Cyklohaluzice XVII

   Ani nie po týždni v Bielych Karpatoch sa na kopce o5 vraciam s kolesami Treka dvojky. Tentoraz bližšie k domovu, na Myjavskú pahorkatinu. Rozhľadňu na Kamenci som mal už dlhšie v hľadáčiku, čakal som len na správne podmienky. Tie prišli prvý májový víkend a po ľahkom obede po 13h roztáčam pedále západným smerom. Do chrbta mi fúka južný vietor, takže cestou hore ma bude ako tak poháňať. Do Senice na stanicu pôjdem však proti nemu. Na druhú stranu dolu kopcom. Za Brezovou neodbočím do Žriedlovej doliny, ale zostávam na ceste 499 do Myjavy. Rád by vyskúšal prístup z tejto strany. Vskutku je asi najlepší, čo sa týka kopčekov. Najmenej stúpania. 

    Urobím však chybu, keď nejdem rovno do Myjavy, ale na križovatke Pokrivníky sa dám zlákať Kopaničiarskou cyklotrasou na Bukovú. Čaká ma 60 výškových metrov navyše k vysielaču na Jaseníkoch. Aspoň vidím odtiaľ svoj cieľ - Kamenec. 

    Od križovatky Belanskovci letím dolu do Turej Lúky. Neobiehajú ma ani tak autá, ako skôr motocykle. Z Turej Lúky nabieham na posledné, najväčšie stúpanie na 520m vysoký Kamenec. Vcelku to ide, keď sa dostanem do tempa, kritický úsek je asi v dvoch tretinách od Junasov. Potom už som prakticky hore. Kúsok sa musím vrátiť po úzkom asfaltovom chodníku k rozhľadni. Za dve a pol hodiny som pod neveľkou drevenou rozhľadňou. 

Uprostred kopaničiarskeho kraja sa od r.2023 týči neveľká rozhľadňa.

    Očakávania nesklamali  a binokulár netrepem zbytočne. Sú nádherné výhľady na Biele a Malé Karpaty. Za nimi panoráma Považského Inovca. Dovidím až na malofatranský Kľak. Na juhu sa točia veterné mlyny v Rakúsku. Viditeľnosť je teda úchvatná. Na rozhľadňu dorazia nejakí výletníci. Neďaleko je totiž parkovisko a ľudia sa sem jednoducho odvezú autom. Pýtajú sa ma, aké hrady vidia na východe. Krásne sa čnie čachtický a za ním v Inovci zasadený Tematín. 

    Tvarohový koláč už nestíham, pretože sú štyri hodiny a o pol šiestej by som rád stihol vlak zo Senice. Mohol by som jednoducho zísť na stanicu do Vrboviec, no chýba mi práve úsek cesty z Vrboviec do Sobotišťa. Dolu z Kamenca prekonávam rýchlostný rekord, keď mi navigácia nameria závratných 69km/h. Vo Vrbovciach sa zastavím pri rázovitom domčeku a pokračujem dolinou potoka Teplica do Sobotišťa. 

    Kopaničiarske usadlosti sú v podhorí Bielych Karpát veľmi pútavé a kontrastné. Ani protivietor zatiaľ nie je. V Sobotišti o5 odbočím k habánskym domčekom, no po pol piatej sú zavreté. Známou trasou popri Kunovickej priehrade šliapem s hubou plnou závinu do Senice. Na cyklotrase kopec ľudí.

Nyáryovský barokový kaštieľ v Sobotišti.

     Neviem, čo som si myslel, no voľný wi-fi signál na námestí nie je.  Risknem teda jazdu na čierno, veď je medzi Kútmi a Trnavou samoobslužný systém. No keď vidím prichádzať na perón sprievodkyňu, nie je mi všetko jedno. Vo vlaku je dostupná sieť, preto hneď ako sa nalodím, kupujem lístok. Z Jablonice, šak čo. 

    Približuje sa sprievodkyňa a ešte nie sme v tej prekliatej Jablonici. Premiestňujem sa ďalej od nej. Aspoň si zavesím kolimahu. Konečne sme v Jablonici prudkým brzdením pred priecestím. Sprievodkyni teda môžem ukázať platný lístok. Táto vychcanosť sa mi vypomstila vzápätí na hajzli, keď mi hajzlová doska buchla v zákrute po vtákovi. Dobíjal som sa do jediného funkčného hajzla, stále sa mi totiž zavierali dvere. Nakoniec som ešte dostal po vtákovi. Pred pol siedmou sme pri cukrovare a mám vyše polhodiny na spoj domov. Tak si obzerám panoptikum ľudí, hlavne študentov, na nástupišti. Vlak dohrmí bez vozňov pre bicykle. Zadkom ho vtrepem do chodbičky, znova sa mi zatvárajú dvere. 

    Neprešiel ani týždeň a o5 vitajte vo Vrbovciach. Tentoraz však nie som sám a s drahou pokračujem zo Senice ďalej na Záhorie. Vybral som takú nenáročnú rovinatú trasu bormi a hájmi. V pláne bolo skončiť v Zohori, no nakoniec sme nasýtení potiahli až do najväčšej dediny. 

    Začali sme teda spustením sa kopaničiarskou dolinou do Vrboviec a Sobotišťa. Hneď pri prvej zastávke vo Vrbovciach poštípe drahú včela. Preleteli sme cez Senicu a napojili sa na "fungl" novú cyklotrasu popri riečke Myjava. 

    Pri obecnej "čističke" (oficiálny názov na tabuli) v Šajdíkových Humencoch odbáčame na žltú cyklotrasu. Obiehame pani na Liberte a nás obieha babenka na cestnom. Za dedinou sa ponoríme do krásnych borovicových lesov. Najkrajšia časť cyklotrasy. Pôda je však piesok. Babenka na cestnom sa vracia s5. Pri cikpauze mi pristane na kapse dospelý červotoč. Hrá mŕtveho, no mňa neoje.e.  Za hájovňou Kalaštov si ukusujem z bagety a mini klobásky. 

Šaštínskymi bormi.

    O5 nás obieha Liberta. V najkrajšej obci Slovenska z r.2010, Borskom Mikuláši, stojíme pri ikonickom domčeku so slamenou strechou. 

Sumurovec (podľa mena posledného obyvateľa) bol obývaný až do r.1984.

    A oproti sa rúti známy cesťák. Odkiaľ sa tá baba vracia? Ďalšou zastávkou v Mikuláši je rodný dom Jána Hollého. Domček je však zavretý. 

Rodný dom slovenského "Homéra" z 18.st.

    Napájame sa na hlavnú cestu do Lakšárskej Novej Vsi. Čaká nás asi jediný kopček na trase. Zletíme dolu popri plynovode Eustream a sme v dedine. Rovnou cestou pokračujeme ku križovatke Hrabovec, kde na chvíľu opúšťame modrú cyklotrasu. 

    Hľadám odbočku k rozhľadni. Nedá sa minúť, no rozhľadňa ukrytá medzi borovicami rozhodne áno. Na piesku sa bicykle šmýkajú a hrozí pád. Akosi sme prešli kovové monštrum a vraciame sa s5. Žena konštrukciu napokon zbadá. 

Rozhľadňa Vŕšok je bývalá 30m vojenská pozorovateľňa.

    No dostať sa na ňu nie je jednoduché. Spodok rebríka je odrezaný. Treba sa vyšvihnúť hore. Pomôckou je uviazaná šatka alebo čo, do ktorej sa dá strčiť noha. Úzkym rebríkom šplhám hore. Oderiem pritom drahej batoh o kovové obruče. Nepočúval som ju a mal si ho dať dolu. 

Výstup hore je len pre otrlé povahy s dobrou kondíciou.

    Vyliezť na kovovú konštrukciu dá zabrať. Hore sa kýva, vŕzga, a to ani nefúka silný vietor.  Vyhliadky sú na vrcholky borovíc pod mnou impozantné. V diaľke Malé Karpaty s Plaveckým hradom. Na opačnej strane Morava a na juhu veterné mlyny v Rakúsku, či blízke Malacky. Oznamujem drahej, že zliezam dolu. Noha do šatky, no kýve sa. Skok na zem a môžeme pokračovať. Najlepšie bude vrátiť sa a pokračovať cez Studienku na Malacky. Za obcou začína vojenský obvod, ktorý skončí až kdesi pred diaľnicou. 

Panoráma borov a Malých Karpát.

    To sme už kúsok pred mestom. Sú takmer štyri hodiny a prázdne žalúdky sa ozývajú. Neváham a stojím pred prvou reštikou  popri ceste. Zámocká vináreň je na začiatku rozsiahleho parku. Objednám si kofolu, drahá pivo. Vináreň je pomerne veľký podnik. Žena ochutná kapustnicu, ja poškuľujem po šaláte s mozzarellou. Napokon mi prinesú pizzu. V podstate to isté, len mám ingrediencie nahádzané na pizza ceste a nie so štangličkami. Veľkú pizzu nezjem, ani sa nechcem napráskať pred ďalšou cestou a čašníčka mi ju zabalí do alobalu a vrecka. Drahá pre istotu ešte do ďalšieho vrecka. Rozhodneme sa pokračovať až do Hovadova. Je to 50km, ale sme sýti a sily máme dosť. Chýba nám vlastne úsek z Devínskej do Blavy. Čas však tlačí, preto dlho nesedíme a vydáme sa prejsť po parku ku kaštieľu. 

Klasicistický Pálfyovský kaštieľ je v r.2026 pre rekonštrukciu zatvorený.

    Odtiaľ padáme cez centrum von z mesta. No keď sa ocitneme pri železničnej stanici, tuším, že kufrujeme. Vrátime sa teda s5 na námestie SNP a odtiaľ na Veľkomoravskú, ktorá nás dovedie na Záhorackú magistrálu. Cesta vyzerá sprvu perfektne, no za cintorínom sa zmení na asfaltové lepence a musíme sa vyhýbať výmoľom. Hrôza a vyhýbanie, natriasanie nás spomaľuje.  Tristná cesta sa ukľudní až v Plaveckom Štvrtku. Vietor nám fúka do chrbta, takže môžeme valiť. V Zohore pred kostolom je odbočka na Malokarpatskú magistrálu, no  my pokračujeme rovno na východ. 

Dominantou Zohora je neorománsky kostol sv. Margity Antiochijskej.

    Za smetiskom sa asfalt mení na prach. Po takejto ceste šliapeme až k odbočke na Devínske jazero. 

    Od Hájov sa buduje nová cesta. Je na nej asfalt, hoci zákaz vjazdu. Nie však pre cyklistov. Nie sme jediní, kto ju využije. Popri ceste sa objavujú "ropíky" a vieme, že sme pri hranici. Od mosta Slobody sa premávka na cyklotrase zhusťuje. 

    Rodinky s deťmi na výlete. Zákutiami rieky Moravy v tieni stromov ubieha cesta rýchlo. Stojíme pod hradom Devín a sledujeme ako sa Morava lenivo mieša s Dunajom.

    Veľtok zakrátko opúšťame a ideme len popri jeho vyschnutých ramenách. To sme však už na rušnej Devínskej ceste. Zúžili ju kvôli pruhu pre cyklistov. Aspoň tak. Od Karloveského ramena je cyklochodník na Dvořákovo nábrežie. Prvýkrát vidím, čo zostalo zo starého PKO. Nič, je tam galéria s divným názvom RD21 a hotel River park, ktorý trčí až kdesi nad rieku. Po nábreží sa motajú pochopiteľne ľudia. Hoci je vľavo cyklochodník, ľudia sú rozlezení všade. Už sa nemusíme tak ponáhľať, vieme že vlak 20.21h stihneme. 

    Od Nového mosta sa napojím pre  nás už známu cyklocestu na stanicu. Posledné metre sú ako vždy najťažšie. Kdesi sa podeli staničné socky. Je teplo, asi somrujú dakde vonku. Kúpim lístky, drahá kofoly a pomaly sa nalodíme. Sprievodca nás pošle na začiatok vlaku. Totiž poschodové súpravy sú v oprave a nastupujeme do náhrady. Len vozne sú všetky s kupé a priestor na kolimahy nie je. Preto sme v chodbičke na začiatku. Ako dojedám zbytky chutnej pizze z drahým syrom, jeden týpek sa nasáčkuje vedľa nás. Na ďalšej zastávke sa snaží vystúpiť z vlaku, no my sa s bicyklami nemáme veľmi kam pohnúť. Neviem, či šiel na čierno alebo čo. Bol to cudzinec. Na ďalších zastávkach už rovno posielam ľudí na druhý koniec.  I tak sa doma tlačia ľudia von.

Púšť hubárov.

    Na Viktóriu vyvrcholilo pekné jarné počasie a po Záhorskej rovinke som sa po dni oddychu vybral znova na kopčeky. Tentokrát obkrúžiť Považský Inovec. Stíham vlak pred pol druhou, a tak ušetrím takmer hodinu. Ukáže sa to ako správne rozhodnutie. Kupujem len lístok pre bicykel. Jazdia už aj priestranné dvojposchoďáky. Z Mesta teda šliapem do Kálnice, kde sa napájam na červenú cyklomagistrálu Okolo Považského Inovca. V dedine hrá smútočná hudba, ľudia vybiehajú pred dom. Zomrela nejaká 76-ročná babka ako sa dozviem v rozhlase. Sprvu ide lesná cesta popri Kňazom potoku, viac menej vyschnutom.

   Pod Kláštorskou sa stáča o 180° a čaká ma prvé stúpanie. Sprvu prudké, potom miernejšie. Väčší problém je však kvalita povrchu po ťažbe dreva. Preto Treka druhého tlačím pokiaľ sa nezmierni stúpanie a nezlepší cesta.

    Popri farme s dvom krásnymi koníkmi letím dolu do Selca. Za potokom v dedine odbáčam doprava o5 do lesa. Pred ním je konča obce prameň. Nečudo, vedľa je zdroj pitnej vody. Pani mi tvrdí, že je to kyselka, ja vravím z vedomostí mojej ženy, že len výpust zo zdroja pitnej vody. Napumpujem si teda do fľaše a ochutnám. Vskutku to bude asi kyselka. V Selci začínala lesná železnička, po ktorej vedie teraz cyklomagistrála a náučný chodník. Miernym stúpaním funím k horárni, kde sa stáčam na severozápad. Cez starý kamenný most prekračujem potok Krželnica.

   Zošuchnem sa dolu k potoku, pričom pokrstím pádom nový batoh. Most aj tak neviem vyfotiť kvôli neprístupnosti celý. Lesná cesta vedie v podstate po vrstevnici, takže je to pohoda. Nad dedinou zostanem stáť a kolimahu zamknem o info panel. 

     Rozhodnem sa pozrieť si kamenné more. K samotnému Inovcu to už nestihnem, ale pokúsim sa aspoň dostať ku skalám. 2km prejdem za nejakú polhodinku. Akurvát nezvládnem skratku a predieram sa lesom s popadanými konármi a hadmi. Na skalách nie som sám, ako som dúfal, preto sa ani veľmi na nich nezdržujem. Mrknem na Zelenú vodu.

  K vrcholu je to ešte dobrých 2,5km, takže sa obraciam a bežím dole k Treku. Zjem pritom banán. Pohodlnou lesnou cestou, mierne klesajúcou obchádzam ihlanovitý vrch Hradisko. Cesta ma ukolísa, či skôr utrasie tak, že si nevšimnem zákrutu o 180° a letím dolu do Tr. Stankoviec. Náhodou ma upúta panoráma Inovca za chrbtom a popri foto sa mrknem do navigácie. Pozerám, že idem zle. Vrátim sa na križovatku. 

 

     Pohodička končí a začína stúpanie. Neviem, čo som si myslel, že pôjdem v lese 15km po rovinke? Na druhej strane, pokiaľ by som sa stále držal bývalej trasy lesnej železničky, pp. by som sa vyhol stúpaniu. Takto ma čakajú dve stúpania, kým zletím do Mníchovej Lehoty. Predtým sa zastavím pri ďalšej kyselke, ktorá je však zakrytá betónovým panelom. Drevený altánok je odsunutý nabok do trávy. V Mníchovej Lehote si o5 vyberiem prudký stupák hore na Kopánku, namiesto cyklotrasy okolo bývalého lomu. No potom som zasa na vrstevnici a pokračujem na Soblahov.

   Ešte jednu zachádzku si spravím na križovatke pri horárni. Odbočím doprava do Mitickej doliny. Strmou cestou tlačím bicykel do kopca, šetrím sily na cestu domov. Spravím si skratku priamo dolinou po kamenistom Janovom chodníku. "Skvelý" nápad tlačiť kolimahu po hnusnom pešom chodníku. Z Mitického potoka je len nepatrná šťanka. Je strašné sucho celú jar. 

    Konečne sa mi otvára výhľad spoza stromov a som pod lyžiarskym vlekom. Chata Pod Ostrým je vpravo. Musím Treka preniesť cez nízky plot komusi do dvora chaty. Potom už len krátky výstup ku chate. Krásna zrekonštruovaná chata obložená drevom. Pôvodne sem chceli Trenčania nasáčkovať bezdomovcov. No dopadla by ako Lodenica v Piešťanoch a ľahla v krátkom čase popolom. Ešteže sa našiel niekto príčetní a sprístupnil ju obyčajným ľudkom. Aj s welnessom a pštrosmi vo výbehu. 

    Vojdem do reštiky, ktorá sa tvári luxusne a prvé, čo sa pýtam sú pohľadnice. Kdeže. Len pečiatka. "Čo si ju dám na ruku?", pýtam sa čašníka. Napokon si objednám malú kofolu, ktorú hneď zaplatím. Kartou. Na druhý krát. Je takmer šesť hodín a domov mám tak 2,5h. Kolu hodím do seba a normálnou asfaltovou cestou letím 67km/h dolu. Opúšťam lesnú železničku, či teda jej torzo a idem priamo do Soblahova. V dedine sa zastavím pred typickým dedinským domčekom, ale nejak mi nevyrazí dych. Kostolík je krajší. Zostáva mi posledná zastávka a posledné stúpanie k rozhľadni Dúbravka. 

    Pri stúpaní ma obieha električka, ja idem dušu vypustiť. Z nevysokej drevenej rozhľadne je pekný výhľad na počiatok Strážovských vrchov s dominantným Ostrým vrchom, či na Biele Karpaty. Nado mnou sa už nasúva cirovitá oblačnosť blížiaceho sa studeného frontu. Rozhľadňa je pomerne hodne navštevovaná. Ľudia prichádzajú i odchádzajú. Nie je ťažké sa k nej dostať. Od cintora, kde je parkovisko je  hore len pár metrov. 

    Opúšťam vežičku a letím na západ do Trenčína. Na Soblahovskej je symbolicky vyznačený na 50m cyklochodník. Odkiaľ a kam? Premávka hustne. Električnú prejdem radšej cez semafor. V Biskupiciach skočím na cyklotrasu a pokračujem známou cestou domov. Vietor sa  utíšil a juchám tých 24-25km/h. Pred pol deviatou, za čosi vše 2h zo Soblahova, som doma zarovno s babami. Kontrolujem si nechcených parazitov. Okrem mnoho štípancov na chrbte, nemám na tele nič nové.