Praha s Monikou

Názov expedície:  Hamburger trek

Heslo: Baby naše povzbudíme a pražákov vyprášime.

Zelený štvrtok

 

   

    Stáva sa už tradíciou, že naše deti trávia Veľkú noc mimo domu účasťou na športových turnajoch. Tentoraz sme seriózne uvažovali vyraziť za nimi aj my, rodičia. Kámoška Mona zohnala zadarmo v Prahe ubytko v podobe nejakého bytu a bolo rozhodnuté.

    Ráno vlečiem staršej dcérke kufor na stanicu. Odchádzajú RJ už ráno, večer ich čaká prvý zápas. Príchod na siedmu mi vyhovuje, lebo predtým ide na opačný smer aj vlak do roboty. Môžem potom skôr z kancla odísť. Na stanici čaká trénerka L. s Betkou. Okolo 7h mi prichádza vlak do mesta a lúčim sa bozkom na líce. Mladšiu hádzanárku vyprevadí žena, ktorá si vzala dnes dovolenku. Idem teda z práce o hodinu skôr a stihnem sa ešte prezliecť a dokonca umyť dlážky. Kamoška Mona je na stanici už 20min. pred odchodom vlaku. Stále vyvoláva, kde sme. Prídeme 2min. pred príchodom. Ja som sa ešte spred baraku vrátil zavrieť vodu a odpojiť kanvicu. Inak ako behom, či klusom ani neviem chodiť. Nastúpime do nového dvojposchoďáku prezývaného Jánošík. Za 90s uháňame 160km rýchlosťou do Hovadova. Lístky kúpila Mona, lebo jej dcéra má na Slovensku vlaky zdarma. V Hovadove čakáme takmer hodinu na Eurocity Metropolitan do matičky stovežatej. Vôkol sa motajú všelijaké stratené existencie. Najprv stojíme vonku, keďže však fúka, Mona rýchlo dofajčí a čučíme vo vestibule. Partia cigánov, asi vreckárov sa rozdeľuje. Okrem toho sa po stanici motá rómske dievča. A rôzni kontajneráci. Nástupište pražského vlaku sa objaví 10min. pred príchodom. Čakáme pred podchodom a akonáhle sa objaví na tabuli 3, masa ľudí sa pohne do tunela. Vlak dosupí s miernym meškaním. Vozne ťahá lokomotíva od Škody s oficiálnym menom Zátopek alebo tiež Porše podľa dizajnovej kancelárie. Rušňom hrozí zánik na českých dráhach, keďže nesplňujú bezpečnostné normy. Vozeň máme hneď za jedálenským. A kupé na začiatku. Vyženieme nejakého pána, trocha sa spraví rošáda a sedíme na zakúpených miestach. Akonáhle sa pohneme, vyťahujeme Debrecínske bagety so šunkou. Pán oproti sa stále vrtí na sedadle a stíska v rukách tašku ako keby v nej prevážal poklad. Vedľa mňa sedí postaršia a objemnejšia blondína, ktorá sa na našej kompánii uškŕňa. Cesta tmou je dlhá. Čítam knihu. V Brne vystúpi väčšina ľudí. Pánko, ktorý sa nevedel usadiť aj dievčina zmizli. V kupé zostaneme len my štyria. Posuniem sa ku chodbičke, aby si malá mohla vyložiť nohy. V Brne nemôžem nevidieť bazár, kde dočasne skončil náš Sopel. Mona nám s dcérou zje ponúknuté Milka sušienky. Ja neskoro večer ani nechcem. Otvoria si aj čipsy. Páči sa mi, ako Mona znervóznie (asi z nedostatku nikotínu) a stále sa vracia k čipsom. Otvorí, vezme si dva a zatvorí. Položí na dosku. Dochrúme, znova vezme vrecko a zopakuje. Toto spraví niekoľko krát. Fajčiť mohla len v Břeclavi, kde sme mali dlhšiu prestávku. Čakali sme na prípoj z Poľska. Tým sme i nabrali 10min. meškanie.  Baby šli do jedálenského vozňa na pivo, ja som podriemaval. Upútal ma Masarykov most v Kolíne. Pojazdný hajzel nič extra, ale aspoň nepáchne príliš. Vpálim do kabínky týpkovi, ktorý sa nezamkol.  Konečne vchádzame okolo 22.15h do veľkomesta. Mona sa teší na metro, jej tínedžerka so šiltovkou, na ktorej má kapucňu z mikiny, čuší. Vlastne som ju počul povedať za tri dni tak zo 5 viet. Vystúpime a Mona si ide do nádražnej Billy kúpiť malé plechovkové pivo. Šli by sme možno aj do mesta, ale väčšina krčiem je otvorených do desiatej a je pol jedenástej. V automate sme si kúpili trojdňový lístok za vyše 330 kačenek. Deti, zdá sa, nemajú zľavu. Nemilá je správa, že naša linka metra C bude z časti odstavená. Budeme musieť prestupovať na kyvadlový bus. Ponoríme sa do rúry a čakáme na spoj smerom na Háje. Vstupujeme v Káčerove. Pešo sa presúvame na ulicu Na Úlehlí. Vediem ja, pretože Monina navigácia sa hneď nechytá. A keď sa "našla" rada by nás viedla cez uličky. Ja idem rovno po Michalskej a za Večierkou doprava. Vo vlaku nám Mona ukázala fotky domu, no je tma a všetky vyzerajú rovnako. Barak je staršia, trojposchodová budova. Pri strmom vchode do garáže šikmo parkuje zelená Fabia. Obýva ho asi šesť rodín, prevažne dôchodcov. Oproti je osemposchodový činžiak (sprvu som si myslel, že byt bude v ňom). Otvárame malú hnedú bráničku a stojíme pred drevenými dverami. Zamykať sa musia, i keď je na dverách guľa. Byt je na samom vrchu. Zvyknutí na automatické osvetlenie hľadáme po tme vypínač. Mona odomkne kľúčom dvere, ktoré majú i elektrický kódovací zámok (nepoužíva sa) a vchádzame do priestranného trojizbového bytu. V prvom rade ma privíta všade sa povaľujúce oblečenie, topánky, či na koženej pohovke na chodbe, zemi, diváne alebo na posteliach. Spálňu nechám Mone s pubertiakom, ja sa zložím v izbe chlapca, žena v dievčenskej izbe. Chlapec má neskutočný bordel tínedžera. Dejavu s izby našich dcér. Nevybalený kufor slúži ako šatník odkiaľ si len berie veci. Na zemi rifle, tričká, ponožky, káble. Stolička tiež plná vecí, rovnako sušiak. Ani sa nemám kde zložiť. Mona vezme jeho posteľnú bielizeň aj s plachtou a hodí na sušiak. Donesie mi čistú plachtu a periny. Sám si ich navlečiem. Obzriem si byt. Chodbe dominuje veľká politická mapa sveta. Oproti dva roky starý kalendár. Na dverách do spálne plagát kokpitu Jumba. Majiteľ P.G. je pilot a plagát slúži ako pomôcka pre trénovanie kabínových postupov. Podobný plagát je v chlapčenskej izbe. Že je domáci pilot, vidieť najmä v obývačke, kde má suveníry s ciest po svete. A tak obraz Budhu leží vedľa malého vianočného stromčeka v popredí s modelom B747 bez dvoch motorov. K zbierke patrí veľkonočný zajac, suché jaburátka a nad nimi obrázok Dalajlámu. Vôkol rozložených kopec ďalších serepetičiek. Na pohovke je pohodená časť paplónu. Veľkú TV ani nezapíname. Na poličkách sú bedekre, modely lietadiel a kapitánska čapica. V sekretári ležia v rámikoch obrázky detí. Syn sa tuším na otca podobá, očami i dcéra. Na jedálenskom stole je ešte kus chleba a zelenina. Nad jedálenským stolom je značka klubu Jet lag a pohľadnica zo silvestrovského výstupu na Marhát. Riad v malej kuchynke je umytý, no linka je plná blbostí. V izbe veľkej slečny dominuje čierne piáno a klávesy. Nedalo mi a brnkol som do neho. No naučený na mäkké klávesy som vylúdil len pár nesúvislých tónov. O jedenástej večer. V izbe bol prach a drahej sa kýchalo. V kúte pleseň. Byt slúži len tínedžerom na občasné spoločné chvíle s otcom. Rodičia sú rozvedení. Kúpeľňa je o5 naprataná uterákmi a bielizňou. Je malá i vďaka veľkej práčke. Vaňa pamätá lepšie časy a odtok už ani nie je odtok, skôr zátka. Vecko je čisté a spoločnosť mi na tróne bude robiť časopis Vesmír a čierne diery. Jednu takú mám pod sebou. Pred spaním si vyvetrám izbu. Je pomerne chladno, okolo 7-8°C. Pre polnocou líham do postele.

 

Veľký Piatok

    Ráno o šiestej ma Mona budí vzdychaním a inými telesnými prejavmi z ďalších otvorov. V stene je okrem normálnych dverí na chodbu ďalší vchod do obývačky zakrytý len posuvnými dverami. Otvoriť sa asi nedajú, lebo z druhej strany je celoročný multikulti stolík (bože, ako by sa potešil môj zamestnávateľ) ako som písal vyššie. Vstávam o pol siedmej a idem na prieskum okolia. Behom. S Monou si predtým vymeníme telefónne čísla, aby som sa dostal dnu. Baby majú zápasy až pred obedom, mám čas objavovať krásy štvrti Michle. Zabehnem dolu po ulici Na Záhonech. Ďalej je železničná trať odstavnej stanice Praha-jih, takže sa vraciam akoby s5 hore briežkom. Okolo pekárne Kabát, vyzerá opustená, za ňou sú sutiny z nejakej stavby, klusám k Ohradni, kde sú nejaké staré budovy. V domnení, že je tam chodník blúdim v kroví, ale je tam len plno odpadov a útočisko tulákov. Prebehne mi cez cestu divý zajac. Keď len zviera, je to v poriadku. Idem na asfaltový chodník plný smetia a pomedzi domy cez potok Botič sa ocitnem na rušnej Plynárenskej ulici. Nado mnou je Tyršuv vrch, preto sa rozhodnem vybehnúť hore. 

Pražská štvrť Michle.

    Umelo vytvorený kopec (predelením vrchu Sychrov železnicou) bol v 19st. sídlom Sokola. V súčasnosti je na vrchole lukostrelnica. Výhľad zo zalesneného kopca nie je bohvieaký. Vidieť štvrť Michle na juhozápade so starou vodárenskou vežou, východne leží plynáreň a tepláreň. Obídem si kopček a druhou stranou (severnou) zídem dolu. Stretám bežiaceho kolegu. Vydám sa za ním ulicou

Pod Starkou. Otočím sa však s5 a vybehnem na Kapitol. Nevysoký trávnatý kopček s detským ihriskom na vrchu. Na severe je vidieť Žižkovsky vysielač a na západe sídlisko. Na juhu výhľad zakrýva Tyršuv kopec. Zbehnem dolu a popri potoku Botič (práve on je "vodou hučící po lučinách" v českej hymne) sa pomaly vraciam hore Michelskou k bytu. Míňam malý parčík Na Zápolí a už som pri našej ulici. Skočím do potravín Eso po raňajky, ale prekvapká má úbohý sortiment pečiva. Sladké len šišky a akýsi čučo koláč. Uchmatnem všetky štyri koláče. Nechcem kupovať šunku alebo syr, ktorý nezjeme. Zoberiem ešte vreckový ovocný čaj. Domov ho neponesiem. Vedľa potravín je krčma a hotel Kačerov. Vyzerá skôr ako ubytovňa. Prezvoním Monu a jej dcéra S. mi príde otvoriť. Osprchujem sa v malom priestore vane. Chýba záves a voda je všade. Absentuje mi aj držiak na sprchu. Vetracie okienko pootvorím, ale keď zbadám tmavú šachtu plnú pavučín, hneď ho pribuchnem. Požičiam si šampón, ktorý je položený na poličke. Umyjem sa s ním celý. Žena vzala len ženský sprcháč. Po sladkých raňajkách je akurát čas vypadnúť. Tentoraz nás vedie uličkami Mona. Dcére káže vyhodiť smeti. Puberťáčka je pomalšia ako stojatá voda. V uličke Na Brázde sa pri dome prechádza moriak. Jeho dni sú zrátané, v nedeľu ho už na dvore nevidíme. Ulicou Podle Kačerova pod diaľnicou sa dotrepeme na zastávku metra. Na I.P. Pavlova metro končí spolu s Monou. My pokračujeme busom na Nádraží Holešovice, Mona za nákupmi do Primark na Václavák. Pekná jazda alternatívne nad zemou, kde vidieť kamenného Žišku alebo z Hlávkuvho mosta Hradčany. Stočíme sa popri súsoší Humanita dolu do Holešovic. Pri novej požiarnej zbrojnici bus odbočí doľava a popri bare Cross club, kde sú skulptúry zo železného odpadu tzv. Kovová kinetická plastika brzdíme pri stanici. O5 sadáme do metra a relatívne novým úsekom ideme na konečnú do Letňan. Nasledujeme iné tímy smerujúce k výstavisku. Je hneď vedľa poľného letiska, ktoré je v susedstve vojenského letiska a múzea Kbely. Vojdeme do vchodu, kde to hučí ako v úli. Vo vestibule je provizórna jedáleň pre stovky hladných športovcov. Po stranách sú haly, kde je 6-7 ihrísk. Zápasy v plnom prúde. Na jednej zo stien je rozpiska. Nájdeme Čajočky, ktoré by mali byť na kurte č.7. Po chvíli si všimneme aj značenie kurtov. Kurty sú modré alebo červené plastové rohože olepené bielou páskou vyznačujúcu ihrisko. Pád na rohože je dosť bolestivý. Musíme sa premiestniť do druhej haly. V nej sa už baby rozcvičujú. V menšej hale PVA sa koná hádzaná. Súperom Čajočiek bude tím z ukrajinského Rivna. Chvíľu mi trvalo pochopiť nápis v azbuke na tričkách - PIBNO. Zápas bol otázny, keďže jedna hráčka dokrivkala na lavičku o barlách. Napokon zverbovali chalanov. Našim sa tým pádom rátali body za kôš naviac. Ani to nám nepomohlo a prehrali sme 39:50 . Cez to všetko sme boli prekvapkaní, keď napokon kontumačne Čajočky vyhrali 20:0. Baby šli na obed do kantíny a my sme mali akurát čas kúpiť si v holešovickom MacDonalds niečo zo sebou (v rámci možností franšízy). Kyvadlovým busom na Hlavák a pešo do Sokolovny na Vinohradoch. Bližšie k Vinohradom je zastávka Múzeum. Do kopca sa pomaly sunieme hore. Je takmer jedna hodina a žalúdok pýta svoje. V parčíku Riegrovy sady si sadneme k soche Dívky s obručí a zjeme svoju dávku kalórií. 

 

Športového ducha symbolizuje Dívka s obručí v blízkosti Sokolovny.

 

    U rýchleho občerstvenia sa nedá hovoriť o jedle, tobôž chuti. Spoločnosť nám robia otravné holuby, prípadne prechádzajúci sa pražáci medzi kúskami zelene v centre. Pôjdeme do Královské sokolovny dokončenej nemeckými okupantami v r.1941. V spodnej časti je bazén, nad ním telocvičňa a úplne hore tribúna. Vstupnej hale dominuje socha Tyrša. Tréner sa prihovára svojim zverenkyniam, preto sa len krátko privítame s dcérkou a necháme mu preslov. Idem do haly, žena hore na tribúnu. Na drevených stoličkách nás víta fanklub rodičov zo Slovenska. Majú za sebou prvý zápas s Pardubicami, ktorý prehrali o dva body 15:13. V podstate vyhrávali, ale dievčatám sa pošramotilo v hlavách a záver nezvládli. Teraz nastupujú proti pražským Hájom. Baby zápas dali vcelku v pohode a Háje poslali do hája. Rodičia revali i Lučo trieskal na bubon. Zástavy, rapkáč, všetko znelo. V časomiere nastal posun, lebo sa pokazili hodiny. Preto je program v sklze. Vyhrali 9:5, no baby čakal ešte večerný zápas. Šli na obed nejakému Šmolkovi (žiadna reštika takéhoto mena nie je). My sme si šli pozrieť Prahu s tým, že sa vrátime. Vata bola takmer 5h. Voláme Mone a tá sadá do metra. Pešo ideme na I.P. Pavlovu, kde dáme spicha. Stihneme aj obzrieť si krásne vitráže v kostole sv. Ľudmily na Mierku a Veľkonočné trhy. Šli by sme aj na koncert, ale sme v Prahe kvôli deťom. Čakaním na Monu pozorujeme bohatosť postavičiek na zastávke. Budižničemovia, odkundesi, týpkovia, či slepec hľadajúci dvere do busu. Tuláci, odpadlíci, rodinka zo Slovenska sa víta s príbuznými. Analyzovať ľudí, na zastávke by toho bolo na román. Z podchodu sa vynorí známa korpulentná postava Mony. Na sebe má nové tepláky z Primark. Dcéru nechala na byte. Tínedžerku by reálne túlanie po pamiatkach nebavilo, radšej sa túla virtuálne po sieti. Pôvodne chceli ísť dnes do aquaparku, ale vstupné sa Mone videlo drahé. Preto si boli nakúpiť v Primark, a potom odpočívali v byte. Navrhujem babám ísť na Kampu (Mona chcela vidieť miesto, kde sa natáčali Chobotničky) a pomotať sa malostranskými uličkami. Cez Karlov most potom do centra na pivo k Střídačce. Pred chodením najprv doplníme cukry v kaviarni Costa coffee. Ochutnal som karamelový zákusok. Nič svetoborné. Obsluha v lokáli nie je. Kým nám dôjde, že si musíme sami objednať pri pulte, chvíľu sedíme v kresielkach. Po kávičke šliapeme dolu na Karlovo náměstí. O5 prerušujeme cestu a v DM Mona kúpi pásky na dcérin boľavý členok. Od Tančíciho domu sa zvezieme elinou kúsok k Národnímu divadlu. Po moste Legionárov prejdeme na ostrov Kampa. Na Vltave premáva plno dvojmiestnych lodičiek.

 

Renesančné domčeky na Malostranskom námestí.

   Malá Strana ma upúta kamennými erbami na každom dome. A na rohoch empírové vežičky. Preto sa Praha prezýva "Stovežatá". Dievčatá hľadajú posedenie, resp. krčmu, ideálne vonku. V Malostranských uličkách sú malé lokály a väčšinou kaviarne. Zaujímavý je obchodík s knihami a hrnčekmi surrealistického spisovateľa F. Kafku. V dome na Cihelnej ulici pritom nikdy nežil. Maltezski rytieri. Obídeme barokový kostol sv. Mikuláše na námestí. Motal by som sa úzkymi uličkami s barokovými palácmi aj dlhšie, ale nechcem trápiť chôdzou kámošku. Pretláčame sa davom ľudí na Karláku až k Staromáku. Oproti našej minulej návšteve pred štyrmi rokmi, sa uličky Starého mesta rozrástli o pekárničky s trdelníkmi naplnených zmrzlinou. Rovnako sa mi zdá, že pribudli obchody s cukrovinkami. V jednom sa zastavíme, no nekúpime nič, lebo kým budeme s dievčatami, by sa pelendrekoví hadi, či želé cukríky roztopili. Baby vediem do Týnskej ulice. Střídačku nájdeme, ale je to maličký podnik a aj tých pár miest je rezervovaných. Jedlo len sýr alebo smažák. Preto ideme kúsok na Týn Černému medvědovi. Mona si konečne sadne na priečelí reštiky. Nad ňou je čisto ženský hostel. Baby si objednajú pivo, ja proseco. Prešli sme starou Prahou asi 5km. Je čas sa premiestniť na Vinohrady. Najlepšie bude zelenou linkou A metra z Václaváku na Náměstí Míru. Na Mustku si v Albertovi kúpime zapekané rožky na raňajky a dlhým eskalátorom sa ponoríme pod Václavák. Drahá si chce overiť teóriu značenia staníc farebným štvorčekom. Na jej 100% potvrdenie nám chýba žltá trasa B. Baby hrali večer zápas proti Plzni. Napriek únave ju zdolali 11:5. U dcérky sa prejavili emócie a asi aj únava. Naši hádzanári bývajú kdesi v Ládví na druhom konci Prahy. Preto po sprche sa šli presunúť busom a metrom na sever Prahy. Staršie baby to odtiaľ majú bližšie k hale. S Monou sme šli na Vinohradskú ulicu, že sa presunieme k známej krčme U Fleku. Lenže sme sadli do zlej električky, ktorá šla kdesi do Michle. Na Belehradskej sme sa preto vrátili na I.P. Pavlovu. Mona bola hladná a už sa jej nechcelo motať. Preto si v KFC kúpila nugetky a sadli sme do najbližšieho podniku Kozlovna Tylák na Tylovým náměstí. Slušný podnik s Kozlom na stene. Baby si objednali rezané, ja dva deci Chardonnay. K tomu utopenca a domáce čipsy s omajdami. Nečakali sme plné dva taniere čipsov. Ledva sme ich zjedli. K vínu som si od smädu objednal džbán citronády. Podaril sa mi rozbiť pohár na vodu klepnutím o stopku vínového pohára. Tomu sa nestalo nič. Čašník pohár bez slova vymenil. Baby som pozval ja, platila napokon drahá. Nenechali sme ani dýško, čo má mrzelo. Drobné som nemal, Mona sa tentokrát nechytala. Prispela 30 korunami u Černého medvěda.

Metrom s5 do Káčerova a pešo na byt. Kufrujeme tmavými opustenými uličkami a trasa sa predĺži. O5 líham do postele po 23h.

Biela Sobota

    Vstávame skoro, lebo o pol deviatej je basket zápas. Ani tak nie na zápas sa tešíme na malé americké mažoretky, ktoré sú veľmi zlaté a dnes by mohli prísť na zápas s našimi. Metrom a busom sa presúvame do Letňan. Ide s nami i Mona, dcéru necháva doma si pospať. Na foto tašku si pripnem Darth Vadera a môžeme vyraziť. Moriak dnes ešte hudruje na dvore. Mažoretky si sladko spinkajú a ja už stojím s foťákom na kurte. Raňajky sme po včerajšej neskorej večeri odložili na neskôr. Po zápase si od malých dievčatiek kúpime párok v rožku. Zápas baby začali dobre. Vyhrávali po prvej štvrtine 10:0. Až do poslednej štvrtiny si držali 10 bodový náskok. V 35min. však prišiel zlom. Dostali tri koše behom minúty. Úplne ich to zaskočilo a psychicky sa položili. Po chvíli je vyrovnané a nakoniec ich Američanky zo základne v Stuttgarte porazili. Neskutočné, som zostal v úžase, zložiť sa v takmer vyhranom zápase. Trénerka im mentálne tiež veľmi nepomohla a oddychový čas vzala neskoro. I rozhodcovia boli predposraní z Yankeeov. Žena si šla hlasivky zodrať, hecovala i dievčatá na lavičke. Mona sa nemohla na to dívať, odtrhla sa a šla pre dcérku. Sľúbila jej ZOO. No nič, hodili sme to za hlavu, čakal nás ďalší súper z Kralup nad Vltavou. Baby telnaté naše dievčence porazili. Ako jediného súpera. I tak mali zlatú medailu, lebo bolo málo tímov a celé to je akési zamotané. V kantíne som si dal americkú tortu Red Velvet (posraní boli z Yankeeov aj v kaviarni) a bol čas sa presunúť do hádzanárskej haly. Metrom na Nádraží Holešovice a odtiaľ cez celú Prahu elinou 17 až na sídlisko Libus. Takmer hodinová jazda centrom a odľahlými štvrťami veľkomesta. Popri filozofickej fakulte na nábreží Vltavy, kde pred Vianocami šialenec postrieľal 14 ľudí a doteraz na nej vlaje čierna zástava. Za centrom elina prechádza okolo storočnej Podolskej vodárne, ktorá po rekonštrukcii o5 zásobuje celú Prahu. Na jej priečelí sú sochy, ktoré predstavujú alegóriu rieky Vltavy a jej prítokov. Popod Branické skály cez sídlisko Modřany, sa šplháme hore do kopca k Meteo stanici, či observatóriu. Pri Meteo veži vystupujeme. Stretáme rodičov jednej z hráčok D.H. Spolu ideme k bejzbalovému ihrisku klubu Tempo. Zrovna vonku sa nejaký zápas odohráva, ale nás zaujíma, čo sa deje vnútri zapožičanej haly. Švédky sa rozcvičujú a bežia popri nás s revúcim reprákom. Naše baby sú dole na trávniku a začínajú s rozcvičkou. Odkukali cvičme v rytme a púšťajú si hudbu tiež. Sme tam s nimi, ale pochopiteľne nezasahujeme do rozbehu. Súpera brali baby s rešpektom. Naveľa vydali zo seba všetko a pomerne silný tím porazili. Žena vraví, že sa zľakli skandujúcich rodičov. Malé prekvapenie turnaja. Klub mal šatne v kontajneroch. Vo vnútri ma ovalil strašný smrad. Do haly sa púšťalo na dvere s alarmom a občas sa museli zavrieť, aby sa nerozzvučal alarm. Dievky na obed sedeli v klubovej reštaurácií. Nám so ženou obed nechceli do tretej spraviť, lebo hádzanári mali prednosť. Zhodou okolností však jeden obed ostal po asistentke, ktorá šla do nemocnice za kolabujúcou dcérou. So ženou sme sa teda o zvyšnú porciu podelili. Ja som si však robil zálusk na pravý český gulášek. Potykali sme si s dedkom brankárky a maminou spojky M. Žena si dala pivo, ja kofolku. Čakal baby ťažký súper, ktorý valcoval všetky tímy v skupine. Doslova. Najťažšie pripadlo na koniec. Lotyši klubu Salaspils SS hrali veľmi tvrdo. Typická ruská škola. Odstavili nám po troch minútach najlepšiu hráčku D. S podozrením na otras mozgu skončila v nemocnici na Bulovce. Nemohol som sa na to pozerať. Ledva sme prepasovali do ich siete jeden gól. Skončili sme prehrou 17:1. I tak sme zamotali skupinu víťazstvom nad Švédkami a napokon s lepším skóre skončili druhé v skupine WD. Veľká strata bola pre nás D. ležiaca na urgentne. Našťastie ju na druhý deň pustili. Ešteže mala pri sebe rodičov. I sestru L. onehdá basketbalistku v Čajkách. Unavené baby i vykričaní rodičia sa presunuli po sprche na večeru do Ládví. Masér, čo je jeden z rodičov sa dnes zapotí. My sme vystúpili pri Národním divadle a naše kroky smerovali k Flekum na guláš a miestne tmavé pivo. Lenže vonku 20m rad hladných a smädných ľudí, takže sme len prešli okolo veľkých visiacich hodín nad podnikom. Vnútri lákala hostí heligónka. Možno, keby bola otvorená terasa, máme šancu na chutnú večeru. Ďalšou alternatívou bola krčma U Pinkasu na Jungmanovom námestí pri Václaváku. Ale i tam postávali ľudia čakajúc na miesto. Tak sme sa elinou 36 odviezli na Karlák. Z eliny som uvidel plzeňskú reštiku U Sedleřu. Navrhol som opustiť voz (pôvodne sme chceli ísť na I.P. Pavlovu). Mrkli do menu vo vitríne a mali i gulášik. Už sa nám nechcelo motať, preto sme zišli dolu schodmi do lokálu. Práve včas, lebo sa začali pomaly trúsiť ľudia, keď sa centrum zaplnilo. Dobre, že sme nešli Flekom včera. Asi by bol rovnako plný ako dnes. Žena volala i Mone, no jej sa už nechcelo do mesta. Objednali sme si výborný guláš z hovädzieho krku s typickými karlovskými knedlíkami. Môžem odporučiť. Obsluhovali typickí hostinskí s pivnými bruškami. Dokonca objednávku písali na papierik, čo sa už dnes nevidí. Ale platiť kartou šlo. Zatiahol som večeru. Okolo deviatej sme boli na byte. Dal som si sprchu. Na dobrú noc si otvorím malé brut šampáňo, ktoré som dostal od Mony k meninám. Ležiac v posteli mi nad uchom lietala muška alebo snáď komár? Zažnem, zmizne. Zhasnem, bzučí mi pri uchu.

Veľkonočná Nedeľa

    Čas som si na náramkových hodinách posunul dozadu, ale posúval sa dopredu! Výsledkom polihovania bolo, že sme zaspali. Až keď som mrkol do telefónu, vidím 7.40. O hodinu začína zápas. Žene prišla o 7.35 správa: "Sme v električke". Nestíhame. Mona nám spraví čaj a kávu. Rýchlo dať bordel do pôvodného stavu, zjem zapečený rožok a môžeme vypadnúť. Moriak sa neprechádza za plotom. Skončil najskôr na pekáči. Stará pražáčka vchádza do metra a ja viem, že súprava príde. Aj sa tak stane. Na I.P. Pavlova presadáme na elinu č.22 do Strašníc. O5 máme vyhliadkovú jazdu Prahou. Popri polorozpadnutej firme Koh-i-Nor, ktorá ešte donedávna (2022) chrlila gombíky a spinky (ceruzky sa vyrábajú v Č. Budějovicích) a veľkom štadióne Slávie. Vystúpia pri ňom Nemky, ktoré v eline driemali. "Raus", zavelí tréner a lenivo sa vysúkajú z vozňa. My pokračujeme pár zastávok do Starých Strašníc na Pruběžnu. Vytlačené tabuľky nás smerujú k hale FK Union. Cez starú železnicu na kopček, z ktorého je celkom pekná vyhliadka na Prahu. Náš byt je odtiaľto vzdušnou čiarou tak kilometer. Pešo asi 5km. Spojmi sme šli okľukou. Na severe je pekne vidieť 4 hviezdičkový hotel Don Giovanni a Žižkovskú vežu. Na západe vidím dokonca až Strahovský štadión a betónovú džungľu Nové Butovice. Šiel som sa po prvom zápase prejsť vôkol, ale malý areál je obohnaný plotom. Prvý súper našich hádzanárok bol z neďalekých Vršovic. Prišli sme na druhú polovicu. Baby vyhrávali o 3 body. Tento náskok si udržali až do konca zápasu. Skúsila si zahrať i otrasená D., ale o5 spadla a pre dnes to radšej zabalila. Baby boli ale radi, že je v poriadku. Rodičia už len škrehotali, čo mali odpísané hlasivky. Ani tréner nevládal dávať pokyny, resp. ho nebolo počuť. Vonku sme si posadali na lavičku, tréner baby veľmi pochválil. Náš malý klub dosiahol historický úspech. Baby sa akosi netešili. Asi boli unavené. Dal im na hodinu rozchod a šli do šatne. Drahej som kúpil pol deci kávy. Dcérka prišla za nami, že niektoré baby už nechcú bojovať a túžia mať turnaj za sebou. Čakal ich znova ťažký súper - Slávia Praha. Prestížny klub, jeden z naj v Čechách. Na začiatku kapitánka podala súperom oplátky a malú vlajočku nášho klubu. Pekné gesto, oceňujem nápad. Slávia hrala úplne inú hru a pritom jednoducho. Boli však neskutočne rýchli. Naše dievčatá len čumeli. A vraj hrali i staršie, čo niektoré vyzerali, že naozaj boli. Zápas nebol taký tvrdý ako včerajší a viac sme strelili i gólov. Moja dcérka tri zo sedmičiek a ostatné dva akosi prepasírovali cez betónovú obranu ďalšie dve dievčatá. Nikto nečakal, že porazia veľký klub, veď už ani oplátky tréner nemal. I tak sme dievčatám po zápase skandovali "Ďákujéme". Napokon skončili ako 23. zo 72 nastúpených európskych tímov. Skutočne veľký úspech malého klubu i napriek zraneniu dvoch kľúčových hráčok. Starším žiačkam sa podarilo iba remizovať a druhý zápas prehrali podobne ako naše. S dcérkou sme sa rozlúčili, domov pocestuje až zajtra. Skúsime stihnúť basketbalové medailobranie v Letňanoch. No v metre volá staršia, že sú v druhej súprave mieriacej na Holešovice. V Proseku teda vystúpime a počkáme na ďalší spoj do Holešovic. Cestou busom ma upúta klietka basketbalového ihriska uprostred rušnej lice. A tiež veľká predajňa bicyklov. Na Hlavním nádraží baby nájdeme podopierajúce pilier stanice. Nájde si nás aj Mona, ktorá v salóniku RJ čaká už od obeda. My sme ešte nejedli a na hlaváku ani nejaký veľký výber okrem Burger King nie je. Von zo stanice sa nám nechcelo ísť. No možno sme mali. Rýchle občerstvenie je veľký omyl. To už aj ten Mac Donalds je lepší. Čudná chuť hamburgera v žemli  a zopár hranolčekov. Nenapravil to ani bezodný nápoj. Vôbec som si nepochutil, ale kalórie som dostal. Hľadáme po stanici nejaký vhodný darček pre babku, ktorá vykrmuje naše morča. Po prelezení celej stanice od vrchu po spodok aj tak skončíme pri mojom návrhu kúpiť jej čokoládové pralinky. V krabičke hádam nejak cestu k nej prežijú. Vbehneme ešte do Billa kúpiť basketbalistkám detské šampanské a niečo sladké na cestu. Vrátime sa k zlatým dievčatám, ktoré sa presunuli k modelu stanice z Lega. Mona sa tiež presunula k športovcom. Pár foto. Prišla správa, že bude zaradený iný vozeň. Žiadne bližšie info, takže uvidíme. Náš vlak stále nemá dané nástupište, ale trénerka L. zavelí na presun. Vraj je pri zábradlí zlý vzduch. Presunú sa však len o 10m pod tabule. Konečne sa objavilo nástupište 5S a všetci sa húfne pohli na severnú časť stanice. Vedie Mona. Vozeň máme na opačnom konci súpravy. Je celý strieborný a počmáraný sprejom. Vskutku zaradili iný vozeň oproti žltej farbe dopravcu RJ. Poprehadzované sú asi aj sedačky, preto sa spustí rošáda, aby každý sedel s kým chce. Neviem si napr. predstaviť, že by rozsadili matku s dieťaťom. Stevardi nechávajú zasadací poriadok na ľudovej tvorivosti. My čakáme, kým sa vlak pohne, a potom poprosím šikmáča nech si presadne. Na druhý krát zareaguje a sadne si vedľa blondíny, kde som sedel ja. Cesta nudne ubieha krajinou. Pred Pardubicami míňame tepelnú elektráreň Chvaletice, 3. najväčšieho smrada v Česku. V Kolíne ma o5 zaujme Masarykov most cez Labe. Okolie trate je plné mokradí. Za Poříčanmi sa trať scvrkne z troch len na dve koľaje. Chvíľu vydržím sledovať krajinu, ale otravujem ženu, nech mi vyhrabe knižku. Na úspech zlatých báb si pripijeme ovocným ciderom. Dlhšiu prestávku máme v Břeclavi. Asi sa menia rušňovodiči. Po Kúty ide iba jedna koľaj, lebo sa už druhý rok opravuje most. Spomíname s drahou, ako sme minulý rok popri rieke Morave šliapali. Vidíme i plynové potrubie cez rieku. Pred Blavou sadne na kraj tma. Stojíme v Hovadove 15min, Mona stihne i cigu. V Trnave pristúpi napitý pár a zadarmo sa vezie po náš domov. Na stanici príde veľké zvítanie a jeden tatko pustí i We are the champions od Queen. Pravdupovediac inak ani nemohli skončiť. Jeden tím kontumačne prehral. Jeden porazili. Staršie šli do Brna na iný Veľkonočný turnaj. Klub sa proste nedohodol kam pôjdu ani s kým. Tak si trénerky urobili po svojom. Aby si baby vôbec zahrali, hrali so Slovenkou a americkým Eagles. Mona zmizla na taxík bez rozlúčky. Po pol deviatej večer otvárame dvere do bytu.