Bečva II a Baťák III

     

Názov expedície: Baťák 25

Heslo: Z Olomouca do Veselí dorazíme Baťák celý.

    V piatok o desiatej večer sme s drahou seriózne kontemplovali kam sa vydať v sobotu na bicykloch. Minulú sobotu sme nezahrnuli do cesty koniec Bečvy v Tovačove a chýbali nám kúsky Baťovho kanálu. Je rozhodnuté. My dvaja na tej cyklostezke budeme snáď už aj na google maps. V slnečné ráno sa znova naloďujeme na rýchlik do Púchova. Tento víkend sa už vezie viac pumpičkárov. Sprievodkyňa upozorňuje na kúpu rezervácie pre bicykel. Ja sa držím teórie, že skoro ráno sa nikomu nechce trepať s bicyklom. Nie tak celkom. Žena kváka s nejakým fosils. Pánkovi sa klapačka teda nezavrie. V Púchove presadáme na Valašský Express. S bicyklami jediní. Do medzinárodného rýchlika je rezervácia pre bicykel povinná. Všeobecne je lístok však lacnejší kúpou cez České dráhy. Sedíme dve hodiny v rozšírenom oddieli s kolimahami do Olomouca. Drahej kúpim v bare kávu. Tentoraz jej tak nechutí. 

Vzdúvadlo u Kunovského lesa."Nemyslieť len na seba a byť užitočný" bolo heslo Tomáša Baťu.

    Vo Vsetíne pristúpi niečo genderovo nevyrovnané. Strieborné vlasy až po zem, dlhá červená sukňa. No hlas sa zdá mužský. Nevidím tomu do tváre, no žena vraví, že má nabehnuté na strnisko. Chráňte trans deti. Vo Valmez pristúpia babenky v pestrom, ktoré sa počas cesty maľujú dúhovo aj na tvár. My si rozotrieme po tvári opaľovací krém. Chvíľu kecáme so sprievodcom. Tiež má ženský hlas, možno sa zaradí k tým farebným povzbudzovateľom vo vedľajšom kupé. V Olomouci je kultúrny festival. Asi sa vybrali mátať do tamojších ulíc. Výluka v Hustopečoch po februárovej havárii na leto zmizla (vráti sa na jeseň), vlaky chodia 50km/h. Každopádne benzén bude ešte dlho strašiť v okolitej pôde, či skôr vode. Dôkazom toho bol i týpek v bielej spermiovke a dýchacej maske merajúci koncentráciu. Tichí blázni, chatári i cyklisti v okolí Štěrkáču si vody v rybníku a cyklocesty mesiace neužijú. V Lipníku zostaneme stáť dobrých 10min. Trať je tu jednokoľajná. Len čo sa kdesi za Přerovom rozbehneme, prudko brzdíme na Olomouckom hlavním nádraží. Vlak nás aj s čudákmi a ukrajinskými sockami vyklopí na perón. 

Trek pred industriálnou plastikou "Klid" (L.Sabo, 2024) predstavujúcou súradný systém.

    Štartujeme od fontánky pri regionálnom centre po ulici Kosmonautu pekným cyklochodníkom až k rieke Morava. Popri Šantovke a nejakej trati obídeme riečny prah a ocitneme sa o5 pri Morave. No nie na dlho a pred mostom U Dětského domova zabočíme doprava na Nové Sady. Minieme aj stánok s občerstvením. Veru by sa nám niečo sladké zišlo, ale pozrieme cestou. Pomerne novým sídliskom na periférii Olomouca prekľučkujeme k jazeru Hamrys v štvrti Slavotín a sme za mestom. 

Z bývalej skládky - oddychová zóna. Kaprodrom na rybníku Hamrys.

    Popod diaľnicu smerujeme na juh k dedinke Kožušany. Smerovník nás ťahá doprava na poľnú cestu. Tuším som prechválil krásne asfaltové cyklochodníky a drncáme po poľnej ceste až do Blatca. Cyklochodník pokračuje ďalej po panelke s tokom Moravy, no my sme sa vo vlaku rozhodli urobiť si zachádzku do neďalekého mestečka Prostějov. Nemalo by to byť viac ako 17km navyše. 

    Peknou rovnou vedľajšou cestou pokračujeme do Vrbátok. Pred sebou vidím menšie kopce a za nimi, v údolí, bude mesto. Čaká nás teda stúpanie. Nie je však nejaké hrozné, skôr dlhé. A po rozbitej ceste. Nejde po nej veľa áut, preto sa držím viac v strede vozovky. Potom už len zletíme do Vrahovic, čo je mestská štvrť Prostějova. Pôvod mena Vrahovice je buď od Vrah, čo znamenalo nepriateľ, ale vylúčiť sa nedá ani starobylé vrah=vyvýšenina.

Aby sa cyklisti nerozbiehali na rovinke.

    Dám sa zlákať šípkou a odbočím doprava. Keď miniem tabuľu koniec Prostějova, viem, že je zle a nejdeme do centra. Otočíme sa a pokračujeme popri kostole sv. Bartolměja do mesta. Prekračujeme rieky so zábavnými názvami - Romže (z nemeckého "runse" = stoka), či Hloučela. Upúta nás stará priemyselná zóna U věžiček. Nebyť stupidných reklám, aj by stáli budovy za foto. Pred nami je radničná veža a zakrátko sme na námestí T.G.Masaryka. Ako inak by sa hlavné námestia mali volať?

Veža radnice je na budove asymetricky, pretože sa nepodarilo odkúpiť budovu vpravo.

    Tatíčkova socha je hneď pri radnici aj s lipou. Bicykle nám postráži bronzový Jiří Wolker sediaci na lavičke. Je sobota a znova sa motáme pri svadobčanoch. Do veže v radnici sa nedostaneme. Preto si len obzrieme malý zámoček a vraciame sa.

Prostějovský zámok s jedným z najkrajších vstupných portálov.

    Na námestí E.Husserla zbadáme vo výklade pizzu. Preto zastavujeme a v pomerne novom lokáli Casa Mia si každý kúpime kúsok. Vežové hodiny na kostole Povýšení kříže odbijú zrovna poludnie. Výzdobou námestia sú aj kondómy na smetiaku. Potom už len valíme po slnkom rozpálenej ceste cez Kralice na Hané a Klopotovice pokračujeme na rázcestie pred Věrovanmi. 

     V diaľke vidím vežičku tovačovského zámku. Mrknem do navigácie, no do Tovačova zatiaľ nezabočíme. Hoci sme si mohli urobiť 100-200m zachádzku k pamätníku prusko-rakúskej bitky. Ideme doľava k Věrovanom. Do Tovačova sa prejdeme krížom cez veľké rybníky. Cyklochodník Moravskej stezky vedie priamo cez najväčší z nich-Hradecký. Napojíme sa tak na cestu, po ktorej by sme šli z Olomouca. Poľná cesta na vnútornej hrádzi by nebola zlá, nebyť porozhadzovaného stavebného odpadu. 

Hradecký rybník je pri Tovačove od stredoveku.

    Stretneme troch týpkov, ktorí šliapu od Hanušovíc až po Veselí. Poprajeme si šťastnú cestu, na ktorej sa ešte stretneme. Nikdy ich už neuvidíme. My totiž ideme k zámku Tovačov (viac menej navigačným omylom). A zasa je nádvorie plné svadobčanov. Haluz je rumpál uprostred trávnatej priekopy. Kedysi v nej bola asi voda. I do veže ma láka ísť, ale o tretej popoludní začínam byť nesvoj, či stihneme doraziť do Veselí včas. Nemám potuchy, koľko km nám zostáva. Vyzerá, že niečo pod 80. Z Veselí nám o siedmej ide posledný vlak. Inak nocujeme na stanici alebo v zámockom parku. Preto len kúpim pohľadnice a padáme s trúbiacimi autami ozdobenými stuhami preč.

Zámok Tovačov je mix rôznych slohov. Impozatná je 96m vysoká "Spanilá věž".

    Pokračujeme dolu na Eurovelo 4. Malú zachádzku si spravíme pred Troubkami, kde končí púť rieka Bečva. Zrovna sa v nej nejakí cyklisti kúpu. Prišli sem z Uh. Hradišťa a otáčajú sa domov. Dozvedáme sa, že ľudia celkom bežne otravujú Bečvu. Naposledy v r.2020 firma Energoaqua. Odsúdený nebol nikto... Preto v jej okolí nie sú rybári, nie je život. Podobne vyšumí aj havária cisterien v Hustopeči. Za nami dofrčí starší pán na horskom bicykli. Rovnako ako my šliape z Olomouca, no skončí pp. v Brne. Na bicykli má pripevnený spacák nachystaný na bivakovanie, kde ho napadne. 

Pri Tovačove končí svoju púť najväčší prítok Moravy - Bečva (vľavo).

    Pri sútoku je i info tabuľa. Paradoxne nie o povodí, ale Prusko-rakúskej bitke z r. 1866. V Troubkách opúšťame Eurovelo 4 idúcu z Přerova a ideme po cyklostezke Bečva. Za dedinou sa kúsok vrátime k odbočke do lesa, či obory. Cesta taká nijaká, treba dávať pozor na jamy. Uprostred Drásovského lesa končí po 129km cyklostezka Bečva. 

Koniec cyklodiaľnice C1. Kedy bude na Slovensku Vážska cyklodiaľnica?

    Až na pramene Bečvy sme prešli prvú cyklodiaľnicu v ČR celú. Ďalej už pokračuje ako medzinárodná Eurovelo 4. V tieni stromov sa ide príjemne. Ten však v Zářičí končí a ideme po bežnej komunikácii s autami až do Chropyně. V dedine je malý zámoček a dokonca otvorený.

 

Prechod medzi renesanciou a barokom (manierizmus) predstavuje málo známy zámok zo 17.st.

    Vezmem pohľadnicu, pár foto a pokračujeme do Kroměříža. Rozsiahla zbierka zbraní (3. naj v ČR) z 30 ročnej vojny (1618-1648) musí počkať. Značka upozorňuje na slepú ulicu kvôli rekonštrukcii cesty, ale bicykle v pohode prejdú. Ani by som sa 3km nevracal. Rieka Morava sa znova pripojí k našej ceste. V meste prejdeme cez visutú lávku na druhú stranu a popri letisku cez Trávnické zahrady vyjdeme na val. Už vidieť teplárenské komíny v Otrokoviciach. 

V Kroměříži máme za sebou polovicu trasy.

    Pred Kvasicami prejdeme na druhú stranu rieky a do cesty sa nám postaví zátarasa. Chalanisko vysvetľuje, že kvôli triatlonu je uzávera cyklochodníka. Môžeme ho obísť po hlavnej ceste alebo cez Kvasice. Volím cestu cez Kvasice. Nie je to až taká veľká obchádzka. Za malou elektrárňou Bělov sa znova vrátime k Morave. Vidíme unavených bežcov Moravianman na hrádzi. Súťažia trojčlenné tímy 4km plávanie, maratón a 180km na bicykli. No ďakujem pekne. My sa už tešíme na kofolu v bufete Dámyapánové. V Otrokovicích sa uzatvára jeden kruh. Pred dvoma rokmi sme z prístavu štartovali na Baťák II. 

Cez centrum Otrokovíc popri riečke Dřevnice.

    Ku kofole, či Birellu kúpim tradične párok v rožku. Čaká nás vyše 40km a je takmer pol piatej. Preto len logneme polliter do seba a šliapeme ďalej. Ďalšia, už plánovaná obchádzka je vyhnutie sa stavbe diaľnice. Cez to všetko vyzerá, že sa dá popod diaľnicu prejsť a niektorí pumpičkári to risknú. My nemáme čas na experimenty a spravíme si okružnú jazdu "Baťovanmi". Je neuveriteľné, že zasa stojíme na železničnom priecestí a púšťame Regioshark zo Zlína. Aby sme nezabudli, kde sme alebo vlak chodí každých 5min.? To nenaplánuješ. 

Napajedla.

    Známou cestou popri kanáli s lodičkami šliapeme do Starého Mesta. Nejdeme cez Hradište, ale pokračujeme na Kostelany nad Moravou. Je to síce o kilometer dlhšia trasa, no krajšia. Prekročíme rieku a ponoríme sa do tieňa Kostelanského lesa. Za ním je Moravské more. Ani ceduľa Zákaz koupaní nebráni ľuďom vojsť do vody. A ešte provokatívne priamo pod tabuľkou. V Ostrožskej Novej Vsi sa napájame na známu Eurovelo 4 a pokračujeme na juh. Zostal nám neprebádaný kúsok trasy z Uherského Ostrohu do Veselí. Zaujímavý je zdvíhacím mostom cez hať.

    Popri slnečných kolektoroch sa ocitneme v štvrti Milokošť a sme prakticky vo Veselí. Ani som netušil, aké dlhé mesto je. Cez lávku prekračujeme Moravu a parkom šliapeme na stanicu. Po vyše 130km niečo po pol siedmej vypínam navigáciu. Počet najazdených kilometrov ma prekvapil, pretože nemal byť viac ako 116-117km. Dali by sme si kofču, ale ako na väčšine staníc v malých mestách, skapal pes. Sušíme huby. Lístky si kúpim až vo vlaku. Pred siedmou dofičí moderná jednotka prezývaná kvôli krabicovému vzhľadu Tetrapak. Podobne ako v Bratislavskej MHD aj Arriva má vo vlaku automat na lístky. Platím bankomatovou kartou. Automat mi nevydá žiadny lístok. Sprievodca jednoducho načíta moju bankomatovú kartu a vidí, či som zaplatil. Pre nás novinka, ale veľmi dobrý systém. 

   Po necelej hodinke sme jednou nohou doma. Vlak zvláda cestu až po Myjavu. Super spojenie funguje prvý krát tento rok až po Hodonín. Už mi to v hlave šrotuje, ako sa dostať do Břeclavi a odtiaľ si prejsť lednicko valtický areál. Dnes mám trocha obavy, keďže sú folklórne slávnosti, či nebude plnka. Našťastie je väčšina ľudí pohodlná a volí auto. Šukafón mešká. Kolimahy uložíme v strede vlaku do harmoniky. Nie je možné ich zavesiť na príliš ohnutý hák. Tak sa natriasame na koľajách až do mesta. Po dvoch hodinách vo vlakoch sme doma.

Cesta, berúc teraz do úvahy i C1, je až na krátke úseky väčšinou po asfaltovom povrchu. Mimo rušných ciest. Zámočkov máme na tento rok dosť, aj keď väčšinu len z exteriéru. Zaujímavé, že múch bolo minimum.

Bečva

 

Editoriál

     V piatok sa mi rozpadol starý bicykel Dema. Pri ceste na letisko som zišiel z obrubníka a uvoľnilo sa mi zadné koleso. Samozrejme sa vzpriečilo a zablokovalo akýkoľvek pohyb vpred. Bol som rád, že som neurobil salto cez riadidlá (sa mi raz stalo na starom Favorite). Kopol som do kolesa a vyrovnal ho. Dočasne. V podstate som však nebol schopný pokračovať. Na letisko som sa nejako tých 200-300m domotkal. Kľudne si sledujem lietadielka a čítam knihu. Dnes ešte musím stihnúť knižnicu. No prejdem pár metrov a o5 sa mi ide akosi ťažko. Takto nedôjdem včas, sú to nejaké 4km. A dnes mám posledný deň na odovzdanie! Mal som šťastie. Pri ceste stáli chlapi s dodávkou. Poprosil som ich o vidlicový kľúč 14. Auto nebolo ich a chlapík sa hrabal v náradí. Vytiahol 14, ale bola malá. Potom som skúsil 16 a heuréka! dotiahol koleso. Zvláštne, doma používam 14. Asi ho tatino zbrúsil. Knižnicu som teda stihol, rozvliklaný ako škôlkarsky zub zostal však blatník. Skrutka si prerazila cestu von. Doma som blatník síce dal na miesto, ale bude treba podložku, pretože blatník znova vypochoduje ku kolesu. Toľko na úvod.

    V sobotu je krásny letný deň a vstávame o šiestej. Robotný vlak stíhame, no jedna fľaša na vodu sa chladí naďalej v pivnici. Vo Valmez si kúpim preto Rajec vodu. S prestupom v Púchove sa kodŕcame expresom do hlavného mesta Valašska. Pred deviatou vyťahujeme po strmých vlakových schodoch z vozňa kolimahy. Celkom rýchlo sme sa na Moravu dostali. S5 to bude iný príbeh. Pred stanicou vidíme zaparkované busy. Na trati je po Hranice výluka. Vo februári sa v Hustopčoch vykokotil po prekročení rýchlosti vlak naložený cisternami benzénu. Dnes je síce posledný deň výluky, ale napr. bicykle po okolí ešte dlho nepôjdu. Ak by musel vlak na kontaminovanom úseku zastaviť, všetci by museli vystúpiť. Koordinátora sa pýtame na odvoz bicyklov večer. Ubezpečuje nás, že do nízkopodlažného busu nás v Hraniciach naložia. Hoci niektoré busy za sebou ťahajú príves pre bicykle. Na Morave to ide, u nás nie. Počas výluky v Myjave, resp. akejkoľvek výluky na Slovensku, sa bicykle proste neprepravujú. Po tejto informácii sme kľudní a nič nebráni v ceste. Natrieme sa opaľovacím krémom a jazda môže začať. Z minulého roka nám ostal navštíviť vo Valmez druhý kaštieľ-Žerotínu. 

V podzemí zámku Žerotinu sa nachádza najstaršia diskotéka v Čechách.

    Mesto sa ešte len prebúdza. Pred kaštieľom bude nejaký koncert. 

    Zámok Žerotinu má temnú históriu. Nie vždy to bol totiž zámok. Žerotíni sa zadlžili a zámok museli počiatkom 19st. predať Kinským. Ale ani oni nemali o budovu valný záujem (veď mali ďalšiu za Bečvou) predali ho teda CaK. Cisárovi prišla chátrajúca budova vhod a v polovici 19st. v jeho útrobách zriadil jedinú ženskú väznicu na Morave. Trestankyne museli byť celý deň ticho, a keď nemakali v záhrade, modlili sa vo veľkokapacitnej kaplnke. Rekvalifikácia. Mali sa tak otvoriť bohu. Nečudo, že každá siedma tristné podmienky nevydržala. Cez to všetko zámoček nemá svoje strašidlo.

   Zjeme banány v čudnej konzistencii, kúpim pohľadnicu a zídeme dolu k Bečve. Stojíme hneď pri sútoku Rožňovskej a Vsetínskej Bečvy. Ďalej pokračuje riečka už len ako Bečva. Miestny prechlastaný týpek nás víta a rýchlo oboznamuje s okolím. Jeho kámoš vidí, že nás zdržuje, preto parťáka odlifruje preč. Pokračujeme na sever popri prístave, známeho mäsokombinátu Krásno a ČOV.

Sútok riek dal vlastne meno mestu Meziříčí.

    V Lhotke opúšťame Bečvu a ceduľka hlási, že aj Zlínsky kraj. Sme na Hané. V Hustopečoch spomínaná závora a cyklotrasu obchádzame priamo cez obec. Aspoň si pozrieme zámoček. 

Renesančný zámok z konca 16st. s najkrajším arkádovým dvorom na Morave.

    O5 križovaním rušnej cesty sa vraciame na cyklochodník. V chládku stromov zasadených pri Milotických rybníkoch sa vrátime k rieke, ktorú na samote Kačena prekročíme. Variácia na Brunovskú lávku, no táto je udržiavaná. 

    V dedinke Skalička sa odpojíme od cyklotrasy a zájdeme na jej horný koniec k drevenému mlynu. Drevený zázrak z konca 18st. vyzerá zachovalo a pravdepodobne by mlel ešte aj dnes.

Mlyn naposledy šrotoval v r.1966 a je tak jeden z najdlhšie slúžiacich mlynov.

   Spustíme sa dolu popri bocianoch a pokračujeme pekne vybudovaným chodníkom s novým mostom na západ k Teplicím. Už sme v okolí boli s deťmi, keď sme očumovali najväčšiu dieru v zemi - Hranickú propast. Dnes pokračujeme popri Bečve do Hranic. O5 šliapeme do mierneho kopca k centru obce. Radi by sme aj niečo zakusli, ale v Hranicích pekárničky buď skrachovali alebo sú zavreté. V miestnych potravinách drahá kúpi aspoň slané tyčinky. Predtým sa však zastavíme na Pernštejnskom námestí, kde je zámoček. U nás by sa volal kaštieľ, ale v Čechách majú zámočky. Kúpim všetky pohľadnice Pidifrk, čo majú a k tomu aj obyčajnú Hranic. 

Lávka Bečva 1 umožnila cyklistom vyhnúť sa frekventovanej ceste zo Žiliny na Olomouc.

   Obed navrhujem niekde v Lipníku. Teraz nám musia stačiť na ďalších 10-15km slané tyčinky kúpené v miestnom Tempe. Nad hlavou nám lietajú pararušisti, ktorí skáču zo starej rachotiacej Anduly. Ak nie sú padáky na oblohe, pretne ho nejaký iný lietajúci aparát. V blízkosti Hranic je letisko Drahotuše a vyzerá, že  hodne rušné. Zastavíme sa pri malej vodnej elektrárni za mestom. Mnoho pumpičkárov si evidentne robí okruh, asi z Přerova a na vodnom prahu sa točia. Sme vlastne už na medzinárodnej trase Eurovelo 4 z Krakova do Viedne.

Riečny prah s elektrárňou má unikátne vyriešenú protiprúdovú migráciu rýb.

  Popri záhradách Pod Krivým, kde cyklisti nevadia záhradkárom ako u nás pri Strečne (aj kvôli nim ešte stále nie je táto časť cyklomagistrály hotová) sa v tieni jelší a topoľov, sem tam cez lúky, dostaneme k Týnu. O5 sa na čas (hodne dlhý čas) odpájame od rieky a šliapeme do najväčšieho stúpania na trase k hradu. V tretine kopec Podbeskydskej pahorkatiny vzdáme a kolimahy tlačíme. Treba šetriť v tomto teple silami. Ja už mám z horúčav haluze a pod hradom vidím slona aj s krotiteľom. Slonia riť je skala a pri nej babka o paličke čaká na odvoz. Konečne už sme pod bránou. Hrad Helfštýn nás prekvapil svojou rozľahlosťou. Neskôr sa dočítam, že ide o druhý najväčší hrad v Čechách (po Pražskom). 

Hradný múr (vľavo) má hrúbku 10m a je tak najsilnejšou hradbou v Európe.

    Bicykle odstavíme na druhom nádvorí v tieni pamätného 20m gaštanu. Poteší nás prítomnosť vodného zdroja. Po zaplatení vstupného 200 kačenek na osobu ideme pomaly do hradu. 

    Helfštýn je skutočne rozsiahly. Hrad založil nejaký rytier preorientovaný  na lúpežníka Friduš (znie až príliš teple) z Linavy v 14st. Aj v súčasnosti je v ňom horúco... z kováčskej vyhne. Helfštýn je známy svojou kováčskou umeleckou výrobou a už veľa rokov sa v podzemí hradu pravidelne stretajú umeleckí kováči na Metalovom sympóziu. No a čo vykujú sa im pochopiteľne nechce odnášať, tak diela končia buď na nádvorí alebo v podzemnej galérii. Aj schody a zábradlia sú tu kovové a už viem prečo. 

   Na hornom nádvorí je lákavejšia akcia ako búchanie do nákovy. Tento víkend je na hrade festival kávy Alter-cofee. V asi siedmych stánkoch pripravujú bagristi alternatívne spôsoby prípravy čierneho moku. Drahá samozrejme nemohla odolať, a tak po vyhliadke a prehliadke horného hradu + vežičky sedím na nádvorí a ukusujem z makovníka zatiaľ, čo žena čaká na tureckú džezvu. Keďže sa káva trikrát prelieva, dosť dlho na ňu čaká. Je pomerne sladká. Nakopne ju tak, že by šliapala aj celú EV 4 až do Viedne. Ani o ôsmej večer na stanici v Púchove nie je unavená a nechce sa jej spať. Večer je však ešte ďaleko a my sme niekde v polovici cesty. 

Hrad bol v r.2017-2020 citlivo zrekonštruovaný a po 200 rokoch sprístupnený.

    Hlad však neoklameme. Na reštiku nám čas nezvýši, preto budeme musieť nájsť niečo rýchle v bufete popri ceste. Zletíme dolu a popri prírodnej rezervácii Škrabalka dôjdeme do Lipníka nad Bečvou. Hľadám cestu do centra, napokon sa akosi zvrchu od severu dostaneme po mačacích hlavách do mestečka. Na to, že je mesto zapísané ako pamiatková rezervácia sa po námestí potuluje príliš veľa cigánov. V samotnom centre dokonca bývajú. Preto sa ani nejako dlho nezdržujeme a vraciame sa k rieke. Dolu popri najstaršej synagóge na Morave, ktorú zabrali, či odkúpili po holokauste Kniežatá mieru (husiti). Predtým sa zastavíme ešte v parku a pri zámočku, kde nad koniarňou je pomerne unikátna strešná záhrada.

Jedna z najstarších záhrad na streche v Európe vskutku oku lahodiaca.

    Zrovna je v zámočku svadba. Pár záberov a sme pri Bečve. Ani nejako nešliapeme dlho  a stojíme pri Ouseckom riečnom prahu. Za Lipníkom je kúsok cyklotrasy v dobrej kvalite po oboch stranách. Pre nás je podstatné, že na pravej strane rieky je bufet. Do rúk párok v rožku, kofola a pre ženu fľaškový Birell. Je príjemné sedieť v tieni vysokých topoľov. Popri nás lietajú cyklisti a o chvíľu štartujeme aj my.

Čaká nás vyše 10km do Přerova popri Jadrane. 

Aj Moraváci majú svoj Jadran.

    Od rieky je pekne vidieť centrum mestečka ukrytého za hradbami. Po okružnej jazde nábrežím zamierime ku zámku. Na Přerov máme tak hodinku. Akoby niekto na Horním náměstí vypol ľudí. Naveľa sa pýtam jedinej prítomnej osoby so psom, či sa dá ísť na vežu a kde je vchod. Ukáže za seba: "Nevidíte to? Větší vstup už asi nemuže být". Kolimahy teda zamkneme pri akomsi svatom Rochovi (patrón proti moru) a ideme po moste do zámočku. Unudená pani za kasou nám predá lístky (40kč/hlava) do veže. Cestou hore je expozícia svatých, ale hlavne venovaná J. A. Komenskému, ktorý v meste na husitskej škole študoval i učil. Aj babám sme vymýšľali niečo s tematikou Amosa kúpiť, ale nič efektné sme nevideli. Nakuknem do jednej triedy z počiatku 20st. 

Přerovská radnica na Masarykovom náměstí.

    V útrobách vežičky dominujú zvony. Mesto si uctilo pamiatku svetovo známej zvonárky a odlievačky p. Tomáškovej-Dytrychovej z Brodku (1941-2025) expozíciou zvonov z Čiech i Slovenska. Tajomstvo tónov zvonov sa snažila drahá odhaliť klepaním na kovové telo. Škoda, že sa nedá nakuknúť z vežičky von. Vyhliadka na mesto je len spoza zavretých okien. Na stene sú pri každej vyhliadke dobové fotografie. Mestečko sa po II.sv. vojne radikálne rozrástlo. Aj o čmudiacu chemičku, ktorá sa stala dominantou mesta a titanovej bieloby. Má jej toľko, že až z komína ju kadí. Bývať by som v Přerove teda nechcel. 

Takto idylicky mohlo mestečko vyzerať tak v stredoveku.

    Cez Masarykovo námestie (T.G. je v každej obci) zídeme k rieke. Vlastne ju po pár kilometroch definitívne opúšťame a popri hnusnej, prášiacej chemičke Precheza zamierime na sever. Čaká nás posledná zastávka, ale nie posledný zámoček. V Rokycanoch je Domov pre postihnutých a seniorov. Babky sa tak starajú o mentolky. Podobne ako v Močenoku pri Šali. 

    Neprerušene šliapeme konečne až do Olomouca. Ľudia sa kúpu v štrkoviskách, ktoré vznikajú pri výstavbe diaľnice. Prechádzame ešte popri jednom mini zámočku vo Vsisku. Pred kostolom je vrava a detský džavot. Koná sa tu nejaká akcia. 

Výzva pre vodákov. Osecký riečny prah na Bečve stál už od 15st.

    To už sme na predmestí Olomouca. Z odstaveného pruhu urobili cyklochodník a po kilometri míňame tabuľu Olomouc. Do navigácie vložím trasu k železničnej stanici. Ideme cez mestskú časť Holice popri priemyselnej zóne. Skončíme v nejakom totálne tmavom podchode plnom špiny. Na schodoch bezďák. Takže vidíme aj čiernu stránku mesta na Hané. Na stanicu je našťastie kúsok. Dejavu z Vianoc, keď sme sa omylom viezli elinou kdesi na opačný koniec mesta. Ako na každej stanici, aj tu nás privítajú trosky a budižničemové. Do odchodu máme asi polhodinku. Lístky som kúpil na podlahe vozňa 370 smerujúceho do Valmezu, takže máme čas na jedlo. Pri vchode je Pizza Lamia Stazione s "milou" obsluhou. Každý si dáme štyri malé kúsky, ale po 94km je to len pošteklenie chuťových buniek. Preto si do vlaku kúpime ešte Debrecínsku bagetu v Pont to Go. Presunieme sa pomaly na 2. nástupište. Valašský expres dohrmí včas a naloďujeme sa nepríjemne strmými schodmi do vagóna. Pôjdeme len asi pol hodinu a na Hraniciach prestúpime do busu. Sprievodkyňa sa nás pýta, prečo ideme práve tento víkend, keď výluka už skončí. "Chceme mať adrenalínovú jazdu", rečie žena. "Taky jsem si myslela", odpovie staršia pani. 

                                            

Bečva v Hranicích.

    V Lipníku púšťame ešte zmeškaný Regiojet a ďalší vlak. Naberieme 10min. sklz, ale autobusár meškanie vyrovná. Koordinátorka nás usmerní do posledného busu, kde sa tlačíme s ďalšou pani s dvoma veľkými kuframi. Navyše sme priečne. Neviem, prečo sme nemohli dať bicykle do busu, kde by sa uložili pozdĺž. Aj s tou jednou električkou by tam vošli. Ale sme radi, že ideme. Z autobusu si Hranice pozrieme aj z druhej strany. Aj s 500 ročnou vápenkou premenenou na bordel, či kasíno. Vo Meziříčí čakáme 10min. na vlak z Púchova. Po hodinke sme na Slovensku. Na nástupišti máme teraz more času, kým príde vlak. Po západe slnka sa objaví dvojposchodová súprava. Aspoň na poslednej etape sa nemusíme namýkať s bicyklami. Sediac v kreslách sa ma drahá pýta, kde mám prilbu. Nie je ani na biyckli ani na mojej gebuli. Spomínam si, že som ju nechal na sedadle vo Valšskom exprese. Takže bude niekde v Žiline. Volám na infolinku. Týpek skúsi obvolať Žilinu. Po 15min. volám znovu, ale smradľavá prilba sa nenašla. Ono, ja som jej už vravel, že je čas ju vymeniť, ale nemal som sa k tomu, pokiaľ slúžila. Tak zobrala veci do vlastných remienkov a odporúčala sa sama. To bola daň zato, že sme sa obohatili o 50kč, ktoré sme nevrátili na kávovej akcii za žetón navyše. Kolobeh nálezov a strát sa uzavrel. Po desiatej hodine vystupujeme z vlaku. Ešte stihnem ohňostroj na letisku. Aby smole nebol koniec, stratím skrutku na kufri topánky. Takže sa už ani nezapnem na posledných 2km z letiska.       Bol to dlhý deň. Zvažovali sme skorší vlak, ale Helfštýn nás prekvapil svojou rozľahlosťou a strávili sme tam takmer dve hodiny. Neľutujeme. Hrad stál za návštevu. Rovnako potulky po prúde Bečvy. Už mi v hlave šrotuje, ako sa dopracovať k sútoku Bečvy a Moravy v Tovačove.

    Prilbu navlas rovnakého dizajnu a veľkosti 58-61 (M/L) kúpim v pondelok v krachujúcom Domoss. Akurát značka je KLS a farba nezábudkovo modrá. Rok výroby 2018, takže z 50Eur som ju mal za 20Eur. Toľko na záver.

                                          - pokračovanie nabudúce-