Neziderske jazero

Názov expedície: Spotená Grunda

Heslo: Na nekonečnej stepi slnko neúnavne svieti.

Sobota 

    Bicykle nocujú v obývačke, lebo majú zavesené nosiče, kde máme veci na prespatie. Deň predtým sme vybrali nocľah u Buddhu. Ostal už iba Šoproň. V piatok som kúpil už i lístky na vlak. Vstávame po siedmej, aby sme stihli ôsmy vlak. Odprevádzame deti krstnej do Hovadova. Vo vlaku cestujú s nami starší páni 60+ , ktorí idú na bicykloch do Malých Karpát. Žiadne električky. Takmer 70km. V Trnave pristúpi chalanisko, ktorý šiel s nami pred týždňom do Kútov. Žena ho spoznala podľa topánok. V Hovadove babám chýbalo 5s, aby stihli bus. Nechcelo sa im a čakáme ďalších 10min. na 93 do Petržky. Potulujú sa popri stanici všelijakí feťáci, niktoši a iné pochybné existencie hrabúce sa v kontajneroch. Konečne dievčatá sa nalodia a my môžeme nasadať. Je takmer pol desiatej. Cyklochodníkom popri budove vlády a prezidentskom paláci, ďalej popri starej budove Národnej Rady a električkovej trati k mostu SNP. V centre sa objavujú skupinky návštevníkov so sprievodcom. Prekročíme Dunaj a stojíme v Petržke v potravinách Fresh na Mánesovom námestí. Akýsi mentoš na vozíku tam rozhadzuje rukami a čosi bľaboce pred dverami. Od nás pýta prachy. Jeden domorodec ho vyháňa a nadáva mu. Pokračujeme cez takú temnejšiu stránku Petržky za stanicou, kde sú nevzhľadné staré domy, sklady, špina a prach pokiaľ sa neobjaví tabuľa koniec mesta. Za ním sa dávame doľava, no mali sme ísť rovno. Ideme po strážnej ceste, a keď kuknem do mapy odbočíme doprava na Kittsee. Traktor na poli je už rakúsky. V Kittsee sa napojíme na cyklotrasu. Z Kittsee popri trati do Pamy/Bielo Selo, kde vyzerá, že žije nejaká menšina.

    Dedinky poblíž hraníc sú osídlené Chorvátmi, ktorí sem prišli, keď pôvodné obyvateľstvo v 16. st. zdecimovali Turci. I u nás žije menšina napr. v Chorvátskom Grobe, či Čunove. Priniesli si sem svoje kultúrne špecifiká (napr. omše). Názvy škôl, úradov sú dvojjazyčné. Obec Bielo Selo patrila CaK, potom Maďarom (ako celý Burgenland) a nakoniec Trianon priklepol obyvateľov Rakúsku. 

Barokový kostol sv.Mikuláša zo 17st. v Purbachu.

    V chorvátskej dedinke sa napojíme na B211, ktorá ide k Neziderskému jazeru. Prefrčíme ponad stoku riečku Leitha a sme v Gattendorfe. Za ním ide cyklochodník popri ceste a mierne stúpa. V Novo Selo/Neudorf/Nová Ves si cestu do Parndorf Ort skrátime po normálnej ceste. Má podobné označenie ako okružná, B10, len je primárne pre autá. Do nákupného centra mieri kopec Slovákov a Hunov. Rakúske je tak každé tretie auto. Sem tam kuknem do navigácie, aby sme správne odbočili. Vidím obrie ruské kolo nad dedinkou, či skôr nákupným centrom. Smerujeme do zóny obchodov. Predtým je však odpočívadlo s pitnou vodou. Blahorečíme Rakúšanov za tento nápad. Ešte viackrát im poďakujeme, že sa môžeme schladiť a nabrať studenú vodu. Trasa chodníka však nie je vymyslený dobre, či možno je naschvál vedený popri obchodoch. Motáme sa cez parkoviská a pomedzi luxusné obchody Gucci, Prada, Nike. I 4-hv. hotel tu je. Jeden deň na nákupy totiž nestačí. Veď len bicyklom prejdeme cez areál za 10min. Dedinka Parndorf sa krčí s pár domčekmi za obchodmi. Z Parndorfu vypadneme a je vidieť rakúske more a dedinku Neusiedl am See pod ním. Dolu sa rýchlo zvezieme. Ospalá dedinka, autá len prechádzajú ďalej. Týpek na motorovej káre s vrtuľkami a psíkom na korbe. Infocentrum zatvorené. Ideme teda po Seestrasse k prístavu. Ľudí pribúda. 

Mólo v Neuseidl am See.

    Nájdeme lavičku v tieni, kde si zamkneme bicykle. Stretáme prvých a posledných Slovákov na bicykloch. Starší pár chce ísť okruh a nevedia, či doprava alebo doľava. Telefén sa im pokazil, vybil, či čo. Vravím, že je to jedno. Vstup na malú trávnatú pláž sa platí, čo má prekvapkalo. Vedľa je obrovská reštaurácia so strechou zo všadeprítomnej trstiny, asi aj s ubytovaním, no prázdna. Prejdeme sa teda k drevenému mólu a sadneme s nealko aperolom s výhľadom na jazero. Čašníčka je Slovenka. Na lavičke zjeme ešte banán. Oproti je ukazovateľ výšky hladiny a teploty. Hladina jazera dosť kolíše, dnes má 130cm. Pokračujeme na západ po okružnej ceste B10. Cez dedinku Jois, kde info je len tabuľa, a potom cez Winden/Veternú. Všade samé vinice. Stojíme ako inak pri vodnom zdroji. Je tam odpočívadlo s usmievajúcou sa slnečnicou spoza kukurice a hlavne čerstvá voda. 

    Zjeme žemle so sójovou nátierkou a paprikou, čo je len tak na postrašenie žalúdka. Pri odpočinku nabíjame telefón a drahá hodinky. Máme zo sebou powerbank. Na chodníku sa premáva dosť ľudí. Odpočívadlo má jednoduchú plátennú strechu, nie ako naše drevené koliby. V Purbach sa túlame po centre. Je otvorených veľa vínnych pivníc, i nás skúšajú, ale v tomto teple nepokúšame alkohol. Zídeme dolu na okruh a pokračujeme do Oggau. Nejak nezmyselne ideme cez step a nie popri ceste. 

Studňa a trstinový príbytok pre pastiera.

    Trstinové pásmo vôkol jazera je jedno z najväčších v Európe. Keby ho nežrali kravy a kone, bolo by najväčšie a trstina by pokryla aj vinohrady. Dosahuje šírku niekde 5km, v Hungarii aj 11km. Prerušené je len umelými plážami. Vytvára ostrovy ako pri Morbisch. Trstina dosahuje výšky 4m. Pekne je to vidieť na otiepkach popri jazere. Profesionálni rezači ju v zime zbierajú (10-15% rozlohy). Je výborný tepelný izolant.

 

    Odpočívame na malom námestí. Dáme čerstvú vodu a jablko. Dobre sme urobili, pretože chodník mieri do kopca k vinohradom. V teple vysiľujúce, ale výhľad na celé jazero stojí za námahu. Jazero je vidieť od severu po maďarský koniec. Asi jedine z tohto miesta je ako na dlani. Kto nechce šliapať do kopca, môže ísť aj po hlavnej ceste priamo do Rust (v r.2024 trhli s počtom bocianov rekord). Zabehneme dolu do mestečka bocianov. Odbočím doľava k prístavu, namiesto doprava. Keď vidím, že ideme k vode, obrátime sa. V obci sú umelecké remeslá. Za Rust je chovná stanica opustených bocianov a pridružených oviec. Malá rozhľadňa a smrad, obďaleč rozhádzané perie a skapatý bocian. Namiesto bocianov nad hlavami lietajú oceľové vtáky pristávajúce vo Schwechate. 

Posledná dedinka v Rakúsku je Morbisch/Mrzutá. O5 musíme odbočiť z B10 a ísť k prístavu. Je tam malý ostrov, no vstup len za poplatok, pretože sú tam upravené pláže, kúpacie móla, sprchy, prezliekárne. Pozrieme sa ponad plot a sadneme na večeru do Strandbarr seeterase. Vonku grilujú, tak si objednáme klobásu so žemľou. K tomu radler, no v ponímaní Rakúšanov je to len sirup naliaty do piva. Čašník vraví, že o 18h sa kúpalisko a teda i ostrov zatvára. Nechal som tam okolo 30Eur a šli na rekognoskáciu okolia. Súčasťou prístavu je veľká divadelná scéna. Túto sezónu hrajú My Fair Lady do zblbnutia a ľudia sa pomaly trúsia. Prichádzajú najatými busmi, bicyklami, autami. Pred vchodom je 14m zelený fejk sochy slobody. Ešte v dobe kovidovej sa hral na brehoch jazera muzikál West Side Story a na takmer 4t obludu už nie sú sily odstrániť ju. Na vode podopierajú koly obraz londýnskeho Big Benu ako súčasť kulisy dnešného muzikálového predstavenia. 

Prírodné jazero Badeinsel v Morbisch.

    Prístav pre cyklistov je vpravo označený na múre veľkým bicyklom. Lodičky plávajú k nemu po kanáli medzi tŕstím. Vidím zriadenca motať sa pri bráne k pláži. I nejakí ľudia pred ňou čakajú. Pýtam sa ho a vraví, že za pár sekúnd sa brána trvalo otvorí. Je 18h a naozaj. Utekám k drahej, berieme plavky a ideme na ostrov. Ako by to bolo neokúpať sa. Nájdeme si súkromné mólo a vhupnem do 25°C bahennej vody. Pre malú hĺbku pocítim mäkké bahno ako lajno na dne. Lepšie je plávať neustále. Komáre štípu. Drahá ma natiahla, že pri slanej vode žiadne nebudú. Okolo ucha mi však nebzučí dron, ale živé hnusoby. Osviežime sa, ale čas tlačí. Čaká nás ešte 15km do Šoproňu cez kopce. Nahádžeme mokré veci do vrecka a šliapeme prvý kopec k hraniciam. Drahej sa vypli hodinky, ale predošlú trasu zaznamenali. Len ju bude mať rozdelenú na dvakrát. Na začiatku dediny Fertorakos sa rozhodujeme, či ísť po ceste alebo cyklochodníku. Drahá chce ísť bezpečne po cyklochodníku. Letíme teda dolu do lesa. Po vrstevnici sa zmierni stúpanie a obchádzame kopec Kecske hegy po lesnej ceste. Bicykle tlačíme, sily dochádzajú najmä žene. Objavíme sa pred obcou Tomalom. Cesta pokračuje popri rybníku, ale ja namiesto doprava, idem o5 rovno hore. Hovno. Zdalo sa mi, že tak ukazuje šípka. Až keď vidím ďalšie stúpanie, zastavím a mrknem do navigácie. Máme šťastie a po pár metroch je spojka. Síce terén nič extra, ale ide dolu a sme na predmestí Šoproňu. 

    Perla maďarského baroka, jedno z najstarších maďarských miest a zároveň najvernejšie. Trianon mesto priklepol Rakúsku, ale hrdí obyvatelia v referende hlasovali byť súčasťou Hungarie. A tak vznikol v Maďarsku jeho západný cíp. Symbolom mesta je veža z 13st. a jej hlásna trúba, ktorá upozorňovala na požiar, či blížiaceho sa nepriateľa. Hlavné námestie (Szechényiho) bolo kedysi jazero hanby. Ako taký pranier, akurát fejkový, obchodníci sa kúpali. Šoproň je známe ako filmové miesto, ale aj unikátnou liečebnou metódou neurologických porúch pomocou magnetov, či ženským basketbalom.

    Je pol ôsmej. Za diaľničným podchodom nás čaká najväčšie stúpanie dňa, ktoré končí až v centre. Volám Buddhovi, lebo si to tak vyžiadal. Majiteľ Buddhu je Maďar a inú reč proste neovláda. Podá mi k uchu čašníčku (to som vtedy nevedel). Čaká nás pri bare. Hoci nám poslali správu, že bude ktosi pri bare, my sme práve čakali s deťmi na bus. Tak tlačím v zapadajúcom slnku Trek do kopca. Cez námestie Vartiuret ku kultúrnemu domu popri nápise SOPRON z r.2015. Na zimu ho schovávajú. Potom odbáčam ku stanici, ale pred ňou sa v parčíku Deák tér zvrtnem k priecestiu. Spustené rampy nie sú pre domácich prekážkou. My trpezlivo čakáme, kým sa vlak odlepí zo stanice. A čuduj sa svete. Vlak do Hovadova! Naše ubytko je kúsok za traťou. Vkročíme do brány a odstavíme Kolimahy. Idem k baru a tmavá štíhla dievčina má hneď spozná. V bare má budúca nevesta rozlúčku so slobodou a bafkajú z vodnej fajky. Za babami sa koná rodinná oslava. Za barom je bazén, ale nikto v ňom. Kľúče od izby sú o5 v malom trezore ako bolo v Podlučí. Dievča vytiahne kľúče a zavedie nás do podzemia. Okno na úrovni chodníka. Dolu sú štyri izby. Jedna dvojka, jedna jednoposteľová a dve asi väčšie. Spoločná je kuchyňa s práčkou. Sprcha so záchodom za kuchynkou je len pre nás aj s plesňou. Naša izba je skromná. Dve postele prisunuté k sebe. Malý okrúhly stolík so stoličkami. Jedna skrinka. V zásuvke plašič komárov.  Nejaká lampa na stojane a nočné lampičky. Drahá je unavená a zvalí sa na posteľ. Ja hladný. Presuniem bicykle do záhrady, zamknem a objednám pizzu Buddha. Vo vrchnej časti domu asi spriadajú seansy a cvičenia. Objednám si aj Huga a drahej Soproni pivo. Pivo ani nevonia ako pivo, nie to ešte chutí. Hugo je nápoj s deci vína, deci bazového sirupu a sódy. Proseco nevedú. Nápoje zanesiem na izbu a pri pulte čakám na pizzu. Nerád by som preháňal milú dievčinu do izby spôsobil jej smradový šok. Majiteľ sa len motá a robí DJ. Jedna pizzérka sa zvŕta pri elektrickej peci, dve baby lietajú pri bare. Cesto majú pripravené v chladničke. Čakám asi pol hodinu na suchu. Potom majiteľ čosi zamondolákal a pizzu dali konečne piecť. Buddha pizza nie je ničím výnimočná, proste iba prosciutto a rukola. Musel som ju krájať tupým nožom. Predtým som sa ospršil a konečne sadol k jedlu. Drahá bola skôr unavená ako hladná. Viacej mi ostalo. Maturujem s vypínačom nočnej lampičky, napokon ju vyrvem zo zásuvky. Pritom stačilo potiahnuť nejaký gombík, ako mi ráno ukáže žena. Po desiatej líham na tvrdý matrac a hneď aj zaspím.

Nápis v zime neuvidíte. Je schovaný v pivnici kultúrneho domu.

Nedeľa 

    Vecko má nejaké čerpadlo pod sebou, čo pri sraní vie naplašiť. Drahá ma uvedie do tajov konštrukcie tlakovej kanalizácie. V noci má zobudili napití chalani. Nejakého Agiho trepali unaveného domov. Kroky na ulici klopkajú. Ráno nechám pospať ženu hľadiac do blba, no o pol ôsmej sme i tak hore. Vedľa býva nejaká rodina. Hovoria nejakým slovanským jazykom. Majú dvoch chalanov. Včera nechali takmer celú pizzu a objednali si ďalšiu. Ráno pozdravia "Dobrý deň", ja "Gud morning". Zabalíme ešte vlhké plavky, pyžamá a toaletné potreby do vakov. Oblečieme sa do smradľavých, prepotených dresov a môžeme vyraziť. Kľúčiky zamknem do trezoru pri bráne. Potraviny za rohom zavreté, hoci mali byť otvorené. Iba krčma hostí prvých štamgastov. O5 nás stopnú spustené závory. Vlak prejde, ale hore sa im nechce. Chvíľu to trvá. Ideme k nápisu Sopron pri kultúrak. A oproti je kaviareň, kde vo výklade sa na nás usmievajú bagety a koláčiky. Okamžite odkladáme bicykle a vojdeme do klimatizovanej kaviarne Panino. Dáme si niečo ako malú vianočku so šunkou a syrom. A podelíme sa o francúzsky krémeš. Zapíjame džúsom, drahá presíčko. Sýty za vyše 5000 forintov (13Eur) odchádzame. Najprv kúsok do malebného centra. Pitoreskne uličky kazia akurát autá. Prejdeme sa, kúpim pohľadnice a vyrážame na juh. Jednoducho sa držíme ulice Balfi s malou odbočkou kvôli zákazu vjazdu. Preklenieme diaľnicu z Gyoru cyklochodníkom a ocitneme sa na lesnej ceste. No mali sme ísť po normálnej, nie popri záhradkách a vinohradoch. Až keď vidím zasa stúpanie, mrknem do elektronickej mapy. A máme o5 šťastie. Kúsok s5 je spojka na hlavnú cestu. Potom už len valíme dolu, ani veverička sa nedá vyrušiť, až do Balfu. Cesta sa dvíha hore, ale sa mi to nezdá a zabočíme doľava do dedinky. V nej sa napojíme na okružný cyklochodník. Maďarská časť cyklotrasy nie je zrovna rovinka a ide sa skôr na vlnách. Nie je ani nejaká pekná, žiadne výhľady. V dedinkách sú bufety a milí ľudia, ktorí nás zdravia. "Tessék", uvoľní nám na prechode pani cestu. Najväčšie stúpanie je pred Fertoszeplak, ale žiadny extrém. Len mierne. Fertod sa objaví za železnicou. Ideme ku kaštieľu. Pod príjemný chládok topoľov si zamkneme bicykle. Máme za sebou už takmer 30km. Je lepšie ísť smer východ-západ, lebo opačne cesta asi viac stúpa ako klesá. V reštike Granátos si dáme iba sladkú citronádu za 5Eur za pohár. Potom sa prejdeme po okolí kaštieľa popri Haydnovej soche, ktorá kamsi kráča. 

    Maďarské Versailles ako sa nazýva Esterháziho kaštieľ je najväčšia baroková stavba v Hungarii. Goethe nazval zámoček "Esterháziho rozprávková krajina". Vyše dvadsať rokov v kaštieli býval "otec symfónie" hudobný skladateľ J. Haydn. Krása kaštieľa mala i svoju temnú stránku - odľahlosť. Na jeho obyvateľov pôsobila dosť depresívne a často sa nudili.  V kaštieli sa nakrúcal horor K-12.

Zo 126 komnát je sprístupnených iba pár, ale zámok stojí za návštevu.

    Je dvanásť hodín preč a máme pred sebou veľa kilometrov. Pofukuje slabý SZ protivietor, aspoň koľko toľko chladí. Za jazdy si obzrieme kaštieľ dokola a o5 sa napojíme na okruh. Za obcou Sarrod prichádza spása v podobe fontánky s vodou. Voda vo fľaši sa pri týchto tridsiatkach uvarí po 15km. Stepnou krajinou šliapeme popri národnému parku. Hranicu prekračujeme kdesi v pustine a iba hraničný kameň a strážna cesta dávajú tušiť, že budeme v Rakúsku alebo na čiare. V Rakúskom Apetlone sa nezdržujeme a pokračujeme kúsok do väčšej obce Illmitz. Odtiaľ chodia i trajekty na druhú stranu jazera. Hneď sa zaplní cyklochodník, ak lodička príde. Infocentrum je v nedeľu zatvorené. Zapadneme na obed do reštiky s krkolomným menom Bartholomausstuberl. Vraj to bola nejaká rozprávka o chlapcovi a husiach. Skôr mi pripadá pomenovanie po nejako svatom alebo prameni vedľa. V lokáli obsluhujú jeden mladý a jeden starý čašník. Horko-ťažko si nás všimli. Pripisovali sme to neďeľnajšej sieste. Už to ma asi malo trknúť, že nebude všetko v poriadku s nimi. Vedľa sedeli Česi, tím Šneci. S heslom "Jsme doma tam, kde zastavíme". Objednali sme si citronádu, no v Rakúskom ponímaní je to sóda s citrónom alebo nejakým kyslým koncentrátom. Niečo iné ako kúsok od hraníc. Na obed viedenský rezeň so šalátom. Zemiaky sme si neobjednávali. Šalát s kapustou, zemiakmi a nakladanou cukinou v sladkokyslom náleve. Chutné. Rezeň obyčajný, od viedenského ďaleko. Nechceli sme sa napchávať, neboli sme ani v polovici cesty. Platiť by som rád kartou, ale vraj sa nedá. Tak som mu nechal 35Eur. Aké prekvapkanie, keď vedľa tomu istému čašníkovi platili kartou. Asi mal nejaké predsudky zo Slovákov. Alebo si myslel, mu nenechám tringelt? Ani v hodnotení zákazníkov nedosahuje reštika veľa hviezdičiek. Skôr podpriemer. No nič, posunuli sme sa o dom ďalej, kde bola kyselka. Zo dňa jazera ju pred sto rokmi navŕtali domáci, aby predišli šíreniu sračiek. No vodička sv. Bartolomeja je extrémne slaná. Už som mal nachystané fľaše, ale žena má stopla. Opúšťame okruh B10 a pár kilometrov pôjdeme popri jazere po B20. Začína krajšia časť prechádzky vôkol jazera. Jazierka s vtáctvom. Niekde doslova hučí. Pri vodárni čapujeme chladnú vodu. Vedľa je ohrádka pre stepné kone Przewalského. Divosi sú dakde v stepi. Chodník sa na pár kilometrov mení na šotolinový. Bicykle, ktoré som tak pucoval, sú takmer celé biele od prachu. Po ceste je mnoho rozhľadní, najvyššia pred Purbachom. 

Jediná poriadna rozhľadňa pri jazere.

    No pekný záber s trstinovým prístreškom kazí odstavené auto. Mladé hizbaládky prišli s dronom študovať jazernú faunu. Nechápem prečo niektoré majú šatku a iné nie. So šatkou sú tie ortodoxné. Cesta je však verejná aj pre autá. Mandľovníky. V Purbach zídeme dolu k jazeru. Chodník slávy známych cyklistov s odtlačkami rúk a la Hollywood. Sagana alebo Cavendisha som tam nevidel. Pred mólom odstavíme Kolimahy. 

Ikonický 12m majáčik je okupovaný ľuďmi a ešte aj protisvetlo nepomáha. 

    Pláže sú tu väčšie, Purbach je asi najväčšie letovisko pri jazere. dlhé pláže, rozsiahly kemp. V obchode si kúpime kolu a pohľadnice. O gýč nemáme záujem. Kúsok ešte šliapeme divokou stepou s pár zelenými stokami a v dedinke Weiden opúšťame okruh B10. Už z diaľky vidieť kopce, ktoré preklenieme. Cez to všetko stúpanie nie je také prudké ako z Neusiedl am See. Bicykle tlačíme do kopca. Šetríme sily. Sem tam blahodarný tieň stromov nám v horúčave uľaví. Po vyše kilometri sme na rovinke a sadáme do sedla. Popri veterných mlynoch, ktorých tiene sa mihajú na ceste ako nepokojní duchovia prerie. Ideme pomerne dlhý úsek do Zurndorfu. Ale vidíme mrakodrapy Blavy. Vodu máme slušne uvarenú, kola dopitá. Zachráni nás milá pani v kaviarni Backerei, ktorá nám načapuje čerstvú. Okrem toho si z chladničky vytiahneme minerálku. A ešte si podelíme sladkú variáciu punčového zákuska (podobný sa dá kúpiť v Bille). Počujeme slovenčinu, hranica je blízko. V Zurndorfe je križovatka ciest. Buď pôjdeme doľava na Kittsee alebo si o 10km predĺžime trasu a pozrieme si trojmedzie a cez Čunovo sa dostaneme do Hovadova. Máme čas a stihneme vlak o deviatej. Preto sa dáme doprava a cez najvýchodnejšiu rakúsku dedinku Deutsch Jahrndorf (Nemecké Jarovce) ideme k hraniciam. Z diaľky sú vidieť kamene. Rakúsko sa s nami rozlúčilo ohromným grgom pohraničníka za dedinou. Je sedem hodín, keď sme na trojmedzí. Pár fotiek a pokračujeme k diaľnici. 

Trojmedzie so symbolom železnej opony.

    Chodník je o5 asi strážny, no pred diaľnicou odbáča doľava. No rozhodnem ísť rovno cez nadchod. Musíme však prekročiť dieru v plote a zábrany. Prenášame bicykle ako pašeráci. Za traťou a starou cestou s rozpadnutým hraničným prechodom je najhorší úsek cesty. Čisto po tráve. Ide sa ťažko a po 100km veľa síl nie je. Drahá bojuje a bohuje, ja som radšej ďaleko pred ňou. Nie je to dlhý úseky, možno 300-400m. Lepšie by možno bolo ísť po starej ceste buď do Rajky (ako odporúčajú niektorí cyklisti) alebo na Čunovo. I za cenu, že úsek je dlhší. No nič. Zvládli sme to a sme v Čunove. Posledný krát zakufrujem za kostolom, a potom sa napojíme na cestu popri hrádzi. Nahodíme slušne tempo. Asi to už chceme mať za sebou. Kopa cyklistov, výletníkov. Pribúdajú korčuliari , niektorí imidžoví a sme blízko cieľa. Obchádzka Petržalky je dlhá a mám toho plné zuby. Ale nohy má až tak nebolia, skôr zadok. Pumpky na cestný bicykel. Faux pas. Jeden most, druhý, bufety, lunapark so starou električkou a sme na moste SNP. Už toho veľa nenajazdíme, skôr tlačíme. Ale nálada je dobrá, sme takmer na stanici. Míňame Ukrajinky na výlete, ktoré potom sedia vo vlaku. Na stanicu plnú cigánov a podobnej chamrade dorazíme pred pol deviatou. Lístky kúpim cez internet a ešte stihnem požuvať i šunkovú bagetu. Malá cigánka žobre, pamätám si ju z cesty do Prahy. Musíme voňať ako oslia rit, ale asi je zvyknutá. Kofola k tomu. Drahá neje nič. Načas dorazíme domov. Už len odstrojiť na chodbe Kolimahy, batohy a vínom si pripijeme na koniec super výletu. Dnes sme vypili 5l vody. Včera len 3l.

Burgenland je najmenej zaľudnený kraj v Rakúsku.