Cyklohaluzice VII

    

    Ani neubehol dlhý čas a zrealizoval som zvyšnú časť Vážskej magistrály s odbočkou do Terchovej. Z plánovaných 81km bola napokon kvôli železniciam takmer stovka. Ráno sme vyrazili prvým vlakom do Žiliny. Cez víkend chodí až o 9h. Narvaný bicyklami zavadziame v chodbičke. Sprievodkyňa nám povie, že v meste vystupujú traja cyklisti a máme sa presunúť do batožinového. Hoci sa uvoľnia háky aj vo vozni vedľa, nechceme ju sklamať. Preto na nasledujúcej stanici vyťahujeme Treky a prevezieme do pojazdnej úschovne. Vo vozni sedíme s partiou ľudí z Hlohovca (približne rovnako starí), ktorí idú do Trenčianskych Teplíc na kávičku, a potom uvidia pokiaľ dôjdu smerom na juh. Klábosili sme o istom špecifiku cyklochodníkov, ktoré končia len tak naverím boha. Okružná trasa sa napr. plánovala cez lávku v Koplotovciach. Doba kovidová však urobila plánom koniec. Jednoducho ju nepostavia za peniaze nahromadené v r.2021 a navyše nie sú. Hoci sme dobehli meškanie, v Púchove o5 naberáme ďalšie. 

Železnice zapriahajú motorový rušeň, lebo sa minula elektrina. 

       Okuliarnik funí cez Nosickú priehradu. V Bytči nás vypnú. Hoci sa motorák snažil, naberieme vyše 20min. meškanie a prípoj do Nezbudskej Lúčky nestihneme. Ďalší ide takmer o hodinu. Vyjdeme teda v Žiline zo stanice von na slniečko a pozerám do mapy, kade ísť. Zastavia sa pri nás Češky a pýtajú sa na cestu do Budatína. Asi mi neveria, keď sa pýtajú ďalšej pani. Natrieme sa opaľovacím krémom a vyrazíme. Nasledujeme pár pred nami do podchodu a už sme na Vážskej magistrále. Šliapeme v príjemnej tôni stromov popri Váhu. Pred vodným dielom Žilina zastavíme. Zaujme ma ústie Rosinky do Váhu, ktorá sa ako sprcha prepadáva do rieky. 

Po viac ako 10km ceste z Lúčanskej Malej Fatry Rosinka končí svoju púť.

    Supíme na hrádzu vodnej nádrže po Terchovsko-oravskej magistrále a pokračujeme na východ. Otvára sa pred nami krásna panoráma Malej Fatry. Len je vplyvom teplého vzduchu trochu v opare.

30km má hrebeň Krivánskej Malej Fatry.

       Vo Varíne, kde sa vlieva potok Varínka, opúšťame Váh a absolvujeme okružnú jazdu dedinkou. Za kempom na úrovni Krasnianskych lúh začína cyklotrasa a prvý oblúkový most so 17% stúpaním. 

Špecifikom trasy sú oblúkové mosty. Vraj aby ich nezmietla veľká voda Varínky. 

    Chodník je po Strážu udupaná šotolina a len sa tak práši za nami. Prejdeme obcou a za ďalšou atypickou lávkou začína asfaltový chodník. Skoro vrazím do stĺpika. Tie sú pred každým mostom z oboch strán. Mnohokrát v prudkej zákrute za ním. Šliapeme proti miernemu protivetru. Jedna pani na vietor nadáva. Spoločnosť nám robí potok Varínka. Ďalším špecifikom cesty je, že sa hadí. Nespočetné zákruty. Viedli cestu ako vylkúpili pozemky, či kvôli spomaleniu? Za Belou chvíľu ideme cestou na Kysuce. Poobede je už pomerne rušná. Prefrčíme kempom pred Nižnými Kamencami a sme takmer v Terchovej. V Kamencoch mi pripadá, že ideme komusi cez dvor. Za dedinou sa pripájame na hlavnú cestu. Na širokej vozovke je vyznačené miesto pre bicykle, no v samotnej Terchovej stoja na páse autá. Po vyše hodine končíme na križovatke všetkých ciest. Je pod ním aj internetový signál. Drahá píše s dcérkou v Prahe. 

Najväčší svätostánok na Slovensku zasvätený Cyrilovi a Metodovi.

         Zastaví sa pri nás partia s tričkami - Solinky zo Solčian. Obzerajú sa po jedle. Najbližšie je asi Haluškáreň. Vyberiem sa za nimi do lokálu. Vyzerá plný. Cestou s5 ku kostolu stretám oproti ženu a vrátime sa do Haluškárne. Ešte je voľné miesto. Sadneme si, objednáme niečo na pitie a čakáme. A čakáme takmer hodinu, kým na tie hlúpe halušky prinesú. Na ospravedlnenie nám nalejú kalíštek medoviny. No náladu nám to nezlepší, ani výhľad na Chleb. Schválne sme vyberali halušky, že hádam budú rýchlo. Kdeže. Staré tetky pracovali v kuchyni neefektívne. Z jedálne je vidieť do kuchyne. A ešte sa aj vadili, kvôli nejakej domrvenej objednávke. Navyše aj ten kuchár bol starý dedko. Čašník potom začal upozorňovať hostí, že na jedlo sa čaká takmer hodinu. Jeden pár si sadol na rezervované miesto. Čašníčka im našla vonku miesto, ale tým opovrhli a nasraní odišli. Niektorí ľudia sú proste egoisti. Halušky však chutili. Rád by som si dal kofolu, ale začalo ma bolieť hrdlo a pil som mätovú citronádu. Kartou sa platiť nedá. Čašník nás slušne vyhnal, lebo ďalší  hostia čakali na verande. Dýško sme nenechali a po druhej hodine vypadli z lokálu. Vyšliapali sme pešo ku rozhľadni Terchovské srdce na kopci Oblazy. 

30m rozhľadňu navrhol domáci folklorista Alojz Mucha.

       Prekvapil ma stánok so suvenírmi. Terchová sa pomaly premieňa na americký typ atrakcie. Cez to všetko som si kúpil pohľadnice rozhľadne. Výhľad na Jánošíkov rodný kraj kvôli spomínanému oparu nebol ideálny, ale i tak impozantný. 

     Do Žiliny sme juchali po vetre a ešte aj dolu kopcom. Cestou s5 sa zastavíme na veľmi peknom odpočívadle za obcou Belá. Na odbočke pred Koňhorou som zahol doprava na lávku.  Do Žiliny pôjdeme cez Gbeľany a Tepličku. Trasy sa stretajú pred Budínom. Modro značený cyklochodník kopíruje hlavnú cestu do Terchovej. Aj na ňom je rušno, ako na ceste vedľa. Ale iba po Varín. Do Gbeľan ideme už po normálnej ceste, ale nie je taká rušná. Zeleno značená. Nad nami sa čnie kopec Straník, odkiaľ lietajú padákové krídla. Dnes je na polooblačnej oblohe kľud.  Kaštiele v oboch obciach sú v zúboženom stave, takže sa ani nezdržujeme. Hoci vyzerá, že slimačím tempom sa čosi na fasáde robí. V Tepličke sa vraciame na Vážsku cyklomagistrálu. Chvíľu ideme popri železničnej trati, ale potom sa ponoríme do nového podchodu. Vzápätí fučíme hore nad trať. Zastavím na križovatke a netuším ako ďalej. Až keď vidíme ľudí, ktorí bočia na poľnú cestu, vrátime sa za nimi. Prejdeme popod most a sme konečne na magistrále. K Budatínskemu zámku je cyklocesta uzavretá, obchádzka j vrchom. Budatín nie je náš cieľ (už sme tam boli). My však musíme prejsť cez estakádu a napojiť sa na magistrálu na ľavej strane Váhu. 

180m dlhý cyklomost ponad Váh.

           Je vybudovaný nový chodník až do Považského Chlmca. Tam sa o5 napájame na hlavnú cestu. Nechápem, kde sa berie toľko áut. Obchádzame vodnú nádrž Hričov. Magistrála vedie ďalej po hati a schádza dolu medzi derivačný kanál po pravej strane a rieku po ľavej. Pekným asfaltovým chodníkom frčíme až do Kotešovej.

Hričovský derivačný kanál pri vypustení v r.2019 odkryl kostru človeka i strelné zbrane.

    Žiada sa doplniť cukry a tekutiny, no avizovanú krčmu v Kotešovej nenájdeme. Bytča je len kúsok, preto po krátkej prestávke pokračujeme na juh. V lese je hrobka baróna Poppera. Zaujímavé miesto, no nahlodané zubom času a vandalov. Je to škoda, pretože takáto hrobka je jediná na Slovensku.

Spása prichádza pred Bytčou v podobe strategicky umiestnenej Koliby pod vŕškom. Bicykle však musíme zaparkovať kdesi na druhom konci reštiky. Okamžite si sadáme a ani nepozrieme do menu. Stačí nám ponuka vo výklade. S výhľadom na Súľovské skaly ujedáme zo sladkej torty. O5 si dám len mätovú limonádu. Pýtam sa pánka, ktorý kŕmi zajacov, či sa chovajú na smotanu. Hej, ale až na jeseň. Za ohradou sú tiež ovce. Do Bystrice je necelých 18km, vlak by sme mohli stihnúť. Bytču obchádzame cez ulicu s príznačným menom Okružná a znova sme na ceste pre autá. Kanál premosťujeme lávkou veľmi podobnou tej Brunovskej. Akurát je v neporovnateľne lepšom stave. Cez Malú Bytču, kde ma prekvapí malé stúpanie pokračujeme do Mikšovej, kde za hydrocentrálou schádzame ku kanálu. Poľnou cestou prejdeme asi 2km k novému cyklochodníku. O5 je uťatý "nikde" v poli. Potom je cesta už len paráda až do Bystrice. 

Efektné vedenie cyklotrasy pod diaľnicou.

   Máme za sebou vyše 90km. Vlak ma dokonca neskorší odchod, takže ho v pohode stíhame. Nechápem prečo si zasa musím kupovať miestenku aj pre seba. Vyženieme zo sedadiel teda nejakých turistických fosils a do Trenčína sedíme. Vtipkujeme s nimi o zlatých tehličkách v batohu (museli ich dať bokom kvôli našim bicyklom) a bavíme sa o dnešku. V Púchove vystupujú. Vlak je ako každú nedeľu plný študentov. Potom preletíme do poschodáčika a po necelej pol hodinke sme doma.

 

    Uzatvárame ďalšiu časť strážneho chodníka Železnej opony. Ráno je oblačné, ale predpoveď vraví o polooblačnom počasí zo silným severným vetrom. Preto večer pred etapou otáčam trasu, aby sme šli čo najmenej proti vetru. Na dva prestupy v Trnave a Senici dorazíme do Kútov. Cestu z Trnavy nám robili arogantní riťopichovia s Mountfield bicyklami. Za tú cenu pár stoviek to musia byť čínske kraksne. Ťažké bicykle chránili telom a nemohli sme vstúpiť do ich osobného priestoru zavesiť si ľahšie Treky. Aj týpek na poslednú chvíľu mal s nimi problém. Bukvy v Bukovej vystúpili. V Senici predbiehame do húsenice. Tŕpol som, aby nezaradili Šukafón, kde by toľko bicyklov ťažko vošlo. Rekonštrukcia na trati 116 ako keby sa zastavila. Spoločnosť nám robia deti vystupujúce v Šajdíkovych Humencoch. V Kútoch zisťujem, že nemám glóbus Rakúska. Vrátim sa k vlaku, ktorý kvôli meškajúcemu spoju mešká tiež. Stiahnem si napokon i tak zlú mapu. Nechápem prečo Dolné Rakúsko je hore.  Nejaké rozlíšenie mám a som navigačné ako tak pripravený. Postával som medzi súpravami. V Kútoch stoja medzinárodné rýchliky a prejsť cez koľaje je trochu adrenalín. Naveľa po štvrť na dvanásť sa odlepujeme. Prvé, čo mi udrie do nosa je smrad močovky. Čím ideme k hranici, tým je intenzívnejšia. Na poli si starý Trambus sprchuje pole a vietor ženie smrad hovien k nám. Je mi z toho zle. Pred prekročením hranice sa zastavíme pred prahom Moravy. 

           K sútoku nejdeme popri rieke, ale kúsok potiahnem do lesana tzv. Jiklinsku cestu. Prechádza viacerými oborami oddelených bránami. Je však celá asfaltová, oproti kamenistej hrádzi a je v tieni stromov. A má zopár pekných zákutí.

 Smer k sútoku je označený zelenými šípkami. 

Najväčšia zvernica v Čechách je obora Soutok.

    Ďalšia bránka nás pustí už na chodník k sútoku Moravy a Dyje. Chodník je z veľkej časti drevený, no v biednom stave. Na cestný bicykel asi nie. Čo je však horšie je moravská Amazónia - žihľava (kopřiva). Nikto ju neposekal a doslova zahájila na pár úsekoch chodník. Je dosť široký, aby sa obišli dva bicykle. Cíp, kde sa riečky spájajú nie je veľký. 

Za bolševika bol sútok nedostupný.

           Lepší pohľad poskytne asi slovenská strana ,kde je nový cyklochodník. Navštevovanejšia je však česká strana. Stretáme rodinu Slovákov z Oravy na električkách. Pešo ísť sem je dosť ďaleko. Najmenej 10km. Zjeme banán a vraciame sa s5. 

Markrabství Moravské je nápis na kameni z r.1755.

     Napájame sa na strážnu cestu. Česi ju volajú strážna cesta. A Ropikov sa nezbavíme ani tu. My sme snáď prešli už všetky po celom bývalom Československu. Cesty sú priamy. Malá odbočka na zámoček Chateau Lány. Nie je to tatíčkov Masarykov. Ten je v Stredných Čechách pri Prahe.

Lovecký zámoček z počiatku 19st. postavili Lichtenjštajni.

     Je otvorený cyklobufet, kde majú napr. domáce pagáče. Platí sa v hotovosti. Dáme si iba Radlera. Vraciame sa na strážnu cestu, ale od zámočku sa dá ísť zeleno značenou cestou. Vzdialenosť je rovnaká, ale chceli sme lepší pohľad na Pohanské. Ten sa nekonal, pretože zámoček je ukrytý z juhu lesom. I na Pohanské ju bufet. Dnes i grilovali vonku. Asi dobre, pretože na grilované párky sa zastavili mestskí policajti z Břeclavi. Drahá má teóriu, že kde chodia jesť policajti, dobre a lacno varia. 

Empírový lovecký zámok zo začiatku 19st. patrí mestu Břeclav.

    Zámoček sa dá prehliadnuť, mňa však zaujímali pohľadnice. Bufet sme tiež ignorovali a ukazovali so žemle. Na široké pole pred kaštieľ, kde je podzemná chyža pravekých Slovanov. Slovanov momentálne nahradili sršne. 

Stredoveké hradisko Pohansko je jedno z najväčších v strednej Európe.

    Na strážny chodník sa vráťme popri farebnom Ropíkovi (vnútri je expozícia) popri hati. Ďalší smrad stojacej vody. Cestu si skrátime lesom. Rieku Dyje prekračujeme po širokej drevenej lávke ťažko konkurujúcej Brunovskej. No už sa buduje nový most, kdežto v Brunovciach sa ďalej rozpadáva. Hraničná stezka končí Nad nemeckými loukami. Dávame sa doľava na východ a prekračujeme o5 hranice, tentoraz s Rakúskom. Po kilometri-dvoch sme na normálnej ceste do Hohenau. Stretáme skupinku starších českých cyklistov. V Bernardstahl sa napájame na cyklochodník 914. Chvíľu po normálnej ceste, potom odbočujeme k železničnej trati. Popri nej až do Hohenau ide poľná cesta. 

 Poľná cesta popri trati nie je zlom stave a dá sa ísť pomerne rýchlo.

    Značenie je sporadické. V Hohenau sa napojíme na Eurovelo 13, čo je o5 cesta Železnej opony. Za mestečkom smerom na Slovensko sú rybníky s vyhliadkovú vežou.

Dnes rybníky, ale kedysi (do r.2006) jazierka slúžili pri výrobe cukru.

   O5 ideme po normálnej ceste. Rakúšania kontrolujú vstup. Semafor na moste, no bicykle sú po stranách.  Nejdeme dá Moravského Sv. Jána, ale pred ním odbočujeme na asfaltový strážny chodník. Po peknej rovinke juchame s prestávku na unavené zadky až k Malým Levárom. Tam sa povrch chodníka mení na lesnú cestu. Popri Rudave, ktorú prekračujeme dlhým mostom ako Moravu sa dostaneme do hustého lesa. 

Rudava sa zapíše do histórie ako prvá revitalizovaná riečka.

    Korene stromov poničili asfalt. Neodbočujeme hneď na Gajary, ale až na ďalšej odbočke za plynovou stanicou. V dedine posedávajú na múrikoch utečenci. Stretáme i dodávky s tmavými sklami. 

Kostol Zvestovania Pána v Gajaroch je obohnaný ochranným múrom s rohovými baštami.

    Za Gajarmi je obrovský zásobník plynu Láb pre celé Slovensko. Je v hĺbke takmer 2km. Cestou vidíme len pavučinu potrubia.

Kozlíky na ťažbu ropy pomaly dožívajú. Ich ťažba je zanedbateľná.

    Okrem plynu sú v okolí Gajar tekvicové polia. Súvisia tieto dve veci dajako? Okrem Rakúska som tekvice nevidel nikde. V Malackách sa zastavíme na zmrzline. Ja lížem višňovú a taliansky syr (sladký). Infocentrum zatvorené od 13h, mestský úrad otvorený. Asi odbavovali svadbu. Ako na každej stanici i tu sa motajú pochybné existencie. Alkoholici, cigáni. Pre bicykle máme celosieťový lístok. Kúpime bagety a Kofolu v Tesco Expres oproti stanici. Počuť hurhaj zo štadióna. Ďalší, fanúšikovia Slovanu, cestujú na zápas do Hovadova. 

Netypicky chýbajúci nápis na stanici v Malackách.

     V Zohore nám vypadáva šťava. Rozprávam s rušňovodičom. Vraj oproti idúce vlaky zapínajú rekuperáciu. Sprievodkyňa znudene húli pred súpravou. V Zohore máme dlhšiu pauzu. V Hovadove presadáme. Nastúpi rodinka s dievčaťom, ktoré vkusne vkuse piští alebo sa smeje. Hyperaktívne, či bipolárne? Robí si čo chce. Napradiem rozhovor s pánom cestujúcim do Púchova. Domotal sa v Hovadove a ide na prestup. V Lepáku sa prilepíme a čakáme na spoj z Nitry. Okolo deviatej šliapeme posledné metre domov.

Fejk železnej opony pri Gajaroch. Originál je iba ostnatý drôt.

        Skutočné Haluzice boli bicyklom na kopec Čechovka pri Trenčíne. Hneď na druhý deň po Strážnej ceste. Mala to byť relax cesta. Jednak sme vyrazili neskoro a druhak sme šli hore po poľnej, resp. lesnej ceste, kde Moruša trpí a žena ju musela tlačiť. Je to síce kratšia cesta, ale nie pre jednostopé vozidlá. Proste sme tam haluzili. A ešte aj zle odbočili, no krátkou spojkou sa vrátili konečne na asfaltku.

IBOvka je pomenovaná po svojom majiteľovi. Postavená v r.2019.

    Po nej sme sa i spred rozhľadne pustili dolu. Rozhľadňa má 10. poschodí, ale posledné je neprístupné. Výhľad je akurát na časť Tr. Teplej a Dubnicu. Inak sú v ceste vrcholce stromov. Pod Čechovkou je bufet IBO relax. Chovajú tam kone, kozy a akési slepice. Majú magnetky a pečiatku, pohľadnice nie. Ale je tam kohútik s vodou, čo hneď využijeme. Poniže je tiež veľké parkovisko. Rozmýšľame, či ísť na vlak alebo ťahať domov. Je jasné že prídeme za tmy. Na stanici by sme čakali dobrú pol hodinu, potiahneme domov. Bolí ma ľavé koleno. Stojíme pred Bierovcami v Chate na rybníku. Kupujem horalky a fejkovú Kofolu. Vidíme bociany, srnky a zajace. Doma sme ako včera po deviatej hodine.