Rozprávkový les

Kde bolo tam bolo (nie zas tak ďaleko) bola raz jedna malebná dolina s potôčikom, hradným kopcom a rozprávkovým lesom. Les sa začínal tabuľkou ŠTART. A v tom lese vám na tajomných chodníčkoch celú večnosť čakali unavené víly, motajúce sa baby jagy a uvarení čerti. Ale nie v pekelnom kotli, ale z pekelných lúčov slniečka. I vodníkovi, neborákovi vypálili rybník, a tak
smutne sedel pri skale a okolo neho znudené rusalky. Ktože to tam kráča po chodníku a straší? Nebodaj neporiadne deti? Nie. I to do lesa privandroval z ďalekej krajiny, za veľkým morom
a ešte väčšou krízou zmietanej, vlasatý Itt a strýčko, zvaný Fester. Naveľa i Mortyša sediac na pokrývke kývala do omrzenia na pocestných. Neďaleko, na čistinke stopy po Martinkovi Klingáčikovi. Len osamotený kolovrátok prezradil, že tam bol a profil na "fasabuku", že vôbec existuje. Červená Čiapočka a pán horár idúc po lesnej cestičke cukríky núkajú. I celý balík len, aby sa ho zbavili. Iba nenažraný vĺčko si zabudol kožuch a tak sa skryl. A tam! V chrastí, kto to leží? To unavený šašo spí. Tichúčko popri ňom, nech neskončí zlým dňom. Blúdni rytieri na lúke, či ihrisku rozložili šiatre. Bohabojné devy pečú pre chudobných pocestných posúchy. Slivkové i škvarkové. Rýchlo! Lacné krky sa naťahujú. A v bránke načrieť možno zo sudov bezodných a ochutnať z mokov lahodných. Udatní rytieri musia brániť svoje meče! Pocestní sa ich chopili a navzájom sa pobili. Putujúc ďalej Nástenka s Ivanom sladkosti núkajú pre tých, čo túlavé topánky majú. V letnom dni Mrázika niet. Cestou, chodníček sa stáča, na nejedno rázcestie dovedie.
Označený však je, nikto nemôže zablúdiť. A na konci, hľa! Snehulienka a traja trpaslíci pri cintoríne. A kdeže sú ostatní? Vari nepomreli? "Nie", dementuje snehulienka. To pod zemou poklady kopú. Vskutku v lese nežijú zlé bytosti, ale dobro im šlo z očú a sladké z rúk. Kto cestu prežil a olúpený nebol, listinu dostal u troch báb. Pečiatky však musel predložiť. I v rozprávke vládne byrokracia odkedy sme v únií. I do hradu mohol detvák ísť, pokiaľ desať rokov nedovŕšil. A to preto, bo iba nafúknutá atrapa to bola. I tu sa na lúke s bránkami chlapi a ženy nasýtiť mohli po dlhej ceste. Tých ľudkov, čo hladných bolo. Nič sa robiť nedalo, len do radu sa postaviť trebalo. Tak tam pred hradom, trampolínou, či pivom čakajú a čakajú až po dnes, pokiaľ nepomreli alebo sa nepredbehli.