Cyklohaluzice VII

    

    Ani neubehol dlhý čas a zrealizoval som zvyšnú časť Vážskej magistrály s odbočkou do Terchovej. Z plánovaných 81km bola napokon kvôli železniciam takmer stovka. Ráno sme vyrazili prvým vlakom do Žiliny. Cez víkend chodí až o 9h. Narvaný bicyklami zavadziame v chodbičke. Sprievodkyňa nám povie, že v meste vystupujú traja cyklisti a máme sa presunúť do batožinového. Hoci sa uvoľnia háky aj vo vozni vedľa, nechceme ju sklamať. Preto na nasledujúcej stanici vyťahujeme Treky a prevezieme do pojazdnej úschovne. Vo vozni sedíme s partiou ľudí z Hlohovca (približne rovnako starí), ktorí idú do Trenčianskych Teplíc na kávičku, a potom uvidia pokiaľ dôjdu smerom na juh. Klábosili sme o istom špecifiku cyklochodníkov, ktoré končia len tak naverím boha. Okružná trasa sa napr. plánovala cez lávku v Koplotovciach. Doba kovidová však urobila plánom koniec. Jednoducho ju nepostavia za peniaze nahromadené v r.2021 a navyše nie sú. Hoci sme dobehli meškanie, v Púchove o5 naberáme ďalšie. 

Železnice zapriahajú motorový rušeň, lebo sa minula elektrina. 

       Okuliarnik funí cez Nosickú priehradu. V Bytči nás vypnú. Hoci sa motorák snažil, naberieme vyše 20min. meškanie a prípoj do Nezbudskej Lúčky nestihneme. Ďalší ide takmer o hodinu. Vyjdeme teda v Žiline zo stanice von na slniečko a pozerám do mapy, kade ísť. Zastavia sa pri nás Češky a pýtajú sa na cestu do Budatína. Asi mi neveria, keď sa pýtajú ďalšej pani. Natrieme sa opaľovacím krémom a vyrazíme. Nasledujeme pár pred nami do podchodu a už sme na Vážskej magistrále. Šliapeme v príjemnej tôni stromov popri Váhu. Pred vodným dielom Žilina zastavíme. Zaujme ma ústie Rosinky do Váhu, ktorá sa ako sprcha prepadáva do rieky. 

Po viac ako 10km ceste z Lúčanskej Malej Fatry Rosinka končí svoju púť.

    Supíme na hrádzu vodnej nádrže po Terchovsko-oravskej magistrále a pokračujeme na východ. Otvára sa pred nami krásna panoráma Malej Fatry. Len je vplyvom teplého vzduchu trochu v opare.

30km má hrebeň Krivánskej Malej Fatry.

       Vo Varíne, kde sa vlieva potok Varínka, opúšťame Váh a absolvujeme okružnú jazdu dedinkou. Za kempom na úrovni Krasnianskych lúh začína cyklotrasa a prvý oblúkový most so 17% stúpaním. 

Špecifikom trasy sú oblúkové mosty. Vraj aby ich nezmietla veľká voda Varínky. 

    Chodník je po Strážu udupaná šotolina a len sa tak práši za nami. Prejdeme obcou a za ďalšou atypickou lávkou začína asfaltový chodník. Skoro vrazím do stĺpika. Tie sú pred každým mostom z oboch strán. Mnohokrát v prudkej zákrute za ním. Šliapeme proti miernemu protivetru. Jedna pani na vietor nadáva. Spoločnosť nám robí potok Varínka. Ďalším špecifikom cesty je, že sa hadí. Nespočetné zákruty. Viedli cestu ako vylkúpili pozemky, či kvôli spomaleniu? Za Belou chvíľu ideme cestou na Kysuce. Poobede je už pomerne rušná. Prefrčíme kempom pred Nižnými Kamencami a sme takmer v Terchovej. V Kamencoch mi pripadá, že ideme komusi cez dvor. Za dedinou sa pripájame na hlavnú cestu. Na širokej vozovke je vyznačené miesto pre bicykle, no v samotnej Terchovej stoja na páse autá. Po vyše hodine končíme na križovatke všetkých ciest. Je pod ním aj internetový signál. Drahá píše s dcérkou v Prahe. 

Najväčší svätostánok na Slovensku zasvätený Cyrilovi a Metodovi.

         Zastaví sa pri nás partia s tričkami - Solinky zo Solčian. Obzerajú sa po jedle. Najbližšie je asi Haluškáreň. Vyberiem sa za nimi do lokálu. Vyzerá plný. Cestou s5 ku kostolu stretám oproti ženu a vrátime sa do Haluškárne. Ešte je voľné miesto. Sadneme si, objednáme niečo na pitie a čakáme. A čakáme takmer hodinu, kým na tie hlúpe halušky prinesú. Na ospravedlnenie nám nalejú kalíštek medoviny. No náladu nám to nezlepší, ani výhľad na Chleb. Schválne sme vyberali halušky, že hádam budú rýchlo. Kdeže. Staré tetky pracovali v kuchyni neefektívne. Z jedálne je vidieť do kuchyne. A ešte sa aj vadili, kvôli nejakej domrvenej objednávke. Navyše aj ten kuchár bol starý dedko. Čašník potom začal upozorňovať hostí, že na jedlo sa čaká takmer hodinu. Jeden pár si sadol na rezervované miesto. Čašníčka im našla vonku miesto, ale tým opovrhli a nasraní odišli. Niektorí ľudia sú proste egoisti. Halušky však chutili. Rád by som si dal kofolu, ale začalo ma bolieť hrdlo a pil som mätovú citronádu. Kartou sa platiť nedá. Čašník nás slušne vyhnal, lebo ďalší  hostia čakali na verande. Dýško sme nenechali a po druhej hodine vypadli z lokálu. Vyšliapali sme pešo ku rozhľadni Terchovské srdce na kopci Oblazy. 

30m rozhľadňu navrhol domáci folklorista Alojz Mucha.

       Prekvapil ma stánok so suvenírmi. Terchová sa pomaly premieňa na americký typ atrakcie. Cez to všetko som si kúpil pohľadnice rozhľadne. Výhľad na Jánošíkov rodný kraj kvôli spomínanému oparu nebol ideálny, ale i tak impozantný. 

     Do Žiliny sme juchali po vetre a ešte aj dolu kopcom. Cestou s5 sa zastavíme na veľmi peknom odpočívadle za obcou Belá. Na odbočke pred Koňhorou som zahol doprava na lávku.  Do Žiliny pôjdeme cez Gbeľany a Tepličku. Trasy sa stretajú pred Budínom. Modro značený cyklochodník kopíruje hlavnú cestu do Terchovej. Aj na ňom je rušno, ako na ceste vedľa. Ale iba po Varín. Do Gbeľan ideme už po normálnej ceste, ale nie je taká rušná. Zeleno značená. Nad nami sa čnie kopec Straník, odkiaľ lietajú padákové krídla. Dnes je na polooblačnej oblohe kľud.  Kaštiele v oboch obciach sú v zúboženom stave, takže sa ani nezdržujeme. Hoci vyzerá, že slimačím tempom sa čosi na fasáde robí. V Tepličke sa vraciame na Vážsku cyklomagistrálu. Chvíľu ideme popri železničnej trati, ale potom sa ponoríme do nového podchodu. Vzápätí fučíme hore nad trať. Zastavím na križovatke a netuším ako ďalej. Až keď vidíme ľudí, ktorí bočia na poľnú cestu, vrátime sa za nimi. Prejdeme popod most a sme konečne na magistrále. K Budatínskemu zámku je cyklocesta uzavretá, obchádzka j vrchom. Budatín nie je náš cieľ (už sme tam boli). My však musíme prejsť cez estakádu a napojiť sa na magistrálu na ľavej strane Váhu. 

180m dlhý cyklomost ponad Váh.

           Je vybudovaný nový chodník až do Považského Chlmca. Tam sa o5 napájame na hlavnú cestu. Nechápem, kde sa berie toľko áut. Obchádzame vodnú nádrž Hričov. Magistrála vedie ďalej po hati a schádza dolu medzi derivačný kanál po pravej strane a rieku po ľavej. Pekným asfaltovým chodníkom frčíme až do Kotešovej.

Hričovský derivačný kanál pri vypustení v r.2019 odkryl kostru človeka i strelné zbrane.

    Žiada sa doplniť cukry a tekutiny, no avizovanú krčmu v Kotešovej nenájdeme. Bytča je len kúsok, preto po krátkej prestávke pokračujeme na juh. V lese je hrobka baróna Poppera. Zaujímavé miesto, no nahlodané zubom času a vandalov. Je to škoda, pretože takáto hrobka je jediná na Slovensku.

Spása prichádza pred Bytčou v podobe strategicky umiestnenej Koliby pod vŕškom. Bicykle však musíme zaparkovať kdesi na druhom konci reštiky. Okamžite si sadáme a ani nepozrieme do menu. Stačí nám ponuka vo výklade. S výhľadom na Súľovské skaly ujedáme zo sladkej torty. O5 si dám len mätovú limonádu. Pýtam sa pánka, ktorý kŕmi zajacov, či sa chovajú na smotanu. Hej, ale až na jeseň. Za ohradou sú tiež ovce. Do Bystrice je necelých 18km, vlak by sme mohli stihnúť. Bytču obchádzame cez ulicu s príznačným menom Okružná a znova sme na ceste pre autá. Kanál premosťujeme lávkou veľmi podobnou tej Brunovskej. Akurát je v neporovnateľne lepšom stave. Cez Malú Bytču, kde ma prekvapí malé stúpanie pokračujeme do Mikšovej, kde za hydrocentrálou schádzame ku kanálu. Poľnou cestou prejdeme asi 2km k novému cyklochodníku. O5 je uťatý "nikde" v poli. Potom je cesta už len paráda až do Bystrice. 

Efektné vedenie cyklotrasy pod diaľnicou.

   Máme za sebou vyše 90km. Vlak ma dokonca neskorší odchod, takže ho v pohode stíhame. Nechápem prečo si zasa musím kupovať miestenku aj pre seba. Vyženieme zo sedadiel teda nejakých turistických fosils a do Trenčína sedíme. Vtipkujeme s nimi o zlatých tehličkách v batohu (museli ich dať bokom kvôli našim bicyklom) a bavíme sa o dnešku. V Púchove vystupujú. Vlak je ako každú nedeľu plný študentov. Potom preletíme do poschodáčika a po necelej pol hodinke sme doma.

 

    Uzatvárame ďalšiu časť strážneho chodníka Železnej opony. Ráno je oblačné, ale predpoveď vraví o polooblačnom počasí zo silným severným vetrom. Preto večer pred etapou otáčam trasu, aby sme šli čo najmenej proti vetru. Na dva prestupy v Trnave a Senici dorazíme do Kútov. Cestu z Trnavy nám robili arogantní riťopichovia s Mountfield bicyklami. Za tú cenu pár stoviek to musia byť čínske kraksne. Ťažké bicykle chránili telom a nemohli sme vstúpiť do ich osobného priestoru zavesiť si ľahšie Treky. Aj týpek na poslednú chvíľu mal s nimi problém. Bukvy v Bukovej vystúpili. V Senici predbiehame do húsenice. Tŕpol som, aby nezaradili Šukafón, kde by toľko bicyklov ťažko vošlo. Rekonštrukcia na trati 116 ako keby sa zastavila. Spoločnosť nám robia deti vystupujúce v Šajdíkovych Humencoch. V Kútoch zisťujem, že nemám glóbus Rakúska. Vrátim sa k vlaku, ktorý kvôli meškajúcemu spoju mešká tiež. Stiahnem si napokon i tak zlú mapu. Nechápem prečo Dolné Rakúsko je hore.  Nejaké rozlíšenie mám a som navigačné ako tak pripravený. Postával som medzi súpravami. V Kútoch stoja medzinárodné rýchliky a prejsť cez koľaje je trochu adrenalín. Naveľa po štvrť na dvanásť sa odlepujeme. Prvé, čo mi udrie do nosa je smrad močovky. Čím ideme k hranici, tým je intenzívnejšia. Na poli si starý Trambus sprchuje pole a vietor ženie smrad hovien k nám. Je mi z toho zle. Pred prekročením hranice sa zastavíme pred prahom Moravy. 

           K sútoku nejdeme popri rieke, ale kúsok potiahnem do lesana tzv. Jiklinsku cestu. Prechádza viacerými oborami oddelených bránami. Je však celá asfaltová, oproti kamenistej hrádzi a je v tieni stromov. A má zopár pekných zákutí.

 Smer k sútoku je označený zelenými šípkami. 

Najväčšia zvernica v Čechách je obora Soutok.

    Ďalšia bránka nás pustí už na chodník k sútoku Moravy a Dyje. Chodník je z veľkej časti drevený, no v biednom stave. Na cestný bicykel asi nie. Čo je však horšie je moravská Amazónia - žihľava (kopřiva). Nikto ju neposekal a doslova zahájila na pár úsekoch chodník. Je dosť široký, aby sa obišli dva bicykle. Cíp, kde sa riečky spájajú nie je veľký. 

Za bolševika bol sútok nedostupný.

           Lepší pohľad poskytne asi slovenská strana ,kde je nový cyklochodník. Navštevovanejšia je však česká strana. Stretáme rodinu Slovákov z Oravy na električkách. Pešo ísť sem je dosť ďaleko. Najmenej 10km. Zjeme banán a vraciame sa s5. 

Markrabství Moravské je nápis na kameni z r.1755.

     Napájame sa na strážnu cestu. Česi ju volajú strážna cesta. A Ropikov sa nezbavíme ani tu. My sme snáď prešli už všetky po celom bývalom Československu. Cesty sú priamy. Malá odbočka na zámoček Chateau Lány. Nie je to tatíčkov Masarykov. Ten je v Stredných Čechách pri Prahe.

Lovecký zámoček z počiatku 19st. postavili Lichtenjštajni.

     Je otvorený cyklobufet, kde majú napr. domáce pagáče. Platí sa v hotovosti. Dáme si iba Radlera. Vraciame sa na strážnu cestu, ale od zámočku sa dá ísť zeleno značenou cestou. Vzdialenosť je rovnaká, ale chceli sme lepší pohľad na Pohanské. Ten sa nekonal, pretože zámoček je ukrytý z juhu lesom. I na Pohanské ju bufet. Dnes i grilovali vonku. Asi dobre, pretože na grilované párky sa zastavili mestskí policajti z Břeclavi. Drahá má teóriu, že kde chodia jesť policajti, dobre a lacno varia. 

Empírový lovecký zámok zo začiatku 19st. patrí mestu Břeclav.

    Zámoček sa dá prehliadnuť, mňa však zaujímali pohľadnice. Bufet sme tiež ignorovali a ukazovali so žemle. Na široké pole pred kaštieľ, kde je podzemná chyža pravekých Slovanov. Slovanov momentálne nahradili sršne. 

Stredoveké hradisko Pohansko je jedno z najväčších v strednej Európe.

    Na strážny chodník sa vráťme popri farebnom Ropíkovi (vnútri je expozícia) popri hati. Ďalší smrad stojacej vody. Cestu si skrátime lesom. Rieku Dyje prekračujeme po širokej drevenej lávke ťažko konkurujúcej Brunovskej. No už sa buduje nový most, kdežto v Brunovciach sa ďalej rozpadáva. Hraničná stezka končí Nad nemeckými loukami. Dávame sa doľava na východ a prekračujeme o5 hranice, tentoraz s Rakúskom. Po kilometri-dvoch sme na normálnej ceste do Hohenau. Stretáme skupinku starších českých cyklistov. V Bernardstahl sa napájame na cyklochodník 914. Chvíľu po normálnej ceste, potom odbočujeme k železničnej trati. Popri nej až do Hohenau ide poľná cesta. 

 Poľná cesta popri trati nie je zlom stave a dá sa ísť pomerne rýchlo.

    Značenie je sporadické. V Hohenau sa napojíme na Eurovelo 13, čo je o5 cesta Železnej opony. Za mestečkom smerom na Slovensko sú rybníky s vyhliadkovú vežou.

Dnes rybníky, ale kedysi (do r.2006) jazierka slúžili pri výrobe cukru.

   O5 ideme po normálnej ceste. Rakúšania kontrolujú vstup. Semafor na moste, no bicykle sú po stranách.  Nejdeme dá Moravského Sv. Jána, ale pred ním odbočujeme na asfaltový strážny chodník. Po peknej rovinke juchame s prestávku na unavené zadky až k Malým Levárom. Tam sa povrch chodníka mení na lesnú cestu. Popri Rudave, ktorú prekračujeme dlhým mostom ako Moravu sa dostaneme do hustého lesa. 

Rudava sa zapíše do histórie ako prvá revitalizovaná riečka.

    Korene stromov poničili asfalt. Neodbočujeme hneď na Gajary, ale až na ďalšej odbočke za plynovou stanicou. V dedine posedávajú na múrikoch utečenci. Stretáme i dodávky s tmavými sklami. 

Kostol Zvestovania Pána v Gajaroch je obohnaný ochranným múrom s rohovými baštami.

    Za Gajarmi je obrovský zásobník plynu Láb pre celé Slovensko. Je v hĺbke takmer 2km. Cestou vidíme len pavučinu potrubia.

Kozlíky na ťažbu ropy pomaly dožívajú. Ich ťažba je zanedbateľná.

    Okrem plynu sú v okolí Gajar tekvicové polia. Súvisia tieto dve veci dajako? Okrem Rakúska som tekvice nevidel nikde. V Malackách sa zastavíme na zmrzline. Ja lížem višňovú a taliansky syr (sladký). Infocentrum zatvorené od 13h, mestský úrad otvorený. Asi odbavovali svadbu. Ako na každej stanici i tu sa motajú pochybné existencie. Alkoholici, cigáni. Pre bicykle máme celosieťový lístok. Kúpime bagety a Kofolu v Tesco Expres oproti stanici. Počuť hurhaj zo štadióna. Ďalší, fanúšikovia Slovanu, cestujú na zápas do Hovadova. 

Netypicky chýbajúci nápis na stanici v Malackách.

     V Zohore nám vypadáva šťava. Rozprávam s rušňovodičom. Vraj oproti idúce vlaky zapínajú rekuperáciu. Sprievodkyňa znudene húli pred súpravou. V Zohore máme dlhšiu pauzu. V Hovadove presadáme. Nastúpi rodinka s dievčaťom, ktoré vkusne vkuse piští alebo sa smeje. Hyperaktívne, či bipolárne? Robí si čo chce. Napradiem rozhovor s pánom cestujúcim do Púchova. Domotal sa v Hovadove a ide na prestup. V Lepáku sa prilepíme a čakáme na spoj z Nitry. Okolo deviatej šliapeme posledné metre domov.

Fejk železnej opony pri Gajaroch. Originál je iba ostnatý drôt.

        Skutočné Haluzice boli bicyklom na kopec Čechovka pri Trenčíne. Hneď na druhý deň po Strážnej ceste. Mala to byť relax cesta. Jednak sme vyrazili neskoro a druhak sme šli hore po poľnej, resp. lesnej ceste, kde Moruša trpí a žena ju musela tlačiť. Je to síce kratšia cesta, ale nie pre jednostopé vozidlá. Proste sme tam haluzili. A ešte aj zle odbočili, no krátkou spojkou sa vrátili konečne na asfaltku.

IBOvka je pomenovaná po svojom majiteľovi. Postavená v r.2019.

    Po nej sme sa i spred rozhľadne pustili dolu. Rozhľadňa má 10. poschodí, ale posledné je neprístupné. Výhľad je akurát na časť Tr. Teplej a Dubnicu. Inak sú v ceste vrcholce stromov. Pod Čechovkou je bufet IBO relax. Chovajú tam kone, kozy a akési slepice. Majú magnetky a pečiatku, pohľadnice nie. Ale je tam kohútik s vodou, čo hneď využijeme. Poniže je tiež veľké parkovisko. Rozmýšľame, či ísť na vlak alebo ťahať domov. Je jasné že prídeme za tmy. Na stanici by sme čakali dobrú pol hodinu, potiahneme domov. Bolí ma ľavé koleno. Stojíme pred Bierovcami v Chate na rybníku. Kupujem horalky a fejkovú Kofolu. Vidíme bociany, srnky a zajace. Doma sme ako včera po deviatej hodine.

K českému moru

 Názov expedície: Hlavně levně

Heslo: Pivo dělá hezká těla

 

Sobota 13.7.

 

Z domu vyrážame krátko pred obedom. Stihli sme si i upratať. Je polooblačné počasie a 29°C. Po včerajšej večernej búrke, kedy dokonca zrušili festival Pohoda a veľa domácností ostalo bez elektriny sa dnes ochladilo. Nášmu mestu sa búrka zázrakom vyhla. Drahá tvrdí, že vo Veselom strieľali z dela a mraky odohnali. Za necelú hodinku vyzdvihneme baby u sestry. Vhupnem na novú, prázdnu D4 a 115km/h idem do Jaroviec. Rakúski colníci náhodne kontrolujú. Energetický zázrak v Rakúsku sa dnes netočí. Pokračujem diaľnicou na Viedeň. Cez obchvat S1 ďalej na Linz. Rekonštrukcia obchvatu ani po pol roku nie je hotová. Za Viedňou sú už mraky a obloha sa zatiahne. Netušil som, že je diaľnica tak kopcovitá. Stále mi kecá navigácia a neviem sa jej zapchať hubu. Keď ju budem potrebovať, nevnímam ju. V Hinterleiten sa napojím na najstaršiu diaľnicu A1. Babám sa ozývajú bruchá i mechúre. Odbočím k odpočívadlu pri St. Polen Rosehil, kde je Burger King. WC sa platí 50c, ale pri kúpe jedla priamo pri pokladni sumu odčítajú. Toto nebol môj prípad a menu sme si objednávali cez terminál. Všade plno hizbaláhov z Turecka alebo bohvie odkiaľ sa tí nešťastníci trepú. Na parkovisku nechávali bordel. Rýchle občerstvenie BK nechutilo asi nikomu. Mal som wrap, baby hamburger, ale teda bohviečo to nebolo. Hranolky sme zjedli v aute. Dostali sme každý litrovú kolu. Zakrúžim na parkovisku a vraciam sa na západnú diaľnicu. Idem len pár kilometrov do mestečka Melk.

 

Fontána na prelátskom nádvorí z konca 17st. Nahradila fontánu sv. Kolomana, ktorá sa opátovi nehodila.

 

Perla európskeho baroka, benediktínske opátstvo je na útese nad Dunajom už 900 rokov. V najväčšom európskom a stále aktívnom kláštore študuje takmer tisícka budúcich velebníčkov. Tých asi neuvidíte, ale obklopí vás vyleštený mramor, lesknúce sa zlaté lístky bez stopy prachu a dych berúce fresky nad vami. Veľmi známa, a nie len erotickým stredovekým čítaním, je tiež knižnica so 100 tis. zväzkami. Voľnému oku nie je vystavená ani štvrtina, väčšina diel je v klimatizovanom podzemí. Opátstvo sa viackrát spomína v knihe Meno ruže od U.Ecca.

Odstavím auto, vytiahneme hranolčeky a zistíme, že cibuľové krúžky chýbajú. Neskontrolovali sme si objednávku. Nie je to prvý ani posledný krát, čo máme nekompletnú objednávku. A nadôvažok aj nechutnú. Za nami sa dovalia 4 busy turistov. Vyhúkaní Yankeeovia a Litovci so svojím divným jazykom medzi ruštinou a fínčinou. Snažíme sa ich predbehnúť. No i tak čakám pri kase, kým vytlačí pokladníčka 200 lístkov. Kupujem rodinný lístok za 32Eur. Nádvorie máme na pár sekúnd sami. Vyfotím dve tmavé dievčatá, asi zo Španielska, na ich telefón. Ideme do kláštora, no ignorujeme ukazovateľ vstupu a nakoniec sa iba motáme až zablúdime do obchodu. Brožúrku v angličtine nemajú, pult zíva dierou, tobôž v češtine. Beriem iba pohľadnice. Medzitým sa nahrnula skupina asi 30 Yankeeov ku vchodu. Predierame sa cez nich hore schodmi do sály, kde sú obradné predmety, rúcha, škapuláre. Zrýchleným presunom prejdeme von na provizórny most smerujúci do knižnice. Veľmi známa, uchovávajúca rukopisy z 13st. I staršie. Točitým schodiskom so zrkadlom zídeme dolu do kostola. Nádherné stropné fresky nútia zakloniť hlavu hore. 

Typické baroko-točité schodisko v severnej veži kostola vedie do knižnice.

 

V kostole sa nachádzajú dve múmie, bohato zdobené odevom a šperkami. Ležia pohodlne na boku za sklom, ako by si pri pohľade na návštevníkov len tak oddychovali. Je to trochu morbídne.

Títo dvaja sú dajakí svätí vytiahnutí na svetlo božie z rímskych katakomb niekedy v 16st. Katakombskí svätci sú neznámi ľudia z čias raného kresťanstva. V Melku sa ocitli ako dar v 18. storočí. Keďže nie sú známe ich mená ani životopisy, pomenovali ich Friedrich a Clemens.

Katolíci od počiatku stavali kostoly na kostiach mučeníkov. Opátstvo Melk nie je výnimkou. V bielej truhlici sú vystavené ostatky sv. Colomana. Cez turniket prejdeme do záhrad, či parku. Je vkusne upravený, pri drevinách i kvetoch sú názvy. Latinské, takže mi nič nehovoria. Zopár byliniek rozpoznám podľa vône. Rieka Dunaj cez hradby a korunu stromov nie je vidieť. Zo záhrad vyzerá, že sa nedá ísť na parkovisko. Vraciame sa s5 k turniketom. Zaplatím 4Eur parkovné a odliepam sa. Nepočúvam navigáciu a odbočím do mestečka Melk. Otáčam sa s5 na kruháč obchádzajúci centrum. Juchám do Linz, kde zídem na E55. Linz je z pravej strany priemyselné mesto, z ľavej Kulturhauptstatd 2009. Oceliareň, chemička, katedrála a svatá Trojica. Akosi sa zlákam ukazovateľom na Prahu a ocitnem sa na diaľnici A7. Hneď sa mi smer nezdá. Mal som za Dunajom zísť na cestu B126. Takto si trasu nadchádzam. Cez to všetko časovo vyjde dlhšia trasa rovnako, lebo som rýchlejší. Tresknem do volantu, ale pokračujem až na koniec diaľnice. V mestečku Rainbach (Lejak) potom na poslednej odbočke skrútim volant doľava na západ a dostanem sa cez Reichenthal po 10km do Bad Leonfelden, kde sa napojím na správnu cestu. Prečo sa do diery sveta tak trepem o ôsmej hodine večer? Kúsok za mestom je najjužnejší bod Čiech. Treba zísť z cesty do osady Rading (Radvanov). Na tráve je označené parkovisko k obrannej línii proti Vikingom v stredoveku. 

Na mieste zaniknutej obce Radvanov v území Dolnej Drkolnej je južný bod.

  

Odstavím auto a prejdeme tých 500m k hraniciam. Tie tvorí Rosberský potok. Popri ňom dôjdeme k bodu odkiaľ sú Čechy už len na sever. Samotný bod je vyznačený tyčou zapichnutú v zemi. Staršia dcéra ani nevie, čo oští. Pri potoku je plno komárov. Takže nie len najjužnejšie, ale i najštipľavejšie miesto v Čechách. Baby sa vyfotia aj na kanónoch namierených proti Švédsku. Je 20h keď prekračujeme hranicu. Cez Vyšný Brod s jediným cisterciáckym kláštorom v Čechách v neogotickom štýle.

Pôvodne stavba ani nemala byť kláštorom, ale rodinnou hrobkou rodu Vok z Rožmberka, čo v podstate aj zostala. Nejak sa tí Vokovia s biskupom dohodli a na mieste v 14st. vyrástol aj kostol a kláštor. Cisterciáni (trapisti) sú francúzska odnož benediktínov, ktorí sa nemohli nečinne prizerať morálnemu úpadku rehole. Kedysi bolo v Čechách 13 kláštorov. Husiti, Skopčáci a boľševik ich počet zdecimoval na 1. Ženský v podstate ani neexistuje. Na Slovensku detto. Výtvory ručnej práce (med, likéry, mušt) sú k dispozícii v kláštornej predajni a výtvory duchovnej práce sú k dispozícii denne o 7:15 v kostole Nanebovzatia Panenky Marie.

Vo Vyššom Brode sa objavuje okrem mníchov i očakávaná Vltava. V Loučovicích prekračujem rieku a po úzkej ceste ideme k penziónu. Situovaný je na konci sveta uprostred lesa v Podlučí (Luč je kopec nad nami). Na recepcii nikto, volám číslo na dverách. Vraj poslal propozície ráno o pol deviatej mejlom, no ja som vtedy utieral prach zo skriniek. Kľúče sú v malom sejfe. Maturujeme nad jeho otvorením. A to nám nastavil štvormiestny kód. Naveľa, po 5min. sa mi podarilo otvoriť malú, nedobytnú schránku. Apartmán č.5 máme na poschodí. Vedľa nás sú blonďaví Dáni. Módou sa stalo vešať na steny históriu stavby domu. Vidím to takmer všade. Miestnosti sú veľké, postele mäkké. Kuchynka spojená s obývačkou. Chladnička páchne ako olomoucké syrečky. Ani ju nepúšťame. I keď sú na oknách sieťky, komáre si poletujú po apartmáne. Dole je samoobslužný bar. Čapomat na pivo a kofolu. Berie však mince od 5Kč vyššie. Načo majú Pepíci 1 a 2Kč? Časom zistíme, že stačí si poháre zapisovať, pípa funguje aj bez vhodenia mince. Zapíšeme si fľaškové pivá, ja nedám 12Eur za fľašu vína, preto si beriem plechovkový gintonic. Na večeru, ako tí trapisti v Brode, skromne otvoríme slané dru tyčinky. Pripijeme na príchod, ozveme sa babke, osprchujeme a zaľahneme. 

 

 

Lipno nad Vltavou sa postavilo pre obyvateľov zatopených obcí.

 

Nedeľa 

 

V noci je totálna tma. Nevidím ani na stolík. WC má sprchu i na osranú riť. Hovorí sa tomu bidet. Ako to ten Michael Jackson spieva. Vybral som dnes turistiku na najvyšší vrch Šumavy. Na raňajky sú švédske stoly. Dievčatá praženicu s párkami, ja si dám ako každú nedeľu müsli s jogurtom. A navyše si na žemľu natriem sladkú keksíkovu nátierku. Vyrážame po deviatej. Stojím na pumpe a tekutými fosíliami kŕmim na raňajky aj Dračicu. Po kilometri o5 stojím v centre Lipna pri obchode. Vlastnia ho Číňanci. Berieme len rožky, pašteky a čosi sladké. A ešte malý nožík, keďže zatváraciemu sa nechcelo opustiť domov. Pokračujem do Novej Pece. Za Frymburkom sa cesta zužuje a čakajú ma samé serpentíny. V Horní Plané je Markétsky jarmok. Idem až do osady Nová Pec - Laz. Zaujímavé, že z Novej Pece sa vyráža na krkonošskú Sněžku i šumavský Plechý. Parkovací automat nefunguje a nedá sa platiť kartou. Po 10 minútach a intervencii horskej služby platbu vzdávam (nie som jediný) a konečne vyrážame. Až po bufet Rejiště je cesta asfaltová popri Schwarcenberskom kanáli. Na čo slúžil? Na splavovanie dreva. Ešte sú sem tam vidieť zbytky zdvíhadiel. Krajšia časť je však v osade Jelení vrchy. Napájaný nespočetnými riavami vyvierajúcimi spod šumavských mokradí. 

Akvadukt vo výške asi 10m prekonáva Koňský potok.

 

Najväčší český národný park a najstaršie pohorie Európy. Mohlo by sa zdať, že meno Šumava je odvodené od šumiacich lesov, ale jeho pôvod je v staroslovanskom slove "šuma", ktoré znamenalo hustý les. V 19 st. kôrovec a kalamity zdecimovali pôvodné pralesy o štvrtinu. A navyše zmizol aj jeleň - skutočný kráľ Šumavy, ktorého dal knieža Schwarcenberk v rovnakom čase vystrieľať. Radikálne riešenie ako zabrániť pytliactvu. Príroda sa však spamätáva a niektoré šumavské lesy sú obnovené a dosadené jelene rozšírené.

V bufete zamením mince, aby som vzápätí kúpil za rovnakú cenu pohľadnice. Trapko. Potom rozmením 100 kačenek. 50 na Radler a 50 záloha za pohár. Pokračujeme po zeleno značenom chodníku popri núdzovom nocľahu. Veru sme aj cestou s5 stretli babenky, ktoré idú prechod Šumavou. Naše pubertálne baby budeme radi, keď vylezú na kopec a momentálne sa kŕmia lesnými jahodami. Za nocľahom sa odpája cyklochodník a peší pokračuje k Plešnému jazeru. Začíname stúpať. Najskôr lesom, potom stromy rednú a objavuje sa kamenné more. Pred finálnym výstupom hryzieme na brehu Plešného jazera sladké tyčinky a čínsku tortičku. Zhora doletia Nemci- zachovalí dôchodci. Od jazera nasleduje prudké stúpanie ku pamätníku A. Stiftera. CaK básnika a maliara, rodáka z Horné Plané. Mňa však viac ako 15m vysoký žulový obelisk, upútajú vyhliadky dole na jazero a ďalej na Lipno. Mladšia má stúpania dosť a pachtí pomaly s maminou za nami. Žlto značený chodník pokračuje od obelisku viac menej po hrebeni nad Jezerní stěnou k samotnému Plechému. 

 

Nakopené skaly tvoria vrchol, čo je asi horské špecifikum Čiech.

 

Na jeho konci je veľký kovový kríž s nápismi v nemčine. Ukusujeme z rožkov s Májkou a hnusnou akože pikantnou paštétou čoby obed. Baby sa vyhrievajú na skalách a ja zabehnem k Trojmezí ČR-DE-AU v horskom sedle rovnakého mena. Hore a dole mi trvá cesta asi 40min. K Lazom sa vraciame s5 po červenej Stezke Českem. Z hrebeňa nasleduje prudké klesanie po rakúsko-českej hranici. Horšie sú však mokrade. A s nimi spojené komáre. Sme doštípaní a navyše zapadneme po členky do mokradiny. Zato sú krásne vyhliadky na najväčšiu vodnú nádrž v Čechách (rozlohou, nie objemom vody). Blanský les zakrýva výhľady na severovýchod krajiny, ale napr. v 50km diaľke sú vidieť 4 komíny elektrárne Temelín. Do Čiech sa obraciame na hraničnom prechode Nova Pec. Ďalej pokračuje asfaltka cez bufet Rejiště až k autu. Na chodníku sa špacíruje malý chrobák z nosom. Nosánik ryhovaný. Babám sa páči, ale v skutočnosti je škodca. Posledné metre sa zdajú nekonečné. Prešli sme 16km, ja 3km navyše svojou prechádzkou na trojmezí. Mladšiu bolia nohy a prelepovala si malíček leukoplastom. Stojíme v Novej Peci v reštaurácii U mostu. Kartou sa nedá platiť a baby nad menu ohŕňajú nos ako ten nosánik. No nič, hľadáme cestou na Podlučí ďalej. Zastavujem v reštaurácii U Méďu za Horní Planou. Varia do siedmej, je pol. A zasa len hotovosť. Ostentatívne odchádzame. Snáď v meste Frymburk budú variť dlhšie. Aspoň tam bude bankomat. 

 

Plešné jazero v tvare obdĺžnika, či ako vraví dcérka-rukavica palčiakov.

  

Zaparkujem v centre. Ani sa veľmi nemotáme a zapadneme do prvej reštiky No.10. Platí sa o5 hotovosťou. Po objednaní 4 burgerov s trhaným bravčovým mäsom idem vybrať prachy. Zlodejská Česká spořitelna si vyberie 169 kačenek za použitie ich bankomatu. Jem ako prasa. Z burgeru vyteká šťava na tanier a steká mi na kraťasy. Burger vcelku chutil. Nebola to variácia rýchleho občerstvenia. Zalejem ho kofolou. Záchody malé ako v ponorke. Žiaden servítok, sušič nefungoval. Absencia servítkov je české záchodové špecifikum. Na prstoch jednej ruky zrátam koľko ich na veckách bolo. Nechal som za večeru 1400 Kačenek aj s dýškom. Poberáme sa s5. Namiesto toho, aby som sa na námestí otočil, najprv s autom zídem k priehrade ku kompe. Baby sa smejú, ja sa otáčam na malom plácku. Zastavujem v Lipne pri Coop supermarkete, ktorý sa pýši nepretržitou prevádzkou. Hej, ale treba mať v smartfóne aplikáciu ČSOB banky cez ktorú sa dostanete dnu. A iba určitý počet osôb. Vonku čaká rada. Sklamaní odchádzame. Česť Pepikov zachraňujú Číňania. Vyzerá, že im patrí polka námestia aj s obecným úradom a talianskou reštikou Miláno. Kúpime si iba Pálavu, pivo a dievčatám akési čínske sračky. Po ôsmej hodine sme v Podlučí. Ostali sme tu len my a párik mladých. Radi sa čvachtajú v bazéne, no zabudli ho zatvoriť. Konečne si dám pohár vínka a môžem sa dať do náručia Morfeova. Tak ešte nie. Babám v izbe pošlem na večnosť dvoch komárov.

 

Trojstyk na najvyššom šumavskom sedle medzi Plechým a Trojmeznou.

 

 

Pondelok

Ráno sa motajú pod oknami dvaja veľkí psi. Jeden salašnícky a druhý ešte väčší a huňatejší.  Dnes je krásny slnečný a teplý deň. Preto baby nebudeme preháňať po horách, ale skončíme pri vode. Najprv však vyleziem s Dračicou úzkou cestou k osade sv. Tomáš. V okolí nádrže je kopa cyklistov, ktorí šliapu vôkol jazera. My sme takmer jediné auto. Smerom hore k sv. Tomášovi určite. Neďaleko osady je zrúcanina hradu Vítek. Mala by byť z jeho horného poschodia vyhliadka. Mala, ale už nie je. Na jar ju zhodili, lebo zhnila. Škoda, pretože údolie Vltavy prakticky nie je vidieť. Vstupné však veselo vyberajú. Ale dá sa platiť kartou! Maličké nádvorie a miestnosť s figurínou kráľa Vaška IV, ktorý tu bol väznený.

Vítkuv kámen je najvyššie položený hrad v Čechách. Je dokonca o pár metrov vyššie ako Liptovský hrad na Slovensku. Ako strážny hrad bol vystavený v polovici 13st. Vítkovcami. Každých sto rokov sa striedal majiteľ a naposledy je majetkom obce Dolní Výtoň. Hrad verne plnil svoju strážnu funkciu až do r.1990. Každý hrad má svoje strašidlo a na Vítkove máta hriešny kňaz.

 

Zrúcanina gotického hradu na Svatotomášském vrchu.

 

Po drevenom schodisku sa dá vyjsť k oknu, kde je výhľad na Alpy. Lepší výhľad je však z chodníka vedúceho k hradu. Zasnežené vrcholky ľadovcového Dachsteinu sa pekne čnejú do výšin. Dohľadnosť je teda okolo 150km. Nie každý deň je zo Šumavy zrieť Alpy. Z Plechého napr. neboli vidieť. Baby si dajú točenú zmrzlinu v osade, ja idem fotiť kostol sv. Tomáša. Zídeme dolu a auto zaparkujem na centrálnom parkovisku. Zoberieme kúpaciu tašku. V Coop si kúpime osušku, na ktorú položíme svoje drahé zadky a zídeme dolu k nádrži. Trávnatá pláž je na juhu za malým prístavom. Nájdeme si miesto pod brezou. Vôkol nás sa slnia prevažne sami Rakúšania. Asi tí chudobnejší, bohatší odleteli na Santorini. S mladšou sa omočíme v hnedej vode pripomínajúcej latéčko, drahej pivo. Voda s 24°C príjemne osvieži. Ja preplávam popod nové mólo. V budúcnosti by mal byť jeho súčasťou dokonca bazén. Dnes je na ňom drahá reštika s nie zrovna ohromujúcou gastronómiou podľa návštevníkov a prázdneho lokálu. My volíme lacnejšiu alternatívu v bufete Altánek za nami. Na slaninovú pizzu a hranolky čakám s lístkom č.56 takmer polhodinu. Mali veľmi nevýhodný kurz na Eur. 21kačenek za 1Eur. V banke som menil za 24Kč, v Coop mali napr. 23Kč. Hranolčeky mi dávali 2x, ale čestne som druhú porciu odmietol. No somár. Takto som ujedal z pizze pre dievky. A dal si ešte jablko. Staršia i žena sa viac menej len očáčali v hnedej vode a okolo štvrtej sme zdvihli kotvy. Záchody sú na druhom konci pláže. Jedna búdka na prezliekanie. Bufetov relatívne dosť. Bol som si pozrieť plavby výletnej lodičky A. Stifter. 2x za deň ide až k Horni Plané, čo je 4h plavba. Viackrát denne ide k Černé v Pošumaví, čo zaberie 2h. Cez leto bývajú večerné koncerty na palube. 

 

 

Kúpime si vynikajúcu zmrzlinu v Café du Lac. Sorbety sú nebíčko v papuľke. Ja mango, dcérka melón, drahá pekanové orechy. V info centre si kúpim pohľadnice. Zanesiem kúpaciu tašku do auta a kúpime v automate kombo lístky na lanovku, stezku korunami stromu a pre jazdu kolobežkami dolu. Aby som dostal 500Kč zľavu, podstupujem viac menej zbytočnú registráciu. Nikdy viac ju nevyužijem, ale otravné mejly mi budú chodiť. Lanovkou stúpame na 900m vysoký Kramolín. Pred vrcholom zastavujeme a hojdáme sa, čo sa druhej polovici posádky nepáči a dvíha im žalúdky. Po 20min. šuchotania sa po lane sme konečne hore. Ako keby sa obsluha potrebovala pobaviť a zrýchlila pri vyskakovaní lanovku. Prejdeme cez turniket k drevenému chodníku korunami stromov. Je spravený veľmi podobne ako ten v Bojniciach. Akurát adrenalínová sieť nie je na samom vrchu, ale nižšie. Mama sa premáha na prekážkových dráhach. Hadíme sa hore a tipujeme napr. koľko vrutov sa použilo pri stavbe (1 milión) alebo koľko trámov (nepamätám sa). Hore na plošine je niečo ako obrovský drevený ciferník. Na ňom sú vyobrazení vtáci. Ak ručičku posuniete na obrázok vtáka, ozve sa jeho zvuk. Utvrdíme sa, že doma sme vskutku mali kuvika (česky Kulíšek). Vyhliadku dosť maria okolité kopce, takže vidno je pekne akurát Lipno pod nami. Baby sa šmyknú dolu tobogánom. Parádna je však 5km cesta lesom na kolobežkách. Martinky sa veru nechytajú. Každý utorok sa dá ísť dolu až do pol desiatej večera. Nemusela byť ani tma a mamina odbočila, kdesi na hotel Lake Resort. Na trase je dosť ostrých zákrut (každá má svoje meno, napr. Zaječí, či Banánová slupka). Super zážitok. Odporúčam si sem vo svojom voľnom čase zájsť. Čo neodporúčam je pizzeria Lipno. Na večeru sme si objednali všetci cestoviny. Mäso na bolonské špagety nemali, tak sme si dali 2x so špenátom a kuracím mäsom a 2x so šampiňónmi a kuracím mäsom. Na pitie malinovú limonádu a dve pivá. Čašník asi nepochopil a priniesol jedno čapované a jedno nealko vo fľaši. Cestoviny priniesol rýchlo, no aj tak chutili. Všetko z konzervy alebo mrazené. Syr Bambino, ako sa mnohokrát už stalo v iných podnikoch. Toto viem uvariť aj ja. Kuchyňu mali dolu, rovnako aj vecká. Reštika plná chrochtajúcich Holanďanov. Scéna, keď všetci zbalení na odchod čakali, kým sa najmladší dohrá pod stromom. Už aj čašníčka spratávala stôl. Vôkol lokálu sa potulovala mačka Šunka. Čašníčka ju chytala do rúk. Jedzte potom z taniera, ktorý vám prinesie. Nechal som tam o5 1400Kč na ruku a nedopitú malinovku. Pôvodne sme chceli ísť do reštiky Miláno, ale "v pondělí zavřeno". V Podlučí máme nových hostí dakde z Prahy, zamilovaný párik odišiel. Pokus o večerný tenis na kurte vedľa domu. Drahá sa vyhovárala na veľkú raketu, pre ostatných bola naopak malá a nevedeli sme trafiť loptičku. Pre jednu, dve loptičky som musel ísť do stmievajúceho sa lesa. Večer som zakončil pohárikom Pálavy.

Výrazný kopec Smrčina a pod ním vodná nádrž Lipno I.

 

 

Utorok

 

Budí ma nie šum lesa alebo spev vtáčikov, ale Šumavská strela z Rožmberka o 7h. Kúsok pod nami je železničné priecestie, a tak musí na seba niekoľkotonový kolos upozorniť. Bufetové stoly dnes pripravoval p. majiteľ. Doobeda je oblačno. Vyrazili sme pomerne neskoro po pol desiatej. Zastavujem v Lipne, kde kúpime vodu, praclíky a nejaké sladkosti. Juchám k Soumarskému mostu, kde sú rašeliniská.

Rašeliniská Vltavy dávajú rieke nezvyčajnú hnedú farbu. Šumava je čiernozemou a mokradinami známa. V krajine padne pomerne veľa zrážok a hoci sme na juhu Čiech, okolie Soumarského rašeliniska patrí teplotne k najnižším v krajine. Človek v 20st. drancoval prírodu a ťažil zeminu bohatú na živiny, ktorá vznikala niekoľko tisíc rokov. Príroda sa len pomaly spamätáva zo šoku, a preto je dnes väčšina najväčšieho pokladu Šumavy neprístupná. Ďalšia vec je, že ľahko môžete v 2m hlbokom bahne zahučať. Ako Dora s macochou v Perinbabe.

 

Prechádzka po dne rašeliniska, ktoré bolo v 20.st. vybágrované.

Parkovisko pri železničnej trati je plné, ale veľké parkovisko je povyše. Pri rieke je veľký kemp a nástupné miesto pre plavbu po Teplej Vltave. Zrovna pred nami sa vykydol z kanoe do vody starší pár. Kúpim pohľadnice, ale sú len s opevnením, tzv. Ropíky. Kráčame po drevených lávkach mokradinami a rašeliniskami. Druhá polovica chodníka je popri Teplej Vltave. Vidíme týpka chytať akési muchy. Pýtam sa, prečo. Vraj mu za to platia: "Tak proč ne?"

Do vojenského bunkra, ktorý je oproti kempu (cez rieku) z minulého storočia sa platí dobrovoľné vstupné, ale je vo vnútri tma. Vonku je expozícia zbraní. Chlapci v rovnošate sa popri bunkri hrajú na vojakov asi celý rok. Svedčia o tom maringotky a stany. Sadáme do Dračice a pokračujem cez Horni Vltavice do Kvildy. Za Vltavicami je parádna nová cesta, no úzka ako tangáče. Až za Borovými ledmi je širšia. Niektorí vodiči oproti sa ani neunúvajú spomaliť. Odstavím auto vo Kvilde pod lyžiarskym vlekom. Zaplatím parkovné na 3h, hoci viem, že sa nevrátime včas. Tobôž, ak utekám hore do centra obce si kúpiť pohľadnice. Pozerám si i knižky o Šumave, ale žiadna mi nepadla do oka. Baby nechcú nič jesť. S drahou si dáme aspoň praclík. Zo začiatku je prudšie stúpanie, potom asfaltový chodník klesá a znova stúpa. Takto sa strieda stúpanie s rovinkami. Nad 1000m výšky sa dostávame z lesa a objavuje sa aj slniečko. Peších je na ceste málo, väčšina ľudí šliape do pedálov. I deti. Prameň Teplé Vltavy je symbolická studnička. Voda je sem privádzaná rúrkou. Stalo sa, že rúrka sa upchala a studnička vyschla. Bolo že to povyku, že Pepíkom vyschla ikona.

 

Na dne sú pohádzané mince. Žeby som si vylovil na parkovné?

 

Presviedčame baby na okruh vôkol Strážneho. Nechce sa im a rozdelíme sa. Žene to po pár metroch nedá a pošle ma pre decká. Volám staršej a vracajú sa s5. Trasa je dlhšia, no vedie nádherným lesom. Západná časť Šumavy je krajšia ako v okolí Lipna. Nečudo, že veľká väčšina naj zo Šumavy je práve v okolí Kvildy a Modravy. Ideme prevažne strážnou cestou popod vrch s "originálnym" menom Stráž. Pred 40 rokmi by sme sa tu veru nepromenádovali. Alebo len pod dohľadom pohraničníkov s vlčiakmi.

Šumava je nie len krásna príroda, ale i tichý svedok európskej studenej histórie. Na jej stopy narazíte pri každej prechádzke lesom. Koľko dedín bolo vysídlených a zničených kvôli imperialistickej hranici s Nemeckom? Koľko máp prepísaných? Koľko Kráľov Šumavy = pašerákov a prevádzačov jej vládlo?

Málokto napríklad vie, že okrem ropíkov si na Šumave postavil boľševik v 50.-tych rokoch minulého protiatómové kryty. Niekoľko tisíc.

Plne vyzbrojený a vystrojený ropík menom Honzík pri kempe Soumarský most.

Čudujem sa, že vojakom sa chcelo asfaltovať toľko ciest. Míňa nás autobus do Bučiny. Mal som pravdu, keď som hovoril, že o 17h ide do Kvildy. No zostávajú nám asi 2km, takže šliapeme po tvrdom asfalte ďalej. Na staršiu sadne motýľ očkáň červenopasý. Je ich na kvetoch plno. Sosá a Susá. Okolo pol šiestej sme v Kvilde. Páči sa mi to meno horskej dedinky. Kvilda znie ako nadávka. Na večeru zakotvime na terase u Černého vlka. Okrem reštiky je to i hardcore penzión. Hostí však má. Objednáme si mäsové guľky s kapustou a staršia kurací rezeň s hranolkami. Kapusta bola chutná, údené v prepolených guľkách akési neochutené a suché. Cesto bolo skutočne zemiakové. Varili mladé babenky. Videli sme ich vypaľovať zobáky za lokálom. Ani tu neboli na hajzloch utierky. Len fukáre. Jedlo bolo lacné a dalo sa platiť kartou. 1078Kč, nechal som šušlavému čašníkovi 100kačenek dýško. Nepríjemne úzkou cestou do Horných Vltavic a cez Volary do Podlučí. Po ôsmej štrngáme kľúčom v zámku.

Pre husté lesy je nazývaná zelená strecha Európy.

 

 

Streda

 

V noci i ráno prší. Zápasím s vyberaním sprchy z držiaka. Doslova ju vytrhnem. Celý deň je pod oblakom, preto sa ráno ani neponáhľame. Vyrážame okolo pol jedenástej. V dome pribudli Škopčáci s nenásytnými deťmi. Vyhadzujeme po sebe odpadky. Nápojový lístok necháme na bare po vzore iných. Vyzerá, že každý deň, či večer ho tam treba nechať. A že podaktorí tých pivných čiarok na papieriku majú! Dračicu smerujem cez Frymburk a Větřní do známeho mestečka Český Krumlov. Už smerom tam sme šli v kolóne za dodávkou. Na prvom parkovisku pri nemocnici sa mi nepodarilo zaparkovať, hoci ukazoval 4 voľné miesta. Šiel som k športovému areálu, kde bolo dosť voľných miest. Akurát šikmé parkovanie, ktoré nie každý vodič zvláda. Nemyslím tým seba, ale iných borcov. Parkujeme vlastne pod hradom z jeho severnej strany. K Plášťovému mostu máme len cez ulicu. Začneme pod ním. Pozeráme na iný druh borcov zdolávajúcich na raftoch Vltavu. 

 

 

Pitoreskné stredoveké mestečko na meandri Vltavy dostalo meno z nemeckého "krumme Aue" (krivý luh).

  

Popri rieke prejdeme cez most dr. Beneše do starého mesta. Baby si dajú trdelník so zmrzlinou, drahá presíčko, pretože v penzióne je len kalná voda ako z Vltavy. Popri kostole k Myší díře a spodnými uličkami s5 na kamenný most k Červenej bráne. Za ňou je obora pre medvede. Sú súčasťou Krumlova od 16st. majú teda drahne rokov. Na svoj vek vyzerajú pomerne živo. Na nádvorí Dolného hradu s fontánkou sa rozhodneme ísť do veže. No bez kúpy lístka do hradného múzea to nejde. Tak si pozrieme sál pánov z Rožmberka, ktorý hrad predali v 16 st. Rudolfovi II. Ďalšie expozície sú rárohy Schwarcenbergov. Na konci je malé retro kino. A dvaja diváci v prednej lavici. Kúpil som si pohľadnice a malú brožúrku. Žene zostalo zo zatuchlín zle od žalúdka. Vonku na lavičke sa rozdýchava. Do veže bráni vstup turniket na lístky. Hore vedú úzke schody a nízky strop. Výhľady sú úžasné. Mestečko pod nami, vedľa plno Aziatov, ale aj Yankeeov. Babám sa na prehliadku hradu nechcelo, preto sme prešli nádvoriami a cez Plášťový most k záhradám. Z vojenského výcvikového obvodu Boletice sa ozýva streľba. Je západne od Krumlova na ceste do Prachatíc. Letohrádok Bellarie je pre rekonštrukciu otvorený len spontánne. Dnes nemáme šťastný deň. 

 

Barokové záhrady z polovice 17.st.

 

Najnavštevovanejšie divadlo s nebeským stropom v Čechách je určite Juhočeské divadlo s točitým hľadiskom. Vo svete sú dokopy iba 4 takéto hľadiská, Krumlovské je najstaršie. Vôkol sú v parku a záhrade jednotlivé kulisy pre scény. I tak vyzerá hľadisko ako dajaká polovičná tribúna na štadióne. Prvýkrát sa roztočilo v r.1958 ľudskou silou 40 vojakov. To diváci vtedy ani netušili. Kapacita sa v priebehu rokov zvýšila 10 násobne. Váhu ako plne naložené Jumbo podpiera 120 kolies. Momentálne sa hľadisko nachádza oproti letohrádku Bellarie, čo vadí majiteľom (niet sa čo diviť, veď marí dojem z unikátnej rokokovej stavby) a sú plány premiestniť ho na druhý koniec záhrady.

Krumlov má mnoho malebných uličiek podobných pražským. Ale už je cítiť z nich vplyv nemeckých architektov. Drahej sa Krumlov páčil viac ako Praha. Podľa mňa i Praha má svoje jedinečné čaro. Na obed sme o5 v starom meste v Krumlovskom mlyne. Dám si výborný hovädzí guláš s karlovarskými knedlíkmi, drahá sviečkovú. Guláš mohol byť pikantný, ale inak nie je čo vytknúť. Mäsko sa len tak rozplývalo na jazyku a knedlíky boli kulinárskym špecifikom. Staršia si dala akési kura s hranolkami. Dýško som nechal v Eur, keďže mi nemali ako rozmeniť 2000 Kačenek. 

 

 

Po II.sv. vojne bolo pôvodné nemecké obyvateľstvo vyhnané a nahradené napr. aj Slovákmi, či Rumunmi.

  

Baby kúpili magnetky pre kamarátky. Zvláštne, že v obchode vedľa bol rozdiel na tie isté magnetky 20Kč. Pri kúpe viacerých peňaženka pocíti rozdiel. Drahá videla Krumlovské pivo, preto sa vyberieme k pivovaru. V r.2021 prešiel rekonštrukciou, ale chuti piva nepomohla. K "mání" je viacero prehliadok. Nás interesuje Varná, no v češtine je iba o 15h. Bez sprievodcu sa dovnútra nedostaneme. Akurát začína prehliadka v angličtine. Rozmýšľame, ale napokon kúpime len darčekové pivo pre rodinu. Na to ako zlatý mok propagujú, nechutí bohvieako a má aj divnú vôňu. Zvýši nám čas na múzeum mučenia. To je o5 v starom meste na námestí Svornosti, symbolicky pod miestnym úradom. Staršiu útrpné právo najviac bavilo. Pod zemou v pivniciach sú figuríny, ozývajú sa zvuky mučených, sťatých, upálených, nakoniec je hladomorňa. Len kúsok od námestia je ďalšie múzeum: zvláštnych a jedinečných drahokamov -Vltavínov. 

Druhý najväčší hradný komplex v Čechách sa len veľmi pomaly rekonštruuje.

 

Zelené telektity vznikli dopadom meteoritu kdesi v Bavorsku. Následný výtrysk vyvrhol zmes do diaľky 300km. Pred 14 melónmi rokov však nebola Šumava pohorie, ale rovná planina. Moldavity, ako sa tiež volajú (z nemčiny), majú vplyvom vody zvláštne jemné brázdy (tzv.skulptácia). Zvrásnenie a farba ich robí svetovým unikátom. Originál, hladký vltavín v tvare kvapky sa už ťažko nájde. Najväčší drahokam má 265g. Gram sa predáva za cca 40Eur.

Baby vyriešili akési hádanky a dostali pohľadnicu s balónikom. Drahokam by potešil viac. Pohľadnica poputovala do tašky mne samozrejme. Je pol šiestej a poberáme sa s5 k autu. Dnešnému dňu však nie je koniec, a preto ešte zastavujem vo Frymburku pri wellness hoteli. V jeho útrobách je okrem aquaparku aj expozícia Svet pod hladinou. V pár akváriách sú rybky z celého sveta. Niektoré bizár napr. zvláštny sumec alebo modrý rak, či upíry krab. Doposiaľ som videl iba malé pirane, ale vo Frymburku by som sa im pod zuby nechcel dostať. Zaujímavá je i expozícia žraločích zubov. Zopár hadov a jašterov a dva papagáje. Pripadá mi, že nejaký český podvodný vandrovník Lichtag-Loveček pochytal, čo živé aj mŕtve mu prišlo pod ruku a vo Frymburku to chce speňažiť. Vstupné je v cene večere pre štyroch. Parkomat nefunguje, preto musím platiť na recepcii. Posledná zastávka je v Lipne u Číňanca. Beriem poslednú Pálavu, nejaké čipsy a ďalšie nepotrebné blbosti. Pri večernom návrate nás takmer prešla Šumavská strela. Zdola (od Lipna) nie je dobre vidieť doprava na trať (počas povodní v septembri 2024 ju zaplavila voda). Naveľa vcelku dôjdeme na ubytko. Čapovanie piva je bez obťažovania automatu na mince. Využije to drahá i deti (kofolu). 

 

Interiéry hradu a záhradu spojuje monumentálny Plášťový most.

 

 

Štvrtok 

 

Pekný polooblačný deň sme využili na cyklovýlet v okolí vodnej nádrže. Lipno je cyklistický raj a je dobré si tátoša objednať aj dva dni dopredu. Dnes som si dal sýte raňajky v podobe praženice so slaninou a párkami. Vyrazili sme pomerne neskoro o pol jedenástej. Síce som akože poslal rezerváciu na bicykle, ale odpovede som sa nedočkal. Ako som sa dozvedel, objednať sa treba 24h vopred, nie 2h. Takto sme už elektrobicykle pre baby nedostali a museli zobrať, čo zostalo. Týpek nás odporučil konkurencii, ale ani tam nič. Neboli sme jediní, čo bažili po električkách. Chytajú ma nervy ako malého chlapca, dievčatá sa mi smejú. Od móla sme sa teda vrátili s5 k hoteli Lipno Lake rezort, poniže čoho je požičovňa. Pre drahú sa našiel iba pánsky bicykel veľkosti M. Stálo ma požičanie 1870 kačeniek aj s prilbami. Prvá jazda bola do ich pobočky spýtať sa na voľnú električku na zajtra. Niečo mali, no detské sa v podstate nerobia. Najmenšia je 18, niečo medzi S/M. Takže nič. Dôležitejšie však bolo, že si žena mohla vymeniť bicykel za dámsky. Neudrela si tak všetko, čo nechcela. Konečne sme vyrazili východným smerom po promenáde k hati. Šliapem pomaly, aby mi baby stačili. Držím sa až po hrádzu za jednou rodinkou. Na hrádzi si vyfotím Francisovu turbínu a pokračujeme na západ smerom k Frýdave. Chodník vedie pekným lesom kopírujúcim cestu. Pred Přední Výtoní je hniezdo zmijí a hneď za ním kemp. Super miesto pre stan. O pol jednej stojíme v reštaurácii Cyklo Depo. Dievčatá si dajú hranolčeky a Radler, ja iba malú kofolu. Kofola, ale napr. aj horalky, či Mitická celkom u našich západných susedov prerazili. Ale napr. komunistické arašidové chrumky nie. Cyklochodník sa spája s cestou pre autá, ale komunikácia nie je príliš rušná. Pár prevýšení a sme vo Frýdave. Kompa však príde až o 40min. Preto sa rozhodneme pokračovať ďalších asi 7km k ďalšej kompe. Po 3km však je šípka k ďalšiemu prievozu. Nie je ani na mape, preto nezastavujem. Stojíme chvíľu s rakúskymi dôchodcami pri Rakúskej zátoke. Hranica je hneď za vodou. Nespočetné množstvo riav a mokradí ako sa na Šumavu patrí.

Väčšina mestečka Dolní Vltavice skončila pod hladinou nádrže.

Lipno je najväčšia vodná nádrž v Čechách, preto má prezývku české more. Pod hladinou zmizlo desiatky obcí. Nemeckí obyvatelia boli "odsunutí", českí presídlení do panelákov v novej obci Lipno nad Vltavou. Aj v povodňovom roku 2002 zmizlo pod hladinou Vltavy pár domov. Priehrada si potrebovala odpustiť a rieka sa vyliala až za Prahu, kde dosiahla výšky takmer 8m.

Veľkým hitom lipenskej zimy býva najdlhšia korčuliarska magistrála na svete (11km) a nemožnosť platiť platobnou kartou celoročne.

Za rašeliniskami Kyselov odbáčame doprava ku kompe. Zrovna pristáva na brehu. Na nič nečaká a odpichuje sa po nalodení bicyklov od brehu. Nie je čas sa ani vyšťať. Doslova. Po krátkej plavbe pristávame v Dolných Vltaviciach. Cesta do Černé v Podšumaví začína hneď z ostra, do kopca. Takýchto kopčekov je na 5km trase viac. Mladšia všetko dáva bez tlačenia. Všetka česť. 

 

 

Cesta naprieč rašeliniskom Borková.

  

Bus nám ide až o 18h, takže času dosť. Pred vstupom do lesa, niekde na úrovni kríža, kde sa letí z kopca dolu, je odbočka na Frymburk. Dá sa tak skrátiť cesta a hlavne vyhnúť jednému kopcu. Do mestečka je ešte jedno stúpanie pred Milnou, ale potom sa cesta už len zvažuje až do Frymburku. My pokračujeme na Bližnú, okolo bývalých grafitových baní do Černej. Pred dedinkou je ešte posledný stupák. Aj tomu sa dá pp. vyhnúť cestou dole popri nádrži. Značená cyklotrasa však pokračuje po ceste. Čakám so staršou pri kameňolome na zbytok skupiny. Potom už len zídeme do Černé. Okolo ČOV sa dostaneme k autobusovej stanici. Bus pôjde vskutku okolo šiestej. Máme vyše 3h. Preto ideme na obed do reštaurácie Sen. Od odmeranej a chladnej čašníčky si všetci objednáme Cezar šalát. I tu má svoje kulinárske špecifiká a ingrediencie sú nakrájané na veľké kusy. A je v ňom slanina. Baby si za výkon zaslúžili aj cheesecake. 

 

Jeden zo zálivov nádrže - Malé Lipno.

  

Máme stále dosť času, preto sa vyberieme po hrádzi, ktorá oddeľuje Lipno od Malého Lipna. Okolo malých lili a skapatej ryby. Hodinu čakáme na zastávke busu. Ja sa prejdem po dedine, ak by motyka vystrelila pohľadnicu. Motyky niet. Spoj dosupí s 10 min. meškaním. Vodič má asistenta, ktorý naloží naše kolimahy na prívesný vozík a upúta remeňmi. Celkovo nás bus vyšiel na necelých 200Kč. A dalo sa platiť kartou. Nevídali. Vyzerá, že jedine v okolí Lipna n. Vltavou nie je vôľa. I tie hranolčeky vo Dolní Výtoni som platil kartou. Odovzdáme bicykle, nakúpime si v COOP mlsky a Dračica nás odvezie k Podlučí. Najazdili sme niečo vyše 30km. Mladé Kvildy bolia skôr zadky ako nohy.

 

Piatok

 

Lipno sme videli zhora na Plechom, aj spoza brehu na dvoch kolesách, no a dnes sme si ho pozreli po vode na výletnej lodi Adalbert Stifter. Loď nám odchádzala o desiatej, preto som baby naháňal, aby sme o pol desiatej vypadli. V prístavisku je parkovisko, kde sa vyberá parkovné 30Kč. Nemilo ma to prekvapkalo. Doobedňajšia plavba je predovšetkým pre deti. Počas plavby vystupuje kúzelník s pomocníkom a na záver plavby je diskotéka. Tancovali najmä fosils. Posádku tvorí kapitán a bocman. Potom sú pri bare dievčence čapujúce pivo, aperol a pre deti kofolu. Odlepili sme sa od brehu a popri soche Lipenskej panny sme plávali do Frymburku. Tam sme pribrali ďalších cestujúcich a s nimi sa nalodil aj český herec Jarda Nosek. Strávil som s ním na palube viac času v tieni hornej paluby, takže som si istý. Bol tam s priateľkou Ivetou a nejakými kamošmi, z ktorých jedna bola štíhla Slovenka. Ako som sa zjavil o5 na palube jeho kamoš poznamenal: " Á fotograf, bude zle." Ukľudnil som partiu slovami: " Poznám vás, ale prišiel som fotiť vodičku. Bez obáv." "Řešíme tady dětské masáže. Jestli dospělí masírujou děti nebo děti masírujou dospělí", napriahol rozhovor kamoš relatívne čerstvo zamilovanej hviezdy. Bulvár vraví, že 45-ročná hviezda filmu Účastníci zájezdu má polročného syna a na Lipne si užíva s novou babenkou. Aké sústo som mohol mať pre bulvár! 

 

Tu v minulom storočí bývala obec Kyselov. Zostali len rašeliniská.

  

Odlepili sme sa od móla mestečka Frymburk a plávali do Dolných Vltavíc, kde sme sa vyloďovali včera z kompy. Krásne polooblačné počasie prialo plavbe. Ako sme sa otočili všetci sa nahrnuli na zadnú palubu, kde sme sedeli. Nefukalo tam. Jeden týpek vyfotil snáď 1000 záberov. Mal dokonca dva foťáky. S miernym meškaním sme pridrbli o mólo v Lipne. Sadáme do Dračice a idem cez Vyšní Brod do neďalekého Rožmberka. Parkujem priamo v centre pri kostole sv. Mikuláša. Parkomat nevydáva žiadne prachy, preto idem do miestneho pivovaru, kde je info centrum, ale aj reštika. Tam mi čašníčka rozmení 20Kč na dve desiny. To mi stačí. Je pol jednej a polovica zájazdu je hladná. Zakotvime v reštike hotela Ruže. Nie som veľmi hladný, preto si objednám iba cestoviny s kuracím mäsom. Drahá mala skromné raňajky, preto si dá Pivovarský guláš. A zasa kulinárske špecifikum: knedlíky sú ochutené karí. Ja vyberám kúsky slaniny z taniera. Mladšia má hamburger s hranolčekmi, staršia bolonské špagety. Chuťovo priemer, porcie veľké. V lokáli sa zastavujú hlavne vodáci. Niektorí posilnení zelenou a pivom, či Tullamore whiskey. A do člnu si berú ďalšiu fľašku. Cez pereje sa im pôjde ľahko. Prejdem sa po brehu odkiaľ sú pekné vyhliadky na zámok. Potom prejdeme cez most so sochou sv. Jana Nepomuckého na chodník vedúci hore k hradu. Kúpime si dva vstupy: hlavný okruh a vežu Jakobínku. A čo čert nechcel stretáme v skupine prindišov z nášho mesta. Rodičov Peti R. z hádzanej. Aký je svet malý. Aké súkolia musia pracovať, aby sme sa na rožmberskom zámku s nimi stretli? Sprevádza nás mladý muž. Prechádzame malými komnatami predovšetkým Buquoycov, pánov hradu. Hrad je známejší Bielou paňou. 

 

Postavený v 14.st. ako zmenšenina krumlovského zámku.

 

Perchta, odsúdená k večnému blúdeniu po hrade, žila v stredoveku ako dcéra šľachtica v Krumlove, neskôr žena despotu a sadistu Jana z Lichtenjštejna. Väčšinu života bývala v moravskom Mikulove a neskôr vo Viedni, kde je i pochovaná. S rožmberským hradom nemá prakticky nič spoločné (dokonca ani majetkovo), ale nejaký snaživý mních si povedal, že jej nešťastný život stojí za strašenie po hrade. Neskôr prispel k rozšíreniu legendy i obraz z 19st. zo záhadným nápisom. Kto ho rozlúšti, vyslobodí Perchtu z prekliatia, ktoré na ňu uvalil jej manžel. Záhadológovia sa dodnes nevedia dohodnúť, kto vlastne máta v hrade. Či Perchta alebo konkurenčná Markéta z Hradce.

Väčšinou sú vystavené iba repliky obrazov, nábytku. Obraz Karola Bonaventuru na koni pri bitke na Bielej hore je nepodarený fejk. Už v 17st. existovali. Pri prvom pohľade je vidieť, že Praha je obkolesená morom. Maliar v nej nikdy nebol, tak si Prahu proste vymyslel. Karol sedí na koni, no bol zranený, takže riadil bitku z koča. A za hodinu v nudnej bitke vyhral. Bitka bola však len malou epizódou 30 ročnej vojny. Až v obrazárni majú zapožičaných pár obrazov z Národnej galérie. Socha slobody na mramorovom kabinete. Je to len dobre vyleštený kameň. Rytierska sála s replikami zbraní je posledná. Hrad ničím zvláštnym nezaujal. Ani sme si nestačili vybrať pohľadnice a už zvoláva štíhla dievčina v okuliaroch na vstup do veže. Valcová veža ako obrovská ceruzka je vysoká 38m. Je na území horného hradu, ktorý patrí pošte. V 50-tych rokoch posledný Buquoy zomrel vo väzení v Brne, kde bol odsúdený za germanizáciu Šumavy. Hrad si podelila v duchu boľševizmu pošta a štát. Od r.2019 horný hrad chátra. Nikto poriadne nevie, kedy bola vežička postavená a ani načo slúžila. Pp. ako špajza, či strážna veža. Pôvodný vchod je v 14m výške. Stúpame úzkym schodiskom z 19.st. Krátko stojíme na 4 poschodí, ale zaujímavejšie je posledné, piate. Je z neho vidieť niektoré pôvodné trámy podopierajúce drevenú vežičku. Sú v tvare ondrejského kríža. 

 

V kostole sv. Mikuláša je hrobka známeho šľachtica Karla Bonaventury.

 

Vežičku opravovali v 21.st dobrovoľníci stredovekým spôsobom. Vo vitrínke je funkčný model. Vedro z malou dvíhal kladkostroj podľa návrhu L.da Vinciho. V kolese stála asi 60kg žena a bežala v ňom ako škrečok v klietke. Zaujímavejšia časť bola vonku na ochodzi. Výhľad na mestečko zo 400 obyvateľmi, vodákov, lesy, či švajčiarsku chatu Buquyov. Šibeničný vrch s pozostatkami šibenice. Meander Vltavy. Mladšia čaká na 4. poschodí. Prišlo jej zle. Zídeme dolu a kúpime pre všetkých suveníry. Máme hodinu na ďalšiu prehliadku. Tentoraz si mamina príde na svoje. Zakotvíme v miestnom pivovare. Hodinu prečkáme na domácej malinovke. Po piatej si nás, skupinku 14 ľudí (rodinka z Amsterdamu, Slováci na splave a my), zavolá čašník. Robí sprievodcu v podzemí pivovaru. Tak som sa dozvedel, aké 3 suroviny treba na pivo: jačmeň, chmeľ a vodu. Ako sa to všetko varí. Ako sa robí ochutené pivo, malinové. Čo je APA a tankové pivo, niečo o histórii. Obnovený pivovar má presne rok. Majiteľ má všetky rekreačné zariadenia v meste. Rekonštrukcia pivovaru ho stála vyše 200 miliónov. V poslednej miestnosti sa buduje pálenica. Chce tam robiť všetko od Whiskey po rum. So sládkom - veľa šťastia. Ochutnávka pivá bola vonku na terase, ktorú za tri dni zbúchali Ukrajinci. 4 druhy piva v asi 2dl pohároch. 11, 12, craft 13 a Malinove 15. 11 podľa drahej nemala výraznú chuť. Pritom je načapovanejšie. K pivu a vlastne aj ako večeru sme si objednali cibuľové krúžky a domáce čipsy. Pre ťažkých ochutnávačov bola pristavená kára. V obchode sme ešte nakúpili pivo pre rodinu a seba. Poslednou zastávkou bola Čertova stena za Vyšším Brodem. Nestihol som odbočku pre autá, preto som sa vteperil do úzkej cesty pre bicykle. Jarisa je však malá, nie je problém. V zapadajúcom slnku sme si spravili pár záberov a šli do blízkeho Podlučí. Večer bol chabý pokus o hranie tenisu.

 

Mohutné žulové skalné útvary tzv. tory tvoria vrchol Čertovej steny.

  

Sobota

 

Zamračený deň a je vlastne už čas sa vrátiť. Decká s frflaním príjmu navštíviť cestou domov mesto Linz. A veru lineckých lepeňákov sme aj doniesli málo. Po sladkých raňajkách som vyplatil sekeru na bare, čo bolo asi 520 korún, nechal som majiteľovi 550, drahá pohádzala veci do kufra a batohov a o 10h sme vypadli. Tankujem benzín v Louči a potom pokračujem cez Studánku, po ceste B126 na Linz. V Bad Leonfeldene zakufrujem a nechtiac sa prejdeme centrom. Cesta ide viac menej z kopca až k tretiemu najväčšiemu rakúskemu mestu. Na jednej strane história, na druhej strane diaľnice hnusná chemička a oceliareň (je možnosť ju navštíviť a vidieť výrobu ocele). Snažím sa nájsť parkovanie , čo najbližšie k centru. Napokon skončím pri radnici. Cez víkend je tam parkovanie za Eur/h do poludnia a keďže je pol dvanástej, platím len čosi vyše 1Eur. Centrum je len cez Dunaj. Voda v širokej rieke je šedá, či taká kalne modrá. Na hlavnom námestí sa zrovna konajú blšie trhy. Linec ako taký nejak neupúta. Starobylé uličky, kaviarničky plné ľudí, ruch veľkomesta. Niečo medzi Bratislavou a Viedňou. Stačí raz vidieť. Baby som viedol po Landstrasse ku katedrále Panny Márie. 

 

Stavala sa vyše 60 rokov iba z milodarov.

 

Je väčšia ako dóm sv. Štefana vo Viedni, ale o 2m nižšia. Prečo? Lebo Viedeň. Katedrála oslavuje tento rok 100 rokov. Preto je taká zachovalá. Mala poňať všetkých 20tis. obyvateľov Linzu (v 21.st je ich už 10-násobne viac). Po zničení sochy panenky Márie v júli 2024 bola na kazateľnici inštalovaná ďalšia ohyzdnosť hraničiaca s vandalizmom- 5 ružových hadíc. Až do konca augusta sa v nich ozývajú zvuky ohrozených druhov zvierat, padajúcich stromov, ale napr. aj mená utečencov, ktorí zahynuli v r. 2024 pri úteku do Európy. Projekt Call me mama od K. Struber je dosť svojrázny. Aj vonkajšok gotickej katedrály zohyzďuje ďalšia stavba - ako modrina na oku prilepená kaviareň.

Na botanickú záhradu dievčatá nenalákam, preto sa obraciame s5 uličkami k výrobni lineckej torty. Zoberieme jednu kilovú a dve menšie. Na obed sa stavíme v Mac Donalds na Taubenmarkt. Ani tu ma jedlo akosi neoslovilo. Čudná omáčka a ešte mi wrap aj pretrhli, lebo ho 2x motali. Centrum sa poobede uzatvára, lebo sa chystá Streetart festival. Poberáme sa k autu. Rovnakou cestou sa napojím s jedným kufrom na diaľnicu. S jednou cikpauzou za Viedňou dofrčíme pred šiestou k babke. Naše dievčatá chcú byť so sesternicami a morčaťom. 

Hrad Linz zo 17st.  premenený na lokálne múzeum.