Pomaly sa stáva tradíciou letecký deň na letisku Sliač.
Vyrážal som o 6h, čo je tak akurát. Cesta tam trvá jeden a trištvrte hodiny. Na minuloročnom parkovisku rástla ešte kukurica, tak som zaparkoval na ploche pre Zvolenčanov. Bol som lenivý ísť tých 400-500m na parkovisko pri dialnici. Časom som neušetril, možno iba nohy. Pri cúvaní som počul tupý náraz. Zvalil som kolík vytyčujúci parkovisko. Nič sa nestalo, iba som viac kolík nenarovnal. So schodíkmi som sa pobral tlačiť do autobusu. Hneď mi šla kyvadlová doprava. V autobuse nastal šum, keď viseli blázna so schodíkmi. No neviem si ich vynachváliť.
Krátko po 8h som bol na letisku. Poučenie organizátorov a predaj lístkov nebol cez cestu, ale posunuli to k vstupu. Zrovna k hangáru, kde som vojenčil. Už je to 15rokov. Strážna unimobunka tam už dávno nie je, hangár je namaľovaný. Autá, čo tam parkovali, predpokladám v šrote.
Vojaci, čo tam slúžili tiež.
Stánkari boli práve v rozklade, na knižky mi nič iné neostalo ako čakať. Na mojito tiež ešte len ľad chystali. Pofotil som si, pokiaľ mi slnko dovolilo, statickú ukážku. Švédi sa sem tlačia so svojimi stíhačkami. Letáčiky hovoria za všetko. Súkromníci si tak leštili svoje mašiny až sa fotiť nedalo. Konečne pristupujem k jedninému serióznemu stánku s let. tématikou. Jeden chlapík dal za knihy 125Eur. "Pan bože!", v duchu som si pomyslel. Ja som sa uskromnil desatinou tejto sumy na knihu. Našiel som si potom miesto pri nízkej, v kreslielku sediacej ženičke. Bola otočená zatiaľ ku mne a chytala lúče slnka. Sedela tam aj s mužom. Synátor sa kdesi motal po ploche. Po pravici začal nenápadne plávať takmer plešatý kapor. Postupne sa počas dňa dopracoval až k plotu. Na pravo sa usadili veteráni z Kórskej vojny aj s rovnako starým ďalekohľadom zo seriálu MESH. Ten bol upevnený na tyči zapichnutej do zeme. Nezdalo sa mi zrovna pohodlné takto sledovať ukážky.
Za mnou pochopiteľne najmenej 2m nikto nebol. Cez 2m stožiar by nič neuvidel. Do uší mi hralo rádio SIAF a obďaleč reproduktor. Ani jedno nestálo za to. Komentáre boli skôr pre zábavu. Prázdne tláchanie. Také džusíky, prdíky. Rádio som vypol, jačiacu, prevažne techno hudbu, by som aj s "reprákom" tiež najradšej odkopol. Hodinu som strávil úpravou a tlačením programu. Ešte som si ho aj dal do nepremokavého obalu. Ostal doma. Aj tak ako medzi vojakmi, bolo všetko inak.
Hneď na začiatku organizátori prichystali prekvapenie. "Vybuchlo" im lietadlo. Teda nie doslovne, ale jednoducho sa neráčilo dostaviť, a tak improvizovali. Jeho ukážku našinci veľmi kladne hodnotili, ale mne sa ten pád akosi nezdal súmerný. Potvrdí to záznam. Nebudem však nič hovoriť, lebo ma fanúšici roznesú v zuboch ako futbalového rozhodcu. Bola to posledná ukážka pre tohto pilota. Na pamiatku mu organizátori aj akúsi cenu dali. Lietadlá z I.sv. vojny komentátor "omladil" o 20 rokov a zadrel, že sú z II.sv. vojny. Nemec bol hotový skôr ako protivník vystrelil. Predčasne vypustený dym o tom svedčil. Vrtuľník ešte šaškoval bez záchranárov a vypĺňal hluché miesto pred oficiálnym štartom. Druhý vrtuľník už nervózne poletoval vzadu aj s padačkármi. Kapela ladila nástroje. Špeciálny pluk nasadzoval v mašine nad nami padáky. Po pár ukážkach prišlo teda slávnostné zahájenie. Bola asi jediná chvíľa, keď rádio aj reprák vonku ladili. Do poludia sa predviedlo
v ukážkach všetko naše letectvo a prišli zahraničné skvosty. Veľmi pekne lietal český brat akrobat na upravenom lietadle. Cenu si zaslúžil. Vidieť visieť lietadlo ako vrtuľník. Hmm. Rakúska stíhačka pre poruchu nepriletela. Z nejakej p.ičiny nelietal ani sólo vetroň. Titul Pán pilot nosí na Slovensku len Dušan Šamko. Starší pán už tak nerozpálil mašinu ani mňa. Prišiel čas na jeden z magnetov leteckého dňa, španielsku skupinu na siedmich strojoch. Komentátor perlil, keď sa snažil hovoriť po slovensky. Šíp prepichujúci srdce nazval prebíjač romantiky. Ďalším špeciálom bol akrobatický vrtuľník. No vystúpenie bolo kratšie ako býva zvykom. Holandania na stíhačke improvizovali tiež a prevetrali
záložnú mašinu. Smola pre fotografov. A nezvykle nepoužili svetlice. Holandskú šedivku vystriedal švistot Mustanga. Talianska mini skupina s mini lietadlami mala impozantnú mini ukážku. Pri zliezaní komanda z vrtuľníka do transportéru bol tak blízko, že mi moju odratú čapicu odfúklo. Keďže som bol na schodíkoch, letelaaa..."Kabrňák" Vereš začal s pokazeným srdcom. Neskôr spravil potom vydarenejšie aj s prebíjačom romantiky. 3 v 1. Mňa už jeho vystúpenie za srdce nechytá, lebo som ho x-krát videl. To už do kabíny svojho dvojmiestneho stroja usadali ukrajinskí sokoli.
Porachotili, 2-krát spadli z oblohy a bolo. Také polietaníčko. Po nich sa začal hromadný odchod.
Bodku za dňom na oblohe spravila švédska stíhačka. Tiež len také jemné polietaníčko, krátke, aby sa ukázali, keď to už chcú predať. Pomasírovať trochu verejnosť. Chvíľu som sa pomotal a pomalým krokom vydal k bráne. Oproti minulým rokom to bolo omnoho lepšie zvládnuté. Autobusy odchádzali len smerom k Zvolenu a točili sa stále. Čakal som nejakých 20 minút. Policajtov riadiacich dopravu vyhnali až z kancelárií.
Navigácia ma dobehla. Sľúbený výjazd na rýchlostnú cestu zmizol. Možno som si to zle pozrel. Nič to šiel som cez Budču a za ňou je výjazd. I to je možná alternatíva do budúcna.
Cez všetky tie lákadlá treba povedať, že letecký deň zovšednieva. Chýbalo mi tam viac skupín.
Je každý rok a takáto perioda mu neprospieva. Navyše tento rok bolo veľa leteckých dní a
účastníci si mohli vyberať. Bolo to vidieť aj na návštevnosti, ktorá nepresiahla minulý ročník.
Každopádne v organizácií nastalo veľké zlepšenie, laťka je daná vysoko.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára