Utekáme pred horúčavami

(prvý únik do Tatier je na stránke Potulky Slovenskom)
Útorok 6.8.2013

Horúčavy. Horúčkovito sme sa rozhodli a pobalili. Nerobí nám to problém. Cesta na Kysuce je od Žiliny vyťažená. Cesty sú prepchaté kamiónmi a za Čadcou rozbité.

Krátka zastávka v Starej Bystrici pri orloji. Stihli sme zvonenie o 17h, svätí sa točili, ja som nestihol točiť. Po zvonení mužský barytón vypráva o orloji, jeho vzniku, z čoho sa skladá a podobné omáčky. Je to márnosť nad márnosť u nás. Malé zaujalo čierne mačiatko. Asi nám prinieslo smolu.

Nezdalo sa mi ako auto štartuje, ale naskočilo. Prestávka na cikanie za Bystricou.

V Oščadnici som zaparkoval pri pošte, to akože v centre obce. Penzión mal byť odtiaľ 150m. Žena to nenašla, našiel som ho ja za blokom domov. No a auto viac nechytilo. Poprosil som jedného Čecha s autom od nás o štartovanie cez káble. Nevedeli sme to ani poriadne zapojiť. Ponáhľal sa. Nič. Vraj štartér. Šli sme teda s batožinou do penziónu. Platili sme vopred celú sumu  312e, čo ma nemilo prekvapkalo. My máme akože zľavu. 17e oproti 26e/os. Je tu plno. Zľavové kupóny pracujú.

Večera. "Šošovičná" polievka, kuracie. Kuchárka už aj čapovala, čo nestíhali.

Vypýtal som si kontakt aspoň na garážový servis. Penzionista ho mal na nástenke, takže ho to veľa námahy nestálo dať mi ho. Hneď som tam volal a auto som mu mohol doviesť. Inak si preň príde až zajtra na obed. Zúfalý som šiel k auto, že sa stane zázrak. Nestal. Poprosil som chlapíka z obce s rovnakým autom, či ma neroztiahne. Hľadali sme ako uchytiť lano vpredu aj vzadu. "Pod rezervou je oko", cez telefón odpovedal chlapík z klubu. Roztiahol ma na zaradenej dvojke. Chytilo hneď.

Vďaka. Myslím, že v tom nešťastí, sme mali šťastie. Jeho oko som si nechal na lane uviazané. Nešlo rozviazať a napokon kto vie?  A hľadal som servis. Najprv som zastavil pri kope aut. "Nie, Potočár je ešte o dva kilometre ďalej", odpovedal chlapík v monterkách. Zaúpel som, koľko sa budem pešo vracať.  Na "kruháči" som zastal. Kudy kam? Volal som majiteľovi servisu. Rýchlo rapotal. Nerozumel som. Naspäť ku kostolu? Kdeže. Bolo to 300m od "kruháču". Konečne som to našiel. Nevypínal som motor, pokiaľ som sa nepresvedčil v dome. Znova mu volám, že som našiel servis, ale nie jeho. Mám nechať kľúče v aute s lístkom mobilu.  Kde zoberiem papierik? Momentálne neriešiteľný problém. Poslal som mu sms. V aute ostali bundy, topánky, prístrešok, nosič a dáždnik. S ťažkým srdcom opúšťam auto, ale čo som mal robiť? Vybral som pešo tie 4km. Po 1km som stopol "blavácku" fabiu. 0:1 pre domácich. Tí nezastavili. Vzadu bola detská poistka, aby som nebodaj neušiel.  Okolo 20.30h som bol v penzióne.

Máme rožnú izbu, kde sme všetci. Jeden pán čakal do 18.30h na izbu. Neskôr sa to stalo aj jedným motorkárom. Čisto. Nie je tu diaľkové od telky. V kúpeľni je čudny prístroj: on off pir+mic. Pohybový senzor na LED svetlo. Slabunké. Slabunký je aj internet. Ale je tu malinké mydlo a pohľadnica. A tiež malé uteráky. Dole posilovňa. Nikto tam nikdy nebol. Slúžila ako prechodová miestnosť do reštaurácie. 

Ťažko sa zaspáva s deckami. Hučí chladnička aj hodiny. Preto ich vypíname, ale vravu vonku nevieme. Je tu večer 25°C.

Streda

V noci som veľa nenaspal.  Vonku kecali do 23h. Vymenil som si posteľ s juniorkou, ktorá 2 krát padla. Ostávam na kanape. O 6h zvonili na kostole ako šialení. Asi volali ľudí na opravu strechy. A bolo mi horko. Netrpezlivo som čakal na telefón zo servisu. Po 8h zavolal, že to prdla batéria, houby štartér. Objednal novú za 70e. Na raňajky sme chvíľu čakali. Baby si našli moravskú kámošku Veroniku.  Ta im hovorí "holičičko".

Boli sme sa prejsť v centre. Dali sme si zmrzlinu. Ja s erotickým nádychom tuti fruti. V Jednote sme si kúpili rožky a paštétu. Hrali sme v zasadačke ping pong a stolný futbal. No ten je zničený. Dolu pri reštaurácií je za poplatok. Potom sme už len znudene sedeli na izbe. O 13h mi chlapík zavolal, že mám auto hotové. Jupí! Sadol som na autobus a šiel preň. Za výmenu batérie 10e. Baby akurát zaspávali, keď som prišiel. Vybrali sme do Megoniek pozrieť kamenné gule. Trocha som zakufroval, ale našiel som sa. V lome je až jedna gula pripominajúca riť (vyjadrila sa tak mladšia) a ešte jedna tam tuším trčí. Celkový dojem kazí ešte viac hora odpadkov. Vrchol lomu je už prakticky v Čechách. Aj sme stretli "pepíkov" idúcich na čučuriedky-boruvky. My sme si odniesli kameň z lomu.

Mali sme čas, tak sme šli na trojmädzie do Čiernej. Pomohla navigácia. Zastávka v potravinách, aby sme posádku udržali v kľude. Na otázku, či sa dá platiť kartou, pokladníčka povedala, že prinesie. A doniesla kartonovú krabicu.  Dával som prednosť husiam. Dedinská idylka ako z filmu.Vydali sme sa zo staničky Čierna pri Čadci. Šli sme akože skratkou. Poblíž studničky zavalenej smeťami. Najprv strmý stupák po modrej. Na jeho vrchole bola ulomená šípka na lesnú cestu. Riskli sme to tade. Cestou boli trojuholníčky po stromoch čoby smerovniky alebo polámané šípky? Začal som byť skeptický, keď sa mi zdalo, že to nikam nevedie. Netušil som, že sme v 2/3 cesty. Bol som odhodlaný sa vrátiť. Žena však, nech ešte kúsok ideme. Cez rozbitú lávku. Oplatilo sa. Staršia ukážkovo skočila do blata. Slovenská mohylka sa vzápäti ukázala. Trvalo nám to asi 45min. S5 polovicu. Pekne upravené okolie s altánkami, krbom, smeťami a hajzlom popri chodniku. "Hríbik" ukazuje 650km do ďalšej česko-nem. hranice Aš. Tu je najsevernejší český bod. Poliaci majú aj asfaltku. Maliny nás už "netankovali".

Na večeru zel. polievka a vypr. syr. Už len tri porcie, ktoré teda nie sú veľké ako v Ždiari.

Doplácal som polovičnú porciu zo včera. Požičali sme si 2 šlapacie autíčka. Žebráci aj to si účtujú za 50 centov. Dnes to zaplatili Veronikiny rodičia. Morávaci z okolia Ostravy podľa nárečia.

Skákal som na trampolíne. Plný syra a radlera (o5 miešaný patok). Dvíha sa žalúdok ako pri ceste kopcami autom do Dechtíc.

Naháňali sme pred spaním komára. Striekal som repelent, žena sa zaháňala obrúskom. Kdesi ten smrad zmizol.

Štvrtok

Ráno som toho hajzla dostal. Spalo sa dobre. Večer bolo 24°C, ráno 17°C.

Išli sme o 8.15h na raňajky. Všetko zjedené, s rožtekom potretým margarínom a ešte umelším džemom sme čakali 15min. na dokládku. Spomíname na rodinnú atmosféru p. Bachledovej v Ždiari. Východňare od Stropkova si ešte aj desiatu robili a čudovali sa, mľaskajúc, že nie je mäso. Boli klobásy.

Kým nás mama pobalila na výlet, deti sa hrali s "holčičkou". Šli sme neďaleko do Dedovky.

Prišli sme však skoro. Lanovka sa spúšťala až o pol hodinu. Kúpil som rodinný lístok za 23e, ktorý vychádzal o čosi lacnejšie. Záloha 2e za čipovú kartu. Naskočili sme na lanovku, nosič sa viezol za nami. Asi sme meškali, keď sme hore nejak nespomalili. Ledva sme to stihli. Šlapali sme do nekonečného a vraj mierneho stúpania na Veľku Raču. Na 3km sme museli prekonať výšku 300m. Palice odpočívali v kufri a veru by sa zišli. Do toho úmorné horko. Malá zastávka pred lanovkou Laliky. Niekto tam prespával. Bol v domci spacák a bordel. Nezabudli sme ani tu na vrchnáky z PET fliaš. Cestou sme videli Skalné diery. Teda iba jednu. Jediné to minijaskyne na Kysuciach. Auto. Som si myslel, že mám úpal. Vrchol Veľkej Rače je široký a členitý. Pod krížom je doska 3 republík. No niekto buď nevie, kde je sever alebo naschval dosku pootočil. Bratislava je smerom na východ, Praha kdesi na sever. Úplne mimo. Odpočinuli sme si na poľskej strane, kde bol kúsok tieňa. Je tam chata, kde vraj berú euro. Neriskoval som ten konverzný vysokohorský kurz. Pohľadnice aj tak nestáli za to.

Dali sme si na obed rožky s Májkou ako vždy. Netušil som, že to bolo najlepšie jedlo dňa.

Vyšiel som na malú drevenú výhliadku, či skôr terasu. Vidieť bolo tak na 40km. Ďalej už len opar. Rozsutec, Fatr. Kriváň, či Choč. Aj Kľak, či Radhošť bolo vidieť. V hmle s prižmúrenými očami obe pohoria Tatier. Odfotili sme sa všetci pod krížom. Podľa teplomera tam bolo 33°C. Ale bol čiastočne na slnku. Teplo zmierňoval južný vietor. Šlapali sme takmer bez prestávky dolu. Ani tu nás čučoriedky neoslovili. Hlavne, keď si mladšia dala 20 minút "šlofíka". Za 50min. v Dedovkách. So staršou som vyskúšal jazdu na bobách. Užili sme si to, veľmi skromne som brzdil. Naskakujeme o5 na lanovku. Batohy za nami na ďalšej sa vezú. Žene je už len pri miernom pohúpaní mdlo. Nejakí ostrí chlapíci zoskakujú v polovici cesty pri veľkej chate. Pri vysadaní teraz už lanovkár spomalil. Sadli sme do bufetu na kolu. Bolo tam príjemne chladno a akvárium. Potom už len na izbu, kde sme sa chladili ako mohli do večere.

Večer zasluhuje samostatnú stať.  Jedlo v penzióne bol príšerny blivajz. Pozdravujem p. R. Koperu. Rozvarené cestoviny s bravčovými odrezkmi a UHO (Univerzálna Hnedá Omáčka) . 4 cenová v 3 hviezdičkovom penzióne. U nás v kantíne varia chutnejšie. Mäso vyzeralo ako z nedojedenej porcie. Ani by som sa nečudoval, keby naše nedojedené komusi dali. Absolútna pomsta kuchárky. Už len kapusta tam chybala ako včera ku syru. Chuť sme sa chystali napraviť si zmrzlinou. Dvere do cukrárne zatvorené. Neupratané zmrzlinové poháre dávali šancu. No o pol siedmej beznádejne zavretá (otvorené do 17h ako je sucho poznačené na dverách). V zafajčenej krmče nás unudená čašníčka sledujúca tv nasmerovala ďalej. Kúpili sme si teda Algidu kdesi pri obecnom úrade. Pri tej zafajčenej krčme darmo sedeli zákaznici. Unudenej čašníčky nikde. Skapal tu pes. Doslova stojí čas. Vidieť to na hodinách obyt. bloku a tom neupratanom zmrzl. pohári. Ani anemometer sa nepohne. Na čo tu vlastne na bytovke je?

Jediná známka života boli tety, ktoré nacvičovali v budove, snáď kulturáku, piesne.

Chystali sme ísť na kalváriu, ale viac sme stáli ako šli, tak sme tú kalváriu vzdali. Pani čašníčka z penziónu si polieva svoju záhradu. Vedier z potoka sa čosi nanosí. K našemu penziónu sa nahrnuli domáci z okolia s deťmi. Je tu ihrisko. Baby sa dnes hrali bez Veroniky. Tá zaspala ešte pri večeri a už sa neukázala. Ukázali sa "kupónovci", ktorí majú 1 kaďu zadarmo. Neláka ma v horúčave ísť sa ešte viac variť do 38°C vody. Ale idú tam s ročným, či dvojročným bábom, ktoré potom od radosti vreští. My sme vreskotom odchádzame z ihriska.
Máme rohožku v sprche. Večer je tuším teplejšie ako včera. Tažšie sa zaspávalo a to ešte vonku zvonil hrací ko-stol.

Piatok

Ráno bolo slnečné, ale dusno. O5 sme čakali na párky. S volskými očami sa už pre nás neunúvali. Srdečne zdravím firmu ROKO a jej zamestnancov. Je to však aj o správaní a kultúre hostí. Vonku som mladšiu zasa dotláčal, kým mama šla čosi nakúpiť. I ja som vbehol do info centra a hneď aj vybehol, lebo kniha o Kysuciach neexistuje. Iba mapka s tipmi. Díky. Porúčam sa. Odišli dnes "zľavoví" a na chvíľu sme tu boli sami. Keď sme sa vrátili z výletu, boli tu ďalší.

Vybrali sme sa pozrieť ropný prameň do Korne. Je to zvláštny úkaz. Po chvíli tečenia dolu kopcom sa však vyparí. Ešte to tu nikto neskomercializoval na americký spôsob. A čuduj sa svet ani odpadkov nebolo.

Šli sme aj smerom ku kaplnke Živčák, ale je to ešte 3.5km od Korne, tak sme svätostánok aj s možnosťou uzrenia Márie vynechali. Celou cestou autom len 50km/h. Nekonečná dedina za dedinou. Cestou s5 sme sa zastavili v Staškove na stanici, kde je rodný dom Jozefa Kronera. Prístupný je len na zavolanie do obecného úradu. Je tam však Kronerov chodník s drevenými plastikami z jeho filmov. Posádka mi neschválila ani jedno. Hľadali sme cestu ku prameňu Buková. Nakoniec to aj tak nebol ten, čo sme chceli vidieť. Najprv som sa zaradil do zlého pruhu smerujúceho do centra Čadce. Odbočil som do jednosmerky, tak zase okolo mest. úradu. Potom som zistil, že z centra smerom k Tescu sa nedá ísť rovno na Bukovú. Navyše som odbočil zle smerom na Žilinu. Otáčal som sa až v Oščadnici. Prameň sme v Bukovej samozrejme prešvihli pokiaľ sa mi nezdala cesta. V záhradníckej osade som sa znova otáčal. Pri prameni je infor. tabuľa, na ktorej ani nie su zaujímavosti Kysúc ako skôr, kde je disco bar alebo penzión. Prameň je obyčajná vajcovka. Čakali sme dajaký bublajúci. Šli sme teda do samotnej Čadce. Auto sme odstavili pri Tescu, lebo v centre je platené parkovanie. Je to len kúsok. Meteorkári dali výstrahy na búrky, tak som vzal dáždnik. Ako idiot som sa s ním potom špacíroval po meste na obed pri slnečnej oblohe. Dali sme si taliansku zmrzlinu. Majiteľ bol nie len výzorom Talian, ale aj jazykom. Na plagáte bolo napísané "zakuski". Špinavá fontána nás neprekvapila. Samozrejme vrchnáky zbierala žena a pohľadnicu ja. Stavili sme sa ešte na zákusky (zaujímavé, že v predošlej ich nemali, iba napísané, aj to zle). Mal som punčové gule. Staršia suchý veterník a mladšia klasický "punčák". Nedojedli samozrejme, iba oči im jedli. Ja už som bol v stave hyperglykémie, takže som nedojedal. Posledná zastávka v lesoparku oščadnického kaštieľa. Je tam zákaz vjazdu, iba pre navštevníkov galérie. Svojím spôsobom sme nimi boli. Aj keď v exteriéri. Tam je zopar sôch. Nerozumiem umeniu, keď niekto rozbije sklo a ukazuje to ako dielo. Odlačok trupu v dreve aj s hlavou sme nazvali Čierna pani Oščadnická a baby mali o5 tému na zvyšok dňa. Schyľovalo sa k búrke, nazbierali sme žalude a ponáhľali sme do penziónu. Hrmelo tu potom celé poobedie a noc. Vraj aj krúpy padali. Pred večerou sme si zdriemli. Jedlo už bolo chutnejšie. Kuracie s ryžou a čalamáda (tá sa dožila aj rána). Krčah citronády vždy k tomu. Chvíľu sme hrali ping pong. Večer sme si sem napúšťali komárov, takže sme ich pred spaním likvidovali. Na ineternete som našiel prameň, ktorý by sme radi vidieť. Volá sa Vojtov prameň a je vo štvrti Čadce U Vojtu. Smola.

Sobota

Ráno odišiel Stropkov aj my. Pokus o dobytie prameňa Vojto nevyšiel. Mrholenie, blato, nechuť.

Pred obedom sme boli doma. Snažili sme sa uniknúť pred horúčavami tohto leta, čo sa nám ako tak podarilo, i keď sú miesta  u nás chladnejšie. Zase hľadali sme niečo blízko. Zároveň sme videli impozantný kraj, v ktorom sme ešte neboli.