Cyklohaluzice III (2023)

     V jedno septembrové popoludnie, po robote, som si odbehol na blízke hradisko Kostolec-Ducové. Ku hradisku sú v Ducovom dva krátke "strmáky" hore na vápencový ostroh. Za smerovou tabuľou je štrková cesta erodovaná vodou. Zosadol som preto z bicykla. V krásnom zapadajúcom slnku som si vychutnal mystiku tohto starodávneho miesta.

Severné opevnenie hradiska.

    Veľkomoravské hradisko bolo predchodcom stredovekých hradov. Žilo v ňom len okolo 60-70 ozbrojených duší, ktoré dohliadali nad pašerákmi od Váhu. Opustili ho až po postavení tematínského hradu.

 

Základy rotundy, ktorá je súputníčka Dražovského kostolíka, či Mikulčíc na Morave.

Farby babieho leta pri pohľade z hradiska.

    V ďalšiu jesennú sobotu som sa vybral preskúmať Drahovské jazerá. Už sme pri nich raz boli na bicykloch celá rodina, ale sme akosi kufrovali viac po poliach ako pri brehu jazier. Tak, že nájdem nejakú peknú okružnú jazdu. No blúdenie som si zopakoval o5.

Nie sú veľmi na kúpanie. I keď sa to nezdá, voda je plná rias a bahna.

 

    Najprv som skončil kdesi pri Váhu a vracal sa s5. Mrkol som do mapy a hľadal cestu popri štrkovisku. Mapa je jedna vec, ale realita kruto odlišná. Bicykel som musel prenášať cez popadané kmene stromov. Skončil som v nejakej vyschnutej zátoke odkiaľ neviedla cesta von. Po rekognoskácii terénu som odhadol, kade bude asi najlepšie sa predrať von. Cez kríky som si potom kliesnil cestu aj s Trekom. O5 aj cez spadnuté kmene stromov, pokým som sa neocitol na čistinke medzi rybármi. 

Niekde v týchto miestach chodník končí.

    Posledný dlhší (70km) výlet v roku 23 na bicykli, už v chladnom vetre som šiel pred Dušičkami len tak na slepo. Najprv po cyklochodníku po križovatku Melčice-Lieskové. Jesenné slniečko som tiahol za sebou a mraky ustupovali. Zahol som doľava na Melčice. Keďže dva obecné kaštiele sa fotiť veľmi nedajú (jeden patrí rehoľným sestrám a druhý škole) som sa rozhodol potiahnuť do Adamovských Kochanoviec. 

Zvláštnosťou neskorobarokového kaštieľa je jeho stred pretŕčajúci nad ostatnou časťou budovy.

    Netušiac, že tamojší kaštieľ je vlastne blázninec. Budova slúži rôznym šľachteným spôsobom už vyše sto rokov.  Prešiel som sa po krásnom parku hýriacom pestrou paletou jesenných farieb. Na druhom konci je brána zavretá, preto sa vraciam s5. Až teraz si všimnem tabule "dom pre mentálne postihnutú mládež". Jedna dievčina pri vchode ma pozdraví: "Ahoj!" Odzdravím ju rovnako.

V anglickom parku miestni (nie chovanci ústavu) pravidelne cvičia jogu.

    Idem s5 na Melčice, ale pokračujem rovno na Ivanovce. Vyzerá, že od obce sa nedostanem k Ivanovskej skale, preto šliapem do kopca ďalej do Štvrtku. Žlto označená cyklotrasa ma vedie do kopca smerom na Haluzice. Cesta je spočiatku poľná, pred obcou asfaltová. Bicykel tlačím do kopca.

Pohľad na Bošácku dolinu a kopanice.

    Cesta k rozhľadni je aj priamo hore, ale s bicyklom by som to nevyšiel. Ani obuv na prudký kopec nemám. Obchádzam ju teda zo severozápadnej strany po zeleno označenom chodníku. Fučiac vytlačím kolimahu na 340m vysoký kopec Hájnica. Zopár kvázi turistov (autom sa vyvezú do Haluzíc a prejdú sa 500m k rozhľadni) sa vyhrieva na slniečku.

Z rozhľadne Hájnica je panoramatický výhľad na Veľkú Javorinu, či Považský Inovec.

    Dolu k ruinám kostolíka by som rád šiel priamym chodníkom, Po pár metroch zisťujem, že je taký prudký, že s bicyklom nezídem strmým klesaním dolu. Vraciam sa teda po trávnatom kopci. Pri cintoríne sa pýtam babky na cestu a odkazuje ma vrátiť sa s5 do obce. Pôvodne som si myslel, že aspoň po úbočí to pôjde. Vraciam sa teda k rampe a za ňou prejdem tých pár metrov. Prichádzajú dvaja na koni. Baba hovorí: "Ty si ešte neprišiel o zuby. Čo sa tak valíš!" Myslel som si, že to hovorí mne, lebo som z Hájnice sa naozaj valil sediac na Treku. "To hovoríte mne?", obrátil som sa ku nej. "S vami sa nebavím", odvrkla. Takže sa asi rozprávala so svojím štvornohým nosičom. 

Románsky kostolík odoláva počasiu a turistom od r.1240.

    Do západu slnka zostávala asi hodina, preto sa dlho nekochám pútnym miestom a cez Trenčianske Bohuslavice sa napojím na cyklotrasu. Domov dôjdem už za tmy. Na druhý deň sa posunul čas, slnko zapadlo o piatej, zazvonil zvonec, zatvorili Sĺňavský okruh a nastal koniec cyklovýletom. Jazdím už iba kondične.