K foteniu som prvýkrát pričuchol v mojom pubertálnom, resp. postpubertálnom veku na leteckých dňoch. Lietadlá sú mojím koníčkom a ich vlastne zhotovené podobizne som si ukladal do albumov. Tie boli hlavným artiklom dlhé roky. Spočiatku mi robil dvorného fotografa tato. Ja som robil režiséra. Pokiaľ stroje stoja, nie je to problém. Keď sa však rútia 150-200km/h po dráhe
mám s tým veľké starosti. Mnohokrát sú fotky "z kopca". Vo vzduchu už ani nefotím. To musia byť ozaj ideálne podmienky. Aj tak v "melónovej" konkurencii nemám šancu ako som sa presvedčil na jednom portáli. Nechávam preto špičkové fotky na superspoterov s "delami". S rodinou a mojimi láskami, ustupujú fotky lietadiel im a prírode. Digitálna fotografia umožnila viac hrania sa s kompozíciou a spúšťou. Ako som viac fotil, preštudoval som tiež nejakú tú literatúru, ktorá je v súčasnosti dostupná na internete. Niečo mi ukázal kamarát. Vydarené fotky nám visia doma na stene. Inšpiráciou sú mi niekedy pohľadnice. Bavia ma panorámy, no nemám na to patričné vybavenie. Ale dnešné programy dokážu pomôcť.
Hádankou pre mňa je ako som sa preklikal začiatkom septembra na stránku wikimedia miluje pamiatky. Myslím, že to bolo počas pridávania fotiek z dovolenky na moju stránku. Zaujal ma projekt so snahou zvečniť kultúrne pamiatky na Slovensku za pomoci Pamiatkového úradu.
Navyše počas septembra prebiehala súťaž o najkrajšiu fotku. Nadchlo ma to. Najprv som tam uložil fotku hradu Stará Ľubovňa a kaštieľa v Oščadnici. No ďalšia hádanka bolo ako ich zaregistrovať v súťaži a na PÚ SR. Napovedali mi cez email organizátori súťaže. Potom som už vedel ako fotky správne pridávať. Akonáhle svitol slnečný deň, už som aj utekal do ulíc. Svetelné podmienky však neboli pre každú pamiatku, vzhľadom na jej orientáciu, zrovna ideálne. Niekde zase vadil strom (tie počkajú do zimy). Niekde zase vadilo, že nie je strom, či krík zelený (tie čakajú do jari). Vadili aj iné objekty (tiež počkajú do zimy, keď sú ulice vypratané). Veľa mi toho na fotenie v septembri v našom meste neostalo. Preto aspoň z toho mála som sa snažil niečo vyždímať. Ostali mi kúpele, príp.
park. Najlepšie sa fotilo večer, keď je svetlo mäkké. Viac záberov, hral som sa s expozíciou aj kompozíciou. Doma som ešte potom vyberal nejaké fotky z výletov. Prácu mi dali najviac ruiny hradov a zistiť presne, aká jeho časť sa nachádza na fotke. Tak to má katalogizované PÚ. Vybral som vyše 10 naj fotiek a umiestnil na wikimedia commons. Ešte v posledný deň súťaže som nahral staršiu fotku jesenného parku. Fotky nie sú dodatočne upravované, možno to je ich plus. Občas som zašiel na ich stránku pozrieť, či je niečo nové. Dlho tajili víťazné fotky a ich zverejnenie. Objavilo sa tam vyše 2700 fotiek od 76 autorov. Niektorí nafotili viackrát ten istý objekt, čo mi pripadalo bezhlavé. Z "digitálom" dokáže fotiť aj analfabet. Ani ja si nerobím žiadne ilúzie o mojom fotení. No treba to mať "v oku". To je najdôležitejšie. Nie aparát, a čo dokáže. Prezrel som si tie fotky a sám povyberal, ktoré mi padli do oka. Vybral by som určite viac ako 10 vydarených fotiek, a to nepočítam moje. Porotcovia to nemali ľahké. Všimol som si, že fotky kolujú na akejsi nemeckej verzií wikimédie, ale na slovenskej sa zatiaľ neobjavujú. Týždeň po dušičkách mi prišiel email, že moja fotka bola zaradená medzi slovenských top 10. Veľmi ma to potešilo a priznám sa, v kútiku duše som v to dúfal. Inak by som sa na fotenie starých budov vybodol. Stále bolo pre mňa hádankou, ktorá je tá, čo porotu dostala. Slávnostné vyhlásenie malo byť v Modre počas konferencie wikipedikov v polovici novembra. Termín doobeda v piatok nebol najvhodnejší, tak ho posunuli. Stále som nič nevedel. Až pred Mikulášom som sa pozrel na medzinárodnú súťaž a konečne sa tam fotky objavili. Spadla mi sánka, pretože fotku zrúcaniny hradu Gýmeš by som nečakal vo finále ani vo sne. Pri jej fotení som sa nehral. Bolo to tak narýchlo v jeden teplý a veterný jarný deň. Dlhšie mi trvalo jej katalogizovanie. Bol to náš prvý výlet. Urobil som, podľa mňa, krajšie zábery do súťaže. No, asi mám iný vkus, ale vraj sa treba na ňu dlhšie zahľadieť a potom má čosi do seba. Nerozlúsknutou hádankou pre mňa teda zostalo ako vyberala porota moje fotky. Víťaznú som dal na web viac menej z dôvodu, že tam žiadna nebola. Tých 10 fotiek zo Slovenska postúpilo do celosvetového kola. Tam už ide o poradie a vyberá sa 15 fotiek. Keď som si pozrel víťazné z minulého roka a adeptov pre tento rok, tak to je bez šance. Povedal som si, že tak úspešnú fotku dám na stenu chodby. Nie je moja favoritka, ale tak to vybrali. Ocenenie ma nakoplo a budem sa snažiť pofotiť všetky histor. objekty v meste.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára