Babky

 

    Nebudem písať teraz o starých mamách, ale návšteve najzápadnejšieho pohoria Západných Tatier. Cez Veľkonočnú nedeľu sme sa so ženou po takmer 90km na bicykli predchádzajúci deň vybrali do našich veľhôr k počiatku Tatranskej magistrály. Chodník ale nebol náš cieľ. Tou bol predĺžený výčnelok Sivého vrchu - Babky, Priehyba a Mních. Ráno vstávam o šiestej, drahá si pospí dlhšie. Pred pol ôsmou štartujem Dračicu. Pred vyjdením na diaľnicu ešte babke zanesieme kuracie mäso na rezne. Potom juchám plynule do Mikuláša, kde odbočím doprava, namiesto do kruháča. V centre sa otáčam a pokračujem do Bobrovca a Jalovca. V Jalovci znova kufrujem. Mal som ísť rovno, ale ja som zabočil do dediny. Až keď sa ocitnem pri farme a skončí asfaltka, zbadám, že som kdesi, kde nechcem byť. Otáčam sa, a potom už prejdem tých pár kilometrov na parkovisko Bobrovecká vápenica. V skutočnosti je ešte jedno malé parkovisko konča chát pri lome. Mne sa ale zdalo, že je tam zákaz áut. Vyzerá, že nie je. Tak sa prejdeme cestou popri víkendujúcich chatároch. O5 vidíme auto od nás z domova. Za poslednou chatou končí cesta a pokračuje lesný chodník. A hneď začína zostra, stúpaním. Poľavuje až na lesnej ceste "Bobrovecký závoz" nad kameňolomom. Za nami kráčajú pepíci, asi 10. Preto ich púšťame dopredu, nech máme kľud. V prírode si dobíjame batérie, no okrem spevu vtákov, božský kľud je tá správna energia. Ako bonus sú pri nás celou cestou podbeľ a prvosienky. Na prvej vyhliadke ktosi stojí, preto pokračujeme ďalej. Mrknem do navigácie a prešli sme odbočku k partizánskemu bunkru. Drahá zostane sedieť na odpočívadle, ja zídem dolu k nenápadnej odbočke.

Pod skalným previsom sa ukrývalo 8 partizánov. V r.2006 dvaja preživší na skalu umiestnili foto z r.1945.

    Nad bunkrom je impozantná vyhliadka na Liptov. Pokračujeme ďalej ku križovatke pod Babkami. Lesná cesta pokračuje na chatu pod Náružím, my sa dávame doľava na zeleno značený chodník. Krátky oddych si doprajeme pri Troch studničkách. To by nebola vodárka, aby sa pri nich nezvečnila. 2 pramene sú z rúrok, jeden len tak vyviera ako kaluž. Zvedavosť premôže aj akéhosi chalana. Za prameňmi pokračuje ďalší chodník. Kam vedie, netuším, no týpka sme viac nevideli. Stúpame k Babkám na lúkach Šťavné. Pod nohami nám kvitne šafrán (krokus), ktorý je typický pre pasienky. I priamo na chodníku. Otvárajú sa panoramatické výhľady dolu na Liptov i hore na hrebeň Západných Tatier. 

V pozadí Mních a hrebeň Západných Tatier.

     Treba si však chvíľu počkať až na samotné Babky odkiaľ je naozaj krásny výhľad na Liptovskú kotlinu a Nízke Tatry na jej druhej strane. Mara je vypustená na cca 50%. No pri takomto stave vody rybári nechytia ani kapra. Po ľavej strane je dominantná Ráztoka a za ňou hrebeň Tatier s najvyšším Baníkovom. Babky mali i pleso. Zničil ho výbuch granátu počas II.sv. vojny. Počasie ma trocha prekvapilo. Malo byť polooblačno, ale to, ako vidím, sa deje len v nížinách. Nad nami visia tmavé mračná a fúka nepríjemný južný vietor. Na spotené tričko nahadzujem bundu. Drahá si natiahne dokonca čelenku. "Odfoťme sa pri babkách", rečie drahá. "A pri ktorých?", pýtam sa, keďže Babky sú kopec na ktorom sme, ale pri nás sú aj zosobnené dve babky-turistky. Tie sa uškrnú, ale snáď to zobrali s humorom a vyfotia nás pri hríbiku. Už sa veľmi nezdržujeme a schádzame kosodrevinou do závetria. Otvára sa výhľad  na väčšiu časť Oravy a Kysúc. Krásne je vidieť krivánska Malá Fatra, Oravská Magura, či Beskydy s dominantnou Babou horou. Je pravé poludnie a žalúdky sa ozývajú. Dáme si prasačí rezeň s chlebom. Okolo prejde týpek snímajúci cestu s gopro kamerou. Nasledujeme babky do Babkovej priehyby. Potom sa kdesi stratia v poraste. Ideme tým smerom, ale odkláňame sa od trasy smerom ku chate. Mrknem do navigácie a načim sa pár metrov vrátiť. Cez trávnatý porast sa napojíme na zeleno značený chodník. Ak by som sa však lepšie pozrel do mapy,  nemuseli sme sa vracať, ale ísť na Malú kopu a odtiaľ ide chodník k Predúvratiu. 

Liptovský Mikuláš a Chopok v oblakoch.

    Pod Veľkou kopou stretáme známu skupinu Pepíkov. Šli opačnú trasu, najprv na chatu a potom na Babky. Čaká nás ďalšie (a nie posledné) prekvapkanie na trase - sneh, resp. ľad. Opatrne prechádzame po okraji. Topiaci sneh vytvára množstvo riav. Sme v sedle Preúvratie, kde jarná etapa chodníka končí. Ďalej je zimná uzávera. Sivý vrch je na dosah, jeho skalnaté bralá sú vidieť hneď za Ostrou. Babky sa počastujú obedom, my pokračujeme po modro značenom chodníku dolu popri banských kutačkách. Sú to vlastne len prepadliská. Nad nami idú po nejakom asi chodníku turisti. Kam majú namierené netuším. My sme pomaly pri chate. Ešte minieme meteo stanicu a pod ňou sa objaví kryté ohnisko a za ním chata.

                                         

    Vonku sedia cyklisti. Všetka česť. Aj na električke vyšliapať hore je chvályhodný výkon. Chatár má hodne pod čapicou a opileckými rečami, či spevom zabáva hostí. Má v bufete pomocníka, ktorý nám naleje pivo a kofolu. Škoda, že nič nevarí. Polievku by som si dal. Veď ľudí tu má, i kotlík. Akurát povaľujúce sa kosti dávajú tušiť, že nejaký guláš sa v kotli varil. O5 počujem rozprávku, ako na viacerých chatách, o pohľadnici, ktorá bola. Hrabe sa v zásuvkách, ale nič. Tak si vezmem len kofolku a posadím sa vonku. Kadibúdky a la Chata pod Rysmi. A to sa chváli, že majú "čističku" a rezervoár. Vodu z prameňa prevaria. Po osviežení pokračujeme k chatke Bobrovec za Mníchov potok. Odtiaľ ide neznačený chodník k ďalšiemu kopčeku Mních. Je to skalnaté bralo s adrenalínovými vyhliadkami. Jedna bola taká úzka, že som sa nemohol ani otočiť a pekne som zacúval s5. Nádherný výhľad do Jaloveckej doliny zo strmej skaly. Vrcholu dominuje malý kovový kríž. Okolie prírodnej rezervácie ponúka sem tam kvet podobný šafránu-poniklec. Líši sa najmä ochlpením. A i cenou. Za odtrhnutie šafránu 14Eur, poniklec aj 200Eur. Drahú tiež láka odtrhnúť si skalnú ružu. 

Masív Mnícha.

    Zaujal nás tiež malý kríček podobný miniorgovánu. Dokonca i podobne vonia. Je to však jedovatá krása - Lykovec jedovatý. Už len vdychovanie spôsobí závrate. Rovnakou cestou sa vrátime na lúku a o5 napojíme na modro značený chodník. Pri Sokolskom jarku nechám drahú a ja zídem do divokej a strmej rokliny pod Sokolom. Som zvedavý na Školníkovu dieru. Dostať sa k nej znamená ísť po úzkom chodníku, prekonať skaly pomocou reťazí, prekročiť popadané stromy a nakoniec sa vyšplhať po skale a sutine hore k neveľkej diere. Nečudo, že za CaK sa tú ukrýval nejaký zlodej, ktorého nemohli žandári vypátrať. Kto má rád trocha adrenalínu, určite si príde na svoje. Na konci je len 30m priepasť. Už len medveď chýba, čo ani nie je také nereálne v tejto divočine. Schovám foťák a opatrne zliezam dolu. I paličky som nechal 50m pred reťazami. Veď kto by ich zobral, nie je tu ani živej duše (možno). Vrátim sa k trpezlivo čakajúcej žene a kráčame dolu k rázcestiu Pod Babkami. Známym chodníkom sa vraciame s5. Obehnú nás cyklisti z chaty. Ešte naposledy zmeníme trasu, nech nejdeme po rovnakej dolu a trocha si predĺžime turistiku cez Tokaríny. Pod prístreškom zjeme druhý rezeň a po rovinke dôjdeme k autu. Nenáročná turistika s pekným výhľadom na Liptov, či takmer celé Západné Tatry. Výhodou je blízkosť občerstvenia.

   O 2 týždne zachváti rezerváciu Mních na svahu požiar. Chatu pod Náružím evakuujú, chodníky uzavrú.

Ľubochnianska dolina

    

     Jeden z vrcholov našej tohtoročnej cykloturstiky bol prechod Veľkou Fatrou zospodu. Umožňuje ho jedna z najdlhších dolín na Slovenku - Ľubochnianska. Od obce po Močidlá má takmer 22km, čo je polovica dĺžky hrebeňa Fatry. Peši po asfaltovej ceste by túra bola utrpenie. Vhodný je teda dvojkolesový povoz. V poslednú májovú sobotu i napriek nestálemu počasiu sme sa rozhodli pokoriť dolinu. Je jasné, že viac času strávime vo vlakoch ako samotným šliapaním. Ráno o deviatej je plný vlak bicyklov. Nervózne sprievodkyne nás umiestnia kdesi do chodbičky. Aspoň žena si zavesí Morušu. Ja úspešne bránim vstup do hajzla. Prestupujeme len raz a akosi nelogicky prenášame bicykle v P. Bystrici a nie v Trenčíne. Takto mi rezervačný systém ponúkol lístky. V exprese do Ružomberka skončia bicykle v batožinovom vozni a my sa posadíme bez miestenky do 6.

Ružomberská stanica už niekoľko rokov čaká na rekonštrukciu.

    Na poslednú chvíľu mením začiatok trasy a ideme cez centrum Ruže. Korman otáčam do miestnej časti Černová. Pred ňou nás čakajú dve stúpania. Jedno k sídlisku Kľačno a druhé prudšie, ale krátke pred Černovou. Prvá zastávka je na cintoríne pri pamätníku tragédie z r.1907.

Maďarizácia vyvrcholila v malej dedinke masakrom 27.10.1907.

    Zídeme dolu po hlavnej ulici k rodnému domu "otca národa" A.Hlinku. Hoci by malo byť otvorené, dvere sú zamknuté. Na dverách je telefónne číslo, na ktoré sa dá zavolať a nejaká pani sprístupní domček.

Kontroverzný otec národa sa narodil v skromných podmienkach v rodine pltníka.

    Nechce sa nám otravovať dakoho miestneho ani sa viac zdržovať, preto schádzame dolu ku hlavnému ťahu na Liptov. Prejdeme na druhú stranu do Hrboltovej. Cesta pokračuje najprv okolo veľkej ČOV, popod železnicu a o5 nasleduje stúpanie ku stredu dediny. Je asi najväčšie na celej trase. Drahá si kolimahu potlačí. Pritom nadáva, že mohla štartovať z Ľubochne. A o5 sa rútime dolu dedinou k rozostavanej diaľnici. Ideme kúsok popri poľnej ceste slúžiacej stavebným strojom. Je preto dosť poničená.

Lesná cesta popri diaľnici rozrytá nákladiakmi.

    Stretáme pod diaľnicou troch cyklistov idúcich naším smerom. Kde skončili netuším, viac ich nevidíme. Za staveniskom sa lesná cesta konečne vylepší a je pekne hladká. Za zbytkami mostu, či bunkra zastavíme a najeme sa. Je už pol jednej a bruchá nám veru škvrčia. Zásoby nemáme bohvieaké. Zostane nám ešte kúsok makovníka na ďalšiu cestu a oriešky. Pred Švošovom sme znova na asfaltovej ceste. Trasu do Ľubochne už poznáme z minulého roka. Rovnako spoznávame i skaly Havrana nad nami. Po 3km sme znova na prechode cez hlavný cestný ťah. Je umenie prejsť na druhú stranu, lepšie je možno použiť prechod pre chodcov. Šliapeme cez Ľubochňu. Na miestnom ihrisku TJ Havran je deň detí. Krásne trávnaté lúky za dedinou pod Veľkým vrchom sa postupne zaplňujú novostavbami. Nestačí, že okolie zohyzďujú obrovské elektrické stožiare. No ešte nie sme v Národnom parku. Ceduľka začína až na Lúčkach. Na širokej lúke je chata i lyžiarsky svah. A parkovisko, kde končia autá. Odtiaľto štartujú tí menej zdatní cyklisti, väčšinou rodiny s deťmi.

    Pokračujeme popri zbytkoch starej lesnej železnice dolinou. Elektrické ohradníky dávajú tušiť, že rozsiahle lúky spása dobytok. No ten priláka aj neskutočné množstvo múch. Takéto nálety húfov múch som ešte nezažil. Trocha kazia dojem s krásnych prírodných scenérii. Zopár ich prehltnem, čo sa dá robiť. Polemizujem, či muchy nelákajú kvitnúce lopúchy. Okuliare sú nutnosť. Vidíme dokonca chlapa s rúškom. 

    Naproti tomu, dolina je takmer ľudoprázdna. Peších stretáme len na začiatku, ďalej len zopár cyklistov. Nie je tu chata ani bufet. Spoliehame sa len na vlastné zásoby. Stále mierne stúpame, ale do pohody, nič náročné. Dolina je posiata množstvom horární. V jej tretine je liečebňa pre asociálov a neprispôsobivé decká. Všetko možné by som čakal v doline len nie autobus. Rovno oproti nám veľká rútiaca sa stodola. Dnes v doline bol Deň s lesníckymi odborníkmi. Mohli by sa zamyslieť inžinieri lesa, čo s muchami.  Každopádne i to je spôsob ako sa do doliny dostať. Nie s muchami, ale akciou pre širokú verejnosť.

Pramení pod Ploskou a vytvoril čarovnú dolinu až k Váhu.

    Celou dolinou sa hadí Ľubochnianka, elektrické vedenie a my spolu s ním. Raz na jednej, potom po druhej strane potoka. Obklopení 1000m vrchmi s pozoruhodnými názvami Tmavá, Nevedomá alebo Helena. Všade kľud a ticho, iba spev vtákov. Nižný tajch sa nám stráca v hustom poraste. Len viaceré rozpadajúce sa chalupy dávajú tušiť, že čosi na potoku kedysi bolo. Míňame odbočku do doliny Rakytov. Ako miznú lopúchy a dolina sa zužuje, dolietajú i muchy. Pred nami sa objavujú končiare Čierneho kameňa a Ploskej. Záver nie je ďaleko. Nasleduje vrchol dnešnej cesty, malebné jazierko Vyšný tajch.

V 20 st. slúžila na splavovanie dreva, dnes ako protipožiarna nádrž a pre gýčové foto.

    Pri jeho brehu sa už zdržuje viacero ľudí. Nad hlavou stále ktosi zakrýva a odkrýva slnko. Čakáme na vhodnú chvíľu pre záber. Rozhodneme sa pri jazierku zastaviť ešte cestou s5. Na posledných 2km je stúpanie prudšie. Treba prekonať 100m výškových. Drahá sa už nevie dočkať konca. Ten je však 50m pred nami. Cyklotrasa končí na močidlách. Asfaltová cesta nevalnej kvality ešte pokračuje popri Močidlách kdesi pod Borišov, ale to už je pre horské bicykle. Veru sme cestou s5 aj stretli domáceho z Hubovej, ktorý bol "hore" na električke. Kde presne je "hore" netuším. Čuduje sa, že sme sa do Ľubochne z takej diaľky dotrepali. Dlhá cesta k nádhernej prírode určite stála za čas v preprave. Z Močidiel pokračuje peší chodník buď na Borišov alebo na Čierny kameň.

Koniec cyklotrasy na Močidlách. Pod prístreškom je i návštevná kniha.

    Konečne si aj oddýchneme a zjeme každý kúsok z koláča. Odpočívame, drahá dobíja hodinky. Príde rodinka na dekatloňáckych bicykloch Rockride. Obdivujeme 6-7r. dievčatko ako poľahky vyšľapalo až sem. Tatko už asi čosi pochodil, lebo má na prilbe kameru. Zato mama má chodníka plné zuby a bicykel tlačí. To netuší, že vrchol jej výletu a nervov ešte len príde. Možno by si aj radi sadli pod prístrešok, ale nikto sa nás nič nepýta. Sú tri hodiny, preto sa dvíhame. Vzápätí dohrmí ďalší cyklista k altánku, takže rodinka sa o5 neposadí. Nasratí schádzajú krátko po nás dolu.

Turistami zabudnutá. Pokoj a nádherné scenérie v objatí vrchov stoja za návštevu.

    Cesta s5 ide aj sama a vyžaduje minimum námahy. Drahá nešliape prakticky vôbec, len sa vezie.

Pár ikonických záberov počas cesty dolu, samozrejme pri tajchu a za necelú hodinku sme v Ľubochni. Za nami sa už kopia búrkové mraky. Akurát čas vypadnúť z doliny. Obiehame mamu s chlapcom. Chlapec dostal defekt. Tatko už je pri aute, no im zostáva šliapať k autu takých 5km. Zastavíme sa pri starej elektrárni. 

Aj po 120-tich rokoch stále vyrába elektrinu. Dokonca s pôvodným vybavením.

    Brána otvorená, možno sa dá ísť dnu. No elektrárnička je v plnej prevádzke. Mrknem do navigácie.   Do Kraľovian je to 8-9km, to by sme mohli stihnúť vlak pred piatou. Ženu sa snažím presvedčiť, aby sme neskončili v Ľubochni, kde skysneme hodinu a budeme prestupovať dvakrát. Ona má však obavy ísť rušnou cestou z Rojkova do Kraľovian. Napokon ju presvedčím a cez Stankovany mierime na západ. 

Posledný úsek pred Stankovanmi. V pozadí vrch Šíp a trčiaci Stoh.

    I pod Šípom je na ihrisku deň detí. Cestu nám zahatí futbalová brána. Dedinský Mačo man si priamo na ceste odbavuje svadbu. Pretkáme sa pomedzi svadobčanov, Váh preklenieme cez lávku a v Rojkove vstúpime na hlavnú cestu. Pridám do pedálov, nech vyše kilometrový úsek rýchlo preletíme. Protivietor mi situáciu zrovna neuľahčuje. Za pár minút sme pri sútoku Váhu a Oravy a už sme prakticky v Kraľovanoch. Stanica je kdesi uprostred. Stihli sme to, sme celí my aj kolimahy a máme vyše 20min. čas, v nohách vyše 63km. Cez internet kúpime lístky a chcelo by to záver výletu slávnostne zapiť. Staničná krčma je síce otvorená, ale nie pre nás. Iba nejaké hudobné teleso v nej zavíja. Takže sušíme huby až domov. Skutočne, pretože i bicykle s fľašami vody o5 skončia v batožinovom vozni. Vo Vrútkach leje, rovnako i v Žiline. Prestupujeme v slnečnom Trenčíne. Po siedmej hodine, teda len čosi po vyše dvoch hodinách otvárame dvere na byte. Deti nás veľmi príjemne prekvapkali a potešili nachystanou večerou.

     I keď logisticky je to od nás z dolniakov náročnejšie, neľutujeme cestu ku krásam Veľkej Fatry.

Ľubochnianska dolina je ukrytý klenot našej prírody. Vari svojou dĺžkou a absenciou občerstvenia, menej dostupný, no rozhodne stojí za návštevu. 

Cyklohaluzice XI

   Ďalší diel cyklohaluzíc sa točil na ceste do Hovadova. Po troch škaredých víkendoch nastal jedeň deň v aprílovom premenlivom počasí, ktorý by bolo hriech nevyužiť. Preto po desiatej hodine začínam šliapať do pedálov smer Trnava. Obloha je zatiahnutá, ale na juhu vidím jasnú modrú. Pred Malženicami na mojej spásonosnej zastávke, vyzliekam bundu. Obieha ma pelotón cyklistov nasledovaný sprievodným autom. Obieham ich zasa v Malženiciach, kde odpočívajú. Dobehnú ma kúsok pred Trnavou. Na križovatke im asistujú policajti. Doletím o pár sekúnd neskôr a čakám, kým sa vodiči zmilujú a pustia ma. V Trnave na mňa kričí šofér, čo nejdem na cyklochodník. Ide v protismere, nerozumiem, čo mu vadí. To sa tak o mňa bojí? Trnava je vcelku dobre vybavená na cyklistov, no tento chodník si na druhej strane nevšimnem. Obchádzam centrum mesta ku Kamennému mlynu. Najprv míňam rozsiahly cintorín, potom lesík až sa zjavím pri rybníkoch. Ktosi venčí dogy, chlapík sa vŕta v mopede, ďalší venčí decká. Sobotňajšia obedná pohodička. 

Vzácny biotop trnavských rybníkov.

    Ja si dám pri vyschnutej (kvôli nám cyklistom, aby mohli zbudovať chodník) žaburine banán a pokračujem na Biely Kostol. V dedine kufrujem do slepej uličky a obraciam sa s5, aby som sa dostal na hlavnú cestu 504. O5 ma čaká ďalšie stúpanie a potom klesanie do Ružindola. Za obcou zasa stupák a zase padám do Budmeríc. Karpaty sa zdajú tak blízko a tak sú ďaleko. Prekračujem hranicu Trnavského kraja a cesta v Bratislavskom vyzerá hneď lepšie. V celom kraji majú porobené komunikácie. Odbáčam na Štefanovú. Konča Budmeríc ma šípka smeruje ku kaštieľu. Potom, čo sa obec nedohodla z ministerkou kultúry je zavretý. Ale snáď aspoň park bude sprístupnený. Bráničku vidím otvorenú a idem ku zámku. Zboku zavadzia v zábere auto, spredu nevesta so ženíchom. Fotia sa. Počkám kým odídu, zatiaľ ukusujem z oškvarkových pagáčov. Nevesta ostáva sama, ženích sa s fotografom vytratí. 

V pseudoromantickom kaštieli hľadali pravidelne múzu známi slovenskí spisovatelia.

    Schádzam dolu a popri oplotenej hranici parku idem lesíkom, ktorý je súčasťou parku. Z druhej strany sú záhrady za domami. Cesta prechádza do lesa Lindava. Preteká ním potok Gidra. Dávam si dolu turistické gate a navliekam kraťasy. Od rybníkov pokračuje poľná cesta do Častej. 

Vzácny dubový les Lindava.

    Uvoľní sa mi predný blatník a drie o koleso. Až tak, že zotrie malé výčnelky po lisovaní. Zvuk počúvam až do Vinosadov. Fičím po hlavnej ceste cez Dubovú a Modru. Pri Hornej bráne parkuje obrovské auto a vadí záberu. Neskutočné. 

Symbol Modry zo 17.st., keď kráľovské mesto potrebovalo opevnenie.

    Múzeum v Modre zatvorené (iba v letných mesiacoch je otvorené), preto valím ďalej do Vinosadov. Musím šliapať až na koniec dediny a podľa šípky sa dať doprava k opevneniu. Mládenec ma naviguje rovno, ale ja som sa neviem prečo dal zlákať protidúcimi cyklistami a šiel viac doľava. Na fiktívne bojisko som tak došiel z druhého konca. Dnes sa na lúke pri opevneniach bude odohrávať simulácia bojov počas oslobodenia v apríli 1945. Vyšiel som na malý briežok v lesíku dopoly plnom divákov. Najprv však babky pol hodinu zavíjali ľudové piesne. Napravil som a utiahol si predný blatník. Bicykel len tak oprel o strom. Minimálne som videl aspoň na koleso. Nedočkaví diváci, hlavne deti postávali nepokojne na briežku. Chlapíkovi vedľa vravím, že nech prestanú tým Obsterléze tlieskať a oni odídu. Ale vraj musia oslavy oslobodenia nejako zahájiť. Bratislavsko-brniansku operáciu komentuje hviezda súťaže Duel. Tvár mi nič nehovorí, keďže súťaž nesledujem. Aj on kecá strašne dlho, kým nabehnú skopčáci s dedinčanmi. Tvárili sa, že robia na opevnení. Potom nastúpila čata Wehrmachtu a čakali na čosi. Traja oneskorenci z fronty ich upozornili na blížiacich sa sovietov a skopčáci sa stiahli za betónové kocky. Vzápätí prišli Kozáci v kožušinových čiapočkách čoby prieskumníci. 

    Nič nenašli a vrátili sa o5 s riadnymi prieskumníkmi. Strhla sa prestrelka a Sovieti sa stiahli zavolať posily. Autentickosť bola intenzifikovaná dorozumievaním sa v ruskom, resp. proti stranou v nemeckom jazyku. Prišla čata osloboditeľov aj s malým obrneným vozidlom BA64 a guľometom Maxim. Nemci si dotiahli mínomet a malé pechotné protitankové delo. A to zasa sovietske vojsko dovlieklo malé delo a ostreľovali sa navzájom. Ale Sovietom sa nechcelo postupovať vpred. Preto musela prísť na Jeep-e potiahnutom sovietskou zástavou vyššia šarža a pozitívne motivovať čatu. Boje boli atraktívne, ale trvali dlho. Aspoň tie dnešné. Bolo pol štvrtej, preto som nečakal na zdecimovanie skopčákov, veď je jasné, kto zvíťazí a vytlačil bicykel z lesíka k vinohradom. Po prašnej poľnej ceste sa spúšťam dolu k Pezinku. Rád by som stihol ešte otvorené múzeum. Do Pezinku idem po značenej vinohradníckej ceste. Križujem cestu na Pezinskú babu a spustím sa dolu ku zámku. 

Stále si zachoval ráz vodného hradu.

    

    Len rýchly záber a do navigácie hodím, kde je Malokarpatské múzeum. Prídem tam 5min. pred zatvorením. Kúpim pohľadnice, orazím a valím ďalej na Svätý Jur. Za Pezinkom sa dá napojiť o5 na cyklochodník, ale jednoduchšie a ľahšie je ísť po hlavnej ceste. Však je dvojpruhová a široká dosť. A nemusím ísť malé stúpania. Zasmradená komunikácia je skvelý ozdravný pobyt pre pajšle. Za Sv. Jurom je odbočka na cyklotrasu vinúcu sa spolu s hlavnou cestou. Ale ja si to hasím ďalej spolu s autami po hlavnej. Len sprava vidím ako na mňa čumia cyklisti na cyklochodníku. No čo tlačí ma čas.  V Rači odbočujem pred svetelnou križovatkou ku železnici. Prekročím priecestie a šlapem k sídlisku Východné. Trocha si nadbehnem, ale šípky na dovedú do múzea. I sa spýtam, či idem správne. Dnes je prvý parný deň. Paru nevidím, mazutka odpočíva.

Jediný funkčný parný rušeň na vykurovací olej na Slovensku.

    

    Vláčiky, či už stojace alebo idúce sú okupované drobizgom. Mne by stačila aj pohľadnica, ale žiadnu spomienkovú nenájdem. Vrátim sa do poštového vozňa a kúpim za 50c, čo majú. Model železnice v inom poštovom vozni nefunguje, či skôr vláčiky stoja. A druhá dioráma v múzeu je zatvorená. Pretlačím sa von (rýchlejšie by bolo podliezť stôl). Do múzea pribudol nový prírastok v podobe Gorily, teda rušňa E350. Po pol storočí služby ich železnice posielajú na odpočinok. Chvíľu sa motám po areáli. Cestou s5 ma zastavia zavreté rampy v Rači. Prechádza poschodáčik domov. "Smola", skonštatujem. Kde sa dá idem známou Račianskou po cyklochodníku alebo popri autách. Mladá Garda sa nezmenila asi jediná. Vonia mi čokoláda z Figara. Zváračský ústav skrachoval? Upúta ma impozantná stavba Guthaus - kvádre. Odbočujem na Pioniersku, kde je cyklotrasa. Vraciam sa potom na Šancovú (hoci som mohol ísť rovno cez Dobšinského, ale ktovie, ako sa ulica zmenila) a už vidím stanicu. 

      Dnes to bola zážitková jazda, no šliapal som väčšinou len po cestách, takže, či bola aj zdraviu prospešná je diskutabilné. Ešte sa pod Malé Karpaty vrátim, napr. lepšie preskúmať Lindavu, či vyjsť na Červený kameň. I žena by rada videla Budmerice.

Vodná nádrž Budmerice.

    Pomaly sa rozbieha aj moja drahá. Po krúžení v okolí domova, sme na Bielu sobotu vyrazili na dlhšiu cestu. Šli sme po vetre, teda sa nešlo zle. Po známom cyklochodníku do Nemšovej. Pred mostom cez Vláru sme odbočili doľava do Ľuborče. V dedine doľava a pri svatom Antoníčkovi doprava. Za obcou vidím prudký stupák, ale tomu sa vyhneme, pretože šípka ukazuje doprava na Antonstál. Cesta mierne a vytrvalo stúpa v podstate celou Ľuborčianskou dolinou. Kopíruje potok rovnakého mena.

   Prejdeme kaskádové záhradky Močiarince. Po ľavej strane je jazdecký areál Ranch 13. Zrovna dnes sú tam preteky v drezúre koníkov. Z haly sa ozýva hlas komentátorky. Po chvíli prvýkrát zastavujeme pri studničke pod Košármi. Bolo by veľkou odvahou z nej piť, najmä, keď vidím v nej utopenú dážďovku. Upútala ma však mašinka povyše.  

Táto mašinka v Ľuborči nikdy nebola. Deutz ťahala vozne s drevom vo Vígľaši.

    Netušil som, že v doline bola železnička. Lesná železnica viedla z Ľuborče až k hraniciam s Českou republikou. Spočiatku ťahali vozne kone dolu dolinou samospádom. Od r. 1925 mašinka, pokiaľ ju v r.1964 nezrušili. Miestni nadšenci v r.2008 získali mašinku a spravili pamätník tejto menej známej železničky. Jej stopy na pravej strane doliny sú občas vidieť dodnes.

Pod mostom je spravená kaplnka a oddychové miesto.

Železničný most poslúžil ako kaplnka patrónovi poľovníkov sv. Hubertovi.

    Kúsok za pamätníkom je rampa, za ktorú autá nemôžu. No vidíme jednu Oktávku ako sa zhora valí.

V polovici doliny je horáreň. Pár ľudí vybavených sieťkami zbiera prvosienku a iné bylinky. Ja vidím akurát záružlie. Dolina je tiež hubárskym rajom. Dokonca i v zime sú tu vraj dubáky (tvrdí Bobo). Nasleduje dlhá rovná cesta, na ktorej konci sú hospodárske budovy. Kaštieľ bude neďaleko. Vskutku za zákrutou sa objaví park. Drahá zabáča doprava, ale opravujem ju, cesta by nás zaviedla niekam do lesa. Treba ísť pekne do prudkého stúpania za bránou. Bicykle tlačíme parkom k zadnej časti kaštieľa. Pomaly sa spoza stromov odkrýva neveľký kaštieľ s vežičkou.

Lovecký zámoček si dal postaviť pivovarník Anton Dreher v 19st.

    Bicykle odstavíme pri vchode. Drahá vraví, že niekedy býva k dispozícii bufet, ale internetové stránky tvrdia, že len v prípade ubytovaných viac ako 15 duší. Gurmánske hody nebudú. Preto otvoríme vlastné zásoby v podobe napolitánok. Poprechádzame sa po areáli a spustíme dolu. Zabočíme kúsok doprava na križovatku lesných ciest. Som zvedavý na pamätník zostreleného lietadla B-24 Liberátor. Kolimahy postráži dolu žena a ja vybehnem rozbahneným chodníkom hore. Stúpanie je celkom príkre, ale po 500m som pri kovovom kríži.

Posádka sa zachránila na padákoch. Jediný, strelec A.Solock, sa bál a skončil v troskách bombardéra.

    Vedľa pomníčka je kovová debna pre artefakty z Liberátora. Počítam, že nájsť by sa dali už len s pomocou detektora kovov. Tabuľa s udalosťou spred vyše 80 rokmi je spadnutá na zem. Vyzerá však, že sa buduje nové pamätné miesto. 

    Do odchodu vlaku zostáva čosi vyše hodiny, preto sa už viac nezdržujeme a valíme dolu dolinou. I vietor sa utíšil, preto sa do Trenčína ide v pohode. Vychutnávam si krajinu, až na mňa zakričí protidúci cyklista, lebo som v protismere a prekážam mu v šprunte. Nie je snáď ani jazda, kedy by na mňa ktosi nekričal. Ľudí je však na hrádzi veľa. 

    Obchádzka starého železničného mosta a 10min. pred odchodom vlaku sme na stanici. Od apríla je kúpa lístka v pokladni drahšia, preto žena štartuje predplatené dáta a ja ťukám lístky do aplikácie. Prichádza vlak práve, keď dokončujem platbu. Ani si nevšimnem kolegyňho muža, ktorý bol v Dubnici na bicykli. Pozdravím ho až vo vozni. Prichádza poschoďáčik, takže naložiť bicykle ide ľahko. Nie sme sami, pekné počasie vylákalo veľa cyklistov, s ktorými sa teraz vezieme domov. Po šiestej sme doma a stíhame ešte druhú polovicu finále ženského basketbalu.

Studnička pod Košármi.

    V poslednú aprílovú nedeľu nás o5 slniečko vyhnalo von na bicykle. Tentoraz som ženu nahovoril do kopcov na myjavské kopanice. Nový cyklochodník do Vrbového je plný ľudí, hotová diaľnica. Známou trasou vediem drahú cez Prašník a Podkylavu. Na stúpaní Rúbané k cintorínu ma obiehajú električky. My na lankách musíme šliapať. Jedine, že sa zavesím za nich. Ja už celkom v pohode vyjdem, drahá ešte len naberá kondičku a do kopca tlačí. Ale na vrchole stúpania ju tlačí aj čosi iné... Skryje sa do kríkov. Akonáhle sa odľahčí, zrovna do tých miest mieria z Košarísk traja chlapi. V miestach, kde nič nie je, v prdeli sveta. Kde sa tu vzali a kam idú? Asi ich prilákala vôňa ho... ako muchy. Pokračujeme cez Košariská do Brezovej. V meste odbáčame doprava na Myjavu. Prejdeme celou Brezovou a dáme sa doprava do Žriedlovej doliny. Dolinou vyzerá najmenšie stúpanie. Navyše je veľmi malebná. Asi ako Bošácka. A tiež opustená. 

    Popri ceste poskakujú zajace. Žena je ďalej vpredu. Zatiaľ zvláda cestu v pohode. Na konci doliny je prudšie stúpanie ku križovatke s Kopaničiarskou magistrálou. Míňame osadu U Belanských a o5 začína stupák až k Bašnárovcom. Drahá si chvíľu Morušu potisne, počkám ju na odbočke na Bukovec. Prekvapkala nás solídna úroveň cesty k Podbranču. Čakali sme lesnú cestu, ale šliapeme po asfaltke. I keď sem tam rozbitej, ale Moruša to dáva. Najprv od Bašnárov klesáme, čo sa mi nepáči, lebo hrad je predsa na vŕšku. Stúpanie príde za odbočkou na úzky cyklochodník vedúci do Myjavy. 

Vynoríme sa z lesa a konečne vidíme homoľu s hradom v plnej kráse.

    K Dolnému hradu bicykle vytlačíme. Drahá si kúpi kolu a kávu zo senickej pražiarne. Podnikaví Záhoraci sa na nádvorie hradu dotrepali starou Oktávkou a otvorili stánok s občerstvením. Kávu, čipsy, plechovkovú kolu, či pivo. Škoda, že nečapujú, ale i tak je fajn osviežiť sa po 43km výživnými cestičkami. Drahá potrebovala dobiť batérie. S týmto nápadom mohli prísť dobrovoľci starajúci sa o hrad. Namiesto vyberania vstupného ponúkať takýto bufet. Každý si niečo na zahryznutie, či osvieženie kúpi. Aj na iných zrúcaninách.

Hrad strážil cestu z Moravy do Uhorska.

    Takže žena suvenír má i energiu, ja sa pokúsim aspoň o pohľadnicu v Sobotišti (napokon píšem na obecný úrad). Preto sa ani nejak nezdržujeme prehliadkou ruiny. Veď už sme na Branči boli dvakrát (busom a s deťmi autom). Letíme vyše 60km/h dolu do Majeríčkov. Ani nebrzdím, za to žena za mnou hamuje, inak by ma obehla. Za Majeríčkami nasleduje posledné prudké stúpanie. Keď vidím tabuľu s nápisom 17%,  nohy mi samé odpadnú z pedálov. Za nami sa pokúša vyšliapať kopec nejaký týpek, ale nevyjde ani do polovice a tlačí. Na električke by možno šlo vyjsť takéto stúpanie, inak bez šance. Nie je nejaký dlhý a po pár minútach nasadáme. Ešte príde pár krátkych stúpaní, ale to vyšliapeme. Znova prudký zráz do Sobotišťa. Pri kaštieli odbočujeme doprava k habánskym domčekom. 

Najstarší habánsky dvor na Slovensku.

    Múzeum zatvorené. Komentovaný vstup je o 16h, je pol piatej. Otvorené je však asi iba v lete. A možno prehliadka proste skončila. V obci je majáles, preto ideme ešte ku kaštieľu. Stánok s pivom a cigánskou, pár tetičiek v kroji, nejaká tá dychovka. Za hodinu nám ide vlak, preto by sme si mali švihnúť. Napojíme sa na Záhorácku magistrálu a popri kunovskej priehrade jucháme do Senice.

Slúžila ako zdroj vody pre podnik na výrobu umelých vlákien.

    Ľavý breh je vkusne upravený. Ihriská, bufety, dokonca piesková pláž. Automat na požičiavanie lôpt na rôzne športy. Pekne vybudovaný cyklochodník kopíruje riečku Teplica. Je teda kľukatý ako pomaly tečúca žaburina. A plný nedeľných cyklistov. Ženieme a ostro vyberám zákruty.

Vzácny záber bez ľudí.

    Preletíme nápis Senica pri letnom kúpalisku, park prejdeme len okrajom. Držíme sa červeno značeným cyklochodníkom. Za cintorínom sa mení na zelený. Cez celú Senicu, okolo priemyselného parku. Ani som nevedel, že Dema bicykle sa rodia v Senici. A ďalej popri nejakom lese. Až za ním vidím modrý nápis železníc. Stanica je od centra dobré 3km. Máme nejakých 10min. Cez telefón kúpime lístky. Drahá má našťastie predplatené dáta. Ako veľmi sa teraz zídu. Nalodíme sa na vláčik a spolu s ďalšími cyklistami smerujeme do Trnavy. V Trnave prenášame bicykle na iné nástupište. Máme len pár minút. Ak by zo Senice meškal, sme nahraní. Stíhame prípoj domov takmer na minútu. Motajúci sa ľudia nás tiež na peróne nezrýchlia. O siedmej sme doma.

    Veľmi pekná trasa, ani nie až tak náročná. Najviac dá zabrať stúpanie pred Košariskami a pred hradom, keď už má pár kopčekov človek v nohách. Prešli sme asi 62km s prevýšením vyše 1000m. Žriedlová dolina príjemne prekvapila svojou krásou a pokojom. Dokonca vyzerá, že cesta do Myjavy dolinou je s najmenším stúpaním.

Cyklohaluzice X.

    Mnohí ani netušia, že Jeruzalem je fakt blízko. V jednu marcovú sobotu som vysadol na kolimahu a vybral sa znova smerom na Vrbové, no tentoraz na myjavské kopanice. Striedajú sa o5 kopčeky a údolia ako pri tachykardii na EKG zázname. Do Krajného sa rútim 60km/h. Na prvej odbočke stáčam korman doľava. Pred Matejovcom je "menší" stupáčik". V dedine ma šípka o5 smeruje doľava do osady. Prudko zídem dolu a zasa sa šplhám hore k tým pár domčekom. Ani žiadna tabuľa, kde som. Akurát plagát silvestrovskej zábavy. Jedna miestna tabuľa vývozu odpadu.

