Každý rok býva v Brne potešenie pre nás strojárov. Konkrétne s našou prácou to nemá veľa spoločného, ale treba prejaviť záujem. Naposledy som tam bol v r.1991, čo je pekná kopa rokov. Vtedy však bola väčšia ako teraz. Posádka sa aj deň pred odchodom menila. Jeden napokon nechcel ísť, druhého zrušil projektový koordinátor (je to krkolomné ďalej preto realizátor) robotou a nanominoval sa on. Aspoň šoféroval. Vyrazili sme za slnečného rána o 7.30h. Realizátor potajme doma "húli", preto sme sa zastavili na pumpe pre "cigy" (doma by skončili v hajzli) Druhý môže, zásobu mal zo sebou. Potom sme už bez výraznejších zdržaní šli do Brna. Za 2h sme to spravili. Parkovanie je oproti areálu v parkovacom dome. "Pneumatiky pištia kvôli podkladovému betónu, nie rýchlej jazde", skľudňoval ma realizátor. Mne to bolo jedno. Šofér zacúval tak, že kufor šiel len dopoly otvoriť. Všimol som si na parkovisku suchý hydrant. Nikto netušil, čo to je a nevie doteraz. Ani v robote. Pokladne na vstupe pracovali na "pol plynu". Pri registrácií som mohol mať lacnejšiu vstupenku, ale načo sa zdržovať, keď to platí firma. Od vstupu sa zíde rovno do haly E. Tam boli úpravy povrchov. Pieskovanie mi pripadá taká zastaralá metóda, ale podľa všetkého sa hojne používa. Pokračovali sme do haly A. Tam bola elektrotechnika a meranie. Kolegu zaujali termokamery. Najdrahšie vedia nájsť aj káble za stenou. Tak sme obďaleč čakali, kým čosi nájde. Zaujal ma robot pre čistenie potrubí suchým ľadom. Sranda bola na nás pozerať ako s vážnymi ksichtami debatujeme aký kov je pod mikroskopom. S určitosťou sme sa zhodli iba na železe, ale aký produkt? Prešli sme do haly B. Olejový zápach napovedal, že tam sú vééľké stroje. To bolo asi jediné miesto ako tak pre nás. Prezentovali sa tam aj slovenskí výrobcovia tabuľových nožníc OBECO z L.Hrádku, či AMADA z P. Bystrice. Trumph však tr(i)umfoval. Najväčší počet lisov a ohýbačiek mal len on. Rachot lisov bol počuť už od vstupných dverí. Bicykel z plechu o dĺžke 10mm, či Menegrova kocka úrovne M1 (to sú také kocky v kocke, súvisí to dajako s fraktálmi) boli ich lahôdkami.
Prakticky k ničomu, len pre ukážku. Škoda, že som si nemohol zobrať kovový držiak na telefón v tvare stoličky. Mňa zaujala robotická bunka. Robot si podával materiál do ohýbačky. Na prípravu polotovaru mu slúžil ďalší robot. Robotov bolo na výstave požehnane, no stále je ľudská sila najlacnejšia. Pristavil som sa aj pri rezaní vodným lúčom. Prezentovala sa tam iba jedna firma Flow. Čo je myslím škoda, keď sa táto technológia nevie predrať na širší trh. V hale bolo aj zopár dodávateľov skrutečiek a podobných ťažkých "serepetičiek". Jednému sme dali ťažkú otázku. Či existuje medený dutý stĺpik. Krútil hlavou ako Fidel Castro nad američanmi. "Je to špecialitka", napokon z neho vyhŕklo.
Vyšli sme sa prejsť na čerstvý vzduch. Kráčali sme smerom k rotunde, ale zahli sme do haly F. Tam bola mechatronika a masážne kreslá. Tie sú snaď všade, no hostesky určite nenahradia. Víno v pohári sa sa nepodarilo rozliať na tlmiči rázov od BIBUS. Ponúkali aj trojrozmerné tlačiarne. Tu sa Slováci rozhodne nedali zahanbiť! Tie tlačiarne mi pripadajú momentálne ako drahá hračka. Vie tlačiť všeličo, ale trvá to dlho. nevidím v nich teraz využitie. Možno neskôr doba dozreje. Ďalej svietil prístroj na meranie a skenovanie súčiastok. Taká naša automatická vstupná kontrola. Prístroj aj dostal meno po chlapíkovi zo vstupnej. Uvedomil som si, že ak by som sa pri každom stolíku zastavil a čosi zobol aj sa naobedujem a napijem. Naše kroky pokračovali do vedľajšieho pavilónu V. Lepidlový gigant SIKA vystavoval polepenú karosériu auta, či kabínu bágra. Jediné, s čím neúspešne bojujú je náhrada kútového zvaru. I tak fandím lepeniu. Dvojica našich fajčiarov pocítila potrebu a šli von. Keď sme tam po chvíli vyšli za nimi, zmizli ako rumové pralinky v ústach anonymných alkoholokov. Po pár pokusoch sme sa "pralinkám" dovolali. Ďalšou zastávkou bol pavilón A2. Tam bolo balenie a manipulácia. Nie sympatických hostesiek, ale chladných plechov a súčiastok. Robot mi priniesol cukríky. No bol príliš neživý a nežný.Viac menej mi drbol ten cukrík o zem. Diaľkovo ho ovládal človek. Aj mrkanie očami. My sme pomaly mrkali po jedle. Kolega až tak, že sa nám o5 na chvíľu stratil. Ešte sme sa prešli po vagóne zo ŽOS Zvolen. Zvonka vyzeral moderne, zvnútra, a to ani veľmi nepreženiem, 80 roky. Snáď retro štýl. Zakotvili sme v stánku s rýchlym občerstvením EXPO. Bagety neboli, dal som si syrovú žemľu. Divná kombinácia. Predavačka si myslela, že chcem surové mäso. Nedal som patrične dĺžeň na y. Teda "sýrová" žemľa je v Čechách. "Gitarový" hamburger si nedal nikto. Znudení puberťáci posedávali na lavičkách pri zámočku. Keď som videl tie ksichty skoro som sa rozrehotal.I taký industrialny park má svoj zámoček. Po hlavnej veľtržnej ulici sme sa dostali na opačný koniec areálu. Popri fy. Bosch a živej soche Einsteina držiacej uťahovačku.Stačí sa prejsť po našej výrobe a navlas rovnaké živé sochy držiace uťahovačku sú aj tam. Už len ich poprášiť zlatým prachom ako tú na výstave. Ocitli sme sa v P. Tak bol označený ďalší pavilón, kde boli obrábacie centrá. Zdržal by som sa aj dlhšie, lebo toto je podľa mňa tá pravá strojarina, ale kolegovia hnali. Zaujal ich len monopost Renault sponzorovaný Red Bull. Tu ma okrem strojov aj lietajúci bicykel od Technodat. Bohužial bol len na statike. Slovenské firmy reprezentoval len TRENS, ktorý ťahal na konci nie len pavilónu, ale aj čo do ponuky strojov. Stretli sme tam bývalého kolegu ako mení kusy na sústruhu. Posledný pavilón v ceste bola rotunda. Hneď nás privítala turecká
exhibícia. No neviem, aká je to kvalita. Ani skrutky od nich. Po závane Ázie, vystavoval ČEZ predpotopné elektrónkové súčiastky. Aj školy sa pochválili svojimi malými projektami. Na konci bol projekt atom. elektrárne od ruskej fy. Rosatom. Impozantný rez elektrárňou, či jadrom. Malú plochu
zaberali elektromobily, hoci by si zaslúžili viac pozornosti. Ich umiestnenie blízko atom. elektrárne hovorilo za všetko. Obehli sme takto rotundu dokola a vyšli von popri živo diskutujúcich starších pánov pri burčiaku. Kolegu zaujala výstava krbov, novú Tatru sme len očami pohladili. Rozmýšľali sme ako zapriahnuť krb za auto, no cena kolegu odradila. Z takého krbu však stačí zamiesť popol raz za mesiac! Hlavnou ulicou, kde medzitým zmizla socha a popri osamotenom Zetore sme došli k východu. S5 si už kolega omakal auto, a tak dupal na plyn ako bratislavský Volkswagen po kríze. Boli aj rýchlejší. Čas sme aj tak neušterili. Po polpiatej sme boli doma. Na pár rokov mám teda vystavené a pokiaľ tam nebude robot Asimo ani tam nepáchnem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára