Babky

 

    Nebudem písať teraz o starých mamách, ale návšteve najzápadnejšieho pohoria Západných Tatier. Cez Veľkonočnú nedeľu sme sa so ženou po takmer 90km na bicykli predchádzajúci deň vybrali do našich veľhôr k počiatku Tatranskej magistrály. Chodník ale nebol náš cieľ. Tou bol predĺžený výčnelok Sivého vrchu - Babky, Priehyba a Mních. Ráno vstávam o šiestej, drahá si pospí dlhšie. Pred pol ôsmou štartujem Dračicu. Pred vyjdením na diaľnicu ešte babke zanesieme kuracie mäso na rezne. Potom juchám plynule do Mikuláša, kde odbočím doprava, namiesto do kruháča. V centre sa otáčam a pokračujem do Bobrovca a Jalovca. V Jalovci znova kufrujem. Mal som ísť rovno, ale ja som zabočil do dediny. Až keď sa ocitnem pri farme a skončí asfaltka, zbadám, že som kdesi, kde nechcem byť. Otáčam sa, a potom už prejdem tých pár kilometrov na parkovisko Bobrovecká vápenica. V skutočnosti je ešte jedno malé parkovisko konča chát pri lome. Mne sa ale zdalo, že je tam zákaz áut. Vyzerá, že nie je. Tak sa prejdeme cestou popri víkendujúcich chatároch. O5 vidíme auto od nás z domova. Za poslednou chatou končí cesta a pokračuje lesný chodník. A hneď začína zostra, stúpaním. Poľavuje až na lesnej ceste "Bobrovecký závoz" nad kameňolomom. Za nami kráčajú pepíci, asi 10. Preto ich púšťame dopredu, nech máme kľud. V prírode si dobíjame batérie, no okrem spevu vtákov, božský kľud je tá správna energia. Ako bonus sú pri nás celou cestou podbeľ a prvosienky. Na prvej vyhliadke ktosi stojí, preto pokračujeme ďalej. Mrknem do navigácie a prešli sme odbočku k partizánskemu bunkru. Drahá zostane sedieť na odpočívadle, ja zídem dolu k nenápadnej odbočke.

Pod skalným previsom sa ukrývalo 8 partizánov. V r.2006 dvaja preživší na skalu umiestnili foto z r.1945.

    Nad bunkrom je impozantná vyhliadka na Liptov. Pokračujeme ďalej ku križovatke pod Babkami. Lesná cesta pokračuje na chatu pod Náružím, my sa dávame doľava na zeleno značený chodník. Krátky oddych si doprajeme pri Troch studničkách. To by nebola vodárka, aby sa pri nich nezvečnila. 2 pramene sú z rúrok, jeden len tak vyviera ako kaluž. Zvedavosť premôže aj akéhosi chalana. Za prameňmi pokračuje ďalší chodník. Kam vedie, netuším, no týpka sme viac nevideli. Stúpame k Babkám na lúkach Šťavné. Pod nohami nám kvitne šafrán (krokus), ktorý je typický pre pasienky. I priamo na chodníku. Otvárajú sa panoramatické výhľady dolu na Liptov i hore na hrebeň Západných Tatier. 

V pozadí Mních a hrebeň Západných Tatier.

     Treba si však chvíľu počkať až na samotné Babky odkiaľ je naozaj krásny výhľad na Liptovskú kotlinu a Nízke Tatry na jej druhej strane. Mara je vypustená na cca 50%. No pri takomto stave vody rybári nechytia ani kapra. Po ľavej strane je dominantná Ráztoka a za ňou hrebeň Tatier s najvyšším Baníkovom. Babky mali i pleso. Zničil ho výbuch granátu počas II.sv. vojny. Počasie ma trocha prekvapilo. Malo byť polooblačno, ale to, ako vidím, sa deje len v nížinách. Nad nami visia tmavé mračná a fúka nepríjemný južný vietor. Na spotené tričko nahadzujem bundu. Drahá si natiahne dokonca čelenku. "Odfoťme sa pri babkách", rečie drahá. "A pri ktorých?", pýtam sa, keďže Babky sú kopec na ktorom sme, ale pri nás sú aj zosobnené dve babky-turistky. Tie sa uškrnú, ale snáď to zobrali s humorom a vyfotia nás pri hríbiku. Už sa veľmi nezdržujeme a schádzame kosodrevinou do závetria. Otvára sa výhľad  na väčšiu časť Oravy a Kysúc. Krásne je vidieť krivánska Malá Fatra, Oravská Magura, či Beskydy s dominantnou Babou horou. Je pravé poludnie a žalúdky sa ozývajú. Dáme si prasačí rezeň s chlebom. Okolo prejde týpek snímajúci cestu s gopro kamerou. Nasledujeme babky do Babkovej priehyby. Potom sa kdesi stratia v poraste. Ideme tým smerom, ale odkláňame sa od trasy smerom ku chate. Mrknem do navigácie a načim sa pár metrov vrátiť. Cez trávnatý porast sa napojíme na zeleno značený chodník. Ak by som sa však lepšie pozrel do mapy,  nemuseli sme sa vracať, ale ísť na Malú kopu a odtiaľ ide chodník k Predúvratiu. 

Liptovský Mikuláš a Chopok v oblakoch.

    Pod Veľkou kopou stretáme známu skupinu Pepíkov. Šli opačnú trasu, najprv na chatu a potom na Babky. Čaká nás ďalšie (a nie posledné) prekvapkanie na trase - sneh, resp. ľad. Opatrne prechádzame po okraji. Topiaci sneh vytvára množstvo riav. Sme v sedle Preúvratie, kde jarná etapa chodníka končí. Ďalej je zimná uzávera. Sivý vrch je na dosah, jeho skalnaté bralá sú vidieť hneď za Ostrou. Babky sa počastujú obedom, my pokračujeme po modro značenom chodníku dolu popri banských kutačkách. Sú to vlastne len prepadliská. Nad nami idú po nejakom asi chodníku turisti. Kam majú namierené netuším. My sme pomaly pri chate. Ešte minieme meteo stanicu a pod ňou sa objaví kryté ohnisko a za ním chata.

                                         

    Vonku sedia cyklisti. Všetka česť. Aj na električke vyšliapať hore je chvályhodný výkon. Chatár má hodne pod čapicou a opileckými rečami, či spevom zabáva hostí. Má v bufete pomocníka, ktorý nám naleje pivo a kofolu. Škoda, že nič nevarí. Polievku by som si dal. Veď ľudí tu má, i kotlík. Akurát povaľujúce sa kosti dávajú tušiť, že nejaký guláš sa v kotli varil. O5 počujem rozprávku, ako na viacerých chatách, o pohľadnici, ktorá bola. Hrabe sa v zásuvkách, ale nič. Tak si vezmem len kofolku a posadím sa vonku. Kadibúdky a la Chata pod Rysmi. A to sa chváli, že majú "čističku" a rezervoár. Vodu z prameňa prevaria. Po osviežení pokračujeme k chatke Bobrovec za Mníchov potok. Odtiaľ ide neznačený chodník k ďalšiemu kopčeku Mních. Je to skalnaté bralo s adrenalínovými vyhliadkami. Jedna bola taká úzka, že som sa nemohol ani otočiť a pekne som zacúval s5. Nádherný výhľad do Jaloveckej doliny zo strmej skaly. Vrcholu dominuje malý kovový kríž. Okolie prírodnej rezervácie ponúka sem tam kvet podobný šafránu-poniklec. Líši sa najmä ochlpením. A i cenou. Za odtrhnutie šafránu 14Eur, poniklec aj 200Eur. Drahú tiež láka odtrhnúť si skalnú ružu. 

Masív Mnícha.

    Zaujal nás tiež malý kríček podobný miniorgovánu. Dokonca i podobne vonia. Je to však jedovatá krása - Lykovec jedovatý. Už len vdychovanie spôsobí závrate. Rovnakou cestou sa vrátime na lúku a o5 napojíme na modro značený chodník. Pri Sokolskom jarku nechám drahú a ja zídem do divokej a strmej rokliny pod Sokolom. Som zvedavý na Školníkovu dieru. Dostať sa k nej znamená ísť po úzkom chodníku, prekonať skaly pomocou reťazí, prekročiť popadané stromy a nakoniec sa vyšplhať po skale a sutine hore k neveľkej diere. Nečudo, že za CaK sa tú ukrýval nejaký zlodej, ktorého nemohli žandári vypátrať. Kto má rád trocha adrenalínu, určite si príde na svoje. Na konci je len 30m priepasť. Už len medveď chýba, čo ani nie je také nereálne v tejto divočine. Schovám foťák a opatrne zliezam dolu. I paličky som nechal 50m pred reťazami. Veď kto by ich zobral, nie je tu ani živej duše (možno). Vrátim sa k trpezlivo čakajúcej žene a kráčame dolu k rázcestiu Pod Babkami. Známym chodníkom sa vraciame s5. Obehnú nás cyklisti z chaty. Ešte naposledy zmeníme trasu, nech nejdeme po rovnakej dolu a trocha si predĺžime turistiku cez Tokaríny. Pod prístreškom zjeme druhý rezeň a po rovinke dôjdeme k autu. Nenáročná turistika s pekným výhľadom na Liptov, či takmer celé Západné Tatry. Výhodou je blízkosť občerstvenia.

   O 2 týždne zachváti rezerváciu Mních na svahu požiar. Chatu pod Náružím evakuujú, chodníky uzavrú.