Machnáč

Názov expedície: Klobása trail

Heslo: Zopár metrov nad Drietomou, Machnáč má svoj domov.

Trávnatý vrchol Machnáča (771m n.m.).

    Tretí slnečný víkend, až tá nekonečne modrá obloha bez mráčiku nudila. Vybrali sme sa na relatívne nenáročnú poldennú turistiku do Bielych Karpát. Radi by sme urobili okruh nad Drietomskou dolinou. Boli sme teda viazaní na bus. Cesta autom do Drietomy netrvá dlho. Posledný úsek zničenej cesty drncá ako na železničných pražcoch. Autom sa motám po dedine a hľadám, kde pichnúť Sopla. Pri potoku je miesto ohradené. Pri domove seniorov vyhradené. Iba pre návštevníkov. Nakoniec ho odstavím za mäsiarstvom Hôrka. Vôňa klobás a oškvarkov nás zláka dovnútra a kupujeme hneď dve klobásy, hoci máme zo sebou paštétu. Veď tá sa neskazí. Máme ešte chvíľu čas a postávame na zastávke sledujúc rušnú cestu do Čiech. Aspoň lavičku mohli spraviť. Na úradnej tabuli sa nám páči oznam o organizovanom zbere papiera v obci. Podľa kilogramov, zberač dostane odmenu. Rolku hajzl papiera alebo nejaký čistič a pod. A už vidíme od pumpy prichádzať modrý autobus z Trenčína. Pýtam dva lístky do Liešnej. Šofér mi asi zle rozumie a tlačí iba jeden. Až keď vidí, že mu dávam 2Eur (1,60 za dva lístky) zahundre, že čo mu nezaspievam o dvoch lístkoch. Sadáme si oproti zadným dverám. Pani vedľa sa pýtame, kde vystúpiť. Krátkou cestou počúvame v ošúchaných maskáčoch odetého včelára, ako sa rozčuľuje. Hľadám zastávku v navigácii a naozaj sa volá Liešna. Vystupujeme pri kolibe Drietomica. Je otvorená i obed sa blíži, ale my sme len na začiatku túry. Prejdeme cez frekventovanú cestu, lávkou ponad potok Drietomica a sme na žlto značenom chodníku. Pred vyhodenou chladničkou bez vnútorností zabočíme doľava a prudko stúpame hore. Spomíname na paličky, ktoré si hovejú v kufri. Aspoň jedny sme mohli zobrať. V polovici stúpania je studnička U mloka. Je to len vybetónovaná diera v zemi-vyvieračka prikrytá drevenou strieškou. Vodárka radí nepiť.

Osvieženie U mloka. Zelené dno zrovna nevábi ochutnať.

 Cez húštinu sa prederieme na čerstvo vyhrnutú lesnú cestu. Odpočinieme si, napijeme sa a ošúpeme banány. Šupa skončí svietiť na kríku, preto sa načahujem a hádžem ju ďalej. Okolo pása si omotám bundu. Pokračujeme chvíľu po ceste. Vzápätí sme blížime ku križovatke, kde vľavo vidím ďalší prudký stupák. V duchu i nahlas si poviem, že snáď nepôjdeme touto cestou. Pôjdeme. Ale chodník je zaujímavý kamennými doskami-vrstvami slieňa (niečo medzi vápencom a ílom), ktoré odhalila prudko tečúca voda. Jednotlivé dosky sú akoby vytesané ľudskou rukou do pravidelných hranatých tvarov a naukladané na seba. Drahá navrhuje jednu zobrať ako dosku na krájanie klobásy. Aj skúsim jednu zdvihnúť, ale nechce sa mi to trepať do  kopca. Na polome vidíme zabodnutý hrdzavý krompáč do odrezaného pňa stromu. 

Krompáč je ešte v zachovalom stave.

    Ťažba dreva pokračuje za hranicou i v sobotu, i keď tento polom už na úbočí nejaký rok je. Vojdeme do čiastočne ihličnatého lesa. Vysoké smreky sú vedľa seba zoradené ako prísni, vysokí strážcovia lesa. Pod nimi sa vinie neviditeľná línia hranice označená kde tu malými červeno-bielymi míľnikmi. Prejdem sa po Českej zemi, no chodník pokračuje na našom území. Ozvú sa aj mobily: Vitajte v ČR. Posledné menšie stúpanie popri hranici na trávnatý hrebeň Machnáča. Už našťastie rozpadnutý plot ohraničoval v deväťdesiatych rokoch dve republiky, keď nebolo isté, či neskončíme za bránami európskej únie. Za druhej svetovej vojny tu boli ešte ostrejšie hranice, na ktorých nemeckí okupanti striehli na pašerákov. Som rád, že zostala z hraníc len kopa šrotu a ohlodaného betónu. Na hrebeni fúka mierny severozápadný vietor. Kríž je na dohľad. Vidíme týpka s nalámanými bahniatkami ako si robí svojky pod dvojkrížom. Inak nie je na kopci nik. Šalátové vydanie vrcholovej knihy je celkom zapísané, takže staré Kapybary nenechajú svoj rukopis v nej. Hľadáme závetrie, no kopec je rozsiahly a niet sa kam pred vetrom ukryť. Sadáme si do trávy a ukusujeme z pikantnej klobásy. Popri nás prefrčí turistka, ktorú ani vrchol nezaujme. Pokračuje s paličkami po "Štefáničke" smerom na Trenčín. Výhľady nie sú bohvieaké, je dosť opar. Na juhozápade je Veľká Javorina. Pekne je vidieť Veľký Lopeník. Pod ním je osada Kykula, kde sa dá z Chocholnej vyviesť autom k hotelu Stará škola. Naozaj v osade stála začiatkom dvadsiateho storočia prvá kopaničiarska škola na Slovensku. Na Machnáč je odtiaľ iba kúsok. Na opačnej strane sú vidieť Vršatské bralá a pod nimi Dubnicu. Kúsok je vidieť i z Považského Inovca. Po magistrále schádzame dolu do sedla. Je v ňom zopár chát a božie muky. 

Pohľad na manželku Machnáča-Kykuľu.

    Takýchto bohom zabudnutých osád je po ceste vidieť neúrekom. Na pár stoviek metrov je chodník slabo označený, ale niet kam zablúdiť. Míňame tabuľku s označením partizánskych zákopov. Už sú viac menej zasypané, len akési jamy v zemi, kde by sa neukryl ani trpaslík. Miernym klesaním obídeme vrch Sokolí kameň. Hneď za ním je vidieť skala Pod Sokolím kameňom. Miestni ju volajú Sokolík. Vyhrievame sa na teplom jarnom slniečku sediac v kamennom kresle. Zápis v knihe (jej prítomnosť ma prekvapila) hovorí, že COVID-19 navštívil i túto osamelú skalu. Výhľad do Považia je obmedzený oparom. Na bicykli dôjde k nám na skalu starší pán z Chocholnej. Vyprevádza nejaký pár z Trnavy. Mesačne našliape na bicykli 1000km. Zdá sa mi, že zle počujem. Pýtam sa ho znova, či mesačne alebo ročne. Vraví že mesačne. Klobúk dolu, pri jeho veku. Blízke lesy má prebrázdené krížom-krážom. Dofučia jeho súputníci a my zlezieme dolu. Vidím, že budeme prekračovať hrebeň Ihriská. Zídeme do akejsi rokliny na križovatku so žltou, ktorá pokračuje do Chocholnej a o5 stúpame hore. Na začiatku je studnička. Voda nepáchne a je na dotyk mäkká. Môžem piť, ale nechce sa mi zohýbať. Prekračujúc popadané stromy šliapeme hore až na lúku pod ďalším sedemsto metrovým vrchom Ihriská. 

V sedle pod Ihriskami.

    Zláka nás pekná široká cesta, kde vidíme stúpať dve ženy. Vydáme sa za nimi, ale opätovné stúpanie sa mi nezdá. Pozriem do navigácie a vraciame sa do sedla. Smerom hore je totiž útulňa. Úzkym chodníčkom prudko klesáme dolu. O5 túžim držať v ruke paličky. Nohy prestávajú bolieť až tesne pred dolinou. Potom už len prejdeme popri vodnom zdroji Pod Žľabom a poľnou cestou do Drietomy. Skončíme v raji, teda v motoreste Eden na kofole. Majiteľ so synom chystajú lavičky na vonkajšie sedenie, panička sa zvŕta za pípou. Pánko sa pýta, či ideme "z červenej". "Čiastočne", odpovedá žena. Pár metrov nám zostáva k autu a potom už len domov. Čaká nás večerný zápas v ženskom basketbale.