Jarné prázdniny sa prehupli do svojej polovice a my so ženou ťažko rozmýšľame, ako spríjemniť deťom ich zvyšok. Najprv sme uvažovali nad predĺženým víkendom v nejakom aquaparku, ale keďže zima nie je, všetci dovolenkári sú nahrnutí po kúpaliskách. Zrovna lákavé komentáre od kúpajúcich v posledné dni nemali. Preto sme sa rozhodli len pre jednodňové "skoky". V Brne som našiel relatívne nové vedecko-zábavné centrum Vida. Prvý deň teda pôjdeme za pokusmi a druhý sa hodíme dakde do teplej vody. Do Brna je najkratšia trasa cez Uherské Hradište, preto volím starého Voxhóla, nech sa poriadne prevetrá. A veru sa prevetral. Z domu vyrážame pred deviatou hodinou. Prekročíme hranice v Strání a supíme pomaly do kopca. Schádzajúc dolu ku Slavkovu zisťujem, že mi nefunguje kúrenie. Vonkajšia teplota je tak +3°C. Otáčam gombíkom a myslím si, že je zaseknutá klapka. Problém je však oveľa horší, čo ani netuším. Spola zmrznutí prejdeme za Slavkovom u Brna na diaľnicu a pokračujeme do centra Brna. Po rokoch má Sopel možnosť ísť viac ako 90km/h. Na Opuštěnej ulici sa Voxhól opúšťa a vysvieti červenú kontrolku "Vysoká teplota chlad. kvapaliny". Posádke hlásim, že máme po výlete a hľadám miesto, kde zísť z rušnej ulice. Sústredím sa na to, aby som ho čo najskôr odstavil. Hrozí prehriatie a zadretie motora. Hneď sa mi naskytne možnosť zabočiť doprava na Úhelnú. Pri nej je bazár ESA. Sopel už sám vie, kam patrí. Vojdem do bazáru, okamžite pri plote zastavím a vypnem motor. Spod kapoty sa valí dym jak v klipe Mariky Gombitovej. Žena kričí: "My horíme! Otvor to!" Vybehnem von a hovorím: "Nemám hasičák" Potom si spomeniem: "Mám!" Idem do kufra vyloviť hasiaci prístroj. Váham, lebo otvorením kapoty len pridám kyslík plameňom. Prst na poistke a otvorím kapotu. Našťastie nehoríme. To sa len zvyšok chladiacej kvapaliny vylial na rozpálený motor. Hasičákom by som odpísal auto úplne. Čo teraz? Obzerám sa, kde je predajňa bazáru. Idem sa spýtať na nejaký kontakt na servis. Predavač mi poskytne číslo na autorizovaný Opel servis Carling asi 6km od bazáru. Volám, ale nikto nedvíha. Vraciam sa s5 do predajne. Sedí v ňom iný predajca a vysvetľujem mu, čo sa mi stalo a ako mi môže pomôcť. V miernom strese chrlím informácie a týpek hľadím na mňa ako keby som mu ponúkal Vlhovej dres. Navyše mu nejde sieť. Skúšam volať do Carling a hurá, dvihne mi to nejaká pani. Opisujem, čo sa mi stalo. Vezmú ma, no odvoz si musím zaistiť sám. Vraj sa dá využiť povinná poistka. To som nevedel a pre istotu sa pýtam predajcu. Vraj poisťovne službu normálne ponúkajú. Preto sa vraciam do auta a z priečinka vyťahujem bielu kartu. Sediac v aute, kde aspoň nefúka, volám. Po chvíli sa ozve operátorka. Idem von a hovorím jej, čo sa mi stalo. Mám zajedaný i servis. Mal by som sa vojsť do 250Eur rozpočtu poistky. Končí so slovami: "Do hodiny přijede odtahový vuz". Baby posielam do blízkej Vaňkovky na kávu a ja čakám v aute na odťahovú službu. Za vyše pol hodiny príde akési auto s hrdzavým hákom a ide do bazára. Vzápätí volá šofér, ale našťastie nie tejto pojazdnej šibenice. Som s ním na dráte a navigujem ho. Chvíľu mu trvá, kým ma nájde. Zatiaľ, čo cúva ku mne, naskrutkujem do predného nárazníka oko s ľavým závitom. Z auta vystúpi postarší, šedivý pánko s náušnicou v uchu. Dá mi pokyny, ako bude prebiehať nakládka a sadám do auta. Uvoľním brzdu, zaradím neutrál a autom šklbne. Ťažko sa mi krúti volantom bez posilňovača. Krútim až príliš a vyrovnávam aj s jeho pomocou. Auto si poistí hákom pripnutým o koleso. Puklica skončí na zadných sedadlách. Sadneme do auta a podám mu rodný list auta. Vypisuje z neho čosi ani netuším prečo. Po 5 min. sa konečne pohneme z bazáru. Ideme na výpadovku do servisu. Týpek stihne aj telefonovať s kámošom, ktorý si ho na ceste všimol. Zaparkuje pred vchodom a vybehnem sa dnu ohlásiť. Dievčina o mne nevie, technici auto nechcú. Naveľa sa idem zaregistrovať ako nový zákazník. Chlapík z odťahovky medzitým zloží auto na zem. Zavolá ma a zatlačí ma na voľnú plochu parkoviska. Poďakujem a odchádza. Prípadu sa ujme technik s bujarou hrivou a auto berie do servisu. Motor tento malý presun vydrží, ale od bazáru sem by som tých 6km bez poškodenia motora asi neprešiel. Sadol som si do zákazníckeho kútika a listoval v katalógoch a časopisoch. Ujedal som zo slaných tyčiniek. Čaj som odmietol. Baby sa medzitým presunuli električkou do Vida centra. Ja vyše hodiny čakám. Technici majú školenie, je aj čas obeda. Vybehne mladé ucho a začujem, ako sa pýta na typ kvapaliny do starého Sopla: "Zelená, modrá nebo rúžová?" Prídem k technikom a poviem: "Ak myslíte ten starý Opel, tak tam je ružová kvapalina, silikónová". Bingo! "No a máš to vyřešený", povie technik mladému mechanikovi. Zase si sadnem a s trochou nervozity čakám na verdikt. Po chvíli príde technik a povie mi, že praskla hadička vedúca z radiátora do nádržky. Originál náhradný diel nemajú ani na sklade v Bratislave. Možno v Nemecku. Urgovať však objednávku môže až po 4 pracovných dňoch. Nerozumiem, prečo po toľkých dňoch a čo je "urgovať". Hadičku sme teda objednali. Taká prkotina. Technik ma odporučil na trolejbus č.33, ktorý štartuje z Mikulčickej ulice. Tak som sa rozlúčil a pomedzi garáže došiel na zastávku. Volám žene, že domov pôjdeme vlakom. Tatovi, ktorého mám viesť budúci týždeň doktorovi, som sa nedovolal. Kúpil som si hodinový lístok, aby som sa doviezol až na výstavisko, kde je náučné centrum. Trolej ma vzal až na konečnú, čo je na hlavnej stanici. Ponoril som sa do podchodu, v ktorom fúkalo. Akú takú orientáciu poskytujú info tabule a bezdomovci. Na svetlo božie som vystúpil na peróne pre eliny 12 a 8. 12 šla do nejakého technického parku, ale to nebol môj cieľ. Opýtal som sa dievčaťa stojaceho na zastávke, ako sa dostanem k veľtrhom. Odkázala ma na vedľajší perón a elinu č.1. Aké jednoduché. Odviezol som sa potom na zastávku Výstaviště, zbehol dolu a prešiel tých 500m k bývalému pavilónu D, kde je teraz interaktívne centrum. Už vchod pôsobí futuristickým dojmom. Pri ňom je búdka s plastovými figúrkami mini orchestra ako ukážka akustiky koncertnej sály. Vojdem dovnútra, kúpim si lístok za 250 kačenek, v šatni odložím bundu a vstúpim cez turniket do priestrannej haly. Rýchlo areál preletím, lebo hľadám rodinku. Dovolal som sa aj tatovi a oznamujem "jóbovku". Tak som ho "potešil", že mi hneď položil. Baby sú až na konci pri veľkom projekčnom mikroskope. Pripojím sa k nim a na ďalšej stanici skúšame farebné výboje. No väčšina prvkov ako sodík sú už vypálené, drôtiky sa preto dvíhajú naprázdno. Viacero exponátov je poničených, či spola nefunkčných. Je to škoda. Pritom som videl pobehovať personál v modrých tričkách. Na hornom poschodí je výstava Brain (Mozog). Veľa zaujímavostí sa dozvieme o fungovaní nášho vnútorného počítača. Baby sa potom utiahnu do kútika. Chytá ich hlad, no dajú mi šancu si prejsť vedecký park. Niektoré exponáty sú vskutku zaujímavé. Pokúsil som sa napr. pumpovať červenú tekutinu, čoby svalovina srdca. Za minútu som načerpal asi polovicu. Okrem arytmie, zlyháva mi srdce. Alebo som spustil tornádo, či ponáral model ponorky. Je tam skrátka s čím sa hrať. S dievčatami napokon vojdem ešte do obrieho rotujúceho valca. Otáča sa 7200x rýchlejšie ako Zem. Úlohou je trafiť gumovú loptu do terča. Vplyvom odstredivej sily je to takmer nemožné. Ide o zábavu. Valec bola posledná atrakcia a vrátili sme sa do mesta. Hneď oproti stanici je KFC, takže voľba bola jasná. Okusujúc hranolčeky som kúpil lístky na vlak. Vyberáme pomalšiu variantu s viacerými prestupmi. Trasa je kratšia, budeme o hodinu skôr doma ako cez Bratislavu. Výhodou je, že nie je nikde "vata". KFC nemá bohvieako veľké porcie, hlad som síce zažehnal, ale nie na dlho. Do vlaku sme si kúpili na stanici v Billa sladké pečivo. Miesto pre štyroch vo vlaku nenájdeme, preto stojím nad dievčatami, kým nevystúpi v Bučoviciach babka. Zvyšok cesty už sedíme spolu. Na navigácii sledujem polohu vlaku. Vo Veselí nad Moravou prestupujeme do Alisóna (M842) a za 20min. o5 presadáme do Šukafonu Slovenských železníc. Posledný prestup je v meste. Po vyše dvanástich hodinách sme konečne doma. Našlo sa dosť mudrlantov a posmievačikov, no vravíme si, že cez to všetko sme mali ešte šťastie, že sa porucha objavila v meste a v pracovný deň. Pár dní predtým sme boli s bicyklami v Horných Orešanoch. Kolegovi P. sa stalo na Nissane presne to isté dakde uprostred Oravy. Šiel potom 3km do najbližšej dediny a po domoch zháňal automechanika. Jedného našiel, ktorý mu hadičku vymenil za 20Eur.
Po týždni mi volá technik, že auto je hotové. Nenašli originál hadičku, ale niečo z radiátora natiahli. Mňa medzitým napadlo omotať prasknutú hadičku lepiacou páskou, kúpiť 5l chladiacej zmesi a doklepkať sa domov. Mohol by som však odpísať motor. Každopádne môžem si prísť po auto. V sobotu o5 všetci vstávame skoro, i keď dievčatá neradi, a v opačnom garde sa dopravíme do Brna. Lístok vychádza lacnejšie o15Eur (deti majú u nás vlak zdarma. Lacnejšie je tiež kupovať si po hranice). Baby idú do Starbracks na kávu, ja trolejom do servisu. Zrovna príde prehánka a vyťahujem dáždnik. Tentoraz nejdem na konečnú, ale kúpim si len 15min. lístok. Spoj sa totiž motá len v okolí servisu a tých 700m prejdem aj peši. Technik sa žartom tvári, že nevie o nijakom Opli. Ja mu vravím, že za 500Eur, si môže auto v obchode kľudne nechať. Jednako vypýta odo mňa takmer 115Eur a po zaplatení kartou mi odovzdá kľúčiky. Na parkovisku hľadáme Voxhóla. Odpočíva učupený medzi SUV. Nahodím puklicu, otvorím kapotu a vidím, že chladiacej zmesi je len do polovice. Tak snáď už netečie. Idem do Vaňkovky pohľadať baby. Parkovisko na streche je plné. Krúžim ako vrany nad naším barákom. Skončím tak, že zapadnem do akéhosi tmavého kúta, odkiaľ sa neviem dostať. Po malých krokoch sa otáčam. Pritom urobím jamku do zadného nárazníka, keď pobozkám betónový kužeľ. Tak som po 2 rokoch pokrstil aj nový nástrek. Auto odstavím na parkovisku 2 pri výťahu. Zídem dolu pešo, baby nevidím v kaviarni. Už nakupujú v HM. Čakám, kým si vyskúšajú handry a vypadneme z nákupného centra. Cez stanicu kráčame do starého mesta. Okrem kávy sme babám sľúbili pozrieť kostnicu. Nie je veľká a pôsobí dosť skľučujúcim dojmom. Koľko osudov sa skrýva za každou lebkou? Zábavnejšia je návšteva labyrintu pod Zelním trhem. Treba sa však dopredu objednať, pretože prehliadky sú komentované. Sprievodca kvákal typicky moravským nárečím, ale čo bolo najzvláštnejšie menil intonáciu hlasu. Od tichého po krik. Druhým sprievodcom bola vypelichaná krysa Amálka. Pomenovaná podľa poslednej grófky. Podzemie je skôr atrakcia ako realita stredoveku. Niečím treba ľudí prilákať. V stredovekom podzemí nebola mučiareň ani alchymistická dielňa. Do neveľkej klietky bláznov vraj vojde aj 8 dospelých. Nikto viac, okrem mojich troch dievčat, nemal odvahu sa do nej nasúkať. Na neskorý obed sme pre zmenu šli do Mac Donald´s. Ešte sme sa zastavili v Ázijskom obchode a nakúpili pálivé všeličo. Cestu domov nám väčšinu času spríjemňovala nádherná farebná dúha. Keby len jedna! O5 po vyše 12h nás konečne víta morča. Voxhólu už neveľmi verím a neopustí hranice tejto džamáhiríje.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára