Malá Fatra s Bobom

   Po dvoch rokoch básnenia o hrebeni Malej Fatry som v jednu májovú sobotu vyrazil prvým ranným vlakom do Trenčína. Fatra je pochopiteľne ďalej, ale železnice z nášho zapadákova končia každú druhú hodinu v Matúšovom meste. U nás ma prekvapil bývalý kolega Martin, prezývaný Sirka, ktorý z vlaku vystúpil. Čo robil o 6h ráno na stanici netuším. V Trenčíne sa ku mne pripojil kolega Boris, prezývaný Bobo. Videl som ho klaunovsky utekať v širokých nohaviciach kúpiť si lístok, a potom sa mi stratil. Volá mi, na akej som pozícii. "Vľavo od podchodu", odpovedám a čakám kým sa vynorí. Sadneme do expresu na Žilinu a jucháme slnkom zaliatym ránom na sever. Za Púchovom spomalíme. V Žiline máme necelú polhodinku na prestup, takže malé meškanie nevadí. No pred nami asi ide na koľajach slimák a vlečieme sa až do Žiliny. Meškanie narastie na vyše 15min., čo už ma začína znepokojovať ako iglu na Sahare. V Považskej nastúpia skauti, či kto, smerujúci do Popradu a vyženú nás z kupé. Rezervovali si celý 8. vagón. Už v Trenčíne som hovoril Bobovi, že máme si sadnúť do otvoreného vozňa. Zostali sme teda stáť v chodbičke. Žilinská stanica je momentálne oklieštená kvôli rekonštrukcii. Aj bus stanica sa prerába a z jednej strany je dočasne obohnaná plotom. Aspoň na príslušnom nástupišti je na zemi napísané "Terchová". Prejdeme na autobusovú stanicu akurvát, keď prichádza bus. Pýtam sa pani predo mnou, či sme sa správne zaradili na koniec radu. Otočí a v momente ma myklo, lebo neviem, či sa bavím s chlapom alebo ženou. Hormóny sa v menopauze s ňou kruto pohrali a je zarastená ako drevorubač. Hoci v dnešnej dobe gendrovej rôznorodosti by vedela z nevýhody vyťažiť mnoho. Čosi zamumlala a usmiala sa. Do Ťarchavej ide viac menej plný autobus. Takmer hodinu sa trmácame po dedinkách a stojíme pri každom väčšom strome, či moste. Doslova. Kdesi na odbočke na Lysicu, pri kempe, pri skalách. Od centra Ťarchavej je bus plný až do Vrátnej. Keďže na Rozsutec je chodník zatvorený, všetci sa trepú na hrebeň. Postavíme sa do rady pri kase na lanovku. Bobo si odbehne po kávu, ja kúpim obom lístky. Za šialených 20Eur/osoba. Iba hore. Spiatočný je o 1 Eur drahší. Majú to spočítané, lebo väčšina ľudí sa nevracia dolu. 

Prvá časť hrebeňovky so sedlom Priehyb a Stratencom.

    Bobo musí do seba vmžiku naliať horúcu kávu, lebo lanovka ide iba každú hodinu. Nerozumiem tejto teórii, ako je myslená "každá celá hodina". Pokiaľ budú ľudia? Pri bufete sedia dvaja už "v náladičke" a rozhodujú sa kam pôjdu. Predpokladám, že skončia maximálne na chate pod Chlebom alebo možno ani nevyjdú lanovkou hore. Pri turistike rýchlejším spaľovaním aj rýchlejšie človek vytriezvie. No tým skôr sa dostaví opička. A vtedy sa ide veľmi ťažko. Telo hľadá len odpočinok a potrebuje veľa tekutín. Nechcel by som to zažiť. V 8 miestnej lanovke sedíme ešte s jedným českým turistom. Nikto ďalší nechcel pristúpiť. Hore si dám banán, Bobo vytiahne prasknutý kelímok s nejakou kašou a zje ju. Hodíme na hrb batohy a vyrážame. Ráno som sa nevedel zbaliť a trepem zo sebou kopec zbytočností. Dve bundy, mikinu, baterku. Jak na viacdňový trek. Nenastúpime hneď na hrebeň, ale urobíme si hodinovú zachádzku na chatu pod Chlebom. Totiž, iritovala ma kamera nad chatou, ktorú vídavam po celý rok na panoráme. Konečne som mohol zamávať do objektívu. 

Viackrát vyhorela. Súčasná chata je na mieste bývalej hospodárskej budovy.

    Prekvapkala ma kaďa s tečúcou vodou. Sú otužilci, ktorí sa v nej reálne kúpu. Chatár alebo prevádzkar mi pripadal akýsi odmeraný až nepríjemný. Snáď preto, že som si kúpil iba pohľadnicu za 2Eur? A nič viac? Dlho sme sa v pekne zrekonštruovanej chate nezdržiavali a vyrazili hore s5 do Snilovského sedla. Odtiaľ sme sa pripojili k ďalším turistom idúcim po hrane Veľkého Kriváňa. Väčšina šliapala na vrchol, ale s Bobom som odbočku vynechal a kráčame stále po hrebeni. Pri hríbiku sa nám odkryje výhľad na trasu, ktorá nás čaká. Aj to len časť. Malý Kriváň zakrýva druhú polovicu chodníka. Fúka severný vietor, preto vyťahujem bundu. No počas turistiky stíchne a idem len v tričku. Bobo si zabudol klobúk a horské slnko mu sfarbí tvár do červena ako prasiatku. Pod Koniarkami je prameň potoka Studenec, kde si dve babenky varia raňajky. Bobovi prídu divné, mne pripadajú ťažké pohoďáčky. Možno dakde blízko bivakovali. Čaká nás tiahle stúpanie na Malý Kriváň. Tasím paličky. Kde tu sa objavia snehové polia. Okolo poludnia sme pri kamennom obelisku. Mrakov pribúda viac ako slnka. Len kde tu na pár sekúnd osvieti Fatru. Vrchol pripomína Babiu horu, ktorá je odtiaľto pekne vidieť. Spočiatku jej neviem prísť na meno. V hlave mi hučí len poľský Diablak. Musím si na pomoc zavolať mapu v telefóne. 

Kamenná tvár Malého Kriváňa.

    Výhľady sú úchvatné. Prechod hrebeňa je proste úžasný. V diaľke je vidieť tatranský Kriváň, hrebeň Nízkych Tatier, či hrebeň Veľkej a Malej Fatry. Ikonický Fatranský Kľak je snáď vidieť odvšadiaľ. V doline je Žilina, z druhej strany Martin. A nad hlavou sa objavujú vetrone. Len o pár hodín neskôr sa zrúti jeden pri pristávaní v Martine a pochová v troskách pilota. Pod múrikom sa naobedujeme a schádzame dolu. Mám len nízke topánky a na snehovom poli ma schladí kúsok ľadovej špiny. I kamienok sa zatúla do ľavej nástupovky a v sedle Priehyb sa ho zbavujem. Stúpame na Stratenec, keď mi volá drahá. I ona je na horách neďaleko odo mňa na hrebeni Veľkej Fatry. A podobne ako ja ide s kolegami. Symbolicky si zamávame. Deti sú u babky a opekajú si pod hradom Tematín. Vychutnávam si okolité ticho. Len sem tam bzučiaci roj múch. Ako malá elektrocentrála. Hory sú pre mňa skvelý relax a vyvetranie hlavy. I bicykel sa v posledných rokoch o5 pre mňa stal prostriedok ako získať prázdnu hlavu. Preto topánky striedam s kolesami. Od sedla Vráta sú mi paličky zbytočné a zavadzajú mi. Na Biele skaly sa treba liepať po štyroch. Bobovi sem tam vezmem paličky, ale potom si ich schová. Mne sa nechce a nejako počas chôdze zápasím so svojimi. Biele skaly, prezývané i ťavie chrbty, lebo z diaľky sa vskutku podobajú na dva hrby, je zaujímavejšia časť prechodu a po kráčaní trávnatým hrebeňom prináša zmenu. 

Druhá časť hrebeňovky s ťavými hrbmi a Suchým.

    Nepeknú zmenu tiež prináša pohľad na zničené stromy pod vrchom Soliská a Čierťaž. Lykožrút alebo nejaká huba ukončil ich pozemskú púť. Oproti stále prúdia turisti, hlavne z Poľska. Sem tam Česi, no Slovákov poskromne. Sme lenivý národ opilcov? Videl som to dole pri bufete. Ktovie, kde tí dvaja skončili. Aj psíkov je hádam viac ako Slovákov. S Bobom ešte nekončíme a stúpame na posledný vrchol Krivánskej Fatry- Suchý. Zdá sa, že sme už hore, ale nasleduje ešte jedno stúpanie kosodrevinou, kým uvidím dvojkríž. Ďalej je mi cesta známa. I výhľady. Binokulár som celú cestu nevytiahol. Dnes sa mi jednoducho páči výhľady, ako ich vidím. A viem, že ma čaká prudké klesanie. Po odchode skupinky Slovákov a Poliakov začíname schádzať. Po minúte ich dobehnem a terigám sa za nimi do polky kopca, kým sa mi ich podarí obehnúť. Za rýchlejší zostup platím na druhý deň svalovicou. Teším sa na kofolu na chate, preto tak ženiem. Bobo má problém schádzať od zranenia členku (tiež v Malej Fatre), ako som si všimol, ale pridá aj on. Míňame rodinku pod Suchým, ktorí ešte netušia, čo ich čaká. Chalani fungujú na rovnakom princípe, ako kedysi naše baby. Stále niečo žuvať.

Rovnaký pohľad, ale zo spodu.

   Nad chatou sa pasú kozy. Posledný pohľad na Malú Fatru a po lyžiarskom svahu schádzame dolu. Bobo si dá šošovicovú polievku a pivo, ja makovú štrúdľu bez šľahačky a kofolu. Oproti sedia vyslúžilé sliepky a fotia sa s cigaretami v hube. Rovno si mohli do náručia vziať zo zeme kotkodákajúce príbuzné. Pokračujú hore, ale nemyslím, že ďaleko dôjdu. Otravujú ma žobrajúce mačky a podo mnou sa usalaší pes. Keď domáca dvojica nepochodila, išla o stôl ďalej, kde si dával obed nejaký týpek. Ten ich rovno zaháňal z lavice na drevenú podlahu. Šošovicová polievka nebola ako do maminy alebo na chate pod Chlebom, ale Bobovi sa dal jesť aj iný recept. Po mojej minulej skúsenosti s touto polievkou som ju druhýkrát neskúšal. Okolo pol štvrtej dvíhame zadky. Čaká nás posledný úsek do Nezbudskej Lúčky. Za Plešelom strmo klesáme a stretáme cyklistu. Tak to by som si netrúfol. Že je trasa skutočne nebezpečná sa presvedčíte na stránke Horských záchranárov, kde hádam nie je dňa, kedy by neratovali cyklistu v okolí chaty. Predtým, než sme v doline Hradského potoka sa kocháme nádhernou scenériou Domašínskeho meandra. Vadí akurát neprestajný hluk áut na rušnej ceste. Snáď budúci rok stíchne, keď sa otvorí tunel Višňové. 

Hoci voda je živel, v Malej Fatre si neporadila s vrchom Domašín a obteká ho.

    Bobo počuje vodopád, ale to iba vlak prechádza cez most ponad Váh. Do Nezbudskej Lúčky dôjdeme asi 20min. pred odchodom vlaku. Stihneme ešte kofolu. A jeden týpek aj celú veľkú pizzu. Iba jeden kus mu zostal, ktorý dožuje na nástupišti. Bobo si kúpi lístok. Vravím mu, že nech nastaví na svojom telefóne HotSpot. Nič. Čumíme do aparátu, ale netušíme, ako ho spojazdniť. Prehrmí Pendolíno do Prahy a po pár minútach vidíme zľava prichádzať vlak, keď v tom priamo cez  koľaje si to šinie babka bez pudu sebazáchovy v ruke s veľkou kabelou. Rušňovodič zatiahne rýchlobrzdu, len iskry lietajú spod vlaku a schová si i zberač. Baba musela vlak vidieť, veď je tam 300m rovinka. Dnes to nesmrteľná babka stihla, vlak zastavil 20m od nej. A 20m od nej je tiež cintorín, kde veľa nechýbalo a skončila by namiesto v Žiline na ňom. Rušňovodič sa otriasol, nahodil stroj a došmochtal sa na stanicu. Potom sme už pokračovali do Žiliny. U sprievodcu som si kúpil lístok. Vypleštil som na neho okále, keď som sa dozvedel, kde sa kupuje lístok v Nezbudskej Lúčke. "Čo mali v Strečne zatvorené?, pýta sa. "Tam majú už roky, veď sú tam mreže", odpovedám. "Lístok sa kupuje v krčme, z druhej strany", vraví mi so smiechom. Ale lístok mi predal bez prirážky. Na čerstvo natretom moste sme videli odloženú drôtenú kefu na hrdzu. Čo pri kefovaní sa týpek zje.al do Váhu a ostala po ňom iba kefa? V Žiline čakáme na polonástupišti na vlak z Košíc. Príde s minútovým meškaním. Bobo si sadne na rezervované miesto a babenka ho vypoklonkuje vedľa. Volám babám domov. Na prechádzke k hradu Tematín ich zastihla búrka a komplet premokli. Evidentne si vedúci výpravy nepozrel počasie a cukor. Poklesla mu nebezpečne hladina. Mal šťastie, že šli okolo nich iní turisti a podali mu tatranku. Vedel som, že  hlásili u nás poobede búrky, ale nebudem o piatej ráno budiť baby, aby si zbalili pršiplášť. My sme mali super počko, možno tých mrakov mohlo byť o 20% menej. I to som vedel, že obloha nad nami bude asi oblačná, ale napriek vajataniu som napokon dal turistike zelenú. A neľutujem. No a Bobo? Chodil ako batoľa na druhý deň, čo ho nohy boleli. A neskôr dal aj druhú časť hrebeňa Chleb-Rozsutec.