Babky

 

    Nebudem písať teraz o starých mamách, ale návšteve najzápadnejšieho pohoria Západných Tatier. Cez Veľkonočnú nedeľu sme sa so ženou po takmer 90km na bicykli predchádzajúci deň vybrali do našich veľhôr k počiatku Tatranskej magistrály. Chodník ale nebol náš cieľ. Tou bol predĺžený výčnelok Sivého vrchu - Babky, Priehyba a Mních. Ráno vstávam o šiestej, drahá si pospí dlhšie. Pred pol ôsmou štartujem Dračicu. Pred vyjdením na diaľnicu ešte babke zanesieme kuracie mäso na rezne. Potom juchám plynule do Mikuláša, kde odbočím doprava, namiesto do kruháča. V centre sa otáčam a pokračujem do Bobrovca a Jalovca. V Jalovci znova kufrujem. Mal som ísť rovno, ale ja som zabočil do dediny. Až keď sa ocitnem pri farme a skončí asfaltka, zbadám, že som kdesi, kde nechcem byť. Otáčam sa, a potom už prejdem tých pár kilometrov na parkovisko Bobrovecká vápenica. V skutočnosti je ešte jedno malé parkovisko konča chát pri lome. Mne sa ale zdalo, že je tam zákaz áut. Vyzerá, že nie je. Tak sa prejdeme cestou popri víkendujúcich chatároch. O5 vidíme auto od nás z domova. Za poslednou chatou končí cesta a pokračuje lesný chodník. A hneď začína zostra, stúpaním. Poľavuje až na lesnej ceste "Bobrovecký závoz" nad kameňolomom. Za nami kráčajú pepíci, asi 10. Preto ich púšťame dopredu, nech máme kľud. V prírode si dobíjame batérie, no okrem spevu vtákov, božský kľud je tá správna energia. Ako bonus sú pri nás celou cestou podbeľ a prvosienky. Na prvej vyhliadke ktosi stojí, preto pokračujeme ďalej. Mrknem do navigácie a prešli sme odbočku k partizánskemu bunkru. Drahá zostane sedieť na odpočívadle, ja zídem dolu k nenápadnej odbočke.

Pod skalným previsom sa ukrývalo 8 partizánov. V r.2006 dvaja preživší na skalu umiestnili foto z r.1945.

    Nad bunkrom je impozantná vyhliadka na Liptov. Pokračujeme ďalej ku križovatke pod Babkami. Lesná cesta pokračuje na chatu pod Náružím, my sa dávame doľava na zeleno značený chodník. Krátky oddych si doprajeme pri Troch studničkách. To by nebola vodárka, aby sa pri nich nezvečnila. 2 pramene sú z rúrok, jeden len tak vyviera ako kaluž. Zvedavosť premôže aj akéhosi chalana. Za prameňmi pokračuje ďalší chodník. Kam vedie, netuším, no týpka sme viac nevideli. Stúpame k Babkám na lúkach Šťavné. Pod nohami nám kvitne šafrán (krokus), ktorý je typický pre pasienky. I priamo na chodníku. Otvárajú sa panoramatické výhľady dolu na Liptov i hore na hrebeň Západných Tatier. 

V pozadí Mních a hrebeň Západných Tatier.

     Treba si však chvíľu počkať až na samotné Babky odkiaľ je naozaj krásny výhľad na Liptovskú kotlinu a Nízke Tatry na jej druhej strane. Mara je vypustená na cca 50%. No pri takomto stave vody rybári nechytia ani kapra. Po ľavej strane je dominantná Ráztoka a za ňou hrebeň Tatier s najvyšším Baníkovom. Babky mali i pleso. Zničil ho výbuch granátu počas II.sv. vojny. Počasie ma trocha prekvapilo. Malo byť polooblačno, ale to, ako vidím, sa deje len v nížinách. Nad nami visia tmavé mračná a fúka nepríjemný južný vietor. Na spotené tričko nahadzujem bundu. Drahá si natiahne dokonca čelenku. "Odfoťme sa pri babkách", rečie drahá. "A pri ktorých?", pýtam sa, keďže Babky sú kopec na ktorom sme, ale pri nás sú aj zosobnené dve babky-turistky. Tie sa uškrnú, ale snáď to zobrali s humorom a vyfotia nás pri hríbiku. Už sa veľmi nezdržujeme a schádzame kosodrevinou do závetria. Otvára sa výhľad  na väčšiu časť Oravy a Kysúc. Krásne je vidieť krivánska Malá Fatra, Oravská Magura, či Beskydy s dominantnou Babou horou. Je pravé poludnie a žalúdky sa ozývajú. Dáme si prasačí rezeň s chlebom. Okolo prejde týpek snímajúci cestu s gopro kamerou. Nasledujeme babky do Babkovej priehyby. Potom sa kdesi stratia v poraste. Ideme tým smerom, ale odkláňame sa od trasy smerom ku chate. Mrknem do navigácie a načim sa pár metrov vrátiť. Cez trávnatý porast sa napojíme na zeleno značený chodník. Ak by som sa však lepšie pozrel do mapy,  nemuseli sme sa vracať, ale ísť na Malú kopu a odtiaľ ide chodník k Predúvratiu. 

Liptovský Mikuláš a Chopok v oblakoch.

    Pod Veľkou kopou stretáme známu skupinu Pepíkov. Šli opačnú trasu, najprv na chatu a potom na Babky. Čaká nás ďalšie (a nie posledné) prekvapkanie na trase - sneh, resp. ľad. Opatrne prechádzame po okraji. Topiaci sneh vytvára množstvo riav. Sme v sedle Preúvratie, kde jarná etapa chodníka končí. Ďalej je zimná uzávera. Sivý vrch je na dosah, jeho skalnaté bralá sú vidieť hneď za Ostrou. Babky sa počastujú obedom, my pokračujeme po modro značenom chodníku dolu popri banských kutačkách. Sú to vlastne len prepadliská. Nad nami idú po nejakom asi chodníku turisti. Kam majú namierené netuším. My sme pomaly pri chate. Ešte minieme meteo stanicu a pod ňou sa objaví kryté ohnisko a za ním chata.

                                         

    Vonku sedia cyklisti. Všetka česť. Aj na električke vyšliapať hore je chvályhodný výkon. Chatár má hodne pod čapicou a opileckými rečami, či spevom zabáva hostí. Má v bufete pomocníka, ktorý nám naleje pivo a kofolu. Škoda, že nič nevarí. Polievku by som si dal. Veď ľudí tu má, i kotlík. Akurát povaľujúce sa kosti dávajú tušiť, že nejaký guláš sa v kotli varil. O5 počujem rozprávku, ako na viacerých chatách, o pohľadnici, ktorá bola. Hrabe sa v zásuvkách, ale nič. Tak si vezmem len kofolku a posadím sa vonku. Kadibúdky a la Chata pod Rysmi. A to sa chváli, že majú "čističku" a rezervoár. Vodu z prameňa prevaria. Po osviežení pokračujeme k chatke Bobrovec za Mníchov potok. Odtiaľ ide neznačený chodník k ďalšiemu kopčeku Mních. Je to skalnaté bralo s adrenalínovými vyhliadkami. Jedna bola taká úzka, že som sa nemohol ani otočiť a pekne som zacúval s5. Nádherný výhľad do Jaloveckej doliny zo strmej skaly. Vrcholu dominuje malý kovový kríž. Okolie prírodnej rezervácie ponúka sem tam kvet podobný šafránu-poniklec. Líši sa najmä ochlpením. A i cenou. Za odtrhnutie šafránu 14Eur, poniklec aj 200Eur. Drahú tiež láka odtrhnúť si skalnú ružu. 

Masív Mnícha.

    Zaujal nás tiež malý kríček podobný miniorgovánu. Dokonca i podobne vonia. Je to však jedovatá krása - Lykovec jedovatý. Už len vdychovanie spôsobí závrate. Rovnakou cestou sa vrátime na lúku a o5 napojíme na modro značený chodník. Pri Sokolskom jarku nechám drahú a ja zídem do divokej a strmej rokliny pod Sokolom. Som zvedavý na Školníkovu dieru. Dostať sa k nej znamená ísť po úzkom chodníku, prekonať skaly pomocou reťazí, prekročiť popadané stromy a nakoniec sa vyšplhať po skale a sutine hore k neveľkej diere. Nečudo, že za CaK sa tú ukrýval nejaký zlodej, ktorého nemohli žandári vypátrať. Kto má rád trocha adrenalínu, určite si príde na svoje. Na konci je len 30m priepasť. Už len medveď chýba, čo ani nie je také nereálne v tejto divočine. Schovám foťák a opatrne zliezam dolu. I paličky som nechal 50m pred reťazami. Veď kto by ich zobral, nie je tu ani živej duše (možno). Vrátim sa k trpezlivo čakajúcej žene a kráčame dolu k rázcestiu Pod Babkami. Známym chodníkom sa vraciame s5. Obehnú nás cyklisti z chaty. Ešte naposledy zmeníme trasu, nech nejdeme po rovnakej dolu a trocha si predĺžime turistiku cez Tokaríny. Pod prístreškom zjeme druhý rezeň a po rovinke dôjdeme k autu. Nenáročná turistika s pekným výhľadom na Liptov, či takmer celé Západné Tatry. Výhodou je blízkosť občerstvenia.

   O 2 týždne zachváti rezerváciu Mních na svahu požiar. Chatu pod Náružím evakuujú, chodníky uzavrú.

Ľubochnianska dolina

    

     Jeden z vrcholov našej tohtoročnej cykloturstiky bol prechod Veľkou Fatrou zospodu. Umožňuje ho jedna z najdlhších dolín na Slovenku - Ľubochnianska. Od obce po Močidlá má takmer 22km, čo je polovica dĺžky hrebeňa Fatry. Peši po asfaltovej ceste by túra bola utrpenie. Vhodný je teda dvojkolesový povoz. V poslednú májovú sobotu i napriek nestálemu počasiu sme sa rozhodli pokoriť dolinu. Je jasné, že viac času strávime vo vlakoch ako samotným šliapaním. Ráno o deviatej je plný vlak bicyklov. Nervózne sprievodkyne nás umiestnia kdesi do chodbičky. Aspoň žena si zavesí Morušu. Ja úspešne bránim vstup do hajzla. Prestupujeme len raz a akosi nelogicky prenášame bicykle v P. Bystrici a nie v Trenčíne. Takto mi rezervačný systém ponúkol lístky. V exprese do Ružomberka skončia bicykle v batožinovom vozni a my sa posadíme bez miestenky do 6.

Ružomberská stanica už niekoľko rokov čaká na rekonštrukciu.

    Na poslednú chvíľu mením začiatok trasy a ideme cez centrum Ruže. Korman otáčam do miestnej časti Černová. Pred ňou nás čakajú dve stúpania. Jedno k sídlisku Kľačno a druhé prudšie, ale krátke pred Černovou. Prvá zastávka je na cintoríne pri pamätníku tragédie z r.1907.

Maďarizácia vyvrcholila v malej dedinke masakrom 27.10.1907.

    Zídeme dolu po hlavnej ulici k rodnému domu "otca národa" A.Hlinku. Hoci by malo byť otvorené, dvere sú zamknuté. Na dverách je telefónne číslo, na ktoré sa dá zavolať a nejaká pani sprístupní domček.

Kontroverzný otec národa sa narodil v skromných podmienkach v rodine pltníka.

    Nechce sa nám otravovať dakoho miestneho ani sa viac zdržovať, preto schádzame dolu ku hlavnému ťahu na Liptov. Prejdeme na druhú stranu do Hrboltovej. Cesta pokračuje najprv okolo veľkej ČOV, popod železnicu a o5 nasleduje stúpanie ku stredu dediny. Je asi najväčšie na celej trase. Drahá si kolimahu potlačí. Pritom nadáva, že mohla štartovať z Ľubochne. A o5 sa rútime dolu dedinou k rozostavanej diaľnici. Ideme kúsok popri poľnej ceste slúžiacej stavebným strojom. Je preto dosť poničená.

Lesná cesta popri diaľnici rozrytá nákladiakmi.

    Stretáme pod diaľnicou troch cyklistov idúcich naším smerom. Kde skončili netuším, viac ich nevidíme. Za staveniskom sa lesná cesta konečne vylepší a je pekne hladká. Za zbytkami mostu, či bunkra zastavíme a najeme sa. Je už pol jednej a bruchá nám veru škvrčia. Zásoby nemáme bohvieaké. Zostane nám ešte kúsok makovníka na ďalšiu cestu a oriešky. Pred Švošovom sme znova na asfaltovej ceste. Trasu do Ľubochne už poznáme z minulého roka. Rovnako spoznávame i skaly Havrana nad nami. Po 3km sme znova na prechode cez hlavný cestný ťah. Je umenie prejsť na druhú stranu, lepšie je možno použiť prechod pre chodcov. Šliapeme cez Ľubochňu. Na miestnom ihrisku TJ Havran je deň detí. Krásne trávnaté lúky za dedinou pod Veľkým vrchom sa postupne zaplňujú novostavbami. Nestačí, že okolie zohyzďujú obrovské elektrické stožiare. No ešte nie sme v Národnom parku. Ceduľka začína až na Lúčkach. Na širokej lúke je chata i lyžiarsky svah. A parkovisko, kde končia autá. Odtiaľto štartujú tí menej zdatní cyklisti, väčšinou rodiny s deťmi.

    Pokračujeme popri zbytkoch starej lesnej železnice dolinou. Elektrické ohradníky dávajú tušiť, že rozsiahle lúky spása dobytok. No ten priláka aj neskutočné množstvo múch. Takéto nálety húfov múch som ešte nezažil. Trocha kazia dojem s krásnych prírodných scenérii. Zopár ich prehltnem, čo sa dá robiť. Polemizujem, či muchy nelákajú kvitnúce lopúchy. Okuliare sú nutnosť. Vidíme dokonca chlapa s rúškom. 

    Naproti tomu, dolina je takmer ľudoprázdna. Peších stretáme len na začiatku, ďalej len zopár cyklistov. Nie je tu chata ani bufet. Spoliehame sa len na vlastné zásoby. Stále mierne stúpame, ale do pohody, nič náročné. Dolina je posiata množstvom horární. V jej tretine je liečebňa pre asociálov a neprispôsobivé decká. Všetko možné by som čakal v doline len nie autobus. Rovno oproti nám veľká rútiaca sa stodola. Dnes v doline bol Deň s lesníckymi odborníkmi. Mohli by sa zamyslieť inžinieri lesa, čo s muchami.  Každopádne i to je spôsob ako sa do doliny dostať. Nie s muchami, ale akciou pre širokú verejnosť.

Pramení pod Ploskou a vytvoril čarovnú dolinu až k Váhu.

    Celou dolinou sa hadí Ľubochnianka, elektrické vedenie a my spolu s ním. Raz na jednej, potom po druhej strane potoka. Obklopení 1000m vrchmi s pozoruhodnými názvami Tmavá, Nevedomá alebo Helena. Všade kľud a ticho, iba spev vtákov. Nižný tajch sa nám stráca v hustom poraste. Len viaceré rozpadajúce sa chalupy dávajú tušiť, že čosi na potoku kedysi bolo. Míňame odbočku do doliny Rakytov. Ako miznú lopúchy a dolina sa zužuje, dolietajú i muchy. Pred nami sa objavujú končiare Čierneho kameňa a Ploskej. Záver nie je ďaleko. Nasleduje vrchol dnešnej cesty, malebné jazierko Vyšný tajch.

V 20 st. slúžila na splavovanie dreva, dnes ako protipožiarna nádrž a pre gýčové foto.

    Pri jeho brehu sa už zdržuje viacero ľudí. Nad hlavou stále ktosi zakrýva a odkrýva slnko. Čakáme na vhodnú chvíľu pre záber. Rozhodneme sa pri jazierku zastaviť ešte cestou s5. Na posledných 2km je stúpanie prudšie. Treba prekonať 100m výškových. Drahá sa už nevie dočkať konca. Ten je však 50m pred nami. Cyklotrasa končí na močidlách. Asfaltová cesta nevalnej kvality ešte pokračuje popri Močidlách kdesi pod Borišov, ale to už je pre horské bicykle. Veru sme cestou s5 aj stretli domáceho z Hubovej, ktorý bol "hore" na električke. Kde presne je "hore" netuším. Čuduje sa, že sme sa do Ľubochne z takej diaľky dotrepali. Dlhá cesta k nádhernej prírode určite stála za čas v preprave. Z Močidiel pokračuje peší chodník buď na Borišov alebo na Čierny kameň.

Koniec cyklotrasy na Močidlách. Pod prístreškom je i návštevná kniha.

    Konečne si aj oddýchneme a zjeme každý kúsok z koláča. Odpočívame, drahá dobíja hodinky. Príde rodinka na dekatloňáckych bicykloch Rockride. Obdivujeme 6-7r. dievčatko ako poľahky vyšľapalo až sem. Tatko už asi čosi pochodil, lebo má na prilbe kameru. Zato mama má chodníka plné zuby a bicykel tlačí. To netuší, že vrchol jej výletu a nervov ešte len príde. Možno by si aj radi sadli pod prístrešok, ale nikto sa nás nič nepýta. Sú tri hodiny, preto sa dvíhame. Vzápätí dohrmí ďalší cyklista k altánku, takže rodinka sa o5 neposadí. Nasratí schádzajú krátko po nás dolu.

Turistami zabudnutá. Pokoj a nádherné scenérie v objatí vrchov stoja za návštevu.

    Cesta s5 ide aj sama a vyžaduje minimum námahy. Drahá nešliape prakticky vôbec, len sa vezie.

Pár ikonických záberov počas cesty dolu, samozrejme pri tajchu a za necelú hodinku sme v Ľubochni. Za nami sa už kopia búrkové mraky. Akurát čas vypadnúť z doliny. Obiehame mamu s chlapcom. Chlapec dostal defekt. Tatko už je pri aute, no im zostáva šliapať k autu takých 5km. Zastavíme sa pri starej elektrárni. 

Aj po 120-tich rokoch stále vyrába elektrinu. Dokonca s pôvodným vybavením.

    Brána otvorená, možno sa dá ísť dnu. No elektrárnička je v plnej prevádzke. Mrknem do navigácie.   Do Kraľovian je to 8-9km, to by sme mohli stihnúť vlak pred piatou. Ženu sa snažím presvedčiť, aby sme neskončili v Ľubochni, kde skysneme hodinu a budeme prestupovať dvakrát. Ona má však obavy ísť rušnou cestou z Rojkova do Kraľovian. Napokon ju presvedčím a cez Stankovany mierime na západ. 

Posledný úsek pred Stankovanmi. V pozadí vrch Šíp a trčiaci Stoh.

    I pod Šípom je na ihrisku deň detí. Cestu nám zahatí futbalová brána. Dedinský Mačo man si priamo na ceste odbavuje svadbu. Pretkáme sa pomedzi svadobčanov, Váh preklenieme cez lávku a v Rojkove vstúpime na hlavnú cestu. Pridám do pedálov, nech vyše kilometrový úsek rýchlo preletíme. Protivietor mi situáciu zrovna neuľahčuje. Za pár minút sme pri sútoku Váhu a Oravy a už sme prakticky v Kraľovanoch. Stanica je kdesi uprostred. Stihli sme to, sme celí my aj kolimahy a máme vyše 20min. čas, v nohách vyše 63km. Cez internet kúpime lístky a chcelo by to záver výletu slávnostne zapiť. Staničná krčma je síce otvorená, ale nie pre nás. Iba nejaké hudobné teleso v nej zavíja. Takže sušíme huby až domov. Skutočne, pretože i bicykle s fľašami vody o5 skončia v batožinovom vozni. Vo Vrútkach leje, rovnako i v Žiline. Prestupujeme v slnečnom Trenčíne. Po siedmej hodine, teda len čosi po vyše dvoch hodinách otvárame dvere na byte. Deti nás veľmi príjemne prekvapkali a potešili nachystanou večerou.

     I keď logisticky je to od nás z dolniakov náročnejšie, neľutujeme cestu ku krásam Veľkej Fatry.

Ľubochnianska dolina je ukrytý klenot našej prírody. Vari svojou dĺžkou a absenciou občerstvenia, menej dostupný, no rozhodne stojí za návštevu.