Šanca zaklope na dvere častejšie, ako si človek myslí, ale väčšinou nie je nikto doma.
Bývalým spolužiakom zo "základky" ponúkla túto šancu predsedníčka. Ako inak. Minulú sobotu sme sa 18 zišli. Z 32, ktorí sme skončili. Niektorí sa tešili, u iných prevládala skôr zvedavosť, čo s nimi je, ako žijú. Boli sme celkom dobrá partia, čo nám triedna potvrdila a dokonca aj jedna spolužiačka. Súdružka triedna (vraj regauje aj na takéto oslovenie) tvrdila, že sme boli jej
najlepšia trieda a ozaj sa teší z našich úspechov.Vraj takú nikdy nemala.
Triedna vôbec nevyzerá, že sa blíži k dôchodkovému veku a ani sa naň nechystá.
Uvedomil som si, akí sú tí ľudia pestrí, s rôznymi školami, osudmi, ale vlastne nik nebol smoliar
alebo stratený. Je zaujímavé a priam fascinujúce sledovať (už aj pri päťročniciach), ako sa z detí, ktoré sme boli, postupne stávali a stali dospelí ľudia, ktorí už majú vlastné rodiny. Niekto sa zmenil výraznejšie, niekto menej alebo takmer vôbec. Celkovo baby vypadali lepšie ako chalani.
Spolužiačky napiekli koláčiky, porozprávali sme kto, čo, ako, kedy. Bol som rád, že sa debata netočila len okolo zničených životov a atmosféra bola uvoľnená. Aj vďaka prostorekým chlapcom. Napr. spolužiačkine mali deti medzi sebou rozdiel 3 roky, 3 mesiace, 3 týždne a 3 dni.
Všetci sa asi nikdy nestretneme, niektorí sú odľudovia, iní sú rozlietaní po svete. A je to škoda.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára