Keď už sme malým zaobstarali pasy, radi by sme to využili. Tak sme si naplánovali výlet do Rakúska. Najprv sme chceli ísť do malého Disneylandu pri Neziderskom jazere, ale chladné počasie nám v tom zabránilo. Rozhodli sme sa pre návštevu Zoo vo Viedni a prípadne Prátru. Pri nás vedúci tam hore musí váľať smiechom. Ako vždy, keď niečo plánujeme. Keď sa už zdalo, že vyjde počasie, drahú rozbolel mŕtvy zub. Nepýtajte sa ako je to možné. Už to tam má vykuchané, ale stále cíti bolesť. Možno fantómovú, čert ho vie. Keďže ju to bolelo aj nebolelo, s novou škatuľkou Ibalginu sme vo štvrtok poobede vyrazili s tortou vzadu a kočíkom vpredu pred babami (čo im po chvíli vadilo). Prišli sme k tete žijúcej poblíž Hovadova (Bratislavy). Už sa na naše stravné návyky pripravila a mala len kuracinu. Po večeri sme povyprávali, naučili sa púšťať sprchu, baby naštvali psa (neskôr im to vrátil) a pobrali sa do perín. Deti nezaspali, kým neprišla mama. Ráno pred 7h už boli hore. Mali sme pred sebou náročný deň. Najprv autom do "Petržky" na stanicu. Tam sa mamine ozvala káva v bruchu a tlačila sa von na dvakrát. Nebola sama, vo vlaku sa pridala nejaká pani a zvýšila počet návštev vecka na tri. Vlak stál z počiatku pri každej vrtuli, pred Viedňou ubudli a už sme stále nestáli. Buduje sa megalomanská hlavná stanica a megalomansky sa po vystúpení obchádza cestou k metru. Okolo, dole, dole a nakoniec ešte raz dole. Lístky na metro sa kupujú u druhého a cvakajú sa hneď pri vstupe. Ale načo, keď tam nie sú vráta, že? Tak sme sa do ZOO viezli prakticky načierno. V ZOO to žene vŕtalo spolu s občasnou bolesťou zubu v hlave a potom sme si ich teda označili. Počasie sa umúdrilo a vykuklo hrejivé slniečko. ZOO v Schonbrunn je európska špička. Rakušáci jednoducho vedia ako na to a čo za to. A my sme vedeli prečo. Strávili sme tam pol dňa. Bez krokodílov(neukázali sa), rysov (neukázali sme sa my) a s húkajúcimi gibonmi. Staršej sme sa spýtali, čo sa jej najviac páčilo. Odpoveď bola "mravce". Tak my cestujeme takmer 200km to známej ZOO, aby sme videli nevidené a ona povie takúto hlášku. To sme mohli pozerať na mravce u babky na záhrade. Mladšia si ešte dala "šlofíka" v parku a nasadli sme o5 do metra. Ešte nebolo tak neskoro, a tak sme prestúpili na linku k Prátru. U Araba sme si kúpili za slovenské euro viedenské magnetky vyrobené v Číne. Aj to je globalizácia. Tam sme horko ťažko našli kolotoče pre malé deti. Väčšinou sú tam somariny pre puberťákov. Na jeden sa posadila aj mamina. Krútil sa síce len v 3 metroch, ale po 15 kolách už mamu obchádzala nausea. Ešte sme našli v zastrčenom kúte vláčik. Chlapík obsluhoval asi 5 ďalších kolotočov, tak lietal ako handra medzi nimi. Čudujem sa vôbec, že toto je výnosný podnik. Čas nás tlačil, takže sme sa museli hnúť s5. Ako tie magnetky si nás pritiahol XXL langoš. Naša nenažranosť nám pokazila zvyšok výletu. Postavili sme sa do radu. Stará predavačka s uchom na mobile "tempom", ktorým by jej Peťo Sagan zaiste závidel prenášala ten langoš ako preťažená helikoptéra na desať krát. Kašlali sme na to, staršiu som si dal na plecia a švihali sme k metru. Už pred stanicou som vedel, že nestihneme. Skúsili sme to, ale tým že stavbu treba obchádzať sme prišli o 3 minúty neskôr. Tak sme čakali hodinu na ďalší. Hľadanie jedla sa zmenilo na zúfalé hľadanie plyšovej pandy. Ostali sme hladní a bez plyšáka. Nervní a urevaní sme nastúpili konečne na vlak. Tam bolesť za pandou zmierňovali malí spolucestujúci, praví "prešpuráci" (vedeli maďarsky, nemecky a slovensky). K tete sme dorazili pomerne neskoro. Neskorá večera, neskoré zaspávanie, ťažko všetkým. Ujo dokonca ležal s malými, aby spali. Ja som ukľudňoval takmer do polnoci náhly výbuch alergickej nádchy. Ráno sme si akože pospali dlhšie. Psi pomsta prišla nečakane, keď si privlastnila jediného plyšáka, čo sme ešte mali. Naháňal som hafana po dome ako piraňa vo viedenskom akváriu. ani ľsťou som ho nedostal. Až v nestráženej chvíli. Boli sme ešte pozrieť priateľov zo školy, najedli sa v "Mekáči". Ostalo aj na večeru. Jednotka nudy v obchodnom centre je "šoping" za hodinu, ktorý predviedla iba moja polovička. Ja som unavený sledoval deti na ihrisku. Cestou s5 sme sa zastavili ešte na tigrej oáze pri Senci. Majú tam 29 sibírskych tigrov a tri levy. Neviem si predstaviť hladkať 400 kilového tigra najmä, keď vyskočil po malej a druhý ma chcel označkovať ako súčasť teritória. Mám rád adrenalín, ale toto nemusím. Rozruch spôsobila roztržka medzi zvermi, najmä potom, čo jeden ostal v kŕčoch ležať. Nuž tigre sú samotáre a mladé si už asi liezli na nervy. Niečo na ukľudnenie bolo zabalené v kuse mäsa. My sme baby zabalili do auta a hranolkov a vyrazili už definitívne domov.
Aj auto si bude pamätať výlet počtom škrabancov na zadnom nárazníku. To je to časté parkovanie a otáčanie u tety.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára