Malá Fatra s Bobom

   Po dvoch rokoch básnenia o hrebeni Malej Fatry som v jednu májovú sobotu vyrazil prvým ranným vlakom do Trenčína. Fatra je pochopiteľne ďalej, ale železnice z nášho zapadákova končia každú druhú hodinu v Matúšovom meste. U nás ma prekvapil bývalý kolega Martin, prezývaný Sirka, ktorý z vlaku vystúpil. Čo robil o 6h ráno na stanici netuším. V Trenčíne sa ku mne pripojil kolega Boris, prezývaný Bobo. Videl som ho klaunovsky utekať v širokých nohaviciach kúpiť si lístok, a potom sa mi stratil. Volá mi, na akej som pozícii. "Vľavo od podchodu", odpovedám a čakám kým sa vynorí. Sadneme do expresu na Žilinu a jucháme slnkom zaliatym ránom na sever. Za Púchovom spomalíme. V Žiline máme necelú polhodinku na prestup, takže malé meškanie nevadí. No pred nami asi ide na koľajach slimák a vlečieme sa až do Žiliny. Meškanie narastie na vyše 15min., čo už ma začína znepokojovať ako iglu na Sahare. V Považskej nastúpia skauti, či kto, smerujúci do Popradu a vyženú nás z kupé. Rezervovali si celý 8. vagón. Už v Trenčíne som hovoril Bobovi, že máme si sadnúť do otvoreného vozňa. Zostali sme teda stáť v chodbičke. Žilinská stanica je momentálne oklieštená kvôli rekonštrukcii. Aj bus stanica sa prerába a z jednej strany je dočasne obohnaná plotom. Aspoň na príslušnom nástupišti je na zemi napísané "Terchová". Prejdeme na autobusovú stanicu akurvát, keď prichádza bus. Pýtam sa pani predo mnou, či sme sa správne zaradili na koniec radu. Otočí a v momente ma myklo, lebo neviem, či sa bavím s chlapom alebo ženou. Hormóny sa v menopauze s ňou kruto pohrali a je zarastená ako drevorubač. Hoci v dnešnej dobe gendrovej rôznorodosti by vedela z nevýhody vyťažiť mnoho. Čosi zamumlala a usmiala sa. Do Ťarchavej ide viac menej plný autobus. Takmer hodinu sa trmácame po dedinkách a stojíme pri každom väčšom strome, či moste. Doslova. Kdesi na odbočke na Lysicu, pri kempe, pri skalách. Od centra Ťarchavej je bus plný až do Vrátnej. Keďže na Rozsutec je chodník zatvorený, všetci sa trepú na hrebeň. Postavíme sa do rady pri kase na lanovku. Bobo si odbehne po kávu, ja kúpim obom lístky. Za šialených 20Eur/osoba. Iba hore. Spiatočný je o 1 Eur drahší. Majú to spočítané, lebo väčšina ľudí sa nevracia dolu. 

Prvá časť hrebeňovky so sedlom Priehyb a Stratencom.

    Bobo musí do seba vmžiku naliať horúcu kávu, lebo lanovka ide iba každú hodinu. Nerozumiem tejto teórii, ako je myslená "každá celá hodina". Pokiaľ budú ľudia? Pri bufete sedia dvaja už "v náladičke" a rozhodujú sa kam pôjdu. Predpokladám, že skončia maximálne na chate pod Chlebom alebo možno ani nevyjdú lanovkou hore. Pri turistike rýchlejším spaľovaním aj rýchlejšie človek vytriezvie. No tým skôr sa dostaví opička. A vtedy sa ide veľmi ťažko. Telo hľadá len odpočinok a potrebuje veľa tekutín. Nechcel by som to zažiť. V 8 miestnej lanovke sedíme ešte s jedným českým turistom. Nikto ďalší nechcel pristúpiť. Hore si dám banán, Bobo vytiahne prasknutý kelímok s nejakou kašou a zje ju. Hodíme na hrb batohy a vyrážame. Ráno som sa nevedel zbaliť a trepem zo sebou kopec zbytočností. Dve bundy, mikinu, baterku. Jak na viacdňový trek. Nenastúpime hneď na hrebeň, ale urobíme si hodinovú zachádzku na chatu pod Chlebom. Totiž, iritovala ma kamera nad chatou, ktorú vídavam po celý rok na panoráme. Konečne som mohol zamávať do objektívu. 

Viackrát vyhorela. Súčasná chata je na mieste bývalej hospodárskej budovy.

    Prekvapkala ma kaďa s tečúcou vodou. Sú otužilci, ktorí sa v nej reálne kúpu. Chatár alebo prevádzkar mi pripadal akýsi odmeraný až nepríjemný. Snáď preto, že som si kúpil iba pohľadnicu za 2Eur? A nič viac? Dlho sme sa v pekne zrekonštruovanej chate nezdržiavali a vyrazili hore s5 do Snilovského sedla. Odtiaľ sme sa pripojili k ďalším turistom idúcim po hrane Veľkého Kriváňa. Väčšina šliapala na vrchol, ale s Bobom som odbočku vynechal a kráčame stále po hrebeni. Pri hríbiku sa nám odkryje výhľad na trasu, ktorá nás čaká. Aj to len časť. Malý Kriváň zakrýva druhú polovicu chodníka. Fúka severný vietor, preto vyťahujem bundu. No počas turistiky stíchne a idem len v tričku. Bobo si zabudol klobúk a horské slnko mu sfarbí tvár do červena ako prasiatku. Pod Koniarkami je prameň potoka Studenec, kde si dve babenky varia raňajky. Bobovi prídu divné, mne pripadajú ťažké pohoďáčky. Možno dakde blízko bivakovali. Čaká nás tiahle stúpanie na Malý Kriváň. Tasím paličky. Kde tu sa objavia snehové polia. Okolo poludnia sme pri kamennom obelisku. Mrakov pribúda viac ako slnka. Len kde tu na pár sekúnd osvieti Fatru. Vrchol pripomína Babiu horu, ktorá je odtiaľto pekne vidieť. Spočiatku jej neviem prísť na meno. V hlave mi hučí len poľský Diablak. Musím si na pomoc zavolať mapu v telefóne. 

Kamenná tvár Malého Kriváňa.

    Výhľady sú úchvatné. Prechod hrebeňa je proste úžasný. V diaľke je vidieť tatranský Kriváň, hrebeň Nízkych Tatier, či hrebeň Veľkej a Malej Fatry. Ikonický Fatranský Kľak je snáď vidieť odvšadiaľ. V doline je Žilina, z druhej strany Martin. A nad hlavou sa objavujú vetrone. Len o pár hodín neskôr sa zrúti jeden pri pristávaní v Martine a pochová v troskách pilota. Pod múrikom sa naobedujeme a schádzame dolu. Mám len nízke topánky a na snehovom poli ma schladí kúsok ľadovej špiny. I kamienok sa zatúla do ľavej nástupovky a v sedle Priehyb sa ho zbavujem. Stúpame na Stratenec, keď mi volá drahá. I ona je na horách neďaleko odo mňa na hrebeni Veľkej Fatry. A podobne ako ja ide s kolegami. Symbolicky si zamávame. Deti sú u babky a opekajú si pod hradom Tematín. Vychutnávam si okolité ticho. Len sem tam bzučiaci roj múch. Ako malá elektrocentrála. Hory sú pre mňa skvelý relax a vyvetranie hlavy. I bicykel sa v posledných rokoch o5 pre mňa stal prostriedok ako získať prázdnu hlavu. Preto topánky striedam s kolesami. Od sedla Vráta sú mi paličky zbytočné a zavadzajú mi. Na Biele skaly sa treba liepať po štyroch. Bobovi sem tam vezmem paličky, ale potom si ich schová. Mne sa nechce a nejako počas chôdze zápasím so svojimi. Biele skaly, prezývané i ťavie chrbty, lebo z diaľky sa vskutku podobajú na dva hrby, je zaujímavejšia časť prechodu a po kráčaní trávnatým hrebeňom prináša zmenu. 

Druhá časť hrebeňovky s ťavými hrbmi a Suchým.

    Nepeknú zmenu tiež prináša pohľad na zničené stromy pod vrchom Soliská a Čierťaž. Lykožrút alebo nejaká huba ukončil ich pozemskú púť. Oproti stále prúdia turisti, hlavne z Poľska. Sem tam Česi, no Slovákov poskromne. Sme lenivý národ opilcov? Videl som to dole pri bufete. Ktovie, kde tí dvaja skončili. Aj psíkov je hádam viac ako Slovákov. S Bobom ešte nekončíme a stúpame na posledný vrchol Krivánskej Fatry- Suchý. Zdá sa, že sme už hore, ale nasleduje ešte jedno stúpanie kosodrevinou, kým uvidím dvojkríž. Ďalej je mi cesta známa. I výhľady. Binokulár som celú cestu nevytiahol. Dnes sa mi jednoducho páči výhľady, ako ich vidím. A viem, že ma čaká prudké klesanie. Po odchode skupinky Slovákov a Poliakov začíname schádzať. Po minúte ich dobehnem a terigám sa za nimi do polky kopca, kým sa mi ich podarí obehnúť. Za rýchlejší zostup platím na druhý deň svalovicou. Teším sa na kofolu na chate, preto tak ženiem. Bobo má problém schádzať od zranenia členku (tiež v Malej Fatre), ako som si všimol, ale pridá aj on. Míňame rodinku pod Suchým, ktorí ešte netušia, čo ich čaká. Chalani fungujú na rovnakom princípe, ako kedysi naše baby. Stále niečo žuvať.

Rovnaký pohľad, ale zo spodu.

   Nad chatou sa pasú kozy. Posledný pohľad na Malú Fatru a po lyžiarskom svahu schádzame dolu. Bobo si dá šošovicovú polievku a pivo, ja makovú štrúdľu bez šľahačky a kofolu. Oproti sedia vyslúžilé sliepky a fotia sa s cigaretami v hube. Rovno si mohli do náručia vziať zo zeme kotkodákajúce príbuzné. Pokračujú hore, ale nemyslím, že ďaleko dôjdu. Otravujú ma žobrajúce mačky a podo mnou sa usalaší pes. Keď domáca dvojica nepochodila, išla o stôl ďalej, kde si dával obed nejaký týpek. Ten ich rovno zaháňal z lavice na drevenú podlahu. Šošovicová polievka nebola ako do maminy alebo na chate pod Chlebom, ale Bobovi sa dal jesť aj iný recept. Po mojej minulej skúsenosti s touto polievkou som ju druhýkrát neskúšal. Okolo pol štvrtej dvíhame zadky. Čaká nás posledný úsek do Nezbudskej Lúčky. Za Plešelom strmo klesáme a stretáme cyklistu. Tak to by som si netrúfol. Že je trasa skutočne nebezpečná sa presvedčíte na stránke Horských záchranárov, kde hádam nie je dňa, kedy by neratovali cyklistu v okolí chaty. Predtým, než sme v doline Hradského potoka sa kocháme nádhernou scenériou Domašínskeho meandra. Vadí akurát neprestajný hluk áut na rušnej ceste. Snáď budúci rok stíchne, keď sa otvorí tunel Višňové. 

Hoci voda je živel, v Malej Fatre si neporadila s vrchom Domašín a obteká ho.

    Bobo počuje vodopád, ale to iba vlak prechádza cez most ponad Váh. Do Nezbudskej Lúčky dôjdeme asi 20min. pred odchodom vlaku. Stihneme ešte kofolu. A jeden týpek aj celú veľkú pizzu. Iba jeden kus mu zostal, ktorý dožuje na nástupišti. Bobo si kúpi lístok. Vravím mu, že nech nastaví na svojom telefóne HotSpot. Nič. Čumíme do aparátu, ale netušíme, ako ho spojazdniť. Prehrmí Pendolíno do Prahy a po pár minútach vidíme zľava prichádzať vlak, keď v tom priamo cez  koľaje si to šinie babka bez pudu sebazáchovy v ruke s veľkou kabelou. Rušňovodič zatiahne rýchlobrzdu, len iskry lietajú spod vlaku a schová si i zberač. Baba musela vlak vidieť, veď je tam 300m rovinka. Dnes to nesmrteľná babka stihla, vlak zastavil 20m od nej. A 20m od nej je tiež cintorín, kde veľa nechýbalo a skončila by namiesto v Žiline na ňom. Rušňovodič sa otriasol, nahodil stroj a došmochtal sa na stanicu. Potom sme už pokračovali do Žiliny. U sprievodcu som si kúpil lístok. Vypleštil som na neho okále, keď som sa dozvedel, kde sa kupuje lístok v Nezbudskej Lúčke. "Čo mali v Strečne zatvorené?, pýta sa. "Tam majú už roky, veď sú tam mreže", odpovedám. "Lístok sa kupuje v krčme, z druhej strany", vraví mi so smiechom. Ale lístok mi predal bez prirážky. Na čerstvo natretom moste sme videli odloženú drôtenú kefu na hrdzu. Čo pri kefovaní sa týpek zje.al do Váhu a ostala po ňom iba kefa? V Žiline čakáme na polonástupišti na vlak z Košíc. Príde s minútovým meškaním. Bobo si sadne na rezervované miesto a babenka ho vypoklonkuje vedľa. Volám babám domov. Na prechádzke k hradu Tematín ich zastihla búrka a komplet premokli. Evidentne si vedúci výpravy nepozrel počasie a cukor. Poklesla mu nebezpečne hladina. Mal šťastie, že šli okolo nich iní turisti a podali mu tatranku. Vedel som, že  hlásili u nás poobede búrky, ale nebudem o piatej ráno budiť baby, aby si zbalili pršiplášť. My sme mali super počko, možno tých mrakov mohlo byť o 20% menej. I to som vedel, že obloha nad nami bude asi oblačná, ale napriek vajataniu som napokon dal turistike zelenú. A neľutujem. No a Bobo? Chodil ako batoľa na druhý deň, čo ho nohy boleli. A neskôr dal aj druhú časť hrebeňa Chleb-Rozsutec.

 

Cyklohaluzice VI

   

    Neubehol ani týždeň bicyklovania v okolí Myjavy a o5 sa vraciam na kopanice, tentoraz vôkol rodného kraja Štefánika. Do Vrbového juchám po rušnej ceste, cyklochodník však napreduje a už sú odstránené takmer všetky koľaje. Za Vrbovým nasleduje prvé stúpanie, nie je to však nič hrozné. Vidím nalietavať malé lietadlo na letisko Krakovany. Občas sem nejaký stroj zavíta. Zveziem sa dolu do Prašníka. Ožíva aj arabská rezidencia, príslušník hizbaláh-u zrovna kosí trávu.
Do Podkylavy vedie cesta dolinou Podkylavského potoka s miernymi prevýšeniami. Za odbočkou k osade Mosnákovci začína seriózny stupák. Zosadám z Treku a tlačím ho do kopca. Obieha ma babka na električke. Dobieham ju pred Košariskami u Martinkovcov, ale o5 ma necháva za sebou v malom stúpaní. V Štefánikovom rodisku začína cyklochodník až do Brezovej. 6km ide prakticky dolu kopcom. Nečakane ma zastavia spadnuté stromy. 

Musím kolimahu preniesť. Obchádzam priehradu a za ňou som prakticky v Brezovej. 

Priehrada bola zrekonštruovaná v r.2021, no kúpať sa v nej neodporúča.

    Predbieha ma fanúšik FC Bradlan s foto výbavou. 8. liga pokračuje ďalším kolom proti Chvojnici.  Na pumpe grilujú zelení mužíčkovia. Prejdem za trať a odbočujem doprava k Štverníku. Za ním je o5 dlhé stúpanie až k Zuštíkom. Na križovatke sa dávam na poľnú cestu k rozhľadni Lipovec. Pod ňou je zaparkované auto a šofér ipt trúbi. Romantiku kamennej rozhľadne kazí ďalší týpeček s veľkou retiazkou na krku, ktorý zaparkoval priamo pod ňou. Hlasno vzdychnem, ale čo sa budem rozčuľovať. Niekto proste musí vytrepať smrada kvôli opekaniu až pod rozhľadňu, i keď je 300m nižšie parkovisko. Výhľady sú z nej skvelé. Pekne je vidieť Bradlo, či na opačnej strane mesto Senicu. Hľadím na kopec, ktorý budem musieť ešte prekonať. V diaľke sa črtá rovina Záhoria až k rakúskemu veternému zázraku. 

Nevysoká rozhľadňa na vrchu Lipovec je od r.2013.

    Na kolimahe zídem dolu do osady Rehúšovci. Na jej hornom konci je súkromné múzeum roľníctva. Počujem nejaký hluk z domu, preto zaklopem na dvere. Mladá žena mi otvorí dvere do murovanej stodoly, kde sú zaprášené exponáty. Výklad vraj vie podať iba jej otec Paľo Repta, t.č. neprítomný. Zdržím sa v expozícii nejakých 5 min., uchmatnem letáčik a rútim sa dolu do Prietrže. 

Múzeum vzniklo v r.2009 v bývalom kravíne.

     V časti Dolné Paseky majú stretnutie koníčkari z okolitých osád. Pokračujem okolo vodnej nádrže do centra obce. Myjava je dostupná odvšade. I tu je odbočka. Ja však idem doľava na Senicu. Za obcou začína 12% stúpanie. O5 z časti tlačím bicykel a v závere stúpania šliapem. To som už na kopaničiarskej magistrále. Do Senice vletím rýchlosťou 55km/h. Ukáže mi to stacionárny radar. Po ľavej strane sú nejaké vysoké veže, pp. vodárenské. Zastavujem sa pri parku a pozriem do navigácie. Rozhodnem sa ísť v tieni stromov, poblíž je kaštieľ. Chvíľu sa motám po parku, kým nájdem kaštieľ. No je obohnaný lešením. Pokračujem na námestie Oslobodenia. 

Po rekonštrukcii v r.2011 pribudla na námestí aj fontánka.

    TIC z nepochopiteľných dôvodov zatvorené. Nerozumiem, prečo je otvorené iba v týždni. Ošúpem si banán a požijem jeden pagáč. Do Kútov je 28km. Sú takmer štyri hodiny, vlak o piatej nestihnem tak či tak. Ďalší ide až o dve hodiny. Aspoň budem mať čas na baziliku v Šaštíne. Vydávam sa preto po hlavnej ceste č.500 na juh. Za Senicou je nejaký cyklochodník, ale netuším kam vedie. Neskôr sa dozviem, že sa dá pohodlne po asfaltovom chodníku dostať až do Čárov. Ja dnes idem priamočiaro cez Dojč do Šaštína. Pomerne rušná cesta inak peknou prírodou Záhoria. Popri ceste je mnoho krížov zasvätených patrónke Slovenska. A tiež pomníčkov po nehodách. Na pumpe sa pýtam o pohľadnicu, ale odporúčajú ma k bazilike. Krátko po piatej prídem k nej. 

Jediné zachované fresky v takomto veľkom rozsahu sú v šaštínskej bazilike.

    Info obchodík zavretý, vraj odišli pred chvíľou. Zoberiem si len letáčik, prejdem sa vnútrom a pokračujem po cyklochodníku k Čárom. Lepšia alternatíva by bola ísť popri rybníku na Kuklov. Jednak je z cesty pekný výhľad na baziliku, a potom nemusím absolvovať tristnú cestu Čárskym lesom. 

Ktosi dostal skvelý nápad vysypať piesok na lesnú cestu. 

    S pi.ovaním a šmýkaním sa konečne vymotám z lesa a o5 pokračujem zvyšných pár kilometrov do Kútov. Pani pri pokladni mi nanútila miestenku pre bicykel, čo sa ukázalo ako absolútna zbytočnosť. Ešte aj sprievodkyňa mi to potvrdila. Pokladníčka v Kútoch by mala byť zamestnankyňa mesiaca. Mám ešte hodinu čas do odchodu vlaku. Sadnem si k veľkej kofole a dojem pagáče. Volám domov, že prídem o deviatej. Snažím sa vytvoriť príbeh na fasabuku z dneška, no dostupná je iba ak je vlak na stanici. Príchodom medzinárodného rýchlika sa na stanici objavia policajti so sapíkmi.

Viac ako storočná vodárenská veža je dominantou dôležitej križovatky v Kútoch.

     Veľké prekvapenie je príchod Šukafóna do Senice. Tri bicykle nejako natlačíme do malinkého vozňa a supíme do Senice. Cestujem zo starším párom, ktorý mi poskytne zopár info ohľadom cyklotrás na Záhorí. V Senici preskočím do novej súpravy a ťaháme do Trnavy. Malé Karpaty preklenieme tunelom pod Bukovou. V Smoleniciach čakáme na vlak z Trnavy. Naberieme meškanie viac ako 5min. Dlhú cestu "spríjemňuje" spievajúci týpek. Pa a Pi, Gumkáči a nakoniec Team: Jeden kabát.... Mešká i rýchlik z Blavy. Ako idem trnavským podchodom dosupí na nástupište. Takže stíham len tak tak. 

    Pekná a nenáročná trasa je severná časť Ponitrianskej magistrály z Topoľčian do Bojníc. Nad naším krajom hrmeli búrky, ale za kopcami bolo krásne, polooblačné počasie. Nahovoril som aj drahú, poobede sme naložili kolimahy do Sopla a vybrali sa za kopečky. Vlakom by trvala cesta k Žochárom dvakrát dlhšie. V Topoľčanoch sme sa pred jazdou posilnili sladkými koláčmi a mohli šliapať. Topoľčanmi nás vedie cyklochodník, ktorý však končí zakrátko pri firme Pankl. Kúsok do Práznoviec prejdeme po rušnej ceste prvej triedy. Šliapeme na východ do časti Bošan - Baštína. Popri rieke Nitra je trávnatá hrádza, preto volíme normálnu cestu až do Partizánskeho. Prestávku si urobíme po 13km v dedinke Brodzany. Pekne zrekonštruované múzeum A. S. Puškina je už zatvorené. V sobotu je otvorené iba do 14h. Vidím nejakú babu chodiť von a dnu z kaštieľa, ale veľmi "milo" mi vysvetlí, že naozaj je otvorené len do druhej. Pohľadnicu ani nemám odvahu si pýtať. Nechápem prečo je otvorené cez víkendy v takýchto hlúpych časoch (10h-14h). 

Kaštiel v Brodzanoch Puškin nikdy nenavštívil. Žila v ňom jeho švagriná.

    Drahá má ešte od kolegyne tip na romantickú zrúcaninu nad obcou. Preto pod lesom odstavíme kostitrasy a pešo vystúpame na kopec Hôrka. Medzi stromami je kaplnka a hrobka šľachtického rodu Freisenhof (príbuzní ruského básnika Puškina). Švagriná A.S.Puškina si priniesla životný štýl z Petrohradu, čo je vidieť v interiéri kaštieľa. Nad kaplnkou a hrobkou je postavený letohrádok Babylon na spôsob Janova hradu v Ledniciach. 

Excentrická Natália Oldenburgová si postavila letné sídlo začiatkom 20st. 

    Pokračujeme kúsok do Partizánskeho, kde sa za riekou Nitra napojíme na nový cyklochodník (začína pri letisku). Novou lávkou, na sútoku Nitrice a Nitry ideme obchvatom mesta cez štvrť Šípok. Za železnicou a hlavnou cestou popri nemocnici spravovanej Pentou. Odbočíme doprava k obci Malé Kršteňany. 

Rieka Nitra tvorí predel medzi Partizánskym a Malými Uhercami.

    Mrknem do navigácie, aby sme nestratili smer. Cesta dedinkou sa vlní až po kameňolom. Veľké tabule zákaz vstupu ignorujeme. Nie sme sami, oproti stretávame dosť cyklistov. Je víkend a v kameňolome je ticho. Ani si nemyslím, že sa doslova pretrhnú skaly od roboty i v týždni. Veľa techniky odstavenej v lome nie je. 

Lom v Malých Kršťenanoch ukrajuje z Veľkého vrchu (456m n.m.).

    Obídeme Veľký vrch a na jeho severovýchodnom úbočí je ďalší lom. Cez ten však nejdeme a odbočíme na kilometrovú lesnú cestu plnú kaluží do Chalmovej. Vyjdeme z lesa a cítime zápach hydiny, po pravej strane je nová (1994) veľká slepačáreň. Najväčšia na Slovensku. Zamestnanci sa po areáli pohybujú na golfových vozíkoch. V kostole oproti farme je zrovna svadba a za plotom sa potuluje čínske prasa. Dedinská idylka. V parku je kaštieľ, kde je vstup zakázaný, ale dnes si zo zákazov ťažkú hlavu nerobíme. 

Jediný trvalo obývateľný kaštieľ na Hornej Nitreje v Chalmovej.

    V útrobách neveľkého klasistického kaštieľa zo 17.st je momentálne polepšovňa, moderne povedané reedukačné centrum. Jeho obyvateľov sme cestou k termálnemu kúpalisku i stretli. Prevažne tmavšej pleti. Netušil som, že v takom zapadákove pod vrchom Lubín je kúpalisko. Prevláda v ňom ťažký socík. Ubytovanie v unimobunkách, niektoré akože vynovené. Cez to všetko vo väčšine boli ľudia. V kempe dokonca Pepíci. Ako vyčmuchali túto dieru netuším. Ale oni majú nos na hlavně levně miesta. Na vyhliadkovú vežu na Lubíne je to vyše polhodiny, preto výstup vzdávame a obídeme, hľadajúc cestu von z areálu. Popri teplovode a halde popola z elektrárne Nováky prejdeme do Zemianskych Kostolian. Na vrchu plochého kopca vysokého viac ako činžiak má vyrásť slnečná elektráreň. 

V máji 1965 sa popolčeková hrádza pretrhla a spôsobila veľkú tragédiu v obci.

    V Kostoľanoch prejdeme na druhú stranu Nitry a drncáme asi 3km po panelke. Tá končí až v Novákoch. 

Záhradky a ohrada s koňmi pred Novákmi.

    V meste sa napojíme na Ponitriansku magistrálu (opustili sme ju na konci Partizánskeho). Magistrála totiž pokračuje popri hlavnej ceste a za Kamencom pod Vtáčnikom  sa dáva do kopcov. Cesta na opačnej strane Hornonitrianskej kotliny je lepšia a kratšia. Od Novák pokračujeme popod lesom pri vojenských skladoch s Karosou 735C do dedinky Opatovce nad Nitrou. Pred ňou je sútok Handlovky a Nitry. Vidím štartujúcu Cesnu z Prievidzského letiska, takže sme blízko. V Opatovciach zahneme doľava a vzápätí sme v Bojniciach. Míňame odbočku do kúpeľov. Pýtam sa, či pôjdeme hore k zámku, ale kopec ju odradí. Preto ideme na kruháč, kde sa rozhodneme predsa len ísť do Bojníc. 

Tu sa inžinieri vyzúrili.

    Máme ešte hodinu do odchodu vlaku, preto nejakú zmrzlinu stihneme. Napokon skončíme v Panskom pivovare. Ja len kofolku, žena ochutná 11° Sokola. Aj do batohov vložíme dve fľaše piva Krkavca a Radku. Spustíme sa prievidzskou cestou do okresného mesta na stanicu. Rýchlik Bojnice už čaká na nástupišti. Rýchlik, no stojí pri každom kríku. Takmer hodinu trvá cesta do Topoľčian. Pomaly ako na bicykli. Vozeň plný Ukrajiniek. Žochári nás privítajú dažďom. Ešte sa len spúšťa, takže stihneme naložiť Treky do auta. Cestou prší až po Nemčice. Za nimi nehoda, keď sa auto vykotilo do priekopy. Vodič šiel do zákruty asi príliš rýchlo. Navyše mokrá vozovka. Nad Marhátom je tmavý mrak, v okolí Havrana sa parí z cesty, no domov sme prišli našťastie po daždi.

    No dažďu som sa nevyhol pri vyše 100km cykloturistike do Serede a Trnavy. Predpoveď nehlásila žiadny dážď iba oblačnú oblohu. Preto si hovorím: "To je taký muzeálny čas." Krátko po obede (deti šli svokre) som osedlal Trek a vydal sa južným smerom. Ako inak proti vetru. Ale nie extrémnemu. Cestu do Hlohovca poznám ako svoje deravé Skechery, preto ani nezastavujem. Volím trasu po riadnej ceste a nie po hrádzi, aby som bol rýchlejší. V Sokolovciach je nejaký rýchlostný maratón (memoriál Miloša Geža). V Hlohovci odbočím ku zámockému parku a tlačím kolimahu do kopca ku zámku, či kaštieľu, jednoducho objekt. Posledné metre vyšliapem. 

Rekonštrukcia prebieha pod taktovkou vlastníka - mesta Hlohovec.

    Objekt z 11. storočia je otvorený, čo som teda netušil. Mal som za to, že je v ňom polepšovňa. Mesto sa oň stará, i keď jedna nezreštaurovaná stena pôsobí ako päsť na oko. Prezriem si iba nádvorie, pozavadziam fotografovi, kúpim pohľadnice, oštemplujem a pokračujem ďalej na kopec Šiance. Veľmi pekné sú záhrady pod zámkom. 

Anglická záhrada s francúzskymi terasami.

    Pod Šiancom je vyhliadka na Tomášovom vrchu s altánkom. Veľa ľudí sem nechodí, bližšia je hore pri ceste. Žlto značený chodník ma smeruje ďalej lesom pod vrchol. 

"Urbánok", postavený patrónovi vinohradníkov sv.Urbanovi, v r.2024 oslávil svoju storočnicu.

    K vyhliadke sa musím kúsok vrátiť. Zrovna opravujú cestu a je tam semafor. Ja však vojdem na vyfrézovanú cestu a chvíľu sa pokochám sa výhľadmi na mesto a okolie. Pekná časť mesta. U nás "bejvavalo" na Červenej veži, ale mesto ju nechalo zarásť drevinami pred sto rokmi. Dole do Bojničiek zletím 50km rýchlosťou. Som na zeleno značenom cyklochodníku. Míňam vinárstvo Golguz a už vidím kostolnú vežičku Dvorníkov. No za nimi sa blíži zhora tmavá chmára. Ešte ani neprekročím koniec obce a dopadnú na mňa prvé kvapky. V stúpaní začína seriózne pršať. Nechcem prestať šliapať do kopca. Až na jeho vrchole uvidím lipu a pod ňou sa schovám. Prší na mňa stále, ale aspoň nie tak intenzívne. Do Serede je nejakých 10km a viem, že do tretej nestihnem dojuchať. Lejak trocha ustane, vykuknem spoza stromov na juh, kde je slnko. 

Preto vyskakujem na bicykel a spustím sa dolu k Prírodnej rezervácii Dubník. Prší stále, ale aspoň nie tak intenzívne. Ešte jedno stúpanie za Dubníkom a schádzam do Vinohradov nad Váhom. Tam po daždi ani stopy. Slniečko ma vysúša a hreje. Mierne stúpanie do Šintavy, obchádzam betonárku a odbočujem doprava ku Seredi. Zakrátko sa napájam na hlavnú cestu. Prekračujem Váh a som v meste. Múzeum holokaustu je na druhom konci. Vidím, že most je uzavretý, ale hádam sa nejako cezeň dostanem. Prinajhoršom prejdem cez koľaje. Našťastie je most pre peších a cyklistov otvorený. Zídem dolu z nadjazdu popri cintorínu k múzeu. Vedľa je "kasíno". Je skoro pol štvrtej, takže mám vyše polhodinky na prehliadku. 

Tragické riešenie židovskej otázky vo vojnových rokoch.

    Pokladníčka mi dá i zlacnený lístok, no neskôr zistím, že prvá nedeľa v mesiaci je zdarma. 3Eur neurobia zo mňa bedára. K tomu pohľadnica. Platiť sa dá i kartou. Expozíciu tvoria štyri baraky, piaty je na konferencie a semináre. V prvom sú príbehy ľudí a "mediálna príprava Slovenska" o zlých Židoch, holokauste a pracovných táboroch. Už v tridsiatych rokoch média masírovali ľudské mysle. Ako mi to len pripomína dobu kovidovú, keď sa segregovali dezoláti. Druhá budova ma dostala. Vstupoval som zo zadnej časti a hneď pri vchode drevené rakvy. To bol pre mňa silný emotívny zážitok. Rakvy sú roztrúsené v celej budove. Expozícia dokumentuje na fotografiách vznik a históriu pracovných a koncentračných táborov na Slovensku. Jediný zachovaný zostal v Seredi. V tejto budove je aj múr nárekov a pietne miesto pre Židov. Môžete zanechať na lístku dojem z prehliadky. Mňa zaujal výrok: "Ak je niekde na zemi miesto, kde sa útočí na ľudské práva, toto miesto sa musí stať stredom vesmíru". 

V tretej budove je popísaný život v tábore. Je tam dobový nábytok, maketa areálu (všetky budovy prakticky dodnes stoja), dielne, či škola. I osobné veci veliteľa tábora v Seredi.  Štvrtá budova je tiež veľmi emotívna. Sú v nej pozostatky (kufre, topánky) odvlečených ľudí do vyhladzovacích táborov. A popis všetkých koncentračných táborov s fotografiami v Ríši. Nešlo mi do hlavy, ako toľko inteligentných ľudí mohlo napáchať toľko zverstva. Čo ich tak presvedčilo? Goebels, Hitler? Psychopati? Čo ich motivovalo? No ľudia sú nepoučiteľní. V dobe kovidovej sa správali rovnako. V každej budove rozprávajú z obrazovky príbehy príbuzní, či preživší. V Piatej budove je výstava Po stopách židovských žien. Vonku pred vstupom je ešte malá výstava odvlečených Rómov. Pred štvrtou pánko zatvára budovy. Ja si nasypem do huby oriešky a môžem pokračovať s5 do mesta. Neodbočím na hrádzu, ale zídem dolu k slepému ramenu. 

   Za mostom Baily bridge zabočím doprava po modrom chodníku ku Kolenu. Nebola to zrovna najlepšia voľba, pretože cesta bola dosť podmáčaná s množstvom kaluží. Rád som sa ocitol po dvoch kilometroch na slnku a vyhol sa včelám. Za jazierkom vhupnem na asfaltový cyklochodník, ktorý je súčasťou Vážskej cyklomagistrály. Nejdem však ani do najbližšej križovatky a pred Šúrovcami schádzam na hlavnú cestu. Chodník totiž obchádza dedinu a ja šetrím každý kilometer. V Šúrovciach odbáčam doľava na Trnavu. Kľudne by som mohol ísť rovno do Šulekova a domov, ale cestu už poznám. V Zavare je pekný kaštieľ, no ako väčšina kaštieľov na Slovensku, aj v Zavare je blázninec.

 

Klasisitický Majláthovský kaštieľ je v súčasnosti blázninec.

    Kvetinkový nápis Zavar a môžem pokračovať na západ do Trnavy. Vyšliapem nad diaľnicu a vidím na severozápade o5 tmavú chmáru. Zrovna tam, kde idem. Pôvodne som chcel skončiť v Trnave a sadnúť na vlak domov. Fyzicky som sa však cítil, že zvládnem ďalších takmer 40km domov. Vlak o pol šiestej nestihnem a ďalší ide o hodinu. Rozhodol som sa risknúť vrtochy počasia a otočiť sa na sever. Možno bude dážď rýchlejší. Nebol. Prejuchal som cez sídliska Družba a pekne, moderne postavený Zátvor na cestu do Malženíc. Ani som nevedel, že Trnava má v štvrti Kopánka mini letisko. Neďaleko je väčší Boleráz, kde má sídlo i trnavský aeroklub. Čo vlastne lieta z Kopánky, netuším a či vôbec. Pred Malženicami začalo liať, preto som sa schoval pod strom. 

Ukusujem zo sójovej tyčinky a sledujem, či sú vidieť komíny JEBO. Relatívne bezpečie som zakrátko opustil, keď vykuklo slnko. Božie dopustenie nastalo za zákrutou pred Malženicami. Už som videl šedú záclonu pri paroplynovej elektrárni. Spustil sa hustý lejak. Márne som dúfal, že na začiatku dediny bude zastávka. Premokol som a našiel som prístrešok až na križovatke. Dážď pomerne rýchlo ustal, no mne to veľmi platné nebolo. 

Schádzam dolu do dediny, kde je po lejaku priamo v jej centre zaplavená cesta. 

    Auta sa brodia do polovice kolies v kalužiach. Ja idem komusi po trávniku. Tŕpnem, aby som pri preskakovaní kanála, nezjebkal doň. Bráni mi totiž v prechode živý plot. Jednoduchšie by bolo ísť po ľavej strane. Keď už mám najhoršie za sebou, ostrieka ma chuj ženúci sa po dedine. Dolu stekajú prúdy vody. O5 mi zmáčajú nohy a mať mokré nohy je to najhoršie. Tie rýchlo neuschnú. Vyšliapem hore k elektrárni a znova začína pršať. Našťastie je 300m zastávka, kde prečkám posledný veľký nával vody. Chytá ma nepokoj, lebo je takmer pol siedmej a mám pred sebou vyše 20km. Delami rozoženú farmári mraky a pokračujem cez Pečeňady a Veľké Kostoľany do Voderad, časti Drahoviec. 

Objaví sa neveľká dúha. Ďalej už známym cyklochodníkom popri kanáli a Sĺňave domov. Mám za sebou takmer 105km. Dal som si horúcu sprchu. Na druhý deň mám slabú nádchu a rátam si štípance od hmyzu. Predsa len i napriek otužovaniu som šliapal 30km v mokrých topánkach. Prvá polovica po Sereď bola celkom fajn. Impozantné výhľady do široký, pekná krajina. Od Šúroviec už na rušnej ceste plnej smradov. Dokonca aj v diere ako Drahovce - Voderady, kde býva 5 a pol človeka chodili o siedmej večer autá.

Podporná paroplynová elektráreň v Malženiciach funguje od r.2010.