Na rozdiel od ťažko skúšaného izraelského mesta, osada je oázou ticha a pokoja.

   Nikto vlastne ani nevie, prečo sa osada volá Jeruzalem. Vraj okolité kopčeky pripomínajú izraelské. Legenda vraví, že prvý osídlenec, nejaký pánbíčkár, nazval miesto z Biblie.  V Jeruzaleme nežije nastálo ani 20 ľudí. Väčšinou sú v domoch víkendoví chalupári.

Vraciam sa kilometer do Matejovca a schádzam po poľnej ceste k priehrade. I keď je vychodená od traktora, ešte sa dá. 

Oficiálne sa v nádrži nedá kúpať.

    Nádrž napája Matejovský potok prameniaci vo Vlčej doline. Zopár tichých bláznov nahodilo udice. To by som nemohol byť ja, aby som aj tento rok zasa nenašiel cestu nevhodnú pre cesťák.

Priberám spolucestujúceho-blato. Musím zosadnúť, aby som sa nešmykol na prudkom kopci.

    Tlačím Trek po kamenistej ceste do ďalšej osady Luskovica. Hudrie na mňa moriak. Blíži sa Veľká noc a počítam, že skončí na pekáči ako ten pražský. Mladé ovečky za ohradou možno skončia rovnako. Zvierat žije v osade viac ako ľudí. Neodbáčam doprava, ale si cestu predlžujem cez Babulicov vrch. Dalo by sa ísť aj do Žadovice a Krajného, čo je kratší variant, ale nejak ma cesta zlákala hore do kopca. Rád by som omrkol rozprávkový dom vo Švancarovej doline, ale keď zbadám ďalší stupák, kašlem na to. Už mám dosť kopčekov (a to netuším, koľko ma ešte čaká) a tlačí aj čas. Niekedy nabudúce cestou na Myjavu. Višňovskú dolinu nestihnem, preto volím čo najkratšiu cestu cez Ošmek. To je ale najväčší stupák, nie Babulicov vrch, ako sa neskôr presvedčím. Predsa mi však haluzenie nedá a zvrtnem bicykel na križovatke za Babulicom doľava do lesíka nad Kostolným. Prekleniem potok Rudník a o5 stúpam, čo ma prekvapí. 

Dominantou Kostolného je čo iné ako kostol. Evanjelický z 19st.

    Ďalší menší kopček je k Vaďovciam. V Kostolnej zvoní kostol na obed. Do hodiny nebudem určite doma. Za Vaďovcami si počas jazdy ukusujem zo suchého rožka. To je môj obed. Na Báthoryčkinom okruhu pribúda cyklistov, väčšinou páry. 

                                         

Naivne som dúfal, že do Vaďoviec sa len spustím dolu.

                                       

    Stúpanie pod Drieňovicu už veľmi nedávam a bicykel tlačím. Pár hryzov do sójovej tyčinky. Okrem boľavých nôh už i energia dochádza. Prekvapí ma množstvo áut hore v sedle. Netuším, čo tam všetci robia. Na hríby je skoro. Nie je tu turistická trasa, ani prameň, nič. Žeby po drevo? Po rozbitej asfaltke sa opatrne spúšťam dolu. Rozbehnem sa až od Korytnianskych kopaníc, kde je nový asfaltový koberec. Paráda. Posledných 10km po obligátnej ceste cez Ostrov a po takmer štyroch hodinách odopínam zablatené topánky z pedálov. Našliapal som necelých 62km a nastúpal 680m. Je to dosť a kolená bolia.

    Ďalší pekný výlet som viac menej spontánne točil do Bošáckej doliny. Sprvu som chcel ísť len do Dolného Srnia, ale pre mňa obrazy to prefláknuté, a keď som videl tabuľu Nová Bošáca=7km korman som zvrtol v Bošáci doprava a nie doľava. V Zemianskom Podhradí som sa pokúšal odfotiť kaštieľ spoza múra. 

Kaštieľ bol pri zrode lásky Ľ.Štúra a A.Ostrolúckej. Ľudovíta viac ako bohatá knižnica zaujímala Adela.

    Vlastne netuším prečo sa obec volá Podhradie. Bol na okolí niekedy snáď hrad? Odpoveď je oveľa prozaickejšia. V 17.st bola obec panstvom Podhradských. Šliapem do Novej B. peknou dolinou. Brehy Bošáčky sú plné naplavených odpadkov. Miestni orezávali kríky a spevňovali ich kameňmi. Od Bošáce cesta stále mierne stúpa. Ani protivietor mi zrovna šliapanie neuľahčuje. No silu v nohách mám, len sem tam lapám po dychu. V Lovichovci je odbočka na chatu rovnakého mena. Pri križovatke je zopár odstavených áut, takže asi je chata v kurze.

Javorinu a Lopeník delí malebná Bošácka dolina.

    Miernymi prevýšeniami pokračujem do Novej.  V dedine ma čakajú dva "menšie" stupáčiky. 

Míňam odbočku na Grúň odkiaľ sa dá ísť na vrch Lopeník. Aj túto trasu už mám v hľadáčiku. Ale až niekedy v lete. Mrknem do navigácie. Určil som si 16h ako bod, kedy sa budem musieť otočiť bez ohľadu na to, kde budem. Štvrtá hodina sa blížila a ja som nebol ešte ani na hraniciach. Konečne za bošáckou osadou Šiance prekračujem slovensko-českú hranicu. Je jasné, že do šiestej, teda do zotmenia doma nebudem. Odhadujem príchod na pol siedmu. Otáčať sa mi už ale nechce. Na hraniciach sa Bošáčka mení na moravský Hrubár. Za Starými Dílmi vidím dedinku Březová s dominantným kostolom a nad ňou cestu vedúcu hore na hrebeň. Už sa "teším". Seriózne stúpanie začína už ku kostolu. Po ľavej strane ma upúta "domeček" s vystavenými rárohami na stenách domu, či vo dvore. 

Novogotický kostol sv.Cyrila a Metoděje z 19st.

   Za kostolom odbáčam doľava na stúpanie. Šípky ukazujú 6km do Strání. Nie je to však nič dramatické, ako to sprvu vyzeralo a pomaly sa serpentínami suniem hore. Zastavím sa na pár fotiek. 

Pod Malým Lopeníkom učupená Březová. Kedysi známa výrobou barlí (čagan).

    V stúpaní ide len o to chytiť správne tempo a dýchať. Myslel som si, že nad obcou pramení Bošáčka, no tá vyviera pod Lopeníkom na druhej strane doliny.  Pred pol piatou cesta už ďalej nestúpa a predo mnou sa objaví pútnický krížik na križovatke ciest. I tých turistických. Križuje sa tu esenpéčka, či stezka Českem. Odstavené autá dávajú tušiť, že ľudia sa motajú po okolí. Blízko je Studený vrch, kde je hradisko. Sem asi chodia kvôli pekným výhľadom na Karpaty.

  Odfotím sa pri krížiku a rútim sa dolu do Strání. Cereálnu tyčinku si dám neskôr. Úzka cesta so zákrutami mi nedáva sa rozbehnúť a nejdem ani 50km/h. Krátko prefrčím lesom a podo mnou sa objaví Strání. Aj by som sa zastavil, ale údolie je už v tieni. V dedine som rýchlo a brzdím na stopke. Zabáčam doľava smer Slovensko. Zadný vietor ma poháňa dolu. Vyfotím kolegov dom a už sa nezastavujem nikde. 

   

   Za trištvrte hodinu som v meste. Zostáva mi hodinka domov. Takže budem doma skôr ako o pol siedmej. Stopky zastavujem po 91km pred štvrť na sedem. Ešte ani lampy sa nerozsvietili. Ale už začína byť chladno, ako zájde slnko. Bošácka dolina je malebná, no ešte stále zimný šat odhalil aj jej tienistú stránku.

    Zaujímavé výzvy sú spontánne výstrely ako bol v jeden robotný deň k zrúcanine hradu Tematín. Bola by škoda nevyužiť krásny jarný deň, ktorých začiatkom apríla nebýva mnoho. Zrušilo sa rodičovské, a tak mi nič nebránilo po menšom nákupe pred piatou vyraziť. Vedel som, že prídem za tmy a chladu, preto som do batôžka priložil cyklo bundu a rukavice. I obľúbenú oblátku Linu, ale na tú neprišiel čas. Cez Kolonádový most, kde asi len ja tlačím bicykel, juchám proti severozápadnému vetru do Moravan a Ducového. V Lúke zvažujem ísť na hrad najkratšou cestou, jednoducho po turistickom chodníku. V závere je však prudký a úzky výšľap. Prefláknutú trasu zavrhujem. V hre je ešte skrátiť si trasu z Lúky cez polia, ale to je 100m stúpania navyše. Cez to všetko i tak mením operatívne plán o 180° a rozhodujem sa pre rýchlu smrť, teda ísť rovno z Hrádku na Tematín a potom dolu do Hrádockej doliny. Počas stmievania tak budem na známej ceste v doline. V Hrádku najprv vyšliapnem zlým smerom a 300m sa vraciam. Typické pre dedinu je hneď prudké stúpanie. Aj teraz stúpam k záhradkárskej osade. Potom však lesná cesta pokračuje relatívne rovinou s miernymi stúpaniami dolinou pod Tematínskymi vrchmi.

Pod Tematínskymi vrchmi. Vľavo cesta na Rankove nivy.

   Vpravo sa nesmelo črtá nejaká riava. Pramení dakde pod hradom, ale stratí sa v zemi, kým dôjde k dedine. Brzdí ma popadané kamenie na chodníku. Veľa ľudí tadeto nechodí. Mihne sa predo mnou akurát stádo srniek. Po 3km začína cesta príkrejšie stúpať. 

Na kamenistej ceste už Trek tlačím.

    Po kameňoch sa ťažko šliape a tlačím bicykel až po križovatku so žlto značeným turistickým chodníkom z Hrádockej doliny. Po ňom som onehdy šiel k hradu. Na krátky úsek sadám za korman, no po pár stovák metroch o5 zosadám a tlačím do kopca. Ani nie je také veľké stúpanie, no chodník je kamenistý. Pod hradom už je len vysypaný jemný štrk. Ide sa lepšie, no zase sa zabáram a šmýkam. Chcelo by to širšie gumy. 5min. pred pol siedmou som pod hradom. Neodolám a vybehnem hore tlačiac bicykel, hoci by som ho mohol zamknúť pri hríbiku. 

Najvyšší bod (560m n.m.) pod hradom.

    Zdržím sa v okolí hradu asi 10min. a vraciam sa na Hrádecký okruh. Čaká ma ešte jeho 20km. Nie som teda ani v polovici dnešných cyklohaluzíc. Po vrstevnici obchádzam prírodnú rezerváciu Javorníček. Hrad mám stále v dohľade, no vidím len jeho tmavú siluetu, pretože hľadím prakticky do slnka. 

Pokým nie sú stromy ošatené listami, hrad je z cesty pekne vidieť.

    Na opačnej strane vidím takmer 900m vysokú Prielačinu. Podo mnou Hrádocká dolina s osadami, v diaľke Mesto. Kopec serpentín, predo mnou, resp. 300m nad je trávnatý Bezovec s lyžiarskymi vlekmi. Kým sa dostanem pod "päťstovku" vlek je však ešte nekonečná cesta pod Tematínskymi vrchmi. Spestria mi ju občas srnky. Divina je i cítiť vo vzduchu. Rovnako aj chlad a nasadzujem rukavice. Božské ticho a zlatisté scenérie prírody v zapadajúcom slnku. Jeden prudší zjazd dolu a zastavujem pri akejsi umelej nádrži. 

V lepších časoch možno zdroj vody pre snežné delá.

    Zo žaburiny vyteká čosi ako prítok Hrádockého potoka. Cesta sa mení na asfaltovú a konečne môžem zrýchliť. Občas sa mihne nejaká tá známka civilizácie v podobe chalupy. Pri známej rampe zastavujem. Navliekam cyklo bundu. Je štvrť na osem. Domov budem šliapať ešte asi hodinu.

    Ľudia sú počas môjho haluzenia Hrádockým okruhom vypnutí až teraz okolo mňa prefrčí džíp.  V Hrádku je slnko už za horami. Risknem cestu cez brunovskú lávku. Ušetrím tak 15min., ale nie bicykel. Čosi mi dolu hrkoce akonáhle preletím cez malý rigol pod diaľnicou. Vyzerá, že reťaz. Keď ju pretočím spätným chodom, zvuk ustane. No napokon dobre, že som si cestu skrátil. Lávka nie až v takom zlom stave. Pokiaľ sa združeniu Rudnay nepodarí vybrať horibilnú sumu na novú lávku, mohli by aspoň vymeniť dosky. Na konci cesty, za súmraku ma čakalo ešte jedno milé prekvapkanie. Priamo pred nosom, po hrádzi sa promenádoval - bobor. Vybral sa od záhrad ku kanálu. Ani som netušil, aké je to veľké zviera. Takmer ako kapybara. Inu, je najväčší európsky hlodavec. Aj bledohnedú srsť majú podobnú. S nespokojným funením odčaptá do húštia a nestihnem ho ani odfotiť. I vďaka tme. Len veľký placatý chvost vidím spod kríkov. O štvrť na deväť po vyše 51km odomykám dvere. Variant, najprv prudšie hore a potom menším klesaním dolu je možno lepšia ako opačne. Lebo by som v podstate stále len stúpal až po hrad. Sem tam viac, sem tam menej.