšie by to bolo po asfaltke. Tak som mohol aspoň vidieť nehybného bociana so všetkých uhlov. Malá zaspala a tak som 1t prenášal ďalších 15 min. Pekný park, ale hladný ako pes som to nevydržal a šiel do penziónu. Na večeru sme si dali halušky, teda noky po moravsky. Deťom suché, mali dietu. Typickí Slováci na dovolenke. Spláchli sme to 2dcl moravské bieleho vína Muller Thurgau. Pred večerným sprchovaním sme museli zahriať potrubie a nechať vodu pustenú 5min, aby docestovala teplá. Zistili sme, že malá si vie už aj odomknúť dvere, nie len otvoriť. Mali sme ťažkú noc. Malá padala do medzery medzi postelami a stále bola hore. A my spolu s ňou. Zobudili sme sa do uplakaného rána. Raňajky v penzióne boli iba pre nás. Naše malé to bohužiaľ nedocenili a skôr ich lákal domček s hračkami. Takže sme zbalili tašky a, hoci neradi, vypadli do dažďa. Pozreli sme si rytierov, modré salóniky, známe schodi z jedného stromu a s neposlušnými malými odišli. Už sme nemali ani chuť zastavovať sa v nejakej vinotéke. "Víno" som si kúpil pred Senicou za 20Eur. Nechal som sa vyprovokovať a prekročil som o 1km rýchlosť. Domov sme došli po strašnej ceste cez Košariská